utorok 11. novembra 2014

Wild Wild Angels XXIII. (Kdekoľvek na svete)

Fandom: DBSK
Žáner: Psychologické, dráma, romantika
Upozornenie: slash, vulgarizmy, násilie, (možné OOC)
Veková prístupnosť kapitoly 15+
Stav: Nedokončené
Počet slov: 4375
Čo vlastním: uh
Čo som počúval: Lauren Aquilina - Talk to Me
Obsah: Je pravda, že oči sú bránou človeka do jeho duše. Výzor nám prezrádza, ako sa človek o seba stará. Šaty robia človeka... všetky tieto teórie sú v prípade Jaejoonga zbytočnou špekuláciou. Chlap s tvárou anjela, v sebe skrýva diabla. Postavil sa proti celému svetu, aby získal muža za ktorým stojí celý svet. Podarí sa Jaejoongovi získať Yunha a opustiť s ním SM entertainment, alebo ostane stáť osamelý na ceste ktorú si zvolil?

Takže, týmto oznamujem, že táto kapitola je predposledná. Áno, logicky budúca kapitola je už posledná a tým to všetko nadobro skončí! 



♣♣
Yunho by prisahal, že pre ním sedí samotný diabol. Všetko čo vyžarovalo z Jaejoonga bola temná aura. Ani jeden jediný úsmev ktorý by mu venoval. Kamenná tvár, telo napnuté.
Sedel naproti Yunhovi, noha cez nohu a ruky zložené pokojne v lone, akoby sa nič nedialo. Keby sa netváril ako vytesaný z mramoru, atmosféra by bola úplne iná. Ak aj bol nervózny nedal to nikomu najavo. Vyskytoval sa chladne ako kat a pôsobil ako náhla klimatická zmena. Yunho sa čudoval, že sa steny ešte nepokryli inovaťou.
Nevedel čo sa honí Jaejoongovi hlavou. Jeho matka sedela hneď vedľa, a tak obaja mali dokonalý výhľad na zmrznutú sochu v podobne Jaejoonga. Možno sa snažil svojim postojom zastrašiť jeho matku, možno sa snažil dať najavo, že pokiaľ sa veci nevyjasnia, nepohne sa z miesta; možno len nevedel ako sa má cítiť v prítomnosti ženy ktorá ničila Yunha zvnútra navonok a vo všetkých smeroch.
Minúty ubiehali a matka sa dívala do zeme, zatiaľ čo Yunho mlčky objímal teplú šálku s čajom. Mal pocit, že niekto umrel. Bol jej synom – jediným synom a obaja vedľa sedeli, akoby sa videli prvý krát v živote. Jaejoong mlčal a tak mlčal aj Yunho. Mlčali všetci traja.
Yunho, Yunho bojuj!
Jaejoong nepredpokladal podobnú katastrofu. Mlčanlivosť a smútok v Yunhovej tvári. Možno keby nezahliadli ako jeho matka odchádza, všetko by bolo jednoduchšie. Zranený jej odmietnutím a odporom nedokázal zo seba vydať ani jeden jediný hlások. Bol s ním navzdory akejkoľvek nenávisti ktorú jeho matka k nemu prechovávala.
„Mala si nejakú... dôležitú schôdzku, alebo tak?“ opýtal sa Yunho potichu. Akoby náhle našiel svoj stratený hlas. Musel si odkašľať a znova sa napil čaju.
„Tak trocha,“ odvetila.
„Volal som otcovi ráno a ten tvrdil, že máš celý deň voľno.“
„Bolo to nečakané.“
Jaejoong ich sledoval. Celý ich vzťah syn – matka bol rozpraskaný. Puto bolo nalomené a obaja sa dívali do zeme. Viac než dvadsať rokov od nich odletelo ako vták na ceste do teplých krajín. Za všetko mohla jedna nezhoda, jedna hádka a on – Kim Jaejoong, rozvracač vzťahov a rodín. Možno to mal v krvi; možno bol prekliaty už od narodenia, keď ho jeho matka musela odložiť. Teraz sa mstí každej šťastnej rodine, každému šťastnému páru. Keby Yunha odmietol, bol by so ženou? Bol by s iným mužom? Keby ho vtedy odmietol a potlačil svoje vlastné city, kam by sa obaja podeli?
„Sme tu preto,“ Yunho pohliadol do šálky, „aby sme urovnali naše vzťahy.“
„Preto musel prísť aj on?“ hlavou kývla smerom na Jaejoonga.
„Vari sa ho to netýka?“ Yunho otočil na ňu hlavu. Chvíľu si prezeral jej chladný výraz v tvári. Zamračil sa a s povzdychom zaklonil hlavu, „prečo to robíš?“
„Nepatrí do našej rodiny!“ zvýšila hlas, „a neviem prečo by som s ním mala niečo urovnávať keď s ním ani nechcem mať nič spoločné!“
„Ale ja s ním mám veľa vecí spoločných,“ odvetil pokojne Yunho. Odložil šálku na stôl a otočil sa znova na svoju matku. „Nemusíš ho akceptovať ako môjho milenca, ale nechcem aby sme sa hádali. Nemusíš akceptovať moje rozhodnutia, ale to, že ich robím a že ty ich neakceptuješ, neznamená, že ťa mám... menej rád, že ťa menej rešpektujem. Jednoducho sa nezhodneme a to je predsa úplne normálne vec.“
Jaejoong otočil zrak na Yunha. prvý krát po dlhej chvíli sa pohol. Zložil nohy vedľa seba. Mlčal a nereagoval na nič čo Yunhova matka povedala. Nikdy sa nenechal urážať, ale zároveň vedel, kedy má držať jazyk za zubami aj keď to bolo nepríjemné. Ten problém bol medzi Yunhom a jeho matkou. On bol ten problém a problémy mlčia. Tie sa len vyskytujú a čakajú kým ich niekto vyrieši. Problémy nemajú právo rozprávať.
„Som tvoja matka a chcem pre teba len to najlepšie. Možno to jedného dňa pochopíš, až ostaneš sám na staré kolená!“ ani jediný krát sa na neho nepozrela.
„Možno jedného dňa pochopíš,“ začal Yunho, „že som mladý a nechcem začať žiť až na staré kolená.“
Yunho mal veľkú túžbu vychovávať vlastné deti. Postaviť si s nimi vlastný svet, vychovať ich k lepšiemu a dávať im všetku lásku ktorú má. Mať ženu a rodinu ktorú by nikto neodsudzoval. Hlboko vnútri by cítil potrebu a pochovaný cit. Na všetko sa dá zabudnúť keď sa sústredí na niečo iné. Ak by si založil rodinu, zabudol by na neho. Dni plné detí by boli krátke a Yunho by bol unavený. Jeho cit, a ich spoločný život by vybledol ako farby na obraze.
Pamätáš ako si so mnou chcel napísať skladbu? Ako si plakal v mojej náručí, a pri tom svet nikdy nevidel tvoje skutočné slzy. Pamätáš si ešte prečo si so mnou chcel napísať skladbu? Obaja sme sa cítili osamelí.
Chcelo to viac ako jeden rozhovor. Tí dvaja by potrebovali dvanásťtisíc sedení. Ak mal niečo povedať, tak bola vhodná chvíľa, pretože opäť nastalo ticho.
„Je hlúpe sa odcudzovať,“ odvetil Jaejoong, „aký to má vôbec zmysel? Vari niekoho zabil? Myslel som, že ľudia majú tieto veci radi, keď môžu urobiť niekoho šťastným. Pokiaľ viem, tak Yunho ma robí šťastným a ja robím šťastným jeho a o to predsa v živote ide, nie?“
„Môj syn!“ odtiahla sa od opierky gauču, „pôjde kvôli tebe do pekla a to je vec ktorá je neakceptovateľná!“
„Oh,“ Jaejoong predstieral šok, „tak prečo mu nevytvoriť peklo už na zemi, to je prese to čo na ľuďoch obdivujem,“ povzdychol si, „túto zainteresovanosť v boha, a pritom sa odvážia niekomu rozbiť nos a siahnuť na jeho slobodu. Toto je presne ten druh pokrytectva ktorý u veriacich ľudí nenávidím. Oháňate sa peklom a bohom len vtedy keď vám to vyhovuje. Prečo sa vôbec snažím? Prečo nejdete to pekla Vy?“ postavil sa z gauča, „za to, že ste siahla na blížneho svojho? Mal by som Vás zažalovať, alebo Vám odpustiť ako kresťan?“
Yunhov pohľad sa prekvapene zastavil na jeho tvári. Nemohol odtrhnúť oči od Jaejoongovej pokojnej a predsa chladnej tváre. Poznal ho polovicu svojho života, poznal jeho odvrátenú stránku, zažívali spoločne krízy kde si dokázali neuveriteľne ubližovať, ale za každým, bol Jaejoong k starším ľuďom slušní.
Má pravdu Yunho. Uvedom si, že sa len bráni.
„Povedala som ti, že to nie je dobrý nápad Yunho,“ postavila sa z pohovky, „uvrhne ťa do problémov a zatratenia. Keď potrebuješ práve toto...“ poukázala rukou na Jaejoonga akoby bol výstavnou figurínou v výkladnej skrini.
„Ja nechcem byť drzý ani útočný,“ obránil sa Jaejoong, „ja len meriam tým istým metrom. Nehovorí sa, čiň druhým to, čo chceš aby činili tebe? Kde sa podali ostatné výňatky z Biblie? Naozaj si myslíte, že som tak hlúpi?“ pokrútil hlavou, „každý ste rovnakí. Slová pre vás majú váhu len vtedy keď to osobne potrebujete.“ Postavil sa z kresla a pohliadol na Yunha, ktorý ho prekvapene sledoval.
„Boli ste dnes na spovedi?“ opýtal sa jej, „alebo včera? Vyspovedali ste sa z môjho napadnutia? Z urážok a súdenia druhých? Myslím, že som nakoniec nemal chodiť.“ Usmial sa na Yunha.
„Počkám ťa v aute,“ riekol smerom k Yunhovi a otočil sa na jeho matku. Jemne sa uklonil a odišiel  z domu.
Yunho sklonil hlavu a pohliadol si do dlaní ktoré mal voľne položené v lone. Sledoval svoje dlhé a štíhle prsty. Hlavu mal plnú otázok, plnú prosieb. Keby existoval akýkoľvek spôsob ktorým by mohol zmeniť pohľad sveta. Ľudské srdce dokázalo zmäknúť vždy až keď sa prihodila nejaká tragédia. Bol to krutý paradox a on nechcel aby sa niečo podobné stalo aj v jeho rodine. Nechcel aby si museli s Jaejoongom ublížiť len aby ich niekto prijal.
Nasledujúce minúty ubiehali neuveriteľne pomaly a Yunho netušil ako sa má vymotať z trápneho ticha ktoré nastalo. Jeho matka sa usadila vedľa a obaja mali pocit, akoby sedeli po boku cudzinca.
„Naozaj by som si to prial,“ ozval sa Yunho potichu.
„Ja viem,“ odvetila mu matka a zdĺhavo si povzdychla, „snažím sa ťa chrániť, a pritom ty to nepotrebuješ.“
Nepotrebuješ. Stále potrebujem niekoho kto sa zaujíma, kto ma bude opatrovať a chrániť.
„Jaejoong to zvláda dobre,“ povedala neprívetivo, „čo zmôžem... ani jeden z nás ako sa zdá, nevedel kto to je!“ postavil sa a vzala svoju a Yunhovu šálku od čaju.
„Chceš tým povedať, že nepoznám Jaejoonga?“ prekvapene ju nasledoval do kuchyne.
„Yunho,“ odložila špinavý riad do umývadla, „nikdy ho nespoznáš dostatočne na to, aby ťa už ničím neprekvapil. Tak isto ako tvoj otec dokáže ešte stále po rokoch manželstva prekvapiť mňa.“
Yunho sa mlčky díval na vodu ktorá stekala do umývadla; na biele šálky ktoré začala jeho matka umývať. Znova sa mu vynorili v hlave Changminove slová; si si istý, že miluješ toho pravého  Jaejoonga? V posledných dňoch mu tieto slová zneli v hlave príliš často. Boli to pochybnosti o Jaejoongovi alebo pochybnosti o ňom samotnom? Prečo vlastne toľko Jaejoonga miloval? Prečo sa k nemu obracal o pomoc, prečo mu nedokázal odolať? Padol pred ním na kolená a Jaejoong ho vždy zdvihol späť na nohy. Usmial sa a pokrútil hlavou; nie Yunho, ty nebudeš kľačať pred nikým. Ty ani ja.
„Nevedela som, že konvertoval,“ vypla vodu a otočila sa na Yunha ktorého svojimi slovami vytrhla z myšlienok.
„Kto?“ prekvapene na ňu pohliadol.
„Jaejoong, nevedela som, že konvertoval na kresťanstvo. Myslela som, že je budhista.“
„Nekonvertoval,“ odvetil Yunho takmer hlúpo, „ako si na to prišla?“
„Tie veci o ktorých hovoril...“
„Jaejoong nekonvertoval,“ zamietol okamžite, „neviem o tom!“
„Takže,“ pohliadla svojmu synovi do očí a vzápätí sa odmlčala. Zdalo sa, že obaja myslia na to isté.
Ticho sa predlžovalo a obaja pochopili, že myslia na tú istú vec. Yunho si bol takmer istý, že Jaejoongov výskum nezahŕňal len právo. Zrazu stál pred ním jeho milenec obrnený znalosťami, obrnený niečím o čom nikdy nemusel premýšľať a to len pre neho.
Pretože ubližovala teba.
Yunho sa takmer bez dychu usadil na stoličku za stolom. Vložil si tvár do dlaní a pomaly vydýchol aby zadržal slzy.
