štvrtok 17. novembra 2016

Crystal droplets of shame

Fandom: DBSK
O kom/o čom: yunjae
Upozornenie: a bit of... smut?
Žáner: dráma
Stav: dokončené
Počet slov: 6258
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Obsah: Komu by napadlo, že Jaejoong je pravým dôvodom Yunhovej výbušnej povahy?

Pozor, moje oko sa toho ani raz nedotklo a neopravilo možné chyby. 




I.

    Nech sa Yunho snažil akokoľvek, jeho myseľ stále zastieral tupý zvuk buchnutia dverí. Hlasný, naštvaný a jasne signalizujúci koniec konverzácie. Vždy bol ten kto sa snažil všetko vyriešiť, nekričať a zachovať si chladnú hlavu. Takýmto spôsobom sa ničil, nazýval to manévrom gentlemana, ale jediné čo mu toto chovanie spôsobovalo bol stres a nekontrolovateľné výbuchy emócii. Nechával si všetky svoje obavy pre seba kým sa nenakopili na seba ako zle uložená stavebnica. Zabuchnutie dverí otriaslo celou jeho mysľou, zbúralo stavebnicu a on ostal sám aj so svojim hnevom.
Jaejoong bol preč.
Nebola to tak celkom jeho vina, pretože za každým keď sa snažil niečo vysvetliť, alebo dať tomu význam, Jaejoong mu venoval nepríjemný pohľad a oboril sa na neho slovami: nie všetko sa dá tak jednoducho vysvetliť. To nemyslíš vážne, že naše životy sú tak jednoduché!
Samozrejme, že ich životy neboli také jednoduché, Yunho sa im snažil len uľahčiť situáciu. Hádky boli takmer na dennom poriadku. Rok 2007 bol pre každých stresový, pretože zhora prichádzali nenormálne požiadavky a očakávania. Stresový kvocient u Changmina bol už tak vysoký, že Yoochun bol prakticky na ňom nalepený aby mu pomáhal na nohy. Changmina delila od celkového zlomu len tenká čiara a Jaejoong tu tento krát nebol aby mu pomohol.
Skupina bola na nože.

Ty si líder, ja som len ten najstarší a k tomu som starší len o pár dní
Vieš, že o to vôbec nejde Jaejoong, sme skupina, pomáhame si.

Zhlboka sa nadýchol a oprel sa. Sedel uprostred gauču. Pred ním len televízia a prázdna, veľká stena. V ich starom byte mali mnoho fotografií. Boli zarámované, a povesené na stene. Ich úplne prvá spoločná fotka sa teraz váľala na dne nejakej krabice u niektorého člena skupiny. Kto vie, či to ešte pre nich niečo znamená, ten fakt, že boli mladí a ambiciózni, plní snov a očakávaní.

Ja ešte stále očakávam veci.
Ale Yunho, prosím... nikto z nás neprestal očakávať. Len očakávame viac než by sme mali.

Postavil sa z gauču. Vošiel do kuchyne kde si rozsvietil a ostal stáť pri stole. Sklenená miska bez vzoru stála uprostred stolu. Bola plná cukríkov a drobných čokolád. Čerešňové a jahodové cukríky sa miešali s mliečnou čokoládou ktorú mal rád Junsu. Smutne sa pousmial a vnoril ruku do sladkostí. Prehrabával sa cukríkmi, miesil ich ako číru vodu. Nevedel ako dlho tam stál a brodil sa záplavou sladkostí, než sa konečne upokojil. Nakoniec vylovil čerešňový cukrík.
Takto strávil svoj celý večer. Úplne sám, v celom byte. Mohol robiť lídra skriniam a kobercu. O druhej ráno si bol istý, že už sa nikto neukáže. Všetci boli rozlezení pri svojich rodinách, on nemal na tú svoju teraz ani pomyslenie. Vbehol by do domu rodičov naštvaný a vyvŕšil by si svoje ego na nich. To bolo to posledné čo chcel.
Tak či tak, Jaejoong bol preč a ostalo po ňom len hlasné buchnutie dverí.
Zatvoril sa u seba v izbe. Odhrnul deku z postele a usadil sa na kraji matracu. Opäť sa prichytil pri tom ako sa díva do steny, zasnívane a hlúpo ako malé a trucovité dieťa. Strácal sa a vynechával. Nebol zvyknutý na to byť sám. Nedokázal si predstaviť, že by sa musel rozlúčiť so skupinou a zničiť to, čo vybudovali. Rok 2007 bol tuhý pre nich všetkých.
Vyzul si ponožky a nechal ich pohodené na zemi. V teplákoch a tielku si vliezol do postele a zakryl sa perinou. Byt bol príliš tichý a ticho ho znervózňovalo. Natiahol ruku k nočnej lampičke a zasvietil. Pohliadol na stenu pred sebou akoby čakal, že sa s znej vynorí človek. Asi už bol príliš starý na strachy.
A Jaejoong bol stále preč.
Prudko sa posadil a zvesil ramená. Znova ostal bez pohnutia, hľadiac do steny kým si s povzdychom neuvedomil, že takto bude zrejme vyzerať jeho celá noc. Pohliadol si do dlaní a pevne zatvoril oči.
„Aký život to vediem?“ otázka ostala nezodpovedaná. Natiahol sa k stolíku po svoj mobil.

II.

         Yunho sa ešte v tú noc obliekol a vyrazil do mesta. Volant pod jeho rukami bol studený a nepríjemný. Svetlá nočnej ulice sa odrážali v spätných zrkadlách a k tomu začínalo pršať. Jeden z jeho stieračov vydával piskľavý zvuk. Celý predchádzajúci deň bol úbohý a nasledoval ho ešte úbohejší nový deň ktorý ledva začal a Yunho si prial aby už aj skončil.
Zaparkoval auto pred klubom. Človek si nikdy nebol istý, čo sa môže stať až prevrhne pohár plný oleja rovno do ohňa.
„Jaejoong!“ Yunho sa snažil skoncentrovať na úroveň bytia klubu, „Jae!“ vzal ho za rameno aby si ho konečne všimol. Otočil ho tvárou k sebe. „Je na čase ísť domov, nemyslíš?“
„Volal som ti pred piatimi minútami!“ Jaejoong sa k nemu nahol, „nie si tu nejako rýchlo?“
„Bolo to pred pol hodinou. Cesta sem trvala skoro dvadsať minút.“
„A keď tu už si, nechceš tu ostať so mnou a tancovať?“ Jaejoong sa usmial a to bol koniec.
Odišiel s buchnutím dverí, naštvaný na celý svet a teraz sa usmieval a usmieval sa na Yunha ktorý nevládal byť lídrom a mužom s potrebami v jednom balení, akoby sa to predávalo na každom rohu. Akoby líder a muž mohli zdieľať tie isté záľuby a priority. Chcel sa vzdať, čeliť porážke a na okamih byť Jaejoongom.
„Žijeme len raz Yunho, a je to príliš krátko na to aby si sa so mnou hádal o peniazoch!“
„A prečo nie?“ hudba sa odrážala v pozadí jeho unaveného hlasu. Chcel čapnúť Jaejoonga za ruku a zmiznúť s ním z povrchu zeme. Určite by sa im darilo niekde na vzdialenej planéte alebo asteroide ktorý je neustále v pohybe.
„Dobre, tak môžeš dnes zaplatiť môj účet!“
Yunho pozdvihol obočie, nevedel presne akoby mal reagovať bez toho aby nezačal kričať. Lenže Jaejoong sa začal smiať. Smial sa na jeho utrpení akoby nič iné neostávalo. Tak sa začal smiať aj on. aký život to ja vediem?
„Tancuj a nemrač sa!“ zvolal Jaejoong zatiaľ čo ho ťahal hlbšie do tancujúceho davu. Nezdalo sa, že by ich niekto spoznal v záplave blikajúceho svetla ktoré sa striedalo s úplnou tmou.
Yunho tancoval. Objal Jaejoonga okolo pásu, zaboril tvár do jeho ramena a chvíľu stál. Toto bol tanec ktorý potreboval. A keby prišiel aj o tento druh tanca, zrejme by prišiel o svoj zdravý rozum. Jaejoong bol jediný komu vôbec nevadili objatia. Nikdy sa nesťažoval, nikdy neprotestoval že to trvá príliš dlho. Nikdy ho od seba nasilu neodtrhol a nikdy v jeho náručí nestrnul.
V červenom svetle ktoré zalialo tancujúci dav, vyzeral Jaejoong ako čerešňový cukrík zo sklenej misky. Sladko, zraniteľne a rovnako tvrdo.
Ešte nebol ten správny okamih na to, aby padol na kolená a začal prosiť o pomoc. Nikdy sa nebál o pomoc požiadať, ale druhá vec bola požiadať o to Jaejoonga. Znamenalo by to, že dáva Jaejoongovi najavo, že nerobí pre neho dosť, že jeho pomoc nie je dostačujúca a potrebuje viac. Chcieť viac od Jaejoonga bolo prirodzené ale riskantné v mnohých ohľadoch, pretože Yunho bol ten kto povedal, že by sa mali držať určitých hraníc a nechcieť viac. Jaejoong očakával viac, hlavne od Yunha a práve tu sa ich cesty rozchádzali.
Niekde v zadnej časti klubu, kde bol cítiť zápach z toaliet až príliš moc, Yunho sľúbil Jaejoongovi, že mu znesie nebo k nohám, ak ho bude milovať do konca života. Jaejoong prikývol, sľúbil mu, že až kým ich smrť nerozdelí, nerozdelí ich nikto a nikdy za žiadnych okolností.

A budeš ma aj ty milovať tak dlho? Alebo to má byť jednostranné?
Už sa stalo.

„Chutíš ako čerešne,“ Jaejoong sa usmial. Jeho ruky skĺzli dole po Yunhovom širokom chrbte. Pohladil ho po zadku a zaprel sa o jeho hruď. „Tvoje bozky vlhké...
Yunho mal úplne opačný pocit, Jaejoong smrdel ako pálenka a jeho bozky boli suché z dehydrácie alkoholom.  Boli opačnými pólmi, úplne odlišní a to ich spájalo ako dva kusy skladačky.
         Obaja sa dostali von z klubu až keď začalo svitať. Jemné oranžové svetlo zalialo ich oči ako výstražné svetlo na diaľnici. Yunho si naraz uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Svet ktorý práve opustili, svet plný alkoholu, tmy, dymu a zápachu z toaliet, bol ilúziou a kvetinovou tapetou ktorá ukrývala holé a studené panely všedného sveta.
Jaejoong bol rojko.
„Vezmi nás niekam preč, ďaleko odtiaľto.“  Jaejoong zabuchol dvere od auta.
V ten okamih si Yunho uvedomil, že začína byť alergický na búchanie dverami. Pripomínalo mu to každú jednu hádku ktorú musel podstúpiť. Všetky končili buchnutím dverí alebo iných vecí. Keď šlo o Jaejoonga nedokázal racionálne myslieť a jeho výbušná náture vyplávala na povrch ako magma. Všetko, úplne všetko čo Jaejoong urobil ho vytáčalo do nepríčetnosti len preto, že ho tak veľmi miloval. Každé slovo ktoré povedal, ktorým sa mu snažil ublížiť, každá akcia, všetky reakcie, jeho výraz tváre, vytáčalo ho to do nepríčetnosti. Nedokázal si predstaviť, že by sa Jaejoong od neho odpojil, že by ho opustil nadávajúc, so zlomeným srdcom a ušiel by za niekým iným.

Niekedy mi fakt ideš na nervy Yunho.
Prečo?
Pretože si na mne až príliš závislý. Visíš na mne ako ozdoba.

„Vezmem nás domov.“ Yunho mu zapol bezpečnostný pás.
„Yunho bol si už niekedy v leteckom múzeu?“ opýtal sa náhle.
„Netuším, prečo sa ma na to pýtaš?“
„Ako to, že netušíš? Niečo také si musíš pamätať.“
„Fakt neviem, Jae.“ A bolo ticho. Jaejoong sa uložil na sedačke a zatvoril oči.
Cesta domov nebola dlhá, netrvala dlhšie než pol hodinu. Ranná doprava nebola tak príšerná. V sobotu ľudia mysleli na iné veci než na dopravu. Letecké múzeum. Ale seriózne, čo to s tým Jaejoongom je, že sa pýta takéto veci?
Yunho si bol istý, že dnes sa už zhovárať nebudú. Jaejoong bol schopný len jedinej aktivity, a tou bol spánok. Opäť ho znervózňoval. Čím bližšie mu bol, tým väčšmi rástla jeho túžba z Jaejoonga vytriasť dušu. Chcel aby prestal, aby nebol tým kým bol teraz, aby bol tým kým by mal byť v budúcnosti, chcel aby bol jeho, aby všetko čo urobil, bolo jeho.

