nedeľa 31. mája 2015

Diamond X.

Fandom: DBSK (YunJae)
Žáner: dráma, psychologické, školské prostredie
Upozornenie: AU, slash, S/D, krv, násilie, známky depresie (nebrať na ľahkú váhu)
Veková prístupnosť kapitoly: 18+
Stav: Rozpísané
Počet slov: 5445
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: Sopor Aeternus - In der Palästra
Obsah: Jaejoong má krehké telo, Yunho krehkú myseľ, spoločne vytvoria svet odolnejší a tvrdší než je samotný diamant.

5445 - zabite ma -__-" 
Tak a celkom skoro, pretože sa mi dalo písať túto sobotu, takže prinášam novú kapitolu hneď po týždni. Kto vie, kedy bude ďalšia? 
Pridala som shoutbox xD je síce starý ako moje zuby, ale ak máte dotaz alebo mi chcete nadať, či ma vychváliť, pokojne napíšte tam do toho obdĺžnika.


     Jaejoong si prstom prechádzal cez líce. Díval sa pred seba na dlažbu v kaviarni a snažil sa premýšľať. Možno to boli hormóny, alebo len trápny pocit ktorý sa ho dotýkal skrz zahmlené okná podniku. Voľnou rukou si oprel hlavu a malíčkom si prešiel po prasknutej spodnej pere. Nemal by, nikto na svete by nemal cítiť bolesť pri bozkávaní a pri intímnostiach. Nikto na svete by nemal chcieť cítiť bolesť, pretože bolesť bola opakom šťastia, lásky a eufórie. Jeho mladý mozog bol príliš zmätený. Cítil sa akoby žil v garáži s veľkými vrátami a snažil sa nájsť okná.
A to je všetko.
„Jae,“ nečakane si k nemu prisadol Changmin, „zamyslený akoby si naozaj šiel stavať jadrovú zbraň.“
„Už vybuchla,“ odvetil zamyslene.
„Uhryzol si sa?“
„Hm?“
„Či si sa uhryzol?“ Changmin si poklepal ukazovákom po svojej vlastnej spodnej pere.
„Yunho.“
„Áno? Čo s ním? Vybuchol s tou bombou?“
„To spravil Yunho.“
Ticho. Akoby nevedel, že hovoriť pravdu  je vo väčšine takýchto prípadov pokus o odsúdenie vlastnej duše. Možno to bol vplyv Yunha, ktorý  ho žiadal aby nikdy viac neklamal. Kým a pre koho by bol dostatočne dobrý ak by bol len klamárom, ktorý predstiera pocity?
Changminov výraz bol šokovaný ak to tak vôbec mohol Jaejoong nazvať. Nikdy nevidel šokovanú tvár Changmina, takže sa len domnieval.
„T—“ slovo mu preskočilo na jazyku ako sa snažil povedať to prvé čo mu napadlo.
Šokovane sa ostal dívať na úplne pokojného Jaejoonga. Dokonca mal pocit, že premýšľa nad niečím úplne absurdným, pretože jeho tvár mu hovorila, že je spokojný s tým ako sa veci vyvíjajú a vôbec mu nevadí krvavá rana na spodnej pere.
„On ťa udrel?!“ veľmi ťažko dokázal precediť tieto slová cez zuby. Zovrel päsť na stole a napol telo. bol len pár sekúnd od toho aby vyskočil na nohy a rozbehol sa za Yunhom.
„Nie,“ odvetil pokojne, „bozkávali sme sa.“
„Bo—“ opäť Changminovi vypadli slová.
„Changmin...“
„Je to medzi nami, sľubujem na svoj život, teda prisahám, ale pre boha!“ nahol sa cez stôl k Jaejoongovi, „ale sakra sakra sakra!“ buchol po stole.
„To sú—“
„A—“
„Dnes si budeme skákať do reči?“ opýtal sa Jaejoong.
„Neviem čo ti na to sakra mám povedať!“ takmer vyslabikoval všetky slová.
„Nič. Je to podľa teba divné?“
„Čo?“  
„Akým typom človeka som.“
„Si?“
„Toto je zmätočná konverzácia.“ Jaejoong sa napil plnými dúškami čaju a postavil sa. „Radšej pôjdem a prosím buď diskrétny.“
„Kto čo povedal?“ postavil sa Changmin od stola, „počkaj na mňa, som v pomykove!“
Jaejoong vyšiel na ulicu. Vložil si ruky do vreciek a vykročil na cestu domov. Pera ho stále bolela a otázky jeho rodičov ostali nezodpovedané. Mal v sebe desiví blok ktorý v ňom vytvoril Yunho. Klamár. Pokrútil hlavou a vykročil na prechod cez cestu. O chvíľu ho Changmin dohnal a z boku mu pohliadol do tváre.
„Jaejoong,“ ozval sa starostlivo, „naozaj mám o teba strach. Celá táto záležitosť už zašla priďaleko. Bol si na to sám a to ma mrzí.“
„Všetko je v poriadku,“ usmial sa Jaejoong, „v najlepšom poriadku. Odvrhli ste Yunha akoby mal lepru, alebo inú nákazlivú chorobu. Všetci ste rovnakí!“ pridal do kroku a odbočil okamžite ako sa cesta rozdvojila.
Teraz čakáš, že odídem aj ja? Alebo si si prišiel po odmenu?
Na jeho vlastné počudovanie v ňom nerástol žiadny druh zábrany, žiadne homofobické pohnútky, žiadny druh nechutenstva ktorý by k Yunhovi cítil. Jediné čo mu prišlo zvláštne bola atmosféra okolo nich. Jedna časť jeho mysle, považovala Yunha za nebezpečného a nevyrovnaného človeka – tá časť racionálneho myslenia, ktorá nebola pokrivená. Jediný zdravý zmysel ktorý Jaejoong v sebe prechovával, bol racionalizmus ktorý sa krížil so sarkazmom a udržiaval ho na zdravých vlnách. Kam by sa podel bez svojej obrany voči spoločenskému tlaku? Južná Kórea je ako natlakovaná plechovka.
Changmin sa obával neprávom, pretože Changmin už nevedel kde sa Yunho alebo on nachádzali. Bol odpojený  a nezáležalo na tom ako veľmi sa chcel pripojiť späť. Všetko bolo preč.
Nadobro preč.

