pondelok 5. decembra 2016

NOIR

Názov kapitoly: Majetok spoločnosti ktorá už neexistuje
Stav: 2/?
Fandom: DBSK
O kom/o čom: yunjae
Upozornenie: hrubé, hnusné a škaredé násilie páchané na všetkých a všetkom.
Žáner: sci-fi
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Obsah: Jaejoong nikdy nestavia lásku medzi seba a svoj milovaný vesmír. Yunho sa však celkom náhodou zaoberá mierom a ochranou človeku známeho vesmíru. Je tak pedantný a tvrdohlavý, že keby ho Jaejoong nepoznal tak dobre ako ho pozná, bol by to možno on kto by sa pokúsil o jeho život.


     Jaejoong sa pokúsil majznúť Yunha po hlave presne dvakrát. Raz mu to vyšlo, ale nevynaložil dostatočnú silu na to aby ho poslal k.o. namiesto toho si vyslúžil káravý pohľad a tichú domácnosť. Katarína sa to samozrejme dozvedela, takže na Jaejoonga zahliadala ako upír ktorý cíti večeru cez polovicu planéty. Tieto prejavy neboli ničím zvláštne pre kapitána lode Mierovej zmluvy. Jediné čo sa Jaejoonga dotklo bolo, že Katarína a ani technici nedali jeho lodi zelenú. Musel sa behom jednej hodiny zoznámiť s celkom novou loďou ktorú poskytlo najvyššie velenie.
Jaejoong musel byť veľmi opatrný. Čím väčšia loď tým ťažšie manévrovanie a hlavne špičkovou loďou vzbudí pozornosť každého piráta a zberateľa v okolí.
„Rád by som vyzeral akože prevážam na Voloju len sardinky,“ Jaejoong priložil dlaň na snímací panel, „mám pocit akoby ma okradli, vyzliekli a hodili do snehu.“ Nová loď bola samozrejme fantastická, ale nerozumel si s ňou. Mal na to len jednu hodinu a manuál bol hrubší než všetky romány od Tolstoja dokopy. Riadiaci technik sa snažil s ním komunikovať na úrovni lajka a vysvetľoval mu ako funguje zaťaženie gravitácie ako im to veľmi pomôže ak stratia vládu nad ovládaním.
„Sem vzadu,“ ukázal muž na zadok lode, „tam sa...“
„Jaejoong, môžem s tebou hovoriť?“ do ich hovoru vstúpil Yunho. Bol vo svojej uniforme, ruky zopnuté za chrbtom. „Prejdeme sa.“
„A máme na to čas? pretože za dve hodiny odlietame a ja som sa ešte nerozhodol či tú loď zničím ešte na zemi alebo ju pošlem do pekla v stratosfére.“
„Je to veľmi dôležité!“ kývol hlavou k dverám od hangáru.
Hneď ako Jaejoong vykročil k hangáru kde sa skrývala jeho loď, povšimol si ako sa všetky pohľady zamestnancov otočili ich smerom. Bolo to ako vstúpiť do hororu kde všetci vedia všetko o všetkom len vy nie. Akonáhle vstúpil do vnútra hangáru, veľké dvere sa za ním automaticky a na jeho vkus až príliš rýchlo zatvorili. Yunho pevne zovrel jeho zápästie a potiahol ho naliehavo k lodi.
„Čo sa sakra deje?“
„Velenie je infiltrované, máme desať minút kým ma niekto neodstrelí!“
„Prosím?!“ Jaejoong skoro zakopol o svoje vlastné nohy ako sa hnal za Yunhom.
„Katarína!“ zvolal Yunho do zadnej časti hangáru, „na môj povel!“
„Rozumiem úplne všetkému!“ zvolal Jaejoong zmätene. Nastúpil do svojej lode a okamžite sa prehnal cez chodbu na mostík. „Rozumiem...“ odomkol palubný počítač pomocou otlačku ruky a zažal motory.
