pondelok 22. septembra 2014

Wild Wild Angels XXI. (Hĺbka tvojich očí)

Fandom: DBSK
Žáner: Psychologické, dráma, romantika
Upozornenie: Slash, sex, vulgarizmy, násilie, (možné OOC)
Veková prístupnosť poviedky: 18+
Stav: Nedokončené
Počet slov: 3655
Čo vlastním: Jaejoongov stratený zmysel pre módu
Čo som počúval: Tohoshinki - Darkness eyes
Obsah: Je pravda, že oči sú bránou človeka do jeho duše. Výzor nám prezrádza, ako sa človek o seba stará. Šaty robia človeka... všetky tieto teórie sú v prípade Jaejoonga zbytočnou špekuláciou. Chlap s tvárou anjela, v sebe skrýva diabla. Postavil sa proti celému svetu, aby získal muža za ktorým stojí celý svet. Podarí sa Jaejoongovi získať Yunha a opustiť s ním SM entertainment, alebo ostane stáť osamelý na ceste ktorú si zvolil?


♣♣

    Changmin práve spracoval druhú porciu kraba a bol ochotný si od Jaejoongovej matky pýtať ďalšiu porciu keby nezasiahol Yunho. Dookola musel Changminovi pripomínať, že sú na návšteve a nie na vyžierke. Krátky argument medzi najmladším členom a lídrom bol zastavený matkou so slovami, že keď chutí tak sa má jesť, vraj je to zdravé. Yunho skončil porazený v rohu kuchyne a odmietal sa odtiaľ pohnúť kým neprišiel Yoochun so svojim bratom a vtedy to začalo. Jaejoong bol zrazu plný úsmevov a Yuhwan nedokázal zo seba striasť ruky svojho hyunga. Nečakal ani, že by mu jeho brat pomohol zbaviť sa objímajúceho monštra Jaejoonga.
K večeri zavítal do domu aj Junsu so svojimi strapatými vlasmi a úsmevom na tvári. Vyhovoril sa na prudký vietor a Changminov postreh o tom, že v aute nefúka, úspešne ignoroval. Akonáhle sa Junsu dostal z dlhého a pevného zovretia Jaejoonga presunul sa k malým deťom. Netere, synovci všetko sa zišlo v jednom dome.
Večera bola výdatná a hlavne hlučná kedy sa každý bavil s každým. Navzdory všetkému, bol tu Yunho ktorý sa snažil nasilu usmievať a odpovedať na otázky ohľadom svojej sestry a rodičov. Nikto okrem Jaejoonga nevedel pravdu o stave jeho rodiny a chcel aby to tak ostalo.
Yunho sa ponúkol hneď po večeri pomôcť s riadom. Nemohol poprieť, že pohľad na Jaejoongov úsmev mu zdvihol náladu. Celé obdobie vyše päť mesiacov, bolo ako zakliate, pod čiernym a ťažkým oblakom.
„Som rada, že vidím znova úsmev na jeho tvári,“ prehodila popri upratovaní Jaejoongova matka.
„Ja tiež...“ prikývol Yunho.
„Ale čo ty, Yunho? Hm? Tie tvoje falošné úsmevy,“ pokrútila hlavou, „matky neoklameš...“
„Len som unavený. O nič nejde.“
„Nemuší sa nútiť usmievať, keď sa usmievať nechceš,“ odložila taniere do umývačky riadu, „môžeš so mnou hovoriť.“
„Vďaka, ale,“ usmial sa Yunho nesmelo, „stačí, že to vie Jaejoong.“
Chvíľu si ho prehliadala prekvapeným pohľadom, než sa jej na tvári objavil drobný úsmev. Prikývla a pustila horúcu vodu do hrnca v umývadle.
„Hneval si sa na neho niekedy za to, že odišiel?“ opýtala sa nečakane.
„Hneval,“ prikývol. Nikdy neklamal o svojich pocitoch čo sa týkalo Jaejoonga. Ak bol naštvaný tak mu do dal patrične vedieť. Nechcel tajomstvá ani nedorozumenia ktoré by ich mohli rozdeliť.
„Hyung!“ ako blesk z jasného neba dovnútra kuchyne takmer vbehol Yuhwan.
Zrazu Yunho vedel presne čo sa deje a v hlave mal určitú predstavu. S utierkou v ruke podišiel k Yuhwanovi a hneď ako Jaejoong vošiel do kuchyne ťapol ho zrolovanou utierkou po zadku.
„Netráp svojho kohaia!“ nakázal mu v japončine akoby japonský jazyk bol výraznejší.
