sobota 2. mája 2015

Diamond (kapitola VIII.)

Fandom: DBSK (YunJae)
Žáner: dráma, psychologické, školské prostredie
Upozornenie: AU, slash, S/D, známky depresie (nebrať na ľahkú váhu)
Veková prístupnosť kapitoly: 18+
Stav: Rozpísané
Počet slov: 4337
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: The Pierces - Secret
Obsah: Jaejoong má krehké telo, Yunho krehkú myseľ, spoločne vytvoria svet odolnejší a tvrdší než je samotný diamant.

Ja viem, že to bol mesiac, ale za ten mesiac som stihla vynájsť biologickú zbraň a vyliečiť oba typy žltačky. Stálo to za to čakanie nie? 
A aby ste si nemysleli, že som neskutočný depresívny nerd, tak vám pridám ešte drabble na túto poviedku, a myslím to seriózne, pretože Jaejoong sa bude učiť bicyklovať! Poza chrbát rodičov a celého sveta. 
A ešte jedna vec, neopravovala ani nečítala som to po sebe, prajem veľa infarktooooov!


Vianoce prešli okolo neho akoby kráčali oblúkom a nechceli sa ho vôbec dotknúť. Ligot vianočných ozdôb, stromček ktorý stál v rohu obývačky a jeho rodičia nalepení na obrazovke televízoru. Bou Ah bola pár krát za ním v izbe, ubezpečovala sa, či je v poriadku, opýtala sa, či sa s nimi nechce dívať na televíziu a pohľadom sa opäť presvedčila, že darčeky ktoré Yunho dostal ešte stále stáli na tom istom mieste na stole. Viac sa k ním nevracal. Znova a stále dookola sa snažila s ním zhovárať o incidente ktorý sa stal po večierku na ktorý mu dovolili ísť. Yunho prekročil večierku a automaticky dostal domáce väzenie. Nič na svete, ani domáce väzenie, či odmietavý pohľad jeho otca, mu nedokázal zotrieť drobný úsmev na tvári.
Bou Ah pochopila prvý krát, že s Yunhom nie je niečo v poriadku. Ale tak isto ako predtým, stagnovala a viac sa k problému nevracala. Mohla Yunha rovno odložiť do skrine ako všetky tie vianočné ozdoby a spomenúť si raz za rok.
Yunho vedel, že sa už nikdy v živote nechce vrátiť späť do obdobia kedy vrstvou jeho tenkej kože prechádzala žiletka. Nechcel odkryť svoje doráňané zápästie a nechcel sa ani sám so sebou o tom baviť. Jeho vnútorný hlas bol kradmý, krutý a zlomyseľný ako zlodej ktorý pri vykrádaní domu nakreslí na rodinné fotky všetkým členom fúziky.
Náhle, behom pár hodín sa Yunho cítil ako schizofrenik ktorý sa snaží paranoidne vysekať von z tela niekoho iného.
A každý deň, každý jeden zo sviatočných dní presedel u seba v izbe. Keď prišla na neho chuť zaliezť do skrine, spravil to. Oprel sa o drevenú stenu a strávil dlhé minúty hľadením na obrazovku mobilu. Nelistoval vo fotkách, sústredil sa na len na svoje pozadie. Na fotku ktorú spravil v noci, keď prekročil večierku. Na Jaejoongove vlasy posiate snehom, na jeho veľké, tmavé oči v ktorých sa odrážali pouličné svetlá. V každej chladnej tme sa nakoniec ocitlo svetlo – aj keď len odrazom.
Neber to tak vážne, máme len šestnásť.
Lenže on – Jung Yunho, potreboval pomoc viac, než slová ktoré by mu mali pomôcť. Sám sa nevyznal vo svojej potrebe ani nevedel posúdiť akú pomoc presne potrebuje.
„Musím vypadnúť,“ povzdychol si a mobil si pritisol k hrudi.
Yunho si prial jar aj napriek príťažlivému gotickému obrazu Jaejoonga so snehovými vločkami v čiernych vlasoch. Veľmi si prial vidieť rozkvitať svet vďaka ktorému z popola a hniloby povstane nový a krajší život.
Kolenačky vyšiel zo skrine. Vtedy zahliadol pod svojou posteľou ležať kôpku magazínov. Natiahol svoje telo k posteli a rukou posunul kôpku časopisov k sebe. Na vrchu malej kôpky ležal mesačník street’s. Hneď pod ním Street fashion. Yunho v nich nelistoval niekoľko mesiacov. Odvtedy čo prestal tancovať a zaujímať sa o všetok vedľajší život. V týchto lesklých a matných stránkach skvel jeho doterajší život. Bol zabudovaný do slov o móde a tanci a podsúval Yunhovi takmer nereálne vnímanie sveta. Už nemohol byť tým kým býval. Nikdy nikdy nikdy v živote, pretože do jeho vnútra bol zasadený tŕň ktorý sa mu bude navždy pripomínať; pri každom tanečnom kroku, pri vyberaní vhodných tenisiek na tréning.