Si na mne závislý. Visíš na mne ako ozdoba.

„Aký život to vediem?“ pokrútil hlavou.
Krehký ako čerešňové cukríky.

III.

         Keď Yunho ležal bezvládne na zemi, a jeho zmysli boli zastrené, jediné na čo myslel bolo: krv. Niekto kričal, že krváca. Potom cítil dupot, podlaha pod ním vibrovala v masívnom dupotaní. Všetci splašene behali hore dole.
Krv.
Keď sa prebudil, skláňal sa nad ním doktor. Usmieval sa a prial mu všetko najlepšie do života. Vysvetlil mu čo sa stalo, a že je statočný a veľký bojovník. Bol si istý, že má vo svojom živote mnohých ľudí a mnoho vecí ktoré miluje a nechce sa ich vzdať. Mnohí ľudia to boli, ale veci? Nedokázal prísť na vec ktorá by mu za toto všetko stála.
„Yunho...“ Jaejoong sa posadil na kraj jeho postele, „čo mám pre teba spraviť? Niekoho zastreliť, prejsť autom? Tým myslím tú čubku ktorá ťa chcela zabiť.“
„Prosím?“ opýtal sa potichu. Jeho hlas neslúžil ani na päťdesiat percent. V hrdle mal príšerné sucho. Mal pocit, že sa scvrkáva.
„Tá mrcha ktorá ti dala džús a snažila sa ťa otráviť. O tom hovoril doktor. Mám sa jej zbaviť?“
„Jae keby si...“ bolelo to. Nedokázal rozprávať. Jeho hlasivky príšerne boleli.
„Nenamáhaj sa, odpočívaj.“ Pohladil Yunha vo vlasoch.
Vtedy si Yunho prial aby bol bližšie. Jaejoong bol jeden z tých ľudí ktorých by  nikdy nedokázal opustiť. Ale veci? Aké veci do pekla?!

IV.

         Bol stále rok 2007 a stále bolo všetko na hovno. Vrátane toho, že Jaejoong bol stále taký istý a odmietal byť niekým z budúcnosti koho si Yunho vysnil. Chcel aby bol zodpovednejší, aby prestal fantazírovať nad nezmyslami, aby neutekal a nebúchal dverami. Ja sa hádam, nie ty.
Keď bol s Jaejoongom sám v jednej miestnosti, ostatní pre neho prestali existovať. Svoje iracionálne chovanie si začal Yunho všímať keď natáčali pred kamerou. Za každým, ale vždy keď sa okolo neho Jaejoong objavil snažil sa tak veľmi nájsť sebakontrolu, až začalo byť jeho chovanie očividné. Namiesto toho aby pôsobil pokojne a vyrovnane, bol nervózny a pod tlakom ktorý pôsobil sám na seba.
„Nech už je koniec roka inak sa zbláznim,“ Yunho sedel v kuchyni, tvár v dlaniach a nervózne hojdal nohami.
„Vieš, že sa ani neteším na Vianoce?“ Jaejoong sa otočil od sporáku. Založil ruky na hrudi a pohliadol hore do stropu akoby očakával, že odtiaľ vyletí Nový Rok. „Je to zvláštne ich takto oslavovať. Príliš veľa tlaku a človek sa cíti osamelý.“
Yunho položil ruky na stôl a pohliadol na Jaejoonga. Opäť mal tú túžbu prevrhnúť stôl a skočiť na neho. Jeho pocity boli príliš intenzívne. Začínal sa v jeho prítomnosti chovať agresívne.
„V tom prípade nedostaneš odo mňa darček.“ Skonštatoval líder.
Jaejoong sa len pousmial a otočil sa späť k sporáku. Zdvihol pokrievku z hrnca a chvíľu sa díval do bublajúcej vody než si uvedomil, že para ktorá stúpa z hrnca nie je príliš príjemná ani zdravá na jeho pokožku. Odtiahol sa od sporáku a vrazil chrbtom do Yunha. Sklenená pokrievka mu vypadla z ruky na podlahu a praskla.
„Prepáč, nechcel som ťa vydesiť.“ Yunhove ruky mali vlastný rozum, o tom sa presvedčil už každý člen skupiny. Nežne zovrel Jaejoongov pás. „Len som... vyzeral si... a ja som... vieš...“
„Absolútne nie.“ Odvetil Jaejoong.
„Môžem ťa objať? Len na chvíľu.“  Prosil. Nedokázal si vysvetliť prečo tá istá osoba v ňom vyvoláva dva protichodné pocity.
Jaejoong sa mu otočil tvárou. Yunhove ruky stále teplé, kĺzali po jeho páse. A musím sa pýtať. Yunho nebol spokojný, chcel ho objať kedykoľvek a akokoľvek. Keď sa mohli bozkávať, mohli sa aj kedykoľvek objímať. Alebo si mal vybrať len jedno z toho?
Vždy keď sa Jaejoong uvoľnil v jeho náručí, cítil sa ako dobrovoľný väzeň vo sne. Nadprirodzene, až príliš perfektne. Jaejoong sa nikdy neodtiahol, Jaejoong nikdy nepovedal dosť. Jaejoongova náruč bola nekonečná, mala neobmedzenú otváraciu dobu. Čo bolo nevýhodou celého tohto sna, bolo to, že jeho náruč bola otvorená pre takmer každého.
Yunho zovrel jeho sveter do päste. Zhlboka sa nadýchol a zaťal zuby. Z pokoja ktorý zaplavil jeho telo sa rázom stala nenávistná situácia.
Jaejoong mohol patriť hocikomu inému. Mohol kedykoľvek odísť, odkráčať, alebo povedať, že sa bude ženiť. Yunho vždy potláčal svoje emócie, zasúval ich dozadu. Sám sebe nahováral, že má stále čas a Jaejoong nikam neodíde. Ešte stále si to myslel.

Do pekla s mojim srdcom, vždy búši tak silno a rýchlo keď si pri mne.
To je tvoj spôsob ako mi povedať, že ma miluješ?

„Yunho, vyvrie nám voda.“ Jaejoongov hlas ho poslal späť do reality.
„Hm?“
„Voda,“ zasmial sa krátko, „vyhoríme.“ Pohladil Yunha po ramene.
Yunho si nebol istý, či v Jaejoongovej náruči práve zaspal, alebo mal živý sen. Nemohlo to trvať tak dlho aby voda v hrnci vyvrela, ale zdalo sa, že pravda bola opakom.
Začínal byť nebezpečný aj pre svoje okolie.
Rok 2007 bol úbohý a on si len pomaly začínal uvedomovať to, čo Jaejoong o ňom vedel už dávno.

