sobota 22. novembra 2014

Wild Wild Angels XXIV. (Prítomnosť)

Fandom: DBSK
Žáner: Psychologické, dráma, romantika
Upozornenie: slash, vulgarizmy, násilie, (možné OOC)
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: Dokončené
Počet slov: 4817
Čo vlastním: Changminovu chladničku
Čo som počúval: Smokie - Wild Wild Angels
Obsah: Je pravda, že oči sú bránou človeka do jeho duše. Výzor nám prezrádza, ako sa človek o seba stará. Šaty robia človeka... všetky tieto teórie sú v prípade Jaejoonga zbytočnou špekuláciou. Chlap s tvárou anjela, v sebe skrýva diabla. Postavil sa proti celému svetu, aby získal muža za ktorým stojí celý svet. Podarí sa Jaejoongovi získať Yunha a opustiť s ním SM entertainment, alebo ostane stáť osamelý na ceste ktorú si zvolil?

Ako ste si všimli, tak poviedka je v stave: dokončené. Nakoniec však ešte pridám  epilóg. Nie je dlhý, ale je už takmer celý napísaný. Nebude to dlho trvať a ocitne sa na blogu tiež a tým poviedka skončí. Prakticky je toto oficiálny koniec. Prológ zachytáva dej ktorý je posunutý o pár mesiacov neskôr.
Vďaka, že ste ostali všetkých dvadsaťštyri kapitol a dúfam, že vás koniec nesklame. 


♣♣

     Navzdory akýmkoľvek hrozbám zo strany nového CEO, Yunho sedel pokojne doma a díval sa na anime. Telefón mu zvonil už piaty krát behom piatich minút a Changmin začínal strácať nervy.
„Proste som umrel, to sa stáva nie?“ odvetil ľahostajne Yunho a lyžičkou premiešal svoj ovocný jogurt.
„Hyung, pre boha živého!“ zahromžil Changmin keď sa Yunhov mobil opäť rozjačal a pomocou vibrácii začal putovať po stole.
„Čo sa deje?“ Yoochun vyšiel zo svojej izby. Nachádzal sa práve v procese obliekania, a práve preto mal tričko prevlečené len cez ruky a rozopnuté nohavice.
Veľký šéf sa dožaduje Yunha a ten ho ignoruje,“ odvetil stroho Changmin. Uprene sa díval na Yunha ktorý zvýšil hlasitosť na notebooku.
Ignorovanie ktoré prichádzalo z jeho strany bolo nevídané. Yunho dokázal byť hocikým, ale nikdy nedokázal ignorovať nikoho z vedenia. Nakoniec, už to ale nebol Lee Soo Man, už to bol nový človek, ktorí ich poriadne nepoznal, ktorí s nimi nepreskákal to najhoršie. Robil to vôbec Lee Soo Man? Nerobil – odvetil by určite Jaejoong. Každý mal svoje potreby a Jaejoong ich celú kariéru bral ako zamestnanie vo firme kde majú zamestnanci svoje práva. Keďže ich zamestnávateľ nedokázal dodržať, podal výpoveď. Výpoveď.
„Hyung, vážne, čo sa deje?“ opýtal sa Yoochun  konečne si zapol nohavice. Usadil sa na gauči vedľa Yunha a pohliadol najskôr na anime a potom na Yunhovu tvár z boku, „nemal si mať nejakú schôdzku?“
„Som mŕtvy,“ odvetil líder a napil sa kávy. Bola rovnako hnusná ako všetky kávy ktoré si urobil predtým. Dal by kráľovstvo za smrťáka od Jaejoonga.
„Hyung, ale vážne, toto nemôžeš robiť až do smrti! Zdvihni mu to, tie problémy...“
„Proste som odpadol a vy ste neboli doma...“
„Hyung krucinál!“ vyskočil zo stoličky Changmin, „adfajdofjal!“
„Prosím?“ Yoochun pozdvihol obočie nad Changminovým vyjadrením.
„Nevidíš ako ma serie?“ poukázal Changmin na ich spoločného lídra, „dokonca ma núti na neho ukazovať prstom akoby som mal päť rokov!“
„Pokojne si na mňa ukazuj prstom, Yunho mykol plecom.
„Ty si taký... taký... slfjalfdja.“
„Už tomu chápem,“ prikývol Yoochun a otočil sa smerom k notebooku kde bežalo anime. Nevedel čo Yunho pozerá, iba pokladal za vhodné sa k nemu pridať nech už robí čokoľvek.
Zodpovednosť ako taká, bol dar pre človeka. Yunho jej mal viac než dosť, ale zdalo sa, že niečo naštiepilo jeho rešpekt k práci ktorú ako líder vykonával. Trvalo takmer rok, kým si Yunho uvedomil, že Jaejoongov odchod nebola jeho vina – vina lídra. Tento krát sa zdalo, že Yunho vyspel iným smerom.
„Kde je Junsu?“ opýtal sa náhle Yunho, „kde je?“ zaklonil hlavu dozadu cez opierku, takže mu bol Changmin dole hlavou.
„Je v sprche. Po tom výlete do Japonska sa sprchuje každý boží deň aspoň hodinu.“ Changmin sa postavil a prešiel pár krokov k Yunhovi ktorý držal v rukách načatý jogurt. „Budeš to jesť hyung, alebo čakáš kým to zmutuje?“
„Možno sa Junsu nakazil, alebo tak...“ prehodil medzi rečou Yoochun.
„A-S-D-F!“ zvolal Changmin naštvane.
„Študuješ kliatby domorodých kmeňov, Changmin?“ ozval sa podivne známy hlas od vchodových dverí. Všetci naraz stíchli.
Yunho sa vyklonil spoza gauču s lyžičkou v ústach. Skoro sa do nej zahryzol, keď nezrozumiteľne zamumlal Jaejoongove meno. Postavil sa rýchlejšie než bol Changmin schopný reagovať. Vtisol mu téglik s jogurtom do ruky a takmer prebehol k Jaejoongovi ktorý sa opieral o stenu.
„Chochuchobich?“ zamumlal s lyžičkou v medzi zubami.
„Dali ste sa na nejaký kult alebo tak?“ Jaejoong pohliadol na lyžičku medzi Yunhovými perami. Chvíľu ju sledoval očami, pretože sa nezdalo, že by Yunho pochopil dôležitosť zrozumiteľnej komunikácie. Jaejoong vzal koniec lyžičky medzi prsty a vytiahol ju von z jeho úst. „Už som sa bál, že ti ju Changmin prilepil o jazyk.“ Prehliadol si lyžičku.
„Jaejoong, čo tu robíš? Ako si sa sem dostal? A čo...“ skôr než Yunho stihol položiť ďalšiu otázku, strčil mu Jaejoong lyžičku späť do úst, pri čom mu skoro vybil predný zub.
„Hyung, čo tu robíš? Seriózne?“  ďalší z radov bol Yoochun. Stále sedel na gauči a poza operadlo sa díval na Jaejoonga.
Changmin premýšľal ako má zjesť jogurt bez lyžičky. Príliš lenivý na to aby prešiel pár krokov do kuchyne, naklonil jogurt a pokúsil sa ho vypiť.
Jé! Hyung!“ Junsu vybehol v župane priamo z kúpeľne. Roztiahol svoju veľkú náruč a objal Jaejoonga. Chvíľu sa obaja objímali než sa ozvalo odkašľanie od Yoochuna.
Jaejoong odmietal pustiť Junsu zo svojej náruče. Dokonca aj keď druhý najmladší člen stiahol svoje ruky vedľa tela, mal na sebe nalepeného svojho hyunga. Možno sa práve on teraz prilepil ako tá lyžička na Yunhov jazyk. Junsu bol jediný z členov skupiny s ktorým sa skoro vôbec nevídal. Svoje ruky pevne oblapil okolo jeho hrude so slovami Junsu-ah. Všetci mlčali, ani jeden sa neopovážil prehovoriť. Junsu opätoval objatie svojho hyunga a s úsmevom zatvoril oči. Po pol roku opäť cítil jedno z tých otravných objatí a až teraz pochopil aké vzácne bolo každé z tých objatí.
„Junsu-ah, môj najobľúbenejší dongseang.“ Prehlásil Jaejoong s úsmevom.
„No dovoľ!“ ozvalo sa od trojice takmer zabudnutých chlapov.
„Kušujte, je to môj Junsu-ah. Vždy som sa mu tak málo venoval.“
„Hyung,“ zasmial sa Junsu spevavo, „to je v poriadku, naozaj, už ma môžeš pustiť.“
„Nemôžem!“
„Jaejoong!“ zaprotestoval Yunho s rukami v vreckách. Lyžičku mal stále na jazyku, ale jeho výslovnosť už viac nebola lyžičková. Venoval svojmu milencovi netrpezlivý pohľad ktorý sprevádzalo otravné mrčanie jeho mobilného telefónu. O chvíľu sa ozval Changmin, že na jeho mobil volá manažér. Zrazu boli všetci v pozore.
„Niečo sa stalo?“ opýtal sa Jaejoong. Ruky mal zapáčené okolo hrude Junsu. Zvedavo pohliadol na Yunha, ktorý pokrútil hlavou a vzal svoj mobil zo stola.
Napätie rástlo a Jaejoong náhle zabudol prečo prišiel. V ruke stále zvieral kľúč od bytu ktorý mu Yunho dal. Potom ako pustil Junsu zo svojej náruče, sa všetci štyria zhrčili okolo Yunha aby počuli jeho hovor s manažérom. Práve tento okamih utvrdil Yoochunove slová, tvoja prítomnosť zmizla. To, z akého dôvodu im volal manažér, ani to či sa niečo prihodilo; nič z toho už nebola jeho starosť. Bol absolútne z kola von. Odišiel sám, aby ochránil to málo čo vlastnili. DBSK už neboli jeho svetom ani prítomnosťou.
Tak či tak by si s nimi dnes na tomto mieste nestál. Vrátil si Yoochuna a Junsu tam kam patria.
Potichu prešiel popri stene do Yunhovej izby. Privrel za sebou dvere a rozhliadol sa. Neočakával, že by sa Yunhove zvyky zmenili, alebo aspoň zlepšili. Všade bol neporiadok. Oblečenie prehodené cez nábytok, na dverách od skrine viseli prehodené nohavice od obleku spoločne s košeľou ktorá bola zaseknutá na vešiaku. Jaejoong si drepol k otvorenej skrini a prehliadol si kôpku škatúľ a kníh ktoré boli na samotnom spodku skrine. S povzdychom začal rozkladať škatule. Snažil sa sústrediť len na vec kvôli ktorej prišiel. Odmietal aby ho znova pohltili múry bytu ktorý volal domovom. Hlboko do seba nasával prítomnosť aj minulosť izby v ktorej strávil svoje posledné roky. Yunho mu už dávnejšie prezradil, že akonáhle sa presťahoval preč, vymenil si izbu s Yoochunom ktorú spolu zdieľali. Táto skriňa aj posteľ, všetko bolo jeho. Jedna posteľ prázdna, druhá rozostlaná. Opäť sa prichytil, že sa nevenuje veci po ktorú prišiel. Otočil sa späť ku skrini a vyložil knižky.
