nedeľa 1. februára 2015

Diamond (kapitola I.)

Fandom: DBSK (YunJae)
Žáner: dráma, psychologické, školské prostredie
Upozornenie: AU, slash, S/D, známky depresie (nebrať na ľahkú váhu)
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: Rozpísané
Počet slov: 3884
Čo vlastním: Príbeh, postavy patria tamto do J. Kórei
Čo som počúval: Ja si ani nepamätám, pretože toto som písala v hotelovej izbe na Nový Rok.
Obsah: Jaejoong má krehké telo, Yunho krehkú myseľ, spoločne vytvoria svet odolnejší a tvrdší než je samotný diamant. 

Takže môj päťkapitolový úmysel je dokonaný. K tejto poviedke mám zvláštny osobný vzťah. Spočiatku môže pôsobiť chaoticky až neúmyselne chaoticky, ale vykresliť myseľ niekoho kto si myslí, že sa naozaj zbláznil sa proste usporiadanie nedá.
Vôbec sa nemusíte zamýšľať nad tým čo čítate, ono to príde samo. Skočí to na vás ako pavúk a vy vykríknite od prekvapenia. Z osobného hľadiska sa mi táto poviedka páči viac než predchádzajúca WWA, aj keď uprednostňujem DBSK bez AU. Chcem touto poviedkou ukázať aké ťažké a zložité je dostať dvoch rozdielnych ľudí k sebe. Dvoch ľudí ktorí sa k sebe svojou rozdielnosťou hodia ako dva kusy skladačky. Žiadne dva dokonale zapadajúce kusy skladačky nie sú rovnaké. 
Čo sa týka charakterov, vždy som si myslela, že Yunho je ten menej odolnejší voči stresu a vonkajším podnetom. Dokonca jeho nervozita je viditeľná. Keď s niečím nesúhlasí, jeho úsmev je nalepený na tvári ako veľkonočná nálepka na vajíčku, zatiaľ čo jeho oči varovne kričia. Vždy som chcela napísať poviedku, kde sa Jaejoong stane Yunhovou mysľou. Zaplní celý jeho svet do takej miery až Yunho nebude myslieť na nikoho iného a uvedomí si, že aj keď je Jaejoong možno telesne slabý, jeho sila spočíva v tom, že sa mu dostane do hlavy a rozoberie jeho svet na kúsky, celý ho prestavia, možno hore nohami, kto vie.
No nič, nejdem už blábotať, prajem príjemné čítanie a nezabudnite okomentovať, človeku sa potom lepšie píše keď má odozvu. 



     V šestnástich rokoch každý jeden mladý človek túži po tom byť obľúbený, byť úspešný v škole, mať mnohých aj keď hlavne tých pravých priateľov, a hlavne nebyť šikanovaný. Niektorí túžia splynúť s okolím a bezpečne sa každý deň dostaviť domov aby si odpočinuli od sociálneho tlaku, niektorí utekajú domov aby sa stratili vo vlastnom svete s vlastnými kamarátmi ktorí nemajú nič spoločné so strednou školou ktorú navštevujú.
Systém v Južnej Kórei bol kvôli postaveniu rodín zložitejší než by sa človeku na prvý pohľad mohlo zdať. Veľké mená ktoré zneli každý deň v televíznych novinách alebo v časopisoch boli predmetom obdivu mnohých stredoškolákov. Čo bolo ale hlavnou hnacou vlnou mladých ľudí boli popové idoly ktoré sa usmievali z plagátov a televízie ako malé zázraky. Ich dokonalé tváre a vlasy boli túžbou mnohých chlapcov aj dievčat. Školy boli plné piesní a výstrelkov ktoré so sebou študenti nosili. Napriek tomu, že v škole boli predpísané uniformy, hlavne dievčatá nosili na sebe mnoho doplnkov aby vyčnievali s bieločierneho rádu uniforiem na strednej škole.
Ani jeho škola nebola výnimkou. Súkromná stredná škola s nadstavbou kde študoval francúzštinu, bola asi jediné miesto na zemi kde v počte niekoľko stoviek študentov na jednu veľkú budovu vedelo, že trpí vzácnou chorobou rednutia kostí, a preto sa nemôže zúčastňovať telocviku ani iných namáhavých činnosti. Dokonca sa stalo, že keď nastúpil na dvojročnú nadstavbu a starší žiaci ho začali šikanovať pre jeho výzor, pri jednom sotení na zem sa mu zlomili obe nohy. Bol to prvý deň školy a jeho museli hospitalizovať s prasknutou stehennou kosťou a zlomeninou holene. Ležal tri týždne v nemocnici s oboma nohami v sadrách akoby snáď prežil autonehodu. Posledný týždeň dostal na prasklinu stehennej kosti špeciálny elastický obväz a ortézu. Jeho ľavá holeň bola ešte stále v sadre takže sa musel v škole pohybovať s barlami. Matka mu asi osem hodín dookola rozprávala, že má s barlami kráčať pomaly a opatrne aby si nevykĺbil ramená alebo lopatky. Čo bolo horšie, jeho oči v ten osudový deň dostali nepríjemný modrý nádych. Okolo jeho tmavých zorničiek sa očné bielka sfarbili do tmavomodra ako keď kvapka modrého atramentu sfarbí číru vodu.
Práve toto bol jeho údel. Po mesiaci ktorý zameškal v škole, bol so svojim bystrým mozgom späť len preto aby čelil prenikavému pohľadu svojho spolužiaka. Volal sa Jung, tancoval v školskej skupine a ani po mesiaci v škole nemal poňatia o francúzskych predložkách.
Jung vždy mlčal. Jediné čo robil bolo, že na neho zízal svojimi malými očami v malej tvári a bez slova pokračoval v ceste. Nechápal túžbu jedného človeka čumieť na neho akoby prišiel z Čínskej továrne na porcelán. Akoby bol vari Jungovým tovarom z Číny ktorý sa rozbil. Zazeral, čumel a bol otravný snáď ako každý jeden študent na škole. Keď kráčal so svojimi barlami ľudia mu uhýbali akoby bol vysoko nakazený. Dôvodom bola jeho krehkosť ktorej sa každý bál. Keby náhodou spadol na zem len preto, že niekto do neho nechtiac drgol, mohol by umrieť na mnohonásobné zlomeniny. Mal šestnásť a trpel chorobou zvanou osteogenesis imperfecta typu I, ale nikdy nemal zlomené rebrá, alebo panvu. To bolo jeho jediné šťastie v živote. Nemohol sa vyskytovať na hlučných miestach ani si púšťať hlasne hudbu do slúchatiek. Vo vreckách vždy nosil štuple do uší a pravidelne chodil na kontroly k ušnému a očnému.
Netušil, že všetka jeho námaha príde na vnivoč len čo sa mu Jung Yunho prihovorí. Koniec vyučovania prijalo tohto čumila aby k nemu prehovoril. Vtedy Jaejoong pocítil, že jeho sluch neslúži tak akoby mal pre človeka v šestnástich rokoch. Jeho ľavé ucho vypovedalo službu.
„Takže,“ prihovoril sa Yunho, „ty si ten ktorý spadol a zlomil si obe nohy?“ založil ruky na hrudi a samoľúbym pohľadom si premeral Jaejoonga ktorý sa opieral o obe barle.
Prešlo niekoľko dlhých sekúnd a keďže Jaejoong neodpovedal, tak si Yunho odvodil, že musí mať určite aj zlomený jazyk.
„Čítal som, že keď sa telo ponorí do kyseliny octovej tak sú kosti tak krehké, že ich človek rozbije len ťuknutím prsta...“ Yunho sa podelil dôležito o svoj poznatok, ale ani tentokrát nerozviazal Jaejoongovi jazyk.
„No, možno máš nejaké otrasy mozgu keď sa ti lámu kosti. Nemôžeš z toho náhodou ohluchnúť? Praskne ti takto kosť na poly,“ znázornil rukami zlomenú kosť, „a nejako to počuť v hlave nie? Že ti to prasklo alebo tak nejako...“ mávol ľahostajne rukou. „Čumíš na mňa akoby som ti tie kosti zlámal ja... prvý deň v škole sa dolámať, čo si, z Číny?“
Jaejoong prvý krát reagoval. Pozdvihol obočie ktoré sa schovalo pod jeho čiernu ofinu a pootvoril pery, že odpovie na Yunhovu idiotskú otázku, ale vyrušil ho mobil vo vrecku jeho uniformy. Budík mu pripomínal, že je čas na špeciálne lieky. Doskackal s barlami k lavičke na chodbe. Opatrne ich oprel na bok a pomocou steny sa posadil. Pritiahol si k sebe svoj batoh a z bočného vrecka vytiahol dve napoly plné fľaštičky s liekmi. Cítil na sebe Yunhov skúmavý pohľad akoby bol pokusné morča v laboratóriu.
