piatok 3. novembra 2017

Wild Wild Angels (pôvodná verzia)

O kom/o čom: yunjae
Žáner: dráma, porozchodová etapa
Obsah: Kto by povedal, že yunjae sú len divadlo ktoré bolo skutočnosťou až pokiaľ sa nakoniec naozaj nestalo divadlom?
Theme song: Smokie - Wild Wild Angels
Poznámka: Poznáte ten pocit, keď otvoríte záložku s poviedkami a zrazu objavíte niečo čo ste písali dávno a nikdy ste to nevydali? Nie? Nevadí, ja áno. Toto je pôvodná verzia WWA. Ako si neskôr môžete všimnúť, veľmi sa líši od oficiálnej, ktorú som vydala na blogu. Možno je to tým, že som si nikdy nebola istá čo sa týka formy ICH. Je to oveľa zložitejšie písať túto formu než pohľad ON. Tak či tak, toto je stará poviedka, ešte pred WWA, takže si môžeme spočítať roky. 4 roky dozadu. Tak či tak, či to bude odpad, alebo nie, uverejním to tu kvôli horko-sladkému pocitu zvanému NOSTALGIA.
Upozornenie: Nikdy som poviedku  nedokončila, takže v polovicu zrazu pochopíte, WTF to nemá koniec. Má 18 000 slov ktoré upínam naraz.


      I.

         Celý deň sa mi opäť vyhýbal, k večeru keď som sa snažil sa mu aspoň prihovoriť, odvrkol, zatvoril dvere a zabil celú situáciu. Keď poznáte niekoho tak dlho ako ja a ťaháte celú túto šaškáreň toľko rokov len kvôli jednej osobe, raní vás podobná ignorácia. Mal som tisíci krát chuť sa zbaliť a v živote sa mu už neozvať. Celý svet bol plný: yunjae sú skutoční. A my sme boli skutoční, ale nie v podobe, ktorú nám pripisovali fanúšikovia.
Rok potom, čo sa svet dozvedel o našom vzťahu, ktorý nechtiac praskol, mi prišlo pár listov zo spoločnosti. Každý bol o tom istom; máte dve možnosti: dramaticky ukončiť váš vzťah, alebo pokračovať v tragickej láske spoločnosti. V tomto ohľade by sa SM stala mučeníkom ktorý podporuje všetky morálne aj nemorálne zásady.
Jediný kto bol mučeníkom som bol nakoniec ja... a možno Yunho.
Rozišli sme sa asi pred mesiacom, lenže spoločnosť trvala na tom, že možnosť prvá už nepripadá v úvahu a tak sme predstierali vzťah. Neviem koho to viac ubíjalo, pretože Yunho ma ignoroval a o nič sa nesnažil. Z toho som vyvodil, že proste je za tým a serie na mňa. Prvé tri týždne sme sa v kuse hádali. A bral by som teraz všetko len nie toto sedem dňové ticho, ktoré som prežíval.
„Hyung, som z toho vážne už unavený.“ Povzdychol si Changmin  pri večeri. Yunho si vzal jedlo k sebe do izby. Kedysi to bola moja a jeho izba. Teraz je v nej sám a ja som sa vrátil k Yoochunovi. „Hyung!“ Zvolal Changmin znova.
„Nenamáhaj sa.“ Odvetil Junsu a nabral si ryžu do misky.
„Môj život po ére Mirotic skončil.“ Už som nevládal ani vzdychať. Odložil som paličky a postavil som sa od stola.
„Ale...“ Changmin sa pokúsil znova poukázať na nejaké ale ktoré by sa nachádzalo v našom yunjae vzťahu.
Ale sa minuli.“ Vošiel som do izby.
„Nevšímaj si to Changmin,“ znova sa ho snažil povzbudiť Jusnu, „ostane viac jedla pre teba.“ Počul som ich napriek silnej túžbe ich ignorovať. Steny boli papierové a byt bol ako akvárium.
Mohol som byť kdekoľvek a robiť hocičo s hocikým, keby ma Yunho nepresvedčil, aby som s ním ostal! Vraj naša láska prekoná všetko. Také červenoknižicové sračky, pomyslíte si; ale keď ste zamilovaní, tieto černoknižnicové sračky sú pre vás ako sväté písmo.
Náš vzťah ubila verejnosť, spoločnosť a nakoniec aj my sami. Neviem čo sa mi viac sprotivilo na tom úžasnom sexi chlapovi s ktorým som každú noc líhal do postele.
Bol som idiot, pripúšťam to. Za všetko si svojim spôsobom môžem sám. Ak to bola chyba verejnosti a fanúšikov, môžem za to tiež ja.
Vždy máte ten pocit, keď vidíte Yunha, aký je milý, rozkošný a poslušný. Dokáže sa nahnevať, ale túto stránku na ňom vidíte minimálne. A ak ten hnev skutočne spozorujete, nie je to nič oproti tomu, ako sa dokáže naštvať mimo kamery.
Mýlite sa ak si myslíte, že to bola oprávnená žiarlivosť. Prvá rana prišla od fanúšikov. Po internete kolovali fotky Yunha kde vyzeral unavene a večne naštvane. Vedľa neho stál Kim Jaejoong ako Madona s úsmevom a dokonalou pleťou. Jedného dňa Yunho prišiel za mnou s notebookom ktorý mi položil na posteľ a riekol: čítaj!
Tlak bol príšerný a fanúšikovia pripisovali jeho únavu a ustaranosť tomu, že máme problém vo vzťahu a teda – ja ho podvádzam, som šťastný s inou osobou, zatiaľ čo Yunho o mňa bojuje. Vždy som vedel, že naši yunjae fanúšikovia majú bujnú fantáziu... ale toto bol vrchol.
Možno tomu nepochopíte ani teraz, pokiaľ ste nezažili tento príšerný tlak a tieseň. Yunho ma začal podozrievať skutočne, a to naštvalo mňa. Prvý problém bol na svete.

         Čakal som kým Yoochun zhasne. Jeho večerné čítanie sa večer čo večer predlžovalo a ja ako starý dedo neschopný zaspať pri svetle som sa prehadzoval zo strany na stranu. Yunho bol len za stenou. Ležal pri mne, delila nás stena a jedna otázka ktorú mi nikdy nezodpovedal.
„Neviem z ktorého dôvodu sa toľko mrvíš, či pre to svetlo alebo pre Yunha.“ Odvetil od knižky Yoochun. Prebodol ma svojim tmavým pohľadom.
Zamrmlal som niečo, čomu som sám v tom zápale nerozumel. Posadil som sa na posteli a zabúchal som mu päsťou na stenu. Idito, idiot, idiot! Mal som chuť zvolať na stenu.
„Chovanie päť ročného ti pristane.“ Začul som otrávený tón Yoochuna.
Ani to ma nezastavilo! Búchal som päsťou ďalej. Nakoniec som vzal vankúš a hodil som ho do steny ako nejaký trojtonový šuter ktorý urobí v nej dieru
„Ja sa na okamih vzdialim.“ Oznámil mi Yoochun než som sa otočil a vo dverách som zbadal naštvaného Yunha ktorý mu odstúpil aby mohol odísť z izby.
Stále mlčal. Akoby mu niekto vyrezal jazyk z úst. „Mám celú noc na to búchanie.“ Stále mlčal.
Verte mi, že Yunha v tomto stave si proti sebe nechcete poštvať. Jeho pohľad je príšerný, strašidelný, chladný a nikdy by ste neverili, že tie oči boli kedysi plné lásky ku mne.
„Hovor so mnou Yunnie, prosím.“ Snažil som sa znieť pokojne, lenže on tam len stál a hľadel na mňa nemo ako mŕtva ryba. „Kurva Yunho!“ Postavil som sa z postele. Kým som k nemu prebehol zabuchol mi dvere pred nosom. A než som stihol prejsť k jeho dverám, zamkol sa.
„Yunho!“
Bol som sebec, že som chcel aby so mnou napriek tomu čo sa stalo hovoril? Snažil som sa ho nejakým zvláštnym, zvráteným pokusom objať a utíšiť všetky jeho rany. Stále som to bol ja, jeho Jae, bol som tu pre neho navzdory všetkému čo sa nám stalo, všetko čo mi kedy povedal. Navzdory jeho hnevu a urážkam. No on o mňa nestál.
Na pódiu nosil trpiteľskú masku, na verejnosti ma vzal za ruku a usmieval sa. Vtedy ma to rozhodne bolelo viac než jeho. Možno preto, že moje city k nemu sa ma neochvejne držali.
„Jae, toto nikam nevedie.“ Položil mi ruku na rameno Yoochun. „Daj mu čas.“
„Je to týždeň, čo so mnou nehovorí. Najskôr hádky a teraz toto?“
„Daj mu čas.“
„A kto ho dá mne?“

         Tú noc som skoro vôbec nespal, takže som v štúdiu vyzeral ako múmia. Yunho sa nevyskytoval v rovnakej miestnosti keď nemusel. Zrejme keby nás zatvorili do rovnakej miestnosti, tak ma bude chcieť zabiť. Asi by som sa najskôr nebránil, potom by som ho prosil a nakoniec by som ho sám chcel zabiť za to čo sa z neho stalo. A nech už to bola kohokoľvek vina, ani jeden z nás nebol tým kým býval. Čoraz častejšie som premýšľal o tom, že opustím skupinu. Uľavil by som tak Yunhovej bolesti a všetci by sa prestali trápiť.
Bože, prečo mám pocit, že úplne všetko je moja vina?!
„Toto nahrávanie dopadne strašne.“ Pokrútil som hlavou. Upriamil som na seba pozornosť ostatých. Mal som pocit, akoby Mirotic bol poslednou kvapkou. Niečo čo sme chceli povedať už dávno a nakoniec to padlo ako opona rovno na nás a tá ťažká garniža nás ochromila. Bolo otázkou času, ktorá vec nás zabije.
Už som sa necítil ako Yunhova drahocenná polovička. Zrazu som nebol ani tá svoja polovička ktorá doplňuje niekoho iného. Bol som polovičný, nedokončený a úplne k ničomu. Túto svoju náladu som samozrejme hádzal aj na ostatných ako nejaké blato.
„Berieš si to všetko príliš k srdcu.“ Oznámil mi Junsu akoby vedel na čo myslím, „nie je to tak, že by si ten vzťah celý zničil ty. Ani si nie som veľmi istý, či na tom máš nejaký podiel.“
„Nemusíš sa ma snažiť utešiť.“
„Ani by si o útechu nestál.“ Otočil sa odo mňa a napil sa svojho laté.
Nakoniec mal možno pravdu. Príliš som si bral všetko k srdcu a snažil som sa všetku vinu vziať na seba aby som Yunhovi uľavil. Prosil by som o odpustenie a on by mi ochotne odpustil. Túto masku trpiteľa a spasiteľa nesmiem nosiť príliš dlho. Ak môže byť protivný on, môžem byť aj ja. Ako líder možno Yunho sklamal, ale každý líder je len človek a ja som sklamal tiež.
Protivný budem aj ja.
„Jaejoong, spievaš príliš vysoko, Yunho sa stratí za tebou.“ Producent mi to opakoval trpezlivo už tretí krát. Nebol som jednou z tých príšer, ktoré ublížia Yunhovi ani keby ma Yunho kopol a buchol lopatou po hlave. Ale ako sa hovorí oheň ohňom. „Nemôžem za to, že to nedokáže vytiahnuť.“ Odvrkol som. Ani som nepotreboval vidieť osem párov očí aby som vedel, že sú šokované. Ten desiaty bol určite chladný a nenávistný.
Tým, že zraňujeme iných, liečime vlastné rany.

         Okolo desiatej som už bol doma. Chalani zo štúdia odišli na neskorú večeru. Nevládal som sa dívať viac na Yunha. Bol som ako rozbitá škrupina, ak by som sa ešte chvíľu motal po otvorenom svete, celý by som sa do neho vylial.
Namiesto toho som sa usadil na posteli a rozsvietil som svetlo. Moje myšlienky na opustenie skupiny znova zosilneli. Desila ma však tá predstava samoty. Presne takto sedieť každý večer, opustený, sám, pri svetle nočnej lampičky. Na tomto mieste by som vyplakal celú svoju dušu. Niekto mi povedal, že byť opustený je ako byť neoficiálne vyhlásený za mŕtveho. Nikto nevie kde ste, nikto sa o to nestará a možno na vás chvíľu myslí. Ale to na mŕtvych myslíme tiež.
Hneď ako sa môj mobil na stolíku rozhučal rýchlo som ho chytil a okamžite som prijal hovor. Bol som pripravený hovoriť s hocikým. S každou šialenou fanúšičkou. Možno som bol šialený aj ja sám.
„Jae, hovoril som s Changminom...“ v mobile sa mi ozval hlas Heechula. Vydýchol som si a sklonil som hlavu. Pohliadol som si do dlane. „Bože čo sa deje Jae? Povedz mi to prosím.“
„Som len unavený, pôjdem si ľahnúť.“
„Ak mi to nepovieš, prídem za tebou. Je mi jedno či poleziem po hromozvode. Je mi jedno koho budem musieť pretiahnuť aby som sa k tebe dostal. Okamžite prestaň s tým čo robíš!“ Jeho hlas sa miesil so zvukom večernej premávky. Mal o mňa starosti.
„Sedím na posteli a chystám sa späť.“ Odvetil som mu krátko.
„Jae, uzatvárať sa do seba je tá posledná vec ktorú potrebuješ. Dobre vieš, že Yunho bol jediný s kým si dokázal otvorene hovoriť. Znie to kruto a príšerne, ale za kým pôjdeš teraz? Kto ťa vypočuje. Ja sa ti ponúkam. Poznáme sa skoro rovnako dlho, dovoľ mi byť tvojou bútľavou vŕbou.“
„Si Yunhov najlepší priateľ,“ oponoval som mu krátko, „hovor s ním.“ Nemal som náladu na bútľavé vŕby. Nie teraz večer, a hlavne nie v tomto byte po telefóne. Zmocňovala sa ma len tieseň.
„Jae prí...“ Zrušil som hovor a odložil som mobil na bok.
Chcel som Yunha pri sebe, chcel som mu odpustiť rovnako akoby on odpustil mne. Potreboval som vzájomnú solidaritu – niečo čo ma stmelí znova dokopy a ja sa prestanem na všetkých rozlievať.
Mobil mi zvonil ešte asi päť minút striedavo. Heechul bol neodbytný a ja som bol rád, že melódia zapĺňa ticho bytu.
Predsa nebudem zúfalý. Nebudem si hojiť vlastné rany na niekom inom. Som len zúfalý. Príšerne moc zúfalý.
Musel som zaspať len na chvíľu, pretože keď som sa prebudil, všetci ešte chodili po byte. Stále som mal zatvorené oči a v izbe sa mi stále svietilo. Dvere boli pootvorené takže som počul ako si potichu šepkajú. Junsu sa zmienil o tom, že má o mňa strach. Čo povedal Yoochun, tomu som nerozumel, ale čisto som rozumel Yunha, keď povedal: Nech si ostane sám.
Vtom okamihu som sa otočil na druhý bok a objal som vankúš. Keď vám niečo podobné povie osoba pre ktorú by ste kedysi boli schopný umrieť, tak... tak jednoducho ten pocit sa dá prirovnať zlámaniu oboch rúk a nôh.
„Hyung! Ako to môžeš povedať!“ Zvolal na celý byt Changmin. Začul som buchnutie, Yunho sa znova zamkol vo svojej izbe. Changmin mu lomcoval kľučkou a snažil sa k nemu dostať.
Mal som pocit, že niekto týra malé zvieratká, malé mačičky. Všetko bolo pokrivené a ja som cítil obrovskú ľútosť voči Yunhovi. Možno nakoniec náš vzťah nikdy nebol zdravý.
„Changmin, nechaj to tak.“ Ozval som sa od dverí.
„Jae, ty si hore.“ Otočil sa na mňa prekvapene.
„Changmin, nekrič na neho. Yunho ťa potrebuje viac než ja. O mňa sa nestaraj.“ Snažil som sa aby bol môj úsmev skutočný. Zatvoril som za sebou potichu dvere od izby. Viac slov som pre neho nemal. Nemal som ich ani sám pre seba, aby som utešil svoje ranené, vnútorné ja. Nemal som vôbec nič, len prázdnu polovicu. Bol som čistý, psychický invalid.
Asi si zaslúžim byť sám. Koniec koncov odmietnutie bolo časťou môjho života. Byť sám – tomu som bol predurčený. Nemal by som si to toľko brať k srdcu.