         Asi to neznamená vôbec nič. Yunho ležal na posteli a díval sa na fosforové hviezdy. V počasí hlásali výrazné oteplenie, čo znamenalo; žiadny sneh. Zatvoril oči a jemne sa zamračil. Žiadny sneh, žiadne vločky v Jaejoongových čiernych vlasoch. Obraz dokonalej gotiky sa rozplýval. Všetko čo mal rád odchádzalo pravidelne a prichádzalo len vďaka jeho trpezlivosti.
Priložil si ruku na tvár a zahryzol si do spodnej pery. Sklamaný, cítil sa podvedene a zlomene. V jeho očiach bol Jaejoong krásou, nebol len krásny. V jeho očiach bol dokonalý aj so svojim lživým jazykom. V jeho očiach bol Jaejoong bohom a keby chcel tak pre neho vyskočí z okna, pretože na svete mu neostal nikto iný.
Stiahol ruku zo svojej tváre a opäť otvoril oči. Len veľké snehové vločky v tmavých vlasoch, biela a čierna, svet ako na čiernobielej fotografii. Zlo malo jeden odtieň a dobro druhý. Takto sa človeku mohlo ľahšie žiť. Vzal si zo stolíka mobil a odomkol obrazovku. Pohľad mu skĺzol na Jaejoongovu tvár. Červené líca v bledej tvári a veľké chumáče vločiek v jeho vlasoch.
Takto sme dokonalí.
Pritisol si mobil na hruď a zatvoril oči. Rukou pomaly začal kĺzať po hrudi a bruchu k svojmu rozkroku. Prstami zašiel pod lem teplákov a spodnej bielizne. Bruškami prstov opatrne hmatal a kĺzal nižšie a nižšie. Ucítil prirodzené ochlpenie svojho prirodzenia ktoré kĺzalo pomedzi prsty až kým sa zľahka nedotkol svojho penisu. Pootvoril pery a potichu vydýchol. Hruď sa mu začala zdvíhať rýchlejšie a vyššie s každou myšlienkou na Jaejoonga.
Bol ponorený do vlastných myšlienok a predstáv ktoré sa takmer stali skutočným snom. Živé predstavy Jaejoonga a jeho nahého tela vedľa neho. Za každým, keď sa na niečo opýtal, Jaejoong mal odpoveď. Rozčuľoval ho a občas by mu najradšej privrzol nohu medzi dvere, ale to, čo na ňom obdivoval a zbožňoval, bola jeho psychická sila a odolnosť. Preto ma tak veľmi rozčuľuje. Má niečo po čom ja túžim celý život.
Vôbec nepočul keď sa jeho dvere otvorili. Nepočul ani klopanie, ale hlas jeho otca ho dostatočne prebudil. Vytiahol ruku spod teplákov a nadvihol sa na predlaktie.
„Yunho!“ zvolal naštvane.
„Deje sa niečo? Urobil som niečo?“ opýtal sa potichu.
Otec mu neodpovedal. Stál vo dverách a jeho výraz hovoril jasne o pocitoch ktoré ním momentálne lomcovali. Bol naštvaný, hnev sršal z jeho očí ako číra energia. Zaťal dlane do pästí a vošiel do izby. Yunho sa okamžite posadil a cúvol po posteli dozadu.
Prečo?! Prečo?!
„Ty si práve masturboval a stonal si mužské meno!“ zvolal naštvane, „pozoroval som ťa!“
Prečo si ma pre boha pozoroval?
„Čo sú to za sračky Yunho?!“
„Neviem o čom hovoríš.“ Postavil sa z postele a dlane si okamžite schoval do rukávov od svetra. Nemal strach, bol rozčúlený, pretože po všetkých tých dňoch ktoré sa s ním jeho otec nezhováral, sú prvé slová od neho kruté a urážlivé.
„Tak ty nevieš?! Ten malý bastard s ktorým sa vláčiš, ten s ktorým si trávil Silvester! To je jeho meno!“
„Aj keby bolo,“ odvetil Yunho, „čo ťa je do toho. Vari budem tráviť svoj život s tebou alebo čo? Je to moja vec s kým skončím a s kým umriem.“
„Ty malý bastard nevďačný!“ zreval na celú izbu, „drzý malý bastard!“
Yunho si povzdychol. Najhoršie bolo, že stále cítil vzrušenie v okolí svojich slabín. Túžil za svojim otcom zabuchnúť dvere a pokračovať v masturbovaní. Chcel mať pred sebou Jaejoongovu tvár, chcel ho mať pri sebe, aj keby mali bývať na tej zasranej streche.
„Honíš si vtáka s chlapčenským menom na jazyku! Ty skurvysyn!“
„Čo tým chceš povedať?“ zamračil sa, „že moja matka bola kurva?!
Ľutovať, budeš ľutovať.
„Ako sa tu opovažuješ—“
„Od vtedy čo mama umrela,“ zvolal Yunho, „sa ku mne chováš ako nevlastnému! Ako k príťaži! Nie si to len ty kto sa musel vyrovnať s jej smrťou! Stále sa s ňou vyrovnávam ale som na to sám!“ vzal z postele vankúše a hodil ich jeho smerom, „úplne sám! Na čo tu kurva vôbec si?!“
Reagoval rýchlo a okamžite. Prebehol okolo postele za svojim synom a schmatol ho za rameno. Začal ho ťahať von z izby. Posotil ho smerom k zábradliu ktoré sa stáčalo a viedlo dole schodmi.
„Tuna ty nevďačný skurvysyn, tuna!“ zvolal a prehol Yunha bruchom cez zábradlie, „umrela tuna! Spadla zo schodov a zabila sa!“
Yunho sa díval dole na vydláždenú podlahu pod sebou. Srdce mu silne búšilo v hrudi a spomienky sa v ňom začali hromadiť a vystreľovať von z jeho hlavy ako minulosť ktorá sa pretisla do prítomnosti. Pamätal si matkinu smrť, výkrik ktorý ho vyrušil pri učení, výkrik ktorý bol jej posledným prejavom.
„Prečo mi to hovoríš?“ opýtal sa Yunho pokojne, „snažíš sa ma zastrašiť, alebo ma prehodiť cez zábradlie?“
Otec od neho odstúpil a pokrútil hlavou. Sledoval Yunhov chrbát a rukami si prešiel cez tvár. Pokúšal sa v sebe zadusiť hnev. „Ty nie si normálny, nie si, nie nie...“ pokrútil opäť hlavou a zanechal Yunha za sebou. Zbehol schody dole a o pár sekúnd bolo počuť ako za sebou zabuchol vchodové dvere.
Keby som nebol taký aký som, možno by sme sa nikdy nestretli. Nie, neľutujem to, kým som.
Yunho založil ruky na hrudi a z bezpečnej vzdialenosti pohliadol ponad zábradlie do haly. Náhle ním prešla vlna chladu, akoby ho niekto oblial studenou vodou. Striasol sa a pevnejšie zovrel ruky. Bola to len vidina smrti ktorá objala jeho telo.
„Až budeš starší, tak ťa vezmem na jedno krásne miesto. Miesto, kde je tanec dušou. Vezmem ťa na balet, Yunho.“
Jeho matka bola ako temná mohyla ktorá sa vznášala nad schodiskom. Každý deň po ňom kráčal, každý deň čakal, že až sa otočí tak ju uvidí ako stojí na kraji schodov, začuje jej posledný výkrik a až vybehne, tak ju nájde pod zatočeným schodiskom. Nájde ju tam so zlomenou nohou a väzmi.
Aspoň dlho netrpela, snažil sa ho utíšiť doktor. A čo tie všetky nárazy keď padala? Ako viete kedy si zlomila väz? Či to bolo pri prvom náraze na schody, alebo až keď dopadla na zem? Ako viete, že netrpela?
Bol bosí, možno preto mu bola taká zima. Vošiel do kúpeľne a zamkol za sebou dvere. Vyzliekol sa donaha a oblečenie nechal ležať na zemi. Vstúpil si do prázdnej vane a usadil sa. Chlad z porcelánovej vane okamžite vstúpil do kože ktorá sa dotýkala povrchu. Vystrel nohy a predklonil sa. Napriek tomu, čo o ňom otec povedal, stále bol vzrušený. Studená vaňa tlačila na jeho semenníky a upokojovala rozbúrenú myseľ.

         Jaejoong na neho čakal pri zástavke. Na ušiach mal slúchadlá a oberal si špičky topánok od uniformy. Von sa naozaj oteplilo, takže nemal na saku oblečenú zimnú bundu. Cez plece mal tašku a neustále si obzeral svoju obuv. Hneď ako ho Yunho zazrel, tak sa mu na tvári objavil úsmev. Spomalil aby si vychutnal Jaejoongovu prirodzenosť.
„Meškáš!“ zvolal Jaejoong hneď ako ho zazrel. „Nesnaž sa schovávať! Slepý ešte nie som!“
„Dostal si ma,“ pousmial sa Yunho, „tak trocha som zaspal a musel som autobusom.“
„Hm? Autobusom?“ opýtal sa prekvapene, „už ťa otec nevezie po ceste do práce?“
Yunho k nemu podišiel a okamžite mu siahol na vlasy, „pohádali sme sa. Myslí si, že som blázon.“
„To ti povedal? Do slova?“
„Zhrnul som to, pre tvoje nežné ušká...“ pousmial sa.
„Yunho, prisahám bohu, ak ešte raz nazveš moje uši uškami a k tomu nežnými, tak ťa hodím pod auto!“ odohnal otrávene jeho ruku.
„Ty môžeš. Ty ma môžeš hodiť aj pod auto.“
„Až ťa tam raz hodím, tak sa nesťažuj.“ Vykročil po ceste do školy.
Nevidel Yunhov úsmev na tvári ani ako jemne prikývol. Venoval pohľad ceste a ani na okamih nezaváhal nad tým, že škola bude pre neho opäť peklom.
„Až budeme mať voľno,“ začal Jaejoong keď ho dohnal Yunho na chodníku, „pozhovárame sa. Prečo ťa tvoj otec vôbec nazval bláznom?“
„Nemyslím si, že to chceš počuť,“ odvetil Yunho. Cítil mierne rozpaky.
„Yunho, ak mi mieniš tajiť veci, tak začnem aj ja. Budem ti oplácať rovnakou mincou.“ Zložil si slúchadlá z krku a vložil ich do tašky.
„Masturboval som a stonal tvoje meno a on to všetko videl.“ Odvetil ležérne.
Jaejoong sa zastavil uprostred kroku. Šokovane pohliadol na Yunha. Na jazyku  nemal žiadne slová ktoré by vystihli jeho momentálne pocity. Cítil sa tak troška zneužito a hlavne tón akým to Yunho povedal, nebol práve príjemný. Predstava, že Yunho sa vzrušil nad jeho tvárou, nad jeho telom, bola svojim spôsobom príjemná. Možno boli blázni obaja.
„Prečo ťa pre boha sledoval?!“ opýtal sa šokovane, „to nemá žiadne zábrany? Úchyl!“ pokrútil hlavou a otrávene pokračoval do školy. „Som šokovaný!“
Yunho sa pousmial.
Naozaj ťa milujem.

         Nevideli sa až do obeda. Posledné dve hodiny v škole boli venované francúzštine. Yunho si uvedomoval, že ak sa nezačne poriadne šprtať, skončí v skupine ktorá je z francúzštiny slabšia a to znamenalo, že bude bez Jaejoonga. Junsu sa snažil s ním zhovárať, ale jediné čo mu venoval bolo myknutie plecami. Ani jeden z jeho priateľov nestál za to, aby plytval na nich svojou energiou.
Obed bol tichý, pretože Jaejoong mal neustále niečo v ústach. Hltal akoby nejedol desať dní. Yunho sledoval ako celý jeho obed mizne. Bol domáci a skladal sa z ryžových koláčikov, omelety, niekoľkých kusov Cherry paradajok a malého zákusku v podobe čokoládového koláča.
„Kam to do teba padá?“ opýtal sa Yunho.
„Tiež by si sa nemal baviť so svojim jedlom a zjesť to. Nepamätám kedy som ťa naposledy videl jesť.“
„Nechutí mi.“ Mykol plecom.
„Myslel som, že tu varia dobre?“
„Nehovorím že nie, ale proste mi nechutí.“ Znova mykol plecom a odtisol podnos na bok.
Jaejoong sa zahryzol do zákusku a ostatné myšlienky si nechal pre seba.
„Oppa,“ ozvala sa Suli, „chcela som ti povedať, že tvoj návrh na krúžok varenia bol odsúhlasený.“ Zasmiala sa šťastne a podala mu letáčik.
„Tak vidíš,“ Jaejoong si olizol kútik pier od čokolády, „budeš si môcť pripraviť vlastné obedy.“
„Už ma to nezaujíma,“ odvrkol Yunho smerom k Suli.
„Ale prečo? Rozmyslel si si to? Mal si byť predsedom klubu.“ Starostlivo sa k nemu nahla.
„Proste ma to nezaujíma, čo na tom nechápeš?“ začínal byť čoraz viac nevrlý.
„Oppa—“
„Sakra vypadni! Nevidíš, že si otravná? Zmizni!“
Jaejoongovi zaskočil koláč v hrdle. Rozkašľal sa až sa musel postaviť. Priložil si ruku na hruď a zhlboka sa nadýchol. V tvári bol červený a dáviaci reflex ho nútil stále pokašliavať.
„Si v poriadku?!“ Yunho vyskočil zo stoličky rýchlejšie než by dokázala Suli zaznamenať. Ostala prekvapene stáť na mieste pozorujúc dvojicu. Podal Jaejoongovi vodu a stočil pohľad na Suli. „čo tu sakra stojíš a zízaš? Nepovedal som ti, aby si vypadla?“
„Prečo si taký hnusný oppa?!“ ofučala sa ako malé dieťa. Ešte tak pred dvoma mesiacmi by Yunho povedal, že je to roztomilé a nevinné, ale teraz mu prišlo, že je neuveriteľne hlúpa a otravná.
„Yunho,“ vzal ho za rameno Jaejoong, „upokoj sa.“
Vôbec si nevšimol, že väčšina ľudí v jedálni ich pozorovala. Sledovali ho nechutným pohľadom a odsudzovali jeho existenciu tak ako mnoho krát predtým. Dokonca začul slovo: šialenec. Prečo len ľudia tak neuveriteľne mrhali týmito slovami? Pretože momentálne ho to neuveriteľne zabolelo. Bez jediného slova zanechal Jaejoonga o samote a odišiel z jedálne.
„Nemôžeš byť pri ňom dvadsaťštyri hodín denne,“ ozval sa Changmin, „proste ho nechaj tak.“
„Tak ako ste ho vy nechali tak?“ zatvoril svoj plastový obal a vložil si ho do tašky. Prehodil si ju cez rameno a rýchlim krokom vyšiel z jedálne.
„Yunho počkaj ma!“ zvolal do chodby, „kam ideš?“ rozbehol sa za ním do spojovacej chodby ktorá viedla o telocvične. „Sľúbil si mi to! Sľúbil!“ zvolal za Yunhom keď sa za ním zabuchli dvere. Na chodbe boli sami.
„Nemal by si utekať, ešte sa zraníš,“ podotkol takmer ľahostajne.
„Kam ideš?“
„Von, idem si zapáliť.“
„Sľúbil si mi to Yunho, sľúbil si mi, že prestaneš!“
„Nie, povedal som, že nebudem fajčiť keď budeš v mojej blízkosti, takže radšej odíď!“
„Neodídem, a ty nebudeš fajčiť!“
„Sakra Jaejoong!“ zvolal naštvane, „som agresívny, nevidíš to?! Je to snáď nejaký nový symptóm alebo čo? Najradšej by som niečo rozbil!“
„Takže, cigareta ťa upokojí?“ opýtal sa opatrne.
„Dúfam, že áno! Preto za mnou nechoď! Prosím!“ vykročil späť k telocvični.
To je prvý krát. Prvý krát kedy ma pri sebe nechceš.
Jaejoong sledoval jeho chrbát až kým nezmizol za dverami od telocvične. Ostal na chodbe úplne sám. Díval sa pred seba a nechal v sebe narastať pocit tiesne a bezmocnosti. Ak sa Yunho začínal cítiť nebezpečne a agresívne, nebola tu žiadna šanca, aby sa ich vzťah zlepšil alebo posunul nejakým smerom, pretože ak mu Yunho fyzicky ublíži, môže ho tým zabiť. A ak ho zabije, zabije aj seba.
Čo robí sám a von? Má len cigaretu, alebo drogy? Prečo je von sám keď  môže byť s ním? Pomalým krokom podišiel k dverám a potichu ich otvoril. Nazrel dovnútra šatne a druhým vchodovým dverám ktoré viedli von na dvor.
Ak ma udrie, tak zistíme, či moje kosti zosilneli alebo nie.
Na sekundu mu prebehla hlavou otázka: odkedy som masochista? Yunho bol však prednejší, jeho zdravie bolo prednejšie než obavy ktoré mal on. Otvoril dvere a pohliadol na Yunhov chrbát. Sedel na schodoch a v ruke držal horiacu cigaretu.
„Ty sa ma vážne nebojíš?“ opýtal sa Yunho potom čo sa Jaejoong prezradil kýchnutím.
„Yunho,“ smrkol do seba, „dokonči to, o chvíľu začína franina.“
„Nič neviem,“ odhodil cigaretu, „som z nej tupí.“
„Napísal si sloh?“
„Napísal.“ Postavil sa zo schodov a otočil sa na Jaejoonga, „napísal som ten najkrajší sloh aký som dokázal.“ Pousmial sa.
„Chceš... aby som ti ho skontroloval?“
„Nie je za potreby,“ podišiel k Jaejoongovi, „určite je správne,“ nahol sa k nemu po bozk, a vtedy sa Jaejoong odtiahol a otvoril dvere od telocvične.
„Smrdí ti z úst.“
„Mám žuvačky!“ obránil sa Yunho.

