štvrtok 7. júla 2016

Diamond XVII.

Fandom: DBSK
O kom/o čom: yunjae
Žáner: dráma, psychologické, školské prostredie
Upozornenie: AU, slash, S/D, krv, násilie, depresia
Veková prístupnosť kapitoly: 18+
Stav: Rozpísané
Počet slov: 5533
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: Korn - Never never
Obsah: Jaejoong má krehké telo, Yunho krehkú myseľ, spoločne vytvoria svet odolnejší a tvrdší než je samotný diamant.

Tak sa nehnevajte. Myslím, že to ukončím do dvoch kapitol. Budem sa snažiť to ukončiť do dvoch kapitol. Už tam prakticky ani nie je čo písať, aj keby to takto skončilo tak by to bolo dobre, nemyslíte? Ale ja mám tajnú myšlienku. whatever. Nezabudnite zanechať po sebe komentár a či by ste chceli ešte novú poviedku, pretože by som prakticky po skončení Diamond uzavrela blog. Je to na vás. Sila komentáru. 



Pomaly sa zvečerievalo. Yunho sedel na lavičke a svoju tvár kúpal v neskorých oranžových lúčoch slnka. Jeho hnedé vlasy sa leskli na slnku. Nenávidel čierny odtieň svojich vlasov. Pripomínali mu jeho matku a on nechcel vyzerať ako jeho matka, nechcel byť ako ona, nechcel Jaejoongovi ubližovať, nedokázal si predstaviť, že by mu ubližoval tak ako ona jemu. Ostávali mu len tri dni kým sa bude musieť vrátiť späť do ústavu. Čokoľvek bolo lepšie než sa vrátiť späť do ústavu. Bol by schopný presedieť celý život na záhrade len aby sa nemusel vracať. Dnes sedel celý deň na záhrade. Prezeral si časopisy, chvíľu počúval rádio a spomínal na to kým býval. Člen tanečného súboru v škole, basketbalová a baseballová hviezda. Otáčali sa za ním všetky dievčatá, učitelia mu odpustili prehrešky. Premietal si život ako starý film na kotúči. Niekde v rohu sa objavil Jaejoong s uboleným výrazom a so zlomenou nohou. Vtedy k nemu vtrhol a prevrátil mu celý život naruby. Odomkol ho ako hraciu skrinku. Všetky pocity ktoré v sebe ukrýval boli náhle von. Potreboval svoju lásku niekam usmerniť, mal jej tak mnoho, celé vnútro plné lásky ktorú nemal komu dať. Po tom všetkom čo si musel vytrpieť, chcel niekoho kto sa o neho postará. Na tom nebolo predsa nič nevšedné alebo zlé. Nechcel toho tak veľa.
„Yunho!“ za latkovým plotom stál Changmin. Chvíľu sa na seba dívali než sa Yunho postavil. Prešiel pár krokov k plotu a pozdravil.
„Ako vieš kde bývam?“ opýtal sa Yunho skôr než Changmin stihol položiť svoju otázku.
„Jaejoong,“ odvetil nedobrovoľne, „viem kde býva on a zastavil som sa u neho. Povedal mi, že bývate vedľa seba.“
„Ako sa má?“ opýtal sa Yunho. Sklopil zrak a bruškom prsta prešiel po latke plotu.
„Myslím, že dobre.“ Odvetil neurčito.
„Chceš odo mňa niečo?“
„Yunho ste susedia, prečo za ním nezájdeš a neopýtaš sa ako sa má?“
„Chcel si odo mňa niečo?“ opýtal sa znova Yunho.
Changmin si povzdychol. Yunho sa nezmenil, nie výzorom, avšak v jeho tvári sa odrážala chladná maska. Jeho oči takmer mlčali. Akoby ich mal otvorené len preto, že musel. Nebolo mu príjemné sa dívať do tváre ktorá musela trpieť jeho prítomnosť. Čím dlhšie sa díval na Yunha, čím dlhšie stáli oproti sebe, oddelení latkovým plotom, tým odmeranejšie Yunho vyzeral. Akoby sa jeho celý svet roztiahol na veľkosť záhrady. Bolo v ňom niečo malé a tragické a všetko ostatné bolo prázdne.
„Prečo sa s nami nejdeš prejsť? Môžeme ísť za Jaejoongom, a prejsť sa spoločne.“
„Nesmiem bez svojho otca odchádzať z pozemku domu.“ Yunho odstúpil. Otočil hlavu na Jaejoongov dom a chvíľu mlčal. „Ale vďaka že si prišiel. Nečakám, že by prišli ostatní.“
„Yunho, stále sme priatelia.“
„Je Jaejoong v poriadku?“
„Je v poriadku.“
Yunho založil ruky na hrudi. Otočil sa tvárou k susednému domu a pohliadol na okno zastreté žalúziami. Určite mal zastreté aj závesy. Zdvihol jednu ruku a nervózne si vložil necht palca medzi zuby. Pevne sa zahryzol a ostal nehybne pozorovať okno. Stál nehybne niekoľko minút, pozoroval okno ako začarovaný. Náhle sa otočil na Changmina a obe ruky zložil pozdĺž tela. Prstami podobral rukávy bieleho svetru a zovrel ich v dlaniach. Sklonil hlavu hlboko medzi rameno a vzlykol.
„Yunho,“ Changmin položil ruky na oblé latky plotu, „môžem ísť k vám?“ opýtal sa naliehavo.
„Nie je to dobrý nápad.“ Cúvol dozadu, do tieňu záhrady. „Prosím odíď Changmin.“ Otočil sa mu chrbtom a usadil sa späť na lavičku.
