utorok 10. februára 2015

Nekonečné odtiene modrej

Fandom: Shingeki no kyojin
Pár: Erwin/Levi
Žáner: dráma, psychologické
Upozornenie: smrť
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: Dokončené!
Počet slov: 822
Čo vlastním: Príbeh
Čo som počúval: Abney Park - Can't talk about it
Obsah: Erwin dokázal vytvoriť modrý svet, svet plný modrých vecí na ktorých Levimu záležalo najviac na svete.

Ah tá pieseň mi teraz prirástla k srdcu a k eruri. A prečo si to tu nespestriť takouto FF? Pretože L proste eruri miluje. 


    Nevedel ako dlho mu tiekli slzy očí. Cítil vlhké cestičky na svojej horúcej tvári. Oči ho štípali a v hrdle sa mu objavila neznáma hrča ktorá ho zadúšala. Bolesť v rebrách mu udierala až do chrbtice. Možno ich mal zlomené všetky. Možno už bol dávno mŕtvy, len jeho telo si to nechcelo uvedomiť.
Bože, tie slzy, tie slzy nechceli prestať. Od detstva neplakal, možno práve preto sa teraz dole jeho lícami liala nekonečná zásoba nedokonalých emócii, ako bolesť, strach a smútok. Na konci dlhého spoja sa vliekol hnev. Veľký a hrdzavý záprah so zlosťou, z ktorého lietali triesky a súčiatky všade dookola. Aký len bol naštvaný, ako zúril a ako ten hnev príšerne bolel.
Snažil sa vdychovať, prehĺtať vzduch, ale namiesto toho jeho ústa zaplnili slzy, tak horúce, a vlhké ako je samotné more. Široké, plné čírej vody, tak krásne a s dnom tak hlbokým ako hlboko len človek dokáže padnúť. Nekonečné more, do ktorého nemohol vstúpiť, bolo teraz jeho telom ktoré sa pomaly ponáralo do hĺbok a mizlo.
Ale bože, prečo? Prečo všetky modré odtiene boli farbou smrti a slobody? Akoby bola smrť jediným vyslobodením. Jeho telo bolo roztrieštené na milión črepov ktoré sa zabodli hlboko do zeme. Vyklíčili v nekonečnú slabosť a krehkosť.  Modré boli Erwinove chladné oči v ten deň keď nevedel či je ráno a či noc, v ten čas, keď chcel vzlietnuť a nedokázal nájsť správny smer. Všetko bolo modré. Zemeguľa sa kotúľala tmavou a nebezpečnou cestou a Erwinove modré oči zamrznutého neba boli krehkou škrupinou sveta. Jeho sveta. Pretože všetko bolo modré, nebo, oceán, more, Erwin... všetko čo túžil vidieť a všetko čoho sa kedy túžil dotýkať, bolo modré. Jeho svet tvorili nekonečné odtiene modrej.
Až po dlhých hodinách ktoré strávil plakaním si uvedomil, že prsty pravej ruky zatínal do niečej lebky, medzi blond zaprášené a strapaté vlasy. Bože, bože, bože!
Slnko sa pomaly skláňalo za obzor, klesalo za nekonečné šírky slaného mora. Pláž zalialo do zlatista a spev veľkých, bielych vtákov vystriedal šum prílivu. Ticho ktoré ho zavalilo ako obrovský balvan mu roztrieskalo všetky rany. Začal krvácať.
Ako dlho takto ležali? Ako dlho ležal s Erwinovým telom na sebe? Ako dlho ležali na pláži medzi mŕtvymi vojakmi? Snažil sa nadýchnuť, snažil sa dýchať a prebrať Erwina nad sebou. Jeho váha mu drvila polámané rebrá.
Znova plakal. Jeho telo slablo a pomaly si uvedomoval najsmutnejšiu skutočnosť aká exitovala v jeho príšerne špinavom živote.
Zhlboka sa nadýchol a pevne zatvoril oči. Pľúca ho pálili a on chcel kričať, ale nevládal. Chcel prosiť, chcel zvolať Erwinove meno, ale nevládal. Tá veľká hrča v jeho hrdle, boli výkriky o pomoc.
Dostali sa tak ďaleko, Erwin mu s úsmevom ukázal pláž, do dlane mu vtisol lastúru a vzápätí ho vzal za ruku a prešiel sa s ním po pláži. Levi sa vyzul a vbehol do vĺn ktoré obmývali pláž. Voda mala príjemnú teplotu a voňala. Prisahal by, že voňala ako jarné ráno. Všetko voňalo. Cítil ako sa vlny vracajú späť a obmývajú jeho nohy z každej strany. Nebola to rieka ktorá tečie vždy len jedným smerom. Vlny prichádzali a hneď na to odchádzali.
Bože prosím! Dovoľ mi kričať!

Díval sa na Erwina, voda mu siahala po kolená. Chcel zvolať jeho meno, chcel povedať, ako je na neho pyšný, a že navždy ostanú na tomto pobreží, naveky. Urobí pre neho čokoľvek, spraví ho najšťastnejším človekom na svete, pretože mu dokázal vrátiť na tvár úsmev, pretože vrátil ľudstvu na tvár dôstojnosť.

Objal Erwinove nevládne telo oboma rukami. Jeho pokožka bola studená a suchá. Necítil silné nárazy jeho srdca oproti svojej hrudi.

„Levi, toto je náš domov, sme v bezpečí...

Slnko sa zakotúľalo za more a na celú pláž padla tma. Hviezdy na nebi žiarili ako rozsypaný sneh na čiernom plátne. Každá jedna z nich žiarila. Celý svet padol do temnoty, ale nebo žiarilo. Oni už nikdy nezažiaria, boli rozsypaní ako hviezdy na pláži, ale pohasli, a on, ako posledná umierajúca hviezda vykrváca do piesku z ktorého znova povstane život. V piesku v ktorom zanikali veľké stopy titánov.
„Nepustím,“ šepol skrz bledé, popraskané a suché pery.
Pomaly jeho ruky opúšťala sila a jeho objatie zoslablo. Nevládal už dlhšie objímať Erwinove mŕtve telo. Nevládal sa už nadýchnuť. Keď zatvoril oči, počul dutý piskot ktorý sa šíril okolo neho. chvíľu sa snažil zvuk zamerať, než si uvedomil, že ten strašidelný piskot vychádza z jeho úst, z prebodnutých pľúc. Keď náhle vypľul krv, obe jeho ruky padli rozpažene do piesku.
„Ne—“
Bože dovoľ mi kričať, dovoľ mi umrieť, dovoľ mi pohnúť sa a zachrániť to málo čo z nás ostalo.
Vďaka za to krátkodobé šťastie. Ahoj.
„Ahoj.“

1 komentár:

  1. super asi zacnem pozerat anime -___- ty si tak hnng :D akoby som toho nemala uz dost este ma namotas na toto :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť