utorok 17. novembra 2015

Diamond XV.

Fandom: DBSK
O kom/o čom: yunjae
Žáner: dráma, psychologické, školské prostredie
Upozornenie: AU, slash, S/D, krv, násilie, depresia
Veková prístupnosť kapitoly: 18+
Stav: Rozpísané
Počet slov: 4531
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: BASTILLE feat. Ella - No Angels
Obsah: Jaejoong má krehké telo, Yunho krehkú myseľ, spoločne vytvoria svet odolnejší a tvrdší než je samotný diamant.

Nikto by ma nezmlátil za túto kapitolu viac než samotný Jaejoong. 

    

     Doktor Choi spísal podrobnú správu o Yunhovom dodatočnom vyšetrení a predal ju samotnému primárovi. Nasledovala rada intenzívnych terapií s psychológom. Doktor Cho o ďalšie štyri dni po návšteve Yunhoveho otca, znížil gramáž liekov. Yunhova myseľ bola odomknutá, ale naproste prázdna. Prestal hovoriť s doktormi aj sestrami. Vedel o pôvode svojho problému, svojich starostí a vedel, že nikdy nezmiznú. Navždy sa bude trápiť pre to, za čo nikdy nemohol. V noci nemohol kvôli myšlienkam na svoju matku spávať a nepomáhali ani lieky na upokojenie ktoré mal predpísané. Doktor musel nariadiť hypnotiká.
Bola to jedna tabletka za druhou a k tomu začínal mať problém so stravovaním. Mal pocit, že v ňom vyhĺbili tak veľkú dieru, že sa v nej stratila akákoľvek známka sveta.
Svet prestal by príjemnejší, doktori a sestry v jeho okolí už nebolí tí jediní ktorým záležalo na jeho živote. Spadol a nevzlietol. Pod ním sa neotvorila ani jama do pekla.
Ako si to myslel, s tým lietaním?
Nerozprával kým sa mu medzi lieky nezatúlala nová tabletka. Bola celá biela, okrúhla a tvárila sa nevinne ako všetky biele produkty.
V to ráno Yunho sedel v jedálni a pozoroval pacientov ktorí sa ležérne prechádzali pomedzi stoly. Vyzerali akoby pátrali po svojich stratených dušiach. Za dva mesiace ktoré strávil v ústave si Yunho vytvoril teóriu kde duše lietajú veľmi pomaly a dávajú ľuďom poslednú šancu. Občas mal pocit, že duše vidí lietať pomedzi stoly. Ich choroby boli duševného pôvodu a rozhodne sa niečo muselo s ich telom stať, pretože ich duše boli preč, preto tie problémy.
Bola to až súdnosť a sebaúcta ktorá ho prebrala. Svoj život mohol stráviť nenávisťou k matke ktorá ho týrala a otcovi ktorý sa nezaujímal. Mohol sa na každé svitanie dívať skrz zamrežované okno, alebo pozbierať posledné zbytky svojho zdravého rozumu a začať sa biť so studeným Soulom. V neskorom letnom ráne vyzeralo mesto akoby sa liečilo v opare. Díval sa na televízne noviny ktoré sa mu snažili podstrčiť injekciu reality. Všetci boli falošní.
„Prepnite to prosím,“ prehovoril keď okolo neho prešla sestra, „prepnite to.“
Po mesiaci to boli jeho prvé slová.
„A na čo by si sa chcel dívať?“ opýta sa s úsmevom.
„Na čokoľvek iné.“ Rukou si prešiel po jazve na krku.
Prežil si svoju smrť utopením, a teraz nechceš prežiť požiar? Yunho spamätaj sa. Ak vyhoríš nezostane nič čo by sa dalo zachrániť.
„Chcem ísť domov,“ dodal keď sa sestra od neho vzdialila, „chcem domov.
V noci keď nemohol spávať premýšľal o Jaejoongovi. Prečo ho ani raz neprišiel navštíviť? Prečo neprišiel ani jeden z jeho takzvaných priateľov? Prečo prestal chodiť aj jeho otec? Vymazali ho z reality tak ako sa on snažil vymazať realitu zo svojho života? Nebolo to fér. Dívali sa ako padá až kým nenarazil, zdvihli ho zničeného a prestali sa zaujímať. Nebolo to fér, že sa prestali zaujímať.
„Yunho, o pár minút máš sedenie s pánom doktorom,“ usmiala sa sestra, „pôjdeme sa pripraviť, dobre?“
Nie je to fér, že v sekunde keď sa rozhodnete bojovať vás všetci opustia a čakajú kým znova nepadnete na hubu. Nie je to fér. Nie som atrakcia.