„Prajem dobré ráno šéfe,“ Changmin sa otočil s kreslom tvárou ku kapitánovi, „zdá sa, že informácie sa k tebe dostávajú veľmi pomaly.“
„Changmin vypadni to je Keithove miesto!“ Jaejoong mu nevenoval ani pohľad namiesto toho nastavil súradnice. „Vypadni k navigácii!“
„Pane!“ ležérne zasalutoval a postavil sa z miesta kopilota.
„Keith!“ Jaejoong sa chytil riadenia, „kde ten chlap je?! Yunho!“
„Nebuď nervózny,“ snažil sa ho upokojiť mladý diplomat, „máme čas, len pokoj.“
„Kde kurva je Keith a neser ma!“ zvolal na Yunha ktorý s prikrčil.
„Spravoval nejaké veci v strojovni.“ Odvetil Changmin, „môžeme letieť.“
„V strojovni? V mojej strojovni?“ Jaejoong stlačil tlačidlo na iterkome, „Keith dovaľ svoju riť na mostík!“
Atmosféra na mostíku začala hustnúť. Yunho sa neodvážil povedať ani pol slova. Sedel na svojom zastrčenom mieste pri stene. Pevne sa opásal bezpečnostným pásom a vyčkával. Zo všetkých miest na Zemi, či vo vesmíre sa cítil na tejto lodi najbezpečnejšie. Cítil ako sa mu hrdle začala tvoriť hrča. Prial si byť už vo vesmíre. Vedel, že Jaejoongova stresová hladina je teraz tak vysoká, že je lepšie držať hubu. Naštvaného a zmäteného pilota nebolo dobré dráždiť, mohlo by sa totiž stať, že by naozaj vybuchli v stratosfére ak nie už rovno na zemi.
Po chodbe sa rozozneli ťažké a rýchle kroky. Yunho kontaktoval Katarínu ktorá vydala príkaz zdvihnúť strechu hangáru aby mohla loď vyletieť.
„Keith drž sa!“ zvolal Jaejoong.
Loď sa prudko zdvihla smerom na hor. Yunho mal pocit, že mu žalúdok vyskočil až hore do hrdla a začal sa dusiť. Netrvalo to ani dve minúty a už si tlačil dlane na ústa aby sa nepozvracal.
„Horizon, tu je veža štrnásť, máte nepovolený štart z hangáru, okamžite pristaňte s loďou.“ Mužov hlas bol ležérny, znudený a zrejme by radšej hlásal počasie než sa dožadoval disciplíny vojenských pilotov.
„Veža štrnásť, Horizon poslušne hlási, že nie je možné spraviť sto osemdesiat stupňový manéver ani začať bezpečne klesať, dokonca to nie je možné ani v špirálach, nemôžeme skĺznuť ani pomocou aero dynamiky. Náš nový technik niečo posral v strojovni, najbližšia možná zastávka bude v Maroku hneď ako sa otočíme okolo Mesiaca.“ Jaejoong si odopol bezpečnostný pás.
„To je kravina Horizon,“ povzdychol si navigačný dispečer, „do neba volajúca kravina.“
„Nejako vás nepočujem, čo hovoríte?“ Jaejoong vypol rádiový prijímač. červená dióda zhasla. „Stratili ste sa mi, hups, koho to trápi.
Keith sa konečne dostal k svojmu kreslu druhého pilota. Pridržal sa opierky a pohliadol cez čelné sklo na vesmír posiaty hviezdami, „máš ma na svedomí.“ Usadil sa do kresla a priložil si dlaň na čelo.
„Povedal som ti, drž sa.“
„To hovoríš vždy až vtedy keď sme div nie na kusy ako kreveta v kokteile,“ Changmin sa odpútal. Na rozdiel od Yunha sa mu podarilo udržať raňajky v žalúdku.
„Neznášam tvoje prirovnania, sú vždy o jedle,“ podotkol Yunho. V tvári bol zeleno sivý a zápach jeho raňajok ktorý sa ocitol na uniforme sa začínal šíriť po celom mostíku.
„Vyslali za nami tri lode.“ Ozval sa Changmin, „jedna z nich je HanHan.“ Odvetil stroho.
„Čo je HanHan?“ opýtal sa Yunho ustarane.