„Yunho si tu urobil z toho bordeláreň,“ zamračil sa nad stavom jeho a Yoochunovej bývalej izby.
Postavil sa od skrine a s povzdychom si znova prehliadol celú izbu. Prvé čo spravil bolo, že roztiahol žalúzie aby vpustil dovnútra trocha neskorého jesenného slnka. Otvoril okno dokorán a pustil sa do upratovania. Možno len potreboval zámienku aby sa mohol zdržať čo najdlhšie, možno sa nechcel hrabať v Yunhových osobných veciach. Možno bolo tiež len možno.
O chvíľu podľa intenzity zápachu roztriedil Yunhove oblečenie na čisté a špinavé ktoré nahádzal na kopu na zem. Ostatné uložil do skrine a časti obleku ktoré sa nachádzali po celej izbe pozbieral na jeden vešiak. Zavesil ho späť na dvere skrine aby ho Yunho nezabudol dať do čistiarne a pustil sa do postele. Ako dlho vôbec mohlo trvať vyriadiť jeden hovor od manažéra? 
Vankúš aj perinu vyložil do okna na čerstvý vzduch. Vyprášil ľanovú plachtu a znova ju rozprestrel po matraci. Poriadne ju napol aby nevznikol ani jediný záhyb. Yunho vošiel do izby akurát keď zakladal plachtu pod matrac. Prekvapene zastal medzi dverami a behom pár okamihov si prešiel celú izbu pohľadom.
„Bol som zvedavý, kam si ušiel,“ zatvoril za sebou dvere o ktoré sa oprel. Chvíľu sledoval Jaejoonga kým nezaložil plachtu a nenapriamil sa. „Všimol som si, že v poslednej dobe nosíš... viac-menej...“ priložil si ruku na hruď, „oblečenie s veľkým výstrihom,“ potiahol sa za vlastný golier na tričku.
„Objavil som kúzlo voľného dýchania,“ odvetil takmer teatrálne.
„Keď sa zohneš vidím ti na pupok,“ protirečil mu Yunho s povzdychom, „keby si bol žena—“
„Čo nie som,“ skočil mu reči.
„Nie, to nie si,“ pousmial sa Yunho, „takže... pozerám, že sa moja manželka nemohla viac dívať na bordel ktorý som urobil v jej bývalej izbe.“
„Ešte chvíľu pokračuj a používaj moju osobu v ženskom rode a ručím ti, že vyhodím tvoju perinu aj vankúš von oknom.“ Oprel sa pohodlne pri okne. Ruku prehodil cez perinu a vankúš ktoré sa vetrali v okne.
„Prečo si nezavolal, že prídeš?“ opýtal sa Yunho.
„Chcel som vás prekvapiť. Trvalo mi kým som sa prepašoval do budovy. Nevedel som, že pašovanie sa je tak náročné.“
„Jae, ak by tu náhodou bol manažér, tak...“
„Tak by som rozbil nos. Dal som si do hlavy, že mu to dlžím,“ dlaňou pobúchal po perine.
Yunho sa s úsmevom usadil na kraji postele. Pohliadol si do dlane, a potom na prázdnu posteľ. Tak veľmi sa chcel opýtať prečo si prišiel? Nechcel však znieť protivne.
„Zabudol som si niečo,“ akoby mu Jaejoong čítal myšlienky, „preto som prišiel. Keď som odchádzal, niečo som si u teba zabudol.“
Všetci piati boli pod jednou strechou. Nič viac si neprial. Jaejoong bol jeho vlna, nezadržalo ho nič. Tvrdohlavý, tak ako vždy. Yunho nedokázal dať dokopy súvislé myšlienky. Potreboval aby Jaejoong vyhodil jeho perinu von oknom, potreboval aby na neho nakričal, dal mu facku a zanechal ho na mieste. Toto nemohla byť viacej realita. Všetko na neho spadlo naraz ako klavír z druhého poschodia. Dni ubiehali, jeden za druhým a diera – tá nepríjemná priepasť sa zväčšovala. Nebola medzi ním a Jaejoongom. Bola medzi ním a bývalým Jaejoongom. Tam to miesto ostalo prázdne aj keď sa ho snažil zaplniť svojou prítomnosťou.
„Čím dlhšie si preč...“ Yunho sklonil hlavu, „tým viac o tebe hovoríme. Myslel som, že jedného dňa, proste prestaneme spomínať na to aké to všetko bolo.
„Yunho, čo sa deje?“
Yunho sa opäť zháčil. Už to viac nie je jeho starosť. Postavil sa z postele a podišiel ku skrini. Knihy a škatule boli stále vyložené. Rukami roztiahol vešiaky s oblečením a zozadu vytiahol jednu z malých škatúľ od topánok.