         Snažil som sa aby raňajky neboli príliš slané. Mal som totiž chuť do všetkého nasypať soľ. Možno to boli moje prenesené slzy. Opäť som sa do všetkého rozlieval. Nedalo sa do mňa zahryznúť, nedalo sa do mňa už ani kopnúť.
Zrejme som Yunhovi dal viac než som čakal.
Držal som panvičku v ruke keď sa z rádia ozvala pieseň Breath me, zadíval som sa na okamih do bielych kachličiek ktorými bola obložená stena pri kuchynskej linke. Pousmial som sa a znova som premiešal praženicu. Zošuchol som ju na tanier a vrch som posypal kockami papriky a paradajky.
Možno je to tým, že mi už nemôže ublížiť.  
Položil som s úsmevom pred Yunha tanier a usadil som sa na svoju stoličku. Yoochun sa na mňa díval kútikom oka zatiaľ čo jedol.
To ticho dlho nevydržalo, pretože som vedel, že ten pohľad je predzvesťou jeho vtieravého; „Kde sú tvoje raňajky?“
„Mám diétu.“ Odvetil som a vzal som hrnček kávy do ruky.
„Diétu? Chceš ísť na Halloween za Neviditeľného muža?“ Pokrútil hlavou. „Jae...“
„Nemusíš ma obšťastňovať morálnou dilemou. Je mi fajn.“
„Piť kávu na prázdny žalúdok je fajn?“
Otravný mladší brat. Otravný Yoochun a jeho nebeská pravda o všetkom čo sa ma kedy týkalo. Vzal som z porcelánovej misky buchtu a zahryzol som sa do nej.
„Spokojný?“
„Lepšie než nič.“ Odvetil.
Videl som na ňom aký je pohoršený celou touto situáciou. Mohol byť, ja som mu nebránil. Tiež som bol pohoršený, ale nikto nechápal čo sa deje. Nie toľko ako ja a Yunho. Každý si chápal to svoje a držal sa toho svojho: nikto ma nechápe.
„Chutí ti Yunho?“ Opýtal som sa ho s úsmevom a hneď na to som sa napil kávy ktorú pripravil.
„Neslané.“ Odpovedal mi krátko.
„Jej prehovoril na mňa.“ Odložil som hrnček a podal som mu soľ. Chvíľu ma ignoroval než si odo mňa vzal soľničku. „Najkrajší deň za posledný mesiac.“
„Hyung, vezmeš ma k matke do reštaurácie?“ Opýtal sa ma Changmin ktorý pucoval do seba už jedlo z chladničky.
„Znova? Changmin, máš vodičák a pokiaľ sa budeš báť šoférovať nikdy...“
„...sa nezdokonalíš ja viem.“ Dokončil za mňa. „Je to tým ako som auto minule ťukol nechtiac a manažér je vieš... nedôverčivý silno ku mne.“ Usadil sa za stôl s náručou plnou potravín. Nejaké buchty, syr, videl som tam dva tégliky jogurtu.
„Dobre, potrebuje ešte niekto niekam odviesť?“ Prečo by som sa pre nich neobetoval? Koniec koncov bolo to lepšie ako byť Yunhovi na očiach.
Ešte stále môžem byť cowboyom. Teda aspoň dúfam.

         Zanechal som Changmina osudu v reštaurácii jeho matky hneď po jedle ktoré ma donútila ona, Changmin aj celý personál zjesť. Bol som za to rád, vážne som sa po tej káve necítil najlepšie. Najhoršia je tá pravda, ktorú má niekto iný než vy.
Voľný deň ktorý sme dnes mali kvôli producentovi ktorý musel svedčiť dnes na súde, som si mienil patrične užiť.
Domov som sa vrátil v celkom dobrej nálade. Yunho na mňa prehovoril, bol som šťastný aj z toho klamlivého oparu ktorý ma obkolesil. Tak je to v poriadku, uvedomil som si. Stačí mi, keď bude odpovedať na moje otázky.
Omyl!
Keď som vošiel do bytu, na pohovke sedel nejaký neznámy chlap v obleku. Smrdel ako SM, a skutočne SM predstavoval. Šuflikant ktorý má právomoc riadiť naše životy.
„Jaejoong,“ otočil sa na mňa so širokým úsmevom, „mám pre teba skvelú novinu.“
„Vážne?“ Ani som si nevynútil úsmev pre toho nagélovaného panáka.
„Poletíš do Japonska.“ Zatlieskal a nechal ruky späté k sebe.
Otočil som hlavu na Yunha ktorý stál pri stene so založenými rukami.
„Dobre, na ako dlho?“
„Mesiac?“ Odvetil muž.
Snažil som sa presvedčiť sám seba, že som zle počul. Musel som podísť k panákovi bližšie aby som sa ubezpečil, či on sám sa nepreriekol. „Zle som počul?“
„Mesiac.“ Prikývol s úsmevom.
Stále som nechápal, takže som svoju nádej otočil na nášho lídra. „Yunho?“
Mlčal, zaryto mlčal a díval sa do zeme.
„To mám ísť sám na mesiac do Japonska?“ Zvýšil som hlas, čo som obvykle na ľudí zo SM nerobil, pretože mi to za ten krvný tlak nestálo. „Prečo ja? Vážne sa ma snažíte zbaviť?“ Prešiel som okolo chlapa. „Ako dlho si to vedel?“ Ostal som stáť pred Yunhom, ktorý otočil hlavu na bok aby nemusel čeliť môjmu pohľadu.
„Takže?“ Prišlo mi ľúto. Možno to bola len tá hlúpa detská ľútosť, keď vám mama povie, že ste neposlušní a nedostanete dobrotu. Nie, bola to nádej ktorá vo mne načisto umrela.
Takto odchádzajú nádeje. Sú tiché, počuť len klap klap a potom je ticho. Nerobia rámus, odchádzajú so všetkou noblesou, pretože nádej je noblesná, nie každý si ju môže dovoliť držať. Nemôžete ju zviazať a prikazovať jej. Môžete sa len tváriť, že ju ešte stále máte a tak si hovoríte: stále dúfam. Ale už len na prázdno.
„Fajn, dobre... vždy sa ma chceli zbaviť. Ja tomu chápem... len som myslel...“ Zasekol som sa. Čomu som mal rozumieť, bol ten postoj ktorý som zrazu vniesol sám do svojej rozliatej existencie. „Nechceš ma pri sebe.“
Konečne som povedal nahlas to, čo bola pravda.
Klap klap.


         II.
        
         Vošiel som do izby. Nečkal som už nič. Proste na mesiac odídem a až budem pripravený späť na odchod domov, nejaký panák zo SM mi zavolá, že sa môj pobyt predĺži. Odrežú ma od Yunha, od chalanov, od priateľov a od rodiny len preto, že kurva môžu. Preto, že som im dovolil aby mohli riadiť mňa aj Yunha. Aby našu lásku usmerňovali a dohnali ju do pekla.
Otvoril som okno, rukami som sa zaprel o dosku a zhlboka som začal dýchať. Toto bolo horšie ako rozliať sa po vesmíre. Už som proste neexistoval.
Zúfalo som potreboval aby niekto vletel dovnútra tým oknom a odniesol ma preč z tohto sveta.
„Jae,“ Začul som Yunhov hlas aj to, ako zatvoril dvere od izby, „nevedel som o tom prisahám. Prišiel pol hodiny pred tebou a vysypal to mňa. Som v šoku ja tomu nerozumiem.“
„To so mnou hovoríš teraz z ľútosti?“ Otočil som sa na neho od okna.
„Hovorím s tebou pretože chcem aby si vedel, že s tým nesúhlasím.“
„Trpké,“ zasmial som sa cynicky, „mrzí ma, že sme tak nepochybne zbytoční.“ 
Proste odídem, bude to tak lepšie. Zrejme niekto v SM vie čítať moje myšlienky a jednoducho pochopil, že musím byť preč aby DBSK fungovali ďalej bezpečne a nerozlievali sa všade po okolí kvôli mne. Ten silný Jaejoong totiž stále padal na všetkých. Chýbala mu druhá polovica ktorá by ho oprela.
„Keby som mohol...“
„Tak čo? Pôjdeš so mnou?“ Taká hlúposť Yunnie, taká príšerná hlúposť.
„Jae...“
„Yunho ja... ja... odídem zo skupiny oficiálne.“ Dospelé rozhodnutie niekoho kto ako dieťa poskakoval posledné dni v nádejí, že sa Yunho otočí.
„Neblázni!“ Odsekol príliš rýchlo, takže som z toho odvodil, že sa naštval.
„Pozri, nechcem aby si si myslel, že sa cítim nepotrebný a prepadol som do nejakej šialenej depresie a o mesiac mi prídete na pohreb.“ Snažil som sa vyvrátiť jeho čierne myšlienky z hlavy. „Chcem len povedať, že to takto ďalej nejde. Nevládzem sa dívať do tvojej ranenej tváre. Nemôžem ráno vstať, pripraviť ti praženicu a opýtať sa chutí ti? Nemôžem žiť v tomto bludnom, hnusnom kruhu. Som príliš natiahnutý cez všetko, cez každú škáru len aby som stihol zachytiť tvoje slová. Toto si nezaslúžim. Mám svoju hrdosť. Nie  hrdosť umelca, ale obyčajného človeka.“
Mlčal. Vôbec som nevedel čo sa mu odohráva v hlave. Jeho pohľad bol ostrý, sýty a nečitateľný. Vedel som, že ma nezastaví. Skrátka to bola pravda a tá bola jediná jedna.
„Je mi ľúto,“ ozval sa po chvíľke čím upútal späť moju pozornosť, „je mi ľúto, že musíš odísť.“ Otočil sa a proste tak jednoducho ako to znie, odišiel z izby.
Viete, nakoniec aj keď už nedúfate, stále vlastne dúfate.
To bolí najviac.
Yunho hovor so mnou! Yunho zastav ma! Yunho miluj ma! Moja myseľ bola v štádiu absolútnej deštrukcie. Bože, čo som komu urobil, že musím takto žiť?
Stretnete človeka ktorého milujete, dostanete sa k nemu a on... čo také odporné som Yunhovi kedy urobil, že mi takto ubližuje?
Nič.
To je ten problém.
O ničom neviem.
Junsu má pravdu, nakoniec som to možno nebol ja, ale Yunho sa choval akoby som to bol ja. Vždy sa chováme opačne. Nikdy si nepriznáme chybu.
„Rozhodol si sa tak!“ Zrazu ku mne do izby vletel naštvaný Yunho. „Chceš odísť aby sa nikto nemusel trápiť.“ Za posledné týždne bol tento jeho tón hlasu to najúprimnejšie čo som od neho počul.
„Yunho, vážne vás tak veľmi trápim?“ Opýtal som sa potichu.
„Ja nič neviem. Ja už úplne nič neviem.“ Vystrel ku mne ruku v geste aby som sa už nič nepýtal, aby som na neho nehovoril, aby som sa nedíval, aby som prestal existovať. Akoby sa ma snažil potlačiť niekam kam umiestnil ceduľku: mnou vymyslené osobnosti – rýchlo zabudnúť.
Nechcem byť v miestnosti s ceduľkou.
„Yunho ak sa niečo deje tak so mnou hovor.“ Naliehal som.
„Nehovor na mňa!“ Vyšiel z izby.
„Yunho neodmietaj ma!“ Nasledoval som ho po byte. Nestihol sa zamknúť takže som vošiel za ním do jeho izby. „Čo popieraš?! Kto ti čo povedal? Hovor so mnou krucinál Jung! Nechci aby som sa fakt naštval! YUNHO!“ Zreval som ako nepríčetná matka ktorej syn dobehol s plačom a zbitý.
„Miluješ ma?“ Opýtal sa zrazu. Potom ako pochodoval hore dole ostal stáť a znova sa ma opýtal, či ho milujem.
Odpoveď.
Mal by som bez zaváhania povedať áno. Lenže... mlčal som. Nevedel som, či sa mi nevysmeje, nevedel som či mi odpovie, rovnako alebo ma odrazí slovkom, ja teba nie. Nevedel som zrazu nič, a úplne som začal chápať jeho slová keď mi tvrdil, že nevie nič, úplne nič. Mali sme obaja zrazu rovnakí pocit.
„Musíš váhať aby si mi odpovedal?“
„Vieš čo ti odpoviem.“
„Povieš mi nie.“ Odvetil chladne. „Povieš mi nie, pretože si myslíš, že všetkým ubližuješ a proste to nie bude lepšie pre všetkých. Odídeš a ja budem s tým nie starnúť až jedného dňa umriem.“
„Yunho, prečo sa zrazu...“ Ani ma nenechal dohovoriť.
„Pretože kurva ťa chcú vziať preč! Chcú niečo zničiť. Možno chcú zničiť teba. Ja... ja im nedovolím aby... nemôžem proste existovať s tým pocitom, že si niekde v Japonsku celkom sám, nikto nikde... len ty sám... ďaleko, kde ťa nemôžem ochrániť. Musím ťa mať pri sebe.“
Možno bol čas k tomu nie pridať iné slová.
Tým, že ubližujeme iným, si liečime vlastné rany.
„Nie som malé dieťa, nepotrebujem ochraňovať.“
Daj tomu hlupákovi facku, je hlúpy. Daj mu facku, povaľ ho do rohu a nechaj ho prosiť.
Venoval mi neveriacky pohľad. Dlhý, temný pohľad. Neveril mi, pretože jeho viera bola silná a stále bola na mieste. Možno bola len v nejakom temnom rohu, ale stále ju v sebe mal.
„Takže si sa z minúty na minútu rozhodol, že chceš zrazu odísť?“
„Možno.“
„Možno?“
„Yunho, povedal som, že chcem odísť nadobro zo skupiny...“
„Kurva nie!“ Zvolal na mňa až ma trhlo. „NIE! Zakazujem ti rozhodovať sa o takýchto veciach bez môjho vedomia!“ Kričal ďalej a ďalej a tie papierové steny museli z toho hluku načisto už ohluchnúť.
„O tom ty nerozhoduješ.“ Cítil som sa oproti nemu maličký.
„Ja rozhodujem o všetkom! Ja rozhodnem, či odídeš alebo ostaneš. Ja rozhodnem kedy s kým a kde budeš! Nemáš právo mi nedovoliť aby som o tebe nerozhodoval!“
Nechápal som prečo ešte stále na mňa kričí a k tomu také nezmysli. Potom mi to došlo. Proste sa ventiloval. Konečne po tých týždňoch som videl Yunha na žive. Niečo mu ublížilo tak príšerne, že začal praskať.
„Počúvaš sa vôbec?“
„Proste nesmieš odísť a tým to končí.“ Pokrútil hlavou. Zdalo sa, že začína blázniť. Jeho príčetnosť sa v tejto chvíľke rovnala počtu okamihov kedy Changmin nie je hladný.
„A-a vôbec,“ poukázal na mňa prstom, „si príliš neskúsený a hlúpy aby si žil sám!“ Div si nedupol ako malé dieťa nohou. Bol komický, skutočne prechádzal do svojho stavu, kedy zvykol hovoriť skôr sám so sebou, pretože som ho len obdivuhodne pozoroval ako sa chová. Jeho stav: Jae, hlúpy Jae! Si k ničomu a rozčuľuješ ma. Prskal ako malé mačiatko na všetky strany a snažil sa ma potrestať, alebo mi snáď ublížiť.
„Auč, to ma skoro ranilo.“ Založil som ruky na hrudi.
„Jaejoong!“ Znova bodol prstom do vzduchu.
„Nevyhrážaj sa mi, nezaberá to.“
„Proste koniec, padla. Ak požiadaš o ukončenie zmluvy tak si ťa osobne nájdem a dotiahnem ťa späť za vlasy.“
„Naskytujú sa mi dva dôvody,“ teatrálne som si pošúchal bradu, „prvý je, že nechceš aby DBSK prišli o člena a tak sklamali fanúšikov a možno sa DBSK prestalo dariť?“ Stiahol som ruky dole a založil ich v bok „A druhá možno... že by som ti chýbal?“
Ale ako som povedal neverím.
„Hlúposti! Vravel som to!“ Prešiel okolo mňa ako tajfún.
Yunho, pokiaľ mi nepovieš, že ti budem chýbať, tak ma tu neudržíš.
„Je také ťažké povedať, Jaejoong chýbal by si mi?!“ Tento krát som bol naštvaný ja. Hlúpe, malé tvrdohlavé decko.
„Prečo povedať niečo čo nie je pravda?!“
„Oh fajn, tak prečo by som tu mal ostávať? Aké skurvené dôvody na to ešte máš? Peniaze? Slávu? Nechceš sa vystavovať škandálom? Vysvetľovať prečo som odišiel? Bojíš sa, že poviem pravdu? Si tak hlúpo patetický až mám z teba chuť vyskočiť z okna!“
Ticho.
Tak skoč. Čakal som kým to povie.
„Páni, koľký hnev.“ Z kuchyne sa vynoril SM pajko. A to som mal pocit, že zo slušnosti odišiel a nechal nás proste... nie, slušnosť, kedy som naposledy tento význam slova videl v teréne?
„Čo tu kurva robí?“
„Čaká kým mu podpíšeš transfér do Japonska.“ Odpovedal mi Yunho.
„Hneď teraz?“ Otočil som sa na muža. „To som až tak veľmi nepotrebný a prekážam?!“
„Oh, ale tak to vôbec nie je Jaejoong-sshi.“ Ubezpečoval ma s úsmevom, „Ide o to, aby ste hudbu Dong bang shin ki šíril ďalej do Japonska. Tvoja japončina je najlepšia zo skupiny, japonské publikum ťa má najradšej a k tomu sa ti ponúka rola v japonskej dráme!“ Oznámil mi pyšne, akoby som bol nejaký jeho desať ročný kamarát.
„Seriem na drámu aj aktivity DBSK,“ oznámil som mu chladne, „seriem na skupinu ktorú vedie pošuk a ešte sa bude prehlasovať aký úžasný líder je. Pokojne z toho okna skočím hneď.“ Prešiel som sa do svojej izby. Potreboval som kyslík. Potreboval som ho príliš veľa a moje telo sa na to necítilo.
Vyklonil som sa z okna keď som uvidel Changmina ktorý vystúpil z auta jeho matky.
„Joongie,“ okolo pása ma uchopili silné ruky, „nerob žiadne hlúposti.“
Joongie?
Som príliš v šoku na to aby som ti odpovedal?
„Yun... ja nechcem skočiť.“ V krku som mal veľkú hrču. Bolo toto teatrálne divadlo k niečomu? Aby ma Yunho objal? Vynútil som si jeho objatie?
„Idiot.“ Buchol ma do ramena akoby som bol zo železa. „Si fakt blbý a... proste prestaň odporovať a poslúchaj!“
Ty vážne nepoznáš slovo nie, že Yunho?  Možno sme obaja v stave typického popierania a možno máš v hlave niečo čo sa bojíš odkryť. Možno nechápem už ani svojim myšlienkam. Ale prosím, nehovor mi Joongie, keď to nemyslíš vážne. Nechcem po tom zažiť kopanec a nechcem predstierať pokus o samovraždu len preto aby si mi povedal Joongie.
Nie som taký zúfalec, nie som taká troska a nikdy ju zo mňa neurobíš.
To nedovolím.
„Sám si možno tak blbý, že predpokladáš moju sebadeštrukciu. Ja som proste skončil Yunho. Absolútne som skončil.“
Zbalím sa a odídem. Ten čas bude ako balzam. Nebude večný, možno sa bude vliecť, ale stále je to len možno a v poslednej dobe mám tých možno ale nejako príliš veľa. Chcem ich zo svojho života vymazať. Chcem si byť istý.
„Nemôže ísť niektorý z členov s ním?“ Vôbec ma nepočúval, húdol si svoje a ja som proste z jeho pohľadu nemal nárok odvrávať.
„Nepotrebujem nikoho, mám veľa japonských kamarátov Yunho vieš? Možno sa mi tam zapáči a ostanem tam navždy podporovať aktivity skupiny Tohoshinki.“ Urobil som na neho veľké oči. Nie, vôbec som nebol protivný.
„Ešte raz povedz navždy a narvem ťa do toho okna späť!“ Zase to jeho detinské ja kedy na mňa ukazoval prstíkom.
„A čo takto; navždy ťa budem milovať Yunho? To sa ti nepáči?“ Koniec.
Proste sa vzdávam.
Niekedy je lepšie nechať sa niesť prúdom a zachytiť sa na lepšom mieste.

