štvrtok 4. mája 2017

MINE

O kom/o čom: yunjae
Upozornenie: znásilnenie
Čo vlastním: príbeh a licenciu na ochranu JJ
Obsah: Jedna noc dokáže zmeniť celý život na nepoznanie. Nikto nerozumie, nechápe a nikto sa to nikdy nedozvie.
Hudba: Therapy - Diane (uncensored version)

Pokojne mi pošlite listovú bombu, ja to prežijem.



Yunho sedel v obývačke vyčkávajúc na Jaejoonga pri mdlom svetle stolnej lampičky. Jeho bdelosť sa pomaly menila na spánok. Knižka ktorú práve čítal skončila na jeho kolenách. Tak ako mnoho krát predtým, keď Yunho zaspával, zaklonil hlavu cez opierku gauču. Jeho ústa sa samovoľne začali otvárať než začul vrznúť vchodové dvere. Opäť zabudol namazať pánty. Jaejoong ho poveril kúpou mazacieho oleja už pred troma dňami. Yunho sa spočiatku vyhováral, že nie je potrebné niečo mazať, pretože vrznutie ich upozorní ak sa niekto cudzí dostane do bytu. Jaejoong ho ťapol po hlave.
Rozospato si pretrel oči a sklonil sa po knihu ktorá spadla na koberec. Ani si neuvedomil, že vonku začala zúriť búrka. Svetlo na chodbe sa nezažalo. Namiesto toho Yunho sledoval tmavú siluetu svojho milenca ako stojí uprostred chodby. Čoskoro Yunho potlačil bubnovanie dažďa do pozadia. Hrom pochoval posledné kvapky za oknami. Vtedy začul Yunho kvap, kvap, kvap. Jaejoong zrejme premokol, ale to nevysvetľovalo prečo stál na mieste ako primrznutý.
Baby?“ Yunho sa postavil z gauča a podišiel k stene kde zažal svetlo. Svetlo z obývačky dopadlo na Jaejoongovu tvár.

Pred štyrmi rokmi

         „Oh nedá sa nič robiť,“ manažér na druhej strane linky znel sklamane, „musíš ísť pre neho na policajnú stanicu. Jazda pod vplyvom alkoholu.“
Yunho si povzdychol. Ustarane si prešiel dlaňou po čele a pohliadol na nástenné hodiny v kuchyni. Hneď na to mu pohľad padol na prázdny sporák. Jaejoong mal uvariť večeru a o takomto čase mali spať, alebo sa aspoň dívať na televíziu.
„Viem, že je jedna hodina ráno, ale nedá sa nič robiť. Policajt ktorý ho zobral mal aspoň toľko slušnosti, že nezavolal do bulváru.“
„Vďaka hyung.“ Yunho vypol hovor a odložil mobil na stôl. Po ceste do svojej izby si vyzliekol tielko a nechal ho pohodené na opierke gauču.
Zatiaľ čo všetci nerušene spali, Yunho si unavene obliekol džiny a košeľu ktorú si zapol až keď schádzal schody vo vchode. Nasadol do svojho auta. O pár sekúnd sa pristihol pri tom ako sa díva do blba, cez predné sklo na stenu budovy. S povzdychom naštartoval a vycúval z parkoviska na cestu. Hneď ako sa dostal k prvej križovatke zapol si rádio aby mal prehľad o stave na cestách. Dopravný servis však prešvihol len o sekundu.
„Nezabudnite, že máme aprílové počasie. Dávajte si pozor na cestách, aby náhodou na vás nezačalo snežiť alebo nebodaj nespadlo tornádo?“
„Yohwan-sshi, tvoj humor je dnes desivý!“
„Sú dve hodiny ráno! Všetko je desivé o druhej hodine ráno!“
Načúvajúc tichému tikotu čakačky Yunho sa oprel rukou o okno a pošúchal si čelo. Cítil ako sa v ňom prebúdza hnev. Zatiaľ hlboko zakonzervovaný sa pomaly predieral jeho žilami ako obrovská beštia. Až teraz si začal plne uvedomovať čo sa prihodilo. Jaejoong nasadol za volant v podnapitom stave. Nafúkal, možno naštval policajtov a hlavne ohrozil svoj život.
Yunho nervózne bubnoval prstami po volante až pokiaľ nenaskočila oranžová. Policajná stanica nebola ďaleko. Stačilo prejsť cez križovatku, odbočiť a bol pred budovou.
„O nič sa nejedná,“ odvetil slúžiaci policajt, „ale je to priestupok. Chápete.“ Muž doviedol Yunha k lavici kde Jaejoong sedel opretý o stenu. v rukách držal svoju bundu a díval sa do stropu. Keď sa Yunho pred neho postavil a zatienil mu výhľad, Jaejoong mu venoval pohľad.
Už vtedy Yunho vedel, že sa stalo viac než jazda pod vplyvom. Prečo si Jaejoong nastúpil do auta svojho kamaráta a snažil sa dostať domov, keď mohol zavolať jemu?
„Čo sa stalo?“ Yunho sa usadil vedľa Jaejoonga a podobne ako on vystrel nohy pred seba. „Vždy keď si sa opil zavolal si mne. Prečo si to urobil?“
Jaejoong mlčal. Celý čas len hľadel do zeme a objímal svoju bundu. Yunho na neho otočil hlavu a chvíľu čakal, dával svojmu priateľovi priestor a čas. V žiadnom prípade by Jaejoong nereagoval takýmto spôsobom keby šlo len o hlúpe desatinky promile. Náhle Yunho spozoroval na jeho krku čerstvé modriny. Ťahali sa spod ľavého ucha na krk. Yunho zdvihol ruku a prstami odhrnul čierne pramene vlasov z Jaeho krku. Pred oči mu vyskočili zreteľné otlačky prstov. Akoby niekto namočil ruku do červenej farby a pritlačil dlaň na Jaeho krk.
„Kto ti—“
Jaejoong okamžite odstrčil ruku preč. Postavil sa a rýchlym krokom vyšiel von z budovy. Yunho okamžite nasledoval jeho  kroky, keď mu do cesty skočil policajt s papierom.
„Musíte podpísať prepúšťaciu správu!“ Zvolal naštvane. „Nie sme holubník!“
„Pardon,“ zašomral Yunho a načmáral svoj podpis pod čiaru určenú na podpis.
„Máte to zle!“
Yunho však už nevnímal žiadne protesty policajta. Vybehol von z policajnej stanice rozhliadajúc sa zúfalo po okolí. Mal sto chutí si dupnúť a začať volať Jaeho meno. Cítil ako sa mu začali chvieť ruky. Jeho srdce sa zmrštilo a ukrylo pod rebrá ako zbabelé dieťa. Jaejoongovi bolo ublížené a on ďakoval všetkým božstvám, že na neho nezačal kričať len čo ho zbadal.
Yunho nebol hlupák a vždy najskôr uvažoval a premýšľal než niečo povedal. Bol priamym opakom Jaejoonga ktorý teraz mohol byť kdekoľvek. Prečo by od neho vôbec utekal? Nikdy v živote ho nevidel takto impulzívne utiecť. Splašene, Yunho vylovil svoj mobil z vrecka nohavíc, hľadajúc číslo na Yoochuna. To bolo to jediné čoho bol schopný.
„Stratil som ho!“
„Hyung, čo... o čom hovoríš?“ opýtal sa Yoochun s povzdychom.
„Jaejoonga! Stratil sa mi!“
„Stále nechápem.“
Yunho naštvane odvrkol a zložil hovor. Uvedomil si totiž, že ani jeden z členov skupiny nemal poňatia čo sa stalo. Bola hlboká noc. Skôr než odložil svoj mobil, dostal Yunho ďalší spásny nápad. Vytočil číslo na Jaejoonga dúfajúc, že sa vyskytuje niekde na blízku aby počul jeho zvonenie.
„Vďaka bohu.“ Yunho zašomral keď začul zvonenie prichádzať z uličky medzi policajnou stanicou a garážou. Skôr než sa dostal na miesto, Jaejoong sa vynoril z tmy ako strašidlo. Oprel sa ramenom o stenu a založil ruky na hrudi.
„Jae, čokoľvek sa stalo,“ začal opatrne, „mne to môžeš povedať.“
„Nevolaj ma tak.“ Odvetil mrzuto.
„Jaejoongie, poďme domov.“

         Dni ubiehali pomalým tempom. Jaejoong si vypočul lekciu od manažmentu a dostal domáce väzenie. Nikto z členov netušil, či sa vysvetlil aj pôvod modrín na svojom krku. Yunho mal však podozrenie, že Jaejoong dostal zákaz skupinových aktivít práve kvôli svojmu zraneniu. Jeden by povedal, že je hlúpe nazývať modriny zranením, ale Jaejoong nemohol spávať a bolesť mu vyskočila až do hrdla. Jeho hlas znel priškrtene keď sa s ním Yunho v tú noc zhováral. Akoby ho niekto škrtil.
Jaejoong sa tváril, že sa nie deje a akúkoľvek nepriamu otázku o svojom krku ignoroval s ľadovým pokojom. Listoval si knižkami ktoré zapĺňali police. Ako si Yunho všimol, väčšinou si listoval detektívkami. Na stole v obývačke boli komíny kníh. Nič iné len knihy. Jaejoong sa nechcel jedla ani dotknúť. Nosil Yunhove vyťahané tričko a Changminove tepláky s takým šarmom, že by ho Yoochun pustil na prehliadkové mólo. Vlasy si zviazal do malého copíku a naďalej sa tváril, že sa nič nedeje.
Changmin bol príliš bystrý na to aby dokázal naďalej hltať Jaejoongovu pretvárku. Naštvane sa zatvoril s Yoochunom do izby a snažil sa ho presvedčiť, aby z ich hyunga dostal čo sa naozaj stalo. Changmin netúžil po ničom inom, než Jaejoongovi pomôcť.
Yunho mal úplne iné obavy, bál sa ho nechávať samotného doma.
Nakoniec to bol Junsu ktorý spravil malý krok a prelomil ľad po ktorom v tichosti kráčali okolo Jaejoonga. Bola sobota večer a Jaejoong sedel na gauči a díval sa na televíziu. Jeho pohľad bol neprítomný takže si Junsu nemyslel, že sa skutočne díval na variety show s BigBang.
„Hyung,“ Junsu vypol televíziu, čím prebral Jaejoonga späť do reality, „poďme sa prosím pozhovárať.“ Požiadal so smutným pohľadom.
„Stalo sa niečo?“ Jaejoong si pritiahol nohy k sebe na gauč a ruky si obranne položil medzi stehná a brucho. V očiach Junsua vyzeral ako malé dieťa ktoré sa bálo svojho rodiča.
„Veľmi ma mrzí čo sa stalo. Viem, že o tom nechceš hovoriť, ale nikto z nás ťa nikdy nebude súdiť. Nikdy. Prosím zapamätaj si to. Nenútime ťa, len chceme aby si vedel, že tu sme vždy pre teba. Kryjeme si vzájomne chrbty. Sme piati mušketieri.“ Usmial sa.
„Ja viem.“ Jaejoong zdvihol jednu z ruku a prehrabol si vlasy. Unavene si premasíroval čelo. „Máš pravdu, nechcem o tom hovoriť.“
„Nikto na teba netlačí hyung, naozaj nie. Len máme o teba starosti.“
„Je Yunho doma?“
„Samozrejme.“ Junsu prekvapene pohliadol na Yunha ktorý akurát prešiel okolo nich, akoby bol pre Jaejoonga len vzduchom.
Yunho ostal stáť pár krokov od svojej izby. Otočil sa na späť a opatrne podišiel k Jaejoongovi  ktorý sa díval stále pred seba. Modriny ktoré v tú noc videl sa z purpurovej a červenej vyfarbili do zelena a fialova.
„Junsu, nechaj nám chvíľu, prosím.“ Yunho počkal kým sa jeho dongseang s prikývnutím nezdvihne z gauča.
Hneď ako sa Yunho usadil na jeho miesto, Jaejoong precitol. Otočil hlavu na Yunha ktorý sa pousmial. Zrazu Yunho nevedel čo má povedať. Všetky slová sa mu vytratili z hlavy ako para nad hrncom. Zdalo sa mu ako nevinné a rozumné gesto napraviť Jaejoongovi tričko na ramene. Len chcel zakryť jeho odhalené, bledé plece. Ukryť ho pred sebou a svetom ako ten najvzácnejší poklad.
Jaejoong však toto gesto vzal ako útok. Okamžite sa odtiahol a odstrčil Yunhovu ruku od seba tak ako predtým na polícii.
„Jae—“
„Nevolaj ma tak!“ zvolal naštvane.
„Jaejoongie.“ Yunho bezmocne sledoval ako sa Jaejoong schúlil v rohu gauču a obozretne, len kútikom oka sledoval jeho pohyby.
„Ublížil som ti nejako? Ak áno, tak mi to povedz. Prosím.“ Nepokúsil sa priblížiť ani spraviť prudký pohyb či zvýšiť hlas.
„Prosím hovor so mnou. Takto nemôžeme dlhšie fungovať!“
Yunho sa naštvane postavil. Všetka jeho taktnosť a zdržanlivosť vybuchla behom pár sekúnd. Vošiel do svojej izby a tresol dverami. Hneď na to sa Jaejoong postavil a rýchlym krokom sa hnal k vchodovým dverám od bytu.
„Jaejoong!“ Yoochun vybehol z kuchyne, potkýnajúc sa o prah dverí. Pribehol k dverám však neskoro. Jaejoong už bežal dole schodmi.
„Zastav sa počuješ?!“
Rozrušeného Jaejoonga zastavil až strážnik na chodbe. Yoochun sa vďačne začal ukláňať a prosil aby nikomu nehovoril čo sa práve stalo. Keď odvádzal Jaejoonga späť do bytu, Yoochun si všimol niečoho ďalšieho na krku svojho najlepšieho priateľa. O svojom náleze mlčal a keď vošli dovnútra bytu, požiadal Changmina aby dával na Jaejoonga pozor.
Hyung musíme sa vážne pozhovárať!“ Yoochun sa oprel o dvere od Yunhovej izby.
„Niečo som urobil?“ Opýtal sa Yunho značne vykoľajený chovaním Jaejoonga a výrazom ktorý mu práve venoval Yoochun. Prestal chodiť hore dole po svojej izbe a oprel sa o stenu pri okne. Nervozita ho však ani zďaleka neprechádzala. Práve naopak, navýšila sa o hnev.
„Spravil som mu niečo? Ja totiž neviem! Som vari námesačný a ubližujem mu? Prečo sa ku mne tak chová? Chcem mu pomôcť!“
„Nemyslím si, že je to tebou v úplnom slova zmysle.“ Yoochun sa odtiahol od dverí.
„Tak prečo si ma k sebe nepustí? S nikým nemá problém len so mnou.“
„Hyung, vieš ako dlho trvá kým taký poriadny cucflek zmizne?“ 
Yunho sa odmlčal. Nechápavo sa díval na Yoochuna snažiac sa poskladať kúsky do obrazca ktorý by dával zmysel. Nakoniec pokrútil hlavou.
„Taký poriadny cucflek vydrží aj niekoľko dní.“
„Dobre, a čo sa mi tým snažíš naznačiť?“
„Mám na teba totiž osobnú otázku a tvoja odpoveď mi objasní hneď niekoľko vecí.“
V Yunhovej tvári sa začali objavovať rozpaky, potom sa pridal zmätok a nakoniec úžas. Yoochun sa však nehol ani o centimeter a nezdalo sa, že by mal v úmysle zmeniť svoju taktiku alebo sa ospravedlniť za svoj tón. Yunho nebol hlúpy a dokázal si dať dve a dve veľmi rýchlo dokopy. Občas ho to samotného prekvapovalo ako rýchlo zvládol vytvoriť ucelený obraz o tom čo sa deje.
„Ja—“
Hyung, je to v poriadku, prosím odpovedz mi po pravde. Tu nejde o teba, ide o Jaejoonga a jeho zdravie. Niečo sa mu stalo a ja to potrebujem vedieť!“
Yunho chvíľu odolával, nakoniec si začal hrýzť spodnú peru a s povzdychom povolil. Odvrátil od Yoochuna hlavu a nervózne si začal dlaňou šúchať rameno.
„Kde presne ten cucflek je?“
„Jeho krk, pravá strana, pod uchom. V tej záplave modrín to nebolo vidno. Až teraz, keď sa vyfarbili do zelena, som dokázal rozoznať, že je to cucflek.“
„Yoochun, ja—“
„Úprimne hyung, ja ťa z ničoho nepodozrievam, to nikdy. Povedz mi pravdu.“
„Krk.“ Yunho pohliadol k dverám, „nie.“
„Nie?“ Yoochun na neho prekvapene pohliadol.
„Nikdy by som nezanechal stopy na viditeľnom mieste to som ja...“
Obaja si vymenili pohľady. Yunha naplnila hrôza. Celý ten čas sa snažil pochopiť prečo ho Jaejoong od seba odtláča a nechce sa na neho ani pozrieť. Nikdy by mu však nezišlo na um, že by to bolo z tak príšerného dôvodu aký mu práve Yoochun nadhodil.
„To nemyslíš vážne...“ Yunho pokrútil hlavou, „nie.“
„Hyung, ja len... nehovorím, že k tomu naozaj muselo dôjsť, ale...“
„Nie!“ Yunho sa odtiahol od steny a vybehol k dverám.
„Hyung! Neurob nič—“
Changmin vystrelil z gauča ako Jaejoongov osobný ochranca. Zabránil rozbesnenému Yunhovi v tom aby sa ho dotkol. Yoochun im bol v pätách, snažiac sa upokojiť ich rozvášneného lídra zatiaľ čo Jaejoong kŕčovito zvieral vankúš akoby to bol ten najpevnejší štít na svete. Changmin mal sily viac než dosť, a prerástol všetkých členov takmer hravo, ale keď sa Yunho zaprel do neho, mal problém sa udržať na nohách.
„Kto je ten skurvysyn?! Zabijem ho!“
„Yunho prestaň!“ zvolal Yoochun naštvane, „nerob veci ešte horšími!“
„Zabijem ho!“
„Čo sa tu sakra deje?!“ Changmin sa vyhol Yunhovej ruke ktorá siahala po Jaejoongovi.
„Hyung!“ Junsu vybehol z kúpeľne len s uterákom oviazaným okolo pásu. „Dosť!“
„Jaejoongie!“
Changmin cítil ako napätie a hnev ktoré ovládali Yunhove telo začali pomaly ustupovať. Na jeho udržanie potreboval čoraz menej sily, než sa Yunho zrútil na stôl. Sadol si a ukryl si slzy na tvári do dlaní.
„Yunho, nerob unáhlené závery.“ Yoochun sa usadil k nemu na kraj stola. „Jediné čo robíš je, že ho desíš.“
Jaejoong pohodil vankúš na pohovku. Chvíľu sledoval Yunha než sa rozhodol, že začať sa brániť svojim démonom bude to najlepšie čo môže urobiť. Vošiel do Yunhovej izby a zatvoril za sebou dvere.
„Povie mi niekto čo sa tu deje?“ Junsu si pridržal uterák.
„Je to len domnienka.“ Yoochun venoval každému členovi osobitý pohľad. „Ale, myslím, že Jaejoonga sa pokúsil niekto...“ odmlčal sa.
„Zabiť?“ Junsu hodil medzi nich slovný granát akoby sa práve pred chvíľou Yunho nesnažil zniesť všetkých zo sveta.
„Čo do pekla—“ Yunho sa postavil zo stola, nevediac čo vlastne chce, len ostal stáť na mieste. Akoby búrka striedala ešte silnejšiu búrku s krupobitím a víchricou. Emočne stúpal na samotný vrchol rozhodený rôznymi tlakovými silami.
„Aj to je možné.“ Odvetil Yoochun.
„Nemienim vás počúvať!“
„Hyung!“ zvolal Changmin, „nemôžeš to na neho len tak vybaliť!“
„Nehovorte mi ani jeden z vás!“ odvrkol Yunho cúvajúc k svojej izbe, „ako mám hovoriť s Jaejoongom!“

         Jaejoong sedel uprostred Yunhovej postele. V rukách držal Bambieho a prstom prechádzal po jeho sklenenom očku. Počul každé slovo ktoré si medzi sebou vymenili. Steny aj dvere, všetko vyzeralo byť z papiera. Akoby žil v domčeku z kariet. Stačilo fúknuť a všetko sa rozsypalo.
Pohliadol na Yunha ktorý si odtiahol stoličku od stola a usadil sa na ňu. Predlaktia si oprel o kolená a pohliadol si do dlaní.
Napätie sa stupňovalo s každou sekundou ktorú napĺňalo ticho. Jaejoong znervóznel. Nakoniec odhodil Bambieho na bok a chcel sa postaviť z postele.
„Stále ťa milujem, nikdy sa to nezmení.“ Yunho zdvihol hlavu a rovno sa stretol s Jaejoongovým pohľadom. Jeho oči boli červené od plaču.
„Čo vieš o tom, čo sa mi stalo?“ Opýtal sa Jaejoong potichu, „čo o tom vôbec vieš?“
„Čakám kým sa mi zdôveríš. Nemienim ťa vydierať svojimi citmi.“ Yunho opäť sklonil hlavu. „Ale ako som povedal, čokoľvek sa ti stalo, nikdy to nezmení ten fakt, že ťa milujem a nevidím dôvod prečo by som mal prestať, tak s tým ani nezačínaj.“
„Čo vieš o tom, čo sa mi stalo?!“ zopakoval Jaejoong podráždene.
„Tak mi to povedz.“ Na rozdiel od neho Yunho svoj hlas nezvýšil. Navrátila sa mu sebakontrola a sila ktorú stratil v záchvate paniky a strachu.
„Hovoríš to tak akoby si vedel čo sa mi stalo.“
„Prepáč—“
„Prepáč?“ Jaejoong rozhorčene na neho pohliadol, „prepáč? Vieš vôbec čo hovoríš?“
„Jaejoongie...“
„Vieš ako dlho som čakal kým mi povieš, že ma miluješ? Toto nie je doba na to aby si mi povedal...“ Jaejoong sa vysúkal z postele.
„Prosím neodchádzaj!“ Cítil sa ako priklincovaný na stoličke. Na mieste ho držal strach z toho čo by Jaejoong mohol urobiť ak by sa k nemu priblížil.
„Nepoviem ti nič!“ zvolal Jaejoong.
„A komu to potom povieš ak nie mne?“
„Yunho!“
„Hnevaj sa na mňa koľko chceš, udri si ak ti to pomôže. Prekľaj ma na sto životov, ale neodvracaj sa mi chrbtom keď ma potrebuješ. Toto je šialenstvo.“ Yunho sa oprel a založil ruky na hrudi. „Šialenstvo v ktorom ťa samotného nenechám.“
„Neprikazuj mi, čo mám robiť!“
„Ja čakám.“
Jaejoong naštvane otvoril dvere. Neobťažoval sa ich teatrálne zabuchnúť. Len vošiel k sebe do izby a potichu sa v nej zatvoril. Sám sa odovzdal myšlienke, že mu Yunho môže pomôcť. Z vlastného rozhodnutia sa posadil na jeho posteľ a čakal. Netušil čo sa bude diať a ani v tom najbláznivejšom sne by mu nenapadlo, že Yunho vysloví tie dva slová s takou ľahkosťou. Až teraz keď padol na samotné dno dokázal Yunho zo seba vysúkať svoje pocity a to zabolelo ešte viac.
Rozčúlene sa zamotal do prikrývky a padol na matrac. Rukami zovrel vankúš a zaboril do neho tvár. Vždy sa dokázal s rozvahou vysporiadať s hnevom, ale tento krát jeho telo posadlo niečo úplne neznáme, čo v živote necítil. Bolesť ktorá sa miešala so zhnusením. Nenávidel svet viac než čokoľvek iné.
Najviac zo všetkého ho štval Yunho. Počas dní ktoré strávil doma, Yunho sa ani jediný krát k nemu nesnažil dobývať na silu. Nechával mu priestor a ubezpečoval ho, že nech už mu ublížil ktokoľvek, Yunho nie je taký ako oni. Díval sa na neho stále rovnako, s láskou v očiach. Ako dni ubiehali k láske sa pridal smútok.
Jaejoong vnútri dúfal, že Yunho bude riešiť jeho situáciu nátlakom. Bol si takmer istý, že ho bude nútiť aby sa mu priznal a tak by sa pokúšal násilie riešiť iným násilím. Jaejoong potreboval nenávidieť čo najviac aby mal dôvod všetko opustiť.

         „Čo vieš o tom, čo sa mi stalo?“ Yunho sedel na posteli a opakoval si Jaejoongove slová zatiaľ čo prstom štuchal do Bambiho plyšového tela.
Jedno však vedel, nikdy sa necítil tak zúfalo ako teraz. Ubehol týždeň a nikto sa neodvážil povedať to slovo nahlas. Yunho stále čakal a pri každej príležitosti dával Jaejoongovi najavo, že je rovnako dôležitý tak ako predtým. Zo zvedavosti zavolal manažérovi či sa náhodou Jaejoong nezveril manažmentu – ale to bol už čin zo zúfalosti.
Yunho trpel pretože vylial svoje srdce v okamih kedy si myslel, že Jaejoong prijme jeho cit a ten mu pomôže sa postaviť znova na nohy. Opak bol pravdou. Zdalo sa, že z psychológie prepadol a zanechal za sebou obrovský kráter.
„Čo mám robiť?“ šepol prázdnej izbe. Zaklonil hlavu a pohliadol do stropu.
Hyung?“ Vôbec nepočul Junsu klopať na dvere, až keď sa objavil vo dverách otočil na neho hlavu.
„Hm?“
„Ja mám strach.“ Zatvoril za sebou dvere.
„Mali by sme vyhľadať odbornú pomoc. Možno by hyung mal ísť domov. Bude mu tam lepšie.“
„Neopustím ho.“
Hyung, toto nie je o tebe,“ odvetil Junsu opatrne, „musíme spraviť všetko čo je v našich silách aby sa Jaejoongovi spravilo lepšie.“
„Nie je to o mne?“ Yunho mu venoval pohľad, „mýliš sa. Všetko čo sa týka Jaejoonga sa týka aj mňa. Jeho šťastie je moje šťastie. Jeho bolesť je moja bolesť.“
Hyung, ja viem, že to myslíš dobre, ale...“
„Ak Jaejoong odíde,“ začal Yunho, „nič ma nezastaví od toho aby som toho bastarda našiel a zabil.“
Junsu sa odmlčal. Atmosféra v izbe náhle ochladla a stlačila sa do tenkého plátku ktorý poletoval vzduchom ako žiletka. Ani na sekundu nepochyboval, že by Yunho naozaj dokázal siahnuť na život človeka ktorý ublížil Jaejoongovi.
„Zváž to, prosím.“ Junsu vyšiel z izby.
Yunho vedel, že nebude ťažké nájsť ľudí s ktorými sa Jaejoong stretol v tú noc kedy mu volal manažér aby ho prišiel prevziať na stanicu. Stačilo pár telefonátov a behom pár hodín by našiel vinníka. Z úcty k Jaejoongovi zatiaľ nepodnikal žiadne kroky a vyčkával. Nedalo sa však čakať navždy.
V posledné dve noci vôbec nespal. Živil sa kávou a presviedčal manažéra aby im dal ešte trocha času, len trocha, pretože Jaejoong... pretože.
Unavene vyšiel z izby. Mal v pláne si dať sprchu aby sa prebral a mohol naďalej strážiť Jaejoongov spánok. Dvere od kúpeľne boli však zamknuté, čo sa nikdy predtým nestalo.
„Ktokoľvek zamkol, prosím nech odomkne.“ Yunho sa oprel čelom o dvere. Bol by prisahal, že akonáhle zatvoril oči tak aj zaspal. Aj keď len na pár sekúnd.
Prosím...“ Yunho šepol k dverám a pretrel si obe oči. Takmer už nevidel pred seba. Bolel ho každý sval a v hlave mu trešťalo.
Zámka na dverách cvakla a keď sa dvere pootvorili, objavil sa medzi nimi Jaejoong. Oprel sa o rám dverí a pohliadol Yunhovi do očí.
„Prepáč, že ťa ruším nech robíš čokoľvek Jaejoongie,“ Yunho sa oprel o druhú stranu rámu a s drobným úsmevom mu vrátil pohľad.
Yunho si už ani neuvedomoval, že Jaejoong vlastne celé tie dni nosil len jeho tričká. Changminove tepláky vymenil za svoje a o pár hodín za Yunhove. Bol obalený do Yunhovej vône akoby ho mala ochrániť od všetkého zlého na svete.
„Zajtra až budem mať čas,“ Yunho privrel oči, „tak sa zastavím v obchode. Kúpim ti zmrzlinu. Vanilkovú aby si sa podelil so mnou, pretože nemám veľa peňazí a... myslím, že Yoochun niečo uvaril, a dá sa to celkom jesť. Sú v tom sardinky aby to zjedol aj Changmin...“ Oči sa mu behom rozprávania úplne zavreli. Prichytil sa ako opäť zaspáva. Prudko otvoril oči a pošúchal si nos.
 Vôbec nečakal čo bude nasledovať.
Jaejoong zdvihol ruku a pretiahol ju pomedzi poodchýlené dvere. Čakal, visel skoro celú večnosť, než si Yunhov mozog kvôli nedostatku spánku uvedomil, čo od neho jeho milenec chce. Opatrne sa naklonil bližšie k Jaejoongovi. Zadržal dych v hrdle aby zabránil svojmu srdcu vyskočiť von z tela. Jaejoongova dlaň bola teplá a vlhká. Keď ju priložil na Yunhov krk, Yunho zatvoril oči a nahlas vydýchol.
„Si to len ty, Yunho, nikto iný.“ Jaejoong si oprel hlavu o jeho rameno. Prstami skĺzol z krku na jeho hruď a pritúlil sa ako malé dieťa.
„Chce sa mi umrieť.“ Odvetil s desivým chladom v hlase.
Yunho uzavrel jeho chvejúce sa telo do bezpečného objatia. Pritisol si Jaejoonga nežne k sebe a podobne ako on, si oprel hlavu o jeho rameno. Nepovedal ani pol slova, pretože presviedčať Jaejoonga nemalo zmysel. Gestá mnohokrát znamenali viac ako tisíce slov.
„Neviem čo mám robiť,“ Jaejoong vzlykol potichu, „ja neviem, vôbec...“
„Dovoľ mi ti pomôcť,“ Yunho si dával pozor aby jeho ruky neputovali niekde kde by nechtiac dokázali zbúrať krehké puto ktoré sa medzi ním a Jaejoongom vytvorilo.
„Ničí ma vidieť ťa sa takto trápiť. Som z toho zúfalý. Urobím pre teba čokoľvek Jaejoongie, čokoľvek len aby ti bolo lepšie.“
„Nič také neexistuje.“

         „Už to trvá príliš dlho! Musíte aspoň vy štyria! Mňa to vôbec nezaujíma!“ Manažér kričal a dožadoval sa rešpektu od Yunha ktorý bol psychicky zlomený, fyzicky oslabený a v hlave mu neznelo v posledné noci nič iné len neexistuje. Jaejoong ho postavil do kúta a povedal: čakaj. Čakaj kým mi bude lepšie.
Hyung, naozaj to nejde, Jaejoong potrebuje aby...“ s povzdychom zaklonil hlavu keď ho manažér opäť prerušil. Začal do telefónu rozprávať nezmysli o pokutách a zmluve.
„Vieš o tom čo sa stalo Jaejoongovi?“ opýtal sa Yunho naraz, „vieš čo sa mu vlastne stalo? Vie to niekto z manažmentu? Naši právnici?“
„O čom to hovoríš prosím ťa? Opiť sa a spadnúť na držku nepotrebuje dva týždne rekonvalescencie!“
Yunho tupo zízal pred seba na panvicu ktorá visela na držiaku. Prstom do nej ťukol aby sa presvedčil, že nesníva. Nakoniec ju zvesil dole z vešiačiku a chvíľu si prehliadal škrabance na teflóne.
„Tak nech prestane fňukať a—
Yunhov pokoj prepadla zúrivosť. Napriahol sa a hodil panvicu najďalej ako dokázal. Preletela cez kuchynské dvere do obývačky a trafila stenu s hudobnými cenami ktoré sa zosypali na zem.
„Modriny po škrtení na krku sú podľa teba výsledkom padnutia na hubu?!“ zreval do mobilu. „Ste tam všetci úplne vymetení alebo čo?! To ste sa neobťažovali ani pozrieť?! Ani opýtať?! Spadlo by vám z rití keby ste sa začali starať?!“
„Yunho!“ Jaejoong stál medzi dverami od kuchyne. V ruke držal panvicu ktorú Yunho odhodil.
„Yunho! Počuješ ma?! Čo sa deje! Yunho!“
Manažérov hlas sa strácal v pozadí za Jaejoongovými ublíženými očami. Stačil jeden jediný pohľad jeho očí a Yunho sa stratil v búrke viny.“ Zrušil hovor a odložil mobil na kuchynskú linku.
„Ako si mohol?“ Jaejoong pohodil panvicu na zem. Dopadla s cengotom na dlažbu.
„Prepáč mi.“ Yunho sa unavene oprel o stôl a pretrel si oči. „Neviem čo hovorím. Som zbabelec a hlupák. Som idiot!“ zvolal a buchol päsťou po stole. „Všetko čo robím je zle!“
Jaejoong rezignovane zdvihol ruky a otočil sa na odchod. Nečakal čo bude nasledovať a bolo mu to v podstate jedno. Nevidel v ničom už žiadny zmysel.
„Jae mne je to ľúto!“ zvolal z kuchyne.
Hneď ako sa rozbehol za ním, Jaejoong sa prudko otočil. Takmer do seba narazili a v tom momente sa Jaejoong napriahol a strelil mu facku.
„Už nikdy v živote ma tak nevolaj!“ zvolal naštvane.
„Tak mi povedz čo sa stalo?!“ vrátil mu Yunho rovnakým tónom. „Pre boha živého povedz mi čo sa stalo! Umieram od starostí! Nevládzem sa na nás takto dívať!“
„Potrebuješ to počuť? Chceš to počuť tak veľmi aby si sa mohol utešiť a—“
„O čom to hovoríš?! O čom to sakra celý čas hovoríš?!“ Yunho si držal zdravý odstup.
„Neviem!“ zreval Jaejoong vysilene „Kurva neviem!“
„Jaejoong!“
„Všetko je skurvene nefér! Nenávidím to tu! Všetko a všetkých! Nikdy som nikomu neublížil! Nikdy som sa na nikoho nepozrel aby som si toto zaslúžil!“ Kričal ďalej.
Yunho sa začal strácať v kriku a v slovách ktoré nedávali žiadny zmysel, kým si konečne uvedomil, že všetky obavy sa stretli na jednom bode a ten zo seba vypľul výsledok ako keď dravé zviera vyvrhne kosti svojej obete. Zdvihol ruky snažiac sa upokojiť vyplašeného Jaejoonga.
„Pozri sa na mňa!“ Jaejoong si ukázal na krk kde mu bledli modriny. „Pozri sa na mňa!“ zdvihol tričko a vtedy Yunho nedokázal dlhšie odolávať. Zatvoril oči a odvrátil hlavu.
„Takto sa budem cítiť celý život! Budem pred sebou zatvárať oči!“
Yunho sa zapotácal a skoro prevrhol kreslo. Zachytil sa steny a priložil si ruku k ústam. Po tvári mu stiekli slzy. Ľútosť a slabosť náhle vystriedal hnev. Rozhnevane sa otočil, chytil policu s knihami prevrhol ju na zem. Nedokázal sa upokojiť ani potom. Adrenalín prúdil jeho žilami v rovnakom množstve ako krv. Nervózne mrmlúc si pre seba chodil v kruhoch kým sa nezmenil trasu a nepodišiel k Jaejoongovi ktorý ho od seba odstrčil.
„Dobre,“ Yunho zdvihol ruky, „dobre. Dobre. Dobre. Dobre....“ opakoval stále dookola akoby sa snažil sám seba presvedčiť, že už má všetko pod kontrolou.
„Poviem to bez servítky, naraz. Poviem to nahlas aby sme si obaja uvedomili čo sa nám stalo...“ Yunho sa zhlboka nadýchol. Snažil sa pritom dívať Jaejoongovi do očí, ale tlak jeho pohľadu ho lámal v kolenách a nútil sa odvracať.
„Kto...“ začal s ťažkosťami, „kto ťa...“ zrazu sa striasol a pokrútil hlavou, „nie, nie som necitlivé hovädo! Nemôžem nejde to.“
„Ostal som s ním sám,“ Jaejoong odvetil potichu, „sedeli sme na kapote jeho auta. Zrazu sa postavil...“ Jaejoong založil ruky na hrudi. Jeho pohľad bol neprítomný, pochovaný v nedávanej minulosti. „
„Položil ruku na moje stehno a pokúsil sa ma pobozkať. Keď som povedal nie, chytil ma pod krkom a hodil mnou o kapotu auta. Udrel som sa na hlave a stratil som na pár okamihov vedomie.“
Yunho sa usadil na zemi medzi knihami. Sklonil hlavu medzi ramená.
Jaejoong drobnými krokmi k nemu podišiel a sám si sadol medzi bordel ktorý Yunho vytvoril. Objal si kolená a chvíľu len tak sedel, dívajú sa pred seba, než sa naklonil na bok a oprel si hlavu o Yunhove rameno.
„Nenapravíš to,“ odvetil potichu, „nikdy.“


O štyri roky neskôr

         Jaejoong si vyzliekol premočenú bundu a nechal ju padnúť na zem. Pridržal sa rukou steny aby si mohol vyzuť čižmy ktoré taktiež nechal ležať na zemi. Keď sa Yunho chcel opýtať, či je v poriadku, Jaejoong k nemu vykročil. Priložil dlaň na Yunhovu hruď a zľahka ho pobozkal na pery.
„Už áno, už som to napravil.“ Odtiahol sa a prešiel s neprítomným výrazom okolo neho.
Yunho pohliadol na spúšť ktorú Jaejoong za sebou zanechal. Snažil sa prísť na to, čo sa práve stalo keď začul zo spálne spev. Otočil sa po hlase a naklonil sa na bok aby videl na Jaejoonga ktorý sa začal vyzliekať donaha. Na perách mal nápev piesne ktorú Yunho nikdy nepočul. Znela nežne, a pritom vulgárne. Každé slovo bolo ako kvapka jedu.
„...jed na ktorý som si už zvykol...“
Yunho zdvihol zo zeme bundu a čižmy. Odložil ich na svoje miesto a rozsvietil v kúpeľni svetlo aby vytrel vodu zo zeme. V posledné dni, sa Jaejoong choval zvláštne.
Byť vo vzťahu s človekom akým bol Jaejoong vyžadovalo milovať celým srdcom. Len preto Yunho vydržal tak dlho. Obeť bola strom zlomený vo vetre. Strom buď po čase vyhodil nové výhonky alebo pomaly umieral. Yunho sa cítil ako strom ktorý je nalomený – ako nepriama obeť ktorá nemala v rukách silu ktorou by dokázala spraviť rozbité veci.
Jaejoong si to prial, a čo si Jaejoong prial, to bolo Yunhovi sväté.
Zhasol v obývačke a s knihou v ruke vošiel do spálne k Jaejoongovi ktorý sedel na kraji postele s úsmevom na perách.
„Stalo sa niečo dobré?“ opýtal sa Yunho.
„Ani nie. Skôr naopak.“ Vzal Yunhovi z ruky knižku a odložil ju na bok.
„Je to nefér, nemyslíš?“ Jaejoong si obliekol svoj čierno červený sveter, „že ľudia vo všetkom hľadajú lásku. Keby v každej piesni bola len láska, zrejme by neexistovala nenávisť a hnev.“
Hm?“ Yunho uchopil obe Jaejoongove ruky, „mal by si si dať sprchu, si premrznutý.“
„Alebo ma môžeš zahriať ty.“ Jaejoong sa predklonil a zaboril svoju tvár Yunhovi do trička.
Yunho sa jemne zamračil, než sa mu čelo úplne vyhladilo. Vedel, že ľudia občas vyhoria a občas zanevrú na celý svet vrátane ľudí ktorých milujú. Jaejoong bol ako obrázková knižka. Mnoho pekných obrázkov na kuse mŕtveho dreva. Štyri roky sa spoločne brodili bahnom. Od škandálov, cez súdne procesy až po moment kedy Jaejoong dosiahol slobody.
„Rozumiem.“ Yunho vnoril prsty do jeho červených vlasov, nežne sa nimi prehrabávajúc zaklonil hlavu a zatvoril oči.
Už je dobre. 

3 komentáre:

  1. -____-
    si robíš srandu? bože môj.
    ako seriózne. ja som čakala po tej poslednej poviedke niečo povzbudivé a čo je akože toto? ja chcem niečo ako bolo "Trvá ti to" alebo "pod stolom" *plače silno veľmi silno plače*
    dobre tak k veci.
    musím povedať, že celé to znelo veeeeľmi až podozrivo dôveryhodne. neviem si totiž predstaviť akoby som vpadla niekde a začala dávať hodinové príhovory o tom ako bude všetko v pohode. asi by ma drblo. celé to na mňa dopadlo skľúčene a bolestivo. JJ má pravdu nikdy to nebude v poriadku. môže byť už len lepšie, a dobre ale nikdy to nebude v poriadku. Yunho má u mňa palec hore, že sa nanetískal nasilu a dával JJ priestor ktorý potreboval aby sa sám rozhodol a zároveň nad ním všetci držali ochrannú ruku. takže milion palcov hore a za MINE trilión.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. vždy dokážeš pospájať tie fakty tak skvele, že človek potom o tom musí premýšľať furt. >>_<<

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ze čtení z tvých povídek si člověk uvědomí, kolik na tom je asi pravdy. A člověka to nutí nad tím hodně a dlouze přemýšlet.A i když si spolu Yunho s Jaejoongem prošli peklem, tak je to nerozdělilo a zůstali spolu...
    Děkuju za tak úžasnou povídku !!!

    OdpovedaťOdstrániť