„Yunho!“ pokúsil sa opäť upútať jeho pozornosť.
Z malej škatule bez slova vytiahol kožený zápisník v ktorom bola vložená šnúrka ako záložka. Pár zložených papierov trčalo medzi stránkami a vytvárali malé priehlbinky. Postavil sa od skrine a natiahol ruku so zápisníkom k Jaejoongovi.
„Hľadal si toto?
„Yunho...“
„Je mi ľúto, Jaejoong, ale...“ pokrútil hlavou.
„Yunho! Ja mám byť ten tvrdohlavý a neznesiteľný!“
Yunho sklonil ruku späť k svojmu telu. Nechcel si pripúšťať Jaejoongove slová a nechcel ľutovať svoje vlastné slová. Pokúšal sa hrýzť do jazyku. Stačilo aby si mi zavolal, že ti mám priniesť alebo poslať zápisník. Stačilo tak málo, ale ty si zbúral všetky múry ktoré som tu postavil. Zjavil si sa v priepasti ktorú som po tebe zasypal. Všetko je preč, zase si tu. Tvoja prítomnosť.
„Je nejaký dôvod, prečo si riskoval, a prišiel si osobne? Mohol si mi predsa napísať, aby som ti priniesol zápisník.“
„Takže,“ Jaejoong sa nadýchol, „už tu nie som vítaný?“ odvrátil pohľad od Yunha.
Tak to nie je! Povedz, že to tak nie je! No tak! Povedz mu!
Mlčal. Obaja sa dívali iným smerom. Vari zakopal Jaejoonga? Postavil mu pomník? Uložil ho do rakve a zabudol na neho? Všetku ich spoločnú minulosť pochoval a schoval pred ostatnými. Bol pre neho na tomto mieste duchom?
„Viac krát ma tu už neuvidíš!“ Jaejoong sa odtiahol od okna. Po ceste k dverám vytrhol Yunhovi z ruky svoj zápisník a vyšiel z izby von.
Stretávať sa v temnej uličke, za ošumelou večierkou, v tajnom byte, u neho doma, kdekoľvek inde než tam kde žili spoločne. Yunho sa rozhodol ho zmazať z minulosti, akoby bol len nejaký prechodný hosť; daj mi všetko čo máš. TERAZ.
Tieseň sa v ňom postupne rozpínala ako temnota, ako choroba ktorá sa nedala vyliečiť. Yunho sa ťahal s ním v prítomnosti aby zabudli na minulosť ktorú mali spoločnú? Dávalo to vôbec nejaký zmysel? Alebo sa načisto zbláznil?
„Hyung!“ zvolal za ním Changmin, „neviem čo ti Yunho natáral za nezmysli, ale prosím neodchádzaj akoby ťa niekto vyhodil! Prosím stoj! Stoj tam kde teraz stojíš!“ zložil na stôl všetko jedlo ktoré držal v náručí a pribehol k Jaejoongovi.
„Kam vôbec chceš ísť?“ podišiel k nemu Yoochun zozadu, „prídeš k nám, nariekaš, že si nevidel Junsu celé milénia a chceš odísť kvôli Yunhovi? Prišiel si len kvôli nemu, alebo aj kvôli nám?“
„Pravda, pravda,“ prikývol Changmin, „Yoochun sa po tvojom odchode stal mojim najobľúbenejším hyunngom. Vašu soulmate nikdy nenahradím, ale s láskou prijíma mojou one touch love.
Možno nie, pretože nikto z vás nie je líder. Jaejoong si sa s povzdychom usadil na gauč. Najobľúbenejší hyung, one touch love, všetko bolo zrazu tak príšerne vzdialené od neho. Yunho mal pravdu, nostalgia nie je príjemná vec v žiadnom rozsahu. Vyskytnúť sa tu opäť bolo akoby si prelepil oči negatívom starých fotografií a čakal kedy ich niekto opäť vyvolá a spraví z nich realitu. Bol si istý, že viac než čokoľvek na svete, Yunho túžil ochrániť pokoj a azyl ktorým toto miesto bolo. Tým, že sa tu opäť vyskytol, naznačil aké  dokážu byť múry krehké.
Nič neodišlo, dokonca moja fotka visí na stene.
„Nevzdychaj akoby si tu bol nasilu,“ pohoršene sa usadil Yoochun vedľa neho, „viem, že sme ti chýbali, preto si tu.“ Pohliadol kútikom oka na zápisník ktorý Jaejoong pevne držal vo svojich rukách.
Mohol si zavolať aby som ti ho priniesol...
„Máš pravdu,“ usmial sa Jaejoong, „som tu preto, že ste mi chýbali. Snažím sa za všetkým hľadať výhovorky. Som až tak veľmi neúprimný?“ zasmial sa krátko keď ho Changmin nežne buchol do ramena.
„Čím viac sa snažíš zastierať, tým viac si priehľadný svojim zastieraním,“ prikývol Changmin.
Jaejoong pohliadol do stropu. Jedno vedel na sto percent aj on, čím viac sa Changmin snažil znieť chytrejšie, tým menej mu rozumel. Díval sa do stropu tak dlho než sa Changmin urazil a znova ho buchol do ramena.
„Toto bol útok hyung!“ znova ho buchol do ramena.
„Kruci Changmin!“ pohladil si rameno, „trocha zľutovania k svojmu hyungovi!“ vrátil mu udretie.