V.

         Vianoce roku 2007 boli také isté ako tie predchádzajúce, až na ten rozdiel, že Jaejoong sa pohádal s Yunhom. Práve teraz to bolo úplne naopak. Nikdy totiž nevyhľadával hádky a snažil sa s Yunhom vyriešiť všetko po dobrom, ale tento krát to bolo iné. Tento krát totiž Yunho zašiel príliš ďaleko, opovážil sa Jaejoongovi niečo zakázať.
„Sme tu všetci, nikto netrávi svoje Vianoce s rodinou! Sme tu len my, a vianočný večierok. Nemôžeš proste vydržať a ukázať všetkým okolo, že je to v poriadku nebyť na Vianoce doma?“ Yunho sa snažil o pokojnú konverzáciu, než okolo nich prešiel Changmin s unudeným výrazom. Ich hádka ničomu nepomáhala.
„Ja som ani Vianoce nechcel oslavovať, prečo ma tu nútiš ostať? Ostal som tu do prípitku. Môžem ísť kde chcem.“
„Ostaň kvôli mne!“ Yunho mu zovrel predlaktie.
„A prečo ty nejdeš so mnou?“ Oh, mohol by. Aké jednoduché by bolo sa na všetkých vykašľať a ujsť.
„Mám zodpovednosť voči každému jednému členovi aj voči spoločnosti. Je to slušnosť. Vieš, čo je to slušnosť?!“
Jaejoong sa zasmial. Jeho oči boli veľké, plné života a šampanského ktoré vypil. Bavil sa. Yunhove slová neboli pre neho ničím iným než obyčajnou komédiou. Nedokázal sa vžiť do jeho situácie, a radšej sa smial.
„Yunho, to čo je slušné pre teba, je pre mňa povinnosť. Už si niekedy počul o tom, že niekde ostávame nasilu nie zo slušnosti ale z povinnosti? Si povinný tu ostať, preto nechceš odísť. Nie si slušný. Si hrubý, agresívny a z tvojich stiskov už začínam mávať modriny.“ Vykrútil ruku z Yunhoveho pevného zovretia. „Ty sa neovládaš, ty len posúvaš svoje okolie dozadu akoby si vlastnil stroj času. Premietaš si aké to bude, nie aké to je.“

Nenávidím svoje srdce, nenávidím ho za to ako šialene po tebe túži.
Prečo mi hovoríš tieto veci, len keď sme opití?
Nemám guráž.
Ty?
Ja, ja! Jaejoong, nemám guráž.

„Poď so mnou!“ Yunho sa nezastavil. Ťahal ho naprieč sálou až na chodbu. Nevadilo mu spôsobiť scénu, ani pohľady ostatných. Všetci vedeli aký je Jaejoong, všetci do jedného poznali jeho náturu, ale ani jeden sa s ním nemusel denne konfrontovať. Pre ostatných bol Jaejoong len tým úžasným hyungom. Pre Yunha bol viac, o mnoho viac. Znamenal pre neho toľko, že by sa celý svet s nimi dokázal otočiť dole hlavou a popadali by do prázdneho vesmíru ako omrvinky z obrusu.
Jaejoong bol náhle preč z jeho dosahu. Utekal po chodbe. Nevšímal si výťah ani dvere ktoré viedli k schodisku. Rukami rozrazil dvere na konci chodby a vpadol dovnútra. Klepot Yunhových topánok sa miešal s hudbou ktorá doznievala na chodbe.
„Chceš sa hrať? Toto nie je vhodná doba aby si mi ničil nervy Jaejoong!“ zvolal do miestnosti z ktorej sa vykľula kancelária. Dvere boli otvorené hlavne z toho dôvodu, že tu boli uskladnené debničky s alkoholom.
„Yunho, o chvíľu končí rok 2007, nie si rád?“
„Prečo si utekal?“
Jaejoong mlčal. Rozopol si sako a vyzliekol si ho. pohodil ho cez opierku kresla a oprel sa o stenu. Založil ruky na hrudi. „A prečo si utekal ty?“
„Kvôli tebe-!“ Yunho zaťal zuby v polovici vety. Prudko sa nadýchol a rukami sa oprel o kraj stolu. Sklonil hlavu. „Prečo mi to robíš? Vieš vôbec ako mi je?“
„Ako ti je?“
„Hrozne.“
„Je ti hrozne len občas alebo len keď som okolo teba?“
„Jae!“ zvolal naštvane, „tento rok je skurvený a ja chcem aby bol preč. Chcem aby bol preč aj s tým všetkým... so všetkým! Proste chcem začať odznova, chcem nový začiatok!“
„Ako na Nový rok tak po celý rok.“ Jaejoong si povolil kravatu a uvoľnil prvé dva horné gombíky. „Nie je to takto lepšie? Keď sme sami?“
Yunho sa zdráhal odpovedať. Vždy bolo všetko lepšie keď boli sami dvaja. Tento krát ich delil stôl. Bol si istý, že by ho dokázal preskočiť len aby mohol vidieť Jaejoongovu reakciu.
„Je to oslava, sú Vianoce, to sa nemôžeš aspoň teraz chovať slušne?“ Yunho si odtiahol stoličku od stola a posadil sa. Rozopol si gombík na saku a založil ruky na hrudi.
„Teraz vyzeráš priam ukážkovo, ako môj otec.“
„Jae...“
„Yunho, prečo mi nepovieš čo ku mne cítiš? O pár dní bude koniec roka a na všetko budeme môcť zabudnúť. Do konca roka mi môžeš povedať úplne všetko a ja to prvým dňom nového roka všetko zmažem. Na všetko zabudnem.“

Keď ťa bozkávam, príde mi to úplne normálne a prirodzené, pre nás dvoch. Bozkávať sa.
Takže ma miluješ?

         „Mám ťa rád, Jaejoong, a to sa nezmení. Ale nehorázne ma irituješ svojim chovaním. si nezodpovedný!“
„Máš na to sedem dní, Yunho.“ Jaejoong vzal z opierky kresla svoje sako a prešiel okolo stola. „Sedem dní na to, aby si uľavil svojmu tak šialene bijúcemu srdcu.“
Yunho na neho otočil hlavu. Nutkanie prehodiť Jaejoonga oknom sa stratilo. Nakoniec, toto chovanie nebolo reálne. Bola to túžba ktorú potláčal tak dlho, až bol na seba za to naštvaný. Lepšie východisko bolo všetko nenávidieť, než sa priznať že miluje. Čo len jednu jedinú osobu, alebo vec.
Vzal Jaejoonga za ruku a pritiahol k sebe. Nepovedal ani pol slova, len ho pobozkal na rub dlane.

VI.

         „Takže to necháš tak? Necháš ju ísť len preto, že je v rovnakom veku ako tvoja sestra? Prichádzaš o rozum?“ Jaejoong sedel na kraji postele. V rukách držal jablko.
„Nie, proste som unavený z toho ako s každým bojujem. Som unavený z našich hádok, som unavený z nej, zo všetkých, z ostatných... kiežby som radšej...“
„Radšej čo?“ Jaejoong odložil jablko na stolík.
„Neviem, ty áno? Neviem čo robiť. Ja som ten: hej, ako sa máte, toto je dong bang shin ki chlap ktorý nevlastní nič iné. Mám jednu vetu a to je tak všetko. Akoby som nepatril sám sebe.“
„Povedal som ti, že život nie je jednoduchý.“
Yunho sa trpko zasmial. „Vďaka, naozaj.“ Povzdychol si. Jeho depresia sa prehlbovala. Mal sto chutí všetko zabaliť a vypadnúť preč. Postaviť si hlavu a vzdať sa toho prečo tak dlho bojoval.
„Sarkazmus, trpký a drzý. Yunho, Yunho...“
„Mal som umrieť. Si príšerný človek Jaejoong. Si to najhoršie čo sa mi kedy prihodilo!“
2006 bol rok ktorý by zmazal zo svojho života. Nieže sa prvý krát s Jaejoongom pobozkali, ale k tomu sa ho niekto snažil zabiť. Možno to bola karma. Zľakol sa, alebo sa boh na neho díval skrz prsty. Buď ho budeš bozkávať a budeš mŕtvy, alebo ho nebudeš bozkávať a ostaneš na žive, vyber si! To boli božie príkazy. Yunho si prial mať pokoj.
„No, môžeš ma začať milovať, ak si už unavený z toho ako ma nenávidíš.“
„Nikdy, nenávidieť ťa ma živý.“ Utrúsil uštipačne.
„Mali by sme zložiť skladbu o našej láske. Niečo ako: Deň kedy som ťa stretol, bol ten najhorší v mojom živote!“ Jaejoong prikývol s úsmevom. Bol spokojný sám so sebou.
„Alebo: prečo som sa do teba zamiloval?“ Yunho natiahol ruku po jablku. Otočil sa na bok a prikryl sa perinou až po nos. Jablko zovrel v dlani a pritisol ho k svojej hrudi.
„Pretože si dosť hlúpy na to aby si sa do mňa zamiloval.“
„Vďaka Jae, naozaj.“
„Deja vu babe, deja vu.“ Jaejoong sa zasmial. Vtisol mu bozk do vlasov a pohladil ho po líci.
To bolo prvýkrát kedy si Yunho uvedomil, že slová milujem ťa, zneli z jeho úst príliš vážne. Tam kde začínala pre Jaejoonga zábava, začínal pre Yunha seriózny biznis. Bolo to vážne, veľmi vážne. Všetko čo sa týkalo Jaejoonga bolo vážne, ale ten to bral na ľahkú váhu, a práve preto sa Yunho obrnil. Potlačil skutočnosť a nahradil ju ilúziou ktorá roztierala jeho negatívne emócie ako nôž roztiera maslo po chlebe. Do hrubej a tuhej fólie.
Naozaj ho miloval.

VII.

         Zo siedmych dní, boli zrazu štyri. Yunho sa snažil prijať sám seba aby sa nezaoberal tou hlúpou dohodou ktorú Jaejoong uzavrel tak akurát sám so sebou. Bolo mu to proti srsti aby mal stanovené nejaké termíny keď šlo o jeho drahocenné city s ktorými sa bil celé dva roky. Na druhú stranu, s dodržiavaním termínov bol kamarát. To boli tie veci ktoré mal milovať, ale namiesto toho ich nenávidel. Termíny, sľuby, platby, a kraviny. Absolútne kraviny.
Namiesto toho posilňoval a držal diétu ktorú mu nariadil manažér. Pil vodu, jedol polievku a tú polievku zajedal vodou. Jaejoong sa na neho díval skrz prsty a krútil hlavou. Nepovedal však ani pol slova. Snažil sa strúhať dobrotu aby spoločnosť konečne od neho odvrátila svoje veľké ohnivé oko.
„Ber to z tej lepšej stránky, nepotrebuješ kostým na Halloween,“ utrúsil Changmin než vošiel do obývačky. Yunho za ním zagánil.
„A mne hovoríš, žs som drzý.“ Narozdiel od ostatných, Jaejoong mohol zjesť čokoľvek. Nepribral by ani gram navyše z toho čo už mal. Jeho telo bolo perfektne vyrovnané. Preto si mohol dovoliť sa kŕmiť zmrzlinou. Vychutnával si každú lyžičku.
„Nemôžeš jesť zmrzlinu keď ani ja nemôžem jesť zmrzlinu,“ zahromžil ako naštvané dieťa. Pravda bola taká, že bolo lepšie byť naštvaný ako zúfalý.
„Dobre.“ Jaejoong sa zdvihol a odišiel do obývačky.
Yunho opäť ostal sám. Celkom sám so svojimi myšlienkami na Jaejoonga a zmrzlinu. Naštvane sa postavil od stola. V noci spával sám, už tam neboli žiadne bozky, žiadne objatia. Vedel, že Jaejoong by sa ničomu nebránil. Ten kto zakázal intímny kontakt bol Yunho sám.

Sedem dní.
A čo som ja, pán boh?