         Dni sa míňali plynulo. Jeden slnečný deň za druhým až pokiaľ neprišla búrka. Blesky rozbíjali nebo na kusy a hromy boli ako dupot veľkých obrov. Yunhova fantázia pracovala na plné obrátky. Díval sa skrz okno na prvú búrku ktorú horúce leto ponúklo. Jeho prvá búrka v tomto roku. Von bol šialený svet plný prasklín na nebi a zvukov ktoré prevracali telo človeka na ruby. V ústave bolo ticho a obrazy šialenstva nalepené na tvárach ľudí ktorí čakali na zázrak. Všetko bolo falošné. Nenávidel faloš.
Jeho skutočné ja bolo potlačené liekmi. Svet ktorý rozbil zlepený lepiacou páskou. Nič nedržalo po kope. Tragické pokusy o záchranu toho čo zachránené byť nechcelo.
Každá noc bola rovnaká, každú noc zaspal až nad ránom a každé ráno bol unavenejší než deň predtým. Mal pocit, že už nikdy nebude chodiť vzpriamene a hrdo. Unaví sa až do hrobu.
Mesiace intenzívnej liečby mu priniesli len nutkanie znova zabudnúť. Nič v jeho živote nebolo tak ironické ako moment kedy si uvedomil, že žil v lži ktorú nenávidel. Rozprávky mávali dobrý  koniec ale žiadna rozprávka nebola reálna.
Bolo sedem ráno a on nezažmúril oko. Búrka dávno prestala a on si nechal pre seba, že začal trpieť nespavosťou. Budem počítať a budem obsedantný. Počítaj dni.
Raňajky mu nechutili, a nechutil mu ani obed. Dni boli rovnaké, všade tí istí ľudia. Odchádzali a prichádzali späť, pretože neboli pripravení na svet tam von. S plačom a krikom prichádzali zo vonkajšieho sveta a s plačom aj odchádzali. Život odkázaný na pomoc druhých bol jedoduchý, detský, ba až primitívny. Ale všetci do jedného klamali.
Toto bol život Jung Yunha, ktorý by sa radšej ocitol šesť stôp pod zemou. Musel nájsť vinníka, musel poraziť svet tam von, pretože on bol silnejší než všetci pacienti ústavu. On mal silu na to aby sa zabil. Bola to odvaha zabiť sa, alebo zbabelosť žiť?
Toto bol život Jung Yunha. Nevedel, prečo žije.

         O mesiac neskôr

         Zistíš čoskoro, že svet sa otáča aj bez teba. Nie sme preň dôležití, ale sme dôležití jeden pre druhého, pretože v tomto vesmíre, nikoho iného nemáme.
Yunho zodpovedal Rorschachov test už po desiaty krát počas svojho pobytu v ústave. Zodpovedal desiatky iných otázok, niektoré sa opakovali, niektoré boli nové. Na každú mal novú odpoveď (bolo to tak zábavnejšie). Doktor tvrdil, že jeho stav je stabilizovaný a dostane priepustku von. jeden týždeň ktorý strávi doma, alebo v rodine ktorú si vyberie. Musí však pre neho prísť rodinný príslušník. Yunho sa krátko zasmial a vzdal sa vidiny, že jedného dňa opustí ústav.
„Ja tu umriem, že áno?“ opýtal sa doktora, „umriem tu, pretože pre mňa nikto nepríde. Nikto tu nebol už dva mesiace.“
„Je ti smutno?“
„Je to zjavné, nie? Že mi je smutno, inak by som sa o nich nezmienil.“
„Yunho,“ doktor sa postavil, „tvoj otec volá takmer každý deň  a pýta sa na to ako sa máš.“
„Myslel som, že súčasťou prísahy každého doktora je sľub, že nebude klamať pacientom.“
„Je, a práve preto ti neklamem.“
„Chcete aby som sa cítil lepšie? Toto je terapia?“
„Yunho, nemusíš veriť ľuďom, tvoja dôvera voči ostatným je značne narušená. Stačí jeden človek ktorému veríš, len jeden človek.“ Zastavil sa vedľa kresla v ktorom Yunho sedel, „určite taký človek existuje.“
Yunho sa zadíval von oknom. Pamätal si na veľké snehové vločky, na slová nikdy ťa neopustím, a utrpenie ktoré s ním musel Jaejoong zažívať. Vytiahol z neho to najlepšie čo mohol, neopustil ho keď ho ostatní sledovali krvácať na samotnom dne. Chcel byť len rešpektovaný za to kým je, za to kým sa snažil byť. Zdravý a slušný človek.
„Až budem mať osemnásť, budem môcť odísť na vlastnú zodpovednosť?“
„Áno, ale do tvojich narodenín ostáva ešte pol roka.“
„Pol roka.“
„Yunho,“ doktor sa k nemu sklonil, „pozri sa na svet takto: jedna osoba ktorá v ňom je, si zaslúži aby si jej dôveroval. Dôvera je niečo čo si človek musí zaslúžiť. Nie je tvojou povinnosťou ju vnútiť a ponúkať. Človek si ju musí zaslúžiť.“
Len o tom hovoríš.

         Yunho sedel na posteli. Mal zbalených pár vecí ktoré si chcel vziať so mnou na svoj krátky výlet. Potreboval sa pomaly prispôsobovať skutočnému svetu. Bol nervózny a strachoval sa, že všetko čo si predstavoval, že bude tam von, bude nakoniec len ilúzia, klamstvo ktoré sa mu zasadilo do mozgu. Až jeho otec príde, až ho znova uvidí, ako sa bude ten zbabelec chovať? Jeho odpustenie si nekúpi nikdy a ničím.
„Yunho, máš návštevu!“ sestra ostala stáť vo dverách od jeho izby, „no tak, rýchlo, o chvíľu tu bude tvoj otec, tak nech to stihneš.“
„Teraz?“
„Teraz chlapče, nechci aby som sa opakovala.“
Yunho sa postavil z postele a nasledoval sestru až do jedálne kde sa zvyčajne prijímali návštevy. Na nohách mal stále obuté teplé papuče. Svoj biely sveter v ktorom bol privezený ležal na dne skrine. Prvá návšteva po dvoch mesiacoch mohla byť tiež aj sociálnym pracovníkom ktorý mu prišiel oznámiť, že jeho otec sa nadobro vzdal rodičovstva.
„Tam, stôl pri okne,“ poukázala sestra a hneď na to sa otočila na odchod.
Yunho ostal stáť uprostred prázdnej jedálne. Návštevné hodiny končili za necelú hodinu, a on tam naozaj sedel, pri okne a díval sa von do záhrady. Jeho čierne vlasy kontrastovali zo slnečným poobedím. Náhle sa Yunhov obraz reality rozplynul a keď sa Jaejoong otočil k nemu tvárou, za oknami sa objavili vločky snehu. Pokryli každý lístok tam von v záhrade, úplne celý svet. Zakryli hriechy, lži a krv ktorá bola preliata. Padli Jaejoongovi do vlasov a on opäť čítal svoj sloh vo francúzštine. Stál tam v triede a bol za hlupáka.
Niektorí ľudia naozaj hovoria len pravdu.
„Yunho,“ prehovoril Jaejoong, „sadneš si ku mne?“
Ak bol predtým v izbe nervózny, tak teraz sa mu začali chvieť a potiť dlane. Usadil sa za stôl a ruky vložil medzi kolená.
„Nie som zdrogovaný a nezdáš sa mi?“
„Nie,“ odvetil krátko Jaejoong, „naozaj som tu, s tebou.“
„Ak ja som reálny, nie si blázon?“
„Si reálny a ja nie som blázon.“
„Čo ak nie sme reálni obaja, alebo sme obaja blázni? Ako vieš, že sme v realite ako sa...“ Yunhov pohyb bol prudký a ostrý. Priložil si ruky k tvári a zhlboka sa nadýchol. Rozplakal sa náhle, ako malé dieťa ktoré sa dožaduje uprostred noci aby rodičia zahnali strašidlá späť do skrine. Jaejoong sa mohol každú sekundu rozplynúť a on by skončil na samotke.
„Som skutočný,“ Jaejoong zdvihol ruku. Opatrne a pomaly sa nadvihol nad stôl a prstami sa zľahka dotkol Yunhovej ruky.
„Ale ja som reálny? Ja áno?“ zovrel Jaejoongovu ruku, „som to stále ja?
„Si to stále ty,“ odvetil s pokojom, „stále si to ty Yunho.“
„Takže som stále chorý? Nikdy si ma nepoznal zdravého, nikdy si nepoznal kto skutočne som.“ Vzlykol. Realita alebo nie, Jaejoong bol všetkým okolo čoho sa otáčal jeho svet. Skutočný, studený ako Soul tam von. Ale tie dlane, jeho dlane boli teplé, oči hrejivé. Niekde vnútri, hlboko v jadre bolo každé miesto teplým a dýchalo.
„Ako vieš, že to kým som, by som skutočne mal byť, keď ani ja neviem kým vlastne som?“
„Pretože to kým si, sa len odráža na povrchu toho kým skutočne si a ja viem, že všetka tá zloba a nenávisť má svoje korene a každý koreň sa dá vytrhnúť.“
„Takže si myslíš, že som skutočný?“
„Všetko na tebe je skutočné.“
„Úplne všetko?“
„Všetko.“ Potvrdil Jaejoong.
„Takže ani jedna vec, na mne nie je iná než tie veci ktoré sú na iných ľuďoch? Nie som ničím odlišný?“
„Yunho, budeš čoskoro úplne v poriadku,“ usmial sa.
„Jaejoongie,“ vyslovil potichu, „si to skutočne ty?“
Pretože ak sa rozplynieš, čo ostane?
Obaja mlčali. Dívali sa sebe navzájom do očí. Jaejoong mlčal a ticho medzi nimi zapĺňal len Yunhov občasný vzlyk. Celé mesiace mu trvalo kým sa naučil konečne veriť, že veci okolo neho sú reálne a nerozpadnú sa pod jeho dotykom tak ako celý jeho doterajší život.
„Ak teraz zmizneš, tak...“
Jaejoong sa nesnažil svoju ruku vymaniť z pevného zovretia. Namiesto toho prešil okolo stolu a drepol si vedľa Yunha. Priložil svoju dlaň na jeho ruku.
„Prisahám, že ak ma udrieš, tak sa zlomím. Len reálne veci sa lámu.“
Yunhovi sa rozplakal nahlas. Nesnažil sa potláčať svoj vzlyk v inštitúte kde sa snažili emócie udusiť. Potreboval plakať, vyprázdniť žiaľ v ktorom sa topil. Nikto sa nikdy nemohol naučiť plávať v žiale. Negatívna emócia nebola prítomná preto aby sa s ňou človek naučil žiť, alebo si na ňu zvykol.
„Ale ja by som nikdy,“ vzlykol, „nikdy ťa neudrel...“
„Nikdy som ťa neopustil.“
Yunho prikývol. Nebol schopný viac rozprávať. Zmocnil sa ho záchvat plaču ktorý nechcel prestať. Od doby kedy sa zhováral s doktorom Choi a svojim otcom neprelial jedinú slzu. Nedokázal sa viac ľutovať, ani nikoho iného.
Ona bola tiež reálna, tak isto ako Jaejoong. Dve rozdielne osoby v jeho živote s podobnou aurou ale iným charakterom.
Nevieš o svojej matke nič. Nebola úradníčka, a nebola ani tvojou vysnívanou matkou.
„Je ti lepšie?“ opýtal sa Jaejoong, „prosím povedz mi...“ nahol sa k nemu.
Yunho najskôr pokýval hlavou a hneď na to ňou pokrútil.
„Nevieš?“
Nie,“ smrkol do seba. Začal nervózne kývať oboma nohami, „neviem.“
„Počul som, že si dostal priepustku. Prídem ťa navštíviť domov, dobre?“ usmial sa Jaejoong.
„Milujem ťa,“ nahol s k nemu, „je moja láska reálna, alebo sú to len lieky?“
Jaejoong mlčal. Prekvapene sa díval na Yunha. Mal len sedemnásť, v živote nezažil svoju prvú lásku, v živote nevedel ako a vysporiadať sám so sebou a Yunho sa dožadoval niečoho na čo ani neexistovala odpoveď.
„Samozrejme, že je reálna, všetko čo cítiš je reálne.“
„Naozaj?“
„Ja,“ Jaejoong sklonil hlavu, „nie som osoba s ktorou by si mal preberať podobné veci. Nechcem aby si sa cítil ešte viac zmätene.“
„Je to akoby si miloval moju chorobu, ktorá robí zo mňa toho kým som.“ Pevne zovrel obe Jaejoongove ruky, „miluješ ma?“

Jaejoong otvoril ústa na prázdno. Dlho sa pripravoval na prvé stretnutie s Yunhom, ale ani všetok čas sveta a všetky prípravy by ho nepripravili na nevyspytateľného a zlomeného človeka. Predstava sa nikdy nemohla merať s realitou. Yunhova priamočiarosť sa nezmenila, znamenalo to, že to bola jeho prirodzená vlastnosť?
„Jaejoongie,“ opäť vzlykol, „ja som ťa čakal, celé mesiace som na teba čakal, kde si bol?“ opýtal sa zúfalo.
Neplač, neplač, nesmieš kvôli Yunhovi, neplač.
„Jaejoongie, ja som naozaj... naozaj som sa snažil.“
„Yunho,“ sklonil hlavu a čelom sa oprel o chrbát Yunhovej ruky, „neplač prosím.“ pevne si zahryzol do pery, „prepáč mi.“
Jaejoong vedel celú pravdu o Yunhovej matke,  jeho otcovi. Vedel a poznal aký bol svet k nemu krutý a ako sa líšil svet človeka v jeho hlave a všeobecná realita ktorú sa snažili ľudia brať za svoju. Takto sa ničili životy. Nedokázal však plne pochopiť kde sa všetky negatívne a uzamknuté pocity schovali a akým spôsobom znova vyplávali na povrch. Nevedel si predstaviť náhly príval spomienok a zabudnutých pocitov ktoré v jednom momente zaplavili celú Yunhovu bytosť.
Tabletka nebola charakter.
Peklo sa dalo zadusiť, ale nikdy nezmizla jeho podstata ktorá každý deň človeka strašila.
„Kto posúdi, že som v poriadku, keď som nikdy v priadku nebol? Možno už nikdy v poriadku nebudem. Len na papieri.“
Jaejoong zdvihol hlavu. Pohľad mu na okamih ostal na jazve na krku. Nechcel aby toto boli Yunhove posledné slová než sa rozlúčia a on nechcel byť tým kto len hlúpo mlčal pretože sa pokladal za príliš mladého a hlúpeho.
Takto umiera detstvo.
„Je tu tvoj otec Yunho!“
Yunho sa ani nepohol. Stále čakal na reakciu ktorou by Jaejoong zalepil jeho malú ranu. Nedočkal sa. S úsmevom pohladil Jaejoonga po tvári. Obaja sa postavili. Yunho mu krátko mávol a bez slova prešiel k sestričke.
Jaejoong sa usadil späť na stoličku. Náhle sa mu dostala celá situácia a prostredie hlboko pod kožu. Sedel na mieste kde Yunho obedoval každý jeden deň. Sedával zrejme s ďalšími pacientami, ale s nikým sa nezhováral. Díval sa von oknom a čakal kým sa objaví a povie, že sa na neho nehnevá.
„Nehnevám sa.“ Prehovoril potichu než zatvoril oči.
Prepáč  ak som to bol nakoniec ja kvôli komu si sa najviac trápil.

         „Nepovedal si mi, že sme sa presťahovali,“ prehovoril Yunho prvýkrát ako vyšli z nemocnice.
„Predal som náš veľký a nepotrebný dom. Kúpil som menší a útulný.“ Usmial sa a vystúpil von z auta, „no tak, Yunho, bude sa ti tu páčiť, susedia sú naozaj skvelí, nie ako tí ktorých sme mali.“
Yunho  vystúpil z auta a rozhliadol sa po naprotejšej strane ulice. Niektorí z tých domov mu pripadali povedomé. Akoby touto ulicou už niekedy šiel. Otočil sa tvárou k domu ktorý mal byť jeho novým domovom. Stuhol.
Tmavo hnedé dvere na ktorých visel veniec zo sušených kvetín. Jaejoongove dvere. Dom po pravej strane mal byť jeho novým domovom a Jejoong jeho sused.
„Tak čo povieš?“ opýtal sa otec.
„Ty si to vedel? Urobil si to schválne?“ opýtal sa Yunho rozrušene.
„Čo máš na mysli?“ opýtal sa s obavami.
„Vieš kto sú naši susedia?“ zvýšil hlas.
Otec sa odmlčal. Bez slova sa díval na svojho syna. Vedel, že sa takáto reakcia dostaví skôr či neskôr, ale Yunhov pohľad nebol vydesený, ani naštvaný, len prekvapený.
„Viem, kto sú naši susedia.“
„Jaejoong mi nič nepovedal, bol som s ním a nič mi nepovedal... nič mi...“ otočil sa na všetky strany akoby každú chvíľu mal Jaejoong vyskočiť spoza kríku a zakričať: prekvapenie.
„Požiadal som ho o to,“ otvoril kufor auta, „chceli sme ťa pripraviť. Nechceli sme aby ste sa stretli až sem. Priviezol som Jaejoonga do nemocnice a čakal som von.“
Yunho mlčal. Vytrhol svoju tašku z jeho rúk a odobral sa k domu ktorého dvere boli biele. Bolo však zamknuté a tak musel čakať na svojho otca.
„Nikto ti neklamal Yunho,“ ubezpečil ho keď odomkol dvere, „len sme ti pripravili prekvapenie.“
Už nikdy neuvidím schody pod ktorými umrela. Už nikdy sa nebudem dívať na miesto kde umrela. Sotil som ju?
Yunho ostal stáť na prahu dverí zatiaľ čo jeho otec už bol vnútri a nedočkavo začal vykladať ako sa vlastne k domu dostal.
Sotil som ju?
Taška vypadla z jeho ruky. Dokázal si vybaviť ako utekal zo svojej izby. Kričal, zúrivo kričal a bežal oproti svojej matke ktorá stála na kraji schodiska s remeňom v ruke. Bežal za ňou a z pravého stehna mu tiekla krv. Mal oblečené len spodnú bielizeň. Bežal a sotil do nej.
Vyslobodil som sa.
„Yunho? Yunho!“ ucítil ruky svojho otca na ramenách. Prebral ho späť do reality. Pohliadol do jeho unavených a starnúcich očí. vyslobodil som sa úplne sám. On to celý čas vedel.
„Všetko som zariadil kým si bol preč.“ Odstúpil od neho.
Yunho ostražito sledoval každý jeho krok. Keď sa zohol pre jeho malú cestovnú tašku, keď kráčal hore po schodoch až kým nezmizol na chodbe. V živote túžil len po rešpekte od svojho otca. Nechcel nič viac, len aby povedal: viedol si si dobre. Čím sa vlastne líšil od jeho matky? Vydesený, ale z rovnakého cesta. Nikdy ho nezbil a neudrel ho silou. Ale čím bol inakší? Ignorant zasadený do vlastného ega.
„Určite sa ti tu bude páčiť!“ zvolal z poschodia.
Neskoro sa snažíš naprávať veci. Veľmi neskoro.
„Samozrejme, že bude,“ povedal si pre seba než vyšiel na poschodie.
Jeho izba bola menšia než tá predtým. Mal dva okná, jedno bolo otočené smerom na záhradu a okno hneď na vedľajšej stene sa dívalo na Jaejoongov dom. Ostal sa dívať do okna ktoré bolo zastreté tmavými závesmi a usmial sa.
„Vzal som si voľno, takže môžeme niekam ísť.“
„Samozrejme.“

         Zvečerieval sa. Slnko sa skrylo za vysoké budovy Soulu a zanechalo za sebou chladný betón a horúci opar. Po krátkom rozhovore so svojim otcom ktorý pripravoval večeru, si Yunho dal krátku sprchu. Požiadal otca aby zajtra zašli k holičovi, pretože vlasy mu padali už na ramená. Korienky boli tmavé z nedostatku slnka. Jeho hnedé vlasy strácali odtieň aj tvar. Jedného dňa sa vráti a postaví sa tam kde stál predtým a už nikto ho nezhodí.
Prehodil si uterák okolo ramien a dlaňami sa oprel o parapetnú dosku okna. Zadíval sa na Jaejoongove okno. Stále bola za ním tma. Vyzeralo byť opustené, závesy sa za ten čas čo prišli ani nepohli.
„Kde si?“ oprel sa ramenom o stenu.
Díval sa na okno kým nebol čas večere a liekov. Rutina sa opakovala či bol v ústave alebo doma. Už viac nestál o fosforové hviezdy nad hlavou. Nestál o časopisy pod posteľou ani o fotografie. Nestál o nič zo svojej minulosti.
Pri večeri sa snažil viesť konverzáciu so svojim otcom. O jeho práci, o plánoch na celý týždeň a o tom aké to bude až sa vráti nastálo domov. Veril tomu, že to bude skôr než dovrčí osemnásť rokov. V nemocnici úplne prestal fajčiť a to hlavne kvôli liekom ktoré potlačili jeho nezdravé chute. po večeri chcel ísť aspoň na chvíľu na vzduch, ale samozrejme nemohol ísť sám. Otec stál za jeho chrbtom ako osobná stráž.
„Budem len na lavičke, nechám otvorené dvere.“ Obul si papuče a otvoril dvere.
Tmavo hnedé s vencom.
Usadil sa na verande. Zhlboka sa nadýchol teplého a vlhkého vzduchu. Bol deväť hodín a tma už zostúpila na chodníky. Jaejoong ani jeho rodičia sa stále neukázali. Možno mal len vidiny, všetko sa mu  zdalo. Žiadny Jaejoong neexistoval, tak isto ako jeho nový domov a otec.
To si šiel peši až z nemocnice?
Yunho spozornel. Náhle sa na postavil z lavice a oprel sa o zábradlie. Jaejoong kráčal po chodníku smerom domov. Musel prejsť okolo ich domu. Pevne zovrel zábradlie a ako lovec vyčkával na vhodnú sekundu.
„Ahoj! Sused!“ zvolal na Jaejoonga ktorý si akurát kýchol do dlane. Stál presne pred chodníkom ktorý viedol do Yunhoveho domu.
„Ahoj.“
„Si plný prekvapení, že?“ Yunho zišiel dole z verandy. Kráčal po chodníku, po betóne, všade navôkol len vzduch, žiadne steny ktoré ho väznili. Mal vánok vo vlasoch, slobodu na prstoch. Bolo by hanbou keby sa nedokázal postaviť na svoje.
„Plný prekvapení,“ zopakoval Yunho než Jaejoonga objal.
„Sľubujem, že nebolo posledné,“ vrátil mu objatie.
„Ja ti verím,“ šepol Yunho, „verím ti všetko, aj modré z neba, verím ti úplne všetko. Boh vie, že ti uverím aj lži. Verím ti.“
Musí tam von byť niekto komu veríš, aj keby to bol len jeden človek.
Leto bolo horúce, Yunhove ruky studené a chvejúce sa. Stál na vlastných po vyše pol roku. Všetka zlosť a nenávisť mu bola cudzia. Túžba ničiť všetko okolo Jaejoonga, vlastniť ho a prikazovať mu boli matnými odtieňmi človeka ktorým býval. Možno mohol mať človek viac tvárí, realít a podobizní. Meniť seba aj svet okolo seba.
„Človek zvykne hľadať svoje pravé ja takmer polovicu života,“ prehovoril Jaejoong, „chcel som ti v nemocnici niečo povedať, túžil som ti povedať niečo... som príliš hlúpy na to aby som ti mohol radiť. Ty si tu, po tom všetkom si stále tu. Si tu, živý...“ Jaejoong zovrel Yunhove útle ramená. „Si pri mne...“ zhlboka sa nadýchol.
Ty sa nenechaj zlomiť.
„Vďaka tebe, vďaka tvojim rodičom.“
„Uvedomuješ si ako je všetko... aký je čas,“ Jaejoong pohliadol do jeho očí, „uvedomuješ sa, čo všetko sme takmer stratili a čo všetko sme mohli stihnúť, ale takmer sme nestihli?“
Yunho zadržal dych. V tento moment sa necíti reálne a keby si pred nedávnom nevzal lieky, nikdy by neuveril. Jaejoong sa mu chvel v náručí. Jeho krehké ruky sa ovinuli okolo Yunhoveho krku. Objal krehké telo Jaejoonga. S citom a nežne. Tak ako vždy túžil. Bez toho aby premýšľal koľko sily používa, na čo myslí, koho objíma, bez toho aby bol roztržitý. Náhle sa cítil celkom normálne.
Naučím sa ťa dotýkať, sľubujem.
„Nemuselo to zájsť tak ďaleko,“ šepol Jaejoong, „nemusel som sa hrať na hrdinu.“
„Sám si povedal, že svoje skutočné ja hľadáme polovicu života. Učíme sa celý život. Obaja sa učíme celý život.“
Jaejoong sa odtiahol. Dlaňou pohladil krátku jazvu na Yunhovom krku. Takto sa priatelia nechovajú. Skôr než stihol obe ruky skloniť späť k svojmu telu, Yunho ich obe nežne zovrel.
„Čo sa ti stalo?“ poukázal na Jaejoongove ucho. Bolo v ňom vsunuté slúchatko.
„To nič,“ usmial sa nervózne.
„Jae, po všetkom čo sa stalo...“ Yunho pokrútil hlavu, „snažím sa...“
„Strácam sluch v pravom uchu,“ sklonil hlavu, „o chvíľu naň nebudem počuť vôbec.“  
Akoby si mohol byť ako ona? Akoby si mohol... ako niekto môže tvrdiť, že necítiš? Ako sa niekto môže na teba dívať a povedať, že si necitlivý?
„Milujem ťa,“ vzal Jaejoongovu tvár do dlaní, „milujem ťa, chcem aby si to počul, pamätaj si to tak ak to hovorím teraz, milujem ťa.“
Jaejoong sa díval zmätene do jeho očí. Yunho bol stále priamočiary, hovoril na čo myslel, všetky svoje pocity ukazoval vo slovách alebo v gestách.
„Ja som... ja nedokážem skrývať svoje pocity Jae, nemôžem, neviem žiť bez toho aby sa mi nevrátili späť. Ak niekoho nenávidím, čakám že aj on bude nenávidieť mňa, ak niekoho milujem... chcem aby miloval aj on mňa.“
Krehká myseľ, prebehlo Jaejoongovi hlavou. Chcel poprieť Yunhove city logikou. Zatiaľ čo Yunhova slabosť bola jeho citlivosť a krehkosť mysle, on bojoval s logikou ktorá bránila rozvinúť sa citom, silná myseľ ho odrádzala od nebezpečných citov ktoré Yunho ponúkal. Ak by bola jeho myseľ v takom istom stave ako jeho telo, dnes by už nebol.
„Chcel som sa len brániť,“ nežne vykrútil svoje ruky zo zovretia, „chcem sa len brániť. Ak stratím seba, nič mi už neostane.“
Chcel by si aby láska bola taká jednoduchá.
Yunho sledoval ako Jaejoong pred ním ustúpil. Krok za krokom bol mu opäť ďalej a ďalej. Jeho obrana bol strach. Cúval skôr než by si ublížil. Silná myseľ si vyžadovala obrovské straty. To chceš ostať navždy sám?
„Jae, keby si...“
„Yunho!“ zvolal otec z verandy, „je čas ísť domov.“
„Len moment, prosím, ja...“ Yunho vykročil rýchlym krokom k Jaejoongovi, „Jae, ja som si vedomí toho, že nie som mentálne v priadku a bojíš sa ma...“
„Nie,“ pokrútil hlavu Jaejoong.
„Tak prečo sa bojíš? Vždy si to bol ty ten... silnejší...“
„Nič mi neostane.“
„Jaejoong!“ zvolal Yunho, „ja ti nechcem nič vziať, prosím...“ zvolal zúfalo, „prosím, ty ma neopúšťaj!“
„Yunho to stačí!“ otec vyšiel na ulicu, „je čas sa vrátiť domov! Môžete sa pozhovárať zajtra. Pre dnes to stačí.“
Yunho sa nechal odviesť domov. Otec ho držal pevne za rameno zatiaľ čo ho nútil kráčať vopred a neotáčať sa na Jaejoonga ktorý stál na mieste. Vedel, že až sa za ním zatvoria dvere, Jaejoong sa opäť ocitne vo svojej malej pasci.
„Čo všetko sme takmer nestihli!“ zvolal Yunho než za ním otec zabuchol a zamkol dvere.

         V tú noc Yunho opäť nespal. Sedel na posteli a díval sa von oknom. U Jaejoonga sa svietilo, ale neodstrel závesy. Čakal, celú noc na to čakal aj potom keď za oknom nastala tma. Čakal kým Jaejoong opäť rozsvieti. Kým všetko opäť rozsvieti, tak ako predtým.
Nikto nepovedal, že je to jednoduché.
Obaja mali lieky ktoré pretvárali ich životy. Tvárili sa, že bez nich by neexistovali, že život sám pre nich vytvoril najťažšiu skúšku. Jaejoong by zrejme bol v tomto veku buď mŕtvy alebo znetvorený a on... on by proste už nežil. Možno obaja mali byť už mŕtvy. Život to tak zrejme chcel.
Tak mi nehovor, že som prestal bojovať.
Hlava mu klesla na vankúš až nad ránom keď sa spoza okien začal niesť štebot vtákov. Ponoril sa do bezsenného spánku. Bolo päť hodín ráno, noci sa stali pre neho dňami a dni len snom.
V určitých momentoch a človek cítil normálnejšie než inokedy.
Bolo sobotné, letné ráno a Yunho vedel, že v tomto období sú školské prázdniny. Spal len tri hodiny než ho prebudil otec aby si vzal lieky. Bol čulý a jeho pohyby ostré a rýchle. Nechcel si pripustiť paniku, nie tak skoro po ránu, možno až potom, keď jedného dňa prestanú lieky účinkovať. Jeho normálnosť sa rovnala gramáži liekov ktoré užíval.
Nepočul ani zvonček pri dverách, ani to s kým sa jeho otec zhováral. Sedel v kuchyni a díval sa do stola. Veľmi dobre chápal pojmu: vziať preč z vlastnej hlavy.
„Pôjdeme na piknik, čo ty na to? Jaejoongový rodičia nás prišli pozvať.“
„A to im už nevadí, že som krvácal na ich podlahu?“
Otcovi padol z tváre úsmev. Zrejme boli veci ktoré nedokázali prijať dospelí a ani dospelí rodičia, len tí ktorí prežili podobnú udalosť.
„Nie Yunho, nevadí,“ vošla do kuchyne Hana, „nevadí.“
„Mne by vadilo.“ Odvetil stroho. 

3 komentáre:

  1. konečne sa stretli! ale Jae, preboha, necúvaj od neho...prečooooo..ten piknik bude fakt zaujímavý O.O

    OdpovedaťOdstrániť
  2. uuuuuuf, no tak sa zda, ze sa ide riesit uz len vztah jaeho a yunha. yunho sa dava pomaly a pekne do poriadku. je to nas velky bojovnik ako vzdy :) jaejoong ma zda sa tiez svoj problem. paci sa mi to ako sa doplnaju tam kde jeden strada tam doplni druhy. yunho je lahko citovo ovplyvnitelny takze sa ho zastane Jae so svojou chladnou lgikou. tak kde Jae nevladze kracat, yunho ho prenesie aj cez rieku. :) takto je to neuveritelne!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. "Bolo päť hodín ráno, noci sa stali pre neho dňami a dni len snom." krásna vec! ako celá poviedka. je realistická. bolestivo realistická.

    OdpovedaťOdstrániť