         Po tom, čo odovzdali slohové práce, profesor im zadal cvičenia z cvičebnice a začal sa venovať slohom. Napomenul pár žiakov, že sa nemajú zhovárať o tom čo robili cez prázdniny a prirazil si okuliare na nos. Bol presne v strede kôpky papierov keď zahliadol na Yunha ktorý nervózne začal poklepávať ceruzkou po učebnici. Rukou si prechádzal vzadu cez krk.
„Jung, Yunho,“ profesor sa oprel predlaktím o katedru, „z čoho si tak nervózny?“
„Z ničoho. Mám syndróm nepokojných rúk.“
„Tak poď sem,“ poukázal pred tabuľu, „a prečítaj nám svoj sloh. Práve som sa k nemu dostal.“
Yunho sa postavil z lavice. Po ceste si niekoľko krát prehrabol vlasy, takže až sa dostal pred tabuľu boli jeho hnedé vlasy zhrabnuté na jednej strane a začali mu padať do tváre. Jaejoong sa potichu zasmial a zatvoril si slovník. Nech Yunho robil so svojimi vlasmi čokoľvek, stále vyzeral dobre.
„Nech sa páči,“ profesor mu podal papier, „čítaj.“
Dnes ma nerozhodíš.
Yunho si odkašľal a pohliadol na svojich spolužiakov. Všetky tváre vyzerali presne rovnako ako pred prázdninami, stupídne ksichty ktoré sa podobali na seba. Rôzne účesy schovávali ulitmátne debilné mozgy. Všetky do jedného boli rovnaké. Začínala sa ho zmocňovať panika.
„Čítaj a nestoj tam!“ profesor buchol po stole.
„Krása,“ začal čítať Yunho, „pojem krásy v dnešnej dobe znamená pre mňa len jedno meno.“ Francúzština sa mu liala z jazyka ako horský potôčik, plynulo a sviežo.
Jaejoong pozorne načúval jeho slovám. Zdalo sa, že Yunho musel doma niekoľko krát svoj sloh predčítať sám sebe, pretože sa nepomýlil ani v jednom slove ani vo výslovnosti.
„A čo je pre mňa krása? Veľké, snehové vločky v čiernych vlasoch Jaejoonga.“
Trieda stíchla. Yunho sa usmieval a Jaejoong prosil, aby sa čas zastavil a on mohol Yunha schmatnúť za ruku a utiecť s ním z tohto sveta.
Musí byť sadista keď ma takto trápi.
Po veľmi dlhom, nespokojnom povzdychnutí profesora, celú triedu ovládol šum. Niektorí sa začali smiať, iní znechutene krútili hlavou. Jaejoong, ktorý bol hlavným aktérom sa ocitol pod pohľadmi desiatok spolužiakov a všetci sa ho snažili opýtať jeden skrz druhého rôzne otázky.
Čo mal na to povedať? Že je to žart? Že sa Yunho pomýlil, alebo a pomiatol? Každá z alternatív by mu ublížila. Toto mal byť ten jeho dokonalý sloh?
„Tak ticho!“ profesor pobúchal dlaňou po stole, „dosť!“ postavil sa a hneď sa otočil na Yunha.
„Čo sú toto za žarty? Máš potrebu obťažovať svojich spolužiakov svojou... svojou nechutnou, hnusnou...“ vytrhol Yunhovi z rúk papier a roztrhal ho na kúsky. „Zosmiešňovať ich a ponižovať...!“
Jaejoong sa postavil s hrmotom stoličky. „Moje meno bolo použité ako synonymum krásy! Mňa to nijako neponižuje!“
„Sadni si!“ profesor vystrel ruku smerom k Yunhovej lavici.
Bastard. Jaejoong sa taktiež posadil a venoval profesorovi nepríjemný pohľad. Trieda opäť stíchla a všetci sa začali venovať cvičeniam. Nemohol sa ďalej sústrediť na časovanie slovies, jeho pohľad stále ubiehal na Yunha ktorý si oprel hlavu o ruku a ceruzkou potichu ťukal do cvičebnice.
Bol úprimný, čistý ako potom a predsa ho všetci nenávideli. Zdalo sa, že Yunho nevidel problém v niečom v čom videli problém ostatní.
Možno si otvoril niečo čo nás zahubí oboch.
Hneď ako dvojhodinovka francúzštiny skončila, Yunho takmer vybehol z triedy. Pri uchu držal mobil a neotočil sa ani potom čo Jaejoong kričal jeho meno.
Nebež, ešte si ublížiš.
„Yunho! Počkaj na mňa!“
Nemôžeš byť s ním dvadsaťštyri hodín denne!
Jaejoong ostal stáť pred východom zo školy. dvojkrídlové dvere sa zatvorili a Yunho zmizol za nimi. Bolo to už druhý krát kedy ho Yunho nechal za sebou. Vylovil mobil z tašky akurát keď sa rozkričal budík. Jaejoong sa preľakal a pustil mobil na zem.
„Jaejoong,“ zastavil sa pri ňom Yoochun, „stalo sa niečo?“
„Musím si vziať lieky.“ Drepol si a odložil tašku bokom. Do dlane si vysypal dve rôzne tabletky a zapil ich vodou.“
„Čo sa deje s Yunhom? No tak...“
Keď Jaejoong mlčal, Yoochun si povzdychol a vložil ruky do vreciek od nohavíc. Sledoval ho ako si hádže veci späť do tašky a začal písať správu.
„Prečo ten sloh? Yunho sa... zdôveril sa ti s niečím alebo tak?“
„Prečo?“ postavil sa, „máš pocit, že povedal niečo urážlivé?“
„Nie—“
„Tak o čo ide?“ otočil sa na Yoochuna.
„Nehovor mi, že sa nechová zvláštne.“
„Porozprávame sa po ceste domov.“ Navrhol Jaejoong.

         Dal si obedňajšieho šlofíka. Domáce úlohy mal hotové a chcel si chvíľu pospať. Dlho premýšľal nad Yunhom a prečo tak rýchlo vybehol von zo školy. Prečo ignoroval jeho volanie aj všetky správy ktoré mu poslal. Trvalo mu kým nakoniec zaspal a keď mal pocit, že spí už celú večnosť prebudil ho opäť budík. Otravný budík ktorý mu pripomínal lieky. Takýmto spôsobom zistil, že spal len niečo cez jednu hodinu. Okrem šialeného budíka objavil aj neprečítanú správu. Vložil si do úst lieky ktoré mal pripravené na stole a otvoril správu od Yunha.
Mohol by som u teba prespať? Prosím.
Jaejoong sa skoro pridusil. Omylom prehryzol tabletku. Horká chuť mu zaplavila ústa a nepríjemne ho z tej pachuti natiahlo. Okamžite sa napil plnými dúškami vody a rozkašľal sa. Znova pohliadol na správu. odoslaná pred tridsiatimi piatimi minútami. Ale prespať? A u neho?
Okamžite vytočil Yunhove číslo a znova sa napil vody. Netrvalo dlho a Yunho jeho hovor prijal.
„Prepáč, že volám tak neskoro, ale zaspal som.“
„Jae...“
„Môžeš prísť. Pokojne príď, nebude to vadiť.“
„Ďakujem.“ Zložil.
Jaejoong mal teraz tak trocha  malý problém a tým bolo presvedčiť svojich rodičov aby dovolili Yunhovi u neho prespať. Znel zlomene a smutne. Nemohol by mu povedať nie. Mal toľko otázok ktoré mu chcel položiť.
„Jaejoong!“ na dvere klopala jeho mama.
„Áno?“
„Večera.“
A čo Yunho?
„Uhm,“ postavil sa z postele a otvoril dvere, „mami?“
„Áno?“ ostala stáť na chodbe.
„Môžeme sa pozhovárať? Je to dôležité.“
„Samozrejme.“ Vrátila sa späť po schodoch, „môžeš, kedykoľvek.“
„Ide o môjho kamaráta, o Yunha.“
Kamaráta?“ opýtala sa neveriacky, „kamaráta?“
„No,“ odvetil Jaejoong nechápavo, „ide o to, že ma požiadal či by nemohol u sá prespať. On totiž... má doma nejaké problémy...“
„Jaejoongie,“ oslovila ho s úsmevom, „Jaejoongie...“
„Čo? Nechápem...“
Dívala sa na neho s tým mäkkým a materským pohľadom až ho to znervózňovalo. Akoby spravil nejakú chybu, a lebo niečo spravil úmyselne. Možno sa ešte stále hnevala za to prekročenie večierky, alebo za Silvester, že ho nestrávil s nimi. Kto vie, s čím všetkým dokázali matky prísť. Dôležité bolo, že sa necítil pod jej pohľadom dobre.
„Môže ostať,“ prikývla, „ale pozhovárame sa dôvernejšie.“
„Ako dôvernejšie?“
„O tom, čo sa s tvojim kamarátom deje.“
Prečo len vyslovovala slovo kamarát so zvláštnym tónom? Akoby na niečo poukazovala. Predsa s Yunhom boli priatelia. Nevedel o tom, že by boli niečo iné, bratia, kolegovia alebo milenci, to všetko bolo vylúčené.
„Yunho je,“ začal opatrne, „on má menšie problémy ako som ti povedal a...“ vyhol sa jej pohľadu.
„Ak sa u neho doma deje niečo neprístojné, musíme to riešiť. Už len preto, že je mladistvý a ak mu jeho rodičia ubližujú, musíme kontaktovať príslušné orgány.“
To je to posledné čo teraz potrebuje. Jaejoong si povzdychol.
„Je to pre jeho vlastné dobro,“ priložila mu ruku na rameno, „nemá nejakú inú rodinu? Tetu, starých rodičov ktorí by sa o neho postarali?“
„Nie. Jeho matka umrela pred piatimi rokmi a jeho otec sa znova oženil, takže má macochu. Čo som od neho počul, tak s ňou celkom dobre vychádza.“
„To je všetko čo mi môžeš povedať?“
„Všetko, čo ti zatiaľ môžem povedať.“ Odpovedal dôrazne.
„Vieš, že sme tu pre teba, nech sa deje čokoľvek. Môžeš sa zdôveriť,“ pohladila ho vo vlasoch, „teraz sa poď prosím najesť.“
„Našiel by sa kúsok pre Yunha?“
„Samozrejme.“

