piatok 1. januára 2016

Diamond XVI.

Fandom: DBSK
O kom/o čom: yunjae
Žáner: dráma, psychologické, školské prostredie
Upozornenie: AU, slash, S/D, krv, násilie, depresia
Veková prístupnosť kapitoly: 18+
Stav: Rozpísané
Počet slov: 4391
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: Evanescence - Only one
Obsah: Jaejoong má krehké telo, Yunho krehkú myseľ, spoločne vytvoria svet odolnejší a tvrdší než je samotný diamant.

'fucking finally.


    Yunho si spomenul na klavír ktorý kedysi vlastnili. Otec ho predal. Spomenul si na kvetinovú tapetu ktorá lemovala vchodové dvere. Spomínal si na veci ktoré boli dávno za ním, v dome ktorý bol pokrstený krvou, násilím a zlým duchom jeho matky ktorý sa vznášal nad ním ako temný  oblak. Toto všetko bolo vzdialené z dosahu, ale blízke na dohľad. Všetko čo poznal sa rozpadlo na maličké kúsky. Niekde uprostred toho zmätku sa rozpadával on sám. Ani všetky lieky sveta z neho nespravia osobu ktorou býval. Ľudia často hovorievali, že nové začiatky sú ako nepopísaný papier. Bola to lož, nové začiatky sú tie najťažšie počmárané papiere aké existujú, pretože každý si do nového začiatku nesieme svoje tajomstvá ktoré sa postupom času okolo nových ľudí stávajú ešte temnejšími. Nezmysli ktoré ľudia taja akoby nový začiatok znamenal nový život.
Yunho sa chcel zmieriť len s tým, že je chorý. Také veci sa dejú bežne, tvrdil doktor. Oh áno, dejú sa bežne, ale nedejú sa bežne jednej jedinej osobe. Nechcel byť tou bežnou vecou zasiahnutý.
Ľudia sa väčšinou nechceli zhovárať o svojich chorobách, o postihnutí, ale on, v to poobede ktoré trávili na pikniku, netúžil po ničom inom. Chcel im povedať, že ak budú predstierať, že sa vlastne nič nedeje, nijako mu to nepomôže. Chcel hovoriť, chcel si byť istý, že chápu tomu čím prechádza. Všetci však mlčali. Jaejoongov pohľad bol prenikavý chladný, ako omrzlina ktorej sa už nikto nechytá.
Bože, ak si tu so mnou nechcel byť, prečo tu so mnou sedíš?
Yunho mlčal ďalšie dlhé minúty kým sa k nemu neotočil jeho otec. Na jeho prekvapenie si jeho otec a Jaejoongovi rodičia potykali. Počuť meno Kwon z úst iných ľudí bolo pre neho ako facka. Jeho otec bol vždy nazývaní priezviskom. Jediný kto ho volal menom bola jeho matka. Matka. Kwon sa opýtal či je Yunho v poriadku a či niečo nepotrebuje. Hovor s nimi. Yunho mlčal.
„Chcem sa prejsť,“ postavil sa na nohy, „nebudem ďaleko.“ Obul si tenisky.
„Jaejoong, prosím choď s ním,“ poprosil Kwon.
„Nie som psychopat ani blázon!“ zahučal Yunho, „môžem ísť sám.“ Rýchlym krokom prešiel cez trávnik hlbšie do parku.
Netrvalo dlho a Jaejoong sa postavil. Dobehlo ho svedomie a hlavne Yunho ktorý sa vytratil medzi stromami. Obul sa a prebehol cez trávnik. A ja nie som zraniteľný.
„Yunho!“ zvolal.
Už keď sa Yunho postavil z deky a venoval mu ublížený pohľad, mal pocit, že deň neskončí práve najpríjemnejšie. Yunho stál na kraji cesty a čakal kým prejdú autá.
„Vráť sa späť Jaejoong.“ Odvrátil od neho tvár.
„Neutekaj, ničomu to nepomôže!“
„Čo ty o tom vieš?“
„Yunho!“ zdôraznil, „ničomu to nepomôže rozumieš?!“ vzal ho za rameno a otočil tvárou k sebe. „Absolútne ničomu a hlavne ani sebe nepomôžeš ak teraz ujdeš!“
„Nikto sa so mnou nerozpráva!“ odvetil ľútostivo, „nikto sa so mnou nerozpráva.“ Dlaňami si zakryl tvár.
„Ale áno, zhovárajú...“
„Nie!“ skočil Jaejoongovi do reči, „všetci sa tvárite akoby to bol obyčajný rodinný piknik! Tvárite sa, že je všetko v poriadku, že sa nebudem musieť vrátiť do sanatória! Ale ja to viem, žijem s tým každú sekundu! A ja o tom chcem a musím hovoriť Jaejoong! Je to tá vec ktorá ma trápi a všetci sa k nej otáčate chrbtom! Mňa netrápi čo bude so školou, netrápi ma aké bude počasie, alebo čo budeme robiť zajtra! Trápi ma, že sa tam musím vrátiť! trápi ma, že som chorý a vy moju chorobu obchádzate akoby som mal lepru!“
Jaejoong mlčal. Zdalo sa mu, že sa ocitol vo večnej slučke kde za svoju dobrotu dostával len jedovaté slová a zlé zaobchádzanie. Vždy chcel s Yunhom hovoriť o jeho problémoch, o jeho chorobe, pocitoch. Vždy to chcel, bol to Yunho ktorý sa tomu bránil, a teraz mu vyčíta, že to nerobí. Radšej mlčal. Zaryte mlčal, pretože v ten okamih mal chuť Yunha sotiť na cestu. Chcel ujsť. Nemusel sa takto trápiť. Naozaj chcel ujsť.
„Povedz niečo, prosím,“ Yunho vtiahol do seba slzy, „prosím Jaejoongie, prosím...“
„Nemám čo,“ odvetil potichu, „nemám.
Yunho mal pocit, že sa pod ním otvorila zem. Klesol po kolená do horúcej lávy a pomaly sa prepadával hlbšie. Jaejoong stál pred ním s prázdnym výrazom. Neodrážali sa na ňom žiadne farby teplého leta. Pohlcoval ich do seba ako tá najtmavšia farba na svete. Všetko svetlo zhltol a stával sa ešte temnejším.
„Čo sa ti stalo Jaejoong kým som tu nebol?“
Jaejoong na okamih zatajil dych. Behom sekundy sa ním prehnala búrka pocitov. Yunho bol buď egoista alebo ignorat. Čokoľvek sa s ním stalo, rozhodne to súviselo s Yunhom. Takmer mu vykrvácal pri nohách. V tej krvi ležala všetka vina ktorú Yunho hodil na neho. Jeho pokus o samovraždu mala byť Jaejoongova vina a patrične to dal všetkým vedieť.
„Ja chcem hovoriť Jaejoong!“ vzal ho za rameno, „prosím.“
„Bože môj,“ Jaejoong pokrútil hlavou, „bože môj, bože môj...“
„Jae—“
„Moja vina?“ prerušil ho Jaejoong, „ktorú z tých vecí mi dávaš za vinu? Svoj pokus o samovraždu, alebo že sa ti samovražda nepodarila? Vyvršuješ sa na mňa kvôli svojej matke, alebo všetko dokopy? Som dobrým katalyzátorom pre tvoje emócie? Máš pocit, že som z ocele, alebo nemám srdce? Ako dlho si myslíš, že to vydržím?“
„Jaejoong ja som—“
„Robíš to od chvíle čo sme sa spoznali!“ odvetil chladne, „a to, že s tebou nehovorím o tvojich pocitoch a chorobe je preto, že sa snažím chrániť sám seba! Konečne sa snažím uchrániť svoj zdravý rozum Yunho, pretože ja som tu pre teba bol celý čas! Bol som s tebou, trpel som s tebou, bol som tým jediným čo si mal!“
Yunho sa zhlboka nadýchol a pohliadol do zeme. Prešla ním vlna nepokoja. Opäť sa vracal do minulosti s ktorou už nechcel mať nič spoločné. Stál tam a Jaejoong ako stelesnenie minulosti, ako boh pomsty mu trieskal hlavu o stenu. Mal vykrvácať vnútorne zo všetkých omylov a presvedčení ktoré mátali jeho rozum.
„Ja viem, že som nebol k tebe vždy fér,“ odvetil Yunho, „ale nemôžeš po mne chcieť aby som ťa v tomto momente prestal potrebovať.“
„Jediné čo od teba chcem Yunho, je trocha rešpektu. Chovaj sa ku mne ako k človeku.“
Rešpekt. Trocha rešpektu. Yunho zlomene prikývol. Vložil si ruky do vreciek od nohavíc a mlčal. Jeho pocity sa pre neho samotného stali stredobodom vesmíru, pretože mal pocit, že jeho bolesť je tá najväčšia a nezaslúži si ju. Pri tom Jaejoong bol tak krehký, akoby bol stvorený čierneho, matného skla.
„Prepáč mi.“
Jaejoong si povzdychol: „prestaň všetkých obviňovať,“ odvetil premožene, „inak sa nikam nepohneš.“
Musí byť niekto, aj keď len jedna jediná osoba, niekto komu dôveruješ.