Kedy začneš myslieť na seba Jaejoong? Kedy začneš myslieť len a len na seba?
Ucítil teplú dlaň na svojom chrbte. Hladila ho v krúživých pohyboch ako malé dieťa. Mohol si dovoliť ako malé dieťa, teraz áno. V náručí svojej matky bol stále len malé dieťa. V žiadnej inej náručí sa necítil tak nevinne a krehko ako teraz. Pretože to, čo mu dodával Jaejoong, bola istota a sila. Cítil sa pri ňom ako človek ktorý by dokázal zdolať hory a armády. V náručí svojej matky bol krehký a opatrný.
„Mala som dosť času na to, aby som premýšľala,“ pohladila ho vo vlasoch, „o všetkom čo sa stalo. Viem, že som sa zachovala príšerne. Ublížila som, a mohla som ho vážne zraniť. Veľmi ma to mrzí.“
„To povedz jemu,“ stiahol ruky zo svojej tváre,“ zaslúži si tvoje ospravedlnenie.“
„Ja viem, a potom čo dnes povedal, myslím, že som sa nechala príliš uniesť pudmi matky. Nedokážem si predstaviť, že budeš v tom svete vystavený tým najhorším slovám a násiliu. Nedokážem si predstaviť, že len Jaejoong, on sám, sa bude starať o môjho jediného syna. Nedala by som ťa nikomu na svete.“ Sklonila sa a vtisla mu bozk do vlasov.
Pretože ublížila tebe.
„Ja som taký idiot.“ Znova si vložil tvár do dlaní, „vždy som bol idiot.“
„Yunho,“ bezradne sa usadila vedľa neho.
„Nikdy som ho nechápal. Povedal som mu, že je sebec! Vyčítal som mu veci, ktoré nemali žiadne opodstatnenie. Viem, že chcel odísť skôr než sa náš vzťah prevrhol. Viem, že chcel vziať so sebou Yoochuna... ale prečo som sa do čerta nepokúsil mu porozumieť? Prečo som sa na to díval len z tej stránky... z tej jednej blbej stránky a nazval som ho sebcom.“
Nedokázala mu pomôcť. Yunho objavil chybu sám v sebe a to bolo precitnutie ktorým si musel prejsť úplne sám. Videl Jaejoonga ako človeka o ktorého sa musí starať, ako člena skupiny ktorý je síce najstarší, ale lídrom bol stále on. Boli rodinou a zároveň najlepšími priateľmi. Jaejoong bol vždy viac. Jaejoong bol tichý a hlučný zároveň. Jaejoong rozdával svoju lásku na vôkol akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Privádzal ostatných členov do rozpakov svojimi slovami – nevedomky, že niečo podobné si ľudia môžu zle vysvetliť. Vždy len chcel, aby sa všetci cítili milovaní aby sa cítili ako doma, pretože nezáležalo kde Jaejoong bol, svoj pravý domov nikdy nezažil. Pravý domov s pravými rodičmi.  Kdekoľvek Jaejoong bol, kdekoľvek na svete, chcel aby sa všetci cítili ako doma. S ním.
Pretože keby jedného dňa zmizol, keby umrel, keby prestal existovať, čo by mi ostalo? Nejaké miesto.
Changmin bol naštvaný, Changmin besnil, Changmin chcel vysvetlenie, Changmin kričal: vraj rodina! Vysvetli mi to! Prečo odchádzaš?! Changmin to vedel celý čas. Mal strach, že Jaejoong ostane sám, že oni ostanú sami a priepasť ktorá po ňom ostane sa bude zväčšovať aj v ich vnútri a to ich nakoniec rozoberie. Obviňujúc jeden druhého, hľadajúc novú harmóniu...
Navždy piati.

         Jaejoong nevedel čo so sebou. V aute mu bolo dlho a nakoniec musel vypnúť aj rádio aby nevybil autobatériu. Díval sa chvíľu do stropu, potom sa vyzul a vyložil si nohy na dosku a nakoniec na sedačku vedľa. Ostal opretý o dvere a díval sa na svoje chodidlá v čiernych ponožkách. Prstom si začal preberať nitky v dierach na nohaviciach a nakoniec začal tieto dizajnérske dierky počítať. V hlave mu znelo; si trhan Joongie.
Minúty sa menili na celé hodiny a Jaejoong sa nakoniec otrávene rozhodol prejsť sa po okolí. Nech Yunho potreboval koľkokoľvek času, bol ochotný mu dať. Aby bol schopný tam ostať a prespať, on by prespal v aute a ráno by mu nadával, že jeho chrbát sa stáča do špirál. Špirály mu nakoniec pripomenuli hororovú mangu Uzumaki. Rozhodol sa, že začne hľadať špirály v okolí.
Prechádzal okolo rodinných domov ktoré boli roztrúsené po okolí medzi stromami a kríkmi. Všade vládol pokoj a obloha sa pomaly menila na tmavé oko. Nevedel ako ďaleko už zašiel ale chlad ktorý padol k zemi ho prinútil vráti sa späť. Chcel zistiť koľko času ubehlo od jeho malej výpravy do neznáma takže začal hľadať svoj mobil po vreckách aby si neskôr uvedomil, že ho nechal pohodený v aute na sedačke. S otráveným povzdychom sa vybral po chodníku späť.
Možno ma už Yunho nebude chcieť. Možno ho matka presvedčila o tom, že som samotný diabol.
„Tiež by som mohol vedieť kedy sklapnúť.“
Zrazu mal chuť na dlhý pokec s Yoochunom. Chcel si s ním sadnúť na balkón s kartónom piva a rozprávať sa dlho do rána. Yunho by ich našiel o šiestej ešte sedieť na zemi a okamžite by ich vykopal do postele. Nadával by akí sú nezodpovední a že ho zabije ak nebude chodiť spávať na čas.
Jaejoong, zabijem ťa ak nebudeš mať dostatok spánku.
Pousmial sa nad svojimi myšlienkami ktoré mu v hlave zneli Yunhovým prísnym hlasom. Nakoniec aj keby sa Yunho rozhodol ho opustiť, mohol by mať tieto svoje tajomné myšlienky v Yunhovom hlase.
„Fakt som idiot, a k tomu sa zhováram sám so sebou.“
Čo horšie sa mohlo stať, zrazu pri ňom zastalo čierne auto. Jaejoong automaticky odstúpil pár metrov na bok a díval sa na stmavené sklá čiernej Kii. Okienko sa stiahlo a Jaejoong pohliadol na najstaršieho Junga. Yunhov otec sa usmial a mávol na neho rukou aby si nastúpil. Jaejoong sa chvíľu sám so sebou v duchu dohadoval o tom, že nemôže byť tak ďaleko od domu aby potreboval odvoz. Keď si však uvedomil aká tma na neho náhle padla, vďačne nastúpil na miesto spolujazdca.
„Čo tu robíš? Uprostred cesty? Myslel som, že si s Yunhom vnútri?“ pridal plyn.
„Bol som, ale nejako sa zdá, že sa radšej vždy stiahnem do ústrania než by som sa mal s Vašou manželkou hádať,“ odvetil skromne.
„Takže sa spolu ešte stále zhovárajú? To je dobré znamenie,“ prikývol.
Jaejoong sa odmlčal. Pohliadol von oknom kde v tme žiarilo pouličné osvetlenie a okná domov. Ani nie o minútu boli pred bránou. Nie, nebol som tak ďaleko.
Obaja vystúpili z auta. Jaejoong prešiel k svojmu BMW a odomkol dvere. Zo sedačky si vzal mobil a prehliadol si zmeškané hovory. Zdalo sa, že dnes  ho nemal nikto v pláne zháňať. Jediný zmeškaný hovor bol od Yoochuna. Aj keď sa spoločnosť ubezpečovala, že sa nikdy nebudú s ním kontaktovať, bolo to takmer smiešne. Naučiť sa pár čísel naspamäť, keď sa celé roky dokázali učiť zložité choreografie.
„Pôjdeme dovnútra,“ navrhol Yunhov otec. Vzal ho za rameno a odmietal počúvať akékoľvek námietky.
„Oppa! Oppa!“ z vysvietenej verandy na nich kričala a mávala Jihye, „som rada, že si živý a celý! Yunho ma poslal za tebou aby si nebol sám hneď ako som prišla domov. Radšej som mu nepovedala, že v aute nie si, inak by prevrátil celé susedstvo hore nohami.“ Zasmiala sa.
„Čo ak by ma niekto uniesol, Jihey?“ smutne na ňu pohliadol, „už by sme boli za hranicami!“
„Oppa!“ zvolala na neho rovnako smutne.
„Jihye! Myslel som, že máš o mňa väčší strach...“ jemne sa zahryzol do spodnej pery.
„Oppa! Prestaň okamžite!“ rozhodila rukami a skočila mu okolo krku.
„Bože dievča,“ zasmial sa Jaejoong, „ty si deň odo dňa vyššia a vyššia. Tieto Jung gény sú nejaké čarovné.“
„Sú to kvalitné gény!“ pochválil sa otec a odomkol dvere od domu.

         Jaejoong sa ocitol pri stene ako tieň. Keby mali v miestnosti sochu vysokú ako je on, ukryl by sa za ňu a predstieral by jej tieň. Cítil sa zvláštne. Nikdy neprebýval v tomto dome príliš často. Nakoniec, za celý život tu bol možno len tri – štyri krát, viac nie. Dom Jungových bol vzdialený, bol to iný svet. Trocha chladný a pre neho nehostinný.
„Jaejoongie,“ pritiahol sa k nemu Yunho s úsmevom, „bol si celý čas v aute?“ obaja sa hlúpo usmievali pred seba. Obaja túžili splynúť so stenou.
„Nie, bol som sa prejsť. Pozerám, že žiješ a dokonca sa hlúpo usmievaš, Yunho.“
„Musím,“ vyceril zuby, „mal som srdcervúci rozhovor s matkou a myslím, že teraz požehná aj našej svadbe!“ prikývol.
„Svadbe?“ otočil na neho hlavu Jaejoong, „ty si ma chceš vziať?“
„To bolo... to bol príklad,“ vrátil mu pohľad.
„Vďaka bohu, už som sa zľakol, že na mne budeš skúšať manželské povinnosti ako daj mi dvadsať detí...“
„Tento vtip je už starý!“ ofučal sa Yunho.
„Ja som ho vynovil o manželské povinnosti.
„Tak tam nepostávajte ako dve sochy!“ zvolala na nich Jihye, „oppa poď!“ vzala Jaejoonga za ruku v pokuse ho odtrhnúť od druhej sochy – Yunha.
Obaja na seba pohliadli než bol Jaejoong proti svojej vôli odvlečený do jedálne. Yunho vedel, že nebude možné stráviť noc v tomto dome. Ani to nechcel. Nedokázal by sa prebudiť ráno vo svojej izbe, v malej posteli spoločne s Jaejoongom, zísť dole a tváriť sa, že je všetko v poriadku. S matkou si vyjasnil pár vecí, tie najväčšie a najtmavšie tiene boli zahnané. Neznamenalo to však, že všetko bolo zrazu preč ako nebo po búrke. Hlavný problém jeho matky, bolo akceptovať Jaejoonga. Nie ako muža, ale ako osobu ktorá sa snažila stráviť zbytok života a jej synom. Jaejoonga – jedine jeho nikoho iného. Jeho náturu, jeho životný štýl a jeho tvár.
Vieš, že budeš mať s ním mnoho problémov. Jeho tvár je nebezpečná! On je nebezpečný muž.
Keby si tejto skutočnosti Yunho nebol vedomí už vtedy pod stolom, nikdy by sa nedostali spolu tak ďaleko.  Bol nebezpečný pre ostatných, nie pre neho.
Pretože ublížila tebe.
Usmial sa, než vykročil do jedálne. Jaejoong mohol byť úplne sám na celom svete a stále by bojoval za neho. Len tak... proste pretože by chcel.
Je na čase, ti to oplatiť.

         O dva dni sa Jaejoong zišiel s Yoochunom v bare. Nebol to hocijaký bar, bol to bar v Japonskom Tokiu a Yoochun požaloval Jaejoongovi, že Yunhove konto je takmer vybielené spoločnosťou. Všetky penále sa násobili na seba a všetky peniaze ktoré si Yunho šetril takmer zmizli. Celé roky mohol rovnako pracovať úplne zadarmo.
Jaejoongova tvár okamžite skončila v dlaniach a neveriacky začal ňou krútiť. S hlbokým povzdychom si priložil pohár s pivom k perám a napil sa. Dokázal pochopiť, že sa Yunho necítil počas posledných mesiacov dobre, že mal veľa osobných aj pracovných problémov, ale aby nechal spoločnosť aby s ním podobne vyjebala tomu nedokázal pochopiť. Vari sa od neho nič nenaučil?
„Čo sa dialo počas posledných týždňov, je...“ Yoochun sa odmlčal. V ruke zovrel pohár a pohliadol do zlatistej tekutiny. „Jaejoong, ako vôbec prežívaš tie náhle zmeny? Nemali sme ani čas sa spolu pozhovárať?“
„Nie je to najhoršie. Čoskoro skončí súdny spor a ja budem...“ s úsmevom sa oprel o operadlo stoličky, „...budem proste...“ rozosmial sa.
Yoochun ho s úsmevom sledoval. Zdalo sa, že mu nezáleží na tom koľko nenávistí voči nemu začali fanúšikovia prejavovať. Jaejoong sa ocitol von z klietky do ktorej dobrovoľne vstúpil. Akoby všetci piati skočili do pasce. Každá radosť mala svoju odvrátenú stránku. Každému úspechu predchádzal neúspech a pád.
„Vieš,“ začal, „vždy sme sa museli nejako  zmieriť s určitou formou nenávistí od antifanúšikov a dokonca aj fanúšikov, nie je to pre mňa nič nové. Teraz ma budú nenávidieť len pre niečo navyše.“ Mykol plecom.
„Hovoríš ako Yunho. Ale asi máš pravdu. Nemôžeme to nejako extra ovplyvniť.“
Chýbali mu podobné hovory s Yoochunom. Nedokázal si pripustiť, že by jedného dňa prestali, všetko by prestalo. Ostal by sám niekde v ulici, v byte do ktorého by neprichádzala žiadna návšteva. Akoby sa ocitol na tom istom mieste ale v inom čase. Nedokázal si predstaviť, že by sa ich cesty už nikdy neskrížili.
„Je ťažké vyplniť tvoje miesto Jae,“ povzdychol si Yoochun, „je ťažké ťahať všetko v štvorici. Niečo chýba. Občas máš ten pocit, že niečo nie je v poriadku, niečo ti chýba... ale tento krát je to skutočné. Nie je to pocit, je to hmatateľné. Vlastne nehmatateľné,“ zasmial sa krátko na svojom vtipe.
„Chcem tým povedať, že tvoja prítomnosť zmizla. Nie je to len to, že si sa odsťahoval. Je to všetko ostatné. Úplne všetko.“ Pohliadol opäť do poloprázdneho pohára.
„Je to tým, že prakticky už nie si súčasťou dong bang shin ki.“
Jaejoong stiahol ruky zo stola. Tentokrát sa ho tieto slová dotkli hlboko. Neboli to tie hlúpe nadávky, postoje fanúšikov, ktoré sa snažili dostať pod jeho kožu, bol to Yoochun, jeho soulmate. Už nebol súčasťou skupiny ktorú pomohol budovať. Jej prvým členom, jej hlavným vokalistom a tvárou. Ten vždy otravný hyung sa vyparil. Boli ešte oni dvaja soulmate?
„Nie oficiálne, mrzí ma to, pretože... chcel by som to všetko späť. Ja viem, že sme chceli odísť spolu, ale keď ťa vidím... keď vidím všetko čo si stratil... som k tebe asi krutý.“
Jaejoong sa díval pred seba akoby mu niekto uštedril facku. Tak štipľavú a horúcu, že sa mu z nej tlačili do očí slzy.
Som rád, že som neodišiel – toto boli Yoochunove slová. Slová človeka ktorý bol ochotný s ním odísť len preto že on bol Jaejoong.
„V tom prípade som rád, že si neodišiel Yoochun,“ postavil sa od stola, „a áno, je to pre mňa ťažké byť bez vás, ale svoje rozhodnutie neľutujem a ak budem musieť, potichu rozložím celú spoločnosť späť na stavebný materiál.“ Po týchto slovách sa predral cez ľudí na toalety.
Rozložím celú spoločnosť späť na stavebný materiál.
Koľko hnevu a nenávistí musel Jaejoong držať v sebe voči ľuďom ktorí ich sprevádzali polovicu ich života? Odkiaľ sa ten jedovatý hnis vôbec bral? Kto mohol za jeho súčasný stav? Bývalý CEO, alebo niekto úplne iný, niekto konkrétny kto zasiahol do jeho života?

         Jeseň bola takmer v polovici. V tú noc sa chlad nepríjemne plazil pod oblečenie. Nebo bolo pod náporom hmly ktorá stúpala od rieky a miesto v ošumelej uličke pri večierke bolo po dlhom čase zabraté dvojicou. Yunho mal zrazu kopec práce spoločne s ostatnými. Ich život opäť skĺzol do rutiny. Rovnaké miesto aj čas ako vždy. Jaejoong mal na sebe dokonca rovnakú vestu s kožuchom na kapucni.
„Zastavíš sa u mňa cez víkend?“
„Nebudem môcť,“ odvetil Yunho, „máme prvé účinkovanie vo variety show. Junsu je z toho nadšený.“
Jaejoong chápavo prikývol. Vložil si ruky do vreciek od vesty a oprel sa o stenu večierky. Pohliadol pred seba. Kto je tu sám, Jaejoong?
„Som rád, že je všetko v poriadku.“
„Vďaka tebe,“ usmial sa Yunho, „je všetko v poriadku, aj keď by sa o tom dalo polemizovať.“
„Neumrel som predsa,“ zasmial sa krátko Jaejoong.
„Neprivolávaj nešťastie.“
„Yunho...“
Líder sa k nemu pritisol ako k najväčšiemu zdroju tepla. Objal ho okolo pásu a tvár zaboril do kožuchu na kapucni. Ruky preplietol okolo útleho pásu a vydýchol.
V ten večer viac slov nepadlo. Nič viac než skromné milujem ťa uvidíme sa, zavolám ti. Yunho sa celý čas ukrýval v náručí Jaejoonga akoby boli za jeho chrbtom príšery. Malé detské príšerky ktoré si každý človek so sebou ťahá počas života. Temná ulica Soulu, temná jeseň a chladná náruč počasia, to všetko bolo vzdialené keď sa mohol stúliť do náruče Jaejoonga. Cítil, že je zrazu všetko v poriadku. Ako ticho pred búrkou. Sľúbil Jaejoongovi, že sa pred neho postaví, bude ho brániť, pretože vo svete bolo príliš veľa ľudí ktorí mu ešte stále ubližovali.
Yunho učinil ten najväčší krok zo všetkých. Nič nebolo dôležitejšie než zmeniť situáciu v ktorej sa nachádzali. Jaejoong mal vplyv z vonku a on vplyv zvnútra. Jediné čo obaja museli spraviť, bolo nahnúť váhu pochybností akéhokoľvek idola pod krídlami spoločnosti SM.
Yunho sa potreboval zbaviť strašidiel ktoré si vytvoril v dospelosti. Aspoň o tých vedel, že nie sú nesmrteľné a môže sa ich zbaviť.

         Yunho sedel v kancelárii nového prezidenta spoločnosti už pol hodiny. Ten človek meškal úplne irelevantným spôsobom.  Nuda a hlad boli dva spúšťacie faktory posledných udalostí. Keby ho sekretárka nepustila dovnútra, keby Yunho dokázal obsedieť na mieste a netrápil ho prázdny žalúdok, nikdy by nezačal pochodovať po kancelárii. Nedíval by sa zvedavo von oknom a hlavne by sa nezačal hrabať vo veciach nového prezidenta.
Mám byť pyšný na niečo čo so mnou nechceš zdieľať? Prečo nie si pyšní so mnou?
Nové propozície o skupine dong bang shin ki ležali na stole ako obyčajný leták. Na vrchu bola veľká nálepka dôležité. Yunho prelistoval prvé stránky a sledoval štyri mená ktoré sa opakovali v právne záväznej forme. Posledná stránka bola doplnok zmluvy.
Dong bang shin ki (ďalej len „skupina“)  sa zaväzuje na dva roky presunúť svoje aktivity do Japonska. Zmluva sa zlučuje spoločne so zmluvou spoločnosti AVEX...
Kontrakt skupiny ktorý konči trinástym rokom, sa predlžuje o dva roky na pätnásť rokov. Platnosť tohto kontraktu nadobúda podpisom zmluvy a končí dátumom po dvoch rokoch od vystavenia zmluvy.
Yunho pohodil propozície na stôl. Spomedzi stránok vykĺzla fotografia skupiny. Všetci štyria stáli vedľa seba, na perách nastrojený úsmev.
Tak čo, Yunho, pôjdeš do pekla so mnou?
„Kdekoľvek na svete, Jaejoong...“ 

4 komentáre:

  1. Skvělý a hodně zajímavý díl.
    Jsem zvědavá, co dál podnikne Yunho, po přečtení té nové smlouvy.
    Těšim se na další díl, i když mě hodně merzí, že bude poslední...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. uz bude koncit? :( no... vsetko raz konci ze?
    chudak Jaejoong v aute :D nevedel co so sebou! ale ten koniec... no... zda sa, ze Jungovi stupla zlc na nebezpecnu hladinu. stavim sa, ze koniec bude este prekvapivy

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Poctivo sa hlásim s komentárom, ako som sľúbila ^^
    Škoda, že táto poviedka končí, veľmi som si ju zamilovala. A riadne sa mi páči, že Jae tu nie je to ,,chúďatko", ktoré treba ochraňovať a urobila si z neho silnú osobnosť a doslova tornádo :D
    Naozaj som si nemyslela, že si niekedy prečítam TAKTO dobrú poviedku od slovenského autora. Len tak si strčila do vačku polovicu vecí (vrátane kníh), čo som kedy čítala, akoby sa ani nechumelilo, obdiv, vážne... Priznávam sa, sama som chcela napísať Yunjae, ale už nemám odvahu :D
    V každom prípade, teším sa na poslednú kapitolu :)
    Btw, strašne v tejto poviedke nenávidím Yunhovu matku! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. milujem Jaejoonga ako tornádu, tsunami a čokoľvek čo je živelné a prírodné xD jednoducho tak na mňa pôsobí. Za tou krásnou tvárou sa skrýva tvrdý chlap ^^

      Odstrániť