nedeľa 22. februára 2015

Diamond (kapitola IV.)

Fandom: DBSK (YunJae)
Žáner: dráma, psychologické, školské prostredie
Upozornenie: AU, slash, S/D, známky depresie (nebrať na ľahkú váhu)
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: Rozpísané
Počet slov: 3321
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: zrejme nič
Obsah: Jaejoong má krehké telo, Yunho krehkú myseľ, spoločne vytvoria svet odolnejší a tvrdší než je samotný diamant.

Dnes som dostala náhľad k fanartu od Ann, a som úplne že asekfjasdlf ok? Len Yunhov náhľad, a aj keď je fotka schválne mlžná, je úžasná, a odhaľuje všetko čo poviedka obsahuje. Keďže fanart obsahuje spoiler nebudem nikomu odpovedať na otázku čo tam je a prečo to tam je a prečo tamto xD schválne, lebo uvidíte. Ann s tým tiež nie je oboznámená, a však podala som jej informácie o výzore oboch postáv. 
S touto kapitolou umiera všetka nevinnosť Yunha a Jaejoonga. Len aby ste vedeli, V budúcej kapitole príde podivný prípad Jung Yunha. Kapitola je síce o dosť kratšia než predošlé, ale tiež to má svoj význam, kedy som musela kapitolu seknúť a dostať sa do piatej. Nikto nemá rád tie hnusné seknuté konce kedy neviete či je postava mŕtva alebo si naozaj vystrelila mozog a pod. 
Tak prajem príjemné čítanie :)



     Pomaly zaspával nad knihami o raketovom pohone. Alebo to boli len pohony všeobecne? To si už Jaejoong už v bdelom stave veľmi nepamätal. Vedel, že sa nachádza v školskej knižnici aj to, že sa pokúša nájsť informácie pre svoju vedeckú prácu ktorú robil s Changminom. Rakety a raketové pohony. Prečo niečo tak zložité? Nemohli spraviť projekt o lete balónom?
Noha ho bolela už dve hodiny a ani lieky proti bolesti nechceli zabrať. Jaejoong vedel, že príde dážď iné vysvetlenie jeho bolesti nemali. Vždy keď sa malo otepliť alebo vyjasniť jazvy ho svrbeli, ale keď prišli dažde a tlak klesal, rozboleli ho čerstvo zahojené zlomeniny. O to, že by sa jedného dňa neukázala žiadna čerstvo zahojená zlomenina, sa nebál.
Prečo neurobili vedeckú prácu o zlomeninách? Nemuseli by stavať modely, stačil by on, veľký, živý a ukážkový model ktorý by nikto nemohol skritizovať pre nedôveryhodnosť.
Bolesti ho vždy uspávali, pretože lieky ktoré proti ním bral, boli príliš silné na to aby sa dokázal udržať hore dlhú dobu. Navyše v knižnici bolo príjemné ticho.
Možno jedného dňa dostanem narkolepsiu. Zaspal.
Nevšimol si, že do knižnice vošiel Changmin spoločne s Yunhom. Chceli sa pokúsiť prekonať matematiku. Malo to byť posledný krát, pretože Changmin strácal nervy a hlavne už nemal čas sa venovať svojmu tragickému hyungovi.
„Hyung, ak to dnes nevyjde,“ začal Changmin výstražne, „musíš si zohnať profesionála.“
Yunho sa viac zaoberal postavou ležiacou na stole. Jaejoong mal hlavu položené na svojich prekrížených rukách a potichu spal. Čo tam po matike a všetkých x a y keď sú ľudia dôležitejší ako nejaké čísla a písmená? Tento krát si bol však vedomí toho, že myslí na Jaejoonga a preto nevníma Changminove vyhrážky. Dobre si pamätal čo povedal Smé na večierku. Nebol opitý na toľko aby stratil prehľad o svojom chovaní a hlavne nebol ako Junsu ktorý sa nedokázal kontrolovať a odhadnúť svoje hranice. Ublížil som tebe aj Jaejoongovi.
Napriek tomu Yunho stále pociťoval hnev voči mladíkovi ktorý ležal na stole akoby bola knižnica v čase od tretej do piatej určená unaveným ľuďom so zlomenou nohou. Náhle Yunhovi prišlo ľúto. To je ono, má zlomenú nohu, je unavený, nadopovaný liekmi od A do Z a ty mu ešte znepríjemňuješ život. Bastard si. Nič ti neurobil. Okrem toho že ti vrazil do gulí.
„Hyung!“ Changmin ho vzal otrávene za rameno a odtiahol k prázdnemu stolu, „tú matiku, o hodinu mám tréning.“ Posadil ho na stoličku a sám sa usadil vedľa neho. Začal si chystať učebnicu, kalkulačku a zošit. Yunho stále sedel bez pohnutia a díval sa na Jaejoonga.
„Vedel si, že je vlastne môj hyung,“ opýtal sa Yunho, „Smé mi vravela, že sa narodil dva dni predo mnou. Bastard jeden malý.“
Changmin otočil hlavu, „prečo ťa tak štve, stále tomu nechápem.“ Vrátil sa späť k učebnici. „Ak sa nemieniš venovať matematike, rovno mi to povedz, nech môžem odísť a nezabíjam zbytočne svoj čas.“
Yunho bez slova vzal kalkulačku. Stlačil gombík CE a hneď ako sa obdĺžniková obrazovka zažala, začal ťukať ľubovoľné čísla. Tváril sa, že dáva pozor, pritom jeho zrak opäť skončil na čiernovlasom mladíkovi. Zabudol sa natoľko, že keď sa prebral zo svojich dlhočizných myšlienok, pristihol sa ako ťuká prstom do stolu. Kalkulačka nebola na mieste a dokonca ani Changmin nebol na svojom mieste. Ostal po ňom len zdrap papiera na ktorý mu napísal odkaz: daj sa liečiť hyung.
„Z čoho sa mám dať liečiť, ty mikromozog?“ pokrčil ľahostajne papierik a nechal ho ležať na stole.
Bol si istý, že v knižnici nikto nie je, preto sa postavil a potichu podišiel k stolu kde sladko búval Jaejoong. Usadil sa oproti nemu na stoličku a oprel sa predlaktím o stôl. Ako sa k nemu skláňal, pomyslel si, že nie je ani normálne aby si k nemu takto prisadol keď spí a študoval jeho čierne vlasy. Znova mu zišla na um tá istá formula ako predtým; blázni predsa nevedia, že sú bláznami.
„Hyung,“ okúsil Yunho potichu. Takmer ani on sám nepočul svoj tichý hlások. Nazval Jaejoonga hyungom bolo pre neho zakázané, ako kradnúť koláče v supermarkete. Človek po tom túžil, pretože to prinášalo adrenalín a hlavne koláče, ale inak mu to nič nedávalo. Jaejoongove hyung bolo sladké ako koláč, ale to by si Yunho nikdy nepriznal.
Si šialený, alebo pološialený. Pozri sa na neho, však spí, pretože ho uspali lieky na bolesť a ty tu sedíš a stalkuješ ho ako debil. Si debil.
Keby vedľa neho sedel Changmin, alebo Junsu, a vedeli by čítať jeho myšlienky, asi by sa opýtali niečo ako; ako vieš, že berie lieky na bolesť? Ako vieš, že ho uspali lieky na bolesť? Prečo sa o to vôbec zaujímaš? Čo s ním zrazu máš? Ústa by mali plné rečí, presne tak ako to mali obaja radi, holywoodske drísty. Obaja mali inakšie pravdu. Jaejoong mu okrem ľahkého poranenia genitálií vôbec nič neurobil. Bol tu, čierny, tmavý, studený ako kovové zábradlie v decembri a nič nerobil. Bol drzý! Zvolal mu hlas v hlave, ale je starší než ty! Protirečil druhý hlások. Takýmto spôsobom sa Yunho uisťoval, že mu skutočne hrabe.
No tak, spamätaj sa. Napriek svojim výstražným slovám v hlave, Yunho sa nepohol zo svojho miesta. Pozoroval spiaceho Jaejoonga ako pomätenec, bláznivý fetišista ktorý si užíva svoje obete v spánku.
Boli to jeho vlasy, tie čierne, husté a lesklé kadere vlasov ktoré mu padali do očí vždy keď si vymenili nenávistné pohľady. Prečo ho ale Jaejoong nenávidel? Kvôli posmeškom? Kvôli tomu, ako urobil divadlo v jedálni? Také malicherné dôvody na nenávisť si mohol strčiť niekam hlboko do svojich hustých vlasov. Prečo vlastne tá nenávisť medzi nami? Len čo ho videl prvý krát v učebni francúzštiny...
To tá jeho povaha! Tá jeho povaha! Je zraniteľnejší než decko uprostred mínového poľa, a predsa dokáže človeka bez strachu nasrať tak, že ho má chuť zhodiť zo schodov. A on to vie! On vie, že nemôžem! Že ho nemôžem priraziť k stene a vtrepať mu rozum do hlavy. Vie, že ho nemôžem strčiť, ani si nemôžem s ním spory vyriešiť päsťami. Vytáča ma do nepríčetnosti!
Yunho sa napriamil. Obe nohy zdvihol, pomiesil sa aby si našil lepšiu polohu a vsunul si nohy pod zadok. Zaťaté päste položil na stôl a ďalej sa drvil jedovatým hnevom voči Jaejoongovej povahe. V hlave sa mu norila desiatka nevyzretých, infantilných plánov, ktoré boli hodné akurát tak do seriálu deťoch ktoré riešia záhadu stratených okuliarov. Bol by pokračoval vo svojom tápaní ďalej keby sa na celú knižnicu nerozbľačal alarm na Jaejoongovom mobile.
Každý človek, ktorého zobudil alarm, by sa zrejme najskôr pomrvil, zamračil, nadal a potom by sa unavene natiahol po mobile aby ho umlčal. Jaejoong nie, ten vystrelil do sedu ako tá raketa o ktorej čítal a vydesene hľadel pred seba. Nemal poňatia, že zaspal a k tomu mal opäť podivný sen, tento krát o mega veľkých škrečkoch. Namiesto škrečka pred ním sedel Yunho a celý obraz dotváral jeho šialený a impulzívny budík ktorý vrieskal na celú knižnicu.
Zabi ten mobil inak zabijem vás oboch! Kričal Yunho v hlave.
„Vypni si ten budík!“ zaúradoval naštvane. Len pred desiatimi minútami mal chuť volať Jaejoonga hyung a ospravedlniť sa mu, a znova, len čo otvoril oči ho irituje do nepríčetnosti, akoby bol tým spúšťacím gombíkom ktorý spustí všetko zlé, škaredé a nedozreté.
Jaejoong vzal zo stola svoj mobil a stačilo pár ťuknutí aby umlčal otravné hulákanie. Odložil si telefón šikovne do vrecka a opäť pohliadol na Yunha. Gánili na seba ako o preteky. 
Toto bolí! Yunho sa s povzdychom postavil. Opäť ho dostali vlastné slová ktoré vyriekol v ten večer na večierku. Možnože keby sa k nemu od začiatku nechoval ako čistokrvný debil tak by mali iný vzťah, priateľský vzťah, vzťah bez urážok a nadávok. Všetko mohlo byť inak, lenže začať by museli bez zjavnej iritácie ktorá hrala v ich vzťahu obrovskú rolu. No, aspoň máme nejaký vzťah.
„Chcel si odo mňa niečo?“ opýtal sa Jaejoong skôr než Yunho vykročil od stola.
Opäť sa ich pohľady stretli a znova sa svet okolo nich zmrštil do malého zrnka. Tento krát mali obaja pocit, že stoja na maličkom zrnku kávy. Všetko okrem nich bolo nepodstatné, takmer nereálne. Akoby ani nedýchali vzduch a nepotrebovali gravitáciu aby mohli existovať.
Yunho sa posadil späť a tak isto ako aj predtým sa o stôl oprel predlaktím. Pohliadol na knižku ktorá ležala pred Jaejoongom a očividne na nej zaspal. Mal ju hore nohami a aj keď na hneď na prvej stránke bol obrázok akéhosi modelu, nedokázal odhadnúť o čom knižka pojednáva.
Boli tam sami, len oni dvaja nikto iný kto by mohol Jaejoonga zachrániť pred jeho vražednými úmyslami. Pokojne by ho mohol teraz zhodiť zo stoličky a nikto by sa nedozvedel, že to bola vražda. Naozaj si myslím, že je AŽ tak krehký?
„Vieš matematiku?“
„Každý vie matematiku,“ odvetil sucho až znudene Jaejoong.
„Nehovorím o malej a veľkej násobilke, ani o tom koľko sú dve jablká bez jedného,“ otrávene si povzdychol, „proste, Changmin sa na mňa vysral a nikto iný nie je v dohľade, tak ak vieš... algebru...“
Sledoval ako Jaejoong chvíľu pátral v jeho tvári a hľadal známky bláznovstva. Určite to už o mne vie! Yunho znervóznel a s hrmotom sa odsunul aj so stoličkou od stola. Vedel presne, čo zahliadol v tmavých, ónyxových očiach Kima! Pohŕdanie a výsmech! To je ono!
„Počkaj predsa!“ Jaejoong sa ťarbavo postavil na jednu nohu, „čo sa neustále urážaš?“ pokrútil hlavou. „Usaď sa.“
Yunho chvíľu váhal. Určite až sa usadí tak sa mu začne smiať. Každý vie matematiku. Aj on ju kedysi vedel, bol chytrý a vtipný, dnes z neho ostala len vtipná schránka ktorá svoju nevedomosť riešila krikom a násilím. Prečo v jedálni kopol do stoličky? Prečo mal chuť Jaejoonga zhodiť a dívať sa na neho ako trpí? Pretože som sa zbláznil.
Namiesto výsmechu ktorý Yunho očakával prišla neočakávaná otázka: „Vieš niečo o raketových motoroch?“
Prosím? Yunho pohliadol dole do knihy ktorá bola medzi nimi otvorená. Takže on sa učil o raketových motoroch? Prečo sa učil tak nepotrebnú vec? jedine ak by chcel byť astrofyzik, alebo nebodaj konštruktér raketových lodí – čo by samozrejme nemohol! Spadol by mu kľúč na nohu a hneď by mal fraktúru.
„Prečo sa učíš také hlúposti?“ vzal mu knihu spod ruky.
„Je to na projekt ktorý mám s Changminom v rámci vedeckého krúžku.“
Yunho s otráveným povzdychom, ale úplne bez slova knihu zatvoril a posunul ju po stole dosť ďaleko na to, aby na ňu Jaejoong nedočiahol. „Zaujímavé.“
„Vlastne to vybral Changmin...“
„Vážne?“ nebol prekvapený, „Changmin? A čo také Changmin robí pre ten váš projekt? Pretože dnes tu bol so mnou v tejto knižnici zatiaľ čo si spal. Ponáhľal sa na tréning, a potom zrejme skočí do makáča a nažerie sa až sa nebude môcť hýbať. Jediný kto maká na projekte si ty.“
Jaejoong netušil kam tým Yunho smeruje, pretože určite ani nemal poňatia na čom sa s Changminom dohodli. Lenže Yunho sa zaujímal. Náhle bol z neho úplne iný človek, ktorý sa zaujímal o to, či je niečo nefér alebo nesprávne a jemu sa to takto páčilo, pretože Yunho zrazu nebol bezdôvodne naštvaný a nebol ani agresívny. Len pred ním sedel a vyjadril sa k tomu, čo podľa neho nebolo fér.
„Jeho basketbalový klub je dôležitý, takže je to v pohode,“ vzal si zo zeme tašku a položil ju na stôl. Vytiahol si lieky kvôli ktorým budík na jeho telefóne reval ako zmyslov zbavený.
„Tiež budem navštevovať klub,“ priznal takmer hrdo, „piecť a variť, to bude moje.“ Dlaňami poťapkal stôl s úsmevom.
Jaejoong mu nevedomky opätoval malý úsmev ktorý okamžite zmizol keď si do úst vložil dve rôzne tabletky. Zapil ich vodou z fľaše a  tú uložil na bok na stole. Znova sa zavŕtal do svojho batohu a vytiahol odtiaľ učebnicu matematiky a svoj zošit. Nakoniec z toho budú mať obaja prínos, on si zopakuje kvadratické rovnice a pokúsi sa ich nejako naučiť Yunha. Algebra bola široký pojem.
„Fajn, takže,“ Jaejoong si odkašľal a pobúchal si dlaňou po hrudi akoby tým pomohol tabletkám padať rýchlejšie po jeho vyschnutej sliznici, „čo presne z matiky potrebuješ vedieť?“
„Všetko.“
Prečo sa chováš tak milo? Prečo mi pomáhaš s matikou? Máš strach, že ťa zhodím zo stoličky? Yunho náhle prestal dlaňami bubnovať po stole a napriamil sa. Je to trik, nedaj sa oklamať! Sledoval ako Jaejoong listuje v učebnici matematiky než sa zastavil na dvadsiatej stránke na ktorej kričal veľký nápis: Algebra. On to myslí vážne!
Sledoval ako Jaejoong zo stredu zošitu vytrhol čistý dvojhárok. Vytiahol si ceruzku a náhle uprel svoj tmavý a mrazivý pohľad na Yunha. Čím častejšie sa ich pohľady stretávali tým menší bol priestor okolo nich. Určite to bolo Jaejoongovými očami, spôsobovali predsa dilatáciu času v jeho priestore a svete. Ak doteraz neveril na nadprirodzené veci, tak si začínal myslieť, že tieto veci vrazili do jeho mozgu ako slzný plyn do budovy plnej ľudí a všetky živé a triezve myšlienky zahrdúsili. 
Teraz na tomto mieste nebol nikto kto by zastavil neodvratnú katastrofu. Nikto kto by stúpil do tiesnivého ticha ktoré vytvorili ich pohľady. Dve ničivé sily ktoré sa snažili vmiesiť jedna do druhej. Teraz to začalo.
Nedokázal odtrhnúť od Jaejoonga zrak a keď ho telo donútilo prvý krát žmurknúť, cítil ako sa mu oči zaliali vlhkosťou. Odtrhol zrak od chladných orbov ktoré svietili v bledej tvári. Ukáž mi tú skurvenú matiku a nechaj ma na pokoji.
Jaejoong odpísal príklad z učebnice. Akonáhle znova priložil ceruzku k papieru aby začal riešiť rovnicu, zasekol sa a pohliadol hore na Yunha.
Nemôžeš sa mi takto stále dívať do očí! Yunho vnútorne kričal, ziapal na Jaejoonga aby prestal existovať a díval sa niekam inde, aby prestal vnímať jeho existenciu. Čo je so mnou?
„Yunho?“
Musel odísť.
Yunho sa prudko postavil z vedľajšieho stola zhrabol všetky svoje veci a takmer vybehol z knižnice. Prvý krát vyslovil moje meno! Strácal sa vo svojich dutých myšlienkach. V jeho hlave bolo príliš veľa priestoru na pochybné teórie. Jedného dňa určite pohltí celé jeho telo a on sa nadobro zblázni. Keby mohol vyškrabal by si do Jaejoongovej hlavy otvor aby zistil na čo myslí keď sú v rovnakej miestnosti. Prečo niekto tak krehký ako on, je silnejší než ja?

         Smé si začala pripadať ako na výsluchu. Akoby každé ráno prichádzala chodila na policajnú stanicu namiesto do školy. Okamžite ako ju Junsu videl prichádzať s Jaejoongom, začal striehnuť. Celý čas mal na mysli len toľko, že ak sú tí dvaja dobrí priatelia, tak môžu byť rovnako dobrí milenci. Predstava ako sa drží s Jaejoongom za ruky a za rohom sa bozkávajú ju nijako nevzrušovala ani netešila. Čo bolo ale najpodivnejšie, v rámci výsluchu, boli Junsuove otázky ohľadom Jaejoonga, tak isto ako sa ona pýtala na minulého Yunha, on sa pýtal na minulého Jaejoonga. Lenže tu nebol žiadny minulý Jaejoong.
Stredobodom každého dňa boli Jaejoong a Yunho. Ich vzťah nebol prakticky žiadny. Pre človeka ktorý sa len díval, bolo nepochopiteľné ako sa dvaja ľudia dokázali navzájom ovplyvňovať aj bez toho aby sa spolu zhovárali.
„Takže, uhm,“ pristavil sa pri nej Junsu, „o čom sme to hovorili vtedy...
„Pripomeň mi to.“ Smé zatvorila skrinku a pohliadla na Junsua ktorý sa začal pomaly zdráhať.
„Však vieš... tamto.
„Junsu, ak sa neopýtaš znova, nebudem vedieť na čo narážaš.“
Junsu sa s povzdychom oprel o skrinku za sebou. Predtým bol opitý, slová šli vždy ľahšie keď boli omámené alkoholom. Človek ani nevedel ako rýchlo z neho dokázali pod vplyvom vypadnúť slová.
„Budeš so mnou chodiť?“ opýtal sa takmer ľahkovážne, „už... som sa ťa to raz pýtal, takže o nič nejde nie?“
Smé sledovala jeho zmenu v chovaní aj výrazu. Pobavene sa otočila späť ku svojej skrinke a vytiahla si učebnice. Stále mlčala a Junsu sa stále tváril, že vyšiel z filmovej predlohy s Marlonom Brandonom.
„Takže aká je tvoja odpoveď?“ 
„Junsu, ja...“ skôr než mu stihla odpovedať, vtrhla medzi nich Soojin.
„Soojin sakra!“ Junsu sa snažil medzi obe dievčatá vtisnúť, ale márne. Skončil by ako paradajka medzi dvoma chlebmi – stlačený a vyšťavený kým by nevytiekol.
„Yunho sa začal chovať strašne divne,“ naliehala Soojin, „musíš ísť so mnou!“ skôr než stačila Smé reagovať už ju ťahala preč po chodbe. Junsu zabuchol jej dvere od skrinky a prebehol k ním.
„Ak ide o Yunha, tak je to aj moja vec nie?“ opäť sa snažil vopchať medzi dve dievčatá, „alebo máš niečo s Yunhom? Už ma nechceš?“
„Junsu, teraz nie!“ napomenula ho Soojin.
„Ale prečo voláš Smé keď ide o Yunha? Nechápem tomu? Čo má Smé spoločné s Yunhom?“
Všetci traja pokračovali po dlhej chodbe smerom do telocvične. Junsu sa už viac nesnažil vypátrať dôvod prečo musela Smé okamžite bežať za Yunhom. Nevedel, že by mali spolu taký vzťah ktorý by ich ťahal k sebe keď sa niečo prihodí. Soojin bola však iného názoru.
Yunho sedel na žinenke uprostred telocvične a bubnoval si po stehnách. Stále mal na sebe úbor na cvičenie a zdalo sa, že sa mu vôbec nechce vstať a odísť aj keď hodina telocviku už dávno skončila.
„Nemôžem ho odtiaľto dostať!“ posťažovala sa Soojin, „stále dookola opakuje, že je príšerný človek a nechce sa odtiaľ pohnúť.“
Smé prekvapene pohliadla na Yunha ktorý si prestal ťapkať po stehnách. S úsmevom jej mávol. A to bolo všetko. Ticho.
„Myslíš, že s tým mám ja niečo spraviť?“ opýta sa Smé.
„Ya! Hyung!“ Junsu s povzdychom prešiel k Yunhovi. Netušil čo sa mu odohrávalo v hlave. Toľko krát prevrátený svet v Yunhovej hlave už nemohol byť racionálny. „Máme hodinu francúzštiny. Musíš tam ísť!“
„Junsu?“ pohliadol na neho Yunho, „sadni si na chvíľu ku mne.“
Už je to tu!

         Keby sa Yunha niekto opýtal čo spôsobuje toto tvoje chovanie? Asi by vedel okamžite odpovedať, lenže nikto sa ho neopýtal práve takto. Všetky otázky boli tak kruté a chladné a všetci sa len pýtali čo sa ti stalo? Čo ti je? Prečo by sa malo stať niečo práve jemu? On bol pokojný, milý a slušný chalan kým sa nestal Kim Jaejoong a jeho nenormálne chovanie. Prečo sa Jaejoonga nikto neopýta, čo ti je? Čo sa ti stalo? Cítil sa vyšťavene, použito a vykrútene ako skrutka ktorú niekto vykrútil nasilu z otvoru. Zrazu nemal pocit, že niekam patrí. Len tak sa poflakoval a poletoval a nemal svoje miesto medzi priateľmi. Niečo alebo niekto ho katapultoval ohromnou silou do neznáma, rozľahlej púšte bez ostrovčekov oázy.
„Cítim sa vyschnuto,“ odvetil Yunho, „asi to je kvôli tomu dlhému behu.“
„Hyung?“ opýtal sa Junsu potichu, „nemám zavolať Yoochuna?“
„Yoochuna som dávno nevidel,“ súhlasne prikývol.
„Hyung, Yoochun bol s nami na telocviku, len necvičí preto si si ho asi nevšimol.“
Pretože som sa zbláznil? Yunho sa postavil a pohliadol na Smé. Čiernovláska zo severu. Niekto kto by ho mohol doučiť matematiku alebo francúzštinu. Podišiel k Smé ktorá sa na neho zvedavo dívala.
„Naučíš ma matematiku?“
Toľko plaču a pre nič? Hneď ako Smé zmätene prikývla, Yunhovi sa na tvári objavil úsmev. Rukou si vošiel do hnedých vlasov. Dnes vôbec nebol nagélovaný, ani nejako výrazne učesaný. Ofina mu padala do očí a zakrývala špičky uší. Yunho sa usmieval, ale v jeho očiach bola plochá tma.
„Nakoniec budeme všetci kamaráti,“ zasmial sa a ruky si vložil do vreciek od teplákov.
Pomyslel si, že ak je človek neprirodzene (ako on) hlúpy, tak mu azda v živote pomôžu aspoň priatelia. V noci sedel na posteli a díval sa na neónové hviezdy na strope. Boli modré, žiarivé ale len toľko aby ho nerušili pri spánku. V ten večer mal nad hlavou vesmír a on bol jeho súčasťou. Každý jeden človek bol súčasťou niečoho.
Nie je to len o tebe! A to bola pravda ktorú sa mal naučiť. Vedel, že mu mnohí ľudia zo školy prajú aby spadol na hubu a dolámal si konečne zuby. Priali mu, alebo závideli, to mu bolo jedno, ale už len to vedomie, že mu prajú niečo také príšerné, ho nakoplo k zmene. Yunho, však ty nie si zlý ani agresívny človek. Bol zmätený, rozbitý a zle zlepený. Bol všetko možné čo nebolo rovné a vyrovnané. Ale bol a keďže rástol a vyvíjal sa, mohol pukliny a rozbitý obraz napraviť. O päť až desať rokov nikto nezistí, že kedysi bol rozbitý na márne kusy.
Kto za to vôbec mohol? 

3 komentáre:

  1. ah vobec nemas za co :D a naozaj som spravila tu fotku z divneho uhla :D nevadi, nie je to este vobec dokoncene takze to cele neuvidis pokial to nebude ukoncene ale som rada ze sa ti to paci :)
    k poviedke... uh JJ a Yunho sa zhovarali, a dokonca padlo Yunhove meno. neverim, ze Jaejoong povedal jeho meno prvy krat az vo stvrtej kapitole... :D neuvedomila som si to vobec a teraz ked sa na to cele divam. Yunho sakra! som z teba zmatena viac a viac a potrebujem vysvetlenie!

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ten fanart je úplne podarený :3 a kapitola? konečne mali konverzáciu :O <3 som z toho prudko nadšená :3 a dúfam, že Jae tú šatku Yunhovi z očí strhne! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. oh môj... zajtra je nová časť a ja čítam až teraz! som veľmi zvedavá tak veľmi. mne sa najviac zo všetkého páčia tvoje myšlienky. všetky opisy sú mi tak blízke, že si viem predstaviť to zúfalstvo tú prázdnotu a chaos. oooooooooh. áno.

    OdpovedaťOdstrániť