nedeľa 23. apríla 2017

Mesiac v skle

O kom/o čom: yunjae
Upozornenie: pokus o samovraždu, násilie
Čo vlastním: príbeh a Jaejoongovu dušu
Obsah: One kiss nie je o Jaejoongovi a Mine nie je pozitívna skladba
Hudba: Nostalghia - Naked as a hand

Tak, a zase bortím mýty a píšem hlúposti :3


     Yunho sa prebúdzal opakovane každú noc o tretej ráno. Jeho hlavu posadla bláznivá tvár, šialený úsmev, telo démona s hlasom anjela. Smial sa a otváral dvere do nekonečnej fantázie. Vina. Tak sa volal problém ktorý opakovane prebúdzal Yunha do nočného ticha. Depresia hovoril tomu psychológ. Ale určite len dočasná. Je to len dočasný stav. Potrebujete sa zmieriť s momentálnym stavom. S tým, čo vás trápi. Prijať to za vlastné. Aj to bol spôsob ako sa vyrovnávať s psychickou bolesťou. Prijať ju za svoju a milovať tak ako všetko ostatné vo svojom živote. A koho vídate vo svojom sne?
Ráno bolo horúce a tmavé. Kopy búrkových oblakov sa dostavili počas noci nad Soul ako obrovská božia ruka. Yunho si prial aby prestal vo všetkom vídať symboly.
„Je tvoj mozog dostatočne prepitý?“ Changmin sa nad neho naklonil ako ďalší boží nástroj spravodlivosti.
„Koľko je hodín?“ Yunho si zakryl oči predlaktím. „Ak je menej než sedem, tak chcem umrieť.“
„Pol ôsmej.“ Usadil sa na kraj Yunhovej postele. Changmin chvíľu mlčal a díval sa von oknom. Nakoniec sa s povzdychom znova a postavil a založil ruky na hrudi.
„Koľkokrát to ešte budeš skúšať?“
„Toľkokrát, koľko bude potreba.“ Yunho sa otočil na bok. Pevne zovrel viečka k sebe prajúc si aby Changmin odišiel z jeho izby. Obaja boli dospelí chlapi, muži ktorí potrebovali svoje súkromie. Bolo na čase sa oddeliť.
Hneď ako Changmin za sebou zatvoril dvere, Yunho pootvoril oči a pohliadol k oknu.

„Stravuje Vás nenávisť?“
Yunho pokrútil hlavou a pohliadol si do dlaní. Neodvetil a nechal si odpoveď pre seba. To, čo cítil malo veľmi blízko k nenávistí, ale akýkoľvek pocit ktorý cítil hravo prekonal smútok.
„Ste zarmútený, cítite sa sklamane.“ Yunho takmer neustrážil slzy. Zúfalo, cítil sa zúfalo a bolesť nechcela preč.

S povzdychom sa zdvihol z postele a podišiel k oknu. Oprel sa ramenom o stenu a zadíval sa na ulicu. Potreboval veľkú šálku kávy a cigaretu.
Z opierky kresla stiahol čierne tepláky s nášivkou adidas a ostal stáť pred veľkým zrkadlom ktoré bolo vstavené v dverách od skrine. Ako často ho vyhľadávate?
Yunho si obliekol tepláky a opäť pohliadol do zrkadla. Nedíval sa na svoj odraz, ale na izbu ktorá sa mu odrážala pred očami ako spomienka. Celý čas si myslel, že zmena prostredia mu vymaže spomienky, ale jeho myseľ nemala problém pretvárať celé miestnosti a kombinovať realitu s predstavivosťou. A presne takto, pomyslel si Yunho, presne takto sa rodia samovraždy.
Yunho udrel do zrkadla len raz, ale aj to stačilo na to, aby sklo rozbil a porezal si prsty. Ruky sa mu chveli ako steblá tvári vo vetre a navzdory všetkej snahe ktorú vynaložil, stále nedokázal plakať. Keď Changmin vbehol do izby, Yunho už kľačal na kolenách, zadkom sťažka dosadol na päty a sklonil hlavu až k zemi.
Ste citlivá osoba, ale to nie je žiadna vada. Potrebujete komunikovať so svojou rodinou a priateľmi. Neuzatvárajte sa im. Yunho nechcel od Changmina počuť ani slovo. Zúfalo búšil porezanou rukou o zem, zanechávajúc na parketách krvavé stopy. Plač! Plač do čerta!
„Prestaň si už ubližovať. Prosím.“ Changmin ho vzal za obe ruky.
„Chcem spať, tak veľmi chcem spať.“ Yunho sa zrútil celou svojou váhou Changminovi do náruče.
Máte pocit, že ste zlyhali? Yunho by vymenil všetky svoje úspechy za to, aby si nemusel nikdy spomenúť na noc kedy prišiel o svoj rozum. Strelil by sa do hlavy a pokojne by odišiel s dierou v mozgu na kraj mosta a skočil dole. Jeho duša by ostala visieť vo vine ktorá by ho prežila. Nakoniec pocity ostávajú navždy. Milovať je ako žuť perly.
