sobota 10. októbra 2015

Diamond XIV.

Fandom: DBSK (YunJae)
Žáner: dráma, psychologické, školské prostredie
Upozornenie: AU, slash, S/D, krv, násilie, depresia, PTSP
Veková prístupnosť kapitoly: 18+
Stav: Rozpísané
Počet slov: 4747
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: Bear's den - My lair
Obsah: Jaejoong má krehké telo, Yunho krehkú myseľ, spoločne vytvoria svet odolnejší a tvrdší než je samotný diamant.

V tejto kapitole sa toho udeje veľa. Rozhodla som sa určitú časť nerozpisovať, pretože už sa ku mne dostalo, že príbeh je príliš depresívny, takže som Yunhov pobyt nerozpisovala do detailov. Pokračovanie bude samozrejme v budúcej kapitole. Touto kapitolou som vám odhalila príčinu Yunhoveho trápenia ktoré zďaleka nie je celé a neskončilo.

       
         Na rannej vizite doktor odstránil obväzy. Prehliadol si ranu na krku a skonštatoval, že je v dobrom stave. Nechal ju odkrytú, čo Yunha dostatočne naštvalo. Nechcel aby niekto videl jeho zošitý krk, chcel skryť hanbu ktorú si spôsobil. Celé oddelenie vedelo, že sa pokúsil spáchať samovraždu. Ležal tu už desať dní. Doktor mu povedal, že stehy sú robené z organického vlákna, takže sa po zahojení rany sami vstrebajú do tela. To bolo to najmenšie čo Yunha trápilo.
Jazva.
Vari ju bude nenávidieť tak isto ako začal nenávidieť Jaejoonga? Naveky mu bude pripomínať jeho zlyhanie? Nedokázal ani sám sebe vziať život. Jediná osoba ktorej mohol ublížiť beztrestne.
Na rad prišli opäť lieky. Tento krát vystriedala bielu okrúhlu pilulku veľká hnedá, a vtedy Yunho vedel, že Choi Seunghyun stanovil presnú diagnózu.
Tak sa teda idem liečiť.
Hneď potom ako prehltol lieky, dovnútra vošiel práve jeho psychiater. S úsmevom na perách a so svojimi poznámkami v taške. Yunho sa oprel o hŕbu vankúšov za sebou a zatvoril oči. Tretie sedenie. Stačilo tak málo aby dostal hnedú, zázračnú tabletku.
„Ako sa cítiš?“
„Fajn.“
„Jedného dňa dúfam od teba dostanem viac slovnú odpoveď.“ Seungyhun sa usadil na stoličke a vybral si svoje poznámky.
„Ako dlho bude toto celé trvať?“
„To záleží od tvojho zdravotného stavu a tvojho otca.“
Yunho sa k nemu prudko otočil; „prečo môj otec?“
„Nie si dospelý. Nebudem ti klamať, ak tvoj otec podpíše reverz...“
„Chce ma dať na psychiatriu, je to tak? Chce sa ma zbaviť! Zbalí sa a vypadne a zo mňa sa stane vydedená sirota. Prečo nie, urobil by som to isté sám sebe. Nikdy ma nemal rád. Teraz chápete, prečo som mal radšej umrieť. Nikto ma nechce a nepotrebuje.“
„Tvoj otec ti chce pomôcť. Umiestnenie v ústave nie je žiadna hanba. Yunho, potrebuješ si uvedomiť, že pomoc ktorá ti je poskytovaná je poskytovaná z lásky, pretože ľuďom na tebe záleží. Je tu mnoho ľudí ktorí potrebujú pomoc ktorá sa dostáva tebe, ale sú ignorovaní svojimi najbližšími.“
Nikdy ťa neopustím.
„Dajte mi pokoj!“ zvolal naštvane.
Seunghyun sa pousmial, „chceš sa rozprávať o Jaejoongovi?“
„Nie!“
„Jaejoong mi povedal, že máš problém so zvládaním svojho hnevu.“
Yunho sa posadil. Chvíľu mlčal a sledoval svojho doktora. Nebol tak hlúpy aby naletel na to, že s ním Jaejoong hovoril. „Vy ste s ním hovorili?“
„Povedal som ti, že sa s ním pozhováram.“
„Neverím Vám!“ zvolal.
„Prečo by som ti klamal?“
„Ja neviem! Vy mi klamete stále! Dali ste mi hnedé tabletky a klamete!“
„Nerozčuľuj sa, všetko je v priadku.“
„Vôbec za mnou už neprišiel! Odvtedy vôbec za mnou už neprišiel,“ snažil sa zachovať pokoj, ale jeho vlastné telo ho zradilo. Začala sa mu chvieť spodná pera a do očí sa pretlačili slzy. Mal na tvár najodpornejší výraz aký si dokázal predstaviť. Hnusný, usmrkaný bordel.
„Záleží ti na ňom.“
„Ani trocha!“ zadúšali ho vlastné slzy.