Keith sa odrazil nohou od palubnej dosky a presunul sa so svojim kreslom k obrannému systému.
„Ty si práve kopol do mojej lode?“ Jaejoong na neho krátko otočil hlavu, „toto nie je auto!“
„Čo je HanHan?!“ zvolal Yunho naštvane.
„Pamätáš ako som ti vravel o Heechulovi a že to bol horor?“
„HanHan je Heechul?“ opýtal sa Yunho. Pridržal si nos aby zabránil zápachu vyslať ďalší signál do jeho žalúdočných útrob.
„Nemaj strach, je to príšerný pilot.“
Nasledujúci čas strávil Jaejoong počúvaním nadávok od celej posádky. Yunho skoro odpadol a Changmin sa počas celého manévrovania smial. Nedokázal uveriť aký neohrabaný Heechul je, a napriek jeho neohrabanosti ich dokázal dohnať, skoro zraziť a sám sa poslať do kremíkového pekla. Heechul nebol pilot, bol to šofér buldozéru ktorému dali tú najťažšiu loď aby búrala a pôsobila najväčšie škody. Jaejoong sa rozhodol, že Heechula bude od toho okamihu volať bastard a urazene sa vyvŕšil na celom veliteľstve ktoré podcenilo jeho úžasné schopnosti vojenského pilota. Heechul stratil rýchlosť, vyhorel mu pravý motor a Yunho začal kričať: takto sme sa na ničom nikdy nedohodli!
„Nepovedal si, že je príšerným pilotom?“ zvolal naštvane Yunho. Konečne si odopol pás. Nohy mal ako z gumy. Mal pocit, akoby bol prikovaný ku kreslu. Ťažko sa mu dýchalo a rozbolel ho horný rad zubov. Cítil ako vibrujú v lebke ako malé červíky ktoré sa snažia zavŕtať až do mozgu.
„A čo to podľa teba bolo? Jediné čo dokáže je do všetkého narážať.“ Jaejoong vystrel ruky pre seba, „keď sme hrali Asteroidy, myslel si, že je úlohou jeho trojuholníkovej lode je narážať do asteroidov. Je to intergalaktický hňup.“
„Možno, ale stále je dosť dobrý na to aby ho za nami vyslali.“ Yunho sa zaprel rukami o opierky kresla. pomaly sa postavil na nohy. Zdalo sa mu, že gravitácia na lodi sa zvýšila o dvadsať percent. Každý jeho krok bol ťažký. Všetko na lodi bolo ťažké.
„Cítim to tiež,“ Changmin zdvihol obe svoje ruky, „akoby som mal žalúdok plný železa.“
„Keith?“ Jaejoong sa presunul k počítaču. Na obrazovke mu blikala nová správa lemovaná zeleným rámikom: pridaný nový hardware.
„Gravitačné pole,“ odvetil Keith, „rovnaké ako bolo na tej lodi ktorú ti ponúkali. Ide o to, že čím ťažšia loď je tým rýchlejšie je priťahovaná k obežnej dráhe inej planéty. Teda sme o dvadsať percent rýchlejší a keď prídeš o motory môže ti to zachrániť život.“
„Museli by sme rotovať aby sme navýšili gravitáciu vo vesmíre, ani ne...“ Jaejoong nedopovedal. Namiesto toho si prešiel dlaňou po čele a pohliadol pred seba na široký vesmír. Pred nimi sa črtal Mars. Oranžový a studený.
„Nefunguje to priamo na báze zaťaženia gravitácie, je to gravitačné pole, niečo ako zosilňovač. Predstav si stereo, pripojíš k nemu subwofer a zrazu je vzduch ťažší a vibrujúci a ty máš pocit, že tvoje pľúca sú plné nejakej hmoty, vibrujúce a ťažké.“ Vysvetlil Keith.
„To máme v lodi mini čiernu dieru?“ Jaejoong si vložil tvár do dlaní.
„Len to prosím nehovorte Yunhovi, ten si naozaj bude myslieť, že máme v lodi mini čiernu dieru.“ Changmin si vymenil pohľad s Jaejoongom. Obaja si naraz povzdychli. Keith sa odmlčal.
„Je to úžasná vec, naozaj,“ dodal potichu Keith.
„Nehádam sa s tebou.“ Jaejoong zamrmlal pomedzi dlane.
„Ale nie si spokojný.“
„Som spokojný, utieram si slzy šťastia.“
„Sarkazmus nie je konštruktívna kritika.“
„To je subjektívny názor.“
„To nebol ani názor.“
„Keith, zbytočne sa strachuješ, nie som sociopat a v noci ťa neprídem podrezať.“
„Radšej nepôjdem ani spať.“ Keith sa zhrbil.
„To máš pravdu, nepôjdeš, pretože na to nebudeš mať čas!“ Jaejoong sa na neho otočil, „nenávidím vás.“ Postavil sa. „Idem za Yunhom, preber riadenie Keith. A prosím hlavne odsajte ten pach. To je hrôza... čo mal na raňajky pre boha.“ Jaejoong zmizol na chodbe.

         Yunho ležal na posteli vo svojej kajute. Na tvár si tlačil vankúš. Jeho telo sa stále spamätávalo z šoku. Svaly stuhnuté, tvrdé a boľavé. Jaejoong si uvedomoval, že podobné gravitačné zaťaženie Yunho ani nemusel prežiť. Keith hazardoval s jeho životom. Dve malé lode a jeden kombajn by ho nezastavil. Nepotreboval gravitačné vylepšenie. Už sa nevyžadovali striktné tréningy pre pilotov v rámci gravitačného zaťaženia. Všetko za človeka odviedla umelá gravitácia vytvorená na lodi.
„Yunho,“ Jaejoong sa usadil na kraj postele, „nevedel som ako to presne funguje, nestihli mi to vysvetliť. Keith to zapol bez môjho zvolenia. Prepáč.“ Pohladil Yunha po stehna.
„To nič,“ zamrmlal do vankúša, „bolo to nutné.“
„Nie, nebolo. Zvládol by som to aj bez preťaženia. Muselo to byť pre teba príšerné.“
„Žijem.“
„Je ti takto lepšie? Keď mrmleš do vankúša?“
„Je.“ Odvetil stroho.
„Odpočiň si. Keby sa niečo dialo tak ma zavolaj.“
„Daj mi len desať minút!“ Yunho odhodil vankúš na zem, „len desať minút. Viem, že máš mnoho otázok.“
Jaejoong prikývol. Vošiel do kúpeľne a do pohára natočil čistú vodu. Yunhovi sa konečne začala vracať farba do tváre.
„Aké to bolo?“ Jaejoong si nedal pokoja. S úsmevom sa posadil späť na kraj postele a podal Yunhovi vodu. „Nepotrebuješ kyslík?“
„Nie...“ mávol rukou a nadvihol sa na predlaktie. Vzal si pohár vody od Jaejoonga a napil sa plnými dúškami. Chvíľu len mlčal a bez mrknutia sledoval podlahu. „Mal som pocit, že s prepáčením vyseriem všetky orgány.“
Jaejoong sa rozosmial. Nahlas a z plných pľúc. „Najlepšia spätná reakcia na gravitačné preťaženie akú som kedy počul.“ Obe ruky položil na Yunhove rameno. Cítil ako mu zo srdca padol veľký kameň, ale tá záťaž z neznámeho stále strašila na jeho ramenách. Vedel, že Yunho sa mu snaží povedať niečo vážne.
„Mal by si sa prezliecť,“ Jaejoong stiahol zips od Yunhovej bundy.
„Máme medzi sebou špicľa. Neviem či je jeden, alebo je ich viac. Katarína ho odhalila. Skôr než by nás vyslali na samovražednú misiu. Loď na ktorej sme mali ísť by pravdepodobne vybuchla, alebo by jej zlyhali motory. Skrátka nás chceli sabotovať.“
„Vieš, že bez kombinézy by si neprežil preťaženie 6G?“ opýtal sa Jaejoong nezaujato. Pohodil bundu na zem a postavil sa.
„Jaejoong...“
Obaja sa odmlčali. Pravda visela medzi nimi ako kúsky vaty. Bola krehká, mäkká, pekná, ale nedalo sa s ňou nič robiť. Nemala žiadne použitie a nedala sa ani prerobiť. Akoby plávali na obláčiku. Jaejoong pretrhol niť ticha hlasným povzdychom. Vošiel si nervózne rukami do vlasov a oprel sa o stenu. nemohol ignorovať ten fakt, že sa nebudú môcť vrátiť na Zem.
„Dostaneme sa na Voloju,“ Yunho sa postavil z postele, „a požiadame ich o pomoc.“
„Ak nás tam vôbec pustia. V tejto dobe musia vedieť, že kongresman je mŕtvy.“
„To je dosť možné, ale stále som tu ja.“ Yunho sa snažil udržať neutrálny výraz, ale pravda bola taká, že každý sval, každá kosť v jeho tele boli ako natiahnuté na škripci. Napätie v jeho tele sa prenášalo do miestnosti. Nakoniec keď Jaejoong nijako nereagoval, zhlboka sa nadýchol a počítal do desiatich.
„Až vstúpime do hyper-priestoru,“ ozval sa konečne Jaejoong, „až sa dostaneme do blízkosti obežnej sústavy, skontaktujeme Voloju, ale  nebude to skôr a ani neskôr. Ak dokázali sabotovať nás, niekto mohol sabotovať aj ich. Nepotrebujem sa stať súčasťou ich väzenského systému.“
„Je toho viac, čo by si mal vedieť,“ priznal Yunho, „o mnoho viac.“

         Jaejoong sa vrátil na mostík s neprítomným výrazom na tvári. Nevnímal nikoho a nič. Rovno si sadol do svojho kresla. prehodil nohu cez nohu a založil ruky na hrudi. Informácie boli niečo čo zbožňoval. Miloval byť zahltený informáciami, technikou a knihami. Navadilo mu byť zasypaný reklamami pretože, tak dokázal odpútať svoju neformálnu stránku od formálnej. Mohol byť na okamih Changminom ktorý si objednal automat na miešanie nápojov. Tento krát to bolo úplne iné, pretože tento krát informácie ktoré prijal, ho mohli zabiť.
A oni o tebe vedia. Vedia všetko Jaejoong. Prakticky aj to čo si myslíš.
„Problém?“ Changmin na neho pohliadol od navigačného pultu. Keď sa mu nedostávalo odpovede, rozhodol sa viac netlačiť a vyčkávať. Jaejoong bol ponorený sám v sebe.
Nikto nevedel ako dlho tam sedel, bez pohybu, díval sa na temnotu pred sebou a premýšľal o veciach ktoré mali zmeniť jeho život. Tento krát bol sám sebe bohom a rozhodoval o každom svojom kroku. Byť vojakom a letcom malo v niečom výhody. Vždy bol niekto nad vami. Tento krát bol Jaejoong sám, so svojimi myšlienkami, rozhodnutiami a vedomosťami o budúcom živote, ktoré nepotreboval. A tiež tu bol Yunho, ktorého by najradšej vyhodil do kozmu a otočil to na najbližšiu planétu.
„Changmin!“ po takmer pol hodine strávenej tichom, Jaejoong sa otočil aj s kreslom k svojmu  navigátorovi, „vstúpime do hyperpriestoru.“
„Yunhov žalúdok je už v poriadku?“
„Môže byť rád, že som mu ho nevytrhol z tela.“ Otočil sa späť dopredu.
„Hyperpohon bude pripravený o tridsať sekúnd,“ informoval Changmin.
Vesmír bol smiešne miesto pokiaľ ste v ňom nenarazili hlupákov a keďže hlúposť sa dokázala prenášať len žijúcim organizmom, bolo dobré ak človek nenatrafil na iný organizmus. Potom bol vesmír zábavný a smiešny.
Cesta hyperpriestorom bola hlučná a rýchla. Changmin sa snažil zistiť, čo sa stalo medzi Jaejoongom a Yunhom, zatiaľ čo Keith strážil radar. Atmosféra okolo nich bola tak hustá, že visela vo vzduchu hádka s Jaejoongom a to si Changmin nechcel prežiť.
„Bež sa ho opýtať, možno ti to povie skôr, než sa ho na Voloji zbavíme.“
„Tu sa dejú príšerné veci, naproste príšerné!“ Changmin odišiel z mostíku.

         Voloja bola planéta obkolesená ružovým prachom ktorý sa držal v atmosfére. Bolo to pôsobené ružovým ílom ktorý tvoril sedemdesiat percent zemskej pôdy. Okolo planéty obiehali dva mesiace v tesnom závese na sebe. Teplota na planéte bola príjemných dvadsať osem stupňov, zatiaľ čo gravitáciu bolo o niečo zložitejšie zvládnuť. Hlavné však bolo, že Voloja prijala celú posádku. Tá cukrová vata ktorú nazývali Voloja, ťahala Jaejoongovi oči až k oblohe.
Nepríjemné prostredie.
Vyspelá civilizácia.
Mocný spojenec.
Volojčania sa vzrastovo podobali ľudom. Ich pokožka bola bledá a celá ružová obloha sa na nich odrážala ako na plátne. Ich zorničky boli biele a dúhovky červené. Nedokázal pochopiť ako videli v tme, ale na druhú stranu, Yunho mu kedysi povedal, že Volojčania nemajú srdce, na všetko používajú mozog, dokonca aj na pumpovanie krvi.
Na planéte ich privítala dvojica mužov. Obaja boli oblečený v tmavo červených hávoch. Tkanina pripomínala hodváb poletujúci vo vetre. Jaejoong im nerozumel ani jedno slovo, za to Yunho sa usmieval a s chuťou sa s nimi dal do hovoru.
„Nič mi nepovedal,“ nadhodil Changmin potichu, „nič neviem, takže je na tebe aby si mi povedal do akých sračiek sa to rútime.“
„Ešte ani ja som to nestihol vstrebať, musíš počkať kým môj mozog spracuje a pochopí prečo je Yunho taký hajzel.“
„Nechaj ma hádať, Katarína je jeho milenka.“ Utrúsil Changmin potichu.
„To vedia všetci, že spolu spali,“ pripojil sa Keith.
Všetci?“ Changmin sa vyklonil z rady v ktorej všetci traja stáli a pohliadol na Keitha.
„Teraz už všetci.“ Odvetil.
„Jaejoong neviem či mi to má byť ľúto, ale vy dvaja ste vlastne len dnu-von priatelia nie?“
Jaejoong s trpezlivosťou šaolinskeho mnícha pohliadol k ružovým kopám oblakov na oblohe. Bolo mu v podstate jedno kam Yunho strkal svojho vtáka keby v tom nebolo niečo viac, napríklad niečo ako pocity. Prečo vôbec myslel nad Yunhom a jeho sexuálnym životom, keď mu práve naložil na ramená váhu celej galaxie?
Yunho to vedel vždy, že medzi Jaejoonga a vesmír nesmie postaviť nič, ani seba samotného. Nedokázal by vyhrať. Chlap ktorý od šestnástich lietal dobrovoľne pre Červený kríž mal len jedného milenca, a tým bol vesmír. Celý vesmír bol vedou, jej matkou a zosobnením. Vo vesmíre bol život ktorý už dýchal a život ktorý na svoj prvý nádych ešte len čakal. Hviezdy ktoré už dávno umreli konečne zažiarili na pozemskej oblohe. Veda bola život a život bol vesmír. Jaejoong bol milovník, bol oheň a voda zároveň. To, čo nedokázal podpáliť, to preplával. Ladne ako voda ktorá obmýva kamene.
Tu máš, zachráň so mnou galaxiu Jaejoong.
A tak Yunho zo seba striasol informácie a povinnosti ktoré nedokázal splniť, pretože na to nebol kvalifikovaný a predal ich Jaejoongovi.
„Teba ale netrápi kam zasúval svojho vtáka, teba trápi niečo čo je spojené s našou misiou. So zradcom na Zemi, ktorý zabil kongresmana.“ Changmin sa pousmial na vysokú ženu ktorá mu venovala zdvorilí úsmev a zdvihla svoju ruku na pozdrav. Changmin jej toto gesto nesmelo opätoval. Nevedel čo presne gestá rukou pre Volojčanov znamenajú, ale dúfal, že sa ráno nenájde tehotný.
„Poviem ti to, až budeme o samote, na lodi a tú loď preskenujem od zhora nadol. Keith podozrievam ťa.“
„Ja podozrievam vás všetkých,“ odvetil Keith.
„To je dobre, veľmi dobre. Som rád.“ Prikývol Jaejoong. Vystúpil z radu a podišiel k Yunhovi ktorý prikyvoval na všetko čo dvaja muži rozprávali. Nechcel ich vyrušiť, ale potreboval vedieť, že je všetko v poriadku a nemá na poslednú sekundu zosnovať plán úniku, tak ako na zemi kedy si skoro roztrhol loď vo dvoje a zahubil vlastnú posádku.
„Všetko je v poriadku,“ Yunho položil ruku na jeho rameno, „aspoň to, že sme tu, je v poriadku. Nechystajú sa nás vyhodiť. Uvidíme či nás nevyhodia potom, čo im vysvetlím, že potrebujeme azyl.“
„Ty si diplomat, tvojou hlavnou úlohou je vyjednať azyl a prímerie.“ Jaejoong sa od neho odtiahol, „chcem vedieť o všetkom, o každom ich slove a tiež...“
„Prosím,“ vyrušil ich cudzí mužský hlas, „nie je potreba sa chovať paranoidne.“ Muž bol rovnako vysoký ako Jaejoong. Jeho vlasy padali v hustých vlnách dole na široké ramená. Na rozdiel od ostatných Volojčanov nemal červené dúhovky, ale zelené.
„Som veľvyslanec Ahakarabalastikobbar II.“
Jaejoong prižmúril oči, „a očividne očakávate akú skratku si z vášho mena teraz spravím.“
Ahakarabalastikobbar sa nahlas rozosmial. Priložil si obe ruky na hruď a pokračoval vo svojom srdečnom smiechu.
„To je len jeho priezvisko,“ podotkol Yunho, „jeho celé meno pozostáva z piatich iných rovnako dlhých mien, je to pekná...“
„Hlúposť,“ doplnil ho veľvyslanec, „áno to som už od teba počul Yunho.“ Na perách sa mu stále držal úsmev. „Volajte ma Ahakar. Je to v poriadku. Vy z planéty Zem ako jej hovoríte lajcky, máte radi krátke a malé veci ako som si povšimol.“
Jaejoong si s ťažkým povzdychom vložil tvár do dlaní zatiaľ čo Keith a Changmin za jeho chrbtom premáhali smiech.
„Ospravedlňte ich, prežili sme ťažký let,“ Yunho vzal muža okolo ramien, „prosím, zaujímalo by ma, ako idú prípravy na uzatvorenie spojenectva medzi našimi dvoma planétami.“
Changmin si rozopol bundu a prevetral sa pod svojim bielym tričkom. Jeho odpoveďou na Jaejoongov vražedný pohľad bolo myknutie plecami. Ani polovičný muž! To raz povedal Jaejoong Yunhovi v zápale hnevu keď diskutovali bordel ktorý Yunho urobil na palube. Za všetko vždy mohol Fox.
„Vyvŕtam vám diery do hláv, obom!“

         Oficiálne spojenectvo medzi oboma planétami malo byť uzavreté na druhý deň, presne na pravé poludnie. Slnko malo byť na najvyššom bode. Horúce, nepríjemné a ružové tak ako všetko naokolo. Jaejoong sa začal obávať, že ružová farba vytvorí na jeho sietnici odraz a už nikdy nebude vidieť červenú ani žltú.
Jaejoong mal v pláne ostať na lodi a pri prvom probléme zdvihnúť kotvy a odplávať po temných vodách do bezpečia. Yunho to však považoval za nezdvorilé a ohrozujúce krehké puto dôvery medzi ich planétami. Pre Jaejoonga nebolo nič dostatočne ohrozujúce keď v radoch vlastných ľudí mali celú sektu šialencov. Akoby sa dozvedel, že ľudia nikdy neboli normálni a normalita, ktorú slovník ani nepokladal za spisovné slovo, bola chyba v evolúcii, len sorta ľudí ktorá sa začala odlišovať a postupne sa vyvinula v pokojnejší a inteligentnejší druh.
„Sme potomkovia psychopatov,“ Jaejoong sa usadil na svojej posteli. Aj tá bola ružová. Bol to síce tmavší odtieň, ale stále to bola ružová, ako všetko na tejto planéte. Vyzul si čižmy a pohodil ich k stolíku. „Celý čas pracujem pre psychošov.“
„Jae, ty si ma vôbec nepochopil, keď som ti...“
„Hovno ma to zaujíma!“ skočil Yunhovi do reči. „Stačí, že zdieľame tú istú izbu.“
„Povedal som im, že si môj telesný strážca.“
„Jasné, telesný strážca ktorý ťa má chuť prehodiť oknom.“
„Rozumiem, že si naštvaný, máš na to právo, ale nebol si v pozícii ktorá by ti dovoľovala...“
„Yunho!“ zvolal naštvane, „kapitán Jaejoong volá debila!“ otočil sa na Yunha a hodil po ňom svoju bundu. „Ja tomu naproste chápem, že som nebol v žiadnej pozícii, tak prečo ma staviaš do pozície v ktorej nechcem byť?“
Yunho zložil jeho bundu na polovicu a prevesil si ju cez predlaktie. Chvíľu mlčal a zdalo sa, že odpoveď má už dávno na jazyku, len vyčkáva na správnu chvíľu. O chvíľu sa tejto chvíle dočkal, keď si Jaejoong rezignovane povzdychol.
„Pretože si jediný koho mám,“ povedal úprimne, „myslím to vážne. Nikomu v šírom vesmíre neverím viac než tebe Jae.“
„To je príliš veľká zodpovednosť ktorú si mi uložil na ramená.“ Jaejoong si vložil tvár do dlaní, „toto nie je priam problém ktorý by som vedel vyriešiť.“
„Toto je problém ktorý musíme vyriešiť.“ Yunho prešiel okolo postele a usadil sa pri ňom. „Sú veci ktoré sme nútení spraviť aj keď sa nám zdajú správne. Stále sme nútení a presne tam je ten problém. Prečo sa nútime spraviť veci ktoré sú správne?“
„Pretože správne nie sú,“ Jaejoong sa postavil. Pretiahol si tričko cez hlavu a pohodil ho na zemi. „Nakoniec skončíme v situácii ktorá je správna, ale nedá sa správne riešiť.“ Otvoril dvere od kúpeľne. „Ešteže nie som blond.“
„Ale pristalo by ti to,“ pousmial sa Yunho.
Konečne sa znížilo napätie medzi dvojicou. Yunho ostal sedieť na posteli so smutným úsmevom na tvári. Stratil Jaejoonga v smere v ktorom si ho vážil najviac, stratil v ňom milenca a získal zbraň a prostriedok ako zničiť nepriateľa.“
„Yunho?“
„Áno?“ mladý diplomat sa postavil z postele.
„Kedy si mi chcel povedať, že ich voda je tiež ružová?“ zvolal z kúpeľne.
Yunho sa rozosmial.
Kapitán Jaejoong, samozrejme.
Ružový kapitán.“ 

2 komentáre:

  1. toto je úžasné! vedieť, že keď prídem niečo tu na mňa bude čakať! a čo iné by to bolo než yunjae! skvelé, skvelé! zdá sa že sa to rozbieha rezko a rýchlo, to mám u teba rada! "ružový kapitán" :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ružový kapitán ma dostal xD A ja chcem tiež ružovú vodu, prečo nemáme ružovú vodu? O.O Som ale veeeľmo zvedavá, čo Jaemu Yunho povedal...

    OdpovedaťOdstrániť