nedeľa 8. marca 2015

Diamond (kapitola VI.)

Fandom: DBSK (YunJae)
Žáner: dráma, psychologické, školské prostredie
Upozornenie: AU, slash, S/D, známky depresie (nebrať na ľahkú váhu)
Veková prístupnosť kapitoly: 18+
Stav: Rozpísané
Počet slov: 4482
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: Silversun Pickups - Rusted wheel
Obsah: Jaejoong má krehké telo, Yunho krehkú myseľ, spoločne vytvoria svet odolnejší a tvrdší než je samotný diamant.

Ugh, len tak-tak, naozaj. Myslím, že posuniem vydávanie poviedky na dva týždne. Mám totiž novú prácu a nestíham, takže poviedka bude zrejme vychádzať každé dva týždne, alebo vtedy keď ju skrátka dopíšem. To ešte vôbec neviem!
Len upozorňujem, že kapitola je už od osemnástich rokov. Vďaka. 
Pre prípadné otázky a nezrovnalosti z medicínskeho hľadiska... nie, príznaky depresie som si nevyhľadala na googli ani v žiadnej knižke. Zažila som totiž niečo podobné, čo zažíva Jaejoong, takže mi verte, že to čo píšem je naozajstné. 
Inak mám pocit, že tá pieseň sa stane theme songom poviedky. Ešte som chcela, že už mám napísaný aj začiatok siedmej kapitoly a musím povedať, že sa tam udeje veľká vec. 

     And it feels just like the ground
     But trapped in another way
     Just still in the ground




     Yunho sedel za stolom vo svojej izbe. Hlavu si opieral o ruku a skláňal sa nad učebnicou matematiky a svojim zošitom. V ruke držal ceruzku s ktorou bubnoval pravidelne o stôl. Nech sa snažil akokoľvek sústrediť na čísla a písmena, opäť skĺzol niekde do hlbokej doliny plnej hmly a strašidiel. Tieto pocity začínal mávať čoraz častejšie. Neexistoval žiadny bod od ktorého by sa jeho stavy začali odvíjať, skrátka na neho skočili ako poplašená opica a nechceli sa ho pustiť. Premýšľal nad tým čo mu povedal Jaejoong pred týždňom, keď sledoval veľké snehové vločky v jeho čiernych vlasoch, keď cítil teplo jeho rúk na svojom krku.
Dlaňou si prešiel po čele a zatvoril oči. Zhlboka dýchaj. Yunho vsal do seba vzduch, zvraštil čelo a prudko sa odtiahol od stola. Otvoril skladacie dvere od skrine a okamžite sa ponoril medzi vešiaky plné oblečenia, od košieľ cez svetre a rezervné sako od školskej uniformy. Rukami rozrazil vešiaky a zhlboka sa nadýchol. To neexistovalo na svete nič v čom by mohol byť dobrý? To mu nič nehovoril už ani tanec? Nikto a nič na svete mu už neverilo? Všetci sa ho vzdali? Rukami sa oprel o zadnú stenu skrine a pevne zaťal zuby. O chvíľu sa zniesol na kolená a ukryl sa medzi oblečenie. Usadil sa do skrine, oprel sa o drevenú stenu skrine a zatiahol vešiaky späť.
„Nie je to jeho vina, vôbec to nie je jeho vina...“ šepol potichu, „nie je to jeho vina, vôbec to nie je jeho vina. Nie je to jeho vina, vôbec to nie je jeho vina...“  rukami si objal kolená a na ne položil hlavu. Hlas sa mu strácal v tichu izby, nedosiahol až do jeho vnútra, k jeho ušiam, už nevnímal ako stále dookola opakoval tú istú vetu. Všetko sa ocitlo v začarovanom kruhu, hlboko vsunuté v tej najtesnejšej miestnosti, aby bol kruh čo najmenší. A potom? Potom bude koniec začarovaného kruhu, pretože umrie.
Nepočul ako jeho otec klope na dvere, nepočul sa ho opýtať: Yunho si tu? Ani: Yunho všetko v poriadku? Idem do vnútra.
Hneď ako videl otvorené dvere od skrine, zmyslel si, že jeho syn zrejme odišiel, potichu a nepozorovane. Nedíval sa dovnútra skrine, len sa rozhliadol po izbe. Skontroloval kúpeľňu a potom záhradu. Nakoniec sa vrátil k svojej žene a oznámil jej, že Yunho zrejme niekde odišiel. Nedôverčivá macocha vytočila Yunhove číslo a keď obaja začuli vyzváňanie Yunhovho mobilu, pohliadli smerom do stropu.
„Možno odišiel bez telefónu, ale nie je doma,“ zhodnotil jeho otec a usadil sa na gauč.
„To je všetko čo povieš?“
„Bou Ah,“ pohliadol na ňu vyčítavo, „je v puberte, nedivím sa ak ušiel oknom alebo podobne...“
„A nevieš ako asi by zišiel dole z okna? Či vyskočil z druhého poschodia?“ položila svoj mobil na stôl a vyšla na poschodie. Obaja sedeli v obývačke čo znamenalo, že Yunho by sa musel pretiahnuť okolo nich, a to nebolo možné, pretože ona sedela tvárou k chodbe a akurát si pomocou odlakovača čistila nechty.
„Yunho? Si tu?“ vošla do jeho izby. Hneď ako zahliadla dvere od skrine roztvorené do korán, s povzdychom podišla k ním a oprela sa rukou o hranu. Pohliadla na Yunhove nohy ktoré vytŕčali pod oblečením zaveseným na vešiakoch. „Tvoj otec je naozaj niekedy... taký ignorant.“
Keď neprišla žiadna odpoveď, Bou sa sklonila a sama – po vzore Yunha, vošla k nemu do skrine. Odtiahla vešiaky na stranu aby sa tam obaja vošli a otočila na neho hlavu. „Máš veľkú skriňu na svoj vek. Keď som mala šestnásť ja, tak som mala polovicu z nej, bola prepchatá vecami ktoré som nenosila, pretože ich kupovala moja matka, a boli fakt príšerné. Košele na zapínanie až ku krku, hrubé svetre s nášivkami rôznych zvieratiek...“
Yunho nadvihol hlavu a oprel si bradu o rub dlaní ktoré mal prekrížené na kolenách. Nedopovedal, len sa zahľadel pred seba.
„Vždy keď som bola naštvaná, keď ma celý okolitý svet privádzal do šialenstva, vyhádzala som všetky tie ohavné veci zo skrine. Rozhádzala som ich po celej izbe a zaliezla som si do skrine. Spočiatku som si dvere nezatvárala, takže ma moja matka vždy našla. Kričala na mňa, aby som prestala robiť hlúposti a chovala sa normálne. Zakázala mi liezť do skrine...“
Yunho na ňu otočil nezaujato hlavu, „a prestala si?“
„Nie, len som veci vopchala pod posteľ, do perináru, tam kde sa ukladajú periny, a dvere od skrine som za sebou zatvorila. Nikdy ma nenašla,“ odvetila s úsmevom.
Yunho sa krátko zasmial a otočil hlavu späť dopredu. Bou chvíľu sledovala jeho tvár, smutný úsmev a oči ktoré akoby boli vzdialené milión kilometrov od jeho tváre, žiadny úsmev k ním nedosiahol. Aj tento drobný takmer okamžite opustil jeho tvár.
„Yunho,“ odmlčala sa na okamih, „povieš mi úprimne, naozaj úprimne čo ťa trápi? Mohli by sme začať takto? Viem, že niečo nie je v poriadku. Tvoj otec to pripisuje puberte, ale tvoj otec si občas nedovidí na nos... Yunho...“ priložila mu ruku na šiju a pohladila krátke pramene hnedých vlasov, „nie je nič za čo by som ťa odsúdila.“
Zdalo sa, že Yunho sa zatvrdil. Nemyslela si, že by nevedel čo alebo kto ho trápi, skrátka mlčal a nechcel sa podeliť o svoje trápenie. Prečo by vlastne mal práve s ňou? S macochou ktorá zabrala miesto jeho matky? Chvíľu čakala, snáď dúfala, že nakoniec prehovorí, že otvorí dvere a vypustí svojich démonov von z hlavy.
„Kedykoľvek budeš chcieť Yunho, môžeš so mnou hovoriť,“ pohladila ho po krku. „Mal by si sa ísť najesť.“
Zavrel oči a čakal kým Bou nevyjde zo skrine. Načúval šušťaniu látok a tichým krkom na koberci, kým nezačul ako zatvorila za sebou dvere. Oprel si čelo o kolená a zhlboka sa nadýchol. Nie je nič za čo by som ťa odsúdila. Túžil sa rozplakať, vyprázdniť svoju hlavu a uvoľniť hnev ktorý sa za celý týždeň v ňom nahromadil. Možno to bolo tým, že sa s Jaejoongom za celý týždeň rozprával dokopy možno hodinu. Netušil či sa mu začal vyhýbať, alebo mal príliš veľa práce vo svojom krúžku a so školou. Pravda bola taká, že odvtedy čo cítil teplo jeho rúk na svojom krku, túžil po jeho teple každý jeden deň, aspoň na pár sekúnd. Nedokázal sa zbaviť pocitu, že ak ho znova posadne záchvat, bez Jaejoonga neprežije.
Ako to, že vždy vieš čo máš povedať? Vždy vieš, čo máš urobiť? Prstami si vošiel do vlasov a potichu vzlykol. Ako to, že si silnejší než ja?
„Kurva! Kurva!“ potiahol si prudko za vlasy. Bolesť sa rozliala po celej koži na hlave až vyostrila na krku. Yunho pohliadol skrz zaslzené oči na malý chumáč svojich vlasov. Trasľavou rukou chumáčik odhodil a kolenačky vyšiel zo skrine. Otrel si oči do rukávu od mikiny a postavil sa. Zatvoril skriňu a vyšiel z izby.  Vedel, že Jaejoong nemôže za jeho chovanie, za jeho známky v škole, za to čo sa s ním deje. Skrátka sa ocitol na nesprávnom mieste v ten najhorší čas a Yunhova pokrivená myseľ sa otočila proti nemu len preto, že si našiel na jeho osobe iritujúci bod.
Zatvoril za sebou dvere od kúpeľne a zvrtol kľúč. Chvíľu sa opieral o dvere a díval sa na skrinku na stene. Zhlboka sa nadýchol a odtiahol sa chrbtom od dverí. Zakolísal sa na špičkách a znova dopadol na päty. Naozaj je tak neskutočne k ničomu, že ani jeho otca nezaujíma čo sa deje? Považuje ho za pubertálny problém? Všetci učitelia pod ním zlomili konár, všetci ktorí ho obdivovali si teraz o ňom šuškajú. Vykročil ku skrinke ktorú otvoril a pohliadol dovnútra. Vytiahol z nej kovovú škatuľku s nápisom baby. Hneď ako odkryl vrchnák naskytol sa mu pohľad na sadu žiletiek ktoré boli zabalené v pôvodnom voskovanom papieri.
Čo by mi povedala mama? Sledoval nápis baby na škatuľke ktorú drmolil medzi svojimi studenými prstami. Čo by mu povedala žena ktorá ho priviedla na svet a dávala mu všetku svoju lásku a starostlivosť aby bol šťastný? Nič. Nič, pretože je mŕtva. Odtrhol zrak od škatuľky a položil ju s tichým ťuk na kraj umývadla. Rozbalil žiletku z voskového papiera a usadil sa na vaňu. Sledoval ostré hrany žiletky ktorú si prevaľoval medzi prstami.
Poškodzovanie nebolo niečo s čím by sa Yunho musel vysporiadať. Nikdy nemal potrebu zarezať ostrý predmet do svojej kože. Nevedel aký pocit by sa mal dostaviť, nevedel o ničom. Avšak teraz, keď tu sedí sám s žiletkou v ruke, niečo mu nahovára, že jediná správna vec v tomto okamihu, je vystriedať psychickú bolesť za fyzickú. Vykryť bolesť bolesťou.
Nie je ten svet príšerný, keď núti mladých ľudí rezať sa?
Priložil roh žiletky k svojmu zápästiu. Chvíľu váhal než zatlačil do kože ktorá praskla. Malá kvapka krvi sa vylúpla na povrch ako tá najsamozrejmejšia vec na svete. Červená a teplá. Yunho pomaly začal ťahať žiletku po svojom zápästí. Sledoval ako kus kovu za sebou zanecháva červenú a horúcu stopu. Do očí sa mu vtisli slzy. Ľavá ruka, ktorou ťahal žiletku po zápästí sa mu rozochvela. Brušká prstov mal od krvi a na zápästí pravej ruky sa vytvoril dlhý pramienok krvi. Kvapky jedna po druhej dopadali na jeho stehno kde mal ruku opretú. Vpíjali sa do látky bielych teplákov.
Toto mi už nikdy nerob ty bastard!
Pustil žiletku z ruky a skĺzol z okraju vane kolenami na zem. Plakal potichu, žiadny vzlyk, žiadne hltanie po vzduchu. Slzy mu tiekli po tvári akoby sa telo snažilo z neho dostať aspoň nejaké emócie. Vyzeral ako socha ktorej nainštalovali slzné kanáliky pre potešenie hostí. Ako zamrznutá fontána.
Dám ti plyšiaka alebo také niečo.
Netušil ako dlho kľačal na zemi, ako dlho tiekla krv po jeho zápästí než prestala rana krvácať. Keď konečne precitol a sklonil hlavu, na teplákoch mal obrovský krvavý fľak. Zápästie mal zafúľané a koža v okolí rany zmodrala. Hneď ako rukou pohol spustila sa nová krv. Yunho sa pokúsil postaviť, ale zamotala sa mu hlava takže sa musel pridržať okraju vane. Cítil sa malátne a slabo akoby z jeho žíl vytiekol liter krvi. S veľkou námahou sa usadil na kraji vane. Nedokázal však z tejto obrátenej pozície otočiť vodovodným kohútikom. Jeho pravá ruka bola nepoužiteľná, preto skĺzol do vane a ľavou rukou odkrútil nerezový kohútik. Do vane začala tiecť studená voda. Zaplavila jeho studené nohy a Yunho okamžite ucítil ako jeho telom prešla vlna zimomriavok. Skrútil teplú vodu takže teraz do vane tiekla voda s letnou teplotou. Nastavil svoje poranené zápästie pod silný prúd vody, a konečne, prvý krát po nekonečnej dobe, vzlykol.
Prečo si stále tak naštvaný?

         Bol posledný deň pred vianočnými prázdninami a sneh konečne pokryl celé mesto. Dokonca aj teraz keď Jaejoong šiel do školy z neba padali veľké snehové vločky. Na hlave mal kapucňu a pod ňou čiernu čiapku, v ušiach opäť slúchadlá v ktorých hrali britskí The who. Ruky mal hlboko vo vreckách od bundy a obozretne sledoval nedohrnutý chodník. Snažil sa kráčať po stopách ktoré pred ním zanechal niekto iný.
Nepočul Yunhove ahoj keď sa k nemu pripojil na ceste. Nevnímal ho, pretože hľadel na chodník – nechcel si pokaziť Vianoce tým, že ich strávi so zlomenou nohou alebo narazeným zadkom. Hneď ako prišla odbočka okolo vysokého smreku, ucítil Jaejoong pevný stisk na svojom ramene. Trhlo ho, takže stratil rovnováhu a skoro spadol na zem keby sa Yunho po ňom nenatiahol a nepomohol mu udržať sa na nohách. Jaejoong len chvíľu vydesene stál a rukami sa opieral o stehná. V ušiach mu hučalo akoby vybuchla tesne pri ňom petarda. Vytiahol si z uší slúchadlá a pohliadol na Yunha.
„Prepáč, že som ťa vydesil, ale myslel som, že ma ignoruješ...“ odvetil ublížene.
Jaejoong mu venoval chladný pohľad než sám seba stihol upozorniť, že ten kto pred ním momentálne stojí je Yunho. Pretrel si unavene oči a s povzdychol si stiahol kapucňu z hlavy.
„Príliš som sa sústredil na cestu,“ vytiahol mobil z vrecka a vypol prehrávač. „Yunho,“ oslovil ho, „ideš sa teraz na mňa hnevať za to, že sme vydesili jeden druhého? Sme si kvit nie?“ pousmial sa.
Yunho si schoval obe ruky do vreciek od bundy a mykol plecom. Opäť obaja stáli na odbočke pri veľkom smreku, pod veľkými vločkami ktoré tento krát zasypávali Yunhove vlasy.
„Vyzeráš... dobre,“ zašomral Jaejoong, „naozaj, takto... ehm... po ránu...“ odkašľal si do dlane aby zakryl svoje rozpaky.
Yunho mu venoval prekvapený pohľad ktorý o chvíľu vymenil opäť za smutný a len o pár sekúnd, bol znova naštvaný. Bolo to ako sledovať video po zrýchlení. Všetky emócie ktoré sa do Yunha snažili dostať na raz na jeho tvári vytvárali podivnú, až desivú grimasu.
„Nie je ti zima?“ opýtal sa Jaejoong.
Yunho pokrútil hlavou a otočil ju na bok, „prečo sa zaujímaš?“
Jaejoong odpovedal okamžite; „Pretože sa o ľudí starám a zaujímam.“
Spravil dva nerozhodné kroky a Jaejoong vedel, že sa bude opakovať to čo minule keď sa stretli. Yunho mu s úsmevom nasadil na hlavu kapucňu. On samotný mal hnedé vlasy posádzané bielymi chumáčmi snehov. Úsmev ktorý nedočiahol oči o chvíľu zmizol z jeho tváre.
„Počul som, že ti Smé pomáha s matematikou.“
Odpoveď bola celkom jednoduchá; Yunho opäť mykol plecom a pohliadol do zeme.
„Určite sa zlepšíš,“ prikývol Jaejoong a vykročil po chodníku smerom k škole, „Yunho!“
„Jae?“
„Hm?“
Bola to zrejme najkratšia konverzácia v ich životoch, pretože obaja reagovali okamžite, bez rozmyslu. Yunho stál na svojom mieste a Jaejoong pár krokov pred ním. Teraz však Yunho mlčal. Prevaľoval si otázku na jazyku akoby mala chuť toho najsladšieho medu. Premýšľal o tom, či by bol Jaejoong schopný pre neho spraviť aj tú najmenšiu aj keď najbláznivejšiu vec. Vedel, že sa ho snaží rozveseliť, udržiavať jeho myseľ v pozitívnom stave, ale nič z toho nezaberalo, aj keď to vedomie, že sa Jaejoong skutočne zaujíma ho zvláštnym spôsobom hrialo vnútri, v jazve na zápästí a v ďalších malých rankách ktoré si od vtedy spôsobil.
„Nechcem...“ odmlčal sa na okamih.
Keď chcel dokončiť svoju vetu, objavil sa pri nich Yoochun. Bol zadychčaný, v tvári červený a od úst mu stúpal obláčik pary. Nadýchol sa svojho lieku skrz inhalátor a pohliadol na Yunha ktorý sa od neho odvrátil.
„Čo tu postávate? O chvíľu začne vyučovanie.“
„Veľmi sa mi tam nechce...“ Yunho špičkou topánky odhrnul sneh z chodníku, „nemôžeme ísť niekam inam?“
„Oh?“ Yoochun si napravil šál a otočil hlavu na Jaejoonga, „čo ty na to?“
„Vy... vy sa chcete uliať?“ opýtal sa Jaejoong akoby mu obaja ponúkali drogy, „ak to moji rodičia zistia, ostanem v domácej výučbe.“
„Tvoji rodičia sú tyrani?“ opýtal sa Yoochun.
„Zabudnite na to, je to hlúposť ako všetko ostatné...“ Yunho vykročil po chodníku. Prešiel okolo obidvoch a okolo vysokého smreku. „nič čo vymyslím... všetko je to na nič... prečo rovno neskočím pod auto? Na čo so mnou vôbec trávite čas.“
Yoochun sa prekvapene pozrel za Yunhom. Vystrel za ním ruku a týmto gestom si dožadoval vysvetlenie od Jaejoonga. Skôr než medzi nimi padlo nejaké slovo, Jaejoong sa otočil a rýchlym krokom dohnal Yunha.
„Yunho, nechceš niekam zájsť po škole?“
„Prečo nejdeš s Yoochunom?“ zrýchlil svoj krok aby Jaejoongovi dokázal ujsť. Bol si istý, že za ním utekať nebude, pretože by riskoval pád.
„Pretože sa pýtam teba!“ zvolal za ním, „tak chceš, alebo nie? A nedávaj mi debilné otázky!“
Pred školou už nebolo ani živáčika. Z budovy sa ozval zvonček a v rovnaký okamih Yunho mykol ramenami.
„Ak teda chceš, môžeme ísť niekde aj teraz,“ pousmial sa, „len si povedz.“
Yunho sklonil hlavu a o chvíľu ňou pokrútil. Nechcel ísť do školy, nechcel opäť znášať výsmech spolužiakov a učiteľov. Nechcel presedieť všetky prestávky na schodoch za telocvičňou ťahajúc do seba jednu cigaretu za druhou. Nechcel sa dívať do tupých tvárí svojich spolužiakov ktorí ho potichu súdia akoby s ním žili pod jednou strechou. Nechcel znova počítať matematiku a snažiť sa vyslovovať hlúpe francúzske slovká.
„Čo by si chcel robiť?“ Jaejoong sa opäť opýtal, „hm?“
Medzi tým k nemu podišiel Yoochun. Nos si schoval za huňatú šálu a rozhliadol sa po okolí školy. nikde nebolo ani jedného študenta, alebo učiteľa. Bol ochotný sa v tento posledný deň školy uliať. Ak by volali zo školy domov, kam sa ich ratolesti zatárali, reakcia jeho rodičov by bola zrejme: náš syn je multiinštrumentalista, neurážajte ho! Tým hlavným problémom bol Yunho. Nepoznal jeho rodičov, a nikdy nebol u neho doma.
„Yunho, dnes je posledný deň pred prázdninami, naozaj nikam nechceš ísť?“ skúsil Jaejoong do tretice.
„Sám si povedal, že budeš mať problémy,“ Yunho mykol plecami, „na čo sa potom pýtaš?“
„Pretože som nikdy za školu nešiel. Nikto mi to nikdy neponúkol.“
Keby Yoochun nestál vedľa neho, rozhodne by Yunha vzal za ruku a odšikoval by ho niekam kde by boli sami. Pozhováral by sa s ním, zhováral by sa s ním celé hodiny, počúval by jeho náreky a ponosovanie. Kúpil by mu veľkú, horúcu čokoládu so šľahačkou a vyprával by mu o miestach ktoré navštívil. Pomaly by sa dostával do jadra a opýtal by sa Yunha, či nechce navštíviť doktora, toho istého doktora, ktorého kedysi navštevoval on. Z nejakých dôvodov, chcel byť s Yunhom sám.
„Rozmysli si to Yunho, máš čas,“ prikývol Jaejoong a z vrecka od bundy si vytiahol svoj mobil. Prišla mu správa a jej obsah bol jasný, Changmin sa uisťoval, že je pripravený na prezentáciu vo vedeckom krúžku.
„Dobre teda,“ prikývol Yunho neiste, „pôjdeme...“
Jaejoong zvádzal vnútorný boj so svedomím. Na jednej strane naštvaný Changmin ktorý bude určite na neho kričať aký je nezodpovedný a na druhej strane smutný, chorý Yunho, ktorý by potreboval teraz celý svet.
„Tak je rozhodnuté,“ na rýchlo naťukal správu Changminovi, „kam chceš ísť?“
„Kamkoľvek,“ odvetil Yunho potichu, „prosím.“
Yoochun pohliadol na hodiny na mobile a hneď na budovu školy. Niežeby mu škola chýbala, ale mal pocit, že ak pôjde s nimi, bude len piatym kolesom na voze. Dávno Yunha nevidel a ešte dávnejšie sa s ním nezhováral. Zmenil sa tak výrazne, až sa musel premáhať aby sa neopýtal: si to naozaj ty?
„Pôjdeme skôr než nás niekto uvidí!“ Yunho vzal Yoochuna za predlaktie a odtiahol ho na chodník.
Jaejoong nevedel kam ich Yunho vedie. Všetky chodníky boli ešte stále pod snehom, len zopár stôp ktoré zanechali náhliaci sa ľudia. Opäť mu Yunho nasadil kapucňu na hlavu a opäť mal pri tom svoj starostlivý úsmev. Celá cesta peši trvala asi štyridsať minút. Nakoniec ich Yunho doviedol do svojho domu.
„Rodičia sa vrátia až okolo štvrtej,“ zatvoril za nimi dvere.
„Takto som si to teda nepredstavoval,“ zasmial sa Yoochun, „ale nikde nie je lepšie než v teple domova kde ťa nevidia poliši.“ Vyzul sa zo svojich topánok a na vešiak si povesil šál aj s kabátom.
Jaejoong jeho príklad nasledoval. Urovnal si školskú uniformu a poprosil Yunha o niečo na pitie. Niečo teplé až horúce z čoho by sa dymilo tak, až by to privolalo hasičov.
„Oh, vy máte klavír?“ Jaejoong sa presmeroval na čierny lakovaný nástroj pod oknom. „Vieš hrať, Yunho?“
„Nevie,“ odpovedal namiesto neho Yoochun, „nikdy ho to nebavilo.“
„Oh,“ odvetil Jaejoong krátko než sa Yunho znova vynoril z kuchyne kde dal variť vodu na čaj.
Yunho podišiel ku klavíru a oprel sa oň. Pohliadol na oboch svojich hostí a na krátky okamih sa zdalo, že Yoochunovi venoval nepríjemný, ba až chladný pohľad. Chvíľu medzi nimi panovala krehká a napätá situácia, než sa Jaejoong presmeroval ku kuchyni.
„Hráš na nejaký nástroj?“ opýtal sa ho Yoochun.
„Nesmel som hrávať, bolo to príliš namáhajúce na... prsty...“ zahýbal svojimi prstami než vošiel do kuchyne.
„Teraz už môžeš?“ Yoochun znova položil otázku.
„Teraz by som už zrejme mohol!“ zvolal z kuchyne.
Yoochun zanechal Yunha pri klavíri a vošiel do kuchyne. Okamžite začal vyzvedať na aký nástroj by sa chcel naučiť a že ak by to bola gitara alebo klavír, tak je ochotný ho začať cez leto učiť. Dával by mu krátke lekcie a ubezpečil ho, že bude určite skvelý študent. Jaejoong sa krátko zasmial a zo skrinky vytiahol čisté šálky.
„Yunho, piješ bylinné čaje?“ zvolal Jaejoong z kuchyne. „Máš nejaké alergie?“
Keď neprichádzala žiadna odpoveď, poprosil Yoochuna aby pripravil čaj a sám odišiel do obývačky. Po Yunhovi nebola však ani stopa. Okamžite jeho telo zalial nepríjemný pocit. Bol to len dom, rodinný dom v ktorom Yunho býval, nemohlo sa stať žiadne nešťastie. Bol nepozorný a zanechal Yunha o samote keď sa snažil aby osamote neostával. Prehľadal všetky miestnosti na prízemí než vyšiel schody na poschodie.
„Yunho?! No tak, takto sa hostitelia nechovajú, že zmiznú!“ otvoril dvere od izby ktorú spoznal ako spálňu rodičov, veľká manželská posteľ a dve skrine. Zatvoril dvere a skontroloval ďalšie dvere ktorými bola len kúpeľňa. Na konci chodby bola posledná miestnosť kde sa mohol Yunho ukrývať. Bola to jeho izba.
„Si tu?“ opýtal sa keď otvoril dvere. Izba bola prázdna a Jaejoong s povzdychom vošiel dovnútra. Podišiel k pootvorenej skrini a odtiahol skladacie dvere. Založil rukuv bok a pohliadol na Yunha.
„Deje sa niečo, že sa schovávaš? Musím ťa takto hľadať?“
Yunho sklonil hlavu a čelom sa oprel o svoje kolená. Nemyslel, že by bol Jaejoong schopný ho tak rýchlo nájsť. Niečo mu však hovorilo, že majú spoločného viac než by čakal.
„Si na mňa naštvaný, že mi neodpovedáš?“
„S Yoochunom si sa bavil celkom dobre... prečo ma hľadáš?“ zašomral Yunho schovaný za oblečením na vešiakoch.
Jaejoong sa opäť premohol skôr než by odvetil niečo nevhodné. Opatrne si vliezol k Yunhovi do skrine a pohliadol hore na jeho všetky veci. Začal sa s nimi preberať, než si povšimol, že Yunho má mnoho vecí v zelených odtieňoch, alebo v ich kombinácii.
„Ja by som sa do svojej skrine nezmestil, ale nie je to tu zlé,“ pousmial sa Jaejoong.
Na okamih sa odmlčal aby sa Yunho náhodou necítil pod tlakom jeho otázok, posledné čo by potreboval bol jeho ďalší záchvat. Cítil sa stiesnene už len z Yunhovej prítomnosti. Depresia nebola choroba ktorá by začala v určitý deň na minútu presne. Predchádzalo jej neuveriteľne veľa faktorov ktoré dokázali človeka poznamenať. Najhoršie bolo, ak si rodičia mýlili skutočnú depresiu s pubertálnymi výkyvmi nálady. Yunho bol nebezpečný sám sebe a on netušil ako s tým jeho rodičia bojujú.
„Chceš sa mi zveriť?“ Jaejoong nežne zovrel jeho rameno.
„Chcem,“ odvetil Yunho okamžite, „veľmi chcem...“
Jaejoong na sebe nedal poznať prekvapenie ktoré ho na okamih obralo o slová. Neuveriteľne rýchlo sa spamätal a prisunul sa k Yunhovi bližšie, „počúvam ťa. Môžeš mi povedať úplne čokoľvek, nebudem ťa prerušovať.“
„Nerozumiem tomu, na čo tu som...“ zašomral potichu, „na čo ma vôbec rodičia stále chcú...“ nemenil svoju polohu. Stále sa opieral čelom o kolená.
„Oboch som ich sklamal. Zhlúpol som, nikto sa so mnou nezhovára. Môj otec ma ignoruje, vôbec sa o mňa nezaujíma.“
Jaejoong chvíľu načúval, nepovedal ani pol slova. Vstrebával do seba Yunhove pocity, jeho obavy a strachy ktoré sa postupom času zakorenili hlbšie než by bol schopný dočiahnuť. Keď sa Yunho zveril, že ho nebaví vôbec nič, nemá chuť ráno ani vstať z postele a každé ráno sa s háda so svojim otcom o tom aby vstal, Jaejoong vedel, že sa Yunho nachádza v stave z ktorého mu on už nepomôže.
„Ja proste nevidím význam v tom každé ráno vstávať a ísť niekam kde ma všetci nenávidia, kde sa mi všetci posmievajú, kde som za hlupáka a prajú si aby som umrel.“
Jaejoong si oprel hlavu o stenu skrine a zatvoril oči. Svet sa s nimi zakrútil dookola ako retiazkový kolotoč. Ostali na jednom a tom istom mieste, ako hrdzavé koleso zaborené v zemi okolo ktorého sa otáčajú lúky a pohoria. Nikdy sa nepohne už nikdy viac. Pred očami sa im mihal celý svet ktorí sa absolútne nezaujímal.
Priať si smrť niekoho iného, niekoho koho človek ani nepozná, bolo to isté ako ísť po ulici a bodnúť neznámu osobu od chrbta. Yunho sa cítil vinný za to, že sa ľudia na neho začali dívať pomedzi prsty. Dával to za vinu sám sebe, pretože zhlúpol, pretože už nie je tak chytrý a nikdy už nebude. Nedokázal si na svete nájsť svoje miesto, pretože sklamal všetky očakávania, a všetky miesta kde sa mohol zaradiť už pre neho viac neexistovali. Nadával si do hlupákov a stratených, nemal význam na svete a túžil... občas naozaj túžil umrieť.
„Máš mňa,“ pritiahol si Yunha k sebe za rameno, „ak neostane nikto iný, ostanem ja.“
Yunho na okamih stratil rovnováhu, než celé svoje telo otočil smerom k Jaejoongovi. Tvár si zaboril do jeho ramena a zhlboka začal oddychovať aby sa vyhol zbytočnému výbuchu emócii. Jaejoong si už dávnejšie všimol, že Yunho sa snaží potláčať všetky emócie, snaží sa ich zadupať a vyzerať ľahostajne akoby sa ho nikdy nič nedotklo. Snažil sa vybudovať si ochranný mechanizmus ktorý podporovala jeho choroba. Necítiť, a mať nedostatok emocionálneho vyjadrenia bola presne tá vec ktorá ľudí odrádzala od depresiou trpiacich ľudí. Nervozita a nedočkavosť menila rodinu a priateľov na nepriateľov a cudzích, ktorí nedokázali pochopiť depresiu ako chorobu.
„Pokojne sa s tebou budem učiť, budeme chodiť spolu každý deň do školy, každý deň zo školy a odnaučím ťa fajčiť. Kedykoľvek sa budeš cítiť mizerne, zavolaj mi a môžeš ostať u nás. Pôjdeme spolu na vysokú aj do armády. Zapamätaj si, že nie si sám.“
Bola len jedna možnosť ako Yunhovi pomôcť, a to boli práve Yunhovi rodičia. Pozhovárať sa s nimi a oboznámiť ich so stavom ich syna. Jediné, čoho sa Jaejoong obával bolo, že si Yunho jeho konanie vysvetlí ako zradu. Mohol sa s ním zhovárať, dookola a stále ho ubezpečovať, ale nikdy by mu nepomohol. Depresia nebol stav ktorý vyliečia roztomilé zvieratká a dúha na oblohe. Yunho potreboval terapiu a lieky. Tak isto ako on, jedného dňa bude úplne v poriadku.
Tak ako aj on, nezlomí sa.

         Yoochun sa usadil na gauči a napil sa čaju. Zahľadel na obrazovku vypnutej televízie a znova odpil. Nechcel počúvať a už vôbec nemal v úmysle sliediť. Jednoducho ich oboch bol vyhľadať, aby si bol istý, že sa nič neprihodilo. Zistenie, že Yunho trpí depresiou padlo do neho ako kus kovy do vody. Ako bolo možné, že si nikto nevšimol príznaky? Ako bolo možné, že ľudia ktorí sa okolo Yunha pohybujú každý deň nemali žiadne podozrenie? Prečo práve Jaejoong ktorý sa mu snažil vyhnúť sa stal Yunhovou barlou o ktorú sa opieral?
„Uleteli ti včely?“ Vynoril sa za ním Jaejoong, „čo tak hľadíš do blba?“
„Čakám na vás, kde ste boli vy dvaja? Čo ja?!“ otočil sa na Yunha ktorý sa potichu usadil vedľa neho.
„Ho-hovoril som so Sojin včera,“ začal Yoochun, „v sobotu je večierok, nechcete prísť?“
„Ani nie,“ odvetil Yunho okamžite.
„Ja by som aj šiel,“ prikývol Jaejoong, „na hodinu... len sa pozrieť. Nikdy som na večierku nebol.“ Vzal si čaj a napil sa plnými dúškami.
„Tak to musíme napraviť, že, Yunho?“
„Možno...“
„Yunho pôjde so mnou ešte rád,“ usmial sa Jaejoong a usadil sa opatrne na koberec. Odložil svoju šálku na stôl a pohliadol na Yunha ktorý mu venoval  zmätený pohľad.
Pôjdeme spolu...
„Prečo nie...“ dopil posledný čaj a postavil sa z gauča, „nemáte hlad? Niečo tam určite bude. Yoochun opováž sa vytiahnuť konzolu a začať hrať bez nás!“
Jaejoong odsunul stôl na bok a vytiahol si mobil z vrecka. Ignoroval všetky zmeškané hovory od Changmina. Nakoniec, ľudia sú dôležitejší než dobré hodnotenie projektu z vedeckého krúžku. Dôležitejšie bolo, aby Yunho nepremýšľal o samovražde. 

2 komentáre:

  1. nikdy mi nenapadlo sadnúť si do skrine...možno preto, že ju na to nemám prispôsobenú, takže vždy sa môžem len stočiť do klbka na posteli...well, veľmi by som si priala povedať, že Yunhove pocity nechápem, ale..nemôžem, až moc dobre to poznám...a nech sa po prečítaní tejto kapitoly cítim akokoľvek zle, je to úžasná poviedka a dočítam ju do konca! a budem Yunhovi držať palce :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. hlasim sa konecne!
    ani neviem co mam napisat na tuto kapitolu. bola plna emocii, plna napatia a smutku.
    chudacik Yunho :(

    OdpovedaťOdstrániť