„Yunho, snažím sa zistiť prečo v jeden okamih vybuchneš ako sopka a v druhý okamih si letargický a nijako nereaguješ.“
Dovolil ti dotýkať sa ho, bozkávať, dovolil ti viesť ho za ruku, dovolil ti oprieť sa o neho, ležať pri ňom, zabudnúť na svet okolo. Vedel si, že ti nedovolí všetko a len preto, že sa zľakol si ušiel. Neodmietol ťa, ty si len arogantný  hajzel!
„Dosť!“ zvolal na Seunghyuna, „kurva už dosť! To sú keci!“ prudko sa postavil z postele, „neviete vôbec nič! Nepoznáte nás!“
Vo dverách od izby sa objavila vydesená sestra. Yunho okamžite presmeroval svoju pozornosť na ňu. Hruď sa mu zhlboka dýchala a v chladnom pohľade sa skrývali len sekundy do útoku.
„Choďte preč!“ doktor sa okamžite postavil, „zvládnem to, bežte preč!“ vystrčil ženu z dverí ktoré za ňou zatvoril.
Jaejoong ťa teraz nenávidí. Vedel si, že ťa celý čas nenávidel, už od začiatku ťa nenávidel, tak isto ako tvoja matka. Úbohý Yunho.
„Vezmeme všetko po poriadku Yunho. Upokoj sa, nikto ti neublíži. Som tu len ja a ty. Nikto nepríde. Usaď sa a pozhovárame sa. Povedz mi, čo ťa ťaží.“
Tvoja matka Yunho, úplne si zabudol aká bola. Vidíš len ženu ktorá leží v kaluži krvi pod schodmi, ale pamätáš si aká bola?
„Sklapni! Nič o nej nevieš!“ zvolal na doktora.
„Ja nič nehovorím Yunho. Počuješ hlasy?“
Hlasy?
Tvoja matka...
„Povieš mi o kom hovoríš?“
„Moja mama!“ Yunho sa otočil k stene a skôr než doktor stihol zareagovať, pribehol k stene a udrel sa o ňu do hlavy.
Nasledoval chaos. Do izby sa dostavila ochranka aj dve zdravotné sestry. Jedna z nich podala psychiatrovi injekciu so sedatívami. Muži od ochranky uchopili Yunha za obe ruky aby si nemohol znova ublížiť. Aj keď bol ich polovičnej veľkosti a vysilený, dával im zabrať. Pár okamihov potom ako ihla prenikla pod jeho kožu, Yunho začal pomaly strácať vedomie. Prepadol sa do hlbokého spánku.
Kúzlo je preč.

         Jaejoong pôvodne navštívil nemocnicu kvôli kontrole na ortopédii. Tento krát bol úplne sám. Do tašky si vložil lieky ktoré si vybral v lekárni a nahol sa cez pult k sestre na recepcii. Chvíľu čakal než dotelefonuje, než sa opýtal či môže navštíviť Yunha.
Bol prekvapený, ale viac než to, bol vydesený, keď mu sestra oznámila, že Yunho bol prevezený do inej nemocnice. Do akej, mu nechcela povedať.
Z nemocnice vyšiel ako bez duše. Niečo sa v ňom polámalo a zanechalo v ňom rovnakú stopu akú zanechá zlomená kosť. Ak by bolo jeho srdce z vápnika, bolo by rozlámané na milión kúskov. Najsilnejší sval v jeho tele sa však pomaly menil na kameň.
Pretože si mu mohol pomôcť.
Nevnímal svoje kroky na mokrom chodníku. Ruky mal založené na hrudi a pod pazuchami ukrýval dlane ktoré drvil v päste. Nikdy nezabudol cítiť, len nemal prečo.
Potreboval sa s niekým pozhovárať, chcel počuť radu od dospelého človeka, ktorý ho vypočuje bez toho aby ho súdil. Chcel sa schovať a na pár okamihov byť len obyčajný pubertiak ktorý nevie čo má robiť so svojim životom. Vina ho zožierala ako gangréna. Postupovala rýchlo a bolestivo.
Si ok?
Jaejoongovi sa podvrtol členok. Neuvedomoval si ako rýchlo kráčal a akú silu vyvíjal na svoje svaly. príliš silne stúpal, priam dupotal. Ucítil bolesť v oboch kĺboch na pravom členku aj v kolene. Spadol na zadok a to mu privodilo bolesť do chrbtice. Ľudia prechádzali okolo neho bez povšimnutia. Možno ho gangréna už stihla zožrať a vypadal ako rozložená mŕtvola.
Ja som mal len depresívne stavy, ako si sa opovážil?
Nebol pri ňom nikto kto by sa zohol a podal mu ruku. Z davu sa nevyrútil žiadny jeho kamarát tak ako to bývalo v tých trápnych seriáloch ktoré zvykla Smé pozerať. Nemal už žiadneho priateľa, pretože všetko obetoval pre Yunha.
Opatrne sa pred sebou oprel rukami. Jedna noha nasledovala druhú a on sa ocitol na kolenách. Členok takmer okamžite prestal bolieť. Uľavilo sa mu keď zistil, že si ho nezvrtol ani nezlomil. Stačilo tak málo aby skončil v bolestiach na zemi. Bežný človek by niečo podobné vôbec nevnímal. Opatrne sa postavil a rozhliadol sa v okolí po lavičke. Zastihol svoj obraz v odraze výkladu.
Nie je nič krajšie než tvoje čierne vlasy posiate vločkami.
Naozaj potreboval s niekým hovoriť.

         Jediný kto vedel kde sa Yunho nachádza, bol práve Yunhov otec. Mal neblahý pocit, že sa potreboval Yunha zbaviť a najlepšie miesto na to aby sa ho zbavil, bol ústav. Len tá myšlienka na psychiatriu Jaejoonga desila. Pár dní pred narodeninami, sa Yunho pokúsil o samovraždu. Pár dní po narodeninách skončil na psychiatrii. Jeho život mal pred sedemnástkou skončiť, alebo po  nej pokračovať, ale nie zatvorený v ústave pre choromyseľných.
Už sa nebál zazvoniť na dvere domu v ktorom Yunho prežíval peklo. Nebál sa jeho otca, pretože jeho otec nebol nikým. Bol len obyčajný chlap ktorý ničil všetko čo sa dalo, ale jeho nedokázal. Nikdy ho nezničí a nedovolí aby zničil Yunha.
„Čo tu robíš?!“
„Kde je Yunho?“
„Do toho ťa nič nie je! Fagan jeden...!“
„Musím to vedieť!“ zvolal Jaejoong, „odpovedzte mi kde je Yunho!“
„Ďaleko od teba, ty malý buzerant!“
„Ste si vedomí toho, že ste otvorene ignorovali Yunhove problémy?!“ rozčúlil sa, „ste jeho otec, jediný koho má a ignorovali ste ho!“
„Ty si jeho problém!“
„Tak ste ma mal s ním riešiť! Ak som jeho skurvený problém tak ste mali ten problém riešiť!“
Odmlčal sa. Pohliadol Jaejoongovi do tmavých oči. Na kraji pri rohovke sa javilo modré sfarbenie bielka. Vari to robil len odraz pouličného svetlenia. Už bolo celkom neskoro. Nebol čas na to aby sa tento fagan túlal sám po nočnom Soule. K tomu mal špinavé nohavice a drkotal na neho zubami. Uzimený a špinavý.
„Bež domov, rodičia majú o teba strach!“
„Povedzte mi kde je Yunho!“
„Môj syn je tam kde má byť! Kde mu pomôžu!“ odstúpil späť do domu a zabuchol pred ním dvere.
Tam kde má byť.
„Skurvysyn!“ Jaejoong sa takmer neovládol a kopol do dverí.
Po ceste domov mu prišli štyri správy od matky. Vystrašená, plná starostí kde sa jej jediné dieťa túla. Jaejoong sa necítil dobre. V živote zvykol osamote plakať veľmi často, teraz však mal problém zadržať slzy uprostred ulice. Yunho strhol z jeho tváre masku. Najhoršie to bolo v škole, keď si všetci o ňom otvorene šepkali a poukazovali na neho. Nikto okrem Smé a Changmina sa s ním nezhováral. Dokonca ani Yoochun a Junsu. Držali si od neho svoj odstup. Sojin bola dlhodobo chorá, ale bol si istý, že sa k nej správy určite dostali. Akoby mohol človek ako je on, pomôcť? Ničím výnimočný, bez skúseností.
Zatvoril za sebou dvere od domu a oprel sa o ne. Bol v bezpečí stien ktoré nemo sledovali jeho pády aj vzlety. Doma mohol byť kýmkoľvek, aspoň tak si to vždy myslel, než mu Yunho otvoril oči. Hanna sa postavila z kresla. Pomaly podišla k svojmu synovi ktorý zadržiaval slzy a vzala ho do svojej náruče. Až vtedy sa Jaejoong odvážil plakať. Skryl svoju vydesenú tvár k ramenu svojej matky.
Soul je studené mesto.

         Dni ubiehali neznesiteľne pomaly. Jaejoong sa nedokázal sústrediť na školu, na učenie, na rodičov, na svoje vlastné záujmy. Vynechával svoj vedecký krúžok, prestal sa stýkať s priateľmi. Úplne sa uzatvoril. Jediný človek ktorého potreboval mať pri sebe sa pokúsil kvôli nemu zabiť. Dávno si práve túto skutočnosť zaryl hlboko do vedomia. Keby ho Yunho nikdy v živote nestretol, mohol byť kýmkoľvek, robiť čokoľvek.
Neklam mi.
Jaejoong sa usadil na lavičke v centre mesta. Večer priniesol teplý vietor ktorý sa vnáral do jeho vlasov. Ulice boli stále plné ľudí tak ako každý večer ako predtým a predtým. Mobil mal opäť plný správ od svojej matky, ktorá ho prosila aby prišiel domov. Prosila ho vari o zázrak? Zázraky sa nedajú, nebude v poriadku, pretože nikdy v poriadku nebol. Prstom krúžil po obrazovke svojho mobilu. Díval sa na Yunhove meno v telefónnom zozname. Bola hlúposť pokúsiť sa mu zavolať. Ak bol naozaj zatvorený na psychiatrii, jeho mobil bol určite vypnutý. Nemalo to žiadny vyšší význam, žiadnu postupnosť ani záver, len zákruty v ktorých sa človek točil až do zblbnutia.
Budík v mobile začal kričať po okolí. Pár ľudí sa otočilo k lavičke kde sedel Jaejoong. Okamžite zrušil budík a vybral si z batohu lieky a vodu. Bol sám, opustený, s liekmi ktoré ho držali po kope. Jeho život nemohol byť viac patetickejší. Nenávidel Soul – jeho studené ulice, reklamy plné falošných farieb, a masky ľudí ktorí investovali všetky svoje peniaze do premeny. Spoločnosť tak skazená, že by sa ľudia mali hanbiť pozrieť na seba do zrkadla. Tieto spoločensky správne pravidlá ničili mladých ľudí akým bol Yunho.
Nemôžeš byť perfektný, nikto nemôžeš byť perfektný, nesnaž sa byť perfektný, budem ťa za to nenávidieť.
„Stále tak sám, hyung,“ prisadol si k nemu Changmin, „nič mi nehovor, bol som na ceste domov. Môj otec pracuje hneď oproti.“
Jaejoong neodpovedal. Díval sa na etiketu nalepenú na plastovej fľaši a nechtom sa ju snažil odlepiť.
„Nie je mi jedno čo sa s tebou deje hyung,“ odvetil starostlivo, „prosím.“
Stále sa mu nedostávalo odpovedi. Jaejoong ho vôbec nevnímal, alebo ho len drzo ignoroval. Nemal poňatia kam sa schoval, za akú myšlienku sa potreboval ukryť aby ho ignoroval.
„Keby som vedel, kde Yunho je, určite by som ti to povedal. To, čo sa stalo nie je naša vina.“
„Jaejoong, prosím.“
Po pár okamihov ticha Changmin vytrhol fľašu z jeho rúk, „vnímaj ma! Chceš skončiť ako Yunho?!“
„Čo ty kurva vieš o tom ako skončil Yunho?!“ zvolal naštvane, „nikto z vás tam nebol! Nikto z vás tu pre neho nebol! Som len obyčajné decko ktorému si zveril chorého človeka! Stále si rovnaký hajzel ako si bol predtým! Je to moja vina, že čo sa stalo! Všetko je to moja vina! Ja som ten, kto nemôžeš spávať, komu šibe. Netušíš ako mi je! Nehovor, že to nie je naša vina!“
„Upokoj sa prosím,“ Changmin zdvihol ruku, „upokoj sa.“ ľudia sa za nimi začali otáčať. Ich hladné pohľady po senzácii boli na nich nalepené ako leukoplast na kožu. Nechceli sa odtrhnúť.
„Nehovor, že to nie je naša vina,“ dodal Jaejoong potichu, „nemáš právo.“
„Zistíme kde je, sľubujem ti, že to zistíme.“
„A čo potom? Skurvíme to ešte viac? Yunho nás nepotrebuje. Vôbec ma nepotrebuje, za všetko môžem ja.“
„Jaejoong, pre boha!“
„Je to pravda! Vždy som to bol ja! Sám si to povedal, že sa začal chovať divne až keď sme sa prvý krát stretli.“
Takto som to práve nemyslel,“ Changmin sa odmlčal.
„Vieš,“ začal Jaejoong, „sú okamihy ako je tento, kedy by som túžil spadnúť a už sa nezdvihnúť. Chcel by som so všetkým prestať. Je jednoduché umrieť Changmin, ťažšie je ostať na žive vo svete ktorý ťa núti umrieť.“
Changmin pohliadol na tmavnúce nebo. Zima ustupovala a prenechávala miesto pre jar. Všetka depresia chladných večerov plných mrazu a jednotvárnosti sa strácala v chladnom nebi. Čoskoro budú vidno prvé hviezdy. Nebo bolo príliš ďaleko a v tento moment bolo tvorené len metaforou.
„Ale ty poletíš, sľúbil si Yunhovi, že ak spadneš, tak poletíš.
Sľúbil mu to? A nebola to len hlúpa hra na chytrého a odvážneho? Chcel len Yunhovi dokázať, e strach je relatívny, každý ho vníma inak. Nie, proste bol hlúpy. Tak ako predtým a ako je aj teraz. Nič z toho čo urobil pre Yunha nedávalo zmysel, nebolo to nápomocné.
Podľa mňa sa pod tebou otvorí diera do pekla.
„Ak by si na niečo prišiel Changmin, tak mi zavolaj,“ postavil sa z lavičky a batoh si prehodil cez rameno, „musím už domov.“
„Spoľahni sa.“
Chvíľu sa díval za Jaejoongom než mu zmizol v dave ľudí. Naložil príliš veľké bremeno na krehké ramená. A to doslova.