         Pri večeri padlo len zopár slov. Jaejoong bol rád, že jeho rodičia nenútili Yunha do konverzácie. Vyzeral byť unavený a vyčerpaný. Neustále si naťahoval rukávy od svetru, takže si bol Jaejoong takmer istý, že skrýva obväz. Ak sa znova začal rezať, vedel presne koho vina to je.
Život sa pre Yunha stával neuveriteľne komplikovaný. Začal sa vymykať spod kontroly. Ten bludný kruh v ktorom sa Yunho neustále točil sa zmenšoval a jedného dňa neostane miesto na pohyb a on sa zasekne.
Jaejoong za nimi zatvoril dvere od izby. Ostal o ne opretý chrbtom a pozoroval Yunha. Ani jeden nepovedal pol slova. Ak mal byť toto nejaký prazvláštny koniec medzi nimi, nehodolal sa s tým zmieriť. Cesta ktorou prišiel za Yunhom bola tŕnistá a rozbitá, nehodlal sa teraz vzdať.
„Nie je ti horúco?“ opýta sa Jaejoong, „u nás sa kúri celkom dosť.“
Yunho pokrútil hlavou a uložil sa na jeho posteľ. Ak by mu povedal, že mama pre neho pripravila hosťovskú izbu, ako by reagoval? Spať o samote? Stúlený v tme držiac si boľavé zápästia. Jaejoong sa cítil bezmocne. Strácal nad Yunhom kontrolu, pomaly sa mu vzďaľoval.
„Neznášam mužov,“ šepol Yunho potichu.
„Yunho, ublížil ti nejako tvoj otec?“
„Dobre, tak neznášam svojho fotra,“ zaboril tvár do voňavého vankúšu.
„Yunho, vieš, že som k tebe úprimný...“ usadil sa k nemu na kraj postele, „neubližuj si. Ak to bolí, ak to nemôžeš už vydržať, príď za  mnou. Kedykoľvek budeš chcieť.“ Prstami vošiel do jeho hnedých vlasov. Začal sa nimi nežne preberať.
„Má mi to nejako pomôcť?“
„Už ma nemáš rád, Yunho? Už ma nepotrebuješ? Zahojil si sa na mne?“
„Naozaj máš pohotové odpovede!“ Yunho sa nadvihol a otočil na neho hlavu, „keby som ti povedal, teraz v tomto okamihu, že ťa potrebujem, spravil by si pre mňa čokoľvek?“
Atmosféra sa zamenila behom pár sekúnd. Jaejoong potichu prehltol hrču ktorá sa mu kopila v hrdle. Smútok ktorý predtým z Yunha sršal, sa postupne menil na niečo pevné, silné a prirodzene dominantné. Mal pocit, že len svojim pohľadom ho prijme súhlasiť so všetkým na čo si len zmyslí.
„Ak ti to pomôže, tak áno.“ Súhlasil.
„Nie,“ pokrútil hlavou Yunho, „ak by si to chcel sám, ty sám, nie kvôli mne.“
„Neviem, na čo presne... narážaš.“ Začínal byť v ešte väčšom pomykove.
„Keby som,“ Yunho sa posadil, „keby som ťa pevne chytil, keby som... nenašiel svoju silu...“ natiahol ruku k jeho ramenu, „keby som... tak ako predtým po tebe siahol, vydržal by si to? Alebo by si ma opäť odstrčil?“
Jaejoong si letmo spomenul na scénu kde sa mu Yunho pokúsil dať masáž ramien a on sa mu nervózne vytrhol. Neublížim ti.
Som agresívny, nechcem... zúrim, chcem niečo rozbiť.
Jaejoong sa postavil z postele a v prirodzenom obrannom geste založil ruky na hrudi.
„Chcem ťa objať,“ Yunho na neho pohliadol rezignovane. „Len ťa chcem objať. Prosím.“
Zúrim.
„Ty sa ma bojíš,“ prehovoril, „bojíš sa ma...“
„Tak to nie je,“ zamietol Jaejoong, „musíš pochopiť Yunho, že som... ja som vydes—“ okamžite prestal rozprávať. Rukami si zakryl tvár a otočil sa Yunhovi chrbtom.
„Nie je,“ ozval sa po chvíľke Yunho, „zbabelosťou byť vydeseným.“
„Nechaj to tak prosím.“
„Jaejoong, ja tomu rozumiem, úplne všetkému rozumiem...“ zdvihol ruku napriek tomu že mu bol Jaejoong príliš ďaleko, „dovoľ aspoň mne, získať si tvoju dôveru. Nechcem aby si mi dovolil dôverovať ti, ale získať si tvoju dôveru. Prosím... chcem sa ťa dotýkať, tak ako predtým. Keď sme boli spolu na streche, nebál si sa ničoho. Držal som ťa pevne v náručí, ničoho si sa nebál...“
Jaejoong začínal byť nervózny. Rukou si vošiel do vlasov a pohol sa smerom k dverám. Ak by teraz odišiel preč, nechal Yunha len na okamih samotného, bol by v poriadku?
Nemôžeš byť s ním dvadsaťštyri hodín...
Musel sa zblázniť. Chytil sa do vlastnej pasce. Pripútal sa k Yunhovi po morálnej stránke do takej mieri, že si pripadal ako prikovaný reťazou o nohu k stene. Kľúč ležal pred ním a on ho odmietal zdvihnúť.
„Budem sa ťa znova dotýkať, tak ako predtým. Sľubujem, že sa to naučím. Prosím.“
Jaejoong mal potrebu si zakryť uši, konečne ohluchnúť zo svojej choroby tak ako sľubovali lekárske príručky. Nechcel počúvať Yunhov prosebný a zúfalý hlas. Vnímať jeho potrebu dotýka sa jeho tela svojimi rukami. Dotýkať sa viac, naučiť sa dôverovať niekomu kto nedôveruje ani sám sebe. Keď mu niekto sľubuje dôveru, a pritom zraňuje vlastné telo?
„Čo sa stalo vtedy na streche? Prečo si ani na sekundu nezaváhal?“ Yunho si opäť natiahol rukávy svetru cez ruky a sklonil hlavu, „chcem ťa.“
Jedného dňa sa zamiluješ a čo potom? Budeš prežívať len na slovách? To nepôjde. Jeho najväčšia zbraň boli vždy slová. Nepoznal inakší útok, pretože inakší útok bol pre neho nebezpečný a smrteľný. Vždy bol pohotový s odpoveďami a otázkami. Ale teraz, tento krát, keď Yunho ležal na jeho posteli, za jeho chrbtom a dožadoval sa dotykov dožadoval sa jeho tela, on nemal ani jediné vhodné slovo ktorým by sa obránil alebo zaútočil. Nie také, ktoré by mu neublížilo.
„Náš vzťah,“ začal Jaejoong, „je zvláštny. Yunho, prečo sa ma chceš dotýkať, keď sme stále priatelia?“
„Tak nimi už nebuďme. Buďme niečím viac.
Ja som tu ten silný, ja som ten ktorý určuje nie ty! Nie ty! Jaejoong sa na neho otočil a chvíľu mlčal, než si uvedomil, že Yunho si zviera zápästie tak silne že rukáv od bieleho svetra očervenel.
„Krvácaš!“
Si emocionálne vyprahnutý! Yunho pohliadol na svoju ruku a znova na Jaejoong. Neodpovieš mi, nepreleješ slzu, tváriš sa ako kameň a pri tom si slabý ako mucha.
„Jae...“
„Prečo si to stále robíš? Prečo si stále ubližuješ?“ usadil sa k Yunhovi na posteľ a nasilu mu stiahol ruku zo zápästia. Vyhrnul rukáv a začal odmotávať krvavý obväz z rany. „Ako hlboko chceš ešte ísť Yunho? Ako hlboko sa chceš dostať, než budeš mať dosť?“
„Jae,“ posmutnel, „prosím nechaj to tak...“
„Chceš dostať zápal? Chceš sa zmrzačiť?“ nahnevane pokrútil hlavou.
„Jaejoong...!“
„Proste ma to nechaj spraviť!“ zmotal obväz do klbka a priložil ho na otvorenú ranu aby aspoň trocha očistil zápästie od krvi.
„Jaejoong...!“
„Jaejoong! Toto je môj problém!“ zvolal Yunho, „nechaj to tak!“
„Nekrič na mňa.“ odvetil s mrazivým pokojom.
„Nechcem aby si sa dotýkal mojich rán!“ pevne zovrel k sebe čeľuste, „prestaň!“ sotil ho do ramena.
Yunho by bol prisahal, že v živote nepočul taký odporný zvuk ako bolo praskanie kĺbov. Nikdy ho nevydesil žiadny zvuk tak moc ako kĺb ktorý sa posunul. Zvuk, ktorý vychádzal z tela ako nejaká tajomná, hororová pieseň. Z tela ktoré sa nedalo bezbolestne otvoriť a znova zatvoriť.
„Ja som nechcel, prepáč mi, ja som nechcel...!“ dole Yunhovou tvárou začali nekontrolovateľne tiecť slzy.“ Chvel sa na celom tele a krvavú ruku si priložil k perám v ľútostivom geste. „Nechcel som...“
Jaejoong si priložil ruku na rameno. Chvíľu zhlboka oddychoval než priložil dlaň druhej ruky na lopatku boľavého ramena a zatlačil ho dopredu. Opäť nechutný zvuk praskania kĺbov.
Yunho sa zrútil na jeho posteľ. S plačom ako malé dieťa ktoré nechtiac zmrzačilo svojho domáceho miláčika.
„Som v poriadku Yunho, nič mi nie je.“ nahol sa nad neho, „Yunho...“ pohladil ho vo vlasoch. „mám len pohyblivejšie kĺby ale nič si mi nespravil. Vôbec nič si mi nespravil. Je to to isté akoby ti praskli kĺby na prstoch, mnoho ľudí to robí nasilu. Nič sa nedeje.“ Snažil sa ho upokojiť.
Občas necítiš nič, občas cítiš všetko, aj bolesť ktorú pôsobíš.
Jaejoong si k nemu ľahol tvárou. Zhrnul mu neposedné vlasy z tváre a pobozkal ho na čelo.
Sľubujem, že sa to naučím... dotýkať sa ťa. Sľubujem.
Jaejoong vzal zo šuplíka čistú, látkovú vreckovku a nežne ju priložil na Yunhovu otvorenú ranu. Ako hlboko ešte chceš padnúť?
„Už neplač...“ 

4 komentáre:

  1. ja som absolutne onemela. rozplakala si ma hned na zaciatku. hned potom ako sa Yunhov otec zachoval ako hajzel. preco sa to Yunhovi deje? co spravil take zle ze sa mu toto musi diat? :( proste to nemozem vydrzat. ten sloh bol krasny, a Jaejoong mal pravdu, jeho meno sa stalo len synoymom ktore Yunho pouzil a aj tak vsetci sa na neho divali zhunsene. pri tom je to pre yunha prirodzene a nevinne. nikomu tym neublizil. :(
    mam obavy ze uz aj Jaejoong sa zacina bat. ten koniec ma tak rozreval ze som sa musela schovat pod perinu aby ma neobjavila mama. ide o to, ze Yunho je tak prirodzeny az je to desive. tvoja schopnost realisticky vykreslit emocie a situacie ma desi.
    Jaejoong! ostan silny a bud jeho podporou! verim ze ho budes milovat!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. tolko beznadeje a zaroven nadeje necitim z ziadneho ineho pribehu ako z pribehu zivota o Jaejoongovi a Yunhovi

    OdpovedaťOdstrániť
  3. hlásim sa k slovu. prekvapila si ma, že kapitola prišla tak skoro! len týždeň po vydaní predchádzajúcej. príjemné prekvapenie. aj keď...
    neviem či to nazvať príjemným prekvapením, keď bola poviedka tak smutná. tak či tak bola úžasná. ako stojí v prvom komentári, proste vieš ako na to a ja len dúfam, že Yunha nezabiješ!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. u teba ma už nič neprekvapí. naozaj.
    snažím sa presvedčiť samu seba, že ma už nič neprekvapí. (neúspešne.)

    vln.

    OdpovedaťOdstrániť