„Ja ho netrápim, pozri sa na neho aký je,“ v Jaejoongových očiach by sa určite objavili hviezdičky keby to nebolo proti zákonom prírody, „hovor mi oppa!“
„Jaejoong!“ zvolala výchone jeho matka, „prosím ťa, takéto móresy...“
„Yuhwan-yah!“
„Joongie!“ Yunho znova zaútočil zrolovanou utierkou. Nie raz, ani dvakrát ale niekoľko krát za sebou. „Poslúchaj!“
„Yunho, Yunho,“ zavesil sa mu Jaejoong okolo ramena, „musíme sa porozprávať o tom kde budem teraz bývať.“
„Sťahuješ sa od Hyun Jonga?“
„Správne,“ začal Jaejoong z vesela, „kúpim si vlastný byt a...“
„Vlastný byt?“ Yunho vedel, že neostane navždy bývať pri Hyun Jongovi. Vedel, že Jaejoong bude samostatný, nebude sa s nikým deliť o svoje priestory, o svoj život. Bude sám, zatiaľ čo oni štyria budú pod jednou strechou. Jaejoong bude preč. Nezávislý a samostatný.
Voľný.
„Yunho?“ starostlivo sa Jaejoong k nemu nahol a priložil mu dlaň na tvár, „deje sa niečo?“
„Ja... pozhovárame sa inde...?“  navrhol Yunho.
Sledoval starostlivo Jaejoongove oči aby nakoniec zistil, že je odlesk v nich znamená len toľko, že rozhodne nebol triezvy.
„Pôjdeme ku mne do izby, prosím,“ usmial sa Jaejoong a vzal ho pevne za ruku. Trvalo tak krátko kým sa Yunho rozhodol, že neostane len pri rozhovore so svojim milencom.
Ak si Yunho myslel, že sa v izbe odohrá po dlhých týždňoch niečo viac než rozhovor, tak sa veľmi zmýlil. Len čo Jaejoong za nimi zatvoril dvere, jeho úsmev zmizol z tváre ako mávnutím ruky. Oprel sa o dvere a založil ruky na hrudi. Sledoval Yunha ktorý sa rozhliadol po jeho izbe akoby v nej bol prvý krát. Yunho podišiel k oknu a vyhliadol von na príjazdovú cestu. Cítil Jaejoongov intenzívny pohľad na svojom chrbte, akoby ho chcel prepáli na polovice. Otočil sa Jaejoongovi tvárou a podobne ako on, oprel sa chrbtom o stenu pri okne. Ruky vložil do vreciek a pohliadol mu priamo do očí.
„Hovoril si s Changminom?“ opýtal sa Jaejoong bez zaváhania.
„Hovorím s ním každý deň.“
„O tvojich rodičoch,“ odmlčal sa na okamih, „o svojej matke.“
Yunho si povzdychol. Zaklonil hlavu a oprel ju o stenu. Pohliadol do tmavého stropu. Na krátku sekundu sa zamyslel, prečo vlastne Jaejoong nerozsvietil. Prečo sú obaja po tme.
„Myslel som, že mi prezradíš, kam sa sťahuješ,“ sklonil hlavu späť, „alebo nie som už vítaný?“
„Yunho, sakra!“ Jaejoong napol svaly na rukách. Celé telo sa mu ocitlo v jednom veľkom napnutom nerve. Mal chuť na Yunha nakričať všetky správne morálne veci.
„Povedal som ti, že chcem aby to ostalo len medzi nami—“
„Takže sa Changmin na to pýtal a ty si ho odmietol,“ odtiahol sa Jaejoong od dverí. „Yunho, tušíš vôbec čo sa mohlo s nami všetkými stať? Nebyť môjho rozhodnutia, ostal by si s Changminom celkom sám. Nemôžeš ho takto odmietať. Sám si povedal, že je ako tvoja rodina.“
„Teraz mi chceš tvrdiť, že si sa pre nás všetkých obetoval?“ Yunho hlas bol hlboký a varujúci. Jemne sa zamračil, ale neopúšťal svoje miesto pri okne.
„Do toho, meň témy, pretože máš pätnásť, si v puberte a ja som tvoj foter!“ zvolal Jaejoong a rozhodil bezmocne rukami.
„To o čom sa tu bavíme Jaejoong, je moja rodina a je moja vec s kým budem preberať moje vlastne rodinné záležitosti. Vybral som si teba, pretože si môj najbližší priateľ a milenec. Ak o tom odmietam hovoriť s Changminom, je to len moja osobná vec a ty nemáš—“
„Takže čo teraz?!“ opäť si založil ruky na hrudi.
„Teraz buď prosím tej lásky a nechaj to tak.“
„Yunho...“
„Nechaj to tak!“ zopakoval opäť Yunho.
Snažil sa držať svoj vygradovaný hnev na uzde. Za každým keď chcel aby Jaejoong prestal kopať hlbšie, Jaejoong sa prirodzene proti nemu vzbúril a kopol ešte hlbšie a bolestivejšie. Hĺbil jamu ako nejaký samovrah. Obaja veľmi dobre vedeli, že Yunho mal problémy s ventilovaním svojho hnevu.
„Čo mám s tebou robiť?“ Jaejoong sa posadil na kraj svojej postele. Zdvihol hlavu a pohliadol Yunhovi do tváre v ktorej sa premietal tieň.
„Jaejoong, prečo sme tu po tme?“ opýtal sa náhle.
Malý okamih sa Jaejoong zdráhal odpovede. Považoval svoj dôvod za zbabelý, možno trápny. Keby Yunho bol pri ňom každý deň, keby sa spolu prebúdzali ako kedysi, ani by mu nezišlo na um, že potrebujú medzi sebou tmu, ktorá ukryje priestor a emócie medzi nimi. Jaejoong jednoducho nechcel byť videný.
„Myslel som, že sa ti bude o tom lepšie rozprávať ak—“
„Ak bude tma?“ dokončil Yunho za neho. Pokrútil hlavou a s povzdychom sa odtiahol od steny. „Je to už.. päť mesiacov, vieš o tom? Počítaš to tak ako ja?“
„Diár mám plný termínov na pojednávanie...“
„Päť mesiacov,“ zopakoval Yunho, „ešte stále to trvá. Keď si odchádzal mysleli sme si, že to skončí to jedného mesiaca. Trápia ťa ešte viac. Si šikanovaný fanúšikmi ktorí ťa zvykli milovať. Ako mám toto znášať?“
Jaejoong sa pokúsil pátrať v tmavých očiach Yunha, ale úplne márne. Tma bola pre Yunha presne to, za čo ju Jaejoong celý čas pokladal; ochranca. Teraz mohol Yunho povedať čokoľvek, pod rúškom tmy ktorá neukáže odlesk v jeho očiach, starosti v jeho tvári. Potrebu mať Jaejoonga opäť vo svojej náruči. Dokázal schovať jemné chvenie svojho tela, kvôli jednej jedinej a tej najobyčajnejšie potrebe.
„Všetkých presviedčaš, že si šťastný. Usmievaš sa na svoju matku, usmievaš sa na ostatných... ale keď sme sami, si tak tragický a smutný až sa mi chce... chce sa mi ťa uniesť.“
„Nie je to také zlé,“ pousmial sa Jaejoong a pohliadol si do dlaní.
„Pozhováram sa s Changminom, ak ty prestaneš klamať.“ Nebol to príkaz, ale prosba. Nebolo to ani vydieranie, ale jednoduchá žiadosť. Bolo na Jaejoongovi či prijme ich dohodu, alebo sa budú obaja naďalej navzájom trápiť.
„Yunho, toto nie je žiadna hra medzi nami dvoma. Každý vie o mojich problémoch. Jediný kto klame si ty. Klameš chalanom a klameš aj mne. Tváriš sa, že ti to neublížilo a že si spravil správne rozhodnutie. Možno je to takto správne. Ja ťa za to úprimne obdivujem a som ti vďačný. Milujem ťa, ale nemôžeš len tak utekať pred svojou rodinou a zodpovednosťou. Bol si to ty, kto povedal...“ Jaejoong nedokončil. Prerušil ho Yunhov hlasný a hlboký povzdych. Sadol si k Jaejoongovi a predlaktím sa oprel o svoje stehná.
Nastalo nepríjemné ticho.
„Ako mám Changminovi povedať, že ma vlastná matka zavrhla?“
Otázka medzi nich padla ako kameň do vody. Priniesla nové a nové otázky. Jaejoong so zúfalými a bezmocným fňuknutím padol chrbtom na matrac. Založil ruky na bruchu a pohliadol do stropu. Changmin nikdy nedal dopustiť na svojich rodičov. Rodina bola pre neho základom všetkého.
„Jediný Changmin niečo tuší, že áno?“ opýtal sa Jaejoong s povzdychom.
„V poslednej dobe len vzdychám, spraví to z teba starého deda.“ Yunho ucítil vedľa seba ako sa matrac prehol. Vedel, že znova mení tému a je s ním príšerná konverzácia. Najradšej by si ľahol a prespal celý týždeň. Čakal by kým niekto nevyrieši veci za neho. Všetko mohlo byť farebnejšie.
„Všetko mohlo byť farebnejšie...“ šepol si potichu pre seba.
Matrac sa znova prehol a hneď na to Yunho ucítil dve teplé dlane na svojom chrbte. Jedna z nich ho pohladila cez lopatku. Jaejoong si položil hlavu medzi Yunhove lopatky.
V tomto šírom svete, miláčik, je len jedna osoba... načúvaš môjmu srdcu... po daždi všetci sledujú dúhu s úsmevom...“
„Idiot!“ Yunho sklonil hlavu do svojich dlaní.
Jaejoong zatvoril oči. Na tvári mu hral malý úsmev zatiaľ čo spieval japonsky rainbow. Cítil ako sa Yunhove telo rozochvelo. Nevadilo mu, že plače, nevadilo by mu ani keby mu nadal do ešte väčších idiotov, pretože vedel, že Yunho, nezáležalo na dôvode, ho bude milovať do konca