         Nemohol som na myslieť na nič iné! Nemohol som vytisnúť Yunhov pohľad z každej veci na ktorú som sa pokúšal myslieť. Pohľad, ktorý mi venoval pri slovách Ja rozhodujem či odídeš alebo ostaneš. Zamkol som sa v izbe takže Yoochun márne búchal do dverí. Nakoniec sa všetci štyria dosť nahlas bavili o mojom odchode do Japonska. Už len tá predstava ako vystúpim v Tokiu na letisku ma desila. Cítil som úzkosť ktorá sa ma snažila zatvoriť do skrine. Kvôli čomu som sa vlastne s Yunhom znova pohádal? Prečo sme si skočili do vlasov a prečo si Yunho myslel, že sa pokúsim vari vyskočiť z okna?
Taká hlúposť, taká neuveriteľná hlúposť!
Možno keby som ušiel niekam preč. Zbalil by som si veci a ušiel by som z Kórei do Európy. Možno keby som sa vyhlásil za mŕtveho alebo za nespôsobilého.
Vezmú ma preč a už sa nikdy nevrátim. Napriek tomu, že Yunho s tým nesúhlasí, nemôže s tým nič urobiť. Pokúsiť sa zrušiť kontakt je samovražda. Sám to ani nezvládnem, ale Yunho sa stále bojí toho, že odídem. To všetko mi len viac a viac naznačuje, že sa ma chcú zbaviť.
Proste to pôjde.
Všetko som zničil.
„Jae, otvor dvere.“ 
Koľko krát som ja prosil aby si otvoril dvere Yunho?
„Prosím, otvor dvere...“
Ani raz si ich neotvoril.
„Toto mi nerob prosím ťa. Nemôžeš mi toto urobiť.“
„Nechaj ma,“ odvetil som potichu, „nechaj ma nechaj ma nechaj ma!“ Nenávidím ťa úplne za všetko čo si mi kedy urobil.
„Mám vyraziť dvere?“
„Yoochun môže spať u teba.“ Usadil som sa lepšie na svojej posteli. Objal som vankúš a znova som pozrel na okno pri ktorom ma Yunho predtým objal.
„Nejde o Yoochuna, ide o teba. Nerob hlúposti. Netrucuj a prosím otvor.“
„Začínam si zvykať na samotu tak ma prosím nechaj. V Tokiu budem sám.“
„Jaejoong!“ Zdal a mi byť jeho hlas skutočne tak zúfalý, alebo moje predstavy o ideálnej a nesmrteľnej láske vo mne stále harašili a spôsobovali tento mor?
„Otvor tie skurvené dvere!“ Začal lomcovať kľučkou a búchať. Počul som ako dvere narážajú v pántoch a snažia sa mu vzdorovať. A pamätám si rovnako ako ich vyrazil prvýkrát pred dvoma rokmi. Až sa raz Yunho ožení tak jeho žena bude poctená výberom dverí každý týždeň a možno v dome Jungovcov nebudú žiadne dvere. Ani by som sa tomu nedivil. Mal by jednu miestnosť kde by sa zabuchol a zamkol keď by bol otrávený.
„Yunho prestaň, zbytočne zničíš dvere, nebudem s tebou hovoriť.“ Odložil som vankúš na bok. Stále búchal do dverí a ja som počul ako dvere nariekajú z poslednej sily. Chápal som ich vlastným spôsobom – stotožniť sa s dverami chce asi dávku šialenstva. Boli ako posledná zábrana ktorú som bol ochotný obetovať pred Yunhom.
„Bež spať Yunho.“ Skutočne ma unavovalo ho neustále posielať niekam.
Pretiahol som si rukáv od trička cez ruku keď sa ozvala nepríjemná rana a praskot. Zámka a vylomila a kľučka odpadla z mojej strany na zem.  S jednou rukou pod tričkom som sa díval na Yunha ktorý na okamih ostal stáť vo dverách. Potom ich za sebou zabuchol a prešiel rýchlym krokom ku mne.
Ruku som rýchlo pretiahol späť cez rukáv a odtiahol som sa po posteli od neho. „Čo odo mňa chceš?“ Ani som sa nemusel snažiť znieť chladne.
„Svojim spôsobom ti to vyhovuje nie? Že ideš do Japonska a tvoja túžba opustiť skupinu. Môžem za to ja?“
Venoval som mu prekvapený pohľad. „Ako si... na takú vec prišiel?“
„Nemôžeš ma vystáť v poslednej dobe.“
„Ja teba? A nie je to opačne?“ Dnešok je proste úplne od veci, plný divných záverov a skutočností ktoré vyplývajú na povrch.
„Pozri Jae, snažil som aby sme sa dostali späť do pôvodných koľají, keď všetci verili, že náš vzťah je fanservice.“
„Yun?“ Pritiahol som sa na posteli bližšie k nemu. „Niečo také by už v živote nefungovalo.“
„Ja viem,“ odvetil pokojne, „ale moja myseľ si myslela, že je to úžasná vec.“
„Tvoja myseľ.“ Prikývol som akoby som chápal čo sa deje v jeho mysli. Po pravde som si nedokázal ani predstaviť čo za čoro-moro sa odohráva v jeho malej hlávke.
„Chcel som, aby to začalo znova. Jedného dňa by som k tebe prišiel a pohladil by som ťa a ty by si sa usmial...“
Chcelo sa mi posadiť a niekam do rohu a začať stavať stroj času Yunhovi k narodeninám. Myslím, že to je vec ktorú by určite ocenil.
„Yunho, oni si myslia, že spolu skutočne sme. Nemôžeš vôbec začať niečo také odznova. My... Yunho my sme normálni živí ľudia. Ak necítiš lásku nemôžeš ju predstierať. To čo sa s nami deje nás ničí. Zničilo to náš vzťah. Šaškovali sme nasilu, držali sme sa za ruky a bozkávali sme sa aby sme uspokojili fanúšikov nie nás. Stalo sa to verejným a nie našim vlastným. Mal som pocit, akoby som bozkával celý svet a nie teba.“
Je únavné na to len myslieť. Bavili sme sa o tom miliónkrát, ale Yunho si stále hudie svoje, akoby moja účasť na našom vzťahu bol len zlý vtip, alebo akoby som ani nebol živá bytosť – nemôžem o tom rozhodovať. Nič úplne, bez môjho vedomia, nezáleží na tom čo ja poviem? Yun, skutočne?
„Preto ma to mrzí a chcem aby sme začali to svoje, vlastné, proste to naše. Rozídeme sa pred všetkými.“
To mi rovno mohol dať facku a vyhodiť ma von oknom po týchto slovách.
„Zbláznil si sa?“
„Ak sa to stane, tak s tým spoločnosť nemôže už nič urobiť.“
„Yunho!“ Zvolal som vydesene. Znel tak pokojne a istý sám sebou. Táto pokojnosť bola úplne iná od toho čo predviedol poobede.
„Ideš do toho alebo nie?“
„Ako si môžeš byť vôbec istý tým, že s tebou chcem byť!“ Cúvol som keď spravil krok ku mne. „Chcem odísť zo skupiny rozumieš? Je to celé šialené a je mi jedno koho tým raním, kto ma bude nenávidieť. Nechcem aby mi niekto diktoval s kým mám spať a čo mám robiť!“
„Diktoval?!“ Zvolal na mňa zrazu. Všetok jeho pokoj som zhasol ako úbohý plamienok. „Spal si so mnou pretože to niekto chcel?“
„Yunho, spali sme spolu miliónkrát a...“
„Hovorím o sexe!“ Prerušil ma. „Chceš mi tu na tomto mieste tvrdiť že si nejaký skurvený čarodej a predstieral si každý orgazmus ktorý si zažil?“
„Orgazmu predstierajú len ženy nie?“ Podotkol som.
„Tak si nejaká ženská?!“ Nahol sa ku mne.
„Yunho...“
„NejYunhuj ma!“
„Fajn, nemyslel som to práve týmto spôsobom! Chcel som povedať, že...  jednoducho sme sa rozišli ale kurva stále musíme pokračovať v našom vzťahu aj keď nechceme!“
„Ty nechceš.“
„Yunho, toto je smiešne. Neviem s kým si sa rozprával znova a kto sa ti vyhrážal... ale viem, že ty nechceš. Bože, veď... videl si sa v poslednej dobe keď som sa k tebe priblížil?“ Musel som sa na celej tejto smiešnej situácii zasmiať. „Videl si svoj zhunsený výraz zo mňa?“
Sklonil hlavu predo mnou čo sa často nestávalo. „Jediný, z koho som zhnusený, som ja sám.“
„Yunho,“ zastavil som ho skôr, než by niečo dodal, „nie. Neubližuj nám už prosím.“
„Ja ťa skrátka nepustím!“ Vzal ma naraz na ramená. „Nepustím ťa zo skupiny. Nemôžeš odísť, nechať ma tu zahynúť! Zahyniem rozumieš?“
„Yunho si dospelý chlap!“ Nenechal som sa vyviesť z mieri jeho slovami.
„Dobre,“ rezignovane zdvihol ruky, „nemiluješ ma, rozumiem. Ja... nebudem sa o nič snažiť už. Len... neodchádzaj.“
„Do Tokia alebo zo skupiny?“
„Hlúpo sa pýtaš.“ Pokrútil hlavou. „Prepáč za tie dvere.“
Sledoval som jeho chrbát kým sa mi nestratil za rozbitými dverami.
Musel som si sadnúť. Toto všetko ma pokorilo. Yunhove príšerné výkyvy nálady. Jeho hnev, ako ma nenávidel v jeden moment a v druhý ma miloval. Táto vášnivá láska...
Nie je to láska.
Je to hra. Príšerná hra.




         III.

         Nevedel som piecť a musel som to priznať. Nikdy som veľmi nevedel piecť. Kedysi som sa snažil upiecť Changminovi tortu k narodeninám. Vyzeralo to dobre ale bola príliš sladká a vnútri príliš tvrdá. Človek by povedal, že na takej torte nemáš čo skaziť ale... neverte tomu. Cesto je malý zázrak.
Dnes ráno som si privstal aby som urobil škoricové muffiny pre Changmina. To znamenalo nové pečenie. Proste som chcel piecť!
Prešiel týždeň odvtedy čo sme viedli s Yunhom náš nezmyselne zmyselný rozhovor a mňa posadla neodolateľná chuť na pečenie. Chcel som proste tvoriť pekné a sladké veci, pretože sladké a pekné veci sú na živote najlepšie.
A musel som priznať, že muffiny sa mi celkom podarili.
„Hyung to je príliš kruté,“ položil košíček na stôl a pohliadol skoro do samotného pekla tak hlboký bol Changminov pohľad. „Rozlúčkové muffiny chutia trpko.“
„Dal som tam kopu cukru!“ Zamračil som sa.
„Hyung ja... Jaejoong,“ zdvihol na mňa hlavu, „chcel by som ísť s tebou.“
Všetci ešte spali takže sme o pol deviatej ráno sedeli v kuchyni sami. Ja som nemal žiadny denný plán bol som na dnes úplne vyškrtnutý, čo sa o ostatných nedalo povedať. Zajtra totiž sadnem na lietadlo a mesiac sa neuvidíme. Taký bol sľub, taký bol transfér.
Či to bude pravda, uvidím o mesiac v Tokiu.
„Vieš, že ťa potrebujú tu.“ Snažil som sa ho upokojiť.
„Nepotrebujú. Som najmenej potrebný člen a...“
„Idiot!“ Mal som mu chuť napchať ten muffin do úst. „Ako môžeš takto hovoriť?! Si talentovaný a silný! Nemám rád, keď takto hovoríš.“
„Dobré ráno.“ Yunho si odtiahol stoličku od stola a rozospato sa usadil. Oprel si hlavu o ruku a pohliadol na košíčky so škoricovými muffiny. „Pekne to vonia.“ Pousmial sa.
„Hyung,“ Changmin na neho otočil hlavu, „vážne musí odísť?“
„Max,“ Priložil mu ruku na rameno a zovrel, „Max...“ to bolo všetko čo mu na môj odchod povedal. Sám by som to lepšie nepovedal. Nebolo čo totiž povedať.
„Kedy zajtra odlietaš?“
„O pol deviatej ráno.“
„Hyung!“ Ozval sa ranene Changmin, „nehovorme o tom!“
„Chceš pomôcť zbaliť?“ Pokračoval ďalej Yunho.
„Hyung!“ Tento krát vyskočil zo stoličky.
„Mám zbalené.“
„Hyung!“ Teraz to svoje hyung zvolal na mňa. Prišlo mi ľúto, že toto musí Changmin zažívať. Že toto musia všetci zažívať.
„Minnie, za mesiac sa vrátim. Neodchádzam naveky.“
„Ja som to počul! Počul som ako si hovoril, že chceš odísť zo skupiny!“
„Nie, nechcem... len som...“
„Len si čo!“ Zvolal na mňa chladne.
„...dráždil Yunha... to je všetko... chcel som ho len naštvať.“ Hovorí sa, že milosrdná lož, je dobrá lož nie? Našťastie Yunho moju lož podporil a to tým, že sa k nej nijako nevyjadril.
„Dnes budeme vlastne celý deň len v štúdiu a potom na nejakom fotení pre magazín. Okolo ôsmej budeme doma.“ Vzal si jeden muffin Yunho.
Fotenie bezo mňa. Prečo mi to pripadá tak nefér? Akoby ma niekto kopol do zadku so slovami: vypadni nikto o teba nemá záujem.
„Jae,“ nahol sa ku mne Yunho, „dnes v noci, chcem spať pri tebe.“

         Dúfal som, že mu Yoochun nedovolí nasťahovať sa mu do postele. Celý večer som v to dúfal a dokonca som v panike skoro zhabal svoje veci a ušiel k rodičom. To by bolo absolútne detinské a nevyrovnané. Ale to, že som dospelý a vyrovnaný človek mi ešte nemusí brať právo byť detinsky vystrašený.
„Yoochun, vďaka bohu.“ Vydýchol som si. Nebolo osem hodín, ale pol desiatej. Meškali pretože sa im pretiahlo fotenie a rozhovor pre magazín. Aspoň tak mi to tvrdil Yoochun keď som mu volal.
Zrejme si myslel, že spím preto nezasvietil. Lebo sa nezdalo, že sa chce potĺkať po tme a Yoochun a tma neboli príliš veľký kamaráti. Preto som sa nadvihol a zažal som malú lampičku na stolíku.
„Yunho!“ Skoro som zvolal. „Idiot prečo ma nechávaš v tom aby som ťa volal Yoochun keď si to ty?!“
„Možno som čakal, že v tej predstave odhalíš nejaké tajomstvo.“ Pousmial sa.
„Zhasínam, nechcem vidieť tvoju haha som chytrý tvár.“ Skutočne som zhasol a nechal som ho teperiť sa po izbe.
„Jae, Jae, posledný deň a ty sa chováš urazene.“
„Nie som urazený.“
„Je ťažké popierať všetko.. hlavne to popierať tebe a... ešte ťažšie je chovať sa k tebe hnusne. Chcem a ti ospravedlniť za to všetko čo som vtedy povedal.“
„To ti to trvalo.“
„Z časti si za to môžeš sám.“
„Priznávam.“ Súhlasil som.
Prisadol si ku mne na kraj postele a vzal z nej malý vankúšik. Potreboval som keď som bol chorý aby som si ním podložil hlavu kvôli nádche. Inak som nemohol poriadne dýchať.
„Každý deň sa mi ozvi, alebo mi napíš email. Budem čakať. Mám tvoj rozpis takže, budem sledovať ak budeš v rádiu alebo v telke.“ Položil mi vankúš späť.
„Sľubujem.“ Trocha ma povzbudil, musím uznať. Vedel som, že bude nado mnou bdieť ako patrón. Vari keby som zmizol zo sveta tak Yunho bude jediný vedieť, že som si otvoril supermarket na Jupiteri.
„Dobre. Keby sa niečo dialo, ozvi sa.“ Pohladil ma po ramene. Čakal som kedy vyjde rukou vyššie, hore na moju tvár. „Dávaj na seba pozor, vieš že si bol v poslednej dobe často chorý.“
„Nejdem tam sám Yunho.“ Obránil som sa. „Bude pri mne asistent a z Avexu poslali pre mňa tiež nejakých ľudí ktorí majú za úlohu ma strážiť, kontrolovať a nedať mi chvíľu pokoja.“
„Dobre.“ Usmial sa na mňa. Keď sa sklonil, čakal som, že mi ide skúšať teplotu. Namiesto toho mi vtisol na čelo bozk. Díval som sa na neho možno mierne prekvapene, ale to už nemohol zistiť, pretože môj výraz sa náhle zmenil keď sa začal tisnúť ku mne do postele.
„Yun... nemyslel si náhodou, že ideš spať ku mne ako ku mne, že nie?“
„Myslel som, že idem spať ku tebe ako ku tebe do postele.“
„A opýtať a ma či smieš, si sa chcel kedy?“
„Nechcel.“
„Toto je ale drzé na lídra.“
„Nehundri stále Boo.“ Zhasol okamžite lampičku aby som nevidel jeho tvár.
Znova mi povedal Boo. Prečo sa nám city premietajú stále len takýmto spôsobom? Umierate, odchádzate alebo sa idete ženiť a vaša stará láska vám náhle začne vyznávať city. To sa väčšina ľudí riadi mottom: nikdy nie je neskoro vyznať svoje city. Nechápal som, čo sa s Yunhom začalo diať. Prečo po tom trpkom tichu a ignorovaní sa mi pokúšal dostať pod kožu. Možno to znie namyslene, ale viem, že sa Yunho bojí toho, že odídem zo skupiny. Myslí si, že je všetko jeho chyba a tento omyl musím napraviť skôr, než bude neskoro pre nás piatich.
Ah Yunnie, lepšieho lídra niet.
„Nechceš sa pokúsiť so mnou o sex?“ Opýtal som sa do tmy.
„Boooo!“ Natiahol detinsky a potichu.
„Čo? Proste odídem na mesiac preč a chcem sex.“
„Nie, nechceš, len ma provokuješ ako vždy.“ Cítil som ako sa posteľ prehla. Perina zašušťala a nastalo ticho. Zasmial som da do ticha a viac som ani nemukol. Musel sa otočiť na bok od mojich slizkých rečí. Nevidel som totiž ani ň. Vždy si zatiahnem závesy aby som nevidel do okna. Kto vie čo za strašidlo by tam na mňa vyskočilo keby som sa zobudil uprostred noci. A preto som mal v izbe vždy tmu ako vo vreci. Yoochunovi to nevadilo a ja som bol spokojný.
„Spíte?“ Ticho prerazil Yoochunov hlas.
„Chunnie, čo tu robíš?“ Otočil som sa. Z chodby prichádzalo svetlo pretože nechal otvorené dvere. Takto som videl Yunha vedľa seba ako ležal pod perinou.
„Rád by som šiel totiž spať, takže ak mienite robiť nejaké....“
„Myslel som, že pôjde k Yunhovi.“
„Mmmm, dovoľ mi to premyslieť... nie.“ Odvetil skoro okamžite. „Yunhova izba je strašidelná.“
„Prečo?“ To už som sedel na posteli.
„Pretože si posledný deň doma a ja chcem byť s tebou.“
„Tomu veľmi nechápem.“ Priznal som a ďalej som premýšľal o tom čo povedal kým sa neposadil aj Yunho.
 „Spať môžeš aj v lietadle.“ Zasvietil.
„Hyung?“ Dovnútra izby nakukol Changmin a za ním Junsu. „Spať môžeš aj v lietadle.“ Súhlasili.
Ah zlatíčka moje... som dojatý, som príliš dojatý aby som vydaril ako veľmi vás milujem. Nech moja láska znie akokoľvek divne a možno pre niektorých z vás nepríjemne.. milujem vás.
Budete mi chýbať.

         Sadol som si na lavicu s dokladmi a letenkou v ruke. Yunho sa postavil predo mnou s príručnou batožinou ktorú som si bral do lietadla.
„To bude pekné... veľké titulky v novinách; Líder skupiny DBSK sa prišli rozlúčiť.“ Usmial som a znova som si skontroloval pas aj letenku.
Yunho sa na mňa krátko zamračil a hneď na to jeho tvár okrášlil úsmev. Neviem čo si práve pomyslel, ale najskôr sa mu to zjavne nepáčilo a nakoniec mu to bolo fuk. Vystrel som nohu a štuchol som ho špičkou čižmy do holene. Vrátil mi to zatiaľ čo sme len mlčali a čelili sebe navzájom. Mal som pocit, akoby žiadne hádky nikdy neboli. Yunhov plán aby sme sa rozišli a potom dali znova dokopy po svojom a držali to v tajnosti pred SM mi hral v hlave.
Bol však zmätočný a po pravde som o Yunhových pocitoch toho stále veľa nevedel. Nejde o to, že by som mu neveril, ale v poslednom čase sa stalo príliš veľa vecí, ktoré prešli mne za chrbtom, čo sa týka Yunha a vedenia.
„Môžeme to urobiť teraz. Ty odletíš a všetci si budú myslieť, že je koniec.“ Riekol potichu.
Zdvihol som na neho hlavu. „Skoro som zabudol, že teraz sme vlastne milenci. Už sme spolu neboli nikde tak dlho, že som na to zabudol.“
„Idiot.“ Pousmial sa a sklonil sa ku mne po bozk.
„Chceš sa rozísť nie?“ Odmietol som jeho bozk a otočil som hlavu na bok.
„Myslel som, že je to bozk na rozlúčku.“ Ostal vo svojej polohe a čakal kým dostane svoj bozk.
„Vedia chalani o tvojom mentálne v neporiadku pláne?“ Prstom som ho pinkol do špičky nosu.
„Oppa!“ Začuli sme krik z konca haly. Ochranka bola pri nás na skok. Yunho mi kolenom roztiahol nohy od seba a drzo sa mi medzi ne vtisol. Díval som sa o čo sa snaží a prečo sa moje stehná rozťahujú viac a viac Yunho stojí medzi nimi.
„Jaejoong-oppa!“ Volala mojim smerom fanynka. Stála pri stĺpe, neodvážila sa ísť bližšie. Bol som rád, že je to rozumné dievča. Vyklonil som sa spoza Yunha a venoval som jej úsmev.
„Ahoj.“ Zamával som jej.
„Yunho-oppa!“ Tentokrát sa otočil Yunho a mávol jej. Obaja sme sa usmievali a tvárili sme sa neobyčajne šťastne.
„Buďte šťastní prosím!“ Zvolala na nás. „Milujte sa!“
Úsmev mi padol z tváre ako mávnutím prútika. Bol som prekvapený jej slovami. Nevšimol som si Yunhovu reakciu pretože som bol príliš zabratý do tej drobnej čiernovlásky v sukni a tričku ktorá mi mávala.
„Yunho-oppa postaraj sa o Jaejoonga!“ S úsmevom nám zamávala a rozišla sa späť.
Obaja sme boli ticho a nechcel som ani vedieť čo si myslí ostatok letiska, hlavne tá homofóbna časť. O tom aký útok na nás vyvolali média a fanúšikovia po priznaní našej lásky s Yunhom snáď niekedy inokedy.
„Dones mi laté prosím láska moja.“ Pohladil som Yunha po stehne.
„Šteňací pohľad.“ Pohliadol na mňa dole Yunho.
„Prečo sme v tejto polohe vlastne?“ Poukázal som ako stále stál medzi mojimi nohami.
„Nemôžem za to, robím to už automaticky.“ Rozhodil rukami. „Donesiem ti to laté.“ Odišiel k automatu na druhej strane a jeden chlap z ochranky s ním.
Bolo mi ľúto len toho, že ostatní nemohli prísť so mnou na letisko. Yunho ako líder si to zrejme vydupal a oháňal sa svojou povinnosťou ku mne. Niektoré veci môžete zneužiť vo svoj prospech aj keď sa vám obyčajne veľmi nehodia.
Vzal som si téglik s laté od Yunha. Ani som mu nemusel hovoriť príchuť, vedel presne čo chcem. Len táto myšlienka mi vyčarila malý úsmev na tvári. Napil som sa a pohliadol som na reklamu na obale. Nejaká dopravná spoločnosť sa mi ponúkala za skvelú cenu.
Yunho si ku mne sadol a vzal ma okolo ramien.
„Yunnie?“ Znova som sa napil.
„Hh?“
„Je to zvláštne keď ma objímaš a nikde nie sú žiadni fanúšikovia.“
„Nikdy nevieš kto nás sleduje.“ Pritiahol sa ku mne bližšie.
Neodpovedal som mu. Doteraz neviem na čom som a na čo by som sa mal cítiť. Rýchlo som dopil svoje vanilkové laté a postavil som sa pri ohlásení letu. Fanúšikovia stáli vzadu a polícia ich odmietala pustiť k nám. Bol som za to celkom rád, pretože jediné, po čom som teraz túžil, bolo vlepiť Yunho poriadnu facku a potom...
„Takže ja idem.“ Vzal som si od neho malú tašku.
„Jae.“ Pohladil ma po tvári starostlivo. „Opatruj sa mi. Dávaj na seba pozor prosím. Nikomu nedovoľ aby ti ublížil.“
„Dostanem bozk?“ Pohliadol som mu do očí.
„Keď tak veľmi chceš...“ nahol sa ku mne.
„Hm...“ priložil som mu prsty na pery skôr než sa spojili s tými mojimi. „...asi som si to rozmyslel.“ Žiadať ho o bozk... tváriť sa že on ho nechce, alebo chce. Unavuje ma to.
„Zbohom Yunho.“ Krátko som ho objal. To teplo ktoré neucítim teraz mesiac som tak či tak necítil skutočne celý mesiac už predtým.
Skutočne nemám poňatia... o ničom.

         Teki: Je pravda, že u nás v Japonsku, čo sa týka homosexuality, je svet viac otvorený než u vás. Aké boli prvotné reakcie fanúšikov?
Jae: Reakcie boli rôzne. Želal som si aby nás fanúšikovia nesúdili. Stále sme to my, tí ktorí robia hudbu ktorú tak milujú. Ničím sa nelíšime. Stále pracujeme tvrdo a zdokonaľujeme sa.
Teki: Ako sa k tomu staval ostatok skupiny?
Jae: Ja vlastne ani neviem kedy a ako sa to dozvedeli a do detailov nechcem zachádzať.
Teki: (smiech) Tomu plne chápem.
Jae: Teki-san, dnes som tu aby som našej skupine Tohoshinki pomohol sa lepšie presadiť na Japonskom trhu.
Teki: To rozhodne. Spomínam si na vašu prvú návštevu v našom rádiu. Sú to už roky. Pamätám si ako tvrdo ste makali, na vaše živé vystúpenie.
Jae: Správne.
Teki: Pamätám si, že jeden z vás bol dokonca chorý.
Jae: Yoochun. Bola vtedy zima. Dúfam, že je zdravý a dáva na seba pozor zatiaľ čo tam nie som.
Teki: Nechceš mu niečo odkázať ak počúva?
Jae: Chunn-ah, poslúchaj a hlavne si dávaj na seba pozor. Hyung ťa vidí!
Teki: (smiech) A čo ostatok skupiny? Odkážeš im niečo?
Jae: Uhm... snažím sa veľmi ťažko a pracujem pre nás všetkých na tom aby sa naša úžasná hudba dostala do hlbšieho podvedomia. Je pre mňa česť, že som práve ja mohol vycestovať do Japonska a zhostiť sa tejto úlohy. Vážim si dôvery ktorú do mňa vkladáte. Ďakujem.
Teki: (potlesk) Ah, určite sa ti bude dariť. Keby si teraz predstavil váš posledný singel poslucháčom.
Jae: Náš posledný singel vyšiel pred piatimi mesiacmi, volá sa Wrong number. Budete ho počuť v Japonskej verzii. Ďakujem.

         Počúval som záznam ktorý mi nahral Jonghyun – môj asistent. Vedel som si predstaviť Yunha ako sedel pri rádiu a nadával na toho úchyla Tekiho. Prvýkrát keď sme boli v rádiu STS’k 86FM tak sa skoro s Yunhom pochytili. Našťastie vtedy nebol žiadny vizuálny záznam takže žiadna yunjae senzácia sa nekonala. Dohadovali sa spolu počas reklamnej pauzy.
V Japonsku som  týždeň a ak môžem pravdu povedať, tak mi to neskutočne rýchlo ubieha. Program nemám tak nabitý, mám dni voľna, takže sa pofľakujem po okolí. Fanúšikovia ma nespoznávajú tak ako v Soule, môžem sa pohybovať voľnejšie. Môj asistent je zhovorčivý, takže sa spolu často bavíme do noci. Myslím, že som si našiel nového kamaráta. Pravidelne ma informuje o tom, čo sa deje doma o aktivitách DBSK. Zdá sa, že nevznikli žiadne fámy ani tvrdenia, že sa ma SM chce zbaviť. Dokonca ani medzi fanúšikmi. Jonghyun mi ukázal stránky kde sa môžem dozvedieť čo si fanúšikovia myslia. Rôzne fóra. Dočítal som sa dokonca, že si niekto myslí o yunjae, že sa vezmeme. To ma potešilo svojim vlastným spôsobom. Aj keď tento fanúšik by sa asi nepotešil keby zistil, že s yunjae je koniec.
Akurát som roloval nejakú fanstránku keď ma vyrušil mobil.
„Práve som hovoril s Hiroki-san, niečo ti predsa len vopchám do programu zajtra večer. Bude to posledná vec. Večer – spoločenská akcia.“
„Rozumiem,“ postavil som sa a zamieril do kuchyne, „budeš dnes jesť niekde von alebo prídeš do bytu?“ Ostal som stáť pred kuchynskou linkou. Premýšľal som, či vôbec mám pre Jonghyuna niečo variť.
To znelo tak milo,“ zasmial sa do telefónu, „prídem a preberieme čo sa to vlastne bude diať zajtra večer.“
„Jasné.“ Zrušil som hovor a vytiahol som si zo skrinky cereálie.
Byt bol skromný, dvojizbový, jedna izby pre mňa a druhá pre Jonghyuna. Ale o to viac bol v bezpečnej štvrti. Jonghyun sa ma na Yunha nikdy nepýtal aj keď mi zvykol volať v nekresťanské hodiny o tretej ráno a tak zobudil aj Jonghyuna. Bol som rád, že sa pri mne necítil nepríjemne.
Chcel som sa vrátiť s miskou cereálii späť k notebooku keď sa mi znova ozval mobil. Svietilo mi veľké meno: milovaní Yunnie. Keby to bola pravda....
Priložil som si mobil k uchu a odišiel som sa späť do izby. „Som poctený, že mi nevoláš o tretej ráno.“
„Počul som ten rozhovor.“
„Povedal som niečo nevhodné?“
„Nie, nie,“ okamžite ma upokojil, „ale... Teki...“
„Ja viem Yunnie, ale nemám na výber pamätáš? Robím to čo je v pláne.“
„Dobre... dávaj si ďalej pozor. Pozdravuje ťa Yoochun, počúval tiež. Vraj sa nemáš zbytočne strachovať. Jae sme teraz na tréningu takže...“
„A kde si konkrétne ty?“ Usmial som sa. Musel sa nejako vykrútiť z haly aby mi mohol zavolať.
„Som na záchode.“ Zasmial sa.
„Dobre. Tak urob čo je potreba a ja sa ti ozvem. Maj sa.“
Predstaviť si ich ako sedia večer doma a počúvajú môj hlas v rádiu. Usmial som sa. Plán, že opustím skupinu sa zdal byť čoraz viac v nedohľadne.

         „Nejako veľmi si sa do toho zabral.“ Jonghyun položil predo mňa tanier s večerou. A to som chcel byť ja ten, kto navarí. Nemohol som sa však odtrhnúť od internetu.
„Prepáč, som hrozný. Zajtra varím ja.“
„Zajtra nevaríme, pamätáš?“ Nahol sa ku mne, „ideš na tú akciu. Tam budeš mať jedla dosť.“ Usadil sa vedľa mňa v kuchyni.
„Akcia s jedlom? Mali poslať Changmina.“ Usmial som sa. Opýtajte sa Cassie čo si prvé predstavia pod pojmom jedlo a väčšina vám odpovie, že je to Changmin.
A v tom mi to napadlo! Jae, založ si tiež blog, celkom anonymne!
„Potrebuješ oblek, pozvánku už pre teba mám.“
„Kto ma pozýva? Asociácia paničiek a milovníci mačiek?“ Začal som vyplňovať kolónky. Meno, heslo, email.
„Akira a Kevin Spancerovi.“
Skoro som sa zadrhol. „Kto s kým? A to mám letieť do Ameriky či čo?“
„Akira a Kevin Spancerovi žijú v Tokiu. On je zámožný podnikateľ a ona jeho manželka. Teda bolo to naopak. Keď si Kevin bral Akiru, tak Akirin podnik šiel do pekla. Kevin ho pozdvihol a už desať rokov sa drží na špičke. Títo ľudia si môžu dovoliť ťa pozvať a budeš sa cítiť akoby si celý život škrabal zemiaky.“ Posledná veta sa mi celkom páčila. Akira a Kevin. Konečne boháči ktorí si to zaslúžili.
„A Pôjdeš so mnou?“ Opýtal som sa než som si naplnil ústa rezancami.
„Žartuješ? Ani náhodou. Ani by som nevedel ako sa chovať.“
„A ja to mám vedieť ako?“ Odsekol som s plnými ústami a odhryzol som z rezancov.
„Ty to máš proste v sebe.“ Mykol plecami.
„Jonghyun, v živote som nebol na milionárskom večierku!“
„Ja viem, ale vezmi si aká obrovská propagácia je to pre Tohoshinki. Urobíš skvelý dojem a tí ľudia ťa budú žrať. Začujú niekde tvoje meno a dotácie a podpora bude...“
„Viem, viem... preto som tu, že?“ Odsunul som misku s nedojedeným rámenom na bok a začal som sa plne venovať tomu, čo odo mňa stránka chcela.
„Nechutilo ti?“

              

               IV.

     
         Usadil som sa pred notebook s očakávaním. Bolo len ráno, keď som ho zapol a nechal som si nabehnúť všetky karty na internete. Naťukal som si email a začal som písať Yunhovi správu. Bola to už súčasť môjho života. Meno Yunnie bolo mojou súčasťou. Pokojne by som sa mohol premenovať na Jaejoong Yunho Kim. Alebo Jaejoong Jung. Tak asi radšej nie. Poštárka by ma neznášala.
Hneď ako som sa chcel prihlásiť na svoj blog prišiel mi nový mail.
„Poznáš Skype? Nainštaluj si ho, založ si účet budeme volať cez webkameru!“  Prečítal som si nahlas. Si robí kopec srandy zo mňa? On ma chce vidieť? MŇA?
Než som včera odišiel späť, poslal som na Twitter a na blog svoju fotku. Fotku na blog som poslal neskôr takže som stále mohol vyzerať ako obyčajný fanúšik. Aspoň som videl koľkí ľudia mi ju cez noc preposlali a... zase mail.
„Jaejoong prosím no tak!“
„Musíme sa pripravovať!“ Vošiel za mnou do izby Jonghyun.
„Je len desať ráno.“
„Máš na to vôbec schopný oblek?“ Opýtal sa ma okamžite a otvoril mi skriňu.
„Môžem za to, že mi to dáš vedieť deň predtým?“
„Pôjdeme nakupovať.“ Rozhodol za mňa.
„Musím zavolať Yunhovi.“ Rozhodol som sa byť zodpovedným milencom. Aspoň na dve a pol sekundy kedy to znamenalo, že nemusím vychádzať z bezpečia a pokoja bytu do rušného obchoďáku kupovať oblek.
„Máš na to päť minút.“ Zatvoril za sebou dvere.
„Bože môj na nebi. Prečo som vlastne vôbec dospelý? Aby som bol šikanovaný v tele dospelého človeka a nemohol som tak utekať za mamou.“ Mal som skype v počítači takže som sa len riadil príkazmi programu. Len päť minút mi trvalo kým ja – antitalent príde na to ako má zavolať  Yunhovi. Zrazu bolo všetko okej a svietila mi zelená ikonka ktorá potvrdila, že ma Yunho prijal ako kontakt.

YunYun: Jae?
BooYun: Ha?
YunYun: čo je to za prezývka? BooYun? :D
BooYun: Tssssssssss.... BooJae a JaeBoo boli obsadené D:
YunYun: Parchanti!
BooYun: Yunnie, musím ísť nakupovať. Večer mám nejakú nóbl akciu a musím vyzerať ako z diamantu vystrúhaný.
YunYun: O ničom takom neviem. Máš mať dnes večer voľno predsa podľa plánu.
BooYun: Jonghyun mi strčil do programu návštevu nejakého Spancera či koho. Sú zámožní a pozvali ma na večierok.
YunYun: Páni :O
BooYun: Ja viem. Musím si kúpiť na to nový oblek.
YunYun: Jaejoongie to sú mi veci toto O.o
BooYun: Ja viem. Hm... no tak sa ti ozvem až budem mať čas. Musím sa ísť obliecť. Zatiaľ sa maj.

Tento Skype vynález nie je tak zlý zase.

         Bol to vyčerpávajúci deň – opravím sa – vyčerpávajúce chodenie po obchodnom dome a zháňanie obleku na moju výšku v Japonsku. Na večierok som prišiel už skoro psychicky zdeptaný. Nákupy v Japonsku sú vždy o nervy. Nikdy nemajú to čo sa vám páči vo vašej veľkosti.
Vec ktorá ma prebrala z mojej psychickej letargie bolo sídlo pred ktorým ma Jonghyun vysadil. Nemal som svojho šoféra ani svoje auto ako všetci ostatní. Hneď ako prišiel tak aj odišiel. Ostal som tam stáť ako idiot a ďalej som sa pýtal sám seba čo tu pre boha živého robím. Jediné čo som v tejto situácii mohol urobiť bolo nasadiť kamennú tvár. Odradí trúfalcov a očarí dámy ktoré zase odradí aby so mnou neflirtovali.
„Vašu pozvánku prosím.“ Elegantne ku mne natiahol ruku muž v obleku pri dverách. „Pán Kim, nech sa páči.“ Usmial sa na mňa a s jemným uklonením ma pustil dovnútra.
Mal som chuť na dávku aspirínu. Začínala ma bolieť hlava.
Tento život ktorým musíte prechádzať s vecami ktoré nepoznáte nie je príjemný. Môže sa vám na prvý pohľad zdať, že je to výhodné – to je pravda, ale nie životne výhodné. Nikoho tu nepoznám, ich bontón je na levely: Bál cisárovnej na nejakej divnej planéte z Hviezdnych vojen.
Skutočne neviem o čom sa tam budem s tými ľuďmi zhovárať.
Bol som tam už desať minút a chcelo sa mi volať Yunhovi aby pre mňa prišiel a odviedol ma niekam na Tahiti.
„Máte rád ustrice?“ Objavila sa pri mne žena v tesných šatoch ktoré žiarili na metre ďaleko. Mohli by ju používať ako maják a stále by sa Rusi sťažovali, že im Japonsko svieti na pevninu.
„Ani nie.“ Musel som odmietnuť.  Jednoducho tá predstava tej mušle s tým... Yunho to na mňa raz skúšal, ustrice sú totiž prírodné afrodiziakum. Namiesto vášnivého sexu som vášnivo zvracal.
„Počúvala som Vás v rádiu.“
„Oh, vďaka.“ Jemne som sklonil hlavu.
„Mám rada Vašu hudbu.“
„Odkážem ostatným hneď ako sa dostanem domov.“ Pousmial som sa. Vzal som si z podnosu čašníka šampanské.
„Ale ja som hovorila o Vašej hudbe, nie hudbe skupiny.“ Pousmiala sa, „volám sa Akira Spancer.“
Skoro mi zabehlo do nosa. Ja som odmietol ustrice od majiteľky tohto baráku. Majiteľka ustríc a záchodu do ktorého by som šiel zvracať. „Nechcete sa vydať na sólo kariéru?“
Skoro mi zabehlo druhýkrát. Vypil som šampanské naraz a odložil som pohár na stôl. „Nie ja... ako Vám to napadlo?“ Opýtal som sa slušne a v šoku.
„No, ste mladý, talentovaný, skladáte hudbu, máte na to byť sólo umelcom. Viete, Kim-san, niekedy nás priatelia spomaľujú aby sme dosiahli vrchol. A tento vrchol zažiť v mladom veku ako je ten Váš, je to najkrajšie. Slníte sa na vrchole so svojou mladosťou.“
Myslím, že sa čoskoro pôjdem slniť na záchod.
„Viete, pani Spencerová,“ oslovil som ju slušným a váženým tónom na lepší som sa už nezmohol, „Tohoshinki je miesto kde som vyrástol, kde som dospel a mám pocit, že pod menom Tohoshinki mám toho ešte veľa čo povedať. Nech sa mi zdá Vaša ponuka akokoľvek lákavá, nechystám sa odísť od svojich priateľov.“ Toľko bontónu som nepoužil za posledný pol rok.
„To je od Vás veľmi krásne.“
Akira Spancer. Vek tridsať osem rokov, čiernovláska, vyzerá na dvadsať osem, štíhla, v hrozných šatoch, jej manžel ju zrejme musí milovať a ona jeho. Čo ma teší pretože sa nemusím potĺkať z rohu do rohu a byť obeťou niekoho kto sa snaží aby jeho druhá polovička žiarlila.
„Nezatancujete si?“ Opýtala sa ma naraz.
„Pre boha nie!“ vypadlo zo mňa absolútne nepripravene. „Teda ja, a tieto tance viete... nechcem pošliapať vaše krásne nohy.“ Teraz ani neviem či sa hodilo aby som povedal, že má krásne nohy.
„Ste milý.“ Vzala ma za rameno a napriek môjmu protestu, že moje podrážky sú fakt tvrdé ma dotiahla tancovať. Odmietnuť hostiteľku na čom frčíš Jae?

         Nešliapol som jej na nohu a to len vďaka Yunhovi, ktorý ma učil tancovať. Tváril sa, že to nerobí pre vlastné potreby, ale pravda bola taká, že mi o pár dní vmietol do tváre, že chce so mnou prežiť romantický večer a zatancovať si. Bol som dojatý a okamžite som začal zapaľovať sviečky. Changmin sa ma opýtal či ideme mať večeru pri sviečkach a Yoochun či má priniesť masážny olej. Našťastie Junsu nebol vtedy doma, neviem akoby som prežil tú jeho poznámku.
„Páči sa Vám u nás?“ Tento chlapík s nejaponskými očami bol zrejme Kevin. Aspoň on vyzeral na svoj vek. Podľa Jonghyuna mal štyridsať dva rokov.
„Veľmi.“ Sklonil som jemne hlavu.
„Hádam Vás moja manželka veľmi neunavila. Viete, ženy.“ Zasmial sa a ponúkol mi aby sme sa prešli na balkón. Čerstvý vzduch nie je zase až tak zlý nápad.
„Je veľmi milá.“ Usmial som sa a pohliadol som dole na záhradu. Noc bola jasná i keď hviezdu som nevidel ani jednu.
„Nikdy som Vás naživo nevidel, ale uznávam, že máte vkus. Vyzeráte dobre v obleku.“
„Vďaka.“
„Určite Vás zaujíma, prečo som Vás pozval.“
„Vy osobne?“ Prekvapene som sa opýtal.
„Áno ja osobne. Zaujali ste ma. Prejdem k veci,“ zasmial sa, „japonská priamočiarosť mi prirástla k srdcu.“ Otočil sa na mňa. Chvíľu a na mňa len díval a potom očkom pohliadol k dverám akoby si chcel byť istý, že nás nikto nevidí a nepočúva.
Potom mi to došlo.
„M-myslím, že mi nie je dobre ja... viete ja... bol som nedávno chorý a...“
„To je ale nemilé.“ Usmial sa na mňa. „S manželkou máme tri deti. Môžem Vám tykať?“
„Samozrejme.“ Povolil som mu to. Nemal som rád, keď mi starší ľudia vykali.
„Jaejoong.“ Jeho výslovnosť bola čistá a bez chyby, „mám pre teba ponuku. Pracuj pre mňa. Vlastním nahrávacie štúdio. Keď má človek kopu peňazí začne rôzne investovať. Chcem aby si pre mňa spieval.“
„Prosím?“ Ani som nemusel premýšľať o svojej odpovedi, ten chlap si bol istý tým čo chce a prečo ma tu dnes pozval.
„Chcem ťa pre seba. Dostaneš všetko po čom túžiš, budeš spievať, budeš koncertovať...“
„A budem patriť pod značku Spancer?“ Pozdvihol som obočie.
„Výhodné nie?“
„A čo moji priatelia? Tohoshinki?“
„Spoločnosť SM si nemôže dovoliť mi skriviť ani vlások. Nemusíš mať strach.“ Natiahol ku mne ruku a pohladil ma po tvári.
„Ahm,“ vykĺzol som mu, „ja si to premyslím, ale myslím, že viete ako odpoviem. Chcem tým povedať, že je to skutočne lákavé, ale ja nie som nevďačný typ človeka.“
Prečo som len doteraz básnil ako opustím DBSK a keď sa mi hrnú ponuky oháňam sa tým, že DBSK nechcem opustiť? Na čom frčíš Jae?
„Nemyslím, že by si bol nevďačný...“ Nahol sa ku mne ešte viac a ja som si uvedomil, že presne rovnako sa ku mne nakláňal Yunho keď...
„Pane bože na nebi... čo som komu urobil kruva fix...“ začal som mlieť kórejsky hneď po tom ako odtiahol svoje pery od mojich. „mamička moja drahá ja umriem dnes. Musím ísť!“ posledné slová som vyblábolil v japončine. Mám pocit, že som vlastne povedal namiesto imasu mazu...

         „Ten sráč ma pobozkal!“ Zvolal som na Jonghyuna v aute keď pre mňa prišiel.
„P-prosím?“ Vyľakane na mňa otočil krátko hlavu pretože sa už musel venovať šoférovaniu.
„Spancer Kevin, ten sráč ma pobozkal. Dovolil si svoje pery pritisnúť na moje a ešte mi povedať, že chce aby som bol jeho! Čo sú to za sračky Jonghyun?! Kde si ho zohnal?! Môžeš za to ty že áno!“
„O čom to hovoríš? Ja s tým nič nemám! Opýtaj sa kohokoľvek v oddelení AVEXU. Volali tam potom volali mne. Ja s tým nemám... on ťa pobozkal? Spancer je gay?“ Neveriacky skrivil tvár. Nie v znechutení ale v šoku.
„Chce sa mi umyť si ústa napalmom.“
„Bože Jae, ja som to fakt nevedel...“
Odmietal som viac o tom hovoriť. Nechcel som hovoriť ani s Jonghyunom. Stále som cítil pery toho šibnutého chlapa na svojich. Cítil som jeho pohľad a majetnícke ruky ktoré sa ma snažili dostať k sebe. Skôr než by som vstúpil znova do toho baráku, alebo do jeho štúdia, budem znova predávať na ulici žuvačky a sladkosti.
Jonghyun sa zatvoril u seba a ja u seba. Nedával so mu to za vinu, plnil len to, čo mu AVEX prikázali. Ale ja, ja som bol ten ktorý začínal byť unavený z plnenia príkazov niekoho komu tiež len prikazovali. Stále som bol na tej najnižšej priečke. Spoločnostiam ako je AVEX a SM sme zarábali milióny, ale stále sme boli tou najmenšou položkou v ich papieroch. Bože, začínam sa cítiť ako žuvačka na podrážke tenisky.
Vkĺzol som do postele celkom nahý. Zajtra ma čakala len nejaká malá obchôdzka po nákupnom centre.
V zápale hnevu a zúrivosti som do Google naťukal slovo yunjae. Začal som si ukladať každý jeden z obrázkov nech vyzeral akokoľvek divne.
YunYun: Jae? Sú dve ráno čo tu robíš?
Vyskočila mi ikonka Skypu z lišty na plochu.
BooYun: Ukladám si yunjae!
YunYun: ...čože?
BooYun: Chodíme spolu? Sme milenci alebo čo vlastne?
YunYun: Ja neviem... rozišli sme sa nie a...
BooYun: Takže som vlastne voľný?
YunYun: Čo myslíš tým, „voľný?“
BooYun: Ak by som si niekoho našiel v Japonsku, bolo by to v poriadku?
YunYun: NIE! NIE! Ako ti to napadlo?! Chceli sme začať odznova! Ty ma nemiluješ? Jaejoongie, čo sa stalo? Kto ti ublížil? Jae prečo sa tak ku mne chováš?
YunYun: Jae odpovedz mi!
YunYun: Boo! Neignoruj ma! Niekoho si tam stretol? Zamiloval si sa? Je to len ošiaľ počuješ? Ošiaľ! Spoznal si ho na tom večierku? Určite je to nejaký magor! Jae počúvaj ma! Nesmieš!
YunYun: Ignoruješ ma? JAEJOONG!
BooYun: Som unavený.
YunYun: Jae prosím, povedz mi, že si si nikoho nenašiel. :´(
YunYun: Nelám mi srdce Boo...
BooYun: Nenašiel :)
YunYun: ... ah bože.
BooYun: Musím už ísť a ty by si mal tiež. Oyasumi nasai Yunnie.


         Na druhý deň som požiadal Jonghyuna aby AVEXu odkázal, že Kim Jaejoong sa odmieta zúčastniť podobných akcií akou bola tá včera. Výslovne si to neželá, inak to nabonzuje. Ešte neviem komu to nabonzujem, ale ako prvý mi prišiel na um Yunho.
Pred odchodom do obchodného centra som sa uistil, že ma nikto nespozná okamžite. Obliekol som sa proste obyčajne a vzal som si do toho rúšku. Niekde na polovici cesty sa mi pokúšal dovolať Yoochun.
„Chunnie nemôžem teraz, som na ceste do centra...“ Niežeby sa mi chcelo.
„Povedal si včera... niečo Yunhovi? Niečo divné?“ Znel podozrievavo.
„Nie. Bavili sme sa normálne. Stalo sa mu niečo?“
„No, celý čas od šiestej rána chodí hore dole a blábolí o tom, že letí za tebou do Tokia.“
„Prosím?“ Prekvapene som vošiel do obchodného domu. stúpil som si na eskalátor a nechal som sa viesť hore.
„Takže? Čo si mu povedal?“
„Nič, len... opýtal som sa ho, či sme spolu alebo nie. Povedal nie, tak som naznačil, že je teda v poriadku ak si niekoho nájdem. Hádam si nemyslí, že...“
„Zrejme.“ Súhlasil s mojou nedokončenou myšlienkou Yoochun.
„To určite a ešte v Japonsku.“ Zasmial som sa.
„Prečo si mu to vôbec potom hovoril, keď to nie je pravda? Len aby si ho naštval?“
„Tak to nie je. Len som sa chcel uistiť aké to medzi nami je.“
„Jae, neprišlo ti divné ako sa Yunho choval keď sa dozvedel o tom, že odchádzaš? Aký bol zrazu vymenený, komunikoval s tebou...“
„Čo tým chceš povedať?“
Myslím, že Yunho má strach, že o teba príde. Bojí sa, že si v Japonsku niekoho nájdeš a stratí ťa.“
Odmlčal som sa. Nemôže byť pravda, že by sa Yunho začal... ale... predsa... to je svinstvo aby sa na poslednú chvíľu tváril zamilovane len preto, aby ma...
„Zavolám ti potom.“ Zložil som.
Venovať sa práci, to je ono. Viac peňazí, viac bastardov ako je Kevin Spancer.

        
         V.

         Dva týždne v ťahu. Ešte štrnásť dní a uvidím, či bude nutné sa vracať do Soulu. Začínal som si tu pomaly zvykať. Žiadne divné útoky fanúšikov, žiadne divné telefonáty. Myslím, že ak by som začul nejaké funenie v mobile, bolo by Yunhove. Áno, tvárim sa teraz ako vydriduch.
Dlho som sa díval na vlastný blog a uvažoval som, že svoje ego honenie proste vymažem. Možno to bol chvíľkový ošiaľ a o to ešte viac keď som si začal prezerať yunjae fotky ktoré som stiahol.
Náhle sa ma zmocnila túžba aby Yunho skutočne za mnou prišiel. Počuť jeho vľúdny a nežný hlas a vôbec...
Teraz som bol vďačný, že mi začal zvoniť mobil.
„Haló?“
„Jeajoong!“
„Áno?“ Počul som hluk a šušťanie.
„Volám ti z rádia...“
„Ah...“ Nemal som poňatia kto to je ani aké rádio sa mi práve premieta, ale bol som vďačný za kórejčinu a iný prízvuk než ten môj a Jonghyunov.
„Kim Hyun-Joong!“
„Hyun-Joong!“ Zvolal som natešene do mobilu. Hneď som sa postavil z postele a odpratal som sa do kuchyne. „Yah, čo sa deje?“
„Sme v rádiu, volám ti, aby sme zistili ako a máš.“
„Hyun-Joong-ah“
„Áno?“
„Sú len dve hodiny poobede, prečo pracuješ tak skoro?“
„Yah! Jaejoong! Robíš zo mňa lemru!“ Musel som sa zasmiať. Chýbal mi a po tých dvoch týždňoch kedy som sa snažil myslieť pozitívne na naše odlúčenie, ma prepadol smútok. Všetci mi chýbajú.
„Uhm... hyung...“
„Hm?“
„Dnes je tu so mnou Junsu-ah a Yunho-hyung.“
„Tiež sa ulievajú?“
„Yah! Jaejoongie!“ Začul som Yunhov hlas, „prestaň na nás zle hovoriť!“
„Takže je to pravda!“
„Hyung!“ A Junsu oktávy.
Keby ste vedeli ako veľmi mi chýbate.
„Jae,“ začal Yunho, „dúfam, že aj oddychuješ a nenaháňaš sa stále za prácou. Čakáme ťa.“
„Ale,“ odmlčal som sa, „láska moja, vieš, že pre teba urobím všetko.“
Sám neviem prečo som s tým začal. Možno som... ja vlastne neviem.
„Hyung,“ tentokrát to bol Hyun-Joong, „Dávaj si na seba pozor.“
„Budem.“
Bol to krátky rozhovor. Predsa len volať do Japonska nie je zadarmo. Sadol som si späť na posteľ. Musel som sa zamyslieť nad svojim chovaním. Moje láska moja... ktoré patrilo Yunhovi, znelo tak sladko, tak cynicky až ma boleli zuby.
Kam som sa to dostal? A prečo mu vôbec ubližujem takýmto tónom?
Chcem spať. Seriózne... občas si prajem zaspať celý svoj život.

         Prebiehal tretí týždeň a môj rozvrh sa stenčoval. Mal som čoraz menej povinností a čoraz viac voľného času. Nakoniec v Japonsku mám svojich priateľov na ktorých som si konečne mohol nájsť čas. Stále som však myslel na to ako sa chcel Yunho zbaliť a prísť za mnou. Začínam si uvedomovať, že mal zrejme pravdu. Rozíďme sa, začnime odznova. Nikoho do nášho vzťahu nie je. Nenávidel som hovoriť mu milujem ťa pred celým svetom. Nechcel som to, ale manažér sa na nás díval tým svojim temným pohľadom a začal: dostal som príkazy od vedenia.... To bol maximum toho čo sme mali právo pochopiť.
Naša láska predsa nie je verejná. Patrí nám.
To bol druhý problém. Spoločnosť SM.

YunYun: Ako sa mi máš? :)
BooYun: Celkom dobre.
YunYun: Uhm, Jae, ak je niekto kto sa ti zapáčil v Japonsku tak by som to chcel vedieť.
BooYun: Nie, nie je Yun D: Ty si myslíš, že som sa ťa vtedy pýtal na náš vzťah pretože som si niekoho našiel, že je to tak? Yoochum mi hovoril, že sa chováš divne!
BooYun: Nikoho nemám vážne.
YunYun: Chcel som za tebou prísť a... ale vydržím to, o týždeň a tri dni si doma :)
BooYun: Samozrejme a... chcel by som sa predtým s tebou o niečom pozhovárať, ale nie takto. Mohol by som ti zajtra zavolať?
YunYun: Môžeš aj teraz.
BooYun: Teraz idem preč. Mám voľno tak som sa chcel stretnúť s nejakými priateľmi.
YunYun: Chápem.
BooYun: Dobrú noc :)

         Čeliť Yunhovi... už sa mi to blíži! Za ten celý premárnený čas v Japonsku som mal príležitosť sám seba sa opýtať: Miluješ Yunha? Táto otázka vo mne ostala príliš dlho a nedával som jej zatiaľ žiadnu odpoveď. Lenže čím menej práce som mal, čím menej som zamestnával svoj rozum, tým viac som myslel na Yunha. Čas ktorý sme spolu strávili bol nádherný. Spôsob akým bez pohľadu na mne vyhľadal moju ruku. Natiahol ju ku mne a bol si istý, že mu vždy podám tú svoju. Tento príbeh obehol svet. Náš vlastný príbeh kedy si ľudia nemohli byť istí, či je to príbeh skutočnej lásky, alebo marketingový ťah.
Po tých rokoch, kedy som dostatočne dospel, som si uvedomil, že tieto obyčajné okamžiky začínajú byť čoraz vzácnejšie. Lepením spomienok na náš krásny vzťah som si vždy vytváral akúsi ochrannú bublinu do ktorej som sa dokázal zatvoriť. Yunho bol stále pri mne, nikam neodišiel. Ale čas nás dokázal rozdeliť. Jedného dňa sa možno Yunho navzdory celému vzťahu ktorý so mnou mal, ožení.
Sedel som na gauči a díval som sa hlúpo na svoje čižmy. Zrazu som nemal žiadnu chuť vyraziť von. Chcel som sa zvaliť niekomu do náruče a ostať tak celú noc. Začínalo ma čoraz viac žrať, že som nevedel čo Yunho robí.
Nakoniec som len zabuchol a zamkol za sebou dvere. Zaslúžim si vyčistiť myseľ.

         „Ako sa má náš sexy princ Yunho?“ Nahol sa ku mne Tomohisa celkom blízko. Pravda bola taká, že sme si veľmi nerozumeli, pretože v klube kde sme sa ocitli bol hluk.
„Dobre.“ Prikývol som.
„A ako sa má naša princezná Jaejoong? Nevidel som ťa celú večnosť. Konečne si si urobil na mňa čas.“ Usmial sa na mňa. Lepšie sa oprel a napil sa svojho alkoholu. Nech už to bolo čokoľvek udieralo mu to dobre na hlavu.
„Prečo máte všetci potrebu o mne hovoriť ako o žene?“ Nenávidel som to!
Jedna vec bola, keď mi tak povedal Yunho, alebo chalani zo skupiny a druhá vec keď mi tak hovorili priatelia. Nemali na to právo, nemali žiadny dôvod mi tak hovoriť. Nebol som ich umma nebol som ich milenec. To všetko patrilo len do skupiny.
„Pretože si krásny. Až príliš krásny.“
„Nie, nie som.“ Odvetil som otrávene. Snažil som sa zo Snehulienky s čiernymi vlasmi a snehovo bielou pokožkou, dopracovať na normálneho sexi chlapa. Ale ani to sa mi zrejme v ére Mirotic nepodarilo.
„Si.“ Napil sa znova a odložil svoj pohár na bok. „Môžeš sa snažiť byť opálený, svalnatý s vypracovanou hruďou ale navždy bude tvoja tvár klasifikovaná ako krásna. Zmier sa s tým. Špeciálne pre tvojho princa budeš naveky vekov krásna princezná.“
Pokrútil som hlavou. „Tomo už ani nevieš čo hovoríš. Mal by si prestať piť.“
„Hovorím, čo je skutočnosť. Cítiš to tak nie?“ Nahol sa ku mne znova.
Aj keď bol Tomohisa môj veľmi dobrý priateľ, nevedel pravdu o zlomenom yunjae. Nikto o tom okrem skupiny, vysokého vedenia SM a našich rodičov  nevedel.
Krásna princezná pre Yunha hm? Musel som sa usmiať. Kiežby to bola pravda. Nebol som si už veľmi istý, či som pre neho krásny. Ak niekoho milujete je normálne, že ste pre neho krásny. Takže pokiaľ sa táto skutočnosť neobjasní nikdy nebudem krásny. Nie, pokiaľ ma Yunho nebude znova milovať.
„Musí to byť ťažké pre vás, byť oddelení od seba.“
„Tomo, môžeme sa baviť o niečom inom prosím?“ Vzal som mu pohár ktorý tak pevne držal a odložil som ho na bok. Snažil sa k nemu cezo mňa dostať takže mi jeho opité telo padlo rovno na stehná.
„Ale prosím ťa, čo je s tebou? Potrebuješ byť takto opitý?“ Buchol som ho po zadku. „Neváľaj sa po mne.“
Zrazu sa nadvihol, chytil sa mojich stehien aby sa posadil a otočil na mňa hlavu. „Nevoniaš ako vanilka. Skôr ako rum...“ Zasmial sa.
„Aby nie, keď som v bare idiot!“ Pokrútil som hlavou.
„Jae, ty si naštvaný,“ zhodnotil zrazu, „viem, že si na niekoho alebo na niečo naštvaný. Vidím to na tebe.“
Z ničoho nič mi začalo všetko stúpať do hlavy. A tým myslím absolútne všetko. Krv, alkohol, hnev, tlak, smútok, rozhorčenie, nervozita... ale hlavne ten hnev. Tomo mal pravdu. Jednoducho som naštvaný. Tak isto ako Yunho. Obaja sme naštvaní, ale nemali by sme byť naštvaní na seba navzájom. Ten problém je niekde inde. Nie v nás.
„Myslím, že pôjdem do môjho prechodného domovu.“
„Už? Len si prišiel!“
„Je pol druhej ráno Tomo.“ Upozornil som ho na čas a postavil som sa.
„Yunnie čaká hm?“ Rozosmial sa a znova sa napil svojho vtipného elixíru.
Nič som mu na to nepovedal. Mal som ho poslať domov, ale čo urobíte s opitým Tomohisom? Nič. Necháte ho hovoriť ďalej aj keď sám nevie čo hovorí. V podstate aj keď sa tak často nevidíme, vždy povie niečo čo mi pomôže.

         Zapol som si telku. Chcel som si dať krátku sprchu predtým než pôjdem spať  keď som začul Yunhove meno. Bola to repríza nejakého hudobného kanálu. Nahol som sa späť do izby zvedavo. Yunho tam stál po boku Heechula a Eunhyunka. Všetci traja sa usmievali ako po rajskom plyne. Ale niečo bolo fakt zle na celej tej veci. Niečo ma príšerne rozčúlilo. Tak veľmi, že keď som vošiel do obývačky a vzal som mobil rozkopol som stolík. Stlačil som predvoľbu a čakal som kým mi Yunho zdvihne.
Prvýkrát sa mi ozvala v mobile odkazovka takže som rozkopol znova ten istý stolík až sa prevrátil. Nech na ňom bolo čokoľvek už to nebolo celé pretože som počul škripot.
Nervózne som si zašiel rukou do hnedých vlasov a znova som vytočil jeho číslo. Čakal som až kým mi konečne zdvihol. Viem, sú dve ráno.
„Yunho!“ Skoro som zvolal.
„...Jae, čo sa deje?“ Musel som ho zobudiť.
„Kto ti ublížil?“ Opýtal som sa ho okamžite.
„O čom hovoríš Boo?“
„Videl som ťa v televízii. Zle zamaskovaná modrina zlato...“ Bol som príliš naštvaný. Ak som si to všimol ja v telke všimnú si to aj fanatickí fanúšikovia.
„Modrina... aká modri- ah to...“ Zrejme mu za ten krátky čas došlo, že zatĺkať sa nemá.
„Mali sme natáčanie reklamy na akýsi pomarančový nápoj a padol na mňa kvetináč.“
„Kvetináč?“ Zastavil som. „To si myslíš, že som blbý?“
„Jae? Na mňa fakt padol kvetináč. Udrel ma náhodou do tváre. Môžeš sa opýtať hocikoho.“ Jeho hlas bol pokojný. Nezdalo sa, že by sa mi snažil klamať.
„Yunho,“ sadol som si na gauč a hlavu som si oprel o ruku. Mal som pocit, že každú chvíľu explodujem. Na zemi sa vytvorila kaluž z pohára ktorý som rozbil pri páde stolíka.
„Skutočne sa nič nedeje. Mal by si ísť spať Jae. Sú dve hodiny ráno.“
„Ja viem,“ odvetil som krátko, „chcem ťa len počuť. Ešte chvíľu.“
Aj ten prekliaty kvetináč ti bol bližšie za celý mesiac viac než ja.
„Zlato,“ oslovil ma nežne, „chýbaš mi. Je mi smutno... všetkým je smutno bez teba.“
Pousmial som sa a viac som sklonil hlavu. Tri týždne sám v čudu som sa sám sebe snažil nahovoriť, že sa nič nedeje. Čas ktorý tu prežijem mi pomôže aby som si dostatočne zahojil rany. Ale namiesto toho som si svoje rany len lízal celý čas. Ako ranený pes.
„Už len týždeň.“
„Jae zlato, bež si ľahnúť. Okrem toho znieš opito.“ Nariadil mi odľahčeným hlasom. Nemal v úmysle sa určite so mnou hádať, ale určite bol aj on sám unavený.
„Dobrú noc.“
Dúfam len, že je to pravda. Všetko čo si mi povedal Yunnie. Od toho, že vám chýbam cez Jae zlato po Boo.

         Posledná vec ktorú som mal urobiť v Japonsku bolo vojsť do variety show a zabaviť celý národ. To bude hračka určite. Väčšia hračka by to bolo keby sa tam objavili ostatní. Takto tam budem ja a ešte nejakí divní ľudia ktorých som nikdy nevidel ani neviem ešte ako sa volajú. Ale bola to posledná vec a zajtra proste večer odlietam domov. Som tak... tak vzrušený z toho. Vážne... proste ten pocit ktorý máte keď ste niekde dlho a chcete všetkých vystískať ako malé deti svoje hračky.
V tejto show som nikdy nebol ani som nepoznal jej meno. Potom mi Jonghyun oznámil, že toto bude prvá epizóda. O to lepšie, tešil som sa na prvú epizódu. Nechal som štylistov robiť ich prácu zatiaľ čo som sledoval okraje zrkadla kde boli v dreve ornamenty. Japonsko má proste úžasné zvyky.
S výsledkom som bol spokojný. Nechcel som vyzerať nijako extra nádhere akoby to povedala polovica kpop biznisu akoby som mohol za prácu štylistov. Čakal som v zákulisí až na vyzvanie moderátora. V malom hľadisku sedelo možno päťdesiat ľudí. Na moje začudovanie som bol zatiaľ jediný hosť. Ani som nevidel nikoho z potenciálnych hostí o ktorých mi hovoril Jonghyun.
„Jaejoong-kun!“ Podal mi ruku moderátor. Rozhodne som ho už niekde musel vidieť.
Uklonil som sa mierne a usadil som sa na miesto.
„Prvá epizóda a tak vzácna návšteva.“
Len som sa usmieval ako idiot. Proste občas nemáte čo povedať a hlavne nemôžete povedať všetko čo by ste chceli.
Po pár úplne obyčajných otázkach ako sa mi páči v Japonsku, aké jedlo mi chutí a podobne, som dostal pochvalu za svoju japončinu.
„Toto je rýchlostná hra. Poviem ti desať slov a ty musíš povedať to prvé čo ti napadne.“
Mal som rád to publikum, aj keď v nich sedeli poväčšine ženy nijako mi to nevadilo. Fanúšikovia v Japonsku boli pokojnejší než tí v Južnej Kórei.
„Si pripravený?“
Prikývol som a vážne som mal pocit, akoby som šiel do závodu. Podobné hry sú proste zábava.
„Pyžamo?“ Skoro na mňa zvolal prvé slovo.
„Ahm uhm... spánok!“
„Počasie?“ Zvolal na mňa druhé slovo
„Vtáky.“ Nepýtajte sa ma na čo som myslel fakt nie!
„Knižnica?“
„Kolumbus!“ Ahm...
„Lúka?“
„Kvety.“
„Mlieko?“
„Kakao.“
„Ryža?“
„Changmin!“ Dobre ten smiech som samozrejme chápal.
„Koleso!“
„uhm... uhm... koleso?“  Zasmial som sa tuho premýšľajúc ale jediné čo mi napadlo bolo skutočne koleso.
„Pavúk!“
„Pavúk?“ Zopakoval som. No čo vám napadne keď sa povie pavúk? Mne pavúka lebo osem nôh, ale to sú dva slová, že áno?
„DBSK?“
„YAH!!! Zvolal som. Na to nebolo slovo. Ani emócia.
„Slovo, slovo Jaejoong-kun!“
„Domov.“ Odpovedal som namiesto toho.
„Hračky?“
„Yunnie!“ Ukázal som len tak ledabolo prstíkom na moderátora ktorý sa rozosmial.
„Mám na teba pár otázok Jaejoong-kun,“ zasmial sa znova, „tvoje odpovede boli vážne originálne. Ako napríklad knižnica – Kolumbus. Tie vtáky a počasie pochopím, ale fakt nechápem Kolumbusa a knižnicu.“
„Oi, proste... nemôžem za to! Kolumbus tak či tak mal niečo s knihami nie? Musel  mať inak by som to nepovedal. Musel si na mori čítať a vôbec...“ Už som nevedel čo na to povedať, tak som sa radšej napil.
„Keď sme pri Tohoshinki,“ zamával mi pred tvárou kartičkou. Tak osviežujúce až som sa usmial.
„Mal som pocit, že je ti náhle horúco Jaejoong-kun.“
„Trocha.“ Nahol som sa k nemu aby ma viac prevetral.
„Ah, to je už veľmi blízko cítim sa tak zvláštne teraz...“
„Nie, nie...“ rukami som ho ubezpečil, že jeho žena je teraz tá najsexy žena na svete pre neho.
„Chcel by si určite teraz vidieť svojich priateľov zo skupiny, že áno?“
Nechápal som prečo sa ma na to pýta. Nebolo to vari evidentné aj bez otázok? „Áno.“
„Ak sa dívajú odkázal by si im niečo?“
„Ahm...“ pohliadol som do kamery. Stále len nejaké odkazy. Za ten celý čas čo tu som, stále posielam len odkazy domov. „Ahoj a... o dva dni sa uvidíme.“
„To bol emotívny odkaz.“ Zasmial sa moderátor. „Som zvedavý čo ti na to povedia. Prosím...“ postavil sa a natiahol ruku dozadu. Za burácajúceho potlesku dovnútra štúdia ku mne vošli...
„Yah idioti!“ Vyskočil som z pohovky a ukázal som na tých štyroch debilov ako malé decko.
Nesnívalo sa mi to. Skutočne tu boli! Všetci štyria. Yunnie, Changmin, Yoochun, Junsu. Všetci štyria s úsmevmi na perách sa zdravili s moderátorom. Tie štyri tváre ktoré som mesiac nevidel naživo a túžil som tak veľmi...
Drepol som si ledabolo na zem a tvár som si schoval do dlaní. Chcelo sa mi plakať šťastím, dojatím, že tí štyria hajzlíci tu prišli a nikto mi nič nepovedal. Takéto prekvapenie. Skutočne sa ma chcú proste zbaviť ja...
„Hyung!“ Začul som Changmina a jeho smiech. Je to smiešne, že tak reagujem? Ale vy ste mi fakt chýbali príšerne. Ani vlastná rodina mi takto nechýbala.
„Hyung,“ pohladil ma po ramene.
Zhlboka som sa nadýchol a pomaly som sa postavil. Našťastie žiadne slzy šťastia neprišli. Dokázal som sa upokojiť. Pritiahol som si Changmina k sebe a objal ho navzdory tomu ako to nemal rád. Jedného za druhým som objímal ako malý chlapec. Keď som sa chcel od Yunha odtiahnuť pritiahol si ma späť a zovrel ma ešte silnejšie.
„Robiť mi takéto šoky.“ Pokrútil som hlavou keď sme sa všetci usadili.
„Nie si šťastný, že poletíte zajtra všetci spolu domov?“ Opýtal sa ma moderátor.
„Oi! Neviem teraz nič!“ Radšej som sa napil. Že sa nehanbia a títo magori tiež.
„Hyung, nehneváš sa, že sme ti nedali vedieť, že nie?“ Pohliadol na mňa tými psími očami Changmin.
„Ja neviem!“ Buchol som ho do ramena. Naša násilná láska.
„Samozrejme, že nie.“ Odpovedal za mňa Yunho a oprel si o moje rameno hlavu.
Tento pocit, mi nikto nemôže dať. Tak krásny pocit naplnenia.


         VI.

„Mmm, hyung,“ ozval sa po veľmi dlhom tichu Changmin, „tvoje jedlo mi tak neuveriteľne chýbalo.“ Vzal si zo stola ďalšiu misku a začal si nakladať ryžu.
Musel som požuť rýchlo aby som mu odpovedal, lenže Yunho sa na mňa díval takým tým pohľadom ktorý znamenal u nás doma len jedno: pre boha zastav Changmina inak nám všetko zje.
„Changmin-ah,“ prehovoril som na neho s plnými ústami, „to ti chýbalo len moje jedlo? A čo ja?“ Prehltol som a vzal som si pohár s vodou. Očividne sa všetci čudovali prečo som najskôr neprehltol a až potom som sa nevyjadril. Jediný kto tomu rozumel bol Yunho pretože využil nepozornosť nášho maknae a začal si naberať ryžu.
„To vieš, že chýbal. Myslel som, že je to očividné, že to nemusím hovoriť.“ Pohliadol na mňa šteňacím pohľadom Changmin. „Najviac zo všetkých.“ Priznal stále s tým pohľadom.
„Kvôli jedlu hádam.“ Posunul som mu svoj tanier s kimchi.
„Tak to nie je. Nemôžeš ma mať za nenažranú príšeru, hyung.“ Opäť ten psí pohľad. Zatiaľ čo sme si vymieňali pohľady tak jeho ruka sa už naťahovala po mojom nedojedenom kimchi.
Všetko to zastavil Yunho ktorý ho ťapol po ruke a paličkami poukázal na Changminovu misku a potom sa otočil na mňa. „Ty jedz! Je z teba kosť a koža! Neviem čím ste sa kŕmili v Japonsku, ale schudol si.“
„Vieš ako ti začali hovoriť fanúšikovia?“ Zapojil sa do nášho hovoru Yoochun, ktorý sa oprel pohodlne na stoličke. „Priesvitný Hero.“
Oprel som sa tiež o opierku a rozhodil som rukami. „Čo som komu urobil?“
„Jedz!“ Zopakoval mi Yunho a posunul tanier späť ku mne.
„Nemám hlad.“ Oponoval som mu hneď ako malé dieťa.
„Pretože máš stiahnutý žalúdok. Nechci aby som ťa začal kŕmiť Jae.“ Ukázal prstom na môj tanier a pozdvihol obočie aby dodal váhu odkazu ktorý prinášal jeho hrôzostrašný prst.    
„To by nebol zlý nápad.“ Vzal som si tanier do ruky a pohliadol na moje vychladnuté kimchi. „Yunho...“
„Hm?“ Odsekol mi krátko pretože sa začal s Changminom biť o poslednú ryžu. Ťapkali sa tam ako malé deti.
„Mal by si to nechať najmladšiemu, je stále vo vývine!“ Odložil prázdnu misku Junsu a postavil sa.
„Presne! Presne!“ Stále sa tam tĺkli.
„Mohol by som vydať sólo album?“ Opýtal som sa do toho zmätku kde Changmin fňukal a Yunho krútil hlavou s protestom, že aj keď nie je najstarší má právo na posledné jedlo ako hlava rodiny.
„Keď som bol v Japonsku, tak sa mi jrock zapáčil ešte viac.“ Hovoril som si skôr pre seba pretože Yoochun niečo vášnivo ťukal do mobilu a o tých dvoch... škoda rečí.
Nemyslel som, že by mi SM povolili vydať sólo album pretože bol naplánovaný nový album na leto budúci rok. Len som mal tú túžbu vyspievať sa z tohto šialeného bludiska. Chcel som mať Yunha pre seba, aby sme sa nemuseli schovávať a na druhú stranu som túžil mať len náš vlastný kútik aby o nás nikto nevedel. Celý mesiac mali chalani aktivity bezo mňa a ja bez nich. Stále som sa cítil nevítane a určite nejaká múdra hlava v tej vysokej budove SM entertainment premýšľa kde by ma poslali nabudúce. Napríklad Thajsko alebo Čína. Nemohol som o tom hovoriť pred ostatnými. Chcel som o tom hovoriť s Yunhom, ale nebola príležitosť.
Chuť na jedlo ma prešla úplne.
„No tak snáď potom...“ Postavil som sa od stolu. Na čo som vôbec čakal? Prečo som sa ešte otočil na tých troch pri stole?

         Stále som musel premýšľať o Yunhovom nápade zinscenovať hádku. Letela mi hlavou ako hviezda a všetko ostatné zakryla svojim svetlom. Díval som sa na vysvietený Seoul ktorý ukrýval hviezdy svojimi svetlami rovnako ako moja myšlienka všetky ostatné.
Sedel som na terase ktorá sa stala mojim najobľúbenejším miestom v apartmáne. Celý ten mestský ruch bol podo mnou, netýkali sa ma žiadne problémy bežných ľudí. Videl som matné okná, svetlá ktoré pretínali temnotu v tomto depresívnom štáte. Za celý svoj život som si prisahal, že sa nikdy nestanem súčasťou akejkoľvek štatistiky.
Mohol by som tu sedieť celú noc a premýšľať. Z hĺbky mojej mysle sa norilo príliš veľa otázok. Yunho si bol skrátka istý tým, že s ním chce byť. Čo sa týkalo mojej lásky k nemu... bola celá zdevastovaná. Nevedel som, či prežijem ďalší pád a či sa vôbec potom dokážem Yunhovi pozrieť do očí. Mal Yoochun pravdu? Bál sa Yunho, že si nájdem v Japonsku nejakú známosť, preto prestal rebelovať? Strach, že ho opustím, že nebudem na dosah? Ale čo sa stane potom, až sa verejne rozídeme? Bude to vôbec fungovať?
Nemyslím si.
„Pamätáš na náš život v Japonsku?“ Začul som Yunha za sebou pri dverách od terasy. Boli vysúvacie, takže som ich vôbec nepočul, keď šuchli.
„Radšej nie. Boli sme ako opustené siroty bez komunikačných prostriedkov.“ Objal som veľký hrnček s čajom tuhšie medzi dlaňami.
„Pravda, ale dalo nám to čas sa spoznať ešte lepšie. Spravilo to z nás rodinu.“ Podišiel ku mne a usadil sa na kraj malej prútenej lavice.
Často na našu terasu mierili kamery sasaeng fanúšikov takže sme boli na terase veľmi málo. Lenže občas sa skrátka nedalo vnútri dýchať. Potrebovali ste si oddýchnuť. Zatvoriť oči a tváriť sa, že patríte k bežnému svetu, aj keď ste duchom niekde úplne inde. Tam dole v tom mravenisku boli ľudia, ktorí by dali všetko za to aby mohli byť tam kde ja. Občas to vnímam na opak. Sám by som im dal všetko aby som mohol byť ako oni. Normálny, obyčajný chlap. Lenže neskôr si uvedomím, že to nie je to čo chcem. Mám rád to čo robím a potrebujem to mať vo svojom živote. Chcel by som len... viac slobody... možno?
„Spravilo to z nás milencov.“ Napil som sa čaju.
„Nebudeme hovoriť o našom po prvé ako dvaja starí dedovia v domove dôchodcov Jae.“
„Nehovorím o našom po prvé. Hovorím o tom, že sme sa stali milencami.“  Odmietal som sa na neho pozrieť. Určite sa usmieval tým svojim výherným úsmevom.
„Sedemnásteho apríla.“
„Yunho!“ Zvolal som jeho meno hlasnejšie než som chcel.
„Čo? výročia si človek musí pamätať.“ Obránil sa.
„...čo bolo sedemnásteho apríla?“ Otočil som na neho hlavu. Ak si zo mňa robil srandu tak, som bol pripravený vyliať obsah môjho hrnčeka na jeho hlavu.
„Bolo? A netrvá stále?“
„Nedebutovali sme vtedy v Japonsku to viem na sto percent.“ Mierne som sa zamračil.
„Môj milý Jaejoongie,“ usmial sa na mňa a priložil ruku na moju ktorou som objímal hrnček. „Mali sme vtedy osemnásť pamätáš? Sedemnásteho apríla.“
Snažil som sa zaloviť späť v pamäti a dostať sa k svojim osmenástinám. Všetko čo sa mi vybavilo, boli moje čierne vlasy, veľké oči v detskej tvári a... piráti.
„Myslíš pirátov?“
Yunho si povzdychol a sklonil hlavu.
„Nie? Čo potom? Piráti boli mojou prioritou v osemnástich! Yunho? Robíš si zo mňa evidentne srandu, takže s tým okamžite prestaň!“ Táto moja chabá obrana rozpútala na salvu smiechu. Yunho sa mi premenil do vysmiateho klbka.
„Ja som to vedel.“ Vykĺzol som spod jeho ruky.
„Nie, Joongie, len,“ snažil sa upokojiť, ale úsmev mu stále hral na tvári, „piráti boli samozrejme úžasný. Pamätám si keď ste tú hru s Heechulom skúšali a ja...“ Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Priložil si ruky na tváre a poťapkal sa.
„Tak o čo ide?“ Zamračil som sa už vážne. „Na nič si nespomínam.“
„Ty si nespomínaš ani na svoje narodeniny.“
„Náhodou! To je ešte krajší deň než  Vianoce, pretože na narodeniny sú všetci povinní,“ zdôraznil som slovo povinní, „dať ti darček za to že si sa narodil a spríjemňuješ ich životy.“
„Alebo otravuješ.“ Nahol sa ku mne čo vyvolalo u mňa opačnú reakciu – odtiahol som sa od neho na bok.
„Pamätáš ako som ti povedal, že si bacuľatý HERO?“
„Yunho!“ Znova som zvolal na neho.
„Bol si najlepší samozvaný moderátor v histórii samozvaných bacuľatých moderátorov.“ Rozosmial sa.
„Fakt a naposledy!“ Pohliadol som znova na temné mesto a jeho strechy. „Nebol som v žiadnom prípade bacuľatý. Mal som viac svalov než ty.“
„Mal.“ Pritiahol sa znova ku mne. „Ale nemyslím si vlastne, že si mal.“ Oprel si hlavu o moje rameno. Najskôr som ho chcel striasť, potom vytisnúť a nakoniec sa postaviť a odísť, ale jeho teplo bolo v chladnom večeri príjemné a vôbec... prečo by som mal niekoho ako je Yunho odtískať, keď nerobí nič zlé?
„Na Saipane to bolo krásne hm?“ Cítil som jeho dych na svojich odhalených ramenách. Sedieť v tielku tiež nebol dobrý nápad v chladný večer. „Chveješ sa Boo.“
Na okamih presne keď vyslovil Boo som zatvoril oči. Ale myslíš to vážne, že áno? Yunho? Rozišli sme sa, ty ma chceš späť a ja sa bojím, že niekto v pozadí ťahá za tvoje nitky. Viem, že nie si typ človeka ktorý sa ľahko dá ovládať, ale veľmi dobre poznám tvoje láskavé srdce a čo všetko si schopný spraviť pre druhých.
„Yunho, nemyslím si, že je to dobrý nápad.“ Mal som príležitosť o tom hovoriť s ním o samote. Ak sa bude veľmi často opakovať to čo ráno, tak v živote nebudeme spolu mať seriózny rozhovor.
„Čo presne máš na mysli?“
„No to VR.“ Odvetil som.
O pár okamihov zdvihol hlavu z môjho ramena. Cítil som jeho intenzívny pohľad v mojej tvári. Nechcel som ho vidieť a už vôbec som sa nechcel stretnúť s jeho celou ranenou tvárou. Moje slová boli nejasným dôkazom toho, že si neprajem s ním znova začínať vzťah.
„Pýtal som sa ťa, či ma miluješ.“ Šepol potichu.
„Nehovorím o tom, čo cítim, ale o našom verejnom ponížení.“
„Verejnom ponížení?“
„VR!“
„Čo je VR?“ Opýtal sa zrazu.
„Yunho!“ Otočil som na neho hlavu. To je tretí krát čo som na neho zvýšil hlas. Len sa usmial a priložil ruku na moju tvár akoby sa nič nedialo.
„Robíš na všetko skratky, kto sa v tom má vyznať?“
„Idem spať.“ Rozhodol som sa. Choval som sa síce ako malé dieťa ktoré pred chvíľou tvrdilo aké je dospelé, ale Yunho mi to robil naschvál!
„Nie, nejdeš!“ Potiahol ma za ruku keď som sa postavil a to ma posadilo späť na prútenú lavičku. Po pravde celkom z nej bolel zadok. „Vyžaruje z teba príjemné teplo.“ Oprel sa celou svojou pravou polkou tela o moje telo. Dokonca ma objal rukami okolo ramena ako hanblivá školáčka. Táto stránka Yunha patrila len mne. Bola mojou.
„Verejný rozchod  hm?“ Prehovoril po chvíľke ticha.
„Nechcem ti počas toho divadla povedať nič, čo by som mohol neskôr ľutovať Yunho. Nie je to o tom, že by som sa naučil presne čo povieme, pretože vo mne sú veci...“ Odmlčal som sa.
„Chceš mi niečo povedať?“
„Mal by som, ale bojím sa.“
„Jae?“ Ani sa nepohol. Visel na mne zavesený ako zámka. Určite aj tak pevne, že ho neodtrhnem od seba.
„Vážne to nechcem preberať Yunho. Mali by sme ísť dovnútra. Len som ti chcel povedať, že to nie je dobrý nápad. Ublíži to tebe aj mne a urobíme si kopu problémov.“ Pohladil som ho po stehne. „Vieš, že skôr či neskôr by na to verejnosť prišla.“
„Ide o to, Jaejoongie,“ ucítil som ako jeho objatie zosilnelo, „či sa zmieriš s tým, že náš vzťah je verejným vlastníctvom.“
Nemohlo to znieť ešte viac neprístupne. Ako môže byť láska dvoch ľudí verejným vlastníctvom? Nikto nemá právo rozhodovať o tom ako Yunha milujem a ako sa k nemu správam. Nikto na tomto svete nemá právo stáť druhému človeku v ceste za láskou. Nikto nemá tú moc povedať nie, nemôžeš! Prečo sa všetky tieto nepríjemnosti začali diať tak náhle? Bez objasnenia?
Na stránke Fancafe sme raz s Yunhom strávili celý večer. Fanúšikovia sa nás neustále pýtali na náš súkromný život a nie hudbu. Na každú podobnú otázku som mal skopírovanú odpoveď: máme sa dobre, vďaka. Ako môžete s týmto žiť, keď sa vás úplne cudzí ľudia pýtajú veci ohľadom intímneho života.
„Náš vzťah?“ Opýtal som sa pre istotu. „Verejnosť ho zničila ako očakávaš, že sa znova dá... počkaj, počkaj Yunnie...“ Odtisol som ho nasilu od seba. Vzal som ho za ramená a pohliadol do jeho orieškových očí. Zrazu som mal chuť na mandle. „Snažíš sa mi niečo naznačiť?“
Yunho zamrkal. Potom znova a znova a nakoniec sa len usmial. „Snažím sa ti naznačiť... aký si nervózny...“ Presekol svoje doznanie v polovici a rozosmial sa.
„Nie som nervózny, ale ak budeš pokračovať, tak budem jedine nasraný!“
„Joongie, náš vzťah zničili média a fanúšikovia. Nie my. Nikdy sme sebe navzájom nevyčítali nič iné než to, čo nám predhodila verejnosť.  Toto sme si potrebovali uvedomiť odstupom času. Za ten čas, čo som... bol mimo a ignoroval som ťa, som mal šancu a čas aby som si premyslel ďalšie kroky. Musel som dať sám sebe čas. Videl som ťa ako sa trápiš, keď ťa ignorujem, ako sa snažíš zaháňať svoj smútok uštipačnými poznámkami. Videl som, že ten hnev a nenávisť ktorú si si na mne vylial v deň nášho rozchodu, nebola tvoja vlastná. Za každým, keď sa stovky fanúšikov prihlásili o slovo, keď nám písali správy a my sme si ich čítali na internete... boli ako jed. Stovky... nie tisíce uhryznutí ktoré do nás vlievalo neoprávnený hnev a výčitky. Tie neboli naše...“
Vtiahol som pery k sebe a dovnútra. Všetky slová ktoré som kedy Yunhovi povedal... akoby jedným mávnutím ruky Yunho rozohnal moje zatiahnuté nebo. Bolo to tak jednoduché aby si človek uvedomil túto skutočnosť? Áno, vedel som, že náš vzťah je verejný, vedel som, že veľa našich hádok spôsobili rôzne fámy a špekulácie. Naším jediným zlom vo vzťahu, bola dôvera.
„Joongie, viem, že tomu nie je jednoduché uveriť, ale... urobím všetko preto, aby už nikdy v živote z mojich úst nevyšli cudzie slová namierené proti tebe.“
Naklonil som mierne hlavu na stranu akoby som sa chcel uistiť, že nesnívam. V mojich snoch, keď nakloníte hlavu tak všetko sa obráti naopak. Je to nepríjemné, pretože keď zrazu vo sne pijete a všetko sa otočí, tak tá voda ostane levitovať vo vašom pohári.
Nesnívalo sa mi to!
„Znie to tak sladko.“ Napil som sa čaju a otočil som sa od neho. „Príliš sladko na teba Yunho.“
„Snažíš sa mi niečo naznačiť?“
„Neviem. Snažím sa ti veriť. Chcem ti veriť, ale...“
„Ale?“
Povzdychol som si. „Vieš, chcel som s tebou o niečom hovoriť ráno, ale teraz som si nie istý, či sa to hodí. Hlavne po tom... čo si mi povedal. Yunnie, ak máš nejaké problémy vo vedení...“
„NIE!“ Zvolal na mňa. Okamžite sa mu zmenila nálada. „Robíme čo nám prikázali nie? Na verejnosti vystupujeme ako pár! Prečo by som mal mať nejaké problémy?“
„Tak nemusíš na mňa kričať dobre?“ Pokrútil som hlavou.
Pokojne nech niekto do mňa hodí kameňom, ak sa Yunho chová nenormálne. Jeho výkyvy nálady ma desia. Vedel som o Yunhovi prakticky všetko. Vedel som o tom ako si ventiluje hnev, vedel som, čo robí, keď je nervózny, keď je šťastný, ale tento jeho stav mi bol neznámy.
Desil ma.
Postavil som sa aj so svojim hrnčekom. Môže si tu mrznúť sám aj so svojimi falošnými očami. Za tie roky poznám každý jeho pohľad, poznám jeho... skrátka ho poznám.
„Jae!“ Zamrnčal za mnou akoby som mu bral jeho lego. „Nikdy nič takto nevyriešime.“
„Hold...“ Vošiel som dovnútra.
„Nemôže to byť tak zložité, skús... skús v nás veriť.“
Pretočil som očami keď vošiel dovnútra. Dvere nechal otvorené dokorán. Keď ku mne vykročil, tak sa skoro potkol po tme o stolík. Ten stolík tam je už mesiace ale Yunho sa oň ďalej potkýna. Táto jeho roztomilosť medzi vážnymi momentmi je ako pokus o odľahčenie situácie. Za každým, keď sme sa hádali, alebo po hádke, či nezhodách, Yunho za mnou prišiel s veľkými psími očkami a maznal sa so mnou ako s malým bábätkom.
Ale teraz! Teraz som bol obrnený.
„Skončili sme Yunho. Zajtra máme nabitý program, chcem ísť spať.“
„Môžeme sa zhovárať kým nezaspíš.“ Navrhol mi.
„Nebudeš pri mne spať.“
„Dôvod?“
„Dôvod?“ Zvolal som na neho. „Dám ti tri dôvody. Za prvé, tá izba je moja a Yoochunova, za druhé, nechcem sa s tebou teraz o tom rozprávať, a za tretie, mysli si čo chceš, ale chováš sa divne. Pokiaľ mi nezačneš hovoriť pravdu...“
„Skutočne?“ Prerušil ma.
Nemal som rád hádky a už vôbec nie hádky keď sa snažili všetci spať. Dôvodom toho všetkého bolo, že sme jeden na druhého naniesli toľko svinstva, že sme už nevedeli kto ten druhý je. To, že sa náš vzťah rozpadol kvôli tlaku spoločnosti neospravedlňovalo naše terajšie hádky.
„Kto bol mesiac v Japonsku a tváril, sa že si môže dovoliť čo chce? Ja som nebol ten, ktorý premýšľal o tom, že si niekoho nájde! Neviem či si si to vôbec všimol Jaejoong, ale bol si to vždy ty kto ma dráždil s tým, že si nájdeš niekoho iného a robíš to doteraz! Baví ťa vidieť ma ako žiarlim?“
„Prosím ťa...“ Nemal som už ani silu ho vysmiať. Naša hádka skutočne nemala žiadny zmysel. „Ani nie sme spolu aby si smel žiarliť.“ Odložil som hrnček na stôl. Nemienim sa s ním hádať o tom istom stále dookola. Nech som sa bavil s kýmkoľvek, nech som sa smial s kýmkoľvek, Yunho si vždy myslel, že flirtujem.
„Toto by bola aj tvoja odpoveď keby sme boli spolu? Čo si mi vždy vravel? Že sa len bavíš. Máš milión kamarátov a tváriš sa, že sú všetci lojálni!“ Zvolal za mnou. „Hovoril som s Heechulom.“
Vrátil som sa od dverí keď som chcel konečne zabuchnúť a ísť spať. Naštvane som sa vrátil späť k nemu. Nieže kričal na celý byt, ešte hovoril nezmysli.
„Heechul, je tvoj najlepší priateľ!“
„Preto sa tváriš, ako ublížený, pretože je to môj najlepší priateľ? Myslíš si, že mi dohovorí?“
„Yunho!“ Zvolal som na celý byt naštvane.
Začínal som byť nervózny a naštvaný. Bola to len otázka času kedy začnem za ním hádzať veci čo mi prídu pod ruku. 
„Heechul mi volal sám! Za každým mi volá sám a tvári sa, že mi chce pomôcť. Volá mi či je deň alebo noc a pýta sa ako sa mám, či sa stále hádame. Odkiaľ do pekla vie, že sa hádame? To sa mu zdôveruješ úplne so všetkým?“
„Je to môj najlepší priateľ, prečo by som nemohol?“
„Pretože kurva!“ Začal som búchať rukou do knižnice. „Pretože kurva potom volá mne a ja vyzerám ako obeť! Prečo si myslí, že za všetko môžeš ty?!“
Obaja sme sa odmlčali. Niečo som pochopil z vlastných slov. Nikdy nemajú slová takú váhu ako keď sú vyslovené nahlas. Možno ich človek ani nepochopí, kým ich nevysloví nahlas.
„Idem spať.“ Ako dokopaný pes som sklonil hlavu a znova som vykročil k dverám od izby.
„Prepáč.“ Začul som jeho ospravedlnenie.
„Kašli na to, je to moja vina.“ Zatvoril som za sebou dvere od izby.
Čo si si celú tú dobu myslel Yunho? Mal si pocit, že ti niečo chýba keď hovorím s ostatnými? Cítil si sa menejcenne voči ostatným? To som zapríčinil? Bral si vinu na seba, hľadal si chybu v sebe. Hral som sa na nevinného, na obeť? Je to tak? Teraz do toho nevidím. Tie mesiace sú preč.
„Ďalší z príjemných rozhovorov.“ Začul som povzdych od Yoochuna.
„Sklapni Chunnie-ah!“ Nafučane som sa vyzliekol do spodnej bielizne a vkĺzol som pod perinu.
„Akoby si zrazu niečo pochopil.“
„Prečo počúvaš hádky druhých?“
„Pretože tie hádky druhých sú za mojimi dverami tak si nemôžem pomôcť.“
„Nabudúce tam vbehni a zastav nás!“
„To je Junsu práca.“
„Junsu má z toho strach.“
„Tak sa nehádajte!“
„Ts...“
Rozosmial sa. Normálne sa rozosmial až sa schoval pod perinu alebo vankúš aby utlmil svoj smiech. Takéto pokrytectvo! Vôbec som tým nechcel povedať, že sa s Yunhom rád hádam.
„Jae, ty si tak...“ zrazu rozsvietil a posadil sa na posteli. „Človek skoro nikdy nevie na čo myslíš, ale keď začneš hovoriť bez rozmyslu, je to tvoja najčistejšia forma. Len keď ťa človek naštve tak vidí všetky tvoje myšlienky...“
„Chceš povedať, že nie som úprimný?“ Tiež som sa posadil na posteli.
„Si úprimný, ale takou tou... nežnou formou. Vždy to nejako obalíš do darčekového papiera.“ Napravil si vankúš o ktorý sa oprel. „Nechal si Yunha zraneného a bez odpovedí a zrazu na neho vybafneš, že vlastne všetko bola tvoja vina a nie jeho?“
„To som vôb... mysl...“ Nedokázal som povedať jedno slovo dokonca. Otočil som hlavu k dverám. „To nie je pravda, určite pochopil to, že...“
„Že čo? Sám nevieš čo si chcel aby pochopil, pretože toto je presne to o čom hovorím. Vždy pri hádkach rozprávaš skôr než myslíš.“
„To je normálne. Hovorí sa tomu tamto ja...“ Odkryl som sa okamžite a postavil som sa.
„Smiem vedieť, kam ideš?“ Pohodil ruky na perinu.
„Za Yunhom, kam inam?“
„Ľudia predsa pri hádkach často hovoria z popudu nie? To si chcel povedať? Teraz čo? Ideš mu vyvrátiť svoj podiel na vašom rozchode a znova to všetko hodíš na neho? Možno si mu tým uľavil, ale myslím, že nechápe, prečo si mu uľavil až teraz. Po tak dlhom čase.“
„Ty tomu nechápeš Chun, ja...“ Pretiahol som si tričko cez hlavu.
„Jae, on nikam neodíde, nemusíš byť tak dramatický.“
Zamračil som sa. Tomuto chlapovi proste nevyhoviete nikdy v živote. Vždy povie niečo čo si myslí, ale nebojí sa to povedať tým tónom akým to ja nemôžem povedať nech sa snažím akokoľvek. To bol aj ten dôvod prečo ma na začiatku kariéry príliš ľudí nemalo rado. Chladný a odmeraný Jaejoong s najmenším počtom fanúšikov.
„Jae...“
„Nechcem od teba už nič počuť!“ Ukázal som na neho prstom výhražne.
Znova sa rozosmial.
Bože ako ja týchto magorov neznášam.
„Yunho?“ Pootvoril som dvere od jeho a Changminovej izby. „Yunhoooo nerob sa, že spíš.“
„Hyuuung.“ Otravné zamrčanie od Changmina prestrelilo moje uši. Jeho hlas znel ako sto nechtov škrípajúcich na tabuli v škole pri matike. „Yunho tu nie je.“
Rozsvietil som sa a pohliadol som na tú kôpku pod perinou. Chvíľu som ho študoval než som otočil hlavu na druhú posteľ kde ležal Yunho a díval sa na Changmina zrejme rovnako ako ja, len dlhšie.
„A kto je potom hento? Plyšová gorila?“
„Choďte sa hádať inde!“ Zafňukal spod periny. „Nedá sa to počúvať! Mám vás oboch rád, a teraz to znie príšerne, ale ste strašní. Mám pocit, akoby dong bang shin ki kvôli vám dvom mali každú chvíľu skončiť.“
Tak toto mi ublížilo a veľmi. Nakoniec sme na seba strhávali až príliš pozornosti. Naše hádky však neboli kvôli DBSK, ale kvôli nášmu strašnému, mileneckému životu. Keby sme sa rozhádali až do takej miery, že nemôžeme byť jeden s druhým... mám pocit, že by sa to nikdy nestalo. Niečo medzi mnou a Yunhom nám nedovolí aby sme bez slova zabuchli dvere a v živote sa už nevideli.

3 komentáre:

  1. teraz sa pýtam sama seba, ako je možné že si nikdy túto sériu nevydala. líši sa hodne od tej druhej verzie WWA. možno keby si tomu dala iný názov tak by sme na to nikdy ani neprišli. pretože ja osobne si myslím, že by to stálo za to dokončiť. je tu cítiť patričný rozdiel medzi tým ako píšeš teraz a myslím, že som dokonca u teba nikdy nevidela použiť "Yunnie" a "Boo" xD ale je to roztomilé hlavne keď to spojím s tým svetom fanúšikom a ako si to zrejme osvojili za svoje, keď im to otĺkali o hlavu :D tak či tak, si myslím, že by si to zaslúžilo pokračovanie, aj keď by bolo písané iným štýlom! je to zaujímavé.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Po prvé, nenávidím ťa, bolo to tak dlhé, že ma bolia oči :D Ale bolo to strašne dobré, nemôžem ani povedať, že preferujem túto verziu alebo tú, ktorá z toho nakoniec bola, pretože obe sú naozaj skvelé. Škoda, že to nie je dokončené... A teraz idem spať, lebo tie neustále hádky vyčerpali aj mňa :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. A ja som si hovorila: Nečítaj to, nie je to dokončené! Ona ťa varuje! Nečítaj to pre boha živého! Nerob to! A aj tak som si nedala rady. No, a teraz chcem čo? Pokračovanie :D Nevadí :D Proste ma ignoruj! :D

    OdpovedaťOdstrániť