„Nechcem sa tam vrátiť.“
„Ja viem Yunho, ja viem, ver mi, že ja viem.“
Yunho sa odvážil zdvihnúť zrak zo zeme. Pohliadol Jaejoongovi do očí a jemne sa pousmial. Vedel, že je unavený, vydesený rovnako ako on. Jeho chladné oči priam kričali: ja cítim toho viac než dosť.

         Večer bol teplý, plný sladkých vôní kvitnúcich kríkov, kvetín a stromov. Vzduchom sa šíril cvrkot cikád a piskot netopierov. Z východnej časti Soulu prichádzali veľké a tmavé búrkové oblaky. Yunho do seba nasával vôňu pravého leta. Akoby vošiel do starej izby s veľkým oknom ktorá sa po celé roky nevetrala. Sladký parfum a nábytok v pastelových farbách. Presne takýto obraz mal pred sebou keď do seba vdýchol a zatvoril oči. Veľký, slnkom presvetlená izba plná rôznych predmetov a spomienok.
„Našiel si si nové miesto na spanie?“ z okna oproti sa vyklonil Jaejoong, „Yunho!“ zvolal na neho.
„Hm?“ otvoril oči, „Jae...“ pousmial sa.
„Spíš v okne?“
„Zamyslel som sa,“ obránil sa Yunho, „a prichádza  búrka. Skoro som zabudol aký je vzduch pred búrkou sladký, všimol si si to niekedy?“
„Samozrejme, je presýtený vôňami. Dlho nepršalo, je bezvetrie a sparno. Akoby si otvoril pec kde sa pečie ovocný koláč.“ Odtiahol sa od parapety a na okamih zmizol z dohľadu.
„To je prirovnanie,“ zamrmlal si Yunho pre seba.
„Hádam sa nebojíš búrok?“ Jaejoong sa objavil späť v okne, ale tento krát bol polonahý.
„A čo ty?“ kývol na neho hlavou.
„Keď som bol malý,“ oprel sa o predlaktím o parapetu, „tak som sa bál hromov, pretože vždy rozvibrovali všetko sklo, vieš?“ pousmial sa, „bál som sa, že mi ten zvuk rozbije kosti na malé kúsky.“
„To je dosť,“ Yunho si odkašľal, „strašidelná predstava pre malého chlapca.“
„Oh, takých predstav som mával viac než dosť. To sa hold malému decku stáva.“  
Yunho sa oprel ramenom o stenu, takže čelil Jaejoongovi z profilu. Pohliadol na nebo a privrel oči. Všetko sa zdalo byť úplne normálne. Už dlho nemal žiadny panický záchvat a zdalo sa, že sa všetky syndrómy post traumatického šoku vytrácajú. Vedel, že sa môžu kedykoľvek vrátiť, ale rozhodol sa, že s tým naučí bojovať a hlavne žiť. Tak isto ako sa Jaejoong naučil bojovať a žiť so svojou chorobou. Už to nikomu nedávaj za vinu. Už nikomu, inak nevyhráš.
„Nechceš ísť von?“ prerušil Jaejoong ticho, „na verandu?“
„Ale bude pršať,“ Yunho sa znova vyklonil z okna, „otec ma zabije.“
„Ale nezabije, poď dole. Päť minút a som u vás,“ zmizol v izbe. Zatvoril okno a zastrel za sebou závesy aj záclonu.
Nebolo ťažké sa vytratiť z domu, pretože Kwon zaspal pri televízii. Akurát dávali počasie a výstrahu pred prudkou búrkou. Stačilo aby potichu vykĺzol z domu, priam sa mu táto možnosť núkala. Neutekaj. Nevedel či aj tento nevinný únik na verandu domu bol akousi protestnou formou úniku, ale nechcel to riskovať. Zatriasol otcovým ramenom aby ho prebudil.
„Môžem ísť na verandu? Jaejoong tam na mňa čaká,“ prehovoril k rozospatému otcovi, „mal by si si ísť ľahnúť hore.“
„Yunho...“ povzdychol si unavene.
„Na verandu len, s Jaejoongom.“
„Nebuď tam dlho.“
Yunho prikývol. Odišiel do predsiene kde sa prezul. Jeho vnútro zaplavilo teplo. Bola to dôvera ktorá v ňom začala malý plamienok a správne rozhodnutie ktorým sa vyhol zbytočným problémom.
„Tak sa usaď,“ Jaejoong už sedel na lavičke pod strechou verandy, „a vychutnávaj si tú vôňu pečeného koláča.“ Zasmial sa krátko.
Usadil sa k nemu a pohliadol na prázdnu ulicu. Pomaly sa zdvíhal vietor. Aj ten bol teplý a voňavý. Yunho sa opatrne nahol k Jaejoongovi. Takmer zaboril svoj nos do jeho čiernych vlasov. Mal utkvelú predstavu, že všetky vône a zázraky prichádzajú práve z jeho vlasov. Vietor sa zdvihol v jednej veľkej vlne.
„Yunho!“ Jaejoong sa k nemu otočil tvárou, „nie si na to už veľký aby si...“
Mal pravdu, všetky sladké vône a zázraky prichádzali od Jaejoonga. Bez slova Jaejoonga prerušil bozkom na jeho pery. Úplne všetky zázraky.
„Ostaň prosím so mnou,“ šepol potichu, „prosím.“
Jaejoong zatajil dych. Potichu prehltol a pohliadol z tesnej blízkosti do Yunhových očí. boli svetlé aj keď všade navôkol prevládala tma. Všetko svetlo ktoré v ňom ostalo sa presunulo do jeho milujúcich očí.
„Bez teba to nezvládnem. Asi zniem ako idiot teraz, ale... Jaejoong, ja to bez teba naozaj nezvládnem. Povedal si, že si bol ten jediný koho som mal, a stále si jediný koho mám.“
„Niečo podobné sa sľubovať nedá,“ odvetil potichu, „pretože ja ani netuším čo sa s nami ešte stane.“
„Práve preto ťa prosím, ostaň so mnou,“ priložil dlaň na Jaejoongovu tvár, „si na tom tak isto ako ja. Tvoji rodičia tu nebudú navždy, môj otec tiež nie.“
„Nepreháňaj Yunho, obaja máme priateľov.“
„Nehovorím o priateľoch, ale o rodine,“ znova Jaejoonga pobozkal, „o tom, že chcem byť tvoja rodina.“
„Čo...“ Jaejoong prerušil ich bozk, „o čom to pre boha rozprávaš?“
„Adoptujte si ma.“
Jaejoongovi sa chvíľami zdalo, že sa ocitol vo sne ktorý si doteraz neuvedomoval ani svojou bytosťou. Ako nočná mora s pocitmi. Odtiahol sa od Yunha aby vytvoril medzi nimi dostatočný priestor. Musel snívať, nemohla to byť skutočnosť.
„Adoptovať? Čo...“ zmätene pokrútil hlavou, „máš otca Yunho.“
„Zdá sa ti vari, že môj otec sa o mňa dokáže postarať?“
„Áno, momentálne to robí a veľmi dobre.“
„Klamal mi Jaejoong, celé tie roky mi klamal!“
„Aby ťa ochránil!“ postavil sa z lavice, „Yunho ja viem, že sa ti to zdá celé šialené a nechápeš tomu čo sa vlastne udialo, ale ty si zabil svoju matku!“ vyriekol. Jeho slová boli ako celkové zatmenie. Akoby zhasli všetky svetlá na ulici a za rohom čakali démoni ktorí sa nevedeli dočkať kedy ho stiahnu so sebou do pekla.
„Pane bože Jaejoong!“ sklonil hlavu a nervózne si prešiel po čele.
„Yunho, tvoj otec ťa chránil nejakým, zvráteným, hlúpym spôsobom, ale chránil. Nič lepšie mu v ten okamih evidentne nenapadlo, len než ochrániť svoje dieťa pred následkami,“ odmlčal sa, „ja viem, že tvoja matka sa k tebe nechovala normálne, musel si si vytrpieť veci a svoj podiel má na tom aj tvoj otec. Boh vie, že ho nemám rád a nikdy ho rád mať nebudem, ale svojim spôsobom ho rešpektujem za to čo urobil. Ja... neviem Yunho ako ti mám vysvetliť, že situácia v ktorej sa nachádzaš je možno tá najjednoduchšia zo všetkých možností.“
Yunho sa oprel. Nevenoval Jaejoongovi ani jediný pohľad. Hľadel pred seba do tmavých okien domu pred ním.
„To ale neznamená, že musíš prijať svoj osud. Neznamená to, že by si sa mal cítiť ako vrah. Tvoj otec to mohol zastaviť, všetko mohol zastaviť, ale nikto nemohol očakávať, ani ty nie ako to skončí. Tvoj problém je v tom, že za každú cenu musíš nájsť vo všetkom vinníka, inak sa nedokážeš pohnúť.“
„Vieš ako liečia na psychiatrii?“ Yunho na neho otočil hlavu, „snažia sa pripisovať vinu na vhodné subjekty a objekty aby z teba uvoľnili pocit viny.“
Jaejoong si sadol späť na lavičku. Premohol ho pocit viny. Nemal právo na Yunha tlačiť ani sa pokúšať zabárať svoje paprčky príliš hlboko do Yunhovej duše. Na to boli iní kompetentní ľudia. Nechcel zničiť ich dlhodobú prácu.
„Prepáč, nemám právo ti nič vyčítať ani vysvetľovať. Ja ani neviem o čom hovorím.“ Vložil si ruky medzi stehná a predklonil sa. Vietor priniesol prvé kvapky dažďu.
Sladkú vôňu vystriedal prach a drobné kamienky. Jaejoongovi sa vplietal vietor do vlasov. Vôňa náhle zmizla, akoby si ju vietor ukradol pre seba. Yunho sa pritiahol späť k Jaejoongovi. Chvíľu váhal než  ho odhodlane vzal okolo ramien a pritiahol k sebe.
„Máš pravdu, príliš sa sústredím na vinníka,“ vtisol mu bozk do vlasov, „ale nič to nezmení, a neuľaví to ani mne. Musím sa vzdať minulosti. Úplne sa jej vzdať.“ Oprel sa lícom o vrch hlavy.
„Navyše keby ťa naši adoptovali, už by si ma nemohol bozkávať.“ Zamrmlal Jaejoong.
„Jasné, že by som mohol!“
„To je incest!“
„Nevlastní bratia!“
„Incest!“
„Vrátim sa späť,“ Yunho zatvoril oči, „vrátim sa späť a budem v poriadku. Úplne v poriadku. Budeme spolu. Na ničom inom mi už nezáleží, chcem byť s tebou.“
Náhle sa vietor zdvihol do takej mieri, že obaja cítili ako sa zabodával do kože na tvári. Nepríjemný a plný prachu a piesku. Zahučal okolo nich a oprel sa do striech, okien a stromov ako buldozér.
„Myslím, že by sme sa mali vrátiť dovnútra!“ Jaejoonga sa postavil.
„Jaejoong!“ hlas jeho matky na verande sa strácal vo vetre, „vráť sa dovnútra!“
„Poď k nám,“ Yunho ho vzal za ruku.
„Nemám pri sebe lieky Yunho.“
„Hneď ako vietor ustane tak sa vrátiš.“
„Nie je to ďaleko, len pár metrov.“
„Prosím,“ naliehal Yunho.
Jaejoong neodolal prosebnému výrazu. Rukou svojej matke naznačil, že ide dovnútra domu. Chvíľu sa na ňu díval a možno sa mu to len zdalo, že pokrútila hlavou. Bola tma a vietor mu navial prach do očí. Vošiel za Yunhom dovnútra domu. Náhle bolo až príliš veľké ticho. Televízia bola vypnutá. Na okná začal dopadať dážď.
„Tento dom je krajší než ste mali predtým,“ ohodnotil Jaejoong.
„To pretože si v ňom ty,“ usmial sa.
„To bolo trápne Yunho.“
„Možno, ale zalichotilo ti to.“
Nasledoval Yunha na poschodie. Naozaj to bol malý dom. Menší než mali oni. Prešiel po chodbe až k dverám od izby. Ostal stáť na prahu a pohliadol hore na strop. Asi očakával, že tam budú znova fosforové hviezdy. Strop bol však prázdny.
„Nehanbi sa, poď dovnútra.“
„Ak si myslíš, že si vtipný, tak nie si.“ Jaejoong za sebou zatvoril dvere.
„Som neodolateľný,“ Yunho sa usadil na posteli, „kráľ neodolateľných.“ Zrazu sa prudko pohol a natiahol sa po Jaejoongovi. Vzal ho okolo pásu a pritiahol si ho k sebe na posteľ. „V pohode?“ opýtal sa pre istotu.
„Nie, myslím, že si mi zlomil panvu,“ odvetil s pokojom.
„Ah, tak to radšej skontrolujem, aby sme si boli istý,“ rukou skĺzol z jeho boku na bedrá a prstami začal prehmatávať kožu. „Bolí?“
„Trochu,“ šepol Jaejoong.
„A sem?“ prebehol zľahka prstami pod tričko, „bolí to sem?“ zasunul prsty pod lem teplákov. Bruškami prstov sa otrel o okraj spodnej bielizne.
„Bolí to všade,“ odpovedal.
Yunho vytiahol ruku spod Jaejoongových teplákov. Priložil ju na jeho stehno a jemne zovrel. Palcom obkrúžil kruh a čelom sa oprel o jeho rameno. Začínal mať pocit, že mu vnútro vybuchne. Dych sa mu zrýchľoval. Nemohol nájsť polohu v ktorej by ostal sedieť. Vedel, čo sa s ním deje.
„A sem?“ sledoval ako svoju ruku posúval hlbšie medzi Jaejoongove stehná, „sem?“
„Yunho,“ šepol Jaejoong, „úplne všade, do čerta!“ bolestivo si zahryzol do spodnej pery, „cítim úplne všetko.“
„Chcem ťa,“ perami sa otrel Jaejoongove ucho, „neviem ako, ale chcem.“ Venoval mu spŕšku bozkov ktorými posial celý jeho krk, „ale prídem na to.