V ten istý večer keď sa Yunho snažil zúfalo zaspať, Jaejoong zaklopal na jeho dvere. Dokonca si priniesol aj vankúš. Ticho zaplnilo hlasné zaškvŕkanie v Yunhovom žalúdku. Nedokázal zaspať na prázdno. Po dlhej dobe to bolo príliš stresujúce a bolestivé. Bol zvyknutý na to držať hladovky a nejesť viac než jedno jedlo denne, ale toto bolo kruté aj na neho. Len voda a jedlá z vody. Stále len voda. Jeho telo sa menilo.
Jaejoong si vliezol k nemu do postele. Prikryl sa dekou ktorá bola odkopaná na boku a položil si vankúš pod hlavu. Zdvihol ruku a pohladil Yunha po vlasoch.
„Už to bude dobré, musíš vydržať. Všetko bude zase dobré.“
„Zmenšujem sa.“ Šepol Yunho unavene.
Jaejoong sa pousmial. Stiahol ruku dole a podložil si ňou hlavu.  Yunho si povzdychol. Pomaly sa otočil na chrbát a pohliadol do tmavého stropu. Jeho brucho bolo provizórnym vankúšom pre Jaejoonga. Teraz si bol istý, že už na ňom nebude chcieť spávať. Tvrdé, plné svalov a vnútornosti. Nič mäkké a príjemné.
Rok 2007 mohol ísť pokojne už do hája a umrieť tam v agónii.
Držal si svoj bolestný výraz až kým sa Jaejoong k nemu neprivinul. Objal ho okolo hrude a tvár si uložil v blízkosti jeho podpazušia. Yunho strnul a zadržal dych. Nedokázal odtrhnúť pohľad od stropu. Mal pocit, že ak sa otočí, Jaejoong sa otočí tiež. Pohne sa, zruinuje všetko okolo nich ako veľká voda.

Fakt, ale fakt neznášam moje srdce. Nedokáže klamať.

Jaejoong sa pousmial. Cítil horúčavu ktorá sálala z Yunhoveho tela. Bol si istý, že ak by pritisol ucho k jeho hrudi, opäť by začul šialené bitie srdca. Tak rezké a nebezpečné akými boli Yunhove city. Na pokraji kolapsu.

VIII.

         Nový rok bol za dverami. Tridsiaty december bol vytúženým dňom. Bol ako bod ku ktorému sa už nedá navrátiť. Zanechával všetko za sebou. Yunhovi ostával jeden deň do toho okamihu, kedy všetko zmetie zo stola a začne odznova. Bola to len jeho túžba, sám si vytýčil tento cieľ. Neznamenalo to, že pre ostatných prestane celý rok 2007 existovať. Yunho chcel zabudnúť na svoje city voči Jaejoongovi a venovať sa len hudbe a kapele. Na rozdiel od Jaejoonga bol realista.
„Yunho, prosím ťa vylez už z tej sprchy! Nestíhame kvôli tebe! Tiež sa potrebujem umyť!“ Jaejoong takmer rozrazil dvere od kúpeľne. „Yunho ozvi sa ak si v poriadku!“
„Že zrazu rešpektuješ naše súkromie,“ ozval sa Changmin z gauča.
Ako na povel Jaejoong otvoril dvere od kúpeľne a rovno ich za sebou zabuchol. Odložil si veci na stoličku a  roztiahol sprchový záves. Yunho na neho prudko otočil hlavu. Nebol pripravený, na niečo také nebol nikdy pripravený. Na niečo také sa nikdy nedalo pripraviť.
Po intenzívnej výmene pohľadov, o celých a dlhých päť sekúnd, Jaejoong vrazil k nemu do sprchového kúta. Oblečenie mu okamžite nasiaklo vodou a prilepilo sa k jeho telu. Nebolo to prvý krát čo videl Yunha nahého. Mohol by nakresliť obrázok.
„Už len dva dni a ty mi nechceš nič povedať!“ Jaejoong bez ďalších slov vzal jeho tvár do dlaní a náruživo ho pobozkal na pery. „Prestal si ma bozkávať, dotýkať sa, objímať ma...“
Yunho bol stále v šoku. Nedokázal zo seba vydať ani hlásku. Stál na mieste, opantaný, horúci, a nepochopený sebou samotným.
„Povedz niečo!“ naliehal Jaejoong. Jeho drobné dlane kĺzali po Yunhovej hrudi, jeho oči žiadostivé, dožadovali sa odpovede.
Namiesto odpovede, Yunho potichu vydýchol. Telo sa naplo ešte viac, akoby mal vystreliť do vzduchu ako šíp. Jaejoong stál s ním v sprche, oblečený, neodbytný a dominantný. Na to nemohol byť nikto nikdy pripravený aj keby dostal varovanie už pri narodení. Drobné kvapky tiekli po jeho tvári. Pery plné a červené a tá drobná vráska medzi obočím...
„Yunho...“ šepol potichu.
Jaejoong sa dožadoval úprimnosti.
Yunho stvrdol behom pár okamihov ktoré spolu strávili v sprche. 
Ich ďalšie bozky boli neporiadne, akoby sa bozkávali prvýkrát. Zuby narážali o seba, jazyky sa im zapletali do seba ako dve liany. Yunhov snový svet sa nebezpečne preklenul s realitou. Prepadol sa naopak, dole hlavou a náhly vpád skutočných emócii mu vykopol dych. Prirazil Jaejoonga o stenu. Jedna ruka zovretá v päsť, opretá pri jeho hlave, druhú ruku nežne zovrel okolo jeho krku v okamihu kedy Jaejoong obopol svoje prsty okolo jeho penisu.

A vieš, že mi je to v podstate jedno? Srdce divoko búši hocikedy, aj keď sa vyľakáš.
Idiot.

Jaejoong cítil ako sa zovretie okolo jeho krku zosilňuje. Pomaly prichádzal o dych, ale ani to ho nezastavilo pred tým, aby nemotornými a chtivými pohybmi ruky nevydráždil Yunha až k vrcholu. Teplé semeno sa zmiešalo s vodou ktorá ho zmyla z jeho ruky. Yunho oprel svoju celú váhu o Jaejoonga. Rukou skĺzol z hrdla dole na jeho hruď. Oddychoval zhlboka, cez nos a pravidelne.
„Tvoje srdce,“ šepol Yunho medzi nádychmi, „bije rýchlo...“
Jaejoong sa pousmial.

IX.

