sobota 16. mája 2015

Opus

Fandom: DBSK (YunJae)
Žáner: vojnové, AU
Upozornenie: krv, smrť
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: fertig
Počet slov: 3750
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: Chopin - Nocturne 1 opus 9
Obsah: Yunhov svet sa náhle zrúti po tom, čo je Jaejoong povolaný ako vojak do skutočnej vojny. 

Začala som to písať na jednu šupu len kvôli Jaejoongovemu salutujúcemu ÚŽASNÉMU  obrázku. Chcela som napísať fotky, ale už je tam iný rod! Hudba je autentická, len si ju pustite. A niekde od druhej polovice II. žalm som počúvala... Mozartovu lacrymosu. 

I.                    Hnev

         „To bol veľmi zlý vtip. Veľmi zlý vtip, Jaejoong!“ zvolal Yunho do svojho mobilu. Jeho telo bolo strnuté, čeľuste zvieral pevne k sebe a snažil sa udusiť v sebe hnev aby nehodil mobil o stenu.
„Myslíš si, že som si to vymyslel? Alebo, že som dal rozkaz sám sebe?!“ vrátil mu rovnakým tónom.
„Nemôžeš! Nemôžeš!“ Yunho sa postavil z postele a prstami si zašiel do vlasov. Pevne zovrel pramienky a potiahol sa za ne aby kompenzoval svoj hnev.
„Yunho, budem v poriadku.“
„O tri dni ťa mali prepustiť,“ oprel sa čelom o stenu, „o tri dni si mal byť konečne u mňa. U mňa.“ rukou si silne prešiel cez tvár a vtiahol do seba slzy.
„Je to len pol roka.“
„Pol skurveného roka na hraniciach so Severnou Kóreou?! To je len?!“ zvolal naštvane a odtiahol sa od steny. Musel nejakým spôsobom zamestnať svoje telo, svoje nohy aby neotvoril okno a nevyhodil svoj mobil, aby nezačal nekontrolovateľne kričať čo by privolalo Changmina a on by ho nepekne vyhodil tiež – a možno z toho okna.
„Yunho, keby si sa počas svojej služby nezranil, šiel by si tam so mnou. Dobre to vieš. Obaja by sme boli na tom mieste. Nemáš mi čo vyčítať.“
„Ako to môžeš povedať tak... pokojne?“ usadil sa späť na posteli.
Pretože je to rozkaz. Mám dezertovať kvôli tebe? Pretože nevieš vydržať ďalších šesť mesiacov?“
„Za tých skurvených šesť mesiacov môžeš byť mŕtvy!“ zreval do mobilu až sa mu zlomil hlas. Vo dverách sa náhle objavil Changmin ktorý už nezvládal ignorovať násilné prejavy svojho hyunga počas svojej návštevy.
„Tento hovor nikam nevedie Yunho. Nebudem ťa môcť ani kontaktovať a ty chceš aby naše posledné slová boli v takomto duchu? Pokojne. Musím už končiť, dochádza mi čas.“
„Jaejoong!“ zvolal zúfalo, „Jaejoong!“
Linka bola hluchá. Yunho odhodil mobil na zem a rukami zovrel okraj matracu. Pohliadol na Changmina ktorý sa opieral o rám dverí so založenými rukami.
„Boli tieto prejavy nutné hyung?“ opýtal sa pokojne.
„Ďalšieho pol roka Changmin. Ďalší pol rok. Dva a pol roka! Ja...“ pokrútil hlavou.
„Hyung, budem sa ženiť.“ Odvetil stroho a odišiel.