„Prisahám hyung, že to napravím, všetko napravím.“ Changmin nedbal krvi ktorá sa objavila na jeho tričku. Yunhove rany boli len povrchové.
Odporúčam vám konať veľmi opatrne. Yunho zatvoril oči. Bolesť sa konečne predrala do popredia a vytlačila adrenalín zo žíl. Sĺz sa však nedočkal.

         Yunho vôbec nevnímal svoje okolie a všetko sa dialo v jeho bezprostrednej blízkosti mu bolo natoľko vzdialené, že zabúdal mená. Na dne pohára sa vraj ukrývala pravda, no nezáležalo na tom koľko skla Yunho otočil, odpoveď bola vždy zaliata na dne a nedala sa prečítať. A tak skúšal, stále dookola, znova znova.
Nad Soulom sa vznášal búrkový maratón. Noc bola hustá, horúca a lepila sa na kožu. Yunho akurát nastupoval do taxíku, keď hneď vedľa auta zastal čierny mercedes. Changmin vystúpil z vozidla. Oprel sa o predlaktím o dvere a pohliadol na Yunha.
„Odveziem ťa.“
Cesta prebiehala potichu. Yunho sledoval mihotavé svetla nočného mesta, cítiac sa maličký a nepotrebný ako žuvačka na podrážke. Jeho pozornosť upútala osamelá dažďová kvapka na okne. Privrel oči uvedomujúc si, že ani túto noc nezažmúri oko.
„Nikto na svete, hyung,“ začal rozprávať Changmin, „sa nepostaví medzi mňa a teba. Nedovolím nikomu aby sa s tebou zahrával.“
„Kam ideme?“ Yunho začínal strácať pozornosť. Okolité budovy už nespoznával. Napriamil sa na sedadle a pohliadol na Changmina. „Kam ideme?!“ opýtal sa dôraznejšie.
„Tam, kam sme mali ísť už dávno.“
„To nie je miesto.“
„Je to cieľ.“
Yunho sa s povzdychom odmlčal. Pohliadol cez čelné sklo na cestu pred sebou. Changmin už musel zapnúť stierače. Nebo ožiaril blesk a do okien udrel hrom. Búrka bola priamo nad nimi. Je dosť možné, že nasadíme lieky. Yunho očami tekal po skle a snažil sa počítať kvapky na skle ktoré vzápätí rozotreli stierače po skle.
„Urobil by si pre mňa čokoľvek?“ opýtal sa Yunho.
„Hyung...“
„Povedz mi kam ideme!“
„Čoskoro tam budeme. Nechcem aby si začal panikáriť keď šoférujem.“
„Vezieš ma na miesto kde budem panikáriť?“ Otočil hlavu na Changmina ktorý mu venoval len krátky pohľad a opäť sa venoval šoférovaniu.
„Sme tu.“ Náhle zahol do uličky a zaparkoval auto na stráženom parkovisku. Changmin vystúpil z auta a cez dážď prebehol k strážnikovi ktorý sedel v malom prístrešku. Chvíľu sa s ním zhováral než muž zdvihol slúchadlo a začal telefonovať. Po pár krátkych chvíľach sa Changmin vrátil späť do auta. Zabuchol dvere a prehrabol si vlhké vlasy.
„Čo sa deje?“ Yunho znervóznel.
„Povedal som ti, že všetko napravím.“
„Kde to sme? Vezieš ma na psychiatriu alebo čo?“
„Hyung, prosím.“ Changmin mu venoval ublížený pohľad. „Strážnik práve telefonoval s Jaejoongom.“
Yunho okamžite pokrútil hlavou. Odopol si pás a vystúpil z auta skôr než stihol Changmin reagovať. Ostal stáť v daždi s rukami založenými v bok výrazom ktorý Changmina zasiahol priamo do srdca. Zradený.
„Viem, že to celé znie príšerne ťažko!“ zvolal Changmin do dažďu, „ale ty si dosť silný a chytrý na to, aby si vedel, že toto je boj a ten sa musí vybojovať! Ja netvrdím, že si zbabelec! To v žiadnom prípade! Viem koľko krát si sa snažil Jaejoonga vyhľadať! Dovoľ mi pomôcť ti, aspoň tentokrát!“
Yunho si prešiel prstami po čele. Nechápavo vraštil obočie snažiac Sa prebudiť z ďalšej nočnej mori. Nebol predsa na tom ešte tak zle, aby si musel predstavovať, že konečne stojí vo svetle.
„Jaejoong ťa čaká! Je hore!“ Changmin ukázal na zažaté svetlo v okne. „Čaká ťa!“
Svetlo v okne presvitalo cez tmavú látku závesu. Yunho sa díval na oblok očakávajúc pohyb, alebo znamenie. Chcel vidieť Jaejoonga skôr než mu bude stáť tvárou v tvár. Postaviť sa svojim problémom čelom je známka dospelosti.
„Musíš mu povedať, že sa nehneváš. Povedz mu to inak už v živote nezaspíš.“
Yunho cúvol od auta. Dážď ho celého zmáčal. Chvíľu uvažoval o úteku a následnom spáchaní zločinu, ale božia ruka ktorá už niekoľko dní driemala nad Soulom, mu poslala vytúžené znamenie. Záves za sklom sa pohol a v okne sa objavil Jaejoong.

         Dokonca aj na chodbe cítil sýtu a omamnú vôňu čerešní a vanilky. Červené tapety a zlaté svetlo. Luxus a pozlátko za ktoré sa často skrýval aj on. Na rozdiel od Jaejoonga on bol stále väznený v zlatej klietke. Prvýkrát po dlhom čase sa Yunho nebál kráčať do neznáma. Prstami prebehol po stene až ku dverám na ktoré zazvonil. V tom sne, sú nejaké zvuky ktoré vás vystrašia?
Ding dong.
Jaejoong stál pred ním ako súčasť sna v ktorom bojoval s kopytami a rohami, snažiac sa zvíťaziť nad niečím čo neexistuje. Milovať Jaejoonga bolo jednoduché, ťažšie bolo získať si jeho srdce. V prípade Yunha sa medzi nimi prevalili roky ktoré prežívali bok po boku ako lapené zvieratá. Jaejoong sa označil za zločinca, ale Yunho nevidel jeho zločin. S touto vinou nedokázal žiť ani jeden z nich. Volajúc o pomoc tými najzúfalejšími prostriedkami, Jaejoong prepadol do súkromného pekla.
„Nie je čo odpúšťať.“ Yunho si pripadal ešte menší než tá žuvačka na podrážke. Stál premočený pred Jaejoongom a zanechával za sebou stopy utopenca ktorý nedokázal hniť na dne rieky.
Ah. Yunho pootvoril ústa. Jeho telo sa náhle uvoľnilo ako mašľa stuhy. Jaemu stiekli po tvári slzy. Rukou si zakryl ústa aby utíšil vzlyky a ustúpil z dverí. Tých pár krokov dovnútra apartmánu boli tichou pozvánkou pre Yunha.
Napriek tomu, že mal Jaejoonga pred sebou a mohol konečne im obom uľaviť od bolesti, Yunho si neprial nič iné, len aby mohol plakať spoločne s ním.
Yunho sa vyzul ešte pred dverami. Svoje tenisky si uložil dovnútra a zatvoril za sebou dvere. Vôňa sa naďalej niesla po celom byte a vnikala mu pod kožu.
„Jae—“ nestihol dokončiť vetu, pretože mu na hlave pristal biely uterák.
„Osuš sa.“ Jaejoong vošiel do kuchyne.
„A kto osuší teba?“ Yunho si stiahol uterák z hlavy a párkrát si ním prešiel cez mokré vlasy.
Jaejoong mu stál otočený chrbtom pri kuchynskej linke. Zdalo sa, že niečo rozbaľuje, alebo otvára. Yunho odložil uterák na opierku gauču a rozopol si premočenú košeľu. Stiahol si ju cez ramená a potichu vošiel do kuchyne. Jae sa akurát otočil keď sa Yunho za neho postavil. Narazil tak priamo do jeho hrude. Yunho pohodil košeľu na zem a pohliadol mu cez rameno.
„Jae...“ začal opatrne. Priložil svoju studenú dlaň na Jaejoongovu tvár a pobozkal ho pery. „Milujem ťa. Prosím nerob to.“
Jaejoong sa oprel čelom o Yunhove rameno. Mlčky sa nechal objímať a hladiť po chrbte, zatiaľ čo Yunho sa díval na kuchynskú linku na ktorej boli rozložené rôzne fľaštičky a krabičky liekov. Pár tabliet sa podarilo Jejoongovi uložiť späť, ostatné ostali rozsypané okolo umývadla. Yunho netušil, či sa Jaejoong pozabudol a v záchvate paniky a nervozity zabudol po sebe zmiesť stopy, alebo len túžil aby ho niekto prichytil a zastavil. Tak či tak, sa teraz díval na smrti do očí.
Drví Vás pocit viny. Ublížil ste a bolo Vám ublížené, ale neviete sa zbaviť pocitu, že ste to bol práve Vy kto prekročil hranicu únosnosti. Yunho zovrel telo svojho bývalého milenca do pevnej náruče. Dokonca ani teraz nedokázal zo seba vytlačiť jedinú slzu. Vyhorel. Tak veľmi sa snažil všetko zachrániť a každého pochopiť, že sklamal sám seba. Nezaslúžil si plakať nad sebou samotným.
„Nestojí to za to. Za nič z toho čo sme mali alebo budeme mať nestojí položiť život. Ja som to pochopil, ale nebol som schopný ti dokázať, že to chápem. Potreboval si niekoho kto ťa zbaví viny zatiaľ čo ja som nechápal čo sa deje. Naša situácia je bezmenná, ale nie bezvýchodisková.“ Yunho zatvoril oči. Nedokázal sa dívať na pilulky rozsypané po linke, akoby to boli len perly z roztrhnutého náhrdelníku.
„Nevedel som ako ti povedať, že sa nehnevám, len som prekvapený.“
„Povedz niečo, prosím.“ Yunho otočil hlavu na bok. Pritisol pery na jeho spánok a privrel oči. „Prosím, povedz dačo.“
Yunho ho odviedol do spálne. Celý byt sa mu zdal byť príliš ponurý. Nábytok na neho vydesene kričal, pretože sa takmer stal svedkom nešťastia. Tichý tieň zločinu sa vznášal nad nimi ako duch. A vtedy, keď si Jaejoong sadol na kraj postele a pohliadol hore na Yunha svojimi veľkými, hnedými očami, Yunho si uvedomil, že najviac zločinov je páchaných z lásky alebo jej nedostatku. Za každým v tom hral úlohu tento cit. Láska bola nakoniec, ako žuť perly.
Yunho si čupol a vzal Jaeho za ruky. S malým úsmevom sledoval ako sa ich prsty preplietajú navzájom. Čo by ste spravili, ak by tento problém nemal žiadne riešenie? Yunho sklonil hlavu. Chcelo sa mu kričať a hodiť seba samotného o zem. Bolo to akoby sa díval cez kaleidoskop na svoj odraz v zrkadle očakávajúc, že sa uvidí v lepších farbách.
„Nie je to nikoho vina. Sme to len my hlupáci, ktorí sme v tej záplave chaosu nenašli pre seba navzájom pár chvíľ aby sme sa zachovali ako ľudia.“ Yunho zdvihol obe Jaeho ruky k svojim perám a zbozkával jeho prsty.
„Ja si uvedomujem, že sme rozdielni ľudia, a máme svoje priority. Občas sa naše názory menia, ale to neznamená, že by sme sa pre to mali nenávidieť.“
Jaejoong stále mlčal. Keď sa už zdalo, že konečne prehovorí, len si potichu vydýchol a sklonil hlavu. Oboch ich zasiahol pocit viny veľmi podobným spôsobom. Úľavu od bolesti nachádzali v inej forme bolesti.
„Ja rozumiem tomu, že pre teba a ostatných to už nebola zábava, ale práca a z práce sa stala povinnosť a vytratil sa z nej akýkoľvek zmysel. Trvalo mi to pochopiť. To celé, čo si nazval absurdným. Ja som, vás nevinil. To ani náhodou, snažil som sa pochopiť, čo sa pokazilo, že ťa to prijalo odísť. Chcel som prísť na to ako to napraviť a vyhovieť vám.“
„Yunho,“ konečne prehovoril, „dobre vieš, že keby sme prijali cestu zmieru, všetci v spoločnosti by sa nám otočili chrbtom. Boli by sme tí, ktorí neboli spokojní a teraz majú viac. Nikdy by nám neodpustili.“
„Ja viem,“ Yunho prikývol, „viem to. Tomuto som sa snažil uveriť veľmi dlhú dobu, pretože až keď bolo konečne po procese a vy ste sa nadobro vzdialili, zistil som kto je skutočný priateľ.“
„Keď ma človek s ktorým som zdieľal tie najväčšie tajomstvá nazve zradcom a hajzlom už počas procesu, tak viem čo ma čaká.“ Jaejoong si opäť povzdychol. Nechcel spomínať žiadne mená, pretože slová ktoré vyriekli boli stále čerstvo vypálené v jeho mozgu.
„Ale ani tieto osoby ťa nepoznajú tak ako ťa poznám ja a nemajú právo posudzovať čo robíš len preto, že si myslia, že ťa poznajú.“
„Myslel som, že si s nimi.“ Odvetil Jaejoong potichu.
„Nikdy som nebol s nikým viac než s tebou. Vždy, za každým, aj keď sme sa my dvaja pohádali, Jae, za každým sme si našli cestu späť k sebe. Nedokázal by som žiť bez tvojej prítomnosti v mojom živote. To predsa nejde.“
„Všetko to znie veľmi pekne,“ Jaejoong pokrčil ramenami, „ale čo z toho?“
Yunho sa na okamih zamyslel. Stále zvieral obe Jaeho ruky v dlaniach. Svojmu svedomiu uľavíte tak, že uľavíte ľuďom ktorým ste ublížil. Posadil sa vedľa Jaejoonga. Pohliadol na stenu oproti sebe a chvíľu sa díval na obraz než s úsmevom otočil hlavu na Jaejoonga.
„Rozumiem, že naše názory sa rozišli a rešpektujem to. Ja pochádzam z iného zázemia než ty. Ja som bol vychovávaný v tom, že to čo raz chytím, nesmiem nikdy pustiť, musím sa toho držať a zveľaďovať to aj keby ma to malo dostať do hrobu.“ Vzal Jaejoonga za ruku.
„Zatiaľ čo ty, Jae,“ oprel si bradu o jeho rameno, „si bol vychovávaný v tom, že musíme seba postaviť pred všetko ostatné. Rozdal by si sa pre druhých, ja to viem. Mnohí ľudia si to mýlia so sebeckosťou, ale ja viem, kde je pravda.“
„Yunho, ty vôbec...“ Jaejoong otočil hlavu jeho smerom. „Prečo mi to hovoríš?“
„Postavil si seba a svoje potreby nad potreby spoločnosti a to je správne. Toto  musia mnohí pochopiť a zrejme im to zaberie ešte hodne dlhú cestu než si uvedomia ako správne si sa zachoval.“
„Sebecky.“
„Nie, zachoval si sa ako človek so sebaúctou.“
„Nehryz ruku ktorá ťa kŕmi.“
„Máš právo na to povedať nie.
„A byť nevďačný.“ Jaejoong pokrútil hlavou.
„Pane bože Jae, nie si otrok. Prečo ťa posadli takéto myšlienky? Počas procesu si bol hrdý na to čo robíš. Povedal si mi, že postaviť sa sám za seba nie je nikdy nesprávne aj keby ťa všetci odsudzovali. Nemýľ si sebeckosť s túžbou.“
„Yunho!“ Jaejoong zvolal zúfalo, „prečo mi to všetko hovoríš?!“
„Je neskoro ti povedať to, čo mi trvalo príliš dlho kým som si uvedomil?“
„Čo ak to nechcem počuť?!“
„Čo ak ma budeš musieť donútiť aby som prestal?“ Yunho ho vzal za rameno. „Pozri sa na mňa! Jae!“ pritiahol si jeho telo k sebe. Zovrel mu bradu medzi palec a ukazovák a otočil si jeho hlavu k sebe. Stretol sa s ublíženým pohľadom ktorý mu jasne hovoril, že je príliš neskoro.
„Bojuj s tým!“ Precedil Yunho cez zuby, „sakra bojuj s tým!“
„Prečo práve takto?“ Jaejoong vtiahol do seba slzy, „prečo práve tu sa museli naše názory rozísť?“
„Stále ťa milujem.“
Jaejoong pokrútil hlavou. Trvalo niekoľko sekúnd než sa Yunho opäť zapojil späť do okamihu z ktorého vypadol kvôli Jaeho pohľadu. Mlčky sa k nemu naklonil, ale nebolo mu dovolené spojiť ich pery v bozk. Jaejoong sa odtiahol a odvrátil od neho hlavu.
„Povieš mi, čo sa stalo? Prečo sa tvoj názor zmenil?“ Yunho sa odtiahol späť.
„Nikdy si nepovedal, že ma chápeš.“
Oh Jae...“
„Nepovedal si, že rozumieš a rešpektuješ moje rozhodnutie. Len si tam stál a nakoniec si povedal, že si o tom ani nevedel. Všetky tie lži, Yunho, toto všetko... spadlo to na mňa ako dom z tehál. Nebolo na tom nič tragické ani romantické, nebolo to nijaké!“
„Mňa to veľmi mrzí,“ šepol Yunho, „tak veľmi ma to mrzí...“
„Keď na nás kričali, že sme nenásytní zlodeji, stál si tam bez slova. Koľko ti toho musia vziať aby si prišiel aj o pud sebazáchovy? Ako veľmi ťa musia strestať aby si sa nezastal ľudí ktorí s tebou dreli pot a krv? Čo všetko ti je prednejšie než osudy troch ľudí ktorí ťa milujú?“
„Jae ja...“ Yunho bezmocne sledoval ako sa Jaejoong pred ním otáča a pokrýva celý priestor okolo ako veľká plachta. Všetky jeho slová zneli ako chór anjelov ale telo bolo iné. Vyľakali ste sa. Jaejoong bol ako sudca na poslednom súde. Teraz to vedel.
„To nie je pravda, Jae. Predsa som mnoho krát povedal, že vás milujem stále rovnako. Povedal som to! Vysvetlil som mnoho krát, že ten problém je medzi nami a našou agentúrou a nie medzi nami ako skupinou!“
Jaejoong sa postavil z postele. Prešiel si dlaňou cez čelo a podišiel k oknu. Oprel sa o stenu a založil ruky na hrudi.
„Nemrzí ma to,“ odvetil po chvíľke, „nemrzí ma čo si Bo-ah o mne myslí. Ani čo si myslí Leeteuk. Všetci sú mi ukradnutí, Yunho, ale ide o princíp.“
„Mám sa teraz s nimi prestať zhovárať?“
„Rob čo chceš.“
„Jae na nich nezáleží.“ Yunho sa postavil.
„Ľudia sa občas chovajú príšerne, nemyslíš?“ Jaejoong na neho krátko pohliadol. „Nahovoria ti, že bez nich neznamenáš nič, ale pri tom je to naopak. Je to ako by sa ťa snažili ohlúpnuť, prijať ťa aby si prestal premýšľať za seba. Zastaviť tvoj rozvoj a donútiť sa stať sa závislým.“
„Udržujú poslušnosť strachom.“ Zhodnotil Yunho. „A pokiaľ viem, tak ty sa nebojíš ničoho. Nebyť teba tak Yoochun a Junsu nikdy nebudú mať dostatok odvahy sa vydať na túto cestu.“
„Nepodceňuj Yoochuna.“
„Jae, ja viem jedno,“ Yunho podišiel bližšie, „že Junsu nezaváhal ani na sekundu.“
„Malichernosti stranou Yunho.“
„Vieš čo mi Changmin povedal noc potom čo ste odišli? Hyung, je správne, že sme si zvolili stabilitu. Odísť nie je vždy zlým rozhodnutím. Skúsiť niečo nové a ísť v ústrety výzve chce bojovného ducha. Nebáť sa a nebyť zbabelý. Žijeme len raz. Pozri kde si Jae a pozri kde som ja.“
„Kde som?“ Jaejoong sa opýtal mrzuto. „Práve som sa snažil spáchať samovraždu.“
„Si tam, kde sa deväťdesiat percent idolov nikdy v živote nedostane. Máš na dosah všetko čo si kedy chcel. Posunúť sa dopredu a dokázať ľuďom, že nie si len bábika z agentúry ale skutočný umelec.“
„Keď je to podľa teba tak úžasné, tak prečo nestojíš pri mne?“
„Pretože na to som príliš veľký zbabelec.“
„Kravina!“ zvolal Jaejoong. „chalan ktorý ušiel z domu a postavil sa rodičom mi povie, že je zbabelec?“
„Urobil si presne to čo ja v mojom veku.“
„Presne, Yunho! Spravili sme to isté aby sme si splnili naše sny! Kurva sme rovnakí! Sme takí istí, tak ma nekŕm hlúposťami! Prestaň sa mi snažiť za každú cenu zachrániť život! Nepatrí ti!“
Yunho naštvane podišiel k Jaejoongovi. Vzal ho za obe ramená a pritiahol k sebe. „Nikdy v živote sa kvôli tebe neprestanem snažiť! Nič také odo mňa nemôžeš chcieť a ani to nevyslovuj!“
„Spam—“
„Mlč!“ zvolal Yunho naštvane, „mlč Jae! Kurva nevidíš čo sa s nami deje?!“
„Ja viem veľmi dobre čo sa deje! Nevidíš ako sme si veľmi podobní? Až tak, že tento jeden rozdiel náš rozoberá do základov... nechápem ako sa to stalo a neviem ani prečo, ale neuveriteľne ma to desí a rozrušuje a nenávidím to! Nenávidím tento pocit!“ vytrhol sa z Yunhoveho zovretia. „Nenávidím všetko a všetkých!“ udrel ho do hrude. „Úplne všetko!“
„Jae...“
„Nechápem prečo tu nie si.“ Jaejoong sa zlomil s ľahkosťou pierka. Slzy mu dopadli na tvár bez prekážky prebúdzajúc v Yunhovi túžbu padnúť na kolená a nechať sa zbičovať všetkými božími milosťami.
„Chcem ťa pri sebe.“ Vystrel ruku k Yunhovej nahej hrudi. Bruškami prstov po nej letmo prebehol. „Toto nie je o nich, ale o nás.
„Ja som stále s tebou.“  Vzal Jaeho za ruku a priložil si jeho dlaň na svoju hruď.
„Nechápeš, že...“ Jaejoong vzlykol.
„Chceš moju fyzickú prítomnosť.“
„Patríš ku mne.“
„Patrím.“
„Tak prečo sme im dovolili aby nás rozdelili?“
„Nepočítali sme s tým.“
„Ja som nepočítal s ničím. Tupo som sa hodil do vody a to som neplavec.“
Yunho sa zasmial. Krátko a veselo, akoby Jaejoong práve nebol na pokraji síl. Bol to smiech ktorý ho držal ešte nad vodou, inak by skončil v rovnakom perlovom nebi ako Jaejoong. Pováľaný na kuchynskej linke ako kvapky rosy. Za úsvitu by sa vyparil.
„Bože ako ťa milujem...“ Yunho si ho privinul do náruče. Pevne zovrel jeho krehké telo a zatvoril oči.
„Ja sa nehnevám,“ odvetil Jaejoong, „ale nedokážem pochopiť, prečo sme skončili práve takto.“
„Pamätaj si, Jae,“ Yunho sa mierne odtiahol aby mu pohliadol do očí, „nikdy ma nestavaj pred seba. Si dôležitejší než ja. Viem, že si zrejme myslíš, že keby si ostal boli by sme teraz spolu a šťastní, aj keď obmedzení a kontrolovaní. Ale ja ti prisahám, že nás nerozdelí nikto a nič. Nedovolím nikomu aby sa medzi nás postavil. Nezáleží na tom čo si kto myslí tak dlho ako sme spolu. Ja sa ťa nevzdám a nezastaví ma naša spoločnosť.“
„Nechcem sa takto už cítiť.“
„To prejde,“ Yunho opäť objal, „všetko to prejde. Bude znova dobre.“
„Neodišiel si kvôli mne a ja som kvôli tebe neostal. Čo je to s nami?“
„To je len počiatočný šok. Mysleli sme, že to prekonáme. Hravo, rýchlo akoby sa nič nedialo, ale ani jeden z nás nečakal takýto obrovský dopad. Všetko sa ustáli, a bude to opäť v poriadku. Ja nikam nepôjdem. Nie si sám, Jae. Bože ak by si ma tu nechal tak... ja...“
Yunha zachvátila panika. Dávajte si pozor, démoni ktorých živí náš strach sú nebojácni. Smrť bola nebojácna a nezaoberala sa predsudkami.
„Nenechal by si ma tu, že nie?“ vzal Jaejoongovu tvár do dlaní. „Prosím nie.“
„Ja neviem,“ šepol Jaejoong. „Yunho ja...“
„Ja som už tu, prisahám, že tu budem navždy. Prosím.“
Jaejoong sa pousmial. Chcel uveriť, ale vedel, že v ten moment keď sa za Yunhom zatvoria dvere, on padne na kuchynskú dlážku s plačom alebo bez dychu.
„A prečo vôbec, Jae? Prečo?“
„Prečo nie?“
Yunho sa zhlboka nadýchol. Cítil ako mu telo oblial studený pot a ruky sa začali chvieť. Obe ich zdvihol aby ich pridržal pred Jaejoongovými očami. Obaja mlčali než Yunho priložil svoje dlane na jeho hrdo a nežne ho zovrel.
„Tak to dovoľ urobiť mne.“
„Yun—“ Jaejoong zalapal po dychu. Inštinktívne zovrel Yunhove zápästia. Pokúsil sa ho od seba odtrhnúť, ale neúčinne.
Celý súboj prebiehal bez slova a bez dychu. Yunho zatínal zuby, v očiach si držal neprítomný a chladný pohľad, zatiaľ čo jeho ruky kŕčovito zvierali Jaeho hrdlo. Čoskoro Jaejoong zoslabol a nevládal sa viac brániť. Nábytok skončil rozváľaný po zemi a Yunho si odniesol škrabanec na líci a nespočetne odrenín a modrín po zápase.
Keď obaja dopadli vyčerpane na zem, Yunho sa prevrátil z chrbta na brucho a priplazil sa k Jaejoongovi ktorý zhlboka oddychoval na zemi. Na krku sa mu rysovali odtlačky Yunhových prstov.
„Kurva práca!“ Yunho buchol päsťou do zeme. Oprel si čelo o Jaeho rameno a rozplakal sa. Chvejúcou rukou ho objal okolo hrude a pritiahol k sebe. „Pozri čo je z nás!“ zvolal zlomene.
Jaejoong nevládal rozprávať. Mal pocit, že v jeho hrdle sa rozpútal požiar. Naraz otvoril oči aby videl len červený opar. Zakašľal keď Yunho zovrel jeho hrudník a opäť ho obral o dych.
„Nedám ti krídla. Ja a ani nikto iný.“
Jaejoong zatvoril oči. Zhlboka sa nadýchol cítiac Yunhovu váhu na sebe ako kameň ktorý ho tlačil na samotné dno oceánu. Namiesto krídel mu Yunho nasadil okovy.

         Nie je úniku, len cesta vpred. Jaejoong ležal na zemi na koberci. Tvár mal zakrytú zápisníkom a potichu oddychoval. Zaspal po fľaši červeného vína ktorú do seba stiahol počas skladania. Pár červených kvapiek ostalo na bielych klávesoch klavíra. Po zemi ležali ledabolo pohádzané popísané listy notových papierov. Už pár rokov sa snažil naučiť zapisovať a čítať noty, ale vždy sa dostal do desivého kruhu ktorý ho doviedol späť do minulosti, kde si uvedomil, že bol nútený robiť všetko polovičato a nikdy nie dokonalo.
Perfektný Kim Jaejoong, neexitoval.
Možno Kim Jung.
Alebo iný pseudonym. Vyzeralo to akoby mal doma schovanú malú kartotéku so svojimi mnohými alter egami. Na každý mesiac iný charakter, iný výraz, iný človek. Keď sa Yunho snažil obrať jeho telo o život, jediné na čo myslel bolo, že je z neho bezvýznamná a hlúpa bábka ktorá sa sťažuje, otravuje a rozčuľuje sa z nesprávnych dôvodov.
Vtedy, ležiac na zemi privalený Yunhovým telom si bol Jaejoong istý, že umrel a zrodilo sa jeho nové ja. Nevedel koľký krát sa znova narodil a ani koľko krát ešte absolvuje túto odvážnu púť skrz tmu a pustatinu. Jedno však vedel, ten kto dostal krídla bol Yunho, zatiaľ čo on ležal na dne oceánu, utopený, bez dychu, dívajúc sa na hladinu a sledujúc slnečné lúče.
Oceán nebol tak veľký ako nebo. Yunho nebol tak nadšený svojimi krídlami, pretože sa bál pádu a ten bol vždy nevyhnutný. Nikto a nič nevydržalo lietať navždy. Nesmrteľnosť sa nedala nakresliť do oblakov.
„One kiss...“ zašomral Jaejoong poza zápisník. Rukou nahmatal drevené dosky zošitu a stiahol si ho z tváre. Pretrel si oči a otočil hlavu na bok. Dlhý a hebké vlákna koberca z tohto uhlu pohľadu vyzeral ako vodná hladina. Natiahol ruku a dlaňou uhladil povrch koberca.
„Hm?“ Zrazu sa prudko nadvihol a niekoľko krát zamrkal aby rozohnal ospalý opar z očí. Na parketoch bola rozliata fľaša vína. Za ten čas sa stihla časť tekutiny vstrebať do dreva a vytvoriť krvavo červený fľak. Okamžite zhrabol svoj zápisník a rozhliadol sa pere.
Nenasadím ti krídla.
Namiesto toho, mu ich Yunho ukradol spred očí.

         Junsu ohromene sedel na gauči v Jaejoongovom domácom štúdiu. Sledoval text piesne a zároveň počúval Jaejoongov spev k piesni One kiss. Hľadel z papiera na svojho priateľa, akoby si nevedel vybrať ktorá forma textu je viac fascinujúca; tá na papieri alebo tá vo forme Jaeho spevu.
Hyung,“ Junsu pokrútil hlavou, neschopný slova, „je to veľmi vokálne náročné.“
„Že áno?“ Usmial sa Jae potešene, „ale takto som si zdvihol latku. Teraz nemám žiadne limity Junsu.“
„Žiadne limity?“ opýtal sa nechápavo.
„Žiadna strecha, nikto kto by ma brzdil alebo mi hovoril čo mám spievať a ako to mám spievať.“
Junsu si nebol istý, či ten na koho sa díva je skutočne Jaejoong. Usmieval sa a šťastie sa mu odrážalo v očiach. Tento obraz sa mu naskytol naposledy pred pár rokmi. Akoby to kým bývali ostalo už len na fotke.
„Zaujímalo by ma, čo sa stalo.“ Junsu odložil papier na stôl a oprel sa o opierku. Založil ruky na hrudi a spytujúc sa zadíval na Jaeho.
„Nestalo sa vôbec nič,“ postavil sa, „je mi skvele.“
„Nevidel som ťa niekoľko týždňov hyung. Zatvoril si sa doma a s nikým si sa nebavil. Yoochun má podozrenie, že si...“ odmlčal sa a odvrátil zrak.
„Človek najskôr musí zbúrať staré, aby postavil nové.“
„Takže tie tri týždne ktoré si sa s nami nebavil, si búral svoje staré ja?“
Jaejoong bez slova podišiel k mixážnemu pultu a usadil sa. Pohliadol na obrazovku monitoru. Namiesto grafického zobrazenia vokálov na časovej línii, videl rozbúrené more, vlny a chaos ktorý prechádzal do pokojnej krátkej melódie kedy sa slnko na pár chvíľ objaví spoza ťažkých oblakov a odrazí sa na hladine. A potom je koniec, opäť je všetko temné a chladné. S úsmevom spustil titulnú skladu Mine.
Ako červená škvrna, ako okovy na nohách, dno oceánu kde nemusí dýchať a je nesmrteľný. Zrejme by v jeho svete nikto neprežil. 

4 komentáre:

  1. Toto je proste...OMG, čo to je...Chce sa mi plakať...Zase si mi vzala slová. Dokonalé. Tá pieseň sa k tomu skvelo hodí...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. zase, ja neviem čo napísať. toto bolo príliš intenzívne a teraz sa na tieto dve skladby nemôžem dívať inak. celé to bolo skvelé.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ja ťa chcem zbiť a potom objať a zase zbiť. aaaaaaaaaaaaaaaa
    to čo je toto. jak ti to vôbec napadlo?
    nerozumiem tomu, ako sa ti do hlavy dostane takýto nápad. a vôbec ten symbolizmus ma zase dostal do kolien. Murakami môže zelenieť závisťou.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tak tohle...no já nemám slov. Bylo to naprosto dokonalé. Na konci jsem stěží zamrkávala slzy, aby nebylo vidět, že mi tečou po tvářích. Taky budu se budu na tyhle dvě skladby dívat úplně jinak. Děkuju za tak krásnou povídku...

    OdpovedaťOdstrániť