Changmin ustarostene pohliadol na susedný dom. Hovoril s Jaejoongom veľmi krátko, prehodili len pár slov a on sa potom zastavil u Yunha. Nevedel čo presne by mal od neho očakávať ako sa chovať, ale rozhodne nečakal, že by ho počul plakať. Mal nutkanie preliezť plot, ale na druhej strane tušil, že by to bol útok na Yunhovu bezpečnú zónu.
„Je to zvláštne, však?“ prehovoril Yunho z lavičky. „Ja som zvláštny.
„Nie si zvláštny, len...“ odmlčal sa. Nemal právo strkať nos do Yunhových záležitostí, alebo sa ho opýtať ako sa má, prípadne sa ho snažiť o niečom presviedčať. Yunho mal teraz vlastný svet do ktorého on nijako nezapadal.
„Pohádali ste sa?“ opýtal sa nakoniec.
Yunho mlčal. Neotočil sa k nemu tvárou, ani neprehovoril. Náhle Changminovi prebehlo mysľou, že možno tie slová neboli určené pre neho. Netušil akú diagnózu mu doktori stanovili. Cítil sa vyľakane ako malé dieťa ktoré náhle stojí osamotené s cudzou osobou. Stratený a bezradný.
„Mám pocit akoby som bol preč,“ znova prehovoril Yunho, „akoby som bol preč, tak dlho preč, celé roky. Bol som preč, a zrazu som tým kým som vždy mal byť. Mám pocit, akoby moje srdce bolo iné, akoby môj mozog patril niekomu inému.“
„Som rád, že si v poriadku.“ Odvetil Changmin. Nemal čo iné povedať. Cítil sa tak príšerne stratený, akoby sa ocitol na inej planéte. Yunhova aura bola neznáma, tmavá a tak chaotická. Vysielal okolo seba zvláštne vlny ktoré Changmina znervózňovali.
Keď odchádzal, a nechával latkový plot za sebou, opúšťal ho aj ten prazvláštny neidentifikovateľný pocit. Zároveň cítil, že robí veľkú chybu keď necháva Yunha v tomto stave za sebou. Mal o neho strach a čo viac, zrazu si uvedomil, že má strach z neznámeho. Yunho bol pre neho náhle tá obrovská neznáma ktorú nechápal. Možno to tak malo ostať.
„Changmin!“ jeho meno zaplnilo celú ulicu. Hlboký, sýty hlas volal jeho meno priam zúfalo. Changmin sa otočil. Srdce sa mu divoko rozbúšilo v hrudi. Pohliadol na Yunha ktorý náhle pribehol k plotu. „Urobil som niečo zlé?!“ zvolal už o poznanie tichšie.
„Nie, určite nie.“
Určite nie, Yunho. Musel odísť a nechať Yunha pri plote. Tiesnivý pocit mu zvieral hrdlo. Vydýchol si až keď zabočil za roh a stratil dom z dohľadu. Cítil sa pokrytecky a zbabelo, ale na sedemnásť ročného to bol dostatočne odvážny krok, navštíviť svojho duševne chorého priateľa. Presne takto sa snažil Changmin uchlácholiť svoje svedomie. Veľmi sa mu to nedarilo.
Cítim sa iný.

         Jaejoong sedel v kuchyni s hlavou opretou o ruku. Díval sa na obálku kuchárky ktorú tam položila jeho matka. V pozadí hralo rádio zahraničnú pieseň. Tempo piesne bolo rýchle a melódia letná. Prial si aby dostal domáce väzenie, chcel sa schovať pod perinu a už v živote spod nej nevyliezť. Neznámo ktoré ho vtiahlo do svojej deprimujúcej prázdnoty ho privádzalo k šialenstvu. V hlave mal zmätok a myšlienky sa mu neustále miešali jedna s druhou. Snažil sa prísť na to, čo povie Yunhovi, a pri tom mu myseľ odbiehala k minulej noci. Vedel, že ak s tým čoskoro niečo neurobí, utrápi sa a nakoniec sa úplne zblázni. Yunhovi ostávali už len tri dni do odchodu a on sebecky sedel nalepený na stoličke v kuchyni akoby mal nekonečne veľa času na to aby vyriešil svoje problémy a zmätky.
„Nepôjdeš dnes pozrieť Yunha?“ Hana pretrhla krehkú niť jeho myšlienok. „Kým nespravím obed. Mohol by ísť k nám na obed, čo ty na to?“
Jaejoong mlčal. Náhle jeho centrum rozhodovania vypadlo, dostalo skrat. Nedokázal posúdiť čo je dobrý nápad a čo nie.
„Ja rozumiem, že ste veľmi dobrí priatelia. Som za to rada a veľmi si mu pomohol, ale čoskoro sa bude musieť začleniť do života ako ostatní...“ Hana pokračovala vo svojom monológu. Vôbec ju nevnímal.
Priatelia. Jaejoong sa náhle postavil a bez slova odišiel z kuchyne. V predsieni sa obul do tenisiek a vzal si kľúče od domu. Hneď ako za sebou zatvoril dvere udrela do neho vlna horúčavy. Bolo príšerne dusno na to, že v noci bola búrka. Zišiel schody dole a pomalým krokom prešiel až k chodníčku ktorý viedol do domu vedľa. Akurát chcel zazvoniť, keď zahliadol Yunha na záhrade. Sedel na lavičke a na sebe mal jeho biely sveter.
„Idem za tebou!“ zvolal Jaejoong. Podišiel k latkovému plotu a začal ho preliezať. Jediný vchod na záhradu bol zozadu z domu. Jaejoong sa opatrne zachytil latiek plotu a nadvihol sa. Zdvihol nohu a preložil ju na druhú stranu.
„Ty sa dolámeš!“ Yunho bol do troch sekúnd na nohách. Pribehol k Jaejoongovi a pomohol mu sa dostať cez plot. „Si v poriadku, nie je ti nič?“
„Nie.“ Jaejoong si napravil tričko.
„Určite ti nič nie je?“ Yunho mu venoval starostlivý pohľad. Jeho oči boli stále červené od plaču a naplnené starosťami.
„Som úplne v poriadku.“
„Ale, ale...“ Yunho k nemu vystrel ruky. Nevedel čo má spraviť skôr, či skontrolovať jeho telo alebo ho rovno objať a rozpučiť. Mal v sebe toľko energie ktorú nemal ako využiť. Túžil Jaejoonga objať, poriadne ho stisnúť, zdvihnúť do vzduchu a točiť sa s ním ako blázon kým by obaja spadli do trávy. Práve Jaejoong ho učil sebakontrole, pri ňom si pestoval svoju trpezlivosť a zdržanlivosť.
„Preliezol som kvôli tebe plot.“ Odvetil Jaejoong s úsmevom. „Máte niečo na pitie?“
„Jae,“ opäť k nemu natiahol obe ruky. Prekročil z nohy na nohu a nervózne zahýbal prstami.
„Objímeš ma, alebo robíš len rozcvičku?“
Jaejoong si povzdychol. Obaja boli nervózny, ale zdalo sa akoby Yunho stál na žeravom uhlí. Nevedel sa rozhodnúť čo má spraviť, jeho tvár však kričala len jedno a to isté stále dookola až kým Jaejoong k nemu nespravil krok a objal ho. Pevne ho objal okolo pásu a líce si položil na jeho rameno.
„Nie je ti horúco?“ opýtal sa keď ucítil na líci vlnu svojho svetra.
„Nie.“ Odvetil potíšku a nežne zovrel Jaejoongove telo.
„Chcel som...“
„Milujem ťa,“ skočil mu do reči Yunho.
„Prečo?“
Yunho strnul. Bola to obyčajná otázka, mal by vedieť na ňu odpovedať okamžite. Zamiloval sa, dal to najavo a teraz stačí aby povedal prečo. Jaejoong bol v jeho náručí horúci, mäkký a voňavý. Neexistoval svet v ktorom by chcel bez neho žiť.
„Si ku mne tak...“ pustil Jaejoonga, „láskavý...“ zovrel pery pevne k sebe.
„To je všetko?“
„Keby som mohol, tak si ťa vezmem.“
Jaejoong sa zasmial. Krátko a nahlas. Trpezlivo si prešiel prstami po čele. Chvíľu sa díval na trávnik než opäť zdvihol zrak hore. Pohliadol Yunhovi do tváre. Ostávalo tak príšerne málo dní, príšerne málo momentov ktoré mohli spolu zdieľať.
„Nechcem hovoriť o tom čo bolo, naozaj nie.“ Jaejoong sa pobral k lavičke na ktorú sa usadil. Vystrel nohy pred seba a počkal na Yunha kým sa k nemu nepripojí.
„O tom aký som býval?“ opýtal sa Yunho.
„Neviem aký si býval, viem aký si teraz.“
„Povedal by som ti, že sa mnoho vecí zmenilo.“
„Predtým, keď sme sa zhovárali, povedal si mi, že sa bojíš toho kým si býval.“
Yunho sa odmlčal. Namiesto toho pohliadol hore do okna domu kde sa nachádzala izba jeho otca. Bolo tak jednoduché ujsť. Preliezť plot a stratiť sa v studenom a nepríjemnom Soule. Za každým, keď sa pohol, keď sa nadýchol, cítil v sebe chlad, ako v kamennej miestnosti. Jeho myseľ bola zamknuté a studené miesto.
„Možno keby som odišiel,“ odvetil po chvíle ticha Yunho, „veci by sa zmenili. Ty nie si odtiaľto.“
„Keď sme sa prisťahovali, mal som desať. Veľkomesto bolo pre mňa strašidlo. Ani neviem čoho som sa bál viac, či toho, že ma niekto unesie a znásilní, alebo či do mňa niekto strčí na ulici a nechtiac ma zabije. Vydesil by som asi mnoho ľudí. Ľudia vo veľkomestách sú netrpezliví, odmeraní a bezohľadní.“
„Tak som sa ti javil?“ Yunho otočil k nemu hlavu, „bezohľadný hajzel?“ pousmial sa.
„Taký si naozaj bol. Neviem, či to bolo štádium, alebo len zmätok v hormónoch.“
„Po pravde,“ Yunho sa krátko zasmial, „neviem kým som, netuším kto teraz som.“ Vložil si tvár do dlaní a pokrútil hlavou. „Možno len hlupák.“ Zašomral do dlaní.
„Yunho,“ Jaejoong priložil dlaň na jeho chrbát, „nesmieš byť na sebe tvrdý. Na všetko máš dostatok času.“
„Vážne?“ náhle stiahol ruky dole z tváre a naklonil sa tesne k Jaejoongovi, „mám na všetko dostatok času? Pretože mi ostávajú tri dni a budem sa musieť vrátiť na psychiatriu. Myslíš, že je to príjemná myšlienka? Ja tam nechcem! Nechcem sa tam vrátiť! Nemám dostatok času!“
Pomohol by som ti. Jaejoong pohliadol rezignovane do zeme. Po celý čas sa snažil ignorovať ten fakt, že Yunho odíde. Odsúval všetko dozadu, od seba aby nemusel čeliť následkom. Povedal si, že ak podstatné odsunie, ostanú mu len detaily problému a tie tiež môže pomaly odsúvať na bok, pokiaľ sa problém opäť nevynorí. Tým veľkým problémom bol Yunho a jeho horúce dlane, jeho pery a jazyk, jeho oči a tvár. Jeho tichý ston a šepot do tmy. Náhlym obrovským problémom bola skutočnosť, že Jaejoong mal prvý intímny kontakt s chlapcom – s rovnakým pohlavím.
„Ja, ja...“ Jaejoong sa snažil nájsť slová aby vyplnil zlovestné ticho, „neviem... neviem čo mám urobiť. Neviem ako uľaviť tvojmu trápeniu, ako sa mám...“
Yunho sa pootočil. Sledoval tvár svojho priateľa, človeka do ktorého sa zamiloval behom tak krátkeho časového úseku, že jemu samotnému to naháňalo strach. Netušil čo je láska, nevedel ako sa prejavuje a ako je cítiť. Zrazu mal ten silný pocit povedať milujem ťa a čím viac sa díval do tváre osoby ktorú miloval, čím viac sa snažil vryť do pamäte každý detail tváre, tým viac si bol istý, že presne takto sa láska prejavuje. Potrebou si pamätať každý úsmev a pohľad. Nechcel prísť o nič, ani o jeden výraz tváre.
„Neviem kedy sa vrátim Jaejoongie,“ povedal nežne, „ale až sa vrátim, naše cesty sa znova rozídu a ty to vieš. Nebudem môcť ostať v škole a kto vie, či sa vrátime do tohto domu. Ja už v nič neverím, pretože veci sa menia priamo pred mojimi očami. Prestávam dúfať.“
„Ale ja som tu stále, Yunho. Vieš kde bývam. Ja ostanem.“
„Bol by som rád.“ Pousmial sa. „si ako bod ku ktorému sa vždy môžem vrátiť a začať od znova.“ Zasmial sa krátko. „Neviem či to dáva zmysel.“
„Dáva. Nebudeš tam navždy, ani rok, ani pol roka, a možno ani mesiac.“
Yunho prikývol. „Nechcem aby si za mnou chodil.“ Takmer celý sa otočil k Jaejoongovi. „Ja... neviem či...“ zovrel pery k sebe. Okamžite znervóznel a dal to najavo aj vďaka svojej nohe ktorou netrpezlivo podupkával. „Čo to kurva trepem! Chcem aby si chodil za mnou! Každý deň! Každý jeden.“ Vzal ho za zápästie a pritiahol k sebe. „Chcem aby si za mnou chodil, ale...“
„Ja to chápem, myslím, že áno...“
„Dobre.“ Prikývol a sám sa pritiahol bližšie k Jaejoongovi. „To je dobre.“ Naklonil hlavu na bok a bez zaváhania ho pobozkal.
„Toto nemôžeme robiť na verejnosti,“ šepol Jaejoong.
„Verejnosť ma už nemôže viac ohroziť.“
„Ale mňa áno.“ Bruškami prstov pohladil Yunhovu tvár.
„Jae ty pôjdeš na univerzitu?“
Hm,“ prikývol a odtiahol sa do rozumnej vzdialenosti od Yunha.
„A budeš bývať sám?“
„To neviem, ale zrejme áno.“
„A čo tvoja choroba?“
„Nie je to už tak zlé. Doktor mi povedal, že môj rast sa rapídne spomalil. Zrejme dorastiem ešte tri, štyri centimetre a bude koniec. Moje kosti sa spevnia a vraj budem schopný začať aj behávať a cvičiť.“
„To je skvelé.“ Prekvapenie v Yunhovej tvári bolo reálne až tak veľmi, že jeho zaskočený výraz Jaejoonga rozosmial.
„Mal by si sa vidieť.“
„Ja sa vidím,“ usmial sa krátko, „v tvojich očiach.“ Naklonil hlavu na bok.
„Yunho!“ ťapol ho po ramene.
„To sú rozpaky čo zakrývaš?“
„Nejako podozrivo rýchlo si začal flirtovať.“
„Flirtovať?“ napriamil sa so smiechom, „keby som začal flirtovať, tak sa určite predo mnou už vyzliekaš.“ Prikývol.
„To určite. Akoby som mal záujem.“
Obaja vedeli, že sa nebezpečne priblížili k tému ktorú obaja odsúvali bokom. Yunho cítil zvláštne mravčenie v prstoch na nohách. Nútilo ho to s nimi neustále pohybovať. Už nebol nervózny, mal len prebytok energie ktorú si nemal kde vyliať. Lieky ho síce upokojovali a pokúšali sa ho zbaviť energie ktorú potreboval aj na dýchanie, ale za každým keď pomyslel na noc s Jaejoongom, jeho telo sa naplo ako struna.
„Ten dom, kto pred nami v ňom býval? Pamätáš si to?“ opýtal sa Yunho. Snažil sa prekryť svoju túžbu opýtať sa Jaejoonga či chce zopakovať ich spoločnú noc. Po ničom inom netúžil, len sa opojne ukryť medzi jeho stehná.
„Ten dom bol asi rok neobývaný, snažili sa ho predať. Pred tým tam býval pár s dvoma malými deťmi. Odsťahovali sa do centra mesta.“
„Akí boli?“
„Tí susedia?“
Yunho prikývol. Rukami drvil okraje lavičky na ktorej sedeli. Nohy mal stále nepokojné.
„Obyčajní. Nič zvláštne na nich nebolo. Nehovor mi, že u vás straší alebo také niečo.“
„Mali zviera?“
„Nie.“
„A čo auto? Aké mali auto?“
„Červenú Kiu – Yunho čo je s tebou?!“ Jaejoong ho vzal pevne za rameno. „No tak! Upokoj sa!“
„Môžeme sa pomilovať?“ opýtal sa naliehavo. Jeho pohľad bol zaseknutý do trávy. Vystrel pred seba nohy a zhlboka sa nadýchol. „Naozaj by som to chcel.“
Jaejoongova tvár sa zaliala rumencom. Otočil hlavu pred seba a ako na povel pohliadol do zeme. Yunho vedel byť priami, nechodil okolo horúcej kaše aj keď sa snažil veci najskôr naznačiť. Pokúšal sa byť mladým gentlemanom. Tento krát jeho pokus nevyšiel. Jaejoong bol červený aj za ušami a Yunho na tom nebol inak. Obaja sedeli v takmer identickej polohe.
„Predstavoval som si,“ prehovoril Yunho potichu, „aké by to bolo. Viem, že nechceš hovoriť o tom čo sa medzi nami stalo naposledy. Nechcem aby si si myslel, že na teba tlačím, pretože o tri dni odchádzam.“ Odmlčal sa.
Keď sa Jaejoong konečne osmelil a otočil hlavu na svojho priateľa, Yunho opäť prehovoril a takmer ho vyľakal. „Nedokážem s tou túžbou nič urobiť. Proste...“
„Yunho,“ prerušil ho hanblivo, „my... ako by sme...“
„Páčilo sa ti to.“ Pohliadol mu do oči.
„To... to... to bol ako výrok? Pretože si to povedal tak samozrejme akoby...“
„Povedal si, že sa ti to páčilo.“
„Páčilo, ale hovoriť o tom... aby sme sa... je tak...“
„Čo? Nenormálne? Nie som normálny.“
„Tak o sebe nehovor!“ Jaejoong zvýšil hlas. Nakoniec sa zhlboka nadýchol a rozhodol sa vziať veci do vlastných rúk. Yunho mal pravdu, nebol normálny, pretože jeho zmysli boli vydesené, a hlavne mal strach. „Myslíš si, že už tu pre teba nebudem až sa vrátiš?“
„Nie, ja viem, že tu budeš,“ odvetil Yunho, „ale chcem na to spomínať. Chcem mať úžasnú spomienku, chcem byť nedočkavý, chcem sa snažiť, chcem byť pozitívny. Povedal som, že si ako môj bod ku ktorému sa vždy môžem vrátiť. Safety point.
„Ale to neznamená, že by sme na to mali skočiť len tak...“ mykol plecami.
„Ja ťa neprehováram Jaejoongie, naozaj nie. V tomto si ten chytrejší ty. Ja som len sebecký malý Jung.“
„Malý rozhodne nie si.“ Odvrkol Jaejoong a až potom si uvedomil ako jeho veta vyznela.
„A to si predstav, že ešte budem rásť.“
„Pre boha nie!“
„Budem vyšší než ty, musíš sa s tým zmieriť. Trpaslík.“
Obaja sa zasmiali. Ich smiech netrval dlho a opäť nastalo medzi nimi tiesnivé a intímne ticho.
„Vieš vôbec ako na to?“ šepol Jaejoong.
„Prečo šepkáš?“
„Pretože!“
„Samozrejme, že viem ako na to. Videl som to na videu a v mange a podobne.“
„V mange? Ty čítaš...“ znova šepol na čo si odkašľal aby našiel svoj hlas, „ty čítaš takúto mangu? Vie o tom tvoj otec? Ak to nájde tak...“
„To je posledná vec ktorá by mala trápiť môjho zasraného fotra, nemyslíš?“
„Čo tie vulgarizmy? Kedy sme sa dostali od milujem ťa Jaejoongie po zasraný foter?“
Yunho posmutnel ako zbité šteňa. Jemne sa zhrbil a opäť začal dupkať oboma nohami. Tento krát z nervozity. Snažil sa zlepšiť si vzťah s otcom, ale za každým sa v ňom prebudila nespútaná nenávisť k všetkému čo robil.
„Budeme hovoriť len o mne. Od teraz.“ Rozhodol Jaejoong.
„Narcis.“
„Ale som krásny narcis.“ Vzal Yunha za ruku a pevne ju zovrel vo svojej dlani. „A teraz mi povedz, ako si myslíš, že my dvaja by sme mali... tamto.
„Stále sa červenáš.“ Usmial sa Yunho.
„Na tretí, posledný deň. Predtým než budeš odchádzať,  mohol by si prespať u mňa. Nebolo by to podozrivé.“ Jaejoong si bol istý, že jeho teplota stúpla o celý  jeden stupeň a červený nebol už len za ušami ale aj na zadku. Samozrejme, že sa Yunho tváril ako expert na sex len preto, aby mu dodal pocit bezpečia. Obaja boli takí istí laici, Jaejoong dokonca ešte väčší. Každý intímny podnet prišiel vždy od Yunha.
„Ale vieš, že kondómy a gél budeš musieť zohnať ty.“ Upozornil Yunho.
„Viem.“ Odsekol potichu.
„Nemám povolené vychádzky, takže je to na tebe. Vieš aký veľký môj penis je, a na škatuľkách od kondómov....“
„Yunho!“
„Kúp škatuľku, nie len jeden kondóm.“
„Môžeš prestať?“
„Chcem ti len pomôcť.“
„Tak sklapni.“
Yunho sledoval tvár svojho už takmer milenca. Jeho červené líčka, a pery ktoré si od nervozity stále olizoval. Stačilo aby sa ho dotkol, len prstom, zľahka a bol si istý, že Jaejoong splanie ako papier. Po tom túžil, to chcel vidieť a vnímať. Pousmial sa. Naozaj si to ty, ten bezpečný bod v mojom živote. Neodolal a priložil dlaň na Jaejoongovu tvár. Jeho líce bolo príjemne teplé. Jaejoong zatvoril oči a oprel si hlavu o Yunhovu dlaň.
Len na chvíľu.

         Yunho našiel svoju starú zbierku tanečných vystúpení na DVD. Skôr než si prezrel čo len jedno video, chcel si byť istý, že mu otec dovolí stráviť posledný deň u Jaejoonga. Celé dva dni sa snažil chovať vzorne a pokojne. Keď ho otec s niečím naštval, jednoducho odišiel do izby a tam mlátil do matraca. Vedel, akoby si dokázal jednoducho uľaviť od psychickej bolesti, bolo to tak prosté ako ranný svet slnka. Nemyslel si však, že v dome nájde použiteľné žiletky a nožničky zanechávali príliš širokú ranu. Jeho zápästia boli súčasťou liečby ktorú podstupoval. Každá jedna rana ktorú si spôsobil.
„Čo robíš?“ Kwon vošiel do izby skontrolovať svojho syna. „Máš zbalené veci?“
„Niektoré z nich.“ Uložil DVD späť do papierového obalu a vsunul ho do bočného vrecka ruksaku.
„Ráno o deviatej ťa vyzdvihnem.“
„Skvelé.“ Odsekol krátko.
„Yunho, ja viem, že máš pocit, že si na tom lepšie, a chceš ostať, ale nikto to neposúdi lepšie ako lekári.“ Kwon sa díval na chrbát svojho syna. Nezdalo sa, že by Yunho chcel namietať alebo vyjadriť vlastný názor k veci. Zdalo sa, že je s tým zmierený. „Nemohol som si nevšimnúť ako sa tvoj vzťah s...“ povzdychol si. Slová o Jaejoongovi mu nešli na jazyk.
„Pôjdem.“ Yunho sa postavil a prehodil si ruksak cez rameno.
„Máš ho veľmi rád, že?“
„Môžem už ísť?“
„Len sa s tebou chcem ešte porozprávať, než odídeš.“
„Ja si otvorene pamätám ako si mi nadal do buzerantov a nebolo to tak dávno.“ Pretiahol sa okolo svojho otca von z izby. Zbehol schody dole do predsiene a rýchlo sa obul.
„Tak som sa mýlil!“ zvolal Kwon z poschodia, „prepáč mi!“ rukami sa oprel o zábradlie.
„Až to budeš myslieť vážne, tak vieš kde ma nájdeš,“ otvoril dvere, „číslo osemnásť,  na dverách mám menovku!“ zabuchol za sebou.
Jaejoong sedel na verande už od skorého rána. Premýšľal akým spôsobom by mal vysvetliť svojim rodičom, že je evidentne orientovaný na rovnaké pohlavie. Jeho otec by ho označil za zmäteného a matka by poukázal na Yunha ako na zdroj všetkého trápenia. Ľudia sa predsa takto nemenia, z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, z mesiaca na mesiac. Veľmi dlho premýšľal o Yunhovom návrhu. Vedel, že jeho túžba po intímnom styku nebola žiadnou podmienkou ani pravidlom. Nenútil ho ani sa ho nesnažil presvedčiť.
Neublíž Yunhovi len preto, že sa cítiš zmätene.
„Ahoj, ty moja spanilá duša.“ Yunho stál na schodoch od prednej verandy. „Dúfam, že nemeškám, mal som to celkom ďaleko.“
„Na sto percent meškáš. Neviem síce koľko je hodín, ale určite meškáš.“ Pousmial sa Jaejoong.
Yunho sa k nemu usadil. Ruksak zložil k svojim nohám. Chvíľu mlčal a pozoroval Jaejoonga. Každý jeho pohyb, ako si zívol, natiahol pred seba ruky a vsunul dlane medzi svoje stehná. Bol nervózny.
„Vieš čo ma teší najviac?“ opýtal sa Yunho.
Jaejoong zavrtel hlavou.
„Že si tu so mnou. Po tom všetkom čím som si prešiel, čomu som ťa vystavil... nemôžem uveriť, že tu spolu sedíme. Ani si ťa nezaslúžim.“
„To máš pravdu, som na teba príliš inteligentný, zatiaľ čo ty si bambus ktorý sa stále obviňuje. Neviem odkiaľ sa to v tebe berie.“
„Hovoril som o tom s doktorom, ale aj tak nechápem čo hovoril.“
„Yunho ja ťa mám naozaj rád. Z toho fagana ktorý sa ma snažil prelomiť na polovicu sa stala ohľaduplná osoba.“
„Aj to mi vysvetlil môj doktor,“ pousmial sa Yunho, „tomu som celkom pochopil. Povedal, že moju reakciu na okolie, ako si povedal toho fagana vo mne spustil stresový hormón. Jednoducho som sa bránil.“ Otočil hlavu na Jaejoonga a naklonil sa k nemu. „Je to príšerne zložité vieš?“ úsmev mu takmer okamžite zmizol z tváre. „pretože máš vlasy ako ona. Čierne, havranie, tak jemné...“ zdvihol ruku. Medzi prsty vzal pramienok Jaejoongových vlasov. „Nebola vždy taká...“
Jaejoong spozornel. Yunho mu nikdy nevyprával o svojej matke. Nikdy nebol tak otvorený. Vedel, čo sa medzi nimi prihodilo, zhruba ako sa k nemu správala, ale toto všetko vedel od doktora s ktorým sa zhováral. Vedel aj toľko, že on bol stresovým spínačom pre Yunha. Jeho výzor a mrazivá arogancia ktorou ochraňoval sám seba.
„Pamätám si jednu dve veci z môjho útleho detstva.“ Otočil sa späť dopredu. „Učila ma bicyklovať sa. Pamätám si, ako sme spolu každé ráno cvičili. Usmievala sa. Vtedy sa ešte usmievala... než sa stali všetky tie príšerné veci ktorým doteraz nerozumiem. Vieš, možno mala tiež nejaké psychické problémy a môj otec to ignoroval tak ako všetko ostatné.“
„Mal si ju rád?“ Opýtal sa Jaejoong opatrne.