         „Povedal si, že na Nový rok, na všetko zabudneš,“ Yunho sa opieral o stenu. bola studená decembrová noc. Snehu napadlo takmer po kolená. Klub v ktorom oslavovali Nový rok bol takmer identický s tým, kde Yunho strávil celých päť minút objímaním Jaejoonga uprostred tancujúceho davu. Všetky tieto kluby boli rovnaké. Teplé, plné pachov alkoholu, cigariet a nepríjemných voňaviek. Hlavne tam bola tma a nikto sa o nič nestaral.
„Po Novom roku.“ Jaejoong si zapálil cigaretu. „Ešte máme tri hodiny.“ Vydýchol dym.
„A čo ak nechcem aby si zabudol?“
Jaejoong sa krátko zasmial, „mal si na to sedem dní, uplatnil si si jeden. Nemôžem za to, že si hlupák.“
Yunho chápavo prikývol. Otočil hlavu na stranu. Mal povedať nie, v tej sprche ho mal od seba odtrhnúť, vyhodiť ho z kúpeľne a spraviť takú scénu na ktorú by do konca života nezabudol. Nedokázal to. Jaejoong sa pokúšal ventilovať jeho pocity tým, že mu hral na tie najcitlivejšie struny. Samozrejme, že mu to dovolil, pretože handjob bol jednou z vecí ktoré by mu nikdy nezakázal. Žil pre taký okamih.
„Takže ťa mám limitovane? Na krátku dobu? To je všetko? Potom už o mňa ani nezakopneš?“
„Len som chcel aby si si uvedomil, čo cítiš a konečne prestal byť tak naštvaný.“
Yunho sa odlepil od steny. Podišiel bližšie k nemu a z ruky mu vytrhol cigaretu. Hodil ju do snehu a naštvane na neho pohliadol. Nepovedal ani pol slova, pretože všetko čo mal na jazyku boli nadávky a urážky. Ja ťa kurva milujem.
Aký bol len zúfalý a aký život to viedol?
„Nasrať!“ zvolal naštvane a odkráčal preč. Nechal Jaejoonga za sebou. Mal to urobiť už dávno. Nechať ho za sebou, nechať všetkých za sebou. Čo by mu potom ostalo, keď by prišiel o všetkých ľudí ktorých miloval a nenašiel ani jednu vec ktorá by to zastala?
Naproste nič.
Život bol pekný, aspoň z časti, ale Yunho nebol materialista, a tak si nedokázal tie veci užiť. Užíval si osoby okolo seba. Na to doplatil a veľmi často. Jeho srdce stále bilo príliš rýchlo a šialene. Hádzal do seba jedného panáka za druhým v presvedčení že svoje srdce utopí v alkohole a konečne sklapne. Aký hlúpy ešte len mohol byť? Odsunul prázdny pohárik na bok a unavene si prešiel prstami cez očí. Mohol svoj Nový rok stráviť s kýmkoľvek iným, alebo s rodinou, ale on si vybral Jaejoonga. Robil tie najhlúpejšie rozhodnutia. Nepremýšľal keď bol Jaejoong v jeho blízkosti. Choval sa ako totálny blázon a nevadilo mu toho blázna zo seba ešte aj robiť. Stačila jediná vráska na Jaejoongovom čele a bol schopný sa natrieť na zeleno a nasadiť si klaunský nos.
Sedel v tmavom kúte obklopený troma prázdnymi pohárikmi a jednou fľašou ginu. Zlomil sa. Bol na hrane ktorá sa prelomil a on sa topil v dlho potlačovaných pocitoch. Vtiahol do seba slzy a prinútil sa naliať si nový pohárik.
Skurvený život a skurvené city. To bolo všetko na čo celý čas myslel. To ho mohol Jaejoong rovno zmlátiť a povesiť do prievanu.
„Yunho...“ Jaejoong sa usadil vedľa neho. Priložil mu dlaň na chrbát. „Yunho, už toho bolo dosť.“ Vytrhol mu pohárik z ruky a odložil na bok. „Neviem ako si to pochopil, ale dúfam, že nepredpokladáš, že sa zahrávam s tvojimi citmi! To nie je pravda! Nikdy by som to neurobil!“
„Tak prečo len sedem dní?“ opýtal sa skleslo, so slzami v očiach.
„Pretože ty si taký,“ mykol plecami, „na všetko potrebuješ termíny. Potrebuješ byť tlačený a usmerňovaný. Si líder.“ Zhodnotil nakoniec.
„Sedem dní, prečo sedem?“
„Pretože si povedal, že na Nový rok začneš odznova a ja som ti chcel dať šancu všetko napraviť ak sa to skurví, ak to nevyjde. Mám pocit, že to nevyšlo.“
Yunho pokrútil hlavou.
Rozplakal sa.
„Nechcel som ti ublížiť.“ Jaejoong sa s hrmotom stoličky k nemu pritiahol. Okamžite ho objal. Priložil mu dlaň na oči a pobozkal ho na čelo. Hudba medzi nimi dunela ako pohrebné bubny. Všetko pochoval, zničil a zlikvidoval, až na to, že Yunho sa sprotivil, prebral sa z klinickej smrti a nechápavo sa pýtal dookola to isté: prečo?
„Neposralo, alebo posralo...“ vzlykol Yunho. Oči stále ukryté pod jeho dlaňou.
„Asi áno, ja... čo by si urobil, keby sme boli spolu a museli to povedať ostatným?“ opýtal sa Jaejoong.
„Posralo.“
„Yunho...“ Jaejoong premáhal svoje slzy. Oprel sa čelom o jeho spánok a zatvoril oči. Nebolo v tom nič viac než dve srdcia ktoré bili rovnako splašene. Jedno pre druhé. A stále dookola.
Jaejoong bol idealista a on realista. Ako prvý si mal uvedomiť, že ich vzťah nebude možný ani skutočný a nikdy sa nenaplní.
Zamilovaní blázni sa často stávali idealistami aby zabránili realite zničiť túžby ktoré prinášala láska. Medzi týmito dvoma svetmi bola príliš tenká hranica a človek cez ňu lietal ako splašená loptička.
„Milujem ťa,“ Yunho zadržal dych, „milujem ťa, dobre? Proste ťa milujem a chcem aby si na to zabudol. Aby si... keď odbije polnoc na to úplne zabudol.“

Yunho, v akomkoľvek stave za mnou prídeš, nikdy ťa nevyhodím.
V akomkoľvek?

„Sľubujem.“ Jaejoongovi sa jeho vlastné slová zarezávali hlboko do srdca ako ostré nože, „urobím čo budeš chcieť.“ Snažil sa Yunha opäť dostať do rakve z ktorej vzdorovito vyšiel aby im dal ešte šancu.
„Hanbím sa, tak sa hanbím...“ Yunho vtiahol do seba posledné slzy. Nevládal už plakať. Alkohol v krvi všetky emócie umocňoval, alebo sa to snažil nahovoriť len sám sebe.
„Nie je sa prečo hanbiť, vôbec nie, Yunho, prosím, nie!“
„Zabudni na to čo som povedal,“ Yunho sa mierne odtiahol. Oprel si čelo o jeho rameno a na okamih sa odmlčal. „len nezabudni, že ťa milujem. Tvár sa, že to nevieš, ale nezabudni.“

Oh aký život to ja len žijem?
Ako idol, ideálny?
Jaejoongie...

