nedeľa 1. marca 2015

Diamond (kapitola V.)

Fandom: DBSK (YunJae)
Žáner: dráma, psychologické, školské prostredie
Upozornenie: AU, slash, S/D, známky depresie (nebrať na ľahkú váhu)
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: Rozpísané
Počet slov: 5094
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: Silversun Pickups - Rusted wheel
Obsah: Jaejoong má krehké telo, Yunho krehkú myseľ, spoločne vytvoria svet odolnejší a tvrdší než je samotný diamant.

Tak konečne mám ku kapitole aj song. Prečo vždy píšem čo som počúvala? Pretože keď budete čítať, budete počúvať presne to, čo som pri poviedka počúvala ja. Super nie?
Vynahradenie krátkej kapitoly. 
Len chcem podotknú, že o chvíľu zrejme stúpne veková hranica *kukne hore na číslo* 
Ann daj mi už konečne celý fanart inakšie...! 
Ak by to niekoho zaujímalo (čo určite zaujíma) tak presne takto občas (nie vždy) vyzerajú Jaejoongove oči. 


    Poznal o svojej chorobe takmer úplne všetko. Keby neprišiel na svet cisárskym rezom, kto vie ako by to dopadlo, či by vyzeral normálne, alebo by skončil zdeformovaný a polámaný. Osud sa s ním zahrával, jeho život bola ruská ruleta a on stále čakal kedy niekto potiahne kohútik a strelí ho do hlavy. Máš obrovské šťastie, obrovské Jaejoong, tvoje telo je slabé, ale tvoj mozog odmieta. Čo presne jeho mozog odmietal? Aby skončil na vozíku ako mrzák? Aby sa jeho kosti nezrástli k sebe, vykrivene alebo len do určitej časti? Aké bolo jeho šťastie, že navonok vyzeral takmer normálne, zatiaľ čo jeho myseľ už dávno umrela?
Netráp sa tým! Každý večer pri ňom sedával otec a dlho ho držal za ruku, za tú ruku kde si polámal prsty a jeden z nich sa nepekne skrútil. Keby sa tým skutočne nemal trápiť, už by bol dávno dva metre pod zemou. Matkine; nezabudni si lieky! Bolo otravné, ale starostlivé a milé. Otcove netráp sa bolo ľahkovážne ale pozitívne. Keď bol mladší, prial si aby miesto svojej choroby mal rakovinu, leukémiu, ktorú človek jednoduché dokáže prežiť. On vedel, že sa možno nedožije ani tridsiatich a nepomôže mu ani chemoterapia, zázračná liečba alebo operácia. Keby sa dali kosti zošiť ako koža, alebo orgány, život by bol krajší. Rástli by rovno, boli by silné ako v reklame na mlieko a svet by bol o jednu starosť ľahší.
To všetko by bolo keby.
Čím chceš byť až budeš dospelý?
„Príde čas kedy sa budete musieť rozhodnúť čím chcete byť v dospelosti! Študijný poradca vám je k dispozícii každý deň vo svojej kancelárii!“ Matikár mal na tvári úsmev, predstavoval si, že z jeho študentov budú bankári, podnikatelia, učitelia a uznávaní umelci. Určite si ani v najtemnejších predstavách nepredstavoval, že jeho študenti budú mŕtvolami.
„Jaejoong!“ ucítil nežný dotyk na chrbte. Smé prst sa trafil presne medzi rebrá, akoby tajne tušil, že je to jediné bezpečné miesto.
Predsa neumrieš! Zvolal na neho otec v jeden večer keď Jaejoong kričal na celý dom, že ho nič nebaví a nechce už chodiť do školy. Vyzeráš ako každý normálny človek! Si zdravý, v živote si nemal ani chrípku a nejaká posratá choroba kostí ťa nedostane! Vtedy jeho otec kričal, veľmi kričal až sa ho on sám bál. Matka ticho stála v kuchyni, ruky si tisla k hrudi a premáhala plač. Otec na neho kričal, drmolil ho hnev – ale nebol to hnev obrátený voči nemu, bol to hnev bez koreňov, číry ako plameň ktorý vyšľahne zo suchého sena. Proste sa vynoril.
Jaejoong sa vtedy rozplakal, plakal tak silno až mal vysoký tlak v hlave a tá ho rozbolela. Mal pocit, že mu mozog vystrelí cez lebku von a otcove slová budú navždy veľkým omylom.
Mal vtedy jedenásť,  a nestalo sa tak, žil. Mal mnohé zlomeniny a doteraz im musí čeliť, ale ich počet sa rapídne znížil. Zázračný liek od chytrého pána doktora a alternatívna medicína od vysmiateho Číňana mu predlžovali vek.
A čo tam po tvojich očiach, tak sú modré, je to cool! Smiala sa vždy Smé a viedla ho cez cestu k zmrzlinovému stánku.
„Už vieš, čím chceš byť?“ usmiala sa na neho Smé.
„Asi učiteľom,“ odvetil bez úsmevu.
A vtedy jej začal prvý krát klamať.

         Keď prišlo na vec, a keď prišlo plodné obdobie, lži sa norili z hlbín oceánu ako perly. Človek pár rokov nedokázal vyloviť jednu jedinú ružovkastú guličku a keď to najmenej čakal a ponoril sa do vody, mušle začali perly na neho vypľúvať. Možno v sebaobrane.
Yunho si začal pripadať kŕčovito a nerozhodne. Doma na neho otec hľadel akoby nespoznával svojho syna. Prestala ho baviť tanečná skupina, prestali ho baviť športy, prestala ho baviť škola a  počet jeho hobby sa znížil na nulu. Nebavilo ho vôbec nič.
Navyše jeho povesť sa začala meniť, z nagélovaného sexoša sa z neho stával podivín s ofinou v očiach. Časy sa menili, ale nie tak prudko ako zákruta na horskej ceste. Vyšmarili ho cez zábrany do strmého kopca kde hlavou polámal všetky krehké jedle a smreky. To by bolo ešte v pohode, lenže on sa ešte stále neprestal kotúľať.
Navyše keď sa chystal na obed a pár oddaných obdivovateliek (ktoré mysleli že záhadný Yunho je o stupeň viac príťažlivejší) ho vyzliekalo pohľadom, do cesty sa mu postavil mladík menom Woo. To bolo vraj jeho celé meno Woo. Yunho ho nepoznal, pretože Yunho sa nezaujímal. Jediné čo chcel bolo aby sa mohol usadiť k Changminovi a ostatným za stôl. Vôbec mu nevadilo, že pri nich sedí Smé, naopak bol rád. Woo so svojou partou sa však snažil dokázať všetkým prítomným v jedálni, že miesto ktoré okupoval Jung Yunho dlhé mesiace, je teraz jeho.
„Zdá sa, že si naozaj padol na hubu!“ zasmial sa Woo.
„Moja huba, je úplne v poriadku, máš vidiny, že sa ti zdá, že by bola rozbitá, alebo sú moje zuby zlomené?“ Yunho si ťukol prstom do pevných predných zubov.
„Vyzeráš akoby si vyšiel z odpadkového koša!“ jedálňou sa niesol smiech skupinky ktorá vytvorila okolo Wooa polkruh.
„Môj dom je veľký, čistý, vďaka...“ odvetil Yunho, „ale ak máš záujem vyzerať tak dobre ako ja, kto pochádza z odpadkového koša, sklamem ťa, je to výrobné tajomstvo!“ mrkol na neho Yunho s úsmevom.
Junsu a spol. sa na scénu dívali spočiatku nezaujate. Čakali Yunhov výbuch sprevádzaný o pestré slová a porekadlá, ktoré nedávajú zmysel. Namiesto toho, mali všetci pocit, že Yunhovi niekto v noci otvoril lebku, vylial tam bielidlo, potriasol a po špičkách odcupkal preč. Nebol to ani chytrý Yunho, ani agresívny Yunho ktorého poznali posledné dni, nebol to Yunho ktorého poznali. Bol to nový Yunho, ktorý sa zrodil cez víkend.
„Predpokladám, že na toto nemá nikto z nás vysvetlenie,“ ozval sa Changmin, „ak niekto chce povedať niečo chytré je na to najvyšší čas.“
Yunho s pár povznesenými poznámkami obišiel Woo. Odvetil niečo na to, že ľudia by mali mať väčšie problémy ako to, kto ako dnes vyzerá, čo si obliekol a aké bude jeho postavenie na strednej škole zajtra.
Vtedy sa  Junsu pristihol, že mal celý čas ústa otvorené takmer do korán. Changmin vedľa neho spustil obočie dole a ako by nestačilo, objavil sa pri nich Jaejoong. Prekvapene sa díval na Junga ktorý sa usadil k stolu a odložil si batoh na stranu.
„Ráno som ukoristil obrovský kus koláča,“ pomädlil o seba dlane ako malé dieťa, „domáce sú najlepšie.“
Jaejoong sa predkláňal pred seba, takže mal zadok hore a predlaktím sa opieral o stôl. Bolesť zlomenej nohy ho konečne priviedla k rozumu. Padol zadkom na stoličku a znova pohliadol na Yunha.
„Super oko,“ vyjadril sa Yunho než si vložil kus koláču do úst, „podľa mňa, to vyzerá akoby... mm...“ pohliadol do stropu a kým žul, tak premýšľal akoby ohodnotil Jaejoongove na modro sfarbené očné bielko. „Ako keď je hmla... vieš, dlho je biela obloha a potom sa to roztrhne a je tam modrá obloha...“
„To bola poézia?“ viac než otázka to padlo na rečnícku otázku ktorú položil Changmin.
„Tvoje zmeny ma začínajú desiť,“ pokrútil hlavou Junsu, „ozaj videli ste Yoochuna?“
„Prečo spomínaš Yoochuna,  keď sa Yunho chová akoby ho uniesli mimozemšťania a experimentovali ne jeho mozgu?“ Changim sa rozčúlene zabodol vidličkou do svojho obedu. Z mäsovej rolky odletel malý kúsok smerom k Yunhovi. Malíčkom kúsok mäsa odstrčil a ďalej sa venoval svojmu veľkému koláču.
Smé pohliadla krátko na Jaejoonga. Celý čas mlčal a vôbec nedokázala odhadnúť na čo môže myslieť. Upieral svoj intenzívny pohľad na Yunha akoby čakal kedy na neho znova zagáni, kedy mu venuje nenávistný pohľad, vyskočí od stola a teatrálne odíde z jedálne. Jaejoong si bol zrazu vedomí, kam všetky Yunhove zmeny nálad smerujú. Od naštvaného, cez veselého po absolútne strateného človeka. Jaejoong tento poznal veľmi dobre, žil s ním celý život – depresia. Yunho sa pohyboval na tenkom ľade a Jaejoong si bol náhle úplne istý, že vôbec nepoznal dôvod prečo sa cíti akoby sa ho niekto snažil roztrhať na kusy.
„Changmin, môžem s tebou hovoriť?“ Jaejoong sa pridržal pevne stola aby predišiel pádom. Smé sa okamžite zdvihla a podala mu barle.
„Musí to byť hneď? Jem!“ posťažoval sa s vidličkou v ruke.
Jaejoong mu neodpovedal, pokračoval za pomoci bariel von z jedálne. Všetci mlčali a neodvažovali sa nič povedať. Junsu sa centimeter po centimetri približoval k Smé ktorá ho ignorovala. Yunho spokojne dojedal svoj koláč a ničoho si viac nevšímal. Changmin sa nakoniec s povzdychom postavil, upozornil všetkých, že ak sa dotknúť jeho jedla – a on to zistí – že im odreže končatiny a upečie si tie.
Jaejoong na neho čakal pri vchode do jedálne. Opieral sa o stenu a pevne zvieral barle v rukách. Jeho zlomená noha sa len špičkou dotýkala zeme. Zaťahal zuby a zahnal všetky myšlienky na neznesiteľný prípad menom Jung Yunho. Akoby ho mohol súdiť? Akoby mohol povedať, že je divný, akoby sa mohol dívať na neho skrz prsty a túžiť aby trpel, aby padol na kolená za svoje chovanie?
„Čo sa deje?“
Pohliadol na Changmina ktorý sa pred ním zastavil. Ruky vo vreckách a na tvári zvedavý výraz.
„Yunho, on... navštevuje nejakého lekára?“ opýtal sa.
„Nie, prečo? Mal by? Alebo o tom neviem, naozaj, prečo?“ vysypal zo seba Changmin. Otočil sa na partičku študentov ktorí vošli do jedálne a späť na Jaejoonga, „niečo sa prihodilo, niečo vieš?“
„Chová sa zvláštne, akoby...“ Jaejoong sa odmlčal. Hlavu si oprel o stenu za sebou a povzdychol si. Niektoré slová sa veľmi ťažko vyslovovali aj keď boli jednoduché. Radšej by si zlámal jazyk keby to šlo, než by vyslovil svoje obavy. „Nezdá sa ti, že Yunho trpí...“
„Trpí čím?“ Changmin netrpezlivo prestúpil z nohy na nohu, „no tak, o čo ide? Prečo to ide z teba tak ťažko von?“
Jaejoong pohliadol do stropu. Chvíľu opäť mlčal. V ústach mal nepríjemné sucho, akoby ho sila ktorou zadržiaval v sebe slová, obrala o všetky sliny. Nebolo jednoduché vysloviť diagnózu na vlastnú päsť. Sám sa bil so svojimi problémami.
„Seriózne, hyung,“ pokrútil hlavou Changmin, „ak to nemôžeš povedať, tak to napíš...“
„Chcem aby to ostalo medzi nami dvoma,“ pohliadol Changminovi do očí, „rozumieš?“
„Až mi to povieš, ostane to medzi nami dvoma,“ prikývol.
„Mám obavy, že Yunho trpí... depresívnymi stavmi.“
Changmin nepreriekol ani slovo. Vymenili si pohľady než Changmin pohliadol do zeme a prikývol. Jedno slovo sa mu prevaľovalo v hlave ako veľký balvan, zo strany na stranu, nevedel sa pobiť s takou vážnou diagnózou.
„Mal by si sa s Yunhom pozhovárať,“ prikývol Changmin vážne, „skús to.“
Jaejoong na neho prekvapene pohliadol. Chvíľu pátral po dôvode, než si uvedomil, že on sám, začal so svojimi obavami. Odvrátil od Changmina hlavu. Nemal sa strať, Yunho nebol ani jeho kamarát, ani známy, nebol mu prakticky ničím.
„Ide o vážnu vec, hyung,“ pokračoval Changmin, „viem, že Yunho reaguje veľmi zvláštne, keď si vedľa neho. Máš na neho neuveriteľný vplyv, prosím.“
Zatvoril oči, akoby tak ubránil zodpovednosti vstúpiť do jeho tela. Nenávidel svoj pocit bezmocnosti. Túlal sa s barlami po škole, on mal byť tým silným, tou tvrdou pákou ktorý vykorení Yunha. Nevedel o ňom prakticky nič a predsa sa jeho pohľad a jeho prítomnosť pomaly vkrádala do jeho hlavy ako duch, ako démon ktorý ho chce posadnúť. Zatvoril sa pred ním, venoval mu chladný pohľad a poslal ho preč. Jeho mozog, jeho rozum, jeho city boli osobnou vecou. Teraz to mal byť on, kto sa dostane Yunhovi do hlavy.
„Potrebuje doktora, psychológa, alebo psychiatra, nie mňa.“ Odtiahol sa od steny a oprel sa o barle.
„Prosím,“ okúsil znova Changmin. V jeho hlase bola úprimnosť.
Jaejoong opatrne vykročil do jedálne. Prečo sa starať? Prečo trpieť a prečo nechať trpieť niekoho iného?

         Snažil sa riešiť matematiku, dávala mu mierne zabrať, ale pomaly prichádzal na dôvod svojho neúspechu, prečo nechápal ako riešiť niečo tak jednoduché ako sú kvadratické rovnice. Hlavu sklonil na stôl a nechal ju tam ležať. Učebnice a zošit s papiermi rozložené všade po stole v obývačke. Vedľa neho veľká, modrá šálka s napoly vypitým čajom. Pred ním vypnutá televízia a hlava plná čísel a Yunha. Ah áno, už to bol Yunho.
„Ako ti to ide?“ opýtal sa otec, keď sa Jaejoong nijako nepohol.
„Svrbí ma noha,“ odvetil rezignovane.
„Tak sa poškrab, už predsa nemáš sadru,“ usmial sa usadil sa do kresla. Vzal si zo stolíku noviny a roztvoril ich.
Jaejoong zdvihol hlavu a pohliadol na svojho otca. Chvíľu ho pozoroval než sa odtiahol od stola a pohliadol na svoje nohy.
„Správne, nemám sadru...“ obe nohy zohol a vytiahol ich spod stola.
Teraz by som mohol Yunha nakopať.
Oprel si hlavu o ruku a pohliadol na papiere kde mal rozškrtanú rovnicu s pár poznámkami na kraji. Zhlboka si povzdychol a privrel oči. Z čísel sa v jeho hlave stali slová, zrazu jeho hlava bola plná Yunha. Ako mu pomôcť, ako ho zachrániť od osudu ktorý takmer posadol jeho samotného. Mal by sa ísť pozhovárať s jeho rodičmi? Mal by zakročiť len sám? Keby zavolal Changminovi, možno by šiel s ním, lenže Changmin sa nepokladal za Yunhoveho kamaráta. Bol ním vari on? jediné čo si vymieňali, boli otravné pohľady plné nenávisti.
„Vyzeráš akoby ti matematika vyžrala mozog,“ ozval sa otec, „no tak, čo sa deje?“ zložil noviny na polovicu a pohodil ich na stôl.
Jaejoong pokrútil hlavou a zatvoril oči. Neexistoval dôvod  prečo by sa s rodičmi delil o Yunhov problém. Venoval svojmu otcovi malý úsmev a opatrne sa postavil. Usadil sa na gauči a začal zbierať svoje veci z stola.
Hneď ako vošiel do ticha svojej izby, naplnil ju jeho ustarostený povzdych. Nedokázal sa viac obracať Yunhovi chrbtom, tváriť sa, že je to v poriadku, že je len náladový tak ako mnohí ľudia, že sa nič okolo nich nedeje. Najlepšie by bolo sa posunúť ďalej a čakať kým sa Yunhovi rodičia začnú zaoberať zmenou chovania ich syna. Odložil svoje veci na stôl na kôpku a usadil sa na posteľ. Chvíľu ticho sedel a snažil sa znova zatisnúť potrebu pomôcť Yunhovi do pozadia. Zaklonil hlavu a pohliadol na biely strop kde svietili zelené fosforové hviezdičky a pol mesiac. Občas si pripadal ako malé dieťa, ktoré potrebuje niečím spestriť tmavé noci. Kto vie, či Yunho teraz spáva so zažatým svetlom?
Potiahol rukáv od svetru cez rameno a postupne cez lakeť a zápästie kým z neho nevyvliekol celú ruku. Opäť ostal ticho sedieť, s prázdnym rukávom od svetru. Privrel oči a zahľadel sa pred seba do modrej steny. Cítil ako sa mu chlad vyšplhal na končeky prstov, ako sa pomaly plazil na palce na nohách. Ocitol sa sám vo svojom priestore ktorý ožarovali malé fosforové hviezdy na strope.
Dúfam, že sa mýlim Yunho, dúfam, že sa mýlim.
Z myšlienok ho vytrhlo tiché zaťukanie na dvere. Otočil hlavu na stranu a odvetil ďalej. Pretiahol si cez ruku aj druhý rukáv od svetra a konečne si ho vyzliekol. Prehodil ho na opierku stoličky a pohliadol na svoju matku vo dverách.
„Otec hovoril, že sa necítiš dobre,“ ostala stáť vo dverách.
„Som unavený z matematiky, to je prirodzená vec,“ odvetil bez jediného úsmevu a vzal zo skrine čisté tričko.
Chvíľu mlčala než sa znova ozvala, „Jaejoong, v poslednej dobe nám robíš starosti.“
„Nič mi nie je,“ zatvoril skriňu, „je už večera hotová?“
„Áno,“ usmiala sa na neho, „len poď...“
Jaejoong za sebou a svojou matkou zatvoril dvere. Občas sa v myšlienkach znova dostal späť do svojej prázdnej izby a cítil ako sa chlad šplhá po jeho nahom tele, skúma ho a obdivuje krehkosť jeho tela. Občas si prial, aby mohol zmrznúť, byť pevný. Uvedomoval si však, že by bol rovnako krehký ako aj predtým.
Človek sa rozbije veľmi rýchlo.

         Ráno napadol prvý sneh. Mäkká a tenká prikrývka snehu však nezakryla farby. Presvitali cez sneh ako pôvodná maľba. Jaejoong odchádzal z domu so starostlivými a vydesenými pohľadmi. Rodičia mu ponúkli, že ho odvezú do školy autom, Jaejoong sa posťažoval, že až bude žiť sám, až bude dospelý, tak ho nikto nikam voziť nemôže, a keďže nebude schopný si robiť vodičský preukaz, bude všade chodiť peši. To rodičov vydesilo ešte viac a otec mu vytiahol okamžite slúchadlá z uší, aby si dával pozor keď pôjde cez cestu, aby ho nič nezrazilo. Jaejoong si cenil starostlivosť svojich rodičov, a vedel, že niekto by dal čokoľvek za to, aby mal rodičov ako on. Teraz však bola pred ním bojová úloha ktorá ho čakal každý rok. Však nemrzlo, nebude sa šmýkať – odvetil keď si vložil slúchadlá späť do uší a rozišiel sa po mokrom chodníku.
V ušiach mu hral klasický rock 90tych rokov, stará dobrá anglická klasika. Prechádzal okolo autobusovej zastávky a odbočoval okolo veľkej jedle smerom k malému mostu, keď kútikom oka zahliadol známu postavu ktorá stála pri zastávke. Chvíľu sa mu zdalo, že má vidiny, a jeho mozog začal kolabovať, lenže potom Yunho k nemu skutočne od zastávky pribehol. Na tvári mal úsmev a na hlave čiernu čiapku. Vytiahol si slúchadlá z uší a otočil hlavu na Yunha.
„Začína snežiť,“ odvetil Yunho s úsmevom, „zasnežíš, vyzeráš ako nejaká Snehulienka...“ poukázal na Jaejoongove čierne vlasy a biele chuchvalce snehu. Prehodil Jaejoongovi cez hlavu kapucňu od bundy, ktorú lemoval umelý, hnedý kožuch. „Skoro som ťa ani nespoznal bez bariel.“
Jaejoong obozretne sledoval jeho výraz tváre a gestikuláciu. Aj keď sa Yunho usmieval, jeho hnedé oči boli úplne duté, akoby sa díval na fotku, alebo kreslený obrázok.
„Nevedel som, že bývaš v týchto končinách,“ začal Jaejoong, „nikdy predtým som ťa tu nevidel.“
„Nebývam,“ Yunho pohliadol na svoje topánky, „bývam na druhej strane. Šiel som s otcom autom a vyhodil ma na zastávke. Je to križovatka, odtiaľto sa už do školy dostanem jednoducho.“
„Chápem.“ Jaejoong prešiel prstami po slúchadlách ktoré mu viseli okolo krku. Chvíľu obaja mlčali než si Yunho povzdychol.
„Naozaj je skvelé ťa vidieť bez bariel,“ pousmial sa, „hlavne v takomto počasí.“
Keďže babie leto skončilo a jeseň s ním, sneh nebol tak silný ako to spočiatku vyzeralo. Vonku ešte stále nemrzlo a tak sa im o chvíľu pod nohami začala objavovať brečka.
„Viem, že to čo sa stalo v knižnici bol trapas,“ začal Yunho, „ale proste...“ odmlčal a sa mykol plecami.
Jaejoong si hlavne prial aby o tom čo sa stalo v knižnici nehovoril. Nieže celý čas myslel len to ako mu pomôcť, ako ho vyviesť z bludného kruhu do ktorého sa dostal, ešte sa musel pasovať aj s podivnými spomienkami.
Chlapi také veci nehovoria! Jaejoong pohliadol do zeme. Nečakal žeby sa Yunho vyjadril o ich knižnicovom zážitku ako o niečom s čím by začal: choval som sa asi ako debil, chcem sa ti ospravedlniť. Nič také od neho nečakal a hlavne by niečo také nepovedal ani on sám. Realita a ospravedlnenia boli chúlostivou záležitosťou. Povedať je mi to ľúto bolo záležitosťou cti a úprimnosti.
„Uhm, takže...“ Yunho si odkašľal a pritiahol si svoj čierny šál až k nosu kde si ho pridržal, „každý deň tadiaľto chodíš?“
„Do školy áno,“ odvetil Jaejoong.
Nedokázal sa zbaviť tiesnivého pocitu, ktorý prehlboval zvláštnosť okamihu. Nebol si istý, či sa má cítiť trápne, alebo je len situácia trápna. Yunho kráčal vedľa neho a snažil sa mu podivným spôsobom ospravedlniť; snažil sa s ním zblížiť – a možno to bol ten kameň úrazu. Jaejoong sa mu chcel vyhnúť, nechcel sa namočiť do Yunhových problémov, ale zdalo sa, že Yunho zmýšľal pravý opak a chcel sa namočiť do celej jeho osoby, ponoriť sa, vyváľať, a potom odísť. Čo by dal za to, keby sa Yunho jedného dňa prebral a bol znova tým kým by mal byť? A kto vie kým mal byť? Človek predsa nie je odsúdený byť vo svojom charaktere do konca života.
„Už ste nejako ten projekt s Changminom? Niečo s ním?“
„Niečo, áno...“ prikývol Jaejoong.
Snažíš sa Yunho? Prečo sa snažíš tak veľmi? Myslíš, že všetko zmizne hneď potom ako si ma spriatelíš? Že sa tvoja myseľ vyjasní? Jaejoong si krátko povzdychol a privrel oči. Veľké vločky padali na mokrý chodník a on si stiahol kapucňu z hlavy aby sa mohol lepšie pozrieť do Yunhovej tváre.
„Fakt neviem ako ti to povedať Yunho, teraz seriózne...“ vložil si ruky do vreciek, „ale... rozmýšľal si niekedy o tom... že sa chováš divne a prečo sa chováš divne?“
Bol by radšej keby medzi nich spadla kométa, keby vypukol náhly požiar, alebo by pred nimi pristala flotila zločinných mimozemšťanov. Bol by radšej keby Jaejoong spadol na zadok a narazil si kostrč. Yunho sa odmlčal a odvrátil od neho hlavu. Samozrejme, že bolo jednoduchšie hovoriť o druhých, pýtať sa na ich problémy, než sa zavŕtať do svojej hlavy a rozrýpať svoje vnútro ako rybaciu nátierku.
„Neviem čo trepeš za nezmysli. Vôbec neviem, že by som sa choval divne.“
Jaejoong si strhol kapucňu z hlavy; „Yunho, krucinál, obaja sme chlapi... proste... proste vysyp čo s tebou je? Povedz mi to nejako zaobalene!“
„Ako zaobalene? Vôbec neviem o čom táraš? Proste... proste si debil a s týmto umriem. Až umriem budem vedieť, že si bol naozaj kus debila Jaejoong!“
„Akoby si ty sám, nebol kus debila Jung! Človek sa ti snaží pomôcť a...“ radšej sa odmlčal než by opäť stratil rovnováhu a rovno pred Yunhom by spadol na zadok.
Nakoniec vedel, že s Yunhom nebude žiadna rozumná reč; zadrhával sa ako mlynské koleso keď narazí na veľké kamene. To predsa nebolo možné aby sa rýpal v jednej veci ako poľný chirurg ktorý sa snaží vytiahnuť guľku pomocou švajčiarskeho noža.
„Tak som proste divný! A čo?!“ zvolal Yunho, „každý môže byť divný! Aj ty si divný! S tou... s tou tvojou s tým všetkým!“ rozhodil ruky ako malé dieťa. „Zmier sa s tým Kim!“
„Ani ma nepoznáš! Hovorím s tebou len kvôli Changminovi! Ani sakra neviem prečo chcel aby som s tebou hovoril ja! Možno ani nevie čo by ti mal povedať!“
Obaja ostali stáť na mieste. Sneh zhustol a začal sa usádzať na Jaejoongovych čiernych vlasoch ako biele páperie. Ľudia, spolužiaci a žiaci ktorí navštevovali rovnakú školu chodili okolo nich, občas sa obzreli, občas jeden druhému niečo šepli. Jaejoong sa v duchu musel nakopnúť skôr než dokázal niečo povedať. Jeho pýcha a chladnokrvnosť sa ho snažila od Yunha dostať čo najďalej. Rozum mu však hovoril niečo úplne iné.
„Yunho, ja viem že sa cítiš na hovno, na sračky a je ti naozaj... zle. Zrejme teraz popieraš sám seba, snažíš sa znova nájsť cestu k svojmu starému ja...“
Von sa ochladilo. Yunho premýšľal o tom, či teplota za tak krátky čas neklesla pod nulu. Vločky sa začali opäť chytať na povrchu a tvorili jemnú prikrývku. Svet bol ešte stále príliš veľký na to aby si niekto všimol jeho problémy, alebo bol Jaejoong svetom ktorý chcel aby sa staral o jeho problémy, pretože ich spôsobil? Už sa viac nemohol vyhovárať na druhých ľudí.
Spravil k Jaejoongovi krok, zdvihol ruku a znova mu na hlavu nasadil kapucňu. S malým úsmevom si vložil obe ruky do vreciek a pomalým krokom vykročil ku škole.

         Francúzština prebiehala nasledovne: Jung Yunho ty nič nevieš! Opäť! Profesor sa na neho díval akoby potreboval transplantovať mozog, získať mok z jeho miechy a naklonovať chytrejšieho Jung Yunha. Obidve triedy mali zjavne z nešťastia Yunha veľmi veľkú zábavku. Našli sa aj takí ktorí ticho sedeli a hľadeli do svojich učebníc a nechceli mať s davovým šialenstvom nič spoločné.
Jaejoong takmer polovicu hodiny prespal kvôli bolesti hlavy, potom sa všetci začali smiať a on mal potrebu vyhladiť ľudstvo behom troch sekúnd. Svet bol pre Yunha momentálne príšerne a krivé miesto kde každý nosil karnevalovú masku. Všetci boli cudzí, neznámi a nebezpeční.
Akonáhle hodina francúzštiny skončila, Yunho zmizol. Bola to len náhoda, možno nejaký pokrivený osud ktorý hopkal za nimi s invalidným dôchodkom. Jaejoong sa už nespoliehal na náhody a šťastie. Neveril, že sa uzdraví vďaka šťastiu alebo náhode či zhode náhod. Za skutkami videl ľudí a nie boha, či démonov. Yunho sedel na schodoch za telocvičňou. Možno to tak jednoducho malo byť, aby Jaejoong nesmel cvičiť kvôli bolesti hlavy, možno to malo tak byť aby ho učiteľ poslal nadýchať sa čerstvého vzduchu.
„No longer, not anymore...“ spieval si potichu keď vyšiel von z telocvične. Dvere za ním zaklapli a on ostal stáť. Na Schodoch sedel Yunho s cigaretou v ruke.
„Od kedy fajčíš?“ opýtal sa sucho.
„Od teraz.“ Yunho si potiahol a otočil hlavu na Jaejoonga.
„To máš z alergie?“ poukázal na Yunhove červené a opuchnuté oči.
„Mám alergiu na debilov,“ prikývol a vydýchol dym z cigarety ktorý sa miesil z parou jeho teplého dychu.
Taktnosť. Yunho sa pousmial. Niektorí ľudia by mlčali, nepýtali by sa, a niektorí ľudia by boli tak drzí a hnusní, že sa by sa opýtali: prečo plačeš? Ty si plakal? Prečo si plakal? Bolo milión dôvodov prečo by človek mohol plakať a prečo neplakal, prečo denne neprelieval litre sĺz. Yunho sa snažil vo svojou pomätenom svete znova nájsť cestu. Záhadná sila ho ťahala späť k svetlu ktoré odpustil. Jaejoong sa však opýtal na alergie, pretože Jaejoong vedel, že veci môže pomenovať rôznymi menami.
Jaejoong si drepol k nemu na schody. Neodvážil sa usadiť. Betón bol určite studený a on sa nechcel znova ocitnúť v nemocnici, nie po tak dlhom zážitku zlomených nôh. Už nikdy viac, no longer.
Obaja sa mlčky dívali pred seba na zasnežené ihrisko za telocvičňou. Vzduch bol studený, štípal na lícach a vločky sa pomaly znášali k zemi. Ich svet začal zrazu expandovať. Niekde okolo Yunha sa už začali vyskytovať veci ako vločky v Jaejoongových vlasoch a mráz ktorý štípal v jeho bledej tvári. Všetky tieto veci mali mená ktoré im Yunho dal. Urobil by čokoľvek aby sa nemusel cítiť hlúpo a trápne v ten istý okamih. Stačilo by povedať jednu chytrú vec, otvoriť ústa a čakať na Jaejoongovu reakciu.
„Toto je v riti,“ vydýchol dym a zahasil cigaretu o schod.
„Môžem ti kúpiť plyšáka alebo niečo podobné,“ zamrmlal Jaejoong.
„Čože?“
„Plyšáka... nejakého...“
Yunho mu venoval šokovaný a urazený pohľad; „vyzerám snáď na to, že mám osem?“
„Pozri,“ Jaejoong na neho pohliadol kútikom oka, „ľudia bežne dostávajú plyšiakov aj v tridsiatich alebo šesťdesiatich rokoch...“
„Určite aj v deväťdesiatke, slepej a storočnej babke!“ zvýšil hlas Yunho.
„Pokojne aj do rakve!“ vrátil mu Jaejoong. Náhle zdvihol obe ruky na znak mieru. Zhlboka sa nadýchol mrazivého vzduchu a postavil sa zo schodov.
„Fajn, všetko poseriem, ale...“ Yunho zdvihol hlavu hore, „snažím sa, jasné? Snažím sa kontrolovať tak ako sa kontroluješ ty! Lenže... lenže je to kvôli tebe... si tak... a tak... a si tak!“
Jaejoong mal rád knihy, ich tvrdé obaly, ich vôňu, a dotyk pod prstami, rád ich čítal a hlavne sa dokázal orientovať v slovnej zásobe. V tom čo povedal Yunho by sa nedokázal orientovať ani prehistorický človek ktorému by to namaľoval na steny v jaskyni.
„Dobre, takže som tak. Ešte si rozmyslím, čo presne to znamená.“ Jaejoong otvoril dvere od telocvične. Privítala ho vlna tepla a piskľavý zvuk tenisiek o linoleum. Založil ruky na hrudi a s bolesťou hlavy sa vybral do šatne.
Netušil, že Yunho nasleduje jeho kroky do šatne. Príliš rozrušený bolesťou hlavy veľmi okolie nevnímal. Všimol si ho až keď chcel zatvoriť za sebou dvere a Yunho ich zatarasil nohou. Vzal Jaejoonga za rameno a potisol ho dovnútra miestnosti. Zatvoril za sebou potichu dvere a zovrel mu ramená. Chvíľu sa dívali sebe navzájom do očí než Yunho pokrútil hlavou a zosilnel svoj stisk na ramenách.
„Bolí, keď sa ťa takto dotýkam?“
Jaejoonga položená otázka prekvapila. Nezmohol sa na slovo ani keď Yunho stiahol svoje ruky z jeho ramien a priložil ich na jeho predlaktia. Opäť vyvinul tú istú silu ako predtým.
„A bolí toto?“
„Yun...“
„Bolí toto?“ vzal ho za ruky, preplietol si s ním svoje studené prsty a pohliadol mu do očí.
„Yunho krucinál!“ vyslobodil svoje ruky zo zovretia, „nie som z porcelánu, ale do čerta prestaň sa ma všemožne dotýkať akoby som...“
„Jaejoong!“ nahol sa k nemu. V jeho hlase zvedavosť deprimovaného vedca ktorý chcel poznať obvod hlavy pacienta čisto z lekárskych dôvodov. „prosím...“
„O čo ti ide? To chceš testovať pevnosť mojich kostí alebo čo?“
„Nie,“ Yunho zaťal päste, „ja chcem robiť veci... chcem...“ vystrel k nemu ruku s túžbou sa ho znova dotknúť. Niečo sa v ňom zháčilo a kŕčovito zovrel prsty na rukách. Odtiahol sa od Jaejoonga a naštvane sa mu otočil chrbtom. Kopol naštvane do lavičky a hneď na to sa na ňu usadil. Vložil si tvár do dlaní a zhlboka sa nadýchol nosom.
Jaejoong sa neodvážil povedať ani slovo, až keď Yunho na neho pohliadol pomedzi prsty ako človek ktorý sa snaží nenápadne sledovať svoju obeť za akýmkoľvek účelom.
„Ak sa hodláš na mňa takto dívať, môžeš skončiť s lavičkou v hlave!“ Jaejoong cítil ako sa mu vnútro búri, ako sa jeho nohy podlamujú a dych sa zasekáva niekde na polcesty do pľúc, a predsa dokázal nabrať odvahu, svoju dominanciu ktorou Yunha prevyšoval, aby sa ubránil, aby ho zrazil späť do reality – do roviny z ktorej sa vymkol.
„Jae...joo...“ dlaňou si zakryl ústa a pevne zatvoril oči.
„Musíš sa upokojiť... upokoj sa...“ Jaejoong si pred neho drepol. Vzal ho za zápästie a pomaly mu stiahol ruku dole z úst. „zhlboka sa nadýchni. Zavri oči a zhlboka sa nadýchni...“
Yunho prudko pokrútil sklonenou hlavou. Jeho ruka stále odpočívala v Jaejoongovej dlani. Telo sa mu chvelo a on nedokázal riecť ani slovo.
„Yunho, počúvaj ma, hyperventiluješ, musíš sa upokojiť, nič sa nedeje... nič nehrozí, nikto ti neublíži... pozri sa na mňa... no tak...“
Nedokázal zatvrdeným Yunhom pohnúť. Na nešťastie nemal pri sebe žiadne papierové vrecko. Yunho chrapčal a krútil hlavou akoby na neho niekto neustále hovoril a kričal nezmysli. Jaejoong vedel, že by mal priviesť pomoc, ale zanechať Yunha o samote bolo príliš nebezpečné.
„Yunho, Yunho, vnímaj môj hlas dobre?“ kľakol si pred neho na kolená, „všetko bude v poriadku, ostanem tu s tebou kým ti nebude lepšie.“ Priložil mu obe ruky na krk. „zhlboka dýchaj...“
Náhle Yunho zovrel obe jeho zápästia a slabo prikývol.
„Skvelé, tak dýchaj so mnou, pomaly...“ Jaejoong sa zhlboka nadýchol nosom a vydýchol ústami. „Vnímaš ma? Áno? Nie si tu sám, uvoľni svoje telo...“
Nevedel koľko času ubehlo od doby kedy si pred Yunha kľakol a snažil sa ho upokojiť. Kŕčovito a bolestivo zvieral jeho zápästia akoby ani necítil silu ktorú na neho vyvíjal. Nevnímal okolie, nič okrem Yunha ktorý sa mohol každú chvíľu zosypať na zem. Ubiehali dlhé minúty a Jaejoong cítil, že stisk na jeho zápästiach povoľuje rovnako ako sa Yunhov dych spomaľoval až pokiaľ hltavé zvuky úplne nestíchli. Celé telo sa mu uvoľnilo. Ruky voľne položil na svoje stehná a potichu vydýchol.
„Ty bastard,“ Jaejoong zaťal zuby, „toto mi už nikdy neurob... už nikdy...“ stále držal svoje ruky na bokoch Yunhovho krku. Na zápästiach mal tmavo červené otlačky ktoré sa začínali pomaly meniť na modriny. Bol si celkom istý, že ak by teraz Yunha pustil, sám by sa roztriasol ako strom vo vetre. Yunho bol náhle jeho betónový stĺp, múr a okovy ktoré ho držali pri zemi aby nedoletel. Absorboval hnev a strach ako hromozvod zhltne blesky. Dole, do zeme, tam ich uzemnil.
„Keď sa nezlomíš ty,“ prehovoril Yunho potichu, „tak sa nezlomím ani ja.“

4 komentáre:

  1. takže depresia....well, neviem prečo mi to zrazu príde tak očividné :D v každom prípade sa mi táto kapitola veľmi páčila...je to obrovský posun, hlavne ten koniec, wow, klobúk dole...
    inak prvýkrát som si k tomu pustila pieseň, ktorú si počúvala pri písaní...a veľmi sa mi páči ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. O.O *došli jej slová* Ehem... Už mám program na nasledujúci týždeň vďaka tebe-.-" Budem celé dni čakať na ďalšiu časť T_T Fajná bola :3 A koniec bol luxusný Q 3Q

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Yunhooooooooooooooooooo! T___T moj Yunhooo, to snad nie! ani neviem co napisat vlastne. ak sa mu JJ rozhodol pomoct tak je to uzasene!
    co sa tyka toho fanartu :D:D:D este nie je hotovy! nezabijaj ma :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  4. tak predsa len. toto ma desí, dúfam, že Yunho nezájd príliš ďaleko a čo jeho rodičia? zdá sa, že jediný kto sa stará je Jaejoong. ako sa hovorí v núdzi nájdeš priateľa.

    OdpovedaťOdstrániť