Toto bol Yunho, ktorého Jaejoong nepoznal.
Okamžite odsunul časopisy späť pod posteľ. Otrel si ruky do šedých teplákov akoby sa dotýkal niečoho mastného a smradľavého. Predstava o tom, že by sa vrátil späť do svojej bývalej formy, bola pre neho desivá. Premiant so zázračnými nohami bol odpísaný, bol mŕtvy tak isto ako umrú všetky včely v tuhej zime pokiaľ sa prebudia z hybernácie. On bol včela, určite by umrel ak by sa teraz pokúsil vyletieť von zo svojho hniezda.
Jaejoong by mu celkom určite venoval jeden zo svojich chladných pohľadov. Mal Jaejoong radšej neistého a pomäteného Yunha?
Istoty sa pomaly vytrácali, tak isto ako para vo vzduchu. Jaejoong bol ďaleko, Jaejoong ho ľutoval, Jaejoong nechcel jeho krv na svojich rukách.

Počas vianočných sviatkov sa nepríjemne oteplilo. Sneh sa topil a brečka sa nepríjemne lepila na pneumatiky a topánky a všetko možné k čomu sa mohla prichytiť. Tak isto ako práve teraz keď Yunho nasadol na svoj bicykel a vydal sa po mokrom chodníku do nočného Soulu. Kamienky mu škrípali v blatníkoch akoby bol súčasťou svadobného sprievodu ktorý za sebou vláči plechovky ako parta dementov.
Ani jeden z jeho rodičov nevedel, že sa potichu prešmykol do noci a vydal sa kus cesty za Jaejoongom. Dostaviť sa na bicykli za ním nebolo beh na dlhú trať, bolo to dvadsať minút intenzívneho šľapania na jeho horskom bicykli. Studený vietor sa obúval do jeho tváre a vyštípal mu líca takou intenzitou, že mal problémy pohnúť mimickými svalmi. Ako náhle sa dostal na známu križovatku pri autobusovej zastávke, zastavil a zosadol z bicykla ktorý oprel o zábradlie. Vytiahol mobil a zubami si stiahol z pravej ruky rukavicu. Nechal ju medzi zubami zatiaľ čo prstom krúžil po obrazovke svojho mobilu kým nevytočil Jaejoongove číslo.
Nebol to dlhý hovor. Yunho počul v pozadí ženský hlas, zrejme to bola Jaejoongova matka. Nerozumel o čom hovorila, ale jej tón bol dosť nepríjemný. Možno bola stále naštvaná za ich neskorý výlet. Ani by sa jeho rodičom nečudoval, syn ktorý sa môže rozbiť na márne kúsky keď spadne sa rozhodol porušiť najvážnejší zákaz zo všetkých rodičovských zákazov – večierku. Do desiatej doma, alebo peklo.

         A opäť fajčil. Znova a zase fajčil. Nemohol sa odtrhnúť od svojho zlozvyku ktorý si vypestoval. Sľúbil sám sebe, že ak Jaejoong príde s prosbou aby prestal fajčiť, určite prestane. Droga ho však pripravila o sľub ktorý si dal voči sebe – sľub dospievajúceho chlapa. Oh áno, cigarety, tá veľká droga o ktorej sa hovorilo ako o droge len v nemocničných izbách intenzívnej starostlivosti.
„Mám len hodinu,“ pristúpil k nemu Jaejoong potichu.
„Sakra, ani som ťa... nevidel.“ Vydýchol dym z cigarety a okamžite ju zahodil do brečky ktorá ostala po snehu.
„Je tma.“ Jaejoong sa zohol a opatrne vzal ohorok z cigarety medzi ukazovák a palec a zahodil ho do koša ktorý stál na druhej strane chodníku.
„Potrebujem s tebou hovoriť, veľmi to potrebujem.“
„Mohol si mi zavolať Yunho, obaja máme domáce väzenie.“
„Nasrať!“ zvýšil hlas.
Jaejoong mu venoval zvedavý pohľad. Pozdvihol obočie a mlčky sa zadíval Yunhovi do tváre. Bolo toho tak málo s čím sa mu mohol zveriť, tak málo čo mu chcel povedať, ale všetky slová bola príliš intenzívne, pretože on – Jaejoong začínal mať pocit, že sa rúti tunelom v ktorom každú chvíľu vypne elektrina a on ostane slepý na ostrej zákrute.
„Yunho,“ povzdychol si, „som unavený.“
„Ja tiež.“
„Nechceš ísť k nám?“
„Foter ma zabije až zistí, že som ušiel.“
„Tvoj otec,“ ďalší povzdych, „s ním sa nedá asi... veľmi zhovárať, že?“
„Potrebujem,“ Yunho si povzdychol, „Ja...“ zakryl si tvár dlaňami a ostal nehybne stáť.
„Dobre. Máš čas.“
Obaja stáli v chladnom, zimnom počasí. Ani jeden neprehovoril. Yunho sa upokojil a oprel sa o zábradlie pri ceste. V hlave sa mu prevaľovali slová ako vlny na mory, vždy sa vracali späť do najväčších diaľok od pobrežia. Zabúdal na ne tak rýchlo ako prišli. Premýšľal nad tým aký život by bol, keby jeho matka neumrela, keby jeho otec nezačal byť necitlivý kus vola, keby nikdy nestretol depresiu. Aké by to bolo, keby nestretol Jaejoonga, keby nespustil jeho podivné tlačítko v hlave? Všetky emócie a pochyby ktoré ukrýval  za maskou úžasného premianta a tanečníka. Nikto nikdy od neho nič neočakával, vždy tancoval a učil sa pre seba. Nevedel kde presne prišiel ten zlom, keď všetko pustil dole. Možno to bolo práve tým, že na neho nikto nekričal aby sa znova začal učiť, nikto sa nezaujímal o to, že prestal tancovať. Všetci dookola opakovali: zbláznil sa.
Pohliadol na Jaejoonga. Venoval mu chladný a skúmavý pohľad. Nech sa snažil akokoľvek dostať do hĺbky Jaejoongovej mysle, nedokázal to. Bol ako oceľová, mramorová a titánová stena. Neprekonateľný a ukrytý v sebe. Tá sarkastická stránka jeho osoby musela byť povrchová škrupina.
Na čo myslíš? Čo sa ti honí hlavou? Prečo o tom nehovoríš, Jaejoong? Prosím hovor o tom čo si myslíš, čo cítiš? Prečo si taký?
„Yunho,“ oslovil ho náhle, „je celkom zima, mali by sme niekam ísť. Ak nechceš ísť k nám, tak ťa odprevadím domov.“
„Nechcem ti byť na obťaž.“ Otočil sa späť k svojmu bicyklu.
„Yunho, keby si mi bol na obťaž neprídem. Keby som nechcel aby si šiel k nám, tak ťa nepozývam. Za ten čas čo sa poznáme, si si stále neuvedomil, že ja veci z donútenia nerobím?“
Vážne?! Yunho sa na neho prudko otočil. Chcelo sa mu kričať na Jaejoonga. Opýtať sa ho na jeho budúcnosť, ktorá rozhodne nezahŕňala to čo chcel robiť. Klamal svojim rodičom, klamal Smé a on jediný to vedel. Ak boli tajomstvá predajné, museli taktiež za určitú cenu ostať tajnými. Za jeden bozk udržím tvoje tajomstvo naďalej tajomstvom.
„Dobre.“
Poďme si klamať navzájom a zatajovať veci.

         Zrejme sa dlhšiu dobu choval podivne, pretože keď priviedol Yunha k ním domov, jeho rodičia nepovedali ani pol slova. Neboli prekvapení a nezdalo sa, že by sa pokúšali svoje prekvapenie potlačiť. Jaejoong im venoval krátky pohľad a úsmev. Yunho sa krátko a skromne predstavil, a potom boli preč – na poschodí.
Yunho nijako nekomentoval dom, až pokiaľ nevošiel do Jaejoongovej izby. Okamžite jeho pozornosť upútali fosforové hviezdy na strope. Zaklonil hlavu ešte viacej a otočil sa dvakrát okolo svojej osi akoby v živote nevidel fosforové hviezdy, ktoré boli nalepené aj na jeho stene. Koniec koncov, Jaejoong ich videl. Takže ani jeden z nich nemal rád tmu.
„Nezavoláme tvojim rodičom?“ prerušil Jaejoong ticho.
„Mám rovnaké hviezdy, len inej farby.“
„Prestaň sa točiť Yunho, príde ti zle.“
Yunho nezastavil, namiesto toho zrýchlil a hviezdy sa pred jeho očami začali mihotať v kruhu. Náhle sa rozosmial a keď začal strácať rovnováhu, Jaejoong sa ho snažil zachytiť. Obaja takmer skončili na posteli keby sa Jaejoong šikovne nevykrútil. Nepotreboval mať ďalšie zlomeniny na dlhom zozname. Zdvihol ruky takmer nad hlavu a odstúpil.
„Všetko sa točí, myslím, myslím, že budem zvracať...“ Yunho si so smiechom zakryl dlaňou oči.
„Poslúž si, moja posteľ je vhodné miesto na zvratky.“
Sarkastická škrupina.
Opatrne sa nadvihol na predlaktia a pohliadol na Jaejoonga ktorý sa usadil na otočnej stoličke pri stole. Otočil sa smerom k Yunhovi a naklonil hlavu zo strany na stranu. V krku mu hlasno puklo a akurát keď to chcel Yunho okomentovať rozkričal sa Jaejoongov budík aby mu pripomenul lieky.
„Musíš mať ten budík tak nahlas?“
Jaejoong si poťukal na pravé ucho aby mu pripomenul, že naň zle počuje. Vzal z poličky fľaštičku s bielymi kapsulami a dve si vložil do úst. Zapil ich odstátou vodou z pohára ktorý tam stal približne pol dňa.
„Takže,“ začal Yunho, „tvoja izba je... priemerná.“ Opäť sa rozhliadol.
„A čo si čakal? Zlaté tapety a tapisérie s tigrami?“
„Reťaze a mučiace nástroje!“ vysypal zo seba Yunho, „čo sú to za lieky ktoré ješ?“
„Prečo? Máš problémy s kosťami?“
Yunho pozdvihol obočie a venoval mu otrávený pohľad. Na každú jeho otázku mal Jaejoong odpoveď otázkou, akoby medzi sebou málo komunikovali. Od tej doby čo sa pobozkali sa z Jaejoonga sarkastická škrupina nezačala odliepať ako očakával, práve naopak, naberala na hrúbke. Teraz bol zrejme vydesený Jaejoong zatiaľ čo on sa naďalej dobrovoľne odovzdával novému pocitu a novým potrebám.
„Udivuje ma, že si sa neopýtal, či sa chcem nimi predávkovať.“
„A chceš?“ opýtal sa takmer okamžite.
Si ako strážnik. Yunho pokrútil hlavou. Odmlčal sa, na jeho tvári už dávno nehral úsmev. Každá radosť bola krátka, v jeho živote boli takmer mizivé. Niekto mu niečo vzal a on sa s tým neuveriteľne rýchlo zmieril. Zaslúžil si to, nie? Jaejoong sa od neho drží ďalej kvôli jeho zvráteným pocitom a najradšej by sa mu vyhýbal úplne, lenže nejaká jeho časť, nedokáže odísť pretože sa bojí, že si ublíži, predávkuje sa alebo sa podreže.
„Nemusíš sa o mňa báť,“ postavil sa z postele, „nejako to zvládnem.“
„Nemáš hlad?“
Poďme sa baviť o tebe, Jaejoong.
„Ak mi dáš najesť a ja to zjem, budeš sa so mnou potom zhovárať? Normálne? Rovnocenne nie ako s psychopatom?“
Jaejoong pevne zovrel pery k sebe. Postavil sa zo stoličky a podišiel k dverám. Nezastavil sa ani na okamih, ani sa na neho neotočil tak ako si Yunho zrýchlene predstavoval v hlave. Nevenoval mu úsmev ani žiadnu poznámku. Stále bol naštvaný kvôli bozku, kvôli tomu, že sa nechal ním uniesť a skončili s domácim väzením. Bol naštvaný pretože on – Yunho začal v jeho živote robiť zmätky? Nebol náhodou celý jeho život zmätený? Od choroby až po bozky?

         „Nechceš nám niečo povedať?“ jeho matka vedela ako z neho dostať všetky hormóny úzkosti a strachu. Stála s rukami v bok a svoj prísny pohľad zabodávala do jeho lebky akoby bol obyčajná, slamená figurína a ona dokázala strieľať šípy pomocou očí.
„Viem, že som to urobil bez dovolenia.“
„Je to ten kamarát s ktorým ste sa zatúlali?“
Jaejoong zlepil dva sendviče marmeládou a odložil ich na tanier. Oprel sa o linku a chvíľu premýšľal. Nechcel mať zložitý život, určite ako nemluvňa nechcel mať zložitý život. V bruchu svojej matky si bol istý, že jeho život nebude zložitý, a to ešte nevedel o chorobe ktorá ho zachvátila.
„To beriem ako súhlas.“
„Všetko mám pod kontrolou,“ ubezpečil ju Jaejoong a vzal ďalšie dva kúsky sendviču.
„Naozaj? Mal si pod kontrolou aj tú noc, kedy ste obaja...“
„Mami, ty tomu nerozumieš a ja ti to vysvetlím, len prosím nie teraz.“ Vzal nôž a rozotrel marmeládu po ploche pečiva.
„Ako dlho tu mieni byť?“
„Prosím, nechaj to na mne, prosím.“ zatiahol veko od fľaše s marmeládou.
„Jaejoong! Tu si pod našou strechou! Bez nášho súhlasu tu nikoho vodiť nebudeš! Hovorili sme o tom! Vystavil si sa obrovskému nebezpečenstvu! Povedala som ti, že v rámci možností a predpokladov ktoré s tvojim otcom urobíme...“
„Auč...“ keď sa snažil dať fľašu do skrinky vypadla mu z ruky a spadla na linku. Našťastie sa nerozbila, len s hlasným buchotom dopadla na drevo. Jaejoong pohliadol na svoj ukazovák ktorý začal krvácať.
„Pre boha!“
Nevnímal otázky svojej matky, ani proces kedy mu dávala prst späť na miesto a zalepila porezané miesto ktoré porušil výrastok na kosti. Pamätal si prvé tri operácie kedy mu brúsili kosť aby zmenšili výrastok ktorý tlačil na kožu. Bolo to citlivé miesto a po piatej operácii to vzdal. Jeho prst bol jazva za jazvou, boľavý a nevzhľadný. Keď hľadel pred seba a premýšľal o tom, či Yunho má rád marmeládu, jeho matka sa ustarostene dívala do jeho očí. Vedel, čo to znamená; obe oči alebo len jedno z nich bolo modré. To pominie a opäť budem vyzerať normálne. Alebo aj nie.
Pohliadol na svoj obviazaný prst a potom do celej dlane.
„Ten výrastok je príšerný, možno keby som si amputoval celý prst...“
Namiesto odpovede alebo pripomienky sa mu dostalo objatie. Nežné a za to pevné s opatrnosťou ktorú jeho matka celé roky pestovala vo svojom náručí. Nikdy nezažil pevné objatie ktoré by ho oberalo o dych, nikdy nezažil bežné detské hry, ani naháňačky. Nechodil plávať, nechodil hrávať športy a keď po pätnástke mohol, nemal s kým.
„Pôjdem za Yunhom.“
Len potichu prikývla. Dlaň priložila na jeho tvár a venovala mu úsmev.
Pretože nemá čo by povedala. Vie, že nie je nič čo by mohla povedať.
Jaejoong sa postavil z kuchynskej stoličky a vzal tanier s dvoma sendvičmi. Na pitie ani nepomyslel, predsa len mal v izbe stále svoju nedopitú vodu a Yunho? Hold, Yunho piť nemusí, je to len jeden sendvič a vôbec nie je suchý.
Keď kráčal hore po schodoch, premietal si normálnosť ktorá ho stretla v posledné dni. Yunho mu pripomenul, že sa môže zamilovať, tak ako každý človek ktorý kráča po vonku, že môže spoločensky žiť tak ako ktokoľvek iný. Dostáva bozky, vyznania a necítiť sa hlúpo, pretože dotyčná osoba netuší o jeho chorobe. Zamilovať sa.
Keď vošiel do izby, naskytol sa mu pohľad na Yunha rozvaleného v jeho posteli. Ak dokázal zaspať za tak krátku chvíľu čo v kuchyni pripravoval sendviče a bolestivo zvolal na tri kilometre, tak si zaslúžil buď obliať studenou vodou alebo mu prilepiť sendvič na hlavu. Zvolil si tretiu možnosť, ktorá nebola v škále možností medzi priateľmi. Naklonil sa nad Yunha a zhrnul mu hnedé vlasy z čela. Vráska ktorá sa na ňom držala náhle zmizla a Jaejoongovi aj toto malé gesto vyčarilo úsmev na tvári.
„Priniesol som ti sendvič a skoro som si pri tom polámal prst, tak sa zobuď a oceň moju marmeládovú snahu.“
Yunho sa nepohol ale Jaejoong zahliadol ako pohol kútikom úst. Bolo mu jasné, že nespí a vyžaduje si jeho pozornosť nejakým podivným spôsobom. Namiesto toho si Jaejoong sadol na kraj postele a vzal si jeden zo sendvičov a začal jesť.
„No, keď sa nenaješ ako sme sa dohodli, nebudeme sa zhovárať, čo sa dá robiť...“ odhryzol veľký kus zo sendviča, „sú také malé, že ich zjem... hm... odhadom tak na štyri... päť...“
„Som hore, som hore, sľúbil si nemôžeš porušiť!“ Yunho sa nahol cez jeho rameno a vzal z tanierika sendvič. Hruďou ostal opretý o Jaejoongov chrbát zatiaľ čo hltavo konzumoval svoj sendvič. Natisol si ostatok do líca a priložil ruky na Jaejoongove ramená. Nežne ich zovrel a hneď na to ucítil odpor v podobe Jaejoongovych svalov – napol ich a celý stuhol.
„Bolí to?“ opýtal sa Yunho starostlivo, „neublížim ti.“
Jaejoong zaťal zuby, snažil sa vydržať, ale behom pár sekúnd netrpezlivo zo seba striasol jeho ruky a postavil sa. Nebolelo ho to, a Yunho sa naozaj snažil byť nežný k jeho ramenám, ale hlboko zakorenený strach vďaka chorobe Jaejoonga prinútil prepadnúť paranoidnej predstave. Na kožu mu vystúpila husia koža a jeho telo oblial studený pot. Nedôveruješ mu.
„Prepáč Yunho, ja...“ priložil si dlaň na čelo a na okamih zatvoril oči.
„Nemusíš sa ospravedlňovať, to ja...“
„O nič nejde, naozaj,“ ubezpečil ho Jaejoong.
Yunho naštvane odvrkol. Bolo to náhle a spontánne. Otočil sa mu bokom a oprel sa o vankúš za sebou. Obaja ostali potichu, až kým sa Jaejoong nepresunul späť k stoličke kde sa usadil. Napätie sa presunulo na hodnoty ktoré boli nepríjemné.
„Ide o to, že nemusíš stále klamať aby si ma ušetril.“ Yunhove slová strelili do priestoru ako horúci náboj.
„Ja, že klamem?“
„Dnes už asi piaty krát, a nie nepočítam ten sendvič nie som taký imbecíl za akého ma pokladáš!“
„Ja ťa nepokladám za imbecila! Vôbec neklamem!“
„Takže to robíš samovoľne, len tak, že nevieš čo hovoríš?“ Yunho sa posadil, „som k tebe celý čas úprimný Jaejoong a čo za to dostanem? Odobrenú lož?“
„Yunho!“ zvýšil hlas, „prestaň blúzniť!“
„Ja blúznim? Začalo to von, keď si povedal, že ťa neotravujem, pokračovalo to tým, že si sa vyhýbal mojim otázkam a teraz mi tvrdíš, že o nič nejde a ešte sa mi ospravedlňuješ za svoj strach? Možno mám depresiu, kto vie, ale nie som idiot, nie som dieťa a nie som ani na tom tak zle, že ak so mnou v niečom nesúhlasíš, tak vyskočím von oknom!“
Jaejoong sa otočil so stoličkou smerom k stolu a chrbtom k Yunhovi. Vložil si tvár do dlaní a zadržal dych aby sa upokojil. Bola to tá istá, obohratá pieseň ktorú počúval za každým keď bol s Yunhom. Neustále počúval, že berie na neho ohľady len kvôli depresii. Nikdy mu ani na okamih nenapadlo, že berie na neho ohľady, pretože je človek, ľudská bytosť s citmi a nechce ho raniť, bez ohľadu na to, či má depresiu alebo nie.
„Bola to taká, strašná lož?“ opýtal sa po chvíľke, „tak príšerná lož, že som ťa ta rozčúlil?“
„Takže priznávaš, že to bola lož? Nechceš aby som tu bol, nechceš sa so mnou zhovárať, nechceš...“
„Yunho!“ prerušil ho a otočil sa na stoličke, „vzhľadom k okolnostiam v ktorých sme... ty a ja... v domácom väzení – nebol dobrý nápad aby sme sa vôbec stretávali. Takto si koleduješ o ďalší týždeň. Celé prázdniny stráviš doma, to chceš?“
„No a?“ mykol plecami, „vari ma von niekto alebo niečo čaká?“
„A čo ja?“
„Čo ty?“
„Čo ak ťa von čakám ja?“
Odzbrojil ho. Pripravil Yunha o slová ktoré sa pomaly roztopili v tichu a teple miestnosti. Keby klamal a nestaral sa, keby každá jeho obava bola skutočnosťou, mal by dôvod byť opäť smutný, opustený a rezať o ďalší milimeter hlbšie. Ak by chcel, tak si dôvod nájde.
„Sú ľudia, ktorí klamú a stále sú krutí. Ich lži sú nevinnou nálepkou, ale vnútri cítia úplne niečo iné. Dívajú sa na nás akoby sme boli lacní tovar z výpredaja ktorého sa musia čo najskôr zbaviť, pretože ich facká ich ego – hanba. Týmto typom človeka ja nie som, Yunho. Nikdy nebudem.“
Yunho uhol pohľadom. Nervózne si začal preberať navzájom prsty. Opäť ublížil, pretože sa nedokázal sústrediť na nič iné než na seba a svoju osobu, aby práve on nemusel trpieť najviac.
„To, čo som povedal je pravda. Neotravuješ ma, ale je to trocha problematické pretože si porušil domáce väzenie. To je všetko. Nechcem aby si mal problémy, to náhle zo mňa robí pokrytca?“
„A čo ostatné veci?“ otočil na neho hlavu, „čo, tvoj sen byť konštruktérom?“
„Yunho, to nie je klamstvo,“ mykol plecami, „to je sen.“
„Môže byť skutočnosťou, ale namiesto toho tvrdíš každému, že chceš byť učiteľom.“
„Yunho, v rámci mojich schopností a zdravia sa konštruktérom stať nemôžem!“ zvýšil hlas aby dodal na dôraze.
„Aj keď je to len sen, môžeš povedať, čím chceš byť!“ vrátil mu rovnakým tónom.
„Takže podľa teba je toto klamstvo? Mať sen a držať ho v tajnosti je klamstvo?“
„Klameš, keď tvrdíš, že chceš byť niekým kým byť nechceš.“
„Yunho! Sakra!“ prudko sa postavil zo stoličky, „prečo toto robíš? Prečo sa ma snažíš rozobrať? Dostať sa niekam kde som ťa nikdy nepustil?“
Yunho sklonil hlavu a pohliadol si do dlaní. Prečo?  Chovali sa obaja ako blázni, ktorí začali dospievať príliš rýchlo. Riešili klamstvá a podvody vo svojich šestnástich akoby mali tridsať a riešili svoje krachujúce manželstvo. Všetky starosti a strachy ktoré si vytvárali pohodlné miesto v jeho mozgu museli byť určite známky dospievania. Takýto musí byť každý deň dospelého človeka.
„Pretože sa zaujímam.“
„Takže podľa teba je sen klamstvom? To znamená, že pre teba sny ostávajú snami?“
„Pre teba to tak je,“ reagoval okamžite Yunho, „zamietol si to okamžite akoby to bol let na Jupiter.“
„Yunho, to nie je klamstvo! To...“ povzdychol si. Rozhodne sa obaja stratili vo vlastnej konverzácii.
„Nepopieraš, že klamať dokážeš.“
 „Nikdy som nepremýšľal o veciach ktoré hovorím a ktoré si myslím ako o klamstvách, to ty si ma naučil klamať. Naučil si ma priať si nemysliteľné a trpieť pre to!“
Ah taaak. Yunho obdivne prikývol, ale svoju odpoveď si nechal pre seba. Namiesto toho padol chrbtom na posteľ a usmial sa na hviezdy na strope. Založil ruky za hlavu a privrel oči.
„Tak som to nemyslel,“ zašomral potichu Jaejoong, „zase si nenamýšľaj.“
„Skoro to znelo, že som tvoj kryptonit.“
„Len som nazval veci tvojimi slovami!“ Jaejoong strhol svoj vankúš spod Yunhovej hlavy a usadil sa na kraj postele. „tým chcem povedať, že to, čo ty voláš klamstvo, je obyčajná slušnosť.“
„Oh, jasné, pretože náš krásny Jaejoongie, by nemohol klamať.“
„Prestaň, lebo ťa zmlátim do bezvedomia...!“
„Čím?“ skočil mu do reči Yunho, „vankúšom? Veľa šťastia, ešte v dôchodku ma budeš mlátiť.“
„Nie, svojimi barlami! Sú v skrini!“ hodil mu vankúš na tvár.
„Mmm,“ zamrmlal Yunho do vankúša, „vonia ako ty.“ Rozpažil ruky na kríž.
Jaejoong sa chvíľu na neho díval a prisahal sám sebe, že sa mu do líc nenahnala červeň, že to bol len záchvat zúrivosti ktorý v ňom Jung prebúdzal. Vzal svoj vankúš a nohou ho štuchol do stehna.
„Neváľaj sa v mojej posteli!“
„Prečo nie?“ otočil sa na bok a hlavu si oprel o ruku.
„Pretože je moja a celú mi ju doroluješ.“
„Čo to je? doroluješ? To si až tak chytrý, že vymýšľaš vlastné slová?“ zasmial sa krátko.
„Yunho, tvoji rodičia,“ pripomenul mu náhle, „čo s nimi?“
„Neviem,“ otočil sa opäť na chrbát, „môžeš zhasnúť?“ zahľadel sa na hviezdy.
S hlbokým povzdychom sa postavil a zhasil svetlo. miestnosť zaplavilo krehké modré svetlo fosforových hviezd.  Vyzul si ponožky ktoré nechal pohodené na zemi a vliezol si k Yunhovi na posteľ. obaja sa teraz dívali na matné svetlo hviezd.
„Môžeme sa baviť o hocičom, o čomkoľvek čo nie je choroba, alebo rodičia?“ opýtal sa Yunho, „prosím, aj keby to bolo len na hodinu, len jednu hodinu. Chcem, sa baviť o niečom... inom.“
Ty ma neopustíš Jaejoong, že nie? Pretože ty neklameš, ty si len slušný.  Otočil hlavu na Jaejoonga. Chvíľu mu hľadel z boku do tváre a skúmal líniu jeho profilu. Nos a pery ktoré vystúpili na povrch. Oči ktoré sa leskli v mdlom, modrom svetle. Nadvihol sa na jedno z predlaktí aby bol Jaejoongovi bokom a sklonil sa nad neho.
„Tvoje modré očko vyzerá v tom svetle nadprirodzene.“
Očko?“
„Očko,“ prikývol.
„Kedy sme sa dostali k zdrobneninám?“
Yunho sa krátko pousmial. To očko bolo jeho očkom. Jeho modrým očkom ktoré vídal on z blízkosti z ktorej sa nikto neodvážil. Z blízkosti do ktorej Jaejoong nikoho nepustil. V tom príjemnom a mystickom svetle jeho bezpečnej izby. Dokázal sa s ním pohádať do krvi, ukázať mu svoje nedostatky a tvrdo mu hodiť do tváre svoju nedôveru. Ich vzťah ktorý si budovali bol príkladom hoď a chyť čo ťa nepáli. Spoznávali sa skrz najintímnejšie otázky. Doteraz Yunho nevedel Jaejoongovu obľúbenú farbu, jeho obľúbený film, žánre, alebo miesta. Vedel o ňom, že má ťažkú chorobu, že nemá rád klamstvá, že je starostlivý a dokáže mu zachrániť život, prinútiť ho dýchať keď sa dusí, upokojiť ho keď chce zničiť celý svet. Bozkával ho skôr, než vedel, že má nejakú obľúbenú farbu.
„Je to čierna, že áno?“
„Prosím?“ opýtal sa Jaejoong zmätene.
„Môžem ťa pobozkať?“
Jaejoong odchýlil pery, že niečo povie, ale nakoniec ich zovrel späť k sebe. Vždy to boli slová s ktorými sa Jaejoong bil. Používal ich ako svoju zbraň a Yunho ho dokázal odzbrojiť tou istou zbraňou.
„Ak by sme obaja spadli do priepasti, tak sa uhádame k smrti,“ šepol Jaejoong, „tak ma radšej pobozkaj.“
„Konečne... sme to obaja povedali nahlas,“ usmial sa než pritisol ich pery k sebe.
Poď sa rozprávať o čomkoľvek inom.
„Vieš, že máš neuveriteľne hebké pery?“ šepol potichu Yunho. Každým svojim slovom sa otrel o Jaejoongove pery. Cítil svoj zrýchlený dych a srdce silno biť v hrudi.
„Naozaj?“
„Vážne,“ prikývol Yunho.
„Si si celkom istý?“
„Hm...“ odmlčal sa na chvíľu, „radšej sa presvedčím znova.“
„Prosím.“ 

5 komentárov:

  1. *roztopila sa od dokonalosti* ehm, ok, vážne neviem, čo ti na to povedať, je to čím ďalej, tým lepšie....mesiac sa rozhodne oplatilo čakať...a na ďalšiu kapitolu pokojne počkám ďalší mesiac, aj keď najradšej by som ju videla čo najskôr ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ja som uz mala pocit ze si to zabalil. ale hned ako som sa dozvedela o novej kapitole tak ma zahrialo pri srdci a zda sa ze tu bude viac tajomstiev :333 sa tesim asi az moc co ti dvaja vymyslia este :33

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  3. :) tak yunha mam stale radsej, cim viac je mily k jaemu, dufam ze sa jeden s druhym budu vediet vysporiadat..krasna kapitolka, cakat sa na nieco taketo oplati ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. ja som si tiež už myslela, že si to zabalila. mesiac a pol nie je taká sranda, zdá sa, že Yunho je na kolíske nevie ako sa chovať a stále má pocit, že je zbytočný a odstrčený. uvidíme ako sa s ním Jaejoong popasuje. :) veľmi sa mi páči ako sa Yunho snaží kúsok po kúsku odlúpiť jeho chladnú - sarkastickú škrupinu! veľa šťastia Yunho!

    OdpovedaťOdstrániť
  5. nikdy som nemyslela, že to tu napíšem ale ako seriózne, dostávaš ma do kolien so svojimi konverzáciami!

    bu.

    OdpovedaťOdstrániť