streda 29. marca 2017

Glass skin

Príbeh nadväzuje na: Diamond
Stav: 4/?
O kom/o čom: yunjae
Upozornenie: S/D, alternatívna realita, úzkostné a depresívne stavy, hodne napätia, vulgární sme až za hrob, sex bez servítky a kopec hádok za ktoré by som Yunha uškrtila.
Žáner: dráma
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Obsah: Jaejoong je sklom do ktorého Yunho rýpe svojim diamantom. Veľmi účinne a veľmi nebezpečne.

Niekto si zaslúži po zadku.









     Yunho veľmi túžil po tom aby si Jaejoong s ním vyšiel. Bola to otázka sebaúcty a pýchy ktorá ho vždy zaplavila keď si viedol Jaejoonga vedľa seba. Jaejoong však nemohol. Mal pred sebou test na ktorý sa musel učiť. Fyzika bola veda ktorá sa o Yunha obtrela, povedala čau a už jej nebolo. Jaejoong mal v jednom pravdu, naozaj nedokázal robiť niečo čo ho nebavilo a tak si stále dookola prehrával v hlave inzerát na tanečný konkurz. Čo také hrozné by sa len mohlo prihodiť?
Bol zvyknutý na odmietnutie. Presne tak ako teraz, keď vyšiel z obchodu s ovocím a zeleninou. Nie, potrebujeme nejakého študenta na brigádu. Pardon. Hneď ako vyšiel z dverí, si vložil do úst cigaretu a pripálil. Študenti, všade samí študenti. Jaejoong by si našiel prácu mihnutím oka. Tí, ktorí nemali na prácu čas mali najväčšiu šancu ju získať a tí ktorí mali času viac než dosť a boli ochotní pracovať aj za to málo... no jednoducho Jung Yunho opäť nemal šťastie.
„Yunho!“ len dúfal, že žena ktorá k nemu bežala cez cestu nebola jedna z tých ktorým niečo sľúbil.
„Ann.“ Prekvapene si ju prezrel od hlavy po päty.
„Celkom ma naštvalo, že si zmizol bez slova. Vedela som, že tam nevydržíš, ale aby si odišiel takto, to ma dosť naštvalo.“ Založila si vlasy za ucho.
„Nevedel som, že sme sa dostali až do tak intímneho vzťahu, kde ťa štvú veci ktoré robím na mentálnej úrovni.“
„Nebuď debil,“ zasmiala sa, „Changmin tam sedí skoro celý deň a...“ mávla rukou.
„Sedí kde?“ prerušil ju.
„V čajovni, kaviarni, alebo v reštaurácii, doteraz neviem kde to sakra pracujem.“
„Changmin ma nezaujíma. My dvaja sme skončili.“ Odvetil ľahostajne.
„Chodí tam so svojou snúbenkou. Pravá Kórejka vieš... pekná, štíhla, že by si ju zlomil.“
„To máš komplex alebo...“
„Kam ideš?“ ignorovala jeho poznámku.
„K sebe domov, zbaliť si veci, vrátiť kľúče od bytu a podobne.“
„Sťahuješ sa?“ opýtala sa nechápavo. „našiel si si niečo lepšie?“
Ja?“ ukázal na seba prekvapene, „žartuješ?“
„Pomôžem ti, chceš?“
Yunho venoval otázke dve – tri sekundy a potom mykol plecom. V podstate mu to bolo jedno. Bol rád, že nebude sám.
Ann si najskôr myslela, že pôjdu autom, alebo autobusom, možno dokonca metrom, ale ani jedno neprišlo v úvahu. Nakoniec sa dozvedela, že Yunho a hromadná doprava sa majú radi len v núdzi ako napríklad vtedy keď musel cestovať do práce. Mohol ísť buď autobusom alebo vstávať o štvrtej ráno a hodinu kráčať do práce.
„Kam sa teda sťahuješ?“ opýtala sa keď vošli do geta. Chvíľu sa rozhliadala, vari mala pocit, že vstupuje do iného sveta. S obavami pohliadla na panelák. V živote nebola v gete a nemala na to ani dôvod. Otáčali sa na ňu zvedavé pohľady, nikto sa nesnažil byť nenápadní a skrývať svoj záujem o miešanku.
„Yunho!“ ozvalo sa z okna paneláku, „dlžíš mi nájom za tento mesiac! Kde sú moje prachy?!“
„Idem za tebou!“ zvolal naspäť.
„To si vážne býval tu?“
„Vadí ti to?“ opýtal sa bez záujmu. Nečakal ani na odpoveď. Otvoril dvere od paneláku a vyšiel hore po schodoch. Výťah bol určite zase pokazený. Väčšinou jazdu výťahom riskoval len vtedy keď bol opitý pod obraz a nechcel sa zdrbať zo schodov.
„Len som to nečakala.“ Priznala po chvíľke.
Majiteľ paneláku sa volal Sangchul a mal hlúpe reči. Snažil sa z neho vymámiť plnú sumu za nájom aj keď bol len začiatok mesiaca. Yunho mu zdelil, že sa môže na neho vysrať a nezaplatí ani o yen viac než mal. Nezaujímal ho ani jeden z chlapov ktorí postával u neho v byte. Boli nedočkaví a túžili po krvi. Ann len ticho stála v rohu miestnosti a sledovala celú situáciu.