„Ja ani neviem,“ pohliadol stratene na oblohu, „netuším, vôbec si to nepamätám.“
„Možno je to tak lepšie.“
„Vieš, hovorím si, že bez spomienok na ňu, by môj život nebol kompletný. Neustále by niečo chýbalo. Možno by bolo lepšie keby som si nespomenul a naďalej by som bol tým bezstarostným faganom, ale občas to najjasnejšie svetlo prichádza z najväčšej temnoty.“
Jaejoong sa pousmial. Zdalo sa, že sa Yunho pokúša myslieť pozitívne. Roky strateného života sa na neho vyliali ako olej a jeho otec škrtol zápalkou. Tam kde sa prepadol ostala pochopiteľne diera a aj keď ju po rokoch znova zasype, nezmení to ten fakt, že tá diera tam predtým bola. A presne tak, vznikajú jazvy na duši.
„Pozeráš veľa filmov,“ odvetil Jaejoong, „namiesto toho aby si sa venoval mne.“
„A kedy si sa stihol do mňa tak intenzívne zamilovať, že už žiarliš aj na filmy?“
„Včera.“ Odvrkol Jaejoong hravo.
„Takže je to čerstvé, preto tá žiarlivosť.“
Rozhostilo sa medzi nimi príjemné ticho. Jaejoong už nebol tak nervózny a Yunhova nálada sa konečne stabilizovala. Číslo osemnásť. Yunho sklonil hlavu. Vyhrnul si dlhý rukáv od trička. Odhalil svoj identifikačná náramok. Biela umelohmotná páska s radovým číslom. Pamätal si ho naspamäť. Pod týmto číslom bol registrovaný v ústave.
„Myslíš, že predo mnou bolo mnoho pacientov s číslom 7841? Alebo proste za každým náramok vyhodia a novému pacientovi pridelia nové číslo?“
„Nad tým som nepremýšľal.“
„Tiež si ho mal, že?“ otočil hlavu na Jaejoonga, „keď si ležal v nemocnici so zlomenými nohami.“
„Áno, ale netuším aký princíp na to používajú.“
„Navždy budem u nich evidovaný ako číslo 7841 nie? Takže je to osobné číslo. Je to len moje vlastné číslo.“
„Je to len číslo,“ Jaejoong položil ruku na jeho predlaktie, „Je to len číslo. Nie si jediný kto má číslo, a čoskoro sa ho zbavíš.“
Yunho bez slova prikývol. Jeho úsmev zmizol a na čele sa mu objavila vráska. Svet do ktorého sa zajtra vráti je plný čísel a slov ktorým nerozumie. Až ho konečne pustia, tak život s ním nebude jednoduchý. Nikdy sa nezbaví liekov a nikdy neprestane myslieť na to, že je číslom vo svete ktorý je tak krivý a čiernobiely až pripomína staré horory. Mánia bola ako žiarivý záblesk v tomto mrazivom svete. Akoby niekto vymenil čiernobiele vysielanie za farebné. Len na pár minút, na tak krátky časový úsek ktorý napumpuje mozog hormónmi. Trvá to vždy krátko, a potom príde opäť pád do čiernobielej ilúzie. Posttraumatický syndróm priniesol so sebou depresiu a šikmú plochu.
„Pôjdeme dovnútra.“ Rozhodol Jaejoong. Nepáčilo sa mu ako Yunho zrazu stíchol. „Najeme sa.“
Niektoré jazvy sú skutočné. Prilepené na koži. Chvíľami to vyzerá, že sa dajú odtrhnúť rovnako ako náplasť. Chvíľami si človek predstavuje, že bolesť je len snom.

         Jaejoongovi trvalo snáď celú večnosť, než sa pripravil do postele. V kúpeľni hľadel na seba do zrkadla a nervózne rukami zvieral okraje umývadla. Vedel, že ak povie nie Yunho sa už viac pýtať nebude. Nevedel prísť na dôvod prečo by sa mali spolu vyspať. Urobiť Yunhovi peknú spomienku, tak to rozhodne nebol dôvod prečo by chcel mať sex. Rozhodne sa na to necítil.
Zatiaľ čo Jaejoong debatoval sám so sebou zatvorený v kúpeľni, Yunho už sedel na matraci pri Jaejoongovej posteli. Prezeral časopis a krútil hlavou nad populárnou vlnou v hudobnom biznise ktorá priniesla pastelové odtiene vlasov. Nedokázal si predstaviť, že by mal na hlave modrú alebo ružovú farbu. Možno by sa hodila Junsuovi, ale jemu rozhodne nie. Odložil časopis na stolík, keď si spomenul, že vzal so sebou svoje tanečné vystúpenia. Postavil sa z matracu a podišiel k počítaču. Usadil sa na stoličku.
„Jaejoongie, požičiam si tvoj počítač!“ zvolal aby ho počul do kúpeľne. Cítil sa zvláštne nostalgicky a keď sa DVD v počítači načítalo na tvári sa mu dokonca objavil úsmev.
„Čo si hovoril?“ Jaejoong za sebou zatvoril dvere od izby. Posadil sa na kraj postele a vyklonil sa na bok aby videl poza Yunhov chrbát.
„Niečo ti ukážem.“ Yunho zapol video a rýchlo sa posadil k Jaejoongovi. „Sú to moje vystúpenia so školskou skupinou. Vystupovali sme na rôznych školských festivaloch. Tam vpredu to som ja.“ Poukázal prstom na monitor. Z reproduktorov sa začala šíriť popová, rezká hudba.
„Kto to spieva?“
„Ty nepoznáš Hyunu?“
„Ja príliš pop nepočúvam.“
„Ale nepoznáš Hyunu?“ znova sa opýtal nechápavo Yunho, „žiješ v Soule a nepoznáš Hyunu?“
„Nesledujem pop!“ oboril sa ofučane.
„Je toho toľko čo ti musím ukázať,“ usmial sa Yunho a vzal ho okolo ramien, „Pozri na mňa, vidíš tie pohyby? Býval som kráľ školy.“
„Nechcem aby si ma nútil počúvať pop!“ posťažoval sa mrzuto, „nemám pop rád.“
„A balady?“ Yunho k nemu otočil hlavu. Svoj nos takmer zaboril do Jaejoongových čiernych vlasov. „Máš rád balady?“ naklonil hlavu na bok a privrel oči. Perami sa letmo otrel o jeho ucho.
„Niektoré.“ Odvetil potichu.
„Ja tiež.“ Priznal Yunho a pritisol svoje pery na Jaejoongov krk.
Jaejoong na sekundu strnul. Nikdy necítil na svojom krku nič nežnejšie než osuška alebo svoje vlastne prsty. Yunhove pery boli vlhké a teplé a neostali na jednom mieste. Opäť začal debatovať sám so sebou či je dobrý nápad chcieť sex len preto aby mal Yunho peknú spomienku. Na sex boli však potreba dvaja, a spomienka ostane v oboch ľuďoch. Nakoniec ich životy boli ovplyvnené rôznymi chorobami a ani jeden z nich nevedel, kedy sa opäť všetko skurví. To najmenej čo mohol Jaejoong spraviť, bolo ukázať Yunhovi, že mu dôveruje a tak mu pomôcť v boji voči depresii.
„Seriem na to!“ Jaejoong sa otočil tvárou k Yunhovi. Chytil sa jeho ramena a pritiahol sa bližšie. Jeho stisk bol tak silný, že prekvapil aj Yunha a keď len o krátky okamih mal Jaejoong nad sebou, sediaceho na jeho stehnách, prekvapený výraz na tvári sa mu prehĺbil.
„Jaejoong, ty si si niečo dal v kúpeľni? Pretože...“ náhle bol umlčaný bozkom.
Ani jeden z nich nevedel kedy sa stihol ich bozk premietnuť do intímnejšej formy. Ich jazyky sa otreli o seba, Jaejoong potichu zastonal a Yunho napol svaly na rukách ktorými objímal Jaejoonga okolo pásu. Podvedome kontroloval svoju silu. V ten okamih keď Yunho zdvihol ruky nad hlavu a ľahol si na posteľ, Jaejoong prišiel o všetky obavy, ani na sekundu nepomyslel na to, že je iný, že by si mal dávať pozor, že to možno nie je dobrý nápad. Ani na chvíľu nepochyboval o tom, že vie čo robí.
„Mať ťa nad sebou, je úžasné,“ usmial sa Yunho, „ja v podstate neviem čo mám robiť, ale ty vyzeráš, že vieš...“
„Nelamentuj...“ Jaejoong sa oprel rukami pri Yunhovej hlave a sklonil hlavu k jeho krku. Vtisol bozk na jazvu ktorá sa ťahala z boku až dopredu. Nebola dlhá, ale stále bola ružová a citlivá. Yunho zatvoril oči.
Verím, že jedného dňa nájdeš človeka ktorý bude milovať tvoje jazvy.
„Naozaj to chceš?“ Yunho sa podoprel na predlaktiach, „chcem to počuť, a úprimne, či to chceš, alebo nie.“
„Keby som to nechcel, tak ti nesedím v lone a nevyzliekam sa pred tebou.“
Yunhovi prekvapením zdvihol oblečie. Naozaj, Jaejoong si vyzliekol tričko a pohodil ho ledabolo na bok. Nechápal, kde sa to v ňom berie, pretože Jaejoong bol vždy ten ktorý odmietal dotyky, a pri nežných gestách sa vždy strhol.
„V tom prípade...“ Yunho sa okamžite posadil. Vrúcne objal Jaejoongove telo a hladne pritisol pery na jeho kľúčnu kosť. Povedal si, že ak sa bude príliš sústrediť na to, čo má robiť, neurobí nakoniec nič a Jaejoongova otvorenosť a oddanosť sa stratí. Podkope mu sebavedomie tak isto ako aj sebe.
Ani jedného z nich netrápilo, že nezavreli dvere. V izbe neustála hrala hudba z Yunhových tanečných vystúpení. Ich tiché stony mizli medzi melódiami ktoré sa medzi sebou prelínali.
Jaejoong sa náhle ocitol na chrbte. Yunhove telo na neho doľahlo len z časti, cítil príjemnú váhu nad sebou. Jeho ústa boli vlhké, jazyk kĺzal po jeho pravom ramene až na hruď k bradavkám. Zanechával za sebou vlhké cestičky slín a horúce stopy. V očiach svojho milenca videl Jaejoong niečo blízke a krehké. Akoby sa dokázal cez tie oči dotknúť jeho srdca. Len sa díval do hnedých očí a túžil byť čoraz bližšie. Túžil po emóciách, potreboval nimi zaplniť svoje prázdne a chladné vnútro.
Neviem či to len potrebujem, alebo len chcem. 

4 komentáre:

  1. Omg, nevieš si predstaviť ako moc túto ff milujem :D Aj ich smexy time rozpíšeš? :D A myslím, že by bola škoda nechať blog len tak zhniť, bola by som rada, aby by si aj ďalej písala, no je to len na tebe :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. TY SI PO POL ROKU NAPISALA NOVU KAPITOLU AKOBY SA NECHUMELILO!
    ja som si bola celkom ista, ze poviedka ostane nedokoncena T___T a ty si napisala novu kapitolu! oh moj :D
    presne takychto yunjae u teba mam rada, dve otravy :D:D som fakt rada :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ja ťa vystískam! vôbec som nevedela, že pokračuješ v poviedke aj keď pomaličky! si úžasná! verím, že to dotiahneš až do konca! zaslúžia si to obaja, a Yunho si zalslúži happy ending!

    OdpovedaťOdstrániť