„Možno sú to tie lieky ktoré ťa oblbli...“ Yunho sa presunul o pár krokov pred Jaejoonga. Ruky založil do vreciek od nohavíc a špičkou tenisky opatrne štuchol do Jaejoongovej špičky tenisky. Chvíľu do nej zľahka štuchal než Jaejoong zapil svoje lieky a pohliadol mu priamo do očí akoby mu dával varovanie, že ak neprestane tak ho pretiahne barlou po hlave.
„Yunho!“ po chodbe sa rútil vysoký mladík ktorý kopal do svojej tašky po celej chodbe až kým ju nedokopol až k Yunhovi. „Starý čo tu robíš? Skúmaš krehotinku?“ usmial sa hnedovlasý mladík a kývol hlavou smerom k Jaejoongovi.
„Myslím, že je nemý, alebo blbý...“ odvetil Yunho povýšenecky.
„Vážne? A prečo potom pri dnešnom teste z franiny dostal plný počet?“
„Changmin!“ obaja si vymenili pohľady, „mal mesiac zlomené obe hnáty určite sa nudil tak nerobil nič iné než sa učil. To je normálne...“
„Minulý rok si ležal dva týždne s kiahňami a nenaučil si sa ani jednu blbú báseň,“ vrátil mu Changmin.
„Nie je to vari očividné?!“ zvýšil hlas Yunho, „má zlomený jazyk a možno je vyrezaný. Kto vie čo sa deje ľuďom ktorí majú dolámané všetky kosti... pozri sa na jeho príšerné oči, vyzerá ako nejaký mutant.“
Changmin si povzdychol otrávene a skôr než by sa Yunho pustil do ďalších urážok úbohého mladíka na lavičke zozadu ho silno ťapol po hlave. „Si idiot Jung alebo čo? Nevidíš, že trpí chorobou? Nie je na nej nič vtipné, tak mu nenadávaj.“
Yunho sa opäť zamračil, „čo je to vôbec za choroba kde sa ti lámu kosti?“ naštvane začal drmoliť prsty vo vreckách od nohavíc. Nič ho neštvalo tak veľmi ako to, že mu Jaejoong neodpovedal.
„Počul som, že pri takej chorobe môžeš dočasne stratiť sluch, možno ťa nepočuje,“ Changmin mykol plecom a pohliadol na Jaejoonga, „ale tie jeho oči sú vážne niečo.
„Na čo tu zízate?“ medzi dvoch priateľov sa vtisol tretí. Bol nižší než oni a jeho úsmev bol široký ako pláne za mestom ktoré si Jaejoong pamätal z detstva. Mal krátke vlasy a Yunho ho nazval kokosovým orechom. Jaejoong ho poznal. Poznal všetkých svojich nových spolužiakov. Junsu mu ale nepripadal ako kokosový orech.
„Oh?“ Junsu prekvapene pohliadol na Jaejoonga. Na tvári mu zamrzol úsmev a chvíľu doslova zízal do jeho sfarbených očí.
„Je hluchý,“ prikývol znalecky Changmin.
„Nemôže byť hluchý, však si písal poznámky na franine,“ podotkol Junsu.
„Lenže takéto výpadky môžu byť len dočasné,“ vrátil mu Changmin.
„Ale tie oči! Pozrite na tie oči!“ Junsu pokrútil hlavou a chcel sa o Jaejoongových očiach vyjadriť priam básnicky keď sa k ním pridal štvrtý človek s vlnitými vlasmi. Zvedavo si pošúchal bradu a nahol sa tesne k Jaejoongovi ako k skúmanému objektu.
„Páni, máme tu záhadu!“
„Ty sám si záhada!“ ťapol ho po ramene Yunho.
„Vážne, počul som, že na to neexistuje liek!“ prikývol Changmin.
„A to len tak spadneš a zlomíš si chrbticu alebo tak?“
Všetci štyria stáli pred ním ako vedci ktorí skúmajú svoj objekt. Už zažil mnohých doktorov, niektorí boli slušní a vzdelaní, niektorí do neho pichali paličkou akoby bol nakazený alebo toxický. Jeho telo prešlo už toľkými testami, že by sa za to nehanbilo ani telo mimozemšťana.
Jaejoonga miestami poznámky štvorice pobavili inokedy mal chuť do nich hodiť granát a šialene sa smiať. Jediný ktorý ho však iritoval, bol Yunho a jeho urážlivé a výsmešné poznámky akoby choroba ktorou trpel bola niečo, čo si zapríčinil sám.
„Nespraví to škatuľa mlieka? Alebo by možno mal znova cucať mamkin cecok...“ zasmial sa krátko Yunho. Jeho smiech skončil tak rýchlo ako rýchlo začal, pretože v rozkroku ucítil tvrdý náraz. Jaejoong len zľahka zdvihol jednu z bariel pred ktorými stál Yunho a buchol ho ňou do rozkroku.
„Máš nejako veľa kecov Jung,“ odvetil nevraživo a stiahol barlu späť k sebe.
„On hovorí!“ zvolal víťazoslávne Junsu.
Ani jeden z trojice si nevšímal Yunha ktorý si držal ruky na svojich intímnych partiách a snažil sa narátať všetkých svätých.
„Počul a čítal si veľa kravín,“ pokračoval Jaejoong, „ale ja som tiež počul takú kravinu, že tvoj penis je príliš dlhý na to aby si nosil na telocvik kraťasy.“
Trojica sa na pár okamihov bez slov a s úžasom dívala na Jaejoonga než všetci naraz vypukli v burácajúci smiech. Changmin sa dokonca usadil vedľa Jaejoonga a buchol sa silne do stehna. Yoochun si čupol na zem a Junsu pobehoval okolo Yunha ako malý chlapec.
„Kurva!“ zaklial Yunho naštvane.

         Yunho jednoducho nerozumel Jaejoongvej povahe. Jeho kosti, celé telo bolo krehké, ale choval sa tak protivne a provokatívne, akoby bol nesmrteľný. Keby naštval nejakého psychopata tak ho zlomí na dve polovice a to doslova. Jaejoong si musel byť tak veľmi istý svojou nedotknuteľnosťou, až ho to vytáčalo do krajnosti. Vtedy v škole by si ho najradšej vyhodil cez plece a spláchol mu hlavu do záchoda.
Nemohol. Nikdy by mu to neurobil, pretože dotknúť sa ho, by znamenalo ohroziť jeho život. Čo bolo horšie na svete, než niekoho zabiť? Jaejoong mohol umrieť každý deň, a predsa sa choval, akoby mu samotný boh zvestoval, že nech sa bude diať čokoľvek, umrie až v sedemdesiatich na infarkt pri divokom sexe.
Vyšiel na záhradu ktorá bola za domom. Vyhodil si niekoľko krát do vzduchu baseballovú loptičku a rozhliadol sa dookola. Keby hodil Jaejoongovi loptičku, pekne oblúčikom v normálnom tempe, zlomil by mu prsty na rukách? S povzdychom si nasadil lapačku na pravú ruku a pohliadol na loptičku vo svojej druhej ruke. Keby Jaejoongovi podal ruku, vykĺbil by mu rameno, alebo zápästie? Polámal by mu prsty? Keby ho objal, zlomil by mu rebrá? Keby ho pobozkal, zlomil by mu... jazyk?
„Čo to trepem za kraviny!“ zašomral si popod nos, „jazyky nemajú kosti. Prečo by som toho debila bozkával?“ napriahol sa a celou silou hodil loptičku do širokej, drevenej dosky ktorú mal opretú o strom.
„Už by bol zlomený,“ povzdychol si Yunho keď zdvihol loptičku zo zeme. „Čo vlastne chce robiť s takým telom?“ vyhodil si loptičku do vzduchu a obratne ju chytil späť. „Prekladať francúzske knihy?“
Nemohol predsa športovať, tancovať a ani sa len prudšie pohybovať. Čo vlastne mohol robiť? Ako to, že mohol vôbec chodiť, to sa  mu nelámali kosti na nohách?
„Predsa jeho kosti nie sú zo zápaliek,“ znova si zašomral popod nos a začal si loptičku prehadzovať z ruky do ruky. „Štve ma tými svojimi kecami... akoby bol nesmrteľný... alebo... alebo akoby mal na čele tabuľku s nápisom; trpím krehkými kosťami! Nesácať! Alebo... také metro, alebo autobus keď sa tam ľudia tisnú, a čo na ulici?“ ani nepostrehol, že začal kričať na celú záhradu a rukami rozhadzoval hore dole ako nejaký rečník na prejave.
„Čo sa to s našim synom deje?“ opýtala sa Yunhova nevlastná matka keď ho už nejaký čas spoločne s jeho otcom sledovali.
„To bude pubertou.“
„Možno sa učí nejakú divadelnú hru, alebo je to v rámci tanečnej skupiny...“
„Alebo sa zbláznil,“ prikývol jeho otec so založenými rukami.
„Yunho-ah!“ zvolala macocha ako ju Yunho s láskou nazýval, „prišla ti návšteva. Dámska návšteva! Je tu Suli!“ obaja jeho rodičia za ním pohliadli ako prefrčal do domu mrmlúc si naštvane popod nos.

         Nič na svete by nedokázalo pokoriť Jung Yunha, vychádzajúcu hviezdu v Soule. Nič na svete, ani krásna dlhovlasá slečna menom Suli, ktorá by bola ochotná pre svoju vychádzajúcu hviezdu ostať vo veži kým by sa pre ňu  nerozhodol prísť na čiernom tátošovi v lesklej zbroji. Yunho bol rytierom mnohých slečien na strednej škole. Bol si istý, že aj keď nie všetky k nemu prechovávali platonickú ba až šialenú lásku, nenájde sa ani jedna ktorá by ním pohrdla, alebo by neuznala jeho kvality. V to osudové ráno, keď sa väčšina študentov chystala na tretiu vyučovaciu hodinu, Yunho spoznal nevšednú slečnu. Stále pri skrinkách a zmätene sa rozhliadala s kusom papiera v ruke. Bolo na čase aby slávny Jung zahviezdil pomlčka zažiaril pomlčka padol na hubu.
„Môžem ti nejako pomôcť?“ opýtal sa ochotne než sa oprel rukou o skrinky.
„Potrebovala by som vedieť, kde je učebňa 7b, máme hodinu francúzštiny a nejako som sa stratila. Na súkromnú školu je to dosť veľká budova,“ povzdychla si otrávene. V jej hlase nebola tá žiarivá nevinnosť slečien súkromnej strednej školy, ale tvrdý a otrávený prízvuk severných oblastí Južnej Kórei. Niekde ten prízvuk už počul a nebolo to v televízii alebo v rádiu, bolo to celkom určite v tejto škole.
„Je to vzadu. Zahneš na chodbe vpravo a hore po schodoch do podkrovia. Veľká učebňa pre veľký predmet,“ usmial sa žiarivo a voľnú ruku si vložil do vrecka. „Odprevadím ťa tam? Z ktorej triedy si?“
Béčko,“ odsekla zaneprázdnene, „a trafím sama, ženský orientačný zmysel nie je taký chaotický ako si myslíš,“ odsekla chladne a zabuchla dvere od skrinky.
Yunho sa za ňou otočil. Prehliadol si jej pozadie, zhodnotil dlhé nohy a malý zadok a na tvári mu zažiaril úsmev, „ale viem kde by sa taký chlap mohol stratiť,“ utrúsil než sa záhadná slečna stihla stratiť za rohom, „zdá sa, že nosíš tanagáče.“ Odvetil a práve táto posledná veta severanku zastavila. Otočila na neho hlavu a jej tmavé, čiernočierne vlasy jej spadli do tváre. Okamžite ich zhrnula na stranu aby sa uistila že zabednenému idiotovi neujde jej chladný a vražedný pohľad.
„Mám rád divožienky,“ oprel sa ramenom o skrinky.
„Trapas,“ ozvalo sa potichu a s povzdychom za Yunhových chrbtom akoby sa tam objavil duch mŕtveho študenta a prišiel ho varovať pred nešťastnou tragédiou ktorou mala byť jeho smrť.
Yunho sa zľakol a okamžite sa otočil aby sa stretol s pohľadom dvoch chladných a studených grafitových očí. To je ten prízvuk! To on je ten prízvuk zo severu!
„Kim Jaejoong,“ povzdychol si otrávene, „ty ešte žiješ? Myslel som, že si sa rozsypal na márne kúsky, alebo že v múzeu fosílii vyhlásili pátranie po kostre.“
„Dvojnásobný trapas,“ utrúsil Jaejoong než zavrel dvere od skrinke ktorá bola hneď vedľa skrinky záhadnej slečny. Prešiel okolo Yunha s taškou v ruke a pripojil sa k čiernovláske.
„Vy-vy dvaja nie ste súrodenci, že nie?“ vydesene na nich ukázal rukou ako školák na strašidlo na stene.
„Oppa!“ Suli prišla zachrániť situáciu, „oppa, tu si, všade som ťa hľadala!“ okamžite sa zavesila na jeho rameno s úsmevom prilepeným na ústach ako z reklamy na lepiacu pásku ktorá udrží všetko vždy a všade na svojom mieste. Hneď ako sa jej oči pokochali profilom Yunhovej tváre povšimla si dvojicu ktorá stála na konci chodby. Mala pocit, že okolo nich sa šíri negatívna a priam studená aura ktorá zaplnila chodbu čiernym svetlom.
„Oppa,“ šepla potichu, „kto je to?“
„Dve mŕtvoly,“ odvetil mrazivo Yunho, „dve mŕtvoly ktoré...“ nedokončil, pretože sa chodbami ozval prípravný zvonček na hodinu.
V to ráno, Jung Yunho zistil, že prinajhoršom jedna zo študentiek si o ňom myslí, že je zabednený idiot a jeden zo študentov na neho nežiarli pretože je dokonalým zosobneným študenta súkromnej školy. Súrodenci? To sa ešte dozvie.

         Neboli spolužiaci a ich jediná spoločná hodina bola francúzština, čo Yunha dohnalo na križovatku podivných pocitov ktoré sa v ňom rozliahli okamžite ako zistil, že nová študentka ktorá sa bránila láske k nemu, nie je Jaejoongova sestra ani sesternica a ani nič podobné. Dokonca ju v ten okamih Jaejoong určite nepoznal, pretože záhadná osoba sa presťahovala len pred týždňom do Soulu a okamžite nastúpila na školu, zatiaľ čo Jaejoong sa presťahoval do Soulu v desiatich rokoch. Ten príšerný severský prízvuk ho začal mátať o hodine matiky. To, že neboli príbuzní, neznamenalo, že nemôžu byť starí priatelia z tej istej zasranej dediny.
„Yunho, keby si sa venoval matike viac než dve a pol minúty pri balení učebníc na ďalší deň, mohol si dostať aspoň za štyri,“ skonštatoval Changmin pri prezeraní obeda.
„Seriem na matiku, na čo mi je matika pri tancovaní alebo balení ženských?“ nasrdene si vyložil nohy na stoličku oproti.
„Yunho, sme v jedálni,“ odvetil Changmin.
„Musíš, začínať každú vetu mojim menom? Si do mňa urobený?“
„Myslím, že tvoj zmysel pre humor v posledných dňoch dosiahol najvyššiu možnú mieru.“ Changmin mu nevenoval ani jediný pohľad. Z jeho hľadiska bol Yunho niekto kto jedného (veľmi blízkeho) dňa spadne na hubu a svoje zakrvavené zuby si bude zbierať až na Srí Lanke.
Ale toto bol Changmin. Changmin bol príliš povznesený na to aby mu akákoľvek poznámka od Yunha mohla ublížiť. V podstate nepovažoval Yunha za svojho kamaráta ani blízkeho známeho, jednoducho to bol niekto s kým sa stýkal, pretože chodili do rovnakej triedy. Keby stretol Yunha na ulici, tak mu len kývne hlavou a ďalej predstiera stratu pamäti. Yunhove ego bolo tak vysoko, že ho nikto nebral vážne. Občas ani Yunho sám seba nebral vážne. Svet bol šialené miesto.
„Tá nová študentka,“ Junsu sa pristavil pri stole v jedálni, „volá sa Smé.“ Jej meno vyslovil s dávkou tajomna a obdivu akoby vyslovoval nejaké orientálne zaklínadlo ktoré patrilo úsvitu, západu a všetkých možným astronomickým javom.
„Smé,“ zopakoval Yunho teatrálne pri čom na tvári vystrúhal odpudivý a pohŕdavý úškrn, „čo je to za meno Smé? Nie je to ani Kórejské meno.“ Odvrkol a otvoril si fľašu s pitím.
„No a? Je to jedno aké má meno,“ odvrkol Junsu, „tiež všetko len kritizuješ.“
„Naser si,“ vyštekol Yunho než sa napil z fľaše.
„Si debil alebo čo?“ podotkol Junsu.
„Nie väčší než ty.“
„Milujem takéto inteligentné konverzácie na úrovni,“ Changmin sa postavil aj so svojim obedom, „radšej vás nechám o samote, pretože toto je nízko pod moju úroveň intelektu.“
„Jasné, strať sa dlháň!“ zvolal za ním naštvane Yunho, „kto ťa tu vôbec potrebuje?!“
Junsu sa díval chvíľu pátravo na Yunha. Snažil sa prísť na jeho stav morbídnej melanchólie. Nebol by deň kedy by sa Yunho neusmieval a neflirtoval so všetkým čo malo dve nohy. Úplne so všetkým čo malo dve nohy – na pohlaví nikdy nezáležalo. Sláva a pompéznosť sa niesla za Yunhovým zadkom ako síra z vypálenej svetlice.
„Čo ťa dnes rozhodilo hm?“ opýtal sa Junsu s námahou, „hyung no tak, vieš že mi môžeš povedať všetko, som ako studnica pokladov.“
Junsu bol veľké slnko vystrihnuté z žltého krepového papiera. Kde chodil tam sa tváril, že je rozprávkový a čarovný – presne ako to slnko z krepového papiera ktorému deti nakreslili oči a úsmev. Nedalo sa mu dlho odolávať, to nedokázal nikto koho Yunho poznal. Čím dlhšie sa na neho dívali dve hnedé oči v rozprávkovej tvári, tým viac cítil ako sa jeho ľadový skafander roztápa.
„Proste... máš ľudí ktorí ťa naserú len ich vidíš a...“ Yunho sa odmlčal pretože kútikom oka zahliadol postavu s havraními vlasmi, bledou tvárou a barlami. Ten sráč zo severu si to mieril k stolu a tá ženská osoba niesla dva obedy a usadila sa k nemu.
„Hyung?“ Junsu sa zahryzol do sendviču a pohliadol smerom ktorým sa díval Yunho, „to je ono?“ opýtal sa neurčito. „toto ťa štve?“ vystrel ruku smerom k Jaejoongovi a Smé.
„Neviem prečo ma tak irituje. Je tak... drzý a namyslený, a pri tom keby som ho zhodil zo schodov tak sa rozsype ako porcelánová váza.“
Junsu naďalej sledoval Yunhovu tvár. Sedel oproti nemu, jeho obed nedotknutý a pohľad upieral na dvoch čiernovlasých priateľov. Niečo nepríjemné sa vyskytovalo v tvári jeho hyunga, niečo na čo nebol zvyknutý.
„Má tú svoju kosťovú chorobu, ale aj tak chodí do školy akoby sa nechumelilo... to je sráč.“ Yunho pokrútil hlavou a založil ruky na hrudi, „ja to proste nechápem. Mohol by... nechápem to.“
„Yunho, Yunho...“ Junsu sa snažil opäť upútať jeho pozornosť, „Yunho...“
„Idem za ním!“ náhle sa Yunho postavil zo stoličky.
„Počkaj, hyung, nie je za potreby aby si tam šiel, aj tak mu nemáš čo...“
„Strašne ma irituje, musím ísť za ním!“
Jaejoong sa snažil slušne a potichu naobedovať. Smé mu pomohla otvoriť fľašu s džúsom a ochotne mu ho naliala do pohára. Obaja v tichu a v pokoji obedovali a snažili sa ignorovať okolie najviac ako to šlo, kým im do zorného uhla nepadol hnedovlasý, negélovaný a opálený Jung Yunho vo svojej rozgabanej uniforme. Pomaly sa k ním približoval so svojráznym výrazom na tvári. Odtiahol stoličku od stola a usadil sa s hlasným povzdychom. Roztiahol nohy dostatočne od seba a zaklonil hlavu na bok aby videl na Jaejoonga ktorý prestal jesť. Medzi prstami stále zvieral paličky a nezaujate sa díval na Yunha.
„Smé a Jaejoong, už ste si dohovorili svadbu?“
„Niečo mi prezraď Jung,“ Jaejoong sa oprel o pravé predlaktie a nahol sa k Yunhovi, „tú vtipnú stránku svojej povahy si objavil až teraz, alebo to trvalo určitý čas a vyžadovalo zdĺhavé procesy?“
Yunho sa zamračil a pohliadol mu priamo do tmavých očí. Chvíľu sa na seba dívali a Jaejoong si bol zrazu istý, že Yunho potrebuje spracovať čo mu práve povedal. Jeho nagélovaná hlava mala v živote určite iné problémy než pochopiť o čo sa v živote jedná.
„Mám to brať tak, že sa snažíš byť vtipný, Jaejoong?“
„To, čo som povedal, pokladáš za vtipné?“
Smé sa tíško na nich dívala pri čom si vychutnávala domáci obed. Očkom raz sledovala Jaejoong, potom Yunha a stále dookola. Zdalo sa, že sa príjemne baví.
„Mne prídeš celý príšerne vtipný aj s tou svojou vtipnou chorobou!“
„Ľudia, ktorí sa vysmievajú chorým, boli vždy pre mňa záhadou,“ Jaejoong sa odtiahol a v pokoji pokračoval v jedení, „ako mladší som mal teóriu, že takí ľudia často padali na hlavu, keď liezli na preliezačku.“
Yunhovi to chvíľu trvalo, než buchol po stole až nadskočil pohár a spadla plastová fľaša. Aj tento úder stačil aby sa celá jedáleň otočila k ich stolu.
„Myslíš si, že máš veľa rozumu v tej svojej makovici?“ Yunho sa postavil a priložil ruku na vrch Jaejoongovej hlavy, „stačí keď ti stlačím lebku, tak praskne, je to tak? A čo urobí taká chytrá makovica s kúskami lebky zarazenými v mozgu?!“
„Zrejme umrie na vnútorné krvácanie a ty pôjdeš do väzenia,“ odvetil Jaejoong pokojne a do úst si vložil kúsok paradajky, „skončil si so svojim hrozivým správaním?“
Smé si potichu povzdychla a pokrútila hlavou.
„Čo ty vzdycháš?!“ Yunhov hnev sa otočil na slečnu. Pustil Jaejoonga a odkopol stoličku ktorá s hrmotom spadla na zem.
„Vzdaj to, pre svoje dobro,“ odvetila Smé, „naozaj, vzdaj to, oppa.“ Odvetila cynicky a s pokojom sa ďalej venovala svojmu obedu.
„Ešte sme neskončili!“ zvolal Yunho naštvane, „ani s jedným z vás som ešte neskončil!“ znova kopol do váľajúcej sa stoličky a rezko vykročil von z jedálne pod spŕškou zvedavých pohľadov.
Ten týždeň bol celý príšerne temný a čierny a pre Yunha negatívny. Mal pocit, akoby niekto vzal dlhú, zahnutú ihlu a spoza rohu ňou bodol do jeho červeného a vysmiateho balóniku plného elánu. Bol koniec jeho úžasných super dní, na rade bol Jaejoong a jeho chladná, severská aura v ktorej by zahynulo na nedostatok slnka aj samotné slnko. 

4 komentáre:

  1. Oh *premysla co napisat* Yunho je trocha mimo charakter? ale aj tak som zvedava na celu poviedku. zda sa ze mas umysli a to sa mi paci hlavne ten tvoj opis ako by mal mat Yunho hlavu plnu Jaejoonga. zda sa ze to bude velmi zaujimava poviedka :D
    a hlavne sa mi paci styl ktorym si to napisala :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Predpokadam, ze Yunhova zlosť je len vysledkom toho, ze nevie dostat Jaeho z hlavy lebo on je vsetko len nie agresor, ale Jae je super vykresleny. Spravna patka spolu :) super tesim sa na dalsiu cast....... JaMi

    OdpovedaťOdstrániť
  3. agresívny Yunho, to je nové...ale Jae ma pobavil :D opäť zas raz skvelá práca a som veľmi zvedavá, kedy Yunho padne na hubu a spamätá sa :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. s Yunhom to bude trocha komplikované. však... uvidíš :D

      Odstrániť