Jaejoong začínal podozrivo mäknúť pod Yunhovými silnými dotykmi. Akoby poznal každý kúsoček jeho tela, vedel kde sa smie dotknúť, akú silu má použiť, kde pohladiť. Bolo to takmer samozrejme a čisté ako prvý zimný sneh. Z neohrabaných dotykov ktorými ho Yunho v minulosti častoval, sa stali cielené a premyslené ťahy.
Naučím sa ťa dotýkať.
Yunho skĺzol z postele. usadil sa na zemi pred Jaejoongom. Priložil ruky na jeho kolená a odtiahol jeho nohy od seba. Prechádzala ním nervozita. Cítil ju až v končekoch prstov. Nadvihol sa na kolená a rukami sa zaprel o stehná. Naklonil sa k Jaejoongovi.
„Vždy som to chcel urobiť, predstavoval som si to,“ povedal potichu.
„Ak vojde tvoj otec,“ obával sa Jaejoong, „tak nás oboch...“
„To je pravda, príde ma skontrolovať a ak sa zamknem...“ Yunho sklonil hlavu.
Ale ja ťa chcem! Túžil Jaejoonga vyzliecť, ponoriť svoju tvár do jeho lona, nadýchnuť sa a vsať ho hlboko do seba. Netušil aké to môže byť, nemal s tým žiadne skúsenosti, ale nemohol zabrániť svojmu telu aby netúžilo v nepoznanom, aby netúžilo po rozkoši.
„Počkaj až bude noc,“ pohladil Yunha po tvári, „na noc.“

         Yunhova izba bola na nešťastie otočená na východ, takže prvé ranné lúče sa k ním dostavili celkom rýchlo. Jaejoong ležal na kraji postele. Behom noci zo seba odkopal perinu. Našťastie bol stále oblečený, pretože si Yunho vôbec nepamätal či ho vyzliekol úplne alebo len z časti. Chvála bohu mal stále oblečené tričko a spodnú bielizeň. Nepamätal si síce či Jaejoonga vyzliekol, ale pamätal si ostatné veci. Zo stolíka si vzal fľaštičku s liekmi. Takže som konečne dospel?
„Jaejoong,“ nahol sa ponad jeho rameno, „už je ráno, o chvíľu ti...“ ako na povel na stolíku začal vyhrávať a vrčať Jaejoongov mobil.
„Vstávam, vstávam!“ prudko sa posadil. Zdalo sa, že je v pomykove. Priložil si dlaň na hruď a pohliadol na Yunha. Dával si dve a dve dokopy kým sa mu vybavila celá noc. Mobil ďalej otravne vrčal.
„Si, uhm...“ začal Yunho nervózne, „páčilo sa...“
„To by sme teraz asi nemali...“ Jaejoong sa okamžite a hlavne vďačne otočil aby vypol budík.
„Len povedz či áno alebo nie,“ naliehal Yunho.
„Musím ísť domov Yunho, nemám pri sebe lieky!“ pozbieral zo zeme svoje oblečenie.
„Len mi prosím odpovedz, než odídeš.“
„Rodičia ma zabijú!“ rýchla sa obliekol a zo stolíka vzal svoj mobil a kľúče.
„Jaejoong!“ zvolal zúfalo, „prosím...“
Yunhov pohľad bol jasný, chcel si byť istý, že opäť nezničil ich vzťah. Díval sa do periny a prstami nervózne preberal látku svojho trička. Chcelo to pre neho veľa odvahy aby sa začal Jaejoonga dotýkať. Potreboval odpoveď hneď.
„Páčilo,“ odvetil stroho.
Páčilo.
„Uvidíme sa neskôr Yunho,“ nedočkavo otvoril dvere a vyšiel z izby. Nemal za potreby aby sa jeho rodičia začali dobývať do domu a dávali mu dlhé kázanie.
Každý schod ktorý Jaejoong nechával za sebou mu prirastal do duše ako stupňujúca sa hmla na temnej, lesnej ceste. Nechal Yunha za sebou po noci ktorá mala ďaleko dôležitejší rozsah na ich životy než si dokázal pripustiť. Obviňoval sa, a strácal sebadôveru a keď sa po dlhom čase odvážil siahnuť, obaja stratili niečo čo si doteraz strážili ako oko v hlave. Jaejoong sa náhle začal cítiť veľmi zraniteľne. Po fyzickej stránke bol ako holý strom vo vetre. Nemal už nič, čím by sa ubránil. Yunho držal jeho telo v hrsti, škrupina jeho mysle pomaly praskala. Cítil sa rovnako aj Yunho?

         Keď sa Jaejoong vrátil, prekvapila ho prítomnosť Smé v kuchyni. Sedela za stolom a popíjala domácu limonádu jeho mamy. Jaejoong zapil lieky, ale nepovedal ani pol slova. So Smé sa nevidel od konca školského roka. Príliš sa sami sebe vzdialili. Prakticky sa prestal vídať skoro s každým koho spoznal v škole. Changmin si od neho držal slušný odstup, Yoochun mal vlastný svet a Junsu na neho nikdy nenaliehal. Smé a Soojin boli zrazu jedna ruka. Nedával jej za zlé, že ho vymenila. V jej prípade by vymenil sám seba za nikoho iného.
„Ani ma nepozdravíš,“ otočila sa za ním.
„Ahoj,“ povedal potichu.
„Sú to skoro dva mesiace, čo sme sa naposledy videli, prečo sa mi vyhýbaš?“
„Ja sa ti nevyhýbam. Vyhýbal by som sa ti vtedy, keby si mala v úmysle so mnou hovoriť.“
„Takže je to moja vina.“
„Poznáme sa od základnej školy Smé, ale za posledný rok sa toho veľa zmenilo. Veci sa skrátka vyvíjajú.“
„Ako sa má Yunho?“ reagovala okamžite, „si s ním, nie? Tak ako sa má?“
„Prečo tam nezájdeš a nespýtaš sa ho? Sme susedia, býva hneď vedľa nás.“ Jaejoong si nalial mlieko.
„Zmenil si sa,“ skonštatovala.
„Prepáč,“ usadil sa s pohárom za stôl.
„Nie, to je v poriadku, som rada, že si sa zmenil,“ usmiala sa, „si viac otvorenejší, púšťaš k sebe ľudí. Vieš sám veľmi dobre, že nie si samotársky typ.“
„Myslím, že som sa v tom zamotal viac, než som chcel.“
Smé sa odmlčala. Hneď ako Jaejoong vošiel do kuchyne, cítila zmenu atmosféry. Zdal sa jej byť vzdialenejší, zraniteľnejší a dokonca ublížený.
„Som rád, že si prišla, naozaj,“ odsunul od seba prázdny pohár mlieka, „ja potrebujem s niekým hovoriť. Veľmi to potrebujem.“

         „Yunhov otec predal klavír,“ bola prvá vec ktorú Jaejoong povedal keď sa so Smé ocitol vo svojej izbe.
„Jae, počkaj chvíľu,“ posunula sa do stredu jeho postele, „začni od začiatku a pomaly. Niekde to musí začínať.“ Rukami si hladila sukňu.
„Raz sme, ja a Yoochun boli u Yunha doma. Mal tam klavír. Povedal, že mu to veľmi nejde to hranie. Vtedy žiarlil na Yoochuna, pretože ma chcel učiť hrať.“
„Stále nechápem.“ Odvetila zmätene.
„Yunho trpí post traumatickým syndrómom spojeným s depresiou. Neviem si ani predstaviť čo si musí prežívať,“ Jaejoong odstrel závesy na okne. Chcel aby Yunho vedel, že je doma, že je tu stále, a rozhodne za ním príde. Yunho stál v okne. Díval sa na neho uprene a nehybne. Jaejoonga sa zmocnila zúfalosť. Nebol to strach, ale bezmocnosť. Dostal sa do šialene zložitej situácie. S úsmevom mu mávol. Yunho stál nehybne ako socha alebo tieň ktorý za sebou zanechal.
Nemáš ani troška strach preto čo si spôsobil?
„Jaejoong!“ Smé pretrhla niť jeho myšlienok.
„Myslím, je to len ľútosť, nie láska,“ odvetil potichu, „nemilujem ho, ale ľutujem.“
Smé mlčala. Nevedel či ju natoľko šokoval, alebo nevedela čo odpovedať.