         Mesiace sa míňali a Yunho ich prežíval takmer letargicky. Každý deň sa díval na správy a čakal na kritickú informáciu ktorá by ho donútila sadnúť do auta a vyraziť k základni. Nemal žiadne právo tam vkročiť a Jaejoongove slová mu to potvrdzovali. Pri výkone služby sa zranil. Bola to hlúpa, trápna a skurvená nehoda. Bežal cez obyčajnú drevenú lávku, keď sa pod ním prelomila a on spadol z výšky troch metrov a zlomil si dva rebrá. Desať vojakov pred ním prebehlo cez tú istú lávku, ale práve pod ním musela prasknúť. Možno to bola ďalšia skúška ktorú musel podstúpiť. Najskôr sa rozlúčiť s Jaejoongom keď opúšťal skupinu, potom sa s ním rozlúčiť keď sa presťahoval do inej štvrte v Soule, a znova keď odchádzal do armády na dva roky. Je to len pol roka.
„Vydržal som dva, vydržím pol. Už len dva... dva mesiace.“ povzdychol si pri sledovaní správ. Zaklonil hlavu a zahľadel sa do stropu.
Changminova svadba sa blížila bleskurýchle a on stále nemal pre neho svadobný dar. Prial si aby Jaejoong dostal deň voľna a mohol sa zúčastniť obradu. Poznali sa viac než polovicu života a Changminov veľký deň sa blížil. Veľký deň pred nástupom do armády. Trpko sa pousmial a vypol televíziu.
Yoochun ktorého prepustili už pred ôsmimi mesiacmi sa s ním odmietal baviť na tému Jaejoong – v armáde – na trvalo – je to tá možnosť. Yunho zúril, podvedome zúril, že keby sa Jaejoong objavil vo dverách tak mu ich tresne do tváre. So zranenou nohou predsa nemohol byť tak úžasný, nemohol sa stať vojakom z povolania!
A Junsu, jeho milovaný Junsu, ktorý o chvíľu vyjde s pyšným úsmevom na tvári a bude všetkým mávať. Pretože všetci sú schopní, len on nie. Ako líder zlyhal v toľkých smeroch, že sa túžil zatvoriť doma a nikoho už nikdy k sebe nepustiť.
„Líder hm?“ postavil sa z gauču, „pôvodne mal byť lídrom Jaejoong, tak čo je? Prečo ťa to tak trápi Yunho! Hovor sám so sebou, pretože si sa tu zamkol ako upír!“ rozsvietil v kuchyni. Otvoril chladničku a znova ju zatvoril. Opäť ju otvoril a sledoval svetielko. Nezaujímali ho potraviny, potreboval zamestnať svoju myseľ.
„Vždy talentovaný a vo všetkom najlepší Kim, Jaejoong!“ prehlásil protivným tónom a zabuchol dvere. „Musí byť vo všetkom špeciálny inak by sa nepriznal sám k sebe!“ kopol do stoličky v kuchyni. „Kurva!“
Drepol si k stolu a ruku si pridržal na ľavej strane rebier. Stále ho dokázali nepríjemne rozbolieť. Cítil sa bezmocne a to bol katalyzátor jeho hnevu. Na koho mali byť jeho rodičia pyšný? Na koho mal byť pyšný Jaejoong? Že on, veľký líder a chlap do ktorého vkladali všetci nádeje, sa pri behu prepadol lávkou a zlámal si dva rebrá? Mohol by dostať cenu za blbosť.
Z myšlienok ho vytrhol až mobil. Zdalo sa mu, že zvoní nejako agresívne. Možno už blúznil a hnev mu zatienil myseľ.
„Hyung, sledoval si správy?!“ zvolal do telefónu Changmin.
„Sledoval a čo?“
„Vojna!“
„Hyung si tam?!“
Yunho sa díval von oknom. Skrz pásiky ktoré tvorili žalúzie sa díval do tmavého Soulu. Nevidel nič, ani jedno svetlo, len tmavé pásiky noci.
„Hyung, sme vo vojne! Hyung počuješ ma?!“
Je to len pol roka.
„Hyung sakra! Spamätaj sa!“
Je to len pol roka a budem späť.
„Idem za tebou rozumieš?!“
Ak by teraz vybuchla pri jeho dome bomba, možno by ho prebrala zo zlého sna. Bol zamurovaný a sledoval správy ktoré sa netýkali sveta, ani štátu Južná Kórea. Sledoval lokálne správy aby udržal svoju hlavu v bezpečí v pokoji a bol skrátka vyrovnaný sám so sebou, že nejaké správy pozerá a keby sa prihodilo niečo vážne, lokálne správy by mu to ukázali. Alebo nie?
Keby si sa nezranil...
Yunho sa usadil na gauč a zapol televíziu. Prepol na arirang a okamžite sa stretol s pohraničnými zábermi. V tme žiarili žlté a červené svetlá. Bombardovanie nemalo jedinej prestávky, konca. Hraničné pásmo žiarilo ako obloha na Silvestra. Niekde v tej zmesi ohňa a svetiel ktoré boli od objektívu kamery vzdialené, sa musel nachádzať Jaejoong.
„O pol roka môžeš byť mŕtvy.“
Nešťastia privolávame na seba samotných, na tých ktorých milujeme. Podvedome chceme aby trpeli keď s nami nie sú.

         Dva mesiace prešli a Jaejoong svoj návrat neohlásil. Po dvoch mesiacoch bolo vyhlásené nestále prímerie na pohraničnom priechode. Severná Kórea sa vyjadrila, že k bombardovaniu došlo kvôli provokácii zo strany Južnej Kórei. Oba štáty začali vyšetrovať danú informáciu, pretože na tejto informácii závisel mier. Správy boli plné výstrah a príručiek o tom ako sa chrániť v prípade bombardovania, ako postupovať pri evakuácii a ako nasledovať rozkazy vojakov.
Yunho vypol na televízii zvuk a do ruky vzal druhý diaľkový ovládač. Zapol vežu a do ticha jeho bytu as rozniesla klavírna skladba od Chopina.
„Nocturne číslo jedna, opus deväť.“ Vyhlásil sám pre seba a pridal hlasitosť.
Ak nebola vojna skutočná, tak potom nemohla byť skutočná ani armáda. Ľudia sa združovali zo strachu o seba samých, nie preto, že by chceli ochrániť ostatných. Dokonca aj vojaci si radšej zachránia vlastné životy než by skočili do horiaceho domu okolo ktorého sa bombarduje.
Takýmto spôsobom sa nedalo nič zmeniť.
Yunho sa postavil a podišiel ku klavíru. Usadil sa zaň a zdvihol kryt. Netušil ako hrať, na čo ktorá klávesa slúži. Kúpil ho pre Jaejoonga, aby sa Jaejoong jedného dňa len z odposluchu naučil Chopinove skladby a mohol ich pre neho hrávať. Jedného dňa pretože Jaejoong bol vo všetkom dokonalý a perfektný a nič mu nikdy nerobilo problém, ani naučiť sa hrať na klavír.
Kto vedel čo všetko stálo za jednou vojnou, za jedným súhlasom ktorý rozpúta peklo v životoch ľudí, ktorí s ničím nesúhlasili. S ľuďmi ktorí mali vlastné starosti a svoj život chceli dožiť v mieri a v pokoji. Aký význam mala vojna pre ľudí ktorí sedeli doma so svojimi rodinami a modlili sa aby niekto tam hore nepovedal áno. Akú moc mal človek nad ostatnými pretože si myslel, že smie?
Akú moc mal od nad Jaejoongom keď kričal do telefónu, aby TO sakra nerobil, aby sa k nemu vrátil? Samozrejme, že žiadnu. Pretože on nebol jeho veliaci dôstojník, nebol nikým. Obaja vedeli, že je to nesprávne a ani jeden z nich nemohol zasiahnuť.
Chcel len jednu skladbu než celý svet skončí. Jeho posledné slová boli neprijateľné a on potreboval znova vidieť a počuť Jaejoonga.
...a ty chceš aby naše posledné slová boli v takomto duchu?
Prečo posledné, Jaejoong?

         Samozrejme, že sa Changminova svadba zrušila, kvôli ohrozeniu ktoré sa vznášalo nad Južnou Kóreou ako toxický mrak. Nad ich hlavami už nelietali lietadlá štátnych aeroliniek, boli to vojenské lietadlá a vrtuľníky. Každú pol hodinu boli programy prerušené pre nejaké špeciálne správy. Všetci boli vydesení a svet sa točil ďalej. Gúľal sa chladným vesmírom a ostatok zemegule si doma spokojne odfukoval do vankúša, pretože Južná Kórea je niekde v zadku sveta. Nedával im to za zlé.
Ale keď po ďalších dvoch týždňoch sa začala otriasať s nimi zem, Yunho vedel, že niečo nie je v poriadku a bolo za potreby odložiť všetok osobný hnev bokom a okamžite sa dostaviť k svojej rodine. Ak mal jeho život skončiť v troskách, alebo v nejakom tábore, tak mal už len jedno prianie. Jeho pobláznená myseľ, mala len jedno prianie. Vo veži mu hrala Chopinova Nocturene E flat. Snažil sa s ňou prehlušiť otrasy ktoré sa odrážali od okien. Stál uprostred izby. Obutý, oblečený s batohom pripraveným pri dverách.
Keby si sa nezranil...
Žalúzie mal vyhrnuté. Nočný Soul bol tmavý a do temnej noci sa ozýval rachot. Vedel, že všetky tie krásne svetlá sú z druhej strany. Určite by ich videl zo svojej spálne. Tento obraz sa mu páčil viac. Pokojný a pri tom hlučný, akoby niekto púšťal nahlas film. Muselo to byť stereo.
Náhle ho oslepilo prudké žlté svetlo. Zalialo jeho byt ako ostrý lúč. Bodlo ho do očí a on ostal na okamih oslepený. Takmer v tom istom momente sa dvere za ním rozrazili a do bytu vnikol vojak. Mal uniformu Severnej Kórei a na okamih sa mu zdalo, že dostal halucinácie z prudkého sveta. Vojak odhodil helmu a pribehol k nemu.
„Ty si zmenil stranu?“ opýta sa Yunho. Jeho slová takmer zanikli v hudbe a hluku ktorý prichádzal z bombardovania.
„Yunho!“
„Ty si živý?“
Sledoval ako sa Jaejoong po takmer troch rokoch pred ním začal vyzliekať. Každý jeho pohyb, prsty ktoré rozhrnuli maskáčovú bundu a odhodili ju na zem. Mal pod ňou čierne tričko. Obopínalo jeho hruď v majetníckom objatí a on chcel byť tým ktorý bude toto objatie obraňovať. Okamžite sa nahol k nemu a pevne ho objal.
Skladba skončila a s jej koncom sa celý byt ponoril do temnoty. Yunho náhle videl všetky svetlá na ktoré čakal za svojim oknom. Pevne objímal Jaejoonga a tvárou čelil hororu a smrti ktorá si po nich prichádzala.
„Musíme odísť!“ odtisol ho od seba Jaejoong, „celá štvrť bude o chvíľu obkľúčená!“
„Prečo si mal uniformu...“
„Yunho musím o—“
„Prečo si mal nepriateľskú uniformu!“ zvolal naštvane.
„Yunho sakra spamätaj sa!“
„Prečo si mal na sebe tú skurvenú uniformu Jaejoong! Prešiel si na druhú stranu?! Toto bol dôvod bombardovania?! Pretože si prebehol?!  Pretože si spravil niečo čo vyprovokovalo druhú stranu?! Si špeh?! Od narodenia si skurvený špeh Severnej Kórei?!“
Facku nebolo v hluku počuť. Ale obaja ju cítili. Jaejoong na svojej tvrdej dlani a Yunho na svojom červenom líci. Ľútostivo sklonil hlavu na bok.
„Kurva spamätaj sa!“ zvolal Jaejoong, „spamätaj sa!“
Až teraz si Yunho všimol, že si Jaejoong predtým odložil pušku na kreslo aby si mohol vyzliecť bundu. Teraz si ju vzal späť a prevesil si ju krížom cez trup. Na hlavu si nasadil prilbu a opäť pohliadol na Yunha.
„Máš nejaké dlhé vlasy...“ odvetil potichu.
„Yunho...“ vzal ho za zápästie a po ceste vzal jeho batoh do ruky. Hneď ako vyšli na chodbu vtisol ho Yunhovi do rúk aby mohol byť kedykoľvek pripravený k obrane. Odistil zbraň.
„Si špeh Jaejoong? Nebol si na pohraničí, že nie? Prevelili ťa ako špeha do Severnej Kórei.“
„S mojou tvárou? Ktorú pozná celý národ? Zbláznil si sa?!“
„Tak čo? Potrebujem to vedieť! Hneď!“
„Nekrič!“ napomenul ho mrzuto.
Yunho ešte stále ničomu nechápal. Bol v pomykove keď prekročili prvú mŕtvolu vojaka. Všimol si na jeho bunde nášivku vlajky Severnej Kórei. Neskôr prekročili druhú mŕtvolu a konečne sa dostali von.
Vzduch bol ťažký a zapáchal ako síra a riedidlo. V okolí sa šírila siréna ktorú predtým Yunho vôbec nevnímal. Celá štvrť v ktorej býval bola bez prúdu. Zdalo sa, že na ulici nie je jediného človeka, ale Jaejoong bol stále ostražitý. Prst držal na spúšti. Nepovedal ani pol slova, len ich viedol vpred prázdnou ulicou.
Na konci pri bývalom obchode s bižutériou stálo čierne obrnené SUV. Jaejoong sa rozhliadol do všetkých smerov keď sa z okna vystrčila ruka a ukázala znamenie.
„Nastúp si, rýchlo!“ Odložil zbraň a otvoril dvere od auta. Popohnal Yunha dovnútra a nastúpil si k nemu. Auto sa okamžite vydalo na cestu. Hluk ktorý prichádzal zvonku vnútri auta takmer utíchol.
Za volantom sedel neznámy vojak a po jeho boku obyčajný civilista.
„Kam ideme?“ opýta sa Yunho.
„Na základňu.“
„Počkaj, ale polovica Soulu je...“
Jaejoong na neho otočil hlavu. Chvíľu a na seba nemo dívali, než Yunho od neho odvrátil hlavu a pohliadol pred seba. Ak to boli príkazy, musel si nejaké porušiť tým, že si pre mňa prišiel.
„Čo ostatní?“
„Yunho, tieto otázky mi teraz nepokladaj.“
„Prečo len ja?“
„Nepokladaj mi tieto otázky!“
„Prečo len ja?!“ zvolal mu naštvane do tváre.
„Sme v skurvenej vojne, nepokladaj mi iracionálne otázky!“
Yunho pokrútil hlavou a otočil sa späť. Chvíľu sa opäť díval pred seba než ho začínal chytať záchvat paniky a hnevu. Všetok hnev ktorý cítil počas posledného roku, bol ako zle časovaná bomba. Občas sa odpočet zasekol, občas bol pri rýchli a občas nepočul o zákonoch fyziky.
„Ty ma musíš nenávidieť,“ vydýchol si.
„Yunho,“ začal Jaejoong pokojne, „sme vo vojne, je vojna, ja som vojak, a mám nejaké záväzky a rozkazy a pokiaľ si myslíš, že mienim teraz rozoberať náš život, pretože mám na to čas, tak sa mýliš. To je to posledné na čo momentálne myslím!“
„Chceš byť realista?“
„Ja som kurva realista!“
„Takže,“ začal Yunho chladne, „keď dokážeš hovoriť len o vojne, tak... mi vysvetli svoje prestrojenie.“
„Zabil som, jasné?! Zabil som aby som sa k tebe dostal! Zabil som, obliekol som si nepriateľovu uniformu a zahral som sa na hrdinu z akčného filmu! Stačí?! Som zasraný vrah! Teraz si spokojný?!“
Auto narazilo na prekážku. Nadskočilo tak prudko, až si skoro Yunho buchol hlavu o strechu auta. Cesta bola rozbitá a oni to pod sebou cítili. Pneumatiky narážali na kusy vytrhnutého betónu a popadaných skál.
„Si vojak, nie vrah,“ odvetil Yunho.
 Vražda je vražda.

         Každá jedna hodina bola pre neho ako večnosť. Miestnosti boli tmavé a chladné. Nemohol vyjsť von, nemal prístup k iným miestnostiam. Bol zatvorený na jednej izbe s troma inými civilistami a náhle si prial, aby mohol späť do armády aj so svojimi skurvenými zlomenými rebrami. Bezmocnosť bola Yunhovým nepriateľom. Bezmocnosť bola špina, sajrajt na topánke ktorého sa chce človek okamžite zbaviť. Všetok ten sajrajt zatiaľ čo Jaejoong bol niekde von. Počítal s tým, že ho už nikdy neuvidí.
Prečo za každým keď chcel niečo napraviť, musel všetko ešte viac pokaziť? Znova na Jaejoonga kričal nezmysli a chcel aby sa mu podriadil.
Kde bol Junsu a Yoochun? Kde je Changmin? Všetci boli súčasťou armády Južnej Kórei. Možno už všetkých stratil.
Kúsok po kúsku, sa celý svet ktorý poznal strácal pod rukami ľudí. Niekde hlboko vnútri túžil plakať, ešte posledný krát preliať slzy za to, čo kedysi bývalo jeho poslednou nádejou v ľudstvo. Hneď potom sa stane vrahom, tým skurveným vrahom ako Jaejoong.
„Každý bojaschopný muž od osemnástich to štyridsiatich rokov, kde sa hlási u veliteľa...“
Oh áno, každý bojaschopný vojak. Yunho pohliadol na ventiláciu. Obaja muži s ktorými bol na izbe boli dôchodcovia. Zatiaľ čo on, bojaschopný s bolesťami pod srdcom, sedel na posteli a díval s na pavúka ktorý spriadal pavučinu na mriežke ventilácie.
Opýtajte sa ma, a čo ty, mladý muž?

II.                  Žalm

         Predpokladaný pocit po strate väčšinou bývala ľútosť a dlhé letargické hľadenie do steny alebo do stratena. Yunho mal pocit straty takej hlbokej, že už viacej nevládal mať otvorené oči. Bol unavený, vydesený a jediné čo mu ostávalo, bolo čakať na Jaejoonga.
Obleč si žiarivé brnenie a bež ho zachrániť ako rytier. Zabi draka!
Bol to týždeň čo počul posledné slová od Jaejoonga. Týždeň čo sa rozdelili. Čakal na úmrtné oznámenie, o nezvestnom vojakovi, o čomkoľvek. Chcel pochovať svoju poslednú nádej aby sa ako blázon vrútil do ohňa. Nemyslel na svoju rodinu, na priateľov, myslel na to, ako Jaejoong strieľa vojakov aby sa dostal k nemu. Celý ten pojašený hrdinský čin niekoho kto dokáže zabiť len aby druhí prežili. Kto mu kedy povedal, že cíti sa skrátka musí?
Si iracionálny a ja som realista.
„Realisti umierajú, že áno?“ opýtal sa sám seba do ticha miestnosti v ktorej prebýval už týždeň.
„Každý človek umiera.“ Odvetil starý muž z rohu.
Yunho na neho otočil hlavu. Úplne zabudol, že sa o svoj útly svet delí s dvoma postaršími pánmi. Spočiatku sa na neho dívali ako na zradcu, na zbabelca. Lenže žiadny vojak si pre Yunha neprišiel. A keď sa niekto pristavil, len prikývol a šiel ďalej.
„Mal si nejaký úraz chlapče, že nemôžeš bojovať?“ opýtal sa muž.
„Mal...“ odpovedal neprítomne. Čakal na pavúka ktorý by sa vrátil do ventilácie. Aspoň niekto dokázal ujsť z ohňa.
„A aký? Že nemôžeš bojovať? Vari nemôžeš chodiť?“ pokrútil hlavou starý pán. Jeho tón bol chladný.
„Zlomené srdce,“ odpovedal naštvane, „zlomené rebrá a zlomené srdce!“ Prudko sa postavil a vyrazil von z izby. Boli veci na ktoré mohol byť hrdý, a veci, na ktoré ešte chcel byť hrdý.
Dva zlomené rebrá a občasná bolesť ho nemohla zastaviť pred tým, aby pomohol civilistom, aby niekomu podal ruku a pomohol mu na nohy, aby zastavil krvácanie, aby niekoho navigoval.
Rútil sa prázdnou chodbou až na veliteľstvo. Nečakal na vyzvanie, jednoducho vstúpil dovnútra. Kancelária bola prázdna. Na stole nebol ani jediný papier, ani pevná linka. Bola úplne prázdna.
Vyšiel späť na chodbu a po ceste otváral jedny dvere za druhými kým sa nedostal až do skladu.
„Ja som to nechcel povedať, nechcel som to povedať!“ začal si opakovať sám pre seba, „prepáč mi Jaejoong, ja som to nechcel povedať!“
Zúfalo začal otvárať skrinku za skrinkou. Vo veľkom sklade sa jeho kroky a šramot ktorý spôsoboval, ozývali takmer nadprirodzene. Základňa bola prázdna.
„Prepáč, že som povedal, že si špión, že si nepriateľ, prepáč, že som sa sebecky zaujímal len o nás dvoch v čase keď sme boli celkom niečoho väčšieho. Prosím odpusti mi!“
Tresol plechovými dvierkami od skrine. Chvíľu len stál, hlava sklonená, plecia stiahnuté k sebe. Ja som realista. Priložil si dlaň k tvári aby potlačil vzlyky.
Svet je realita a ty si stratil úplne všetko.
„Nie! Nie!“ rozrušene a naštvane začal drmať s ťažkou plechovou skriňou.
Za týždeň môžeš byť mŕtvy.

         Nasadol do prázdneho džípu. Skôr než naštartoval skontroloval kontrolku benzínu a oleja. Kľúče našiel v priehradke. Ako mohol byť celý svet prázdny? Ako mohla byť vojenská základňa úplne prázdna? kde sa podel veliteľ? Kde sa podel skurvený kuchár?! Prečo všetci civilisti drepeli vo svojich malých izbičkách? A prečo sa on zožieral hnusnou depresiou a vinou tak dlho, až bolo neskoro?
Dobre vieš, že nie si neschopný. Máš dve nohy, dve ruky a bolesť ti dokazuje, že si stále na žive, že na to máš!
Zbadal sa až na poslednú chvíľu keď pred bránou z ktorej chcel vyjsť ležalo telo. Okamžite dupol na brzdu a vybehol z auta.
„Je niekto na žive?!“ zvolal zúfalo. Zohol sa k telu aby ho otočil a skontroloval pulz. Hneď ako zbadal tvár odskočil a začal cúvať až k blízkej lampe.
„Changmin, Changmin, Changmim!“ zvolal vydesene na nehybné telo uprostred cesty.
Kde sú ostatní?
„Yunho! Yunho!“ niekto bežal jeho smerom. Ťažká, vojenská obuv znela na vyschnutom trávniku akoby bežal po betóne. Otočil sa tvárou k mužovi ktorý bežal z plných síl jeho smerom.
Zbytky zdravého rozumu ho nabádali aby vzal zbraň ktorá ležala vedľa Changminoveho nehybného tela. Jaejoong k nemu pribehol, v tvári bledý, na ramene mal dlhú krvavú ranu. Yunho okamžite vzal o zeme pištoľ a namieril ňou na Jaejoonga.
„Všetko čo robíš, Kim, Jaejoong, všade kde si, umierajú ľudia!“
Jaejoong pomaly zdvihol ruky nad hlavu. Držal si svoj odstup.
„Yunho, sme vo vojne, ľudia umierajú všade, okolo mňa, okolo teba, úplne všade!“
„Ani si si to nevšimol že áno? Že medzi nami, to telo medzi nami Jaejoong! Pozri sa na neho!“ zvolal rozzúrene, „pozri sa na neho a povedz mi koho vidíš?!“
„Yunho...“
„Povedz mi, koho vidíš?!“
„Yunho!“ zvolal na neho naštvane, „sakra!“
„Mal sa ženiť! Mal sa kurva ženiť!“ ruka so zbraňou sa mu chvela. Oči mal zaliate slzami a sila v nohách ho pomaly opúšťala. „Povedz mi prečo to robíš,“ prichytil sa ako neprirodzene lapá po dychu, „povedz, a ja ťa... ja ťa nezastrelím.“
„Yunho, prosím... ja nič nerobím, nie som ani ozbrojený!“
„Odpovedz mi!“
„Yunho, sakra, pomiatol si sa načisto?“
Chceš aby toto boli naše posledné slová?
Mlčal. Pokojne mohol byť vrahom ktorý ukončí vlastnú nádej, zničí svoj svet, zapáli ho benzínom a ujde. Nebude tam žiadne svetlo, len plamene čierne a temné ako Jaejoongove oči.
Sklonil ruku dole. Keby aspoň povedal, že mu je všetko ľúto. Changmin ktorý ležal mŕtvy medzi nimi, tisícka ľudí ktorá ležala na ulici. Keby Jaejoongovi bolo aspoň niečoho ľúto, nikdy by na neho nenamieril zbraň.
„Jaejoongie,“ oslovil ho, „je mi ľúto, že som...“
Výstrel bol tichý ale presný. Zasiahol Jaejoonga do hlavy. Telo okamžite padlo bokom na zem. Kaluž krvi sa rozliala po betóne ako iná forma života ktorá sa pokúša ujsť z horiaceho domu.
Skôr než Yunho mohol plne reagovať a vstrebať plne okamih kedy Jaejoong padol mŕtvy k jeho nohám, ďalší výstrel zasiahol jeho hruď.
Skoro som to stihol. Skoro som stihol povedať, že mi je to veľmi ľúto. Skoro áno.
Yunho žil približne dvadsať päť minút po smrtiacom výstrele. Díval sa do Jaejoongových chladných a vyhasnutých očí. Pramienky krvi už prestali tiecť a zanechali za sebou tmavú stopu po jeho bledej tvári. Tvár bez jedinej chybičky, tú istú tvár opustil život. Teraz bol ako krehká porcelánová panna. Rozbitný a rozbitý.
Dvadsať päť posledných minút svojho života venoval prianiu, aby sa mohli opäť zrodiť ako dva biele vtáky. Dva, žiarivé biele vtáky na pobreží oceánu.
Dva biele vtáky.
V posledné sekundy Yunho cítil kvapky dažďu. Skôr než zatvoril oči, vedel, že celé nebo musí plakať pre krutosť ktorou sa ľudstvo stalo. Pre krutosť ktorú boh vložil do bielych vtákov.
Jaejoongie. 

3 komentáre:

  1. pre boha a dufam ze si precedila vela slz pretoze za toto by bol na teba shakespear hrdy. T______T
    ako to len dokazes?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Od začiatku som sa pripravovala na to, že Jae umrie a aj tak som na konci pre všetkých troch revala T_T hlavne pre to, že by sa to ľahko mohlo stať realitou T_T

    OdpovedaťOdstrániť
  3. gratulujem ti k zabitiu mojich troch najobľúbenejších členov dbsk! človek už nevie čo ti povedať, tu príde na dobré časy a odíde s nožom v srdci. xD

    OdpovedaťOdstrániť