Máš pravdu, sme len hlúpe deti.

         Prvé dva týždne bol Yunho takmer každú noc držaný na sedatívach. Izba v ktorej bol držaný bol bez nábytku, len s malým oknom a posteľou. Ak potreboval na záchod musel zakričať. Doktor ho prehlásil za nebezpečného sebe aj okoliu. Po šestnástich dňoch sa konečne dostavili účinky silného lieku ktorý odporučil doktor Cho. Každý jeden deň prichádzal za Yunhom aby sa spolu pozhovárali a každý jeden deň odchádzal s Jaejoongovým menom. Yunho ho prosil na kolenách aby mohol Jaejoonga vidieť.
Po dvadsiatich dňoch bol Yunho prevezený na regulárnu izbu ktorá obsahovala toaletu. Ešte stále bol na izbe sám, pretože doktor si nechcel riskovať konfrontáciu s inými pacientmi. V ten istý čas bola sestra už zúfalá, Yunho si nechcel vyzliecť sveter v ktorom ho priviezli. Bol biely a jeho rukávy už boli dlhé pretože ich neustále naťahoval cez dlane a obžúval.
V ten večer bola izba plná kriku pretože prišiel ošetrovateľ a dve sestry a Yunha nasilu vyzliekli. Sľubovali mu, že sveter sa dá vyprať s ostatnými vecami a akonáhle ho vrátia z nemocničnej práčovne tak mu ho osobne príde sestra dať.
Yunho dostal slabú injekciu na upokojenie.
Dvadsiaty piaty večer Yunho sedel pred televíziou a díval sa na zábery z animal planet. Na sebe mal čierne tričko a tepláky. Hlavu si opieral o ruku zatiaľ čo ho premáhal spánok. Začínal si pomaly zvykať na prostredie v ktorom sa ocitol. Každé ráno a večer po prehltnutí tabletiek cítil zmeny ktoré v ňom spôsobovali. Upokojovali ho a umlčovali hlas v jeho hlave. Bolo mu príjemne, opäť sa začínal cítiť ako zdravý človek.
O tri dni neskôr za ním prišiel doktor Cho. Usadil sa k nemu v jedálni a položil pred neho jeho vlastný mobil. Yunho odložil paličky na kraj taniera a oprel sa predlaktím o stôl. Bez slova pohliadol na doktora a čakal.
„A toto patrí tebe,“ z tašky ktorú so sebou priniesol vytiahol biely sveter, „vonia ako hory.“ Podal ho Yunhovi.
„Hovoril som s tvojim otcom,“ pokračoval doktor, „príde zajtra za tebou.“
Yunho nijako nereagoval. Vtisol tvár do bielej vlny svetra a zhlboka sa nadýchol. Všetko bolo preč, úplne všetko. Vôňa sa vytratila. Položil ruky aj so svetrom na stehná a sklonil hlavu.
„Deje sa niečo?“
Pokrútil hlavou.
„Yunho, je na teba zvedavý doktor Seunghyun, chceš s ním hovoriť?“
Budem s ním hovoriť, sľubujem ti, že sa s ním pozhováram.
Yunho prikývol. Objal sveter a pohliadol na svoj telefón na stole. Nevedel či je vybitý a rovnako ani netušil čo s ním doktor Cho zmýšľa. Nechcel ísť domov, nechcel vidieť svojho otca, prvý krát v živote boli okolo neho ľudia ktorí sa úprimne starali a záležalo im na tom aby bol v poriadku. Nechovali sa k nemu ako dobytku, ako k zlyhaniu ktorým bol pre svojho otca.
„Si silný Yunho, to si zapamätaj,“ Cho mu zovrel rameno, „si silný.“ Postavil sa od stola.
„Ďakujem,“ šepol Yunho, „ďakujem, že ste umlčali ten hlas.
„Nebol reálny a už sa nikdy nevráti,“ usmial sa doktor, „to ti sľubujem.“
Neopustím ťa, nikdy ťa neopustím, prisahám.
„Najedz sa, doktor Choi tu bude po obede.“
Yunho prikývol. Pohliadol na dusenú zeleninu s ryžou v tanieri. Krátko si povzdychol a oprel sa o stoličku. Objal sveter ktorý patril Jaejoongovi a zatvoril oči. V poslednej dobe mal stále zatvorené oči. Chcel popierať realitu sám sebe. Čakal na okamih kedy sa prebudí. Jedného dňa predsa musí táto nočná mora skončiť. Otvorí oči a všetko bude iné.
Yunho! Prestaň blúzniť!
Znova si vzal do rúk paličky a začal jesť. Nedojedené porcie sa neakceptovali. Sestry neboli príliš nadšené a väčšinou ich kázanie o nedojedenom jedle bolo na príliš dlho a hlavne bolo otravné. Mnoho z pacientov boli práve ľudia s poruchou príjmu potravy. Veľmi málo bolo ľudí ktorí prišli kvôli opakovanému pokusu o samovraždu. Prvé dni on sám nevnímal vôbec nič až po takmer troch týždňoch sa začal v nemocnici orientovať. Nenašiel si priateľov ani len osoby s ktorými by sa mohol pozhovárať. Ešte stále bol na izbe úplne sám. Jednu vec ale naproste miloval, a tou bol ping pong. Chcel byť len vypočutý, nebyť ignorovaný a odhodený do kúta.
Vzal svoj tanier a odniesol ho do okienka na riad. Obliekol si svoj sveter a ostal stáť, všimol si totiž, že doktor nechal na stole jeho mobil. Rozhliadol sa dookola.
„Sestra!“ zvolal na mladú sestričku ktorá mala náruč plnú uterákov, „prosím Vás!“
Žena sa vrátila pár krokov späť a ostala stáť vo dverách od jedálne. „Čo potrebuješ?“
„Doktor Cho, tu zabudol môj telefón. Ja netuším... čo by som mal...“
„Doktor Cho?“ povzdychla si, „teraz odišiel.“ Otočila sa na stranu a zvolala na inú sestru ktorá práve zišla dole schodmi. Vysvetlila jej situáciu.
„Doktor Seunghyun na teba už čaká,“ vzala mobil zo stola, „poď so mnou.“
Sestra ho viedla po dlhej chodbe ktorá viedla ku kancelárii primátora nemocnice. Steny boli vymaľované na žlto a boli plné zarámovaných obrazov. Väčšinou to boli krajinky, alebo kvetiny. Vzduchom sa výnimočne šírila svieža vôňa. Obvykle bol vzduch nasiaknutý dezinfekciou tak ako v každej nemocnici.
„Poď dovnútra,“ otvorila dvere a nechala Yunha vstúpiť ako prvého. Zatvorila za nimi dvere a odložila mobil na stôl pred doktora Choia.
„Zdá sa, že pán doktor Cho hovoril s Yunhom a zabudol jeho mobil na stole v jedálni. Predám ho Vám.“
„To je v poriadku, môžete odísť,“ usmial sa na sestru a keď za sebou zatvorila dvere, postavil sa a založil ruky za chrbtom, „vyzeráš dobre. Posaď sa.“
Vyzeráš dobre, cítim sa ako mrazená ryba.
Yunho sa usadil do kresla. Skrčil sa a ruky založil na hrudi. Snažil sa svoju prítomnosť skryť čo najviac to šlo. Cítil sa príliš veľký na tak malú miestnosť akou bola pracovňa samotného primára. Nikdy tu nebol a nemyslel si, že sa sem ešte vráti.
„Nie je to obvyklá procedúra,“ Seunghyun sa usadil, „ale musím sa s tebou pozhovárať. Mám zvolenie od doktora Cho.“
„Niečo som spravil?“ opýta sa Yunho potichu, „snažím sa chovať dobre.“
„Tvoje chovanie je naproste v poriadku.“ Ubezpečil ho.
„Tak nechápem—“
„Všetko ti vysvetlím Yunho, ešte chvíľu počkáme na tvojho otca.“
Yunho sa prekvapene napriamil. Chcel ho vari otec vziať preč z ústavu? Chcel ho domov, starať sa o neho ako by to mal správny rodič urobiť? Alebo sa ho prišiel úplne zrieknuť? Prišli mu oznámiť, že si ho tu nechajú už navždy?
„Všetko je v poriadku Yunho,“ doktor sa opäť usmial, „dôveruj mi.“
„Nechcem ho vidieť, musím?“
„Tvoj otec, nie je tvoj nepriateľ.“
„Vy ho nepoznáte.“
„Prečo máš ten pocit, že ti chce ublížiť?“
Yunho sa odmlčal. Po pravde netušil odkiaľ sa tento pocit bral. Mal zo svojho otca strach už keď bol malý chlapec. Jeho matka mu vždy vravela, že otca musí rešpektovať za každú cenu a spraviť všetko čo mu povie. Nakoniec jeho mama... jeho mama...
„Deje sa niečo?“ Doktor spozornel.
„Pýtali ste sa môjho otca na mamu?“
„Trocha sme sa o nej zhovárali.“
Yunho otvoril ústa, že niečo povie, ale opäť sa odmlčal. V tvári sa mu značil nepokoj. Nebol si istý, či sa smie opýtať. Choi sa postavil od stola a do skleneného pohára nalial z džbánu čistú vodu.
„Pokojne sa ma opýtaj na čokoľvek čo ťa trápi.“ Podal Yunhovi pohár.
Yunho vďačne pohár prial. Objal ho oboma dlaňami a napil sa plnými dúškami. Očami sledoval lakovaný stôl z tmavého dreva. Papiere na ňom boli vzorne uložené. Štítky na šablóne farebne oddelené. Všade ani jedna známka prachu.
„Povedal Vám, ako sa volala?“
„Tvoja mama?“ prekvapene sa opýtal Choi, „ty nevieš ako sa volala tvoja mama?“
Yunho mu venoval zúfalý pohľad. Sklonil ruky aj s pohárom do lona a sklopil pohľad. Cítil sa malý, ako dieťa ktoré utrpelo úraz mozgu. Zraniteľne a takmer zlomene. Mal pocit, že by stačilo aby sa ho doktor čo len zľahka dotkol a on by sa rozsypal na miliardy kúskov.
Takto sa cíti Jaejoong?
„Čo si pamätáš ako posledné o svojej mame?“
„Už-už som o tom hovoril s doktorom Cho.“
„Povieš to aj mne?“
„Predsa to viete,“ zvýšil hlas, „posledný krát čo som ju videl, bola mŕtva pod schodmi!“
„Posledná spomienka na to keď bola živá.“
Yunho pokrútil hlavou. Prstami si nervózne prešiel po čele a začal kývať nepokojne pravou nohou. zmocňovala sa ho panika. Ako bolo možné, že si nedokázal spomenúť na vlastnú matku? Na meno vlastnej matky? Prečo si nedokázal vybaviť jej posledné slová, jej posledný úsmev?
„Volala sa Sun-hye,“ odvetil doktor. „Yunho, bez toho aby sme hovorili o tvojej matke, ti nedokážeme pomôcť.“
„Ja chcem hovoriť o svojej  matke!“ zvolal naštvane, „bola... ona bola... bola jediná... ona...“
„Upokoj sa, všetko bude v poriadku,“ priložil mu ruku na rameno, „všetko už bude dobré.“ podišiel k dverám. Yunho sa otočil smerom k dverám hneď ako začul klopanie.
Nechcel hovoriť so svojim otcom. Vyhýbal sa mu najviac ako mohol, odmietal jeho návštevy, doktorovi Cho sa ospravedlňoval, že na rozhovor so svojim otcom nie je pripravený. Dokonca aj teraz si inštinktívne priložil ruku na jazvu na krku. Musel ho nenávidieť, byť sklamaný. Obaja hľadali príčinu zlyhania.
„Ahoj Yuho,“ usmial sa na svojho syna, „ako sa máš?“ usadil sa na pohovku pri stene.
Yunho mu neodpovedal. Namiesto toho zaujal svoju predchádzajúcu polohu.
„Pán Jung,“ začal doktor, „myslím, že sme obaja pripravený.“
Yunhov otec prikývol, ale stále mlčal. Zdalo sa, že sa pripravuje na ťažký a dlhý rozhovor. Yunho sa začínal cítiť neisto. Vedel, že ho čaká  nepríjemne strávená hodina s vlastným otcom.
„Tvoja mama, Yunho, ako málo si o nej pamätáš. Premýšľal si o nej niekedy?“ nečakal, žeby mu jeho syn sám odpovedal, preto sa rozhodol rozprávať ďalej.
„Po jej smrti, určite si pamätáš, že som ti dohodol sedenia s psychológom. Viem, že si prestal, doktor mi zavolal. Neriešil som to s tebou, pretože som myslel, že to tak bude lepšie. Prestal si o svojej matke hovoriť, znova si sa začal usmievať, pokračoval si v tanci.“
„Prečo mi to všetko hovoríš?“ osopil sa na neho Yunho, „na čo mi to vykladáš? Moja mama neurobila  nič zlé! Toto si nezaslúži!“
Oh, syn môj,“ pokrútil hlavou, „Yunho...“
„Prečo neustále mamu obviňuješ?!“ Yunho sa na neho otočil, „nič zlé ti nikdy neurobila!“
„Pamätáš si na jej tvár?“
„Samozrejme, že si pamätám, je to moja matka!“
„Tak mi ju opíš, povedz mi aké mala vlasy, aké mala oči.“
„To je len vtip toto, nie?“ Yunho sa otočil na doktora, „Je toto nejaký vtip?!“
„Odpovedz svojmu otcovi, prosím.“
„O čo vám ide?“
„Sun-hye mala hnedé vlasy, Yunho,“ odvetil jeho otec.
„Samozrejme, že mala!“
„A hnedé oči.“
„Áno!“
„Mala na tvári znamienko tak ako ty, nad perou,“ ťukol si prstom nad peru.
„Á-áno.“ Odvetil neisto.
„Yunho, si si istý?“ zapojil sa Choi.
„Poznám svoju mamu!“ zvolal naštvane.
„Nie synak.“
„Čo nie?! Čo tu na mňa hráte?! Chcete zo mňa spraviť ešte väčšieho blázna?!“ naštvane sa postavil z kresla.
„Tvoja mama mala čierne vlasy a veľmi tmavé oči. Nemala žiadne znamienko a pracovala ako vychovávateľka na dievčenskom internáte!“ pán Jung sa postavil a z vnútorného vrecka saka vytiahol rodinnú fotografiu. Podal ju Yunhovi ktorý zaváhal.
Prečo sa so mnou hráte?
„O čo vám ide?“ opýtal sa zlomene, „chcete povedať, že si nepamätám na vlastnú matku?“
„Sú veci o ktorých sme nehovorili Yunho,“ otec položil fotografiu na stôl, „bol som zbabelý a ako otec som zlyhal. Keď umrela, prestal si o nej hovoriť a ja som bol rád.“
„Čože?“ nechápavo sa usadil späť do kresla.
Hlavou sa mu šíril nepríjemný tlak. Snažil sa rozpomenúť, chcel nájsť odpovede na otázky ktoré si ani nedokázal položiť. Ak by pred troma hodinami neužil lieky, zrejme by znova vbehol do steny. Len tak, aby si ublížil, aby prestal existovať, aby umlčal hlas svojej matky v hlave.
Rozplakal sa.
„Spomínaš si na leto pred šiestimi rokmi,“ otec si pred neho drepol, „keď sme boli kempovať.“
Yunho prikývol. Okamžite si vložil tvár do dlaní aby svoju hanbu pred octom skryl.
„Pamätáš si, na večer keď som prišiel domov z práce a ty si sedel zamknutý pod schodmi?“ jemu samotnému sa do očí začali tisnúť slzy. „Bol som slaboch, tvoja matka nie. Nechcem sa ospravedlňovať, neexistuje ospravedlnenie.“
 Neposlušní chlapci nebudú mať dievčatá! Takí chlapci nemajú právo mať penis! Neposlušní chlapci ako si ty!
„Je mi to ľúto,“ otec mu priložil ruky na dlane ktorým si zakrýval tvár, „žiadam ťa o odpustenie, že som nebol silnejší.“
Prepáč, že ťa nedokážem pustiť, že sa ťa nedokážem vzdať. Jaejoong bol tam, sedel a díval sa chladnými očami ako ona. Neposlúchal ho a búril sa proti jeho pravidlám. Jaejoong mu sľúbil.
„Yunho,“ prehovoril doktor Choi, „netrpíš depresiou, si emocionálne uzamknutý. Trpíš post traumatickým syndrómom. Si plný hnevu ktorý nevieš odkiaľ a voči komu prichádza. Neistota a strata kontroly nad sebou samým z teba robí vulgárneho a násilného človeka.“
Yunhovu tvár naplnila červeň, krv sa valila jeho slabým telom ako tsunami. Hlavu mal plnú útržkov z minulosti, v spánkoch mu pulzovala bolesť a do toho kričala jeho matka: vyzleč sa! vyzleč sa a ukáž mi! Vyzleč sa! Jej tvár bola ako tesaná z kameňa, žiadny úsmev, nikdy mu nevenovala úsmev. Jej havranie vlasy boli rovné a kontúrovali jej snehobielu tvár. Veľké oči a plné pery. Bože, vyzerala ako Jaejoong. Ako jeho ženská verzia.
„Zvykla byť ako on,“ pokračoval doktor, „hovoril som s Jaejoongom. Mali sme dlhý hovor než som sem prišiel. Keď som ho videl po tom čo mi povedal tvoj otec, náhle som pochopil, aký chaos musela rozpútať jeho prítomnosť v tvojom živote.“
„Ona nie je ako Jaejoong!“ Yunho sa pevne chytil opierok kresla, „Jaejoong nie je ako ona!“
„Jeho výzor Yunho. Jeho chladná tvár a popieranie emócii...“
„Jaejoong nie je ako ona!“ zvolal opäť, „mrcha! Hnusná mrcha!“
„Yunho!“ otec ho pevne zovrel za ramená a pritisol k operadlu kresla, „upokoj sa.“
„Jaejoong v tebe prebudil hnev a nenávisť ktoré si cítil voči svojej matke. Jeho prítomnosť pre teba predstavovala neznámu ktorú si nedokázal pochopiť.“
Nedokázal som ho pochopiť. Nemohol som. Ako by som mohol?
Yunho ostal sedieť v kresle bez jediného pohybu. Po tvári mu stále stekali slzy. V ten jeden deň, behom pol hodiny vnútorne vyhorel. Bolo to naposledy. Viac z neho neostalo, pretože on nikdy nechápal. Dvere ktoré v ňom jeho otec a doktor Choi odomkli ukrývali miestnosť zachvátenú požiarom. Čo zhorí, to už len dotlie.
Budeš ma milovať? 

5 komentárov:

  1. O.O tak toto som teda nečakala... Yunho nenávidel svoju matku, ktorú mu Jae pripomína... Fuh, to je silná káva.. Som zvedavá, ako to celé nakoniec dopadne...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ako si... prečo ako si... ako sa toto stalo? nechápem. Ako si dokázala zvrtnúť dej takto? ja som vnímala úplne niečo iné a pritom je to niečo iné. wau. Jae, Yunho, som na vás veľmi zvedavá.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. oh, toto ma ako vsetkych prekvapilo. necakala som nieco taketo. pani. no ani neviem co by ssom... som extra zvedava na dalsiu kapitolu!!

    OdpovedaťOdstrániť