„Ja som taký idiot!“ odtiahol sa od okna a oprel sa o stenu, „bože, ja som taký idiot.“
„Jaejoong, láska sa nedá pliesť s ľútosťou, sú to dva rôzne city.“
„Ako blízko má človek k niekomu koho ľutuje? Len si myslíš, že ťa má rád, ale nakoniec si uvedomíš, že sa stará len preto, že sa trápiš.“
„Pletieš si ľútosť so starostlivosťou. Niekto kto je starostlivý ťa určite má rád.“
„To sú aj doktori v nemocnici? Majú radi každého?“
„To je ich práca!“ pokrútila hlavou, „ja neverím čo vypúšťaš z úst!“
„Neviem čo mám robiť,“ náhle znervóznel, „mám pocit, že Yunho umrie ak mu nebudem opätovať city. Znova ma začne nenávidieť.“
„Sám seba citovo vydieraš!“
„Sám mi to povedal! Povedal, že nechce nič iné, len byť so mnou.“
„Jaejoong prestaň sa desiť! Yunho je len človek, rozumieš? Obyčajný—“
„Samovrah, dobre? Potrebujem nazývať veci pravými menami, aby som zo seba vypustil...“
„Jaejoong!“ zvolala naštvane, „neškatuľkuj ho! Žije, prežil to, vďaka tebe to prežil.“
„Vďaka mne sa chcel zabiť, moji rodičia ho zachránili.“
„Nemôžeš brať vážne jeho slová, nebol v poriadku.“
„Vidíš čo so mnou robí?“ zdesil sa, „presne o tom Yunho vravel. Chcel aby som sa cítil vinný. Manipuluje so mnou.“
Smé sa opäť odmlčala. Nedokázala sa napojiť na myšlienkový pochod svojho priateľa. Bol vtiahnutý hlboko vo svojom svete do ktorého ona nemala nejaký čas prístup. Bola vyšachovaná a mimo. Jaejoong bol zraniteľný ako malé dieťa. Nikdy ho nevidela takého vydeseného.
„Yunho potrebuje čas aby sa zotavil.“ Postavila sa z postele.
„Čo mám robiť Smé?“ usadil sa na posteli, „som z toho zúfalý. Včera sme sa zhovárali, znel tak... a potom...“
„Jaejoong,“ usadila sa k nemu a pohladila ho po chrbte.
„Mám trocha strach,“ priznal.
„Je to preto, že si sa mu otvoril, si pred ním zraniteľný. Bojíš sa, že ťa raní, preto sa snažíš nájsť si dôvody aby si ho mohol od seba znova odstrčiť.“
Jaejoong opäť pohliadol k oknu. Ak to bola pravda, ak Smé hovorila pravdu a ak jeho pocity na schodisku boli tiež pravdivé, tak to mohlo znamenať len jednu jedinú vec. Zamiloval sa.
„Neublíž Yunhovi len preto, že sa cítiš zmätene.“
Yunho mal vo svojich pocitoch jasno už dávno predtým. Bol čistý ako sklo. Vždy vedel čo cítil, nech to boli akékoľvek zmätené pocity, vedel ich od seba oddeliť. Jeho myseľ bola tak krehká, že Jaejoong nechápal ako môže s ňou fungovať.

         Yunho po dlhom čase odišiel od okna. Ostal sedieť na svojej posteli a prehliadal si svoju izbu. O štyri dni, sa vráti späť do nemocnice, medzi štyri steny, bude sa dívať na hlúpe programy a sledovať stratené duše okolo seba. Bol si istý, že nikdy nebude v poriadku a ľudia sa na neho budú dívať pomedzi prsty. Priložil si dlaň k jazve na krku.
Jaejoong bol drsný, neotesaný diamant a on chcel byť tými slnečnými lúčmi ktoré sa od neho odrazia a vytvoria dúhové mosty. Chcel mu venovať všetky svoje pocity. Akoby si bol vnútorne mŕtvy. Silný, ale za akú cenu?
Skrz mňa, do teba.
Takmer nadskočil na posteli keď na stolíku začal drnčať budík. Bol čas na jeho lieky. Začínal mať pocit, že si je s Jaejoongom čím ďalej tým viac podobný. 

3 komentáre:

  1. vydesený Jaejoong, to sú mi veci. zdá sa, že dej graduje, páni, toto je úžasné čtivo. páči sa mi ako sa obaja menia pred našimi očami. Jaejoong, ten chladný murovaný dom je teraz zraniteľný, Yunho ho otvoril od hlavy po päty, úžasná vec :D páči sa mi ako sa Jaejoong snaží chrániť Yunha pred sebou samým. keď mu povedal: "to ale neznamená, že si to musíš dávaš za vinu..." a ja som si to spojila s tým, ako povedal "vieš ako na psychiatrii liečia... snažia sa priradiť vinu na vhodný subjekt." prakticky Jaejoong povedal, ty nie si ten vhodný subjekt vinny. študovať psychológiu a čítať toto popri tom, je úžasný zážitok :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. a som za to rada, pretože o chvíľu bude poviedka končiť :)

      Odstrániť
  2. ah tak teda takto to je. jaejoongie sa nam lame ako vetvicka. ja neviem preco to tak vyznealo... akoby ho naozaj yunho manipuloval. citovo ho vydieral. kedysi mu povedal aby ho citovo nevydieral. vyzera to tak podivne, podozrivo O.o realne?

    OdpovedaťOdstrániť