Tento krát to bol Changmin ktorý pohliadol mučenícky do stropu. Jaejoong ho chvíľu sledoval než mu vrátil druhú ranu do ramena. O malý okamih mu dal tretiu ranu a rýchlo sa postavil  z gauča. Prebehol na druhú stranu a vzal si vankúš ktorým bol pripravený sa brániť.
„Takže,“ Changmin sa postavil a preplietol si prsty medzi sebou. V tichu sa ozvalo praskanie kĺbov.
„Nemyslíte vážne, že sa idete teraz—“ Yoochun ani nestihol dopovedať pretože Changmin a Jaejoong už boli v sebe. Ich päste lietali vzduchom. Kvákanie za oblečene aj za vlasy. Keby ich nepoznal, okamžite by zakročil. Všetko čo vyzeralo ako krvopotný a násilný akt bolo v podstate len predstavenie. Ani jedna z tých – na prvý pohľad – surových rád nebola taká tvrdá ako sa zdala.
„Máš šťastie hyung, že mám príšerný hlad...“ Changmin si priložil ruku na brucho. Prikrčene sa odobral do kuchyne k svojim zásobám jedla ktoré nechal na stole.
Yoochun sa postavil aby si prehliadol škody napáchané na svojej druhej polovičke. Mal pocit, že Jaejoongove tričko sa zväčšilo o číslo a jeho vlasy rozhodne neboli predtým v metlovom stave . Mohlo to byť aj horšie. Hlavne že sa deti zabavili.
„Je zaujímavé, že Yunho-hyung sa neukázal ani keď začul zvyky tretej svetovej.
„Yunho-hyung ma vykázal zo svojho veliteľstva. Útok Changmina by som mal chápať ako násilný akt vykázania.“
„Kraviny!“ zvolal Changmin z kuchyne.
„Tak vidíš,“ pousmial sa Yoochun, „kraviny.“
Tvoja prítomnosť zmizla. Všetko je iné. Yoochun sa usadil späť na pohovku. Chvíľu sa díval pred seba než ho prebral zo zamyslenia pohyb. Jaejoong sa usadil vedľa neho. Obaja sa odmlčali. Dívali sa takmer na to isté miesto na stene; Dong bang shin ki 2004. Človek by ani sám seba nespoznal, a pri tom to bolo len pár rokov dozadu. Dospieť, znamenalo, že priority sa náhle zmenia. Celý svet sa začne zrazu otáčať na správnu stranu a človek už nemá pomaly proti čomu bojovať. Všetky boje ktoré by mohol v dospelosti zvádzať sú príliš ťažké, a tak sa radšej vzdá.
Pred nikým kľačať nebudem. Bol tu však Yunho. Jeho Jung.
„Nemusíš mi hovoriť čo sa deje,“ prehovoril, „máš na to právo mlčať. Ja tomu rozumiem.“
„Je ťažké byť v pozícii v ktorej sa nachádzame,“ Yoochun k nemu otočil hlavu, „Jae...“
„Hm,“ usmial sa, „dávno mi nikto nepovedal Jae...“ postavil sa z pohovky, „kde je Junsu?“
„Na balkóne!“ zvolal Changmin z kuchyne.
„Do čerta ako to, že tak dobre počuješ a vidíš poza rohy maknae?!“ vrátil mu Jaejoong.
„SuperMin!“ zvolal z kuchyne.
„To tak,“ utrúsil si pre seba Jaejoong.
Prečo sa vôbec pobili? Z akého dôvodu mal vždy túžbu udrieť Changmina? Pretože sa nedal zvládať? Pretože jeho ústa nepoznali filter? Jeho veľká hlava bola všade. Poznal všetko, všade bol. Nebol pred ním únik. Tak znova, prečo sme sa pobili?
Zatiahol za sebou dvere od balkónu. Chvíľu ostal prekvapene stáť. Von začal padať prvý sneh. Skorý, jesenný sneh. Koniec októbra bol vždy šialený. Mal pocit, že v roku sú dva šialené mesiace, apríl a október. Jeho najobľúbenejší mesiac v roku vždy prinášal prekvapenia; napríklad skorý sneh.
„Junsu,“ založil si ruky na hrudi a podišiel k nemu bližšie.
„Hyung, mal si si vziať kabát,“ usmial sa, „akurát som sa v izbe prezliekal, keď som si všimol za oknom sneh...“
Prvý sneh ktorý minulý rok videl, začal padať neskoro v novembri. Aspoň mal ten pocit. Takmer pred rokom o takomto čase sedel s Yunhom u seba v izbe a zhovárali sa o ich spolupráci na ich vlastnej skladbe. Nechceš sa o tom zhovárať, ja to chápem. Každý máme v sebe časť, ktorú nikdy v živote nevyriekneme. Minulosť bola blízko, takmer ho objímala. Človek si málokedy dokázal zapamätať slová z konverzácii, celé vety ktoré sa sypali z úst toho druhého. Jaejoong nebol výnimkou. Avšak bolo pravdou, že v sebe mal časť, ktorú v živote nedokázal vyrieknuť.
„Ráno mi,“ Jaejoong si zašiel rukou do zadného vrecka odkiaľ vytiahol obálku preloženú na polovicu, „...prišiel tento list.“ Vytiahol list z obálky a podal ho Junsu.
Počas toho ako Junsu čítal, nervózne zovrel rukami kovové zábradlie a pohliadol dole na ulicu. Sneh padal z výšky na zem a jemu sa zdalo, akoby sa nachádzali kilometre nad priepasťou. Miloval výšky. Boli mu všetkým, nikdy sa nebál vysokých miest. Mal pocit, že sa nachádza niekde mimo všedného života, mimo dosahu zla a ľudí. Čím vyššie sa však nachádzal tým tvrdšie padol. Aspoň dlhšie letíš.
„Hyung,“ prerušil ho zo zamyslenia Junsu, „toto je... o... o tom únose?“ opýtal sa a okamžite otočil na neho hlavu.
Jaejoong nemo prikývol; „Nikdy sa to nedostalo na políciu. Ani neviem čo sa stalo s Eun. Vždy som bol v rukách ľudí zo spoločnosti. Sľúbili mi, že všetko vyriešia a nemám sa čoho báť,“ trpko sa zasmial.
Zhlboka sa nadýchol mrazivého vzduchu a zatvoril oči, „doteraz sa v noci budím, zamykám sa v izbe vo vlastnom dome.“
Junsu opäť pohliadol do listu. Pohľadom zišiel na samotný koniec kde bol nakopírovaný nečitateľný podpis. Videl už mnoho rôznych listov, podnikovú korešpondenciu, osobné listy, dokonca upomienky, ale na žiadnom z tých listoch nechýbalo čitateľne napísané meno odosielateľa.
„Hwan... možno to je s... alebo p?“ otočil list hore nohami.
„Junsu,“ zasmial sa Jaejoong, „to že si to otočíš hore nohami ti nepomôže.“
„Hyung, ale...“ pritiahol sa k nemu bližšie, „nie je v tom žiadne vysvetlenie. Prakticky ti len oznámili, že spoločnosť pod ktorou si pracoval sa prestala zaoberať riešením... je toto nejaký druh pomsty?“
„Myslíš?“ venoval Junsu pohľad plný irónie, „som rád, že si sa nemusel vždy zúčastniť rôznych porád a stretnutí Junsu.“ Vzal ho okolo ramien, „váš líder je úžasný a silný človek. Dôveruj mu nech urobí čokoľvek šialené.“
„To je hlúposť,“ pousmial sa Junsu, „čo ak bude chcieť skočiť zo strechy?“
Skočiť zo strechy. Skočím s ním. Nedopovedal mu na otázku, namiesto toho si oprel  hlavu o jeho rameno. Sledoval veľké chumáče snehu ktoré sa pomaly znášali k zemi. Keď pršalo, zvykol zatvoriť oči a načúvať šumu. Nič ho neupokojovalo tak ako príroda okolo. Čo by urobil ak by sa Yunho vzdal? Ak by prestal byť lídrom ktorého zvykol poznať? Len štyria ľudia v jeho okolí boli až nadprirodzene úžasný. Neuveriteľní, pretože boli tým, koho potreboval najviac zo všetkých. Nikdy sa s nimi nedokázal rozlúčiť; nikdy nechcel prestať patriť k dong bang shin ki. Túto skutočnosť nedokázal pochopiť nikto na svete len štyria určití ľudia. Nikto na svete nikdy nepochopí. Ak človek opustí svoj domov, neznamená to, že už viac svoj domov nemá. Život bol príliš krátky a plný príležitostí.
Nachádzaš sa príliš vysoko. Yunho by možno s ním nesúhlasil.
„Máme problém hyung,“ ozval sa po chvíli Junsu, „neviem či ti Yunho-hyung niečo povedal...“
Slová Junsu boli ako náhle prebudenie zo sna. Sneh bol zrazu chladný a mráz sa vtieral pod jeho oblečenie. Všetko bolo realita a nech sa ľudia z reality akokoľvek snažili spraviť poéziu, sneh nikdy nebol hebkou bielou prikrývkou.
„Potom ako Lee Soo Man odišiel, pár vecí sa zmenilo. Ako určite vieš, aj náš nový šéf. Yunho-hyung bol na porade kde mu predložili na podpis predĺžené zmluvy vrátane dvoch rokov v Japonsku.“
Kapitán svoju posádku  neopustí. Jaejoong na okamih zatvoril oči s povzdychom.
„Nepodpísali ste to, že nie?“
„Práve preto je Yunho taký odmeraný. Zakázal nám čokoľvek podpisovať. Povedal, že až vyprší kontrakt odídeme zo spoločnosti. Povedal, že máme na to silu, že môžeme odísť so svojim menom jedného dňa..“
„So svojim menom...“ vzal si od Junsu list ktorý vložil späť do obálky, „povedal som ti, aby si Yunhovi dôveroval. Junsu, sľúb mi...“
„Hyung,“ skočil mu do reči, „Yunho vždy hovorí, že si odišiel pre väčšie dobro.
Buď pyšný.
Prial by si vedieť o čom sa zhovárajú keď sa vypnú všetky svetlá a všetky aktivity skončia. Prial by si vedieť aké slová Yunho používa, keď potrebujú všetci ubezpečiť, že všetko bude v poriadku. Chýbala im jeho prítomnosť, alebo už naozaj žiadnu nemal? Nikomu neprebehlo mysľou; keby tu bol Jaejoong-hyung... čo by urobil? Bol odpísaný a stratený, alebo si to prial len Yunho?
„Ty vieš, že naša spoločnosť nedokáže zniesť určité aspekty nášho života. Radšej si vystrelím mozog z hlavy, než by som im dovolil aby ublížili nám všetkým.“
Jaejoongove slová boli pre Junsu ako ľadový šíp. Bodli ho hlboko a zachytili sa tam. Bol by schopný spraviť niečo podobné ako Jaejoong? Obetovať sa pre dobro ostatných? Už to viac neboli sebecké dôvody. Bez mihnutia oka sa Jaejoong zbalil aby ochránil to málo čo mali. Nebol paradox, že práve kvôli sebe samotnému musel Jaejoong odísť? Changmin ktorý lamentoval dlhé a tmavé noci o tom aký je Jaejoong nefér... kým si k nemu jedného dňa Yoochun nesadol. Junsu nevedel o čom sa vtedy zhovárali, ale na druhý deň Changmin poprosil Yunha aby sa mohol s Jaejoongom stretnúť. Boli to okamihy ktoré strávili všetci traja pýtajúc sa seba navzájom: je sebec?
„Si úžasný, hyung...“ v tom okamihu sa ich pozícia zmenila. Otočil sa Jaejoongovi v náruči a tvári si schoval k jeho krku. Potichu do seba potiahol slzy.
„Nechcem vás rušiť,“ potichu sa k ním vkradol Yunhov hlas, „ale zdá sa, že o chvíľu príde manažér... mal by si Jaejoong...“ nervózne si prešiel prstami po čele.
„Chápem,“ pustil Junsu a rukou mu zašiel do hnedých vlasov, „dávaj na seba pozor.“
Dostalo sa mu len slabé prikývnutie spoločne s takmer nezrozumiteľným; ty taktiež hyung.
Keď odchádzal namiesto buchnátu si vyslúžil od Changmina skutočné objatie. Junsu sa k nemu prirútil hneď potom s očami červenými od plaču. Silne ho objal a prikývol na všetko čo mu Jaejoong šepol do ucha. Najdlhšie lúčenie prebiehalo s Yoochunom. Ani jeden sa nechcel pustiť toho druhého.
„Fakt si neznesiteľný Jae... ako tá tsunami...“ zasmial sa a hneď na to ucítil ako ho Jaejoong objal ešte silnejšie, „už nemôžem dýchať...“
„Tsunami sú už raz také Chunnie, utopia ťa,“ odtiahol sa od neho s úsmevom, „uvidíme sa...“ pohliadol na ostatných.
„Odprevadím ťa,“ ponúkol sa Yunho.
„Vezmite to po schodoch, manažér-hyung nikdy po schodoch nechodí aj keď by sa mu to zišlo,“ neodpustil si Changmin poznámku.
„Jedného dňa za tieto poznámky dostaneš po hube dongseang,“ varoval ho Jaejoong a skôr než sa k nemu stihol Changmin natiahnuť celým telom aby ho aspoň ťapol po ramene, Yunho vzal Jaejoonga za ruku a spoločne vyšli z bytu.
„Tomu hovorím bias mode!“ ozvalo sa spoza zatvorených dverí vysokým hlasom. Changmin bol skutočne úplne všade.
„Nevedel som, že som tvoj bias, drahý líder-sshi,“ podpichol ho Jaejoong.
„Už pár rokov, asi desať...“ odvetil sucho Yunho.
Potichu spoločne zišli prvé a druhé poschodie, než sa Jaejoong zastavil uprostred schodov a pohliadol na Yunhov chrbát. Najskôr mal pocit, že sa všetci budú sťažovať aký je Yunho nepríčetný, že sa zmenil a neodvádza svoju prácu tak dobre ako predtým. Zdalo sa, že Yunho pritvrdil, nie na členov skupiny ale na spoločnosť ktorá sa snažila z nich spraviť odstrašujúci príklad.
„Junsu mi povedal.“
Yunho sa chvíľu zdráhal s akoukoľvek reakciou. Hlavne nechcel nič riešiť v medziposchodí kde mali aj steny uši hlavne odvtedy čo sa sem nasťahovali. Zišiel posledné schody na prvé poschodie. Oprel sa o stenu pri veľkom okne a čakal kým sa k nemu Jaejoong pridá.
„Urobil si správnu vec,“ vložil si ruky do vreciek, „Yunho... nebuď na seba tak tvrdý.“
Neprišla k nemu žiadna odpoveď. Namiesto toho Yunho sklonil hlavu a oprel si ju o jeho rameno. Ubehlo niekoľko desiatok sekúnd než sa Yunho opäť pohol. Najskôr mal Jaejoong pocit, že vari plače, alebo sa snaží zadržiavať svoj plač, preto sklonil hlavu.
„Yunho...“ vyriekol potichu jeho meno. Vytiahol ruku z vrecka od kabátu a prstami zašiel do jeho hnedých vlasov.
„Tak skurvene moc mi tam chýbaš...“ šepol, „občas mám chuť sa zbaliť a vypadnú na druhú stranu sveta aby ma už nikto nikdy nenašiel.“
„Môj milovaný líder-sshi,“ objal Yunha okolo krku, „obetoval si toho pre mňa tak veľa... nedovolím, aby ťa prinútili to teraz vzdať. Vždy si bol náš bojovník.