„Sangchul, neser ma! Dám ti čo ti dlžím a tým to padá! Odchádzam. Vezmem si svoje handry a je koniec.“
„Chcem prachy za celý mesiac! Mal si mi to povedať vopred! Ja nerobím žiadne kalkulácie.“
Yunho pokrútil hlavou. Zo zadného vrecka vytiahol peňaženku a začal počítať bankovky. „Tu je polovica nájmu za celý mesiac. Ber alebo nechaj tak.“
Sangchul sa chvíľu díval na bankovky nech si ich vzal. Nebol spokojný. Nevyjednával a Yunho si bol toho vedomí. Yunho bol však známy tým, že keď sa do geta dostali gangsterské skupinky a začali od Sangchula vymáhať výpalné, tak vyšiel na chodbu so svojou softbalovou pálkou a dal im jasne najavo aby vypadli. Yunho bol vo svojom gete známy ako bitkár. Nebál sa skočiť do bitky. Za ten pol rok ktorý tu strávil, si získal priateľov s ktorými hrával poker alebo kocky. Boli to tiché a príjemné dni, ale bolo ich veľmi málo.
„Že si to ty,“ povedal nakoniec Sangchul, „tak to nechám tak. Chlape budeš tu chýbať. Ale chápem to.“
„Vraciam sa domov,“ Yunho sa usmial, „naozaj idem domov.“
„Nech je to kdekoľvek, dúfam, že sa budeš mať dobre.“
„Budem hyung.“ Pobúchal ho priateľsky po ramene.
„Nah nechaj si to hyung pre seba a mazaj ty spratok! Padaj než si to rozmyslím!“
Yunho vstúpil do svojho bytu posledný krát. Rozhliadol sa po miestnosti. Všetko bolo také ako to zanechal. Okamžite podišiel k oknu a otvoril ho dokorán. Zatuchnutý pivný pach sa niesol po celom byte ako toxický oblak. Ann si pridržala ruku pred ústami a zakašľala.
„Páni.“ Bolo jediné na čo sa zmohla.
Yunho vošiel do izby a otvoril skriňu. Vytiahol svoju tašku a začal do nej hádzať svoje veci. Neobťažoval sa skladaním, chcel vypadnúť čo najrýchlejšie. Byt mu prinášal nepríjemné spomienky a pocity. Presne tu sa nachádzal. Tuna trávil svoje noci plné myšlienok na samovraždu. Nedokázal alebo už viac nemohol, to netušil. To bola vec o ktorej s Jaejoongom nedokázal hovoriť. Zrejme jediná téma o ktorej sa s ním nedokázal baviť.
„Vždy ma zaujímalo, Yunho...“ Ann prekročila starý, použitý kondóm na koberci, „odkiaľ máš tú jazvu na krku.“
„Nehoda.“ Odsekol krátko. Bol zvyknutý na otázky ohľadom svojej jazvy na krku.
„To muselo byť príšerne bolestivé.“
„Neviem, bol som v bezvedomí.“ Pokrčil ramenami.
„Ale keď si sa prebral... jazva na krku, na hrdle.“
„Ann,“ Yunho sa napriamil, „bolelo to, žijem, koniec. Nebavím sa o tom.“ Rýchlym krokom vyšiel z izby. Zamieril do kúpeľne. Zhrnul všetky veci do koša. Vybral z neho igelitové vrecko a vybral sa do kuchyne. Jeden skazený rámen a fľaška so sójovou omáčkou. Hodil to do vreca.
„Takže máš priateľku?“ opýtala sa so záujmom. „Pomôžem ti.“ Vzala si od neho druhé igelitové vrecko a začala zbierať odpadky. Pár fliaš, kartóny a plechovky.
„Priateľa,“ odvetil sucho.
Oh,“ zaskočene na neho pohliadla, „to je... tak to je dobre. To je naozaj dobre.“
„Chcem odtiaľto vypadnúť čo najrýchlejšie.“ Yunho pozdvíhal zo zeme pár vecí. Medzi nimi aj použitý kondóm a jedna zatúlaná ponožka. Hodil to do vreca.
„Máš schôdzku?“
„Sangchul je starý klamár. Raz sa tvári ako tvoj najlepší priateľ, a potom ťa kopne do gulí. Neverím mu ani nos medzi očami, ale nemôžem tu nechať bordel. Našiel by si akúkoľvek zámienku len aby mi mohol vyraziť zuby.“
„Chápem!“ Ann sa otočil dookola a hneď pribehla k policiam odkiaľ pozbierala knižky. „Čo s týmto? Tvoje knihy?“
„Do tašky!“ ukázal k spálni.
Všetko už mali hotové keď sa dvere otvorili a medzi nimi stál Sangchul. Za ním jeho dvaja poskokovia. Yunho zastavil v kroku a zvesil ramená. Ann stála za ním, ruky plné plastových vriec. Okamžite ľutovala svoje rozhodnutie sa pridať k Yunhovi.
„Mohol si ma varovať.“
„Keď niekam ideš, tak musíš niesť následky.“ Odvetil Yunho.
„Nerád to robím Yunho, ale... kde by sme to boli keby sme robili výnimky?“
Yunho si povzdychol. Pustil tašku z ruky a rozpažil ruky. Neostávalo mu nič iné, než prijať svoj posledný boj v gete. Dúfal, že bude jeho posledný, aj keď s jeho šťastím v živote, si radšej prial, aby to bol jeden z jeho posledných bojov.

         „Nevrť sa stále, inak si odkrútiš hlavu!“ Jaejoong ho rozhorčene ťapol po stehne.
Nestávalo sa často, že by sa dostal do takej bitky kde by tiekla krv. Väčšinou to boli len modriny a hrče. Tento krát však skončil s rozťatou perou a prasknutou kožou pod ľavým okom.
„Nemôžem za to, že to bolí.“ Zaťal zuby keď Jaejoong priložil tampón s dezinfekciou k jeho pere.
„Určite to bolí viac než tá bitka, že?“ odvrkol uštipačne a so škodoradostným úsmevom na tvári.
„Nemôžem za to.“
„Nehovorím, že za to môžeš.“ Otočil si Yunhovu hlavu k sebe. „Teraz to zabolí ešte viac.“ Použitý tampón vyhodil do misky a vzal si čistý. Napustil ho dezinfekciou a pritlačil ho na ranu na tvári.
Yunho zatvoril oči a bolestivo zastonal. Vyhľadal Jaejoongovu ruku a pevne mu ju zovrel. „Dosť, dosť, dosť!“ odtiahol sa okamžite. „Čo to sakra je za dezinfekcia? Prečo ma takto týraš?“
„Aby si nezabudol.“ Odvetil Jaejoong pokojne.
„Nezabudol čo?“ Yunho odohnal jeho ruku, „už je to čisté, už je to čisté!“ naliehal.
„Yunho, môžeš dostať zápal a skončíš v nemocnici. Keď to poriadne vyčistíme, neostane tam ani jazva.“ Znova mu priložil tampón na malú ranku a vyčistil okolie nej. Pousmial sa keď Yunho fňukol ako malé dieťa s očami upretými kamsi do steny.
„Vedel som, že je Sangchul debil,“ Jaejoong sa odtiahol a postavil z gauču. Vzal misku s použitými vatovými tampónmi a odišiel do kuchyne. „Keď som pýtal od neho kľúče, zazeral na mňa akoby som bol sliepka čo znáša zlaté vajcia.“
„Bolo to od teba nebezpečné gesto Jaejoong.“ Yunho sa oprel pohodlne o pohovku a zatvoril oči. „Je to gangster a ty si bol sám.“
„Ako vieš, že som bol sám?“
„Nebol si?“ Yunho otvoril oči a venoval pohľad jeho chrbtu.
„Nie, nebol som sám. Bol som s Junsu. Čakal ma dole v aute.“
„Ah tak.“ Odmlčal sa. „Dávno som ho nevidel.“
„Ani on teba.“
„Stále je so Smé?“ opýtal sa zvedavo.
„Stále.“
„Niekedy by sme mohli... vieš... niekam spolu zájsť, aj s nimi.“ Yunho sa opatrne nadvihol. Okrem rozťatej pery a líca mal na sebe kopu modrín. Nebolo to nič príjemné keď sa na neho vrhli dvaja chlapi zocelení pouličnými bitkami. Prakticky nerobili nič iné, len sa bili. Bolo to ich živobytie, tak bolo jasné, že v tom budú viac než dobrí.
„Yunho máš čierny pás, takže nechápem ako ťa mohli takto zriadiť.“ Jaejoong postavil vodu na čaj.
„Nechal som sa,“ priznal, „aspoň mi dajú pokoj. Ja žijem, oni žijú, všetci žijeme a ja budem mať pokoj. Keby som ich zmlátil, tak by za mnou znova prišili. Našli by si ma a ohrozili by aj teba. To nedopustím.“
„Takže je koniec?“ Jaejoong sa oprel o kuchynskú linku a založil ruky na hrudi.
„Koniec. Namiesto prachov ma zmlátil.“ Olizol si boľavú peru. „Najhoršie je, že sa nemôžeme ani poriadne bozkávať.“
Jaejoong sa krátko zasmial. Odtiahol sa od linky a podišiel k Yunhovi. Sadol si vedľa neho na gauč a otočil si jeho hlavu k sebe. „Chudáčik Yunho, nechal sa zmlátiť aby ochránil svojho milenca. To je tak romantické.“
„Ja som povedal niečo také?“ opýtal sa Yunho pobavene.
„Samozrejme, to je to jediné čo som počul, inak som ťa vôbec nevnímal.“
„Nemôžeš si doberať svojich pacientov.“ Posťažoval sa Yunho, „budeš moja sestrička?“
„Nie, budem tvoj brat.“ Jaejoong sa zasmial. Vrátil sa späť do kuchyne. Cítil na svojom chrbte Yunhov intenzívny pohľad. „Nepremýšľaj nad tým.“
„Incest?“
„Vedel som to!“ Jaejoong zalial obe šálky horúcou vodou. „Tebe niečo povedať, vždy sa toho chytíš. Miluješ slovičkárenie.“
Yunho sa pousmial. Postavil sa opatrne z gauča a podišiel k Jaejoongovi. Priložil obe ruky na jeho pás. Chvíľu čakal než Jaejoong položí šálku s čajom na linku a pevne ho zovrel v náručí. „Neprežil by som ak by ti ublížil.“
„Čo by bolo v mojom prípade veľmi jednoduché, ublížiť mi.“ súhlasil.
„Práve preto. Chcem aby si na seba myslel Jae, vždy keď niekam ideš. Von pobehujú šialenci.“
„Si už ako moji rodičia.“
„Som ako oni pretože ťa milujem.“
„To je inakšie zaujímavá teória.“ Jaejoong sa oprel o jeho hruď za sebou. „zhrniem si to.“ Pohliadol pred seba na skrinky. Yunho si položil hlavu na jeho rameno. „Opustil si ma, aby si ma ochránil pred sebou, a s tebou možnými hrozbami, ale nepočítal si s tým, že budem chodiť aj von kde pobehujú psychopati, čo je ešte nebezpečnejšie.“
„To znie skoro ako výčitka.“
„Nie, to znamená, Yunho, že máš byť pri mne stále a nielen vtedy keď to uznáš za vhodné. Myslel som, že ma miluješ.“  
Yunho mlčal. Chvíľami si myslel, že Jaejoong mu opäť vyčíta jeho odchod, ale toto bolo niečo iné. Znelo to uštipačne, takmer akoby sa mu odplácal. Boli to svojim spôsobom výčitky, ale výčitky mierené niekde úplne inde.
„V sobotu si vyjdeme,“ rozhodol Yunho, „vezmem ťa na večeru.“
Oh, nevedel som, že máš toľko peňazí aby si ma bral na večeru.“
„Budú to dva teplé rámeny zo stánku a dlhá prechádzka.“ Yunho sa snažil neusmievať a hlavne nesmiať, inak by prišiel o peru. Znova by mu začala krvácať.
„Dobre.“
„Dobre?“ zopakoval Yunho.
„Pôjdem s tebou.“
„Takže rande?“
„Rande.“ Prikývol Jaejoong.
„Takže spolu oficiálne randíme?“
„Áno.“
„Takže môžem sex?“
„Yunho to sa chceš už rozísť? Ber to vážne.“ Jaejoong sa vymámil z jeho objatia a natiahol svoje telo. Popraskalo mu pár kĺbov a na chvíľu videl čierne škvrny pred sebou ale uvoľnil sa mu tlak v krku  ktorý spadol dole a jeho telo bolo zrazu ľahšie. Vzal z linky šálku s čajom a podal ju Yunhovi. „Opatrne, aby si si neublížil.“ Poukázal na jeho peru.
„Za týždeň prídu výsledky.“ Yunho sa opatrne napil.
„Viem.“
„A keď budú pozitívne?“
„Teraz sa vyjadruješ v medicínskej terminológii alebo všeobecne?“ Jaejoong sa usadil na gauči.
„Všeobecne. Ak mi niečo nájdu, čo potom?“
„Tak sa pôjdeš liečiť. Ale myslím, že keby si niečo dostal, už by sme videli príznaky. Aspoň nejaké vyrážky alebo podobne.“
„Teraz hovoríme o kvapavke, syfilise....“ Yunho sa odmlčal a pohodil rukou. „Ale čo ak je tam niečo iné.“
„Chceš sa naozaj so mnou baviť o možnosti HIV?“ Jaejoong si vyložil nohy na stôl.
„Áno chcem.“
„To by bol potom chorý aj Heechul nie? A už by sme to na ňom poznali, alebo si spal s viacerými ľuďmi?“ Jaejoong na neho otočil hlavu.
„Nie.“
Jaejoong pozdvihol obočie. Napil sa z šálky a presunul sa ku gauču kde sa usadil. Nepotreboval o tom viac hovoriť, pretože ak by bol Yunho nakazený, teraz by to mal aj on. Dotýkal sa jeho krvi. Musel sa nad sebou v duchu zasmiať, byť idiot, bolo v poslednej dobe v móde.
„Takže už mi veríš?“ Yunho sa k nemu nahol.
„Verím ti,“ odvetil, „ale do tvojho tela nevidím.“
Jaejoong sa postavil z gauču. Občas keď zanechával Yunha za sebou len pár krokov, mal pocit, že keď sa otočí, už tam nebude. Rozplynie sa ako obláčik, zmizne ako sen po horúcej letnej noci.
„Vyzeráš byť nervózny,“ zhodnotil Yunho, „hovor so mnou.“
„Som v poriadku.“
„Nie, nie si.“
„Yunho pred pár hodinami si dostal na hubu, tak prepáč, že ma to tak trocha dostalo. Mohli ťa zabiť.“ Jaejoong prešiel k posteli kde sa usadil. Občas si prial, aby sa nasťahoval do bytu s izbami. Dvere ho mohli ochrániť od konverzácii, od pohľadov a objať ho v ich hrejivej náruči bezpečia. Dvere boli hranica ktorú ľudia buď rešpektovali alebo ničili.
Yunho pohliadol do stropu. Všetky steny boli biele vrátane stropu. Omietnuté tehly ktoré dodávali celej miestnosti dobový nádych. Otočil hlavu k oknu. Pamätal si ako tam sedával a nožnicami vyrýpaval maltu spomedzi dvoch tehál. Rozrušil náter a zanechal za sebou spúšť. To isté spravil so svojim vzťahom. Jaejoong bol iný, a bola to jeho vina.
Plastelína.
Yunho sa postavil z gauču. Pamätal si biele múry psychiatrie a špinavé tapety jeho bytu v gete. Ale ani jedno z tých miest nebolo jeho domovom. Miesta netvorili domov. Bol to Jaejoong ktorého nasledoval a opúšťal z dôvodu aby objavil sám seba. Po dlhom odlúčení, Yunho prišiel na to, že nemôže opustiť niekoho kto je jeho druhou polovičkou.
Usadil sa na kraj postele, tesne k Jaejoongovi. Obaja mlčali, akoby medzi nich padol kostlivec, zahrkal svojimi kosťami a vystrašil ich do absolútneho ticha.
„Takýmto spôsobom sa zbláznime obaja,“ prehovoril Yunho, „hovor so mnou. Nebuď ja.“
Jaejoong zatvoril oči a zavrtel hlavou. S povzdychom padol na posteľ a pohliadol do stropu. Občas na neho dopadla únava takého kalibru, že sa nedokázal dostať von z postele. Škola bola vtedy pre neho utrpenie ktoré hralo pestrými farbami.
„Viem, že by som mal,“ ozval sa po chvíle, „ale neviem ako.“ Otočil hlavu na Yunha ktorý ho vzal za ruku a pohliadol pred seba do stropu.
„Potrebujem sa spamätať a nájsť ten bod kde sme skončili.“ Jaejoong mu zovrel ruku a pritiahol si ho k sebe na posteľ.
Keď Yunho dopadol na matrac vedľa neho, Jaejoong sa otočil na bok a objal ho okolo pásu. Hlavu si položil na jeho rameno a znova sa odmlčal.
„Povedz mi o čom premýšľaš.“ Yunho hľadel do bieleho stropu. V skutočnosti sa nikam nepomohol. Ešte stále ležal v bielych priestoroch nemocnice a snažil sa s porezaným hrdlom povedať Jaejoongovi, že ho potrebuje aj keď si to nechce priznať.
„Mlčal som,“ odvetil Jaejoong, „veľmi dlho som mlčal o tom, čo sa s tebou deje.“
„Chcem vedieť všetko.“
„Nemôžme to povedať nahlas, musíš na to prísť.“
„Nie som kúzelný.“ Yunho vystrel ruku na ktorej ležal Jaejoong a privinul si ho ňou bližšie k sebe. „Ak mi nepovieš čo sa deje, nikdy to nezistím. Som človek s obmedzeným chápaním.“
„Ty si čokoľvek nie obmedzený.“ Jaejoong sa opatrne vytiahol až nad Yunha. Nechal svoje stehná skĺznuť okolo jeho bokov a položil si hlavu na jeho hruď. Yunho ho vzal za obe ruky a pomaly sa nadýchol. Jaejoongova váha na jeho tele bola príjemná a dodávala mu pocit váhy ktorú dokázal kontrolovať.
„Cítim sa ako decko.“ Yunho zatvoril oči. Cítil ako mu schne v hrdle, ako sa jeho jazva začala podmanivo ozývať, kričať na neho slová si zbabelec.
„To je tá lepšia verzia.“ Jaejoong sa otrel nosom o jeho krk.
„Mám pocit, že mi neveríš, že by som ti zvládol pomôcť.“
Jaejoong sa pokúsil nadvihnúť, ale Yunho odmietol pustiť jeho ruky. Pridržal si pevnejšie na svojom tele. Pokrčil kolená a stehnami zatlačil Jaejoonga vyššie. Akonáhle ucítil jeho stehná  okolo svojho pásu, pustil mu obe ruky a svoje priložil na z bokov na jeho krku. Chvíľu sa na seba dívali, než Yunhov pohľad skĺzol dole pod výstrih Jaeho trička. Prstami zachytil golier a pretiahol ho cez jeho rameno a hruď. Elastická látka sa poddajne natiahla pod Yunhovými prstami a umožnila mu výhľad na Jaeho bradavku. Yunho sa nadvihol, opäť použil svoje stehná aby dostal Jaejoonga vyššie nad svoje telo a pritisol pery na jeho bradavku.
„Yunho,“ šepol Jaejoong.
„Pamätáš na tú noc v lunaparku?“ opýtal sa medzi bozkami ktorými obsypával okolie bradavky.
„Vtedy sa toho stalo veľa.“ Jaejoong sklonil hlavu. Snažil sa udržať svoju váhu, ale Yunhove bozky a jeho horúci dych tomu nepomáhali.
„Tancovali sme na hudbu z hracej skrinky. Keď skrinka dohrala vyskočila z nej opička.“ Opäť vstal tvrdú bradavku medzi pery, načúvajúc Jaeho tichým stonom.
„Všetci po nás zízali,“ zasmial sa Jaejoong, „čumeli a ukazovali si. Zasraní homofóbovia si na nás ukazovali!“ zvolal zo smiechom.
„Požiadal som ťa o ruku.“ Yunho položil hlavu na matrac.
„A ja som ťa poslal do čerta.“ Úsmev sa mu stratil z tváre ako mávnutím.
„Nikdy si mi nepovedal prečo.“
„Yunho...“ s povzdychom sa od neho odtiahol a usadil sa mu v lone, „nie je to nakoniec jedno? Opustil si ma.“
„Keby si si ma vzal...“
„Nemôžem si ťa vziať, Yunho!“ zvolal naštvane a okamžite skĺzol dole z Yunha. Ostal sedieť na posteli naprávajúc si tričko. Priložil si dlaň na rozdráždenú bradavku.
„Kvôli tým skurveným homofóbom alebo preto, že nie som dosť dobrý?“ Yunho sa otočil na bok. Oprel si hlavu o ruku a pohliadol na chrbát svojho milenca. V prstoch cítil nutkanie sa dotknúť jeho chrbta a pokračovať vyššie do jeho vlasov. Videl sám seba, vzdialene, ako Jaejoonga objíma a bozkáva na krk a každý bozk je jedna cifra v nekonečnom kóde k jeho srdcu.
„Miluješ ma?“ Yunho nečakal na odpoveď. Podráždene sa posadil, takže obaja sedeli k sebe otočení chrbtami. Pretiahol si tričko cez hlavu a pohodil ho na zemi.
„Vždy budeš pre mňa hrdina,“ odvetil Jaejoong, „aj keď stratíš hlavu.“ Postavil sa z postele. Potichu, bez ďalších slov zamieril rovno do kúpeľne.
Yunho sa za ním díval, s nutkaním sa rozbehnúť a popadnúť ho za pás. Chytiť ho, vyhodiť do náruče a ponechať vôľu na bohovi. Zaťal prsty do matracu, odolávajúc pokušeniu porušiť pravidlo na ktorom mu do teraz ani nezáležalo a nezdalo sa, že by to Jaejoongovi nejako extra vadilo. Nakoniec keď sa jeho telo už nedokázalo viac vzpružiť a vzoprieť túžbe, v rýchlosti sa postavil z postele a rozbehol sa cez byt rovno do kúpeľne. Moment ktorý pred jeho očami prebiehal celú večnosť však trval len pár sekúnd. Keď dobehol k dverám. Jaejoong ich akurát za sebou zamkol.
„Jae!“ zabúchal päsťou na dvere od kúpeľne, „láska otvor mi dvere! Prosím!“
Jaejoong sa oprel chrbtom o dvere, cítiac vibráciu každého úderu ktorý Yunho uštedril dverám. Priložil si dlaň na čelo a zhlboka sa nadýchol. Do očí sa mu začali tlačiť slzy veľké ako hrachy, do spánkov mu udierala nepríjemná bolesť a jeho telo sa začalo chvieť. Skĺzol pozdĺž dverí na chladnú dlážku a vložil si tvár do dlaní aby potlačil slzy.
„Prosím otvor mi,“ Yunho naďalej naliehal, „dovoľ mi ti pomôcť.“
Jaejoong vzlykol dosť nahlas na to aby ho Yunho začul. Buchot prestal a Yunho odstúpil pár krokov od dverí. Snažil sa skoncentrovať svoju myseľ, potlačiť šum okolo neho akoby bol rádiový prijímač zahltený nezmyslami ktoré ľudia denne vypľujú zo svojich mrzkých mozgov. Keď šum ustal do popredia vstúpil Jaejoong plač. Ticho v byte bolo tak pružné že dokázalo vyhnať akýkoľvek zvuk ktorý by Yunha rozptýlil. Naštvane priskočil späť k dverám a buchol do nich celou silou. Jeho pera opäť začala krvácať.
„Ak mi neveríš, tak to povedz. Ak ma nechceš späť tak mi to povedz, ale neostávaj so mnou zo súcitu! Nepotrebujem nikoho súcit!“
Yunho opäť cúvol od dverí. Vošiel do kuchyne a z chladničky vytiahol plechovku Pepsi. Búral by steny pre jednu plechovku piva ktoré by utíšilo jeho hnev. Stiahol do seba polovicu plechovky keď sa znova k nemu dostal Jaejoongov plač. Odložil svoje pitie na linku a chvíľu mlčky stál. Nevedel ako dlho trvalo, ale prebralo ho úplné ticho ktoré sa rozlialo po byte ako plechovka bielej farby. Vrátil sa k dverám od kúpeľne. Sadol si pred neho do tureckého sedu a priložil obe dlane na dvere.
„Prepáč mi, len so mnou prosím hovor. Neviem čo sa prihodilo kým som bol preč. Som obyčajný zbabelec, nie som hrdina. Ja ani netuším prečo plačeš, prečo si sa zamkol. Čo som urobil? Vydesil som ťa niečím? Nechcel som.“ S povzdychol si oprel čelo o dvere.
„Sklamal som ťa, ja viem. Ale Jae, ak so mnou už nechceš byť, tak mi to povedz. Nenúť sa. Nechcem aby si so mnou ostal len preto, že sa bojíš či si neublížim. Akonáhle mi povieš zbohom, prestanem byť tvoja zodpovednosť.“ Zatvoril oči. Jeho vlastné slová ho bodali do srdca.
„Je to v poriadku, nemusíš mi nič hovoriť. Som hajzel, skurvený hajzel ktorý ťa neustále do niečoho núti, mrzí ma to.“ Odtiahol sa od dverí. Chvíľu sa na ne díval s prázdnym pohľadom, než sa s povzdychom otočil a oprel sa.
„Rád by som vedel čo ťa naštvalo. Ale ako som povedal, pokiaľ mi to nepovieš, tak to nezistím. Som obmedzený.“ Nervózne si začal šúchať dlane o seba.
„Láska, ja naozaj nie som hrdina.“ Zaklonil hlavu a pohliadol do stropu. „Žiadny hrdina by ťa nerozplakal.“ Vystrel nohy pred seba.
Nech sa snažil akokoľvek prísť na to, čo sa v Jaem zlomilo, dôvod sa pred ním ukryl ako netopier v tme. Stále dookola si premietal moment keď sa Jaejoong postavil z postele a takmer prebehol do kúpeľne. Urobil niečo čo ho vydesilo? Alebo ho vari jeho otázka rozrušila?
„Nemusíš mi odpovedať. Opustil som ťa a ešte mám tie gule sa ťa opýtať či ma miluješ. Musel som znieť pohŕdavo.“
Zámka klikla. Yunho sebou trhlo. Odtiahol sa od dverí a pohliadol hore na kľučku. Naklonil sa na stranu aby videl do kúpeľne cez medzeru, ale miesto chladných stien kúpeľne zahliadol Jaejoonga opierajúceho sa o stenu. Keď sa ich pohľady stretli, Yunho sa smutne pousmial. Posunul sa od dverí aby ich mohol otvoriť a kolenačky podišiel k Jaemu. Dosadol pred ním zadkom na svoje päty a otvoril svoju náruč doširoka. Jeho gesto bola to pozvánka, žiadny príkaz. 
Jaejoong túžil len po jednom, uchopiť Yunha a pritiahnuť k sebe, ale nemal na to silu. Pripadal si hlúpo keď k nemu natiahol ruku ako vydesené dieťa. Nakoniec sa pomaly pozviechal, nakláňajúc sa k Yunhovi dovtedy pokiaľ neprepadol do jeho náruče ktorá sa za ním pevne uzavrela ako mäkká perina.
„Kto ti ublížil?“ Yunhova otázka ostala visieť vo vzduchu a bez odpovede. Sám nevedel či sa pýta Jaejoonga alebo celého sveta.
A ty si sebecky ušiel, nechávajúc ho za sebou, mysliac si, že je dosť silný na to aby žil sám. Yunho sa privinul k Jaeho telu. Pritisol svoje pery na jeho krk, zanechávajúc na jeho albatrosovej pokožke stopy svojej krvi.
„Môžem si za to sám.“

„Vezmeš si ma, prosím?“
„Bež do hája.“
„Nesmej sa, myslím to vážne.“
„Ja tiež.“

Yunho netušil ako dlho spoločne sedeli na chladnej dlážke v kúpeľni. Vedel len toľko, že už dávno bola tma a oni sedeli po tme, ako dvaja strašiaci, nevidiac nikde inde než do okruhu kde sa nachádzali ich telá. Tma Yunha zvykla desiť, pretože nechávala priestor pre ticho a ticho prinášalo myšlienky. Avšak šum ktorý predtým stihol potlačiť ešte stále spal v pozadí jeho mysle. Zrazu Yunho vedel prečo odišiel a zanechal Jaejoonga za sebou.
„Nechceme byť závislí jeden na druhom.“ Viac nepovedal a Jaejoong sa nepýtal.
Tentokrát ticho ktoré sa okolo nich rozprestrelo malo medový odtieň a hojaci účinok. Yunho pohladil Jaejoonga po chrbte a venoval mu bozk na spánok. Pripadal si ako upír ktorý sa snaží ovládať a neuhryznúť svojho vyvoleného hneď v prvý deň.
Bez slova sa postavil s Jaejoongom v náručí. Jeho váha sa rozhodne zmenila za ten čas čo ho naposledy niesol do postele. Nevyzeral, žeby pribral, ale jeho telo nabralo svalovú hmotu ktorá chránila jeho už nie tak krehké kosti.
Oh ty hlupák, pýtaš sa kto mu ublížil, keď si to celý čas ty.

         Jaejoong raňajkoval v úplnom tichu. Sedel v kuchyni za pultom a kŕmil sa ryžou s kimči. Sledoval Yunha ktorý začal triediť svoje veci na dve kôpky. Jednu si nechá a druhú pošle do kontajnera. Keď si prehliadal šedú košeľu a rozhodol sa ju hodiť na kôpku ostať, Jaejoong si nahlas odkašľal a venoval mu pohľad. Toto bol už tretí raz čo Jaejoong takýmto spôsobom protestoval proti Yunhovemu vkusu.
„Fajn. Nechceš mi to roztriediť ty?“ odvrkol a hodil košeľu na kôpku ktorá mala skončiť v kontajneri.
„Máš tam desať ročné veci, divím sa, že sa do nich navlečieš.“
„To je ten postreh milý Jaejoong, že nie sú desať ročné inak by som sa do nich nenavliekol.“
„Ty si schopný všetkého.“
„Fajn,“ znova odvrkol a postavil sa zo zeme, „aj tak je to všetko.“
„Vieš, teraz ľutujem, že som v zápale hnevu vyhádzal všetky tvoje veci z okna.“ Jaejoong si nabral paličkami kúsok kimči a vložil si ho do úst, vychutnávajúc jeho zrelosť a kyslosť.
„Moja chyba, že som si nezbalil všetky veci.“ Yunho sa oprel o predlaktím o pult. Pohliadol Jaejoongovi do misky a potom na jeho pery. „Musel som ťa hodne naštvať.“
„Povedal si, že odchádzaš a ja som ťa nechal. Neveril som, že to urobíš.“
Yunho si povzdychol. Zdvihol ruku a odlomil si kúsok zeleniny ktorý si vložil do úst. Olizol si prsty a napriamil sa.
„Nenávidíš ma za to, že som odišiel? O to ide? Nevieš mi odpustiť.“
„Sám si to povedal.“ Jaejoong sa postavil a prešiel okolo pultu. Podal Yunhovi misku aj s paličkami a prešiel ku gauču kde sa posadil. Pohliadol na obe kôpky. „Povedal si, že ma berieš na rande na večeru?“
„Hm.“ Yunho prikývol s plnými ústami.
„Nechcem ísť na večeru,“ postavil sa z gauču a prekročil kôpku špinavých vecí. Podišiel k Yunhovi, vzal mu misku aj paličky z rúk a položil ich na pult. Yunho krátko zaprotestoval, než ho Jaejoong vzal za obe ruky a pritiahol k sebe. „Chcem ísť s tebou tancovať.“
Yunho strnul. Prekvapene sa díval do Jaejoongových veľkých, hnedých očí, hľadajúc zlatý háčik v kope medeného šrotu. Ani nevedel ako a Jaejoong ho začal viesť na imaginárnu hudbu. Otočil sa Yunhovi chrbtom a oprel sa o jeho hruď.
„Súhlasíš?“ zaklonil hlavu aby videl Yunhovi do tváre.
„Zaskočil si ma.“
„To je síce pekné, ale nie je to odpoveď.“
„Bude tam veľa ľudí a tma?“
„Je to na tebe, kde ma vezmeš.“
„Oh bože, Jae, čo to so mnou robíš?“
Jaejoong sa pousmial. Pravda bola taká, že by Yunha najradšej nakopal do zadku a zatvoril ho do svojej skrine. Dokázal zabudnúť ale nie odpúšťať a Yunho pomaly začínal chápať je príliš ďaleko od toho čo zvykol volať domov. Aj keď bol Jaejoong v jeho náručí, nebol jeho. Ešte stále nie.
„Budem mať predĺžený víkend, takže ti pomôžem nájsť prácu. Opýtam sa môjho otca, či o niečom nevie.“
„To nemôžem od teba chcieť.“
„Nemôžeš, to je pravda, ale rozhodol som sa ja sám, takže mlč.“ Jaejoong sa od neho odtiahol. „Sľúbil som ti toho mnoho, snažil som sa ťa motivovať, ale nič z toho nezaberá. Changminovi som sľúbil vendetu.“
„To je trocha prehnané nie?“
„Absolútne nie.“
„Môžem si za to sám, že som skončil v kaviarni,“ Yunho si povzdychol, „nemal som nadať svojmu šéfovi, možno by som ešte stále mal svoju prácu.“
„To je pravda. Nemyslím si, že by to ospravedlnenie urovnalo.“
„Ale vieš čo?“ Yunho sa zrazu sebaisto usmial, „myslím, že poznám spôsob akým by ma vzal späť.“
„Tvoj úsmev sa mi vôbec nepáči. Povedal som ti zožeň si slušnú prácu slušným spôsobom.“ Jaejoong mu venoval otrávený pohľad. Bolo to ako snažiť sa presvedčiť horu, že má nohy a nakoniec môže urobiť to čo jej hovorí. Yunho aj keby sa naučil chodiť, tak by nikdy nešiel tam kde mu povie.
„To bude ten najslušnejší spôsob aký poznám.“ Palcom si prešiel po spodnej pere. Zatlačil na ranu aby sa znova neotvorila pretože mal obrovskú chuť sa zasmiať.  
Jaejoong ho opäť ťapol po ruke a pokrútil hlavou. Utrúsil niečo o tom, že je Yunho neschopný a odobral sa do kúpeľne. 

4 komentáre:

  1. Toto bola skvelá pauza v práci :D dobré jedlo, mobil a čítanie. posedela som, odreagovala sa a najedla :D
    Som zvedavá s akým potrhlým plánom Yunho príde. A tiež dúfam, že bude k JJ citlivejší bo tuna by si zaslúžil po zadku, naozaj.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. no, takže v prvom rade NIE, prestaň však dosť, netráp ich! ale na to rande sa teším, sexy dance dance bude to pravé čo potrebujú! na to sa teším. som zvedavá ako to ukončíš.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja som len velice zvedavá, čo Yunhovi napadlo :D A na to rande sa teším, aj keď pri tebe mám obavy ako to dopadne :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. som si znova prečítala túto kapitolu, ani neviem prečo. ale špeciálne táto kapitola má na mňa obrovský tiesnivý plyv >.<

    OdpovedaťOdstrániť