X.

         V každom roku sa našli veci pre ktoré človek bol ochotný zrovnať so sebou celý vesmír. Rok 2008 nebol našťastie jedným z nich. Boli zaneprázdnení na toľko, že Yunho nemal čas zaoberať sa vlastným životom a vlastnými plánmi. Stal sa obdivovaný mnohými idolmi, fanúšikovia revali jeho meno na ulici. Niektoré fanúšičky dokonca pokrikovali na Jaejoonga nepríjemné narážky, nazývali ho menami a to bol moment kedy Yunho strácal svoj vybojovaný kľud. Jeho tridsať sekúnd dlhý nevraživý pohľad sa stal legendou. Nebol tam nikto, len on, jeho pohľad a osoba na ktorú gánil akoby jej chcel vytrhnúť srdce z hrude a roztrhať ho na kusy.
Rok 2008 bol plný stability a emócii ktoré vybuchli ako sopka. Changminove slzy, Yoochunov úsmev, Junsuove vraždene sexy tanečné pohyby. Yunho bol pyšný, tak veľmi pyšný, že zabudol na jediného člena ktorý mu stál po boku ako tieň. Jaejoong bol jeho pravou rukou čo sa týkalo šéfovania skupiny. Tam kde Yunho kríval, Jaejoong nastavil svoje rameno a kráčali spoločne. Jaejoong sa chváli od Yunha nedočkal, pretože Jaejoong bol perfektný vždy. Pre Yunha bol stredobodom vesmíru na ktorý si zakázal myslieť.

Len buď pri mne a ja budem v poriadku.
Hm.

Yunho bol ochotný si Jaejoonga vziať za manžela celkom trikrát. Bol smrteľne vážny aj keď jeho úsmev hovoril niečo iné. Chcel sa zabaliť do pocitu bezpečia ktorý mu ponúkal fanservice. V každom slove, v každej vete opisoval svoj ideál ako Jaejoonga. Raz ho opísal ako vysokú, krásnu a dominantnú ženu s prísnym pohľadom. Opísal tak Jaejoonga v momente kedy skočil k nemu do sprchy.
Čím dlhšie sa díval na Jaejoonga skrz ružové okuliare tým viac sa mu pravý Jaejoong vzďaľoval. Ich nevinné flirtovanie vyznelo miestami až trápne a Yunho sa prichytil pri myšlienke, že 2008 bude zrejme dosť na hovno.
Jaejoong bol preč.
S buchnutím dverí za sebou zanechal Yunha samotného na gauči. Zaplaveného tmou a iskrami dažďa.

Si si tak istý, že budem navždy pri tebe, nie som tvoja samozrejmosť.
Nikdy som niečo také nepovedal!

Nenávidel hádky, pretože do neho vlievali staré pocity ktorým sa chcel vyhnúť. Zazátkoval ich do seba aby sa ochránil a cyklus sa opakoval. Čo iné by mohol robiť cyklus ktorý sa zakorenil tak hlboko v jeho vnútri? Jaejoong nebol pri ňom aby z neho vnútra vyhnal obrovské, čierne a nechutné vlny negatívnych pocitov.

Jaejoongie sľúbil si mi to, sľúbil si mi to, že nikdy v živote, viac krát už nikdy...
Milujem ťa Yunho.

Pre tieto dve slová, sedel Yunho sám. Za oknami burcovala búrka. Svetlá sa odrážali v kvapkách vody. Celé mesto žiarilo ako obrovský vodopád svetla. Yunho bol sám, cítil sa odvrhnutý, zradený a sklamaný.
Rok 2008 mohol ísť ľahko do čerta. Netušil prečo si robil márne nádeje, prečo sa vôbec rozhodol, že bude ďalej bojovať. Jaejoong bol preč, opäť. Najhoršie na tom bolo to, že ho vyhnal takmer sám. Nedokázal sa popasovať s Yunhovým vyznaním a Yunho zabudol, že Jaejoong sa môže jednoducho stať obeťou jeho emócii. Zabudol, že Jaejoong môže cítiť to isté čo on. Sebecky ho požiadal aby nezabudol na to, že ho miluje.
„Aký život to vediem?“ zasmial sa krátko.
Rok 2009, určite! Rok 2009 bude ten perfektný rok, ktorý si každý z nich zaslúžil.

6 komentárov:

  1. oh môj bože. ja neverím vlastným očiam a všetkému okolo.
    toto bolo úžasné, tak skutočné, reálne. a hlavne, z pohľadu Yunha a to je úžasná vec! veľmi málo ľudí píše yunjae z pohľadu Yunha! zvládla si to perfektne! nikdy ma neprestane udivovať ako dokážeš zvládať takéto písanie. proste perfektné.
    škoda len, že ten rok 2009 sa skurví ešte viac! :(

    OdpovedaťOdstrániť
  2. vidím správne? :O nová ff? :O síce nie Diamond, ale who cares? :D pokiaľ je to yunjae od teba, už to samotné je zárukou dokonalosti...ale vážne, toto je asi jediný raz, čo nebudem pýtať pokračovanie O.O

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ja gúľam očami. ja normálne neverím čo vidím! prídem sem, že si prečítam nejakú poviedku, pretože ma chytil yunjae záchvat, a ona je tu úplne nová poviedka. ani nevieš ako ma to nesmierne potešilo!
    YESSSS
    a k tomu taký angst aký som dávno nečítala. nikdy nesklameš s angstom ako prdel xD

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Toto je moja úplne prvá poviedka na yunjae od teba. Som absolútne nadchnutá. Neverím, nedokážem uveriť, že v krajine kde som sa narodila a žijem, v mojom rodnom jazyku, dokáže niekto takto perfektne písať poviedky na yunjae. Úplne som skamenela od úžasu. Mám taký pocit, že svoj blog skrývaš, je to tak? (toto je poklad, asi by mal byť skrytý). Jednoducho úžasné vykreslenie charakterov, úžasný príbeh, reálnosť 100 bodov. Myslím, že dnes nepôjdem spať. Tento zážitok vo mne ostane veľmi dlho!
    Klaniam sa Vaše veličenstvo.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. kamarátka mi odporučila túto poviedku a musím povedať, že som naozaj rada, že som mala tú česť si ju prečítať! neskutočná vec, tak reálna. nemôžem prestať na to myslieť a potom na všetko ohľadom toho yj. aj toto môže byť ten dôvod. naozaj som rada že som mala tú česť. píšeš úžasne!!!

    OdpovedaťOdstrániť