„Nikto sa ti nikdy neospravedlnil,“ pretiahol svoje ruky okolo Jaejoongoveho útleho pásu, „nikto ti nikdy nepovedal prepáč... ublížili ti a nikdy sa neospravedlnili.“
Mal pravdu. Ani v tom hlúpom liste ktorý dostal ráno nestálo slovo s ľútosťou Vám oznamujeme. Nikto mu nikdy nepovedal prepáč, že som sa k tebe choval ako k odpadu... ani prepáč, že som ťa opakovane udrel do tváre... všetci mlčali.
„Už to nepotrebujem, ich ľútosť nikdy nebude skutočná Yunho-yah, nikdy.“
Prerušili ich zvuky ktoré prichádzali z prízemia. Nasledoval výťah ktorý sa rozsvietil. Šípka na ovládaní ukazovala pohyb výťahu smerom dole. Obaja si boli istý, že práve dorazil manažér. Ticho čakali než nastúpil do výťahu a nechal sa vyviesť hore na poschodie.
„Zvládneš to Yunho! Už im nedovoľ ďalej sa s nami zahrávať. Tak tiež si len človek a—“
Skôr než dopovedal, Yunho mu vzal slová z pier svojimi vlastnými. Náruživo ho zovrel v náruči a prehĺbil ich spoločný bozk v takmer neznesiteľný. Hrýzol a ťahal Jaejoongove pery akoby sa lúčili navždy. Nezastavil v sladkom okupovaní jeho pier kým neucítil kovovú príchuť na jazyku a nezačul Jaejoongove bolestivé a tiché zastonanie.
„Sakra,“ Jaejoong si olizol pery, „Yunho ani nemáme rovnakú krvnú skupinu...“
„Idiot,“ zasmial sa potichu Yunho. Položil si opäť hlavu na jeho rameno a zatvoril oči; „len chvíľu...“
Len chvíľu so mnou čakaj, než naberiem odvahu čeliť svetu.
„Nedaj sa zmiasť, Yunho, nikdy nepochopia ničomu... nikdy...“ pevnejšie ho so slzami v očiach objal, „nikdy nepochopia čo všetko sme museli znášať, čo všetko musíme znášať... nikdy nepochopia...“
„Jaejoongie...“ šepol v blízkosti jeho krku. Znova a znova vdychoval do seba jeho neurčitú vôňu a mäkkosť. Nenávidel jeho odchody a príchody. Nenávidel svet okolo nich, ktorý sa k ním neustále choval kruto a majetnícky, akoby boli verejným majetkom. Chcel byť s Jaejoongom prirodzene.
„Nikdy nepochopia aké to je, žiť pre niekoho koho si nemôžeš... pre seba vziať, vlastniť ho a ukázať celému svetu, že je len tvoj... je to len naše.“ Pohladil Yunha po chrbte.
„Už len preto, sa oplatí bojovať,“ na Yunhovej tvári sa objavil úsmev.
Nechcel stagnovať, potreboval zmeniť svoje okolie a hlavne nechať voľný priechod svojmu charakteru. Vedel, že jedného dňa sa bude dívať za seba a mnoho vecí oľutuje, ale kto by nedokázal občas ľutovať rozhodnutie ktoré musel človek spraviť behom pár okamihov? Mať celý život na rozhodovanie sa o maličkostiach ktoré tvorili celok, bolo nemožné. Aj keď mnoho vecí pokazil, dostal sa vďaka všetkým rozhodnutiam práve na toto miesto. Bola to prítomnosť kde bolo všetko svojim zvláštnym spôsobom v poriadku.
Nedovolím aby si ľutoval čo len jeden deň strávený so mnou. 

3 komentáre:

  1. Naozaj to už muselo skončiť? T_T
    Scénka s Jaeho príchodom a súbojom s Minom ma pobavila, celé to na chvíľu vyzeralo ako pekný bezstarostný život, ktorý si zaslúžia... A som rada, že sa Yunho rozhodol postaviť proti SM :3 Inak obsah toho listu by ma zaujímal :D
    Skvelá práca a som zvedavá na prológ ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tak strašně rychle to uteklo. Že se mi ani nechce věřit tomu, že dneska čtu poslední díl. Sice jsem na tuhle povídku narazila někdy v polovině, ale nelituju toho času, který jsem strávila u téhle dokonalé povídky, u mojí milované skupiny, u mého nejmilovanějšího páru YunJae. Teď už mě čeka jen dodatek v podobě epilogu. I tak se na něj těšim...
    Jsem ráda, že se Yu postavil společnosti. A že ho kluci podpořili a nenechali ho v tom samotného.
    Jen je mi líto, kolik příkoří na nich bylo napácháno. A nikdo s tím nic neudělal...
    Těšim se na epilog, kde snad bude Yu s Jaem...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Uz je to rok co? uzasny rok s touto poviedkou. ja viem, ze sa mozno niekto srazuje ze ti zo vzdy trva (ja len v dobrom :D) ale stoji to vzdy za to. kvalita aj dlzka kapitol bola vzdy na jednodku. potrebovala by som este tak 10 dalsich kapitol :D uzasni boli a to ani nehovoril o Jaejoongovi. urobila si z neho niekoho koho skoro vobec v poviedkach nevidam. zlomila si ten stereotyp! (tlieska nadsene). som rada ze som mohla zanechat komentar pod kazou kapitolou!
    Yunho sa pobil so vsetkym statocne. tento pribehol bol pre oboh velmi tazky. musim povedat, ze to zvladli najlepsie ako mohli! som zvedava na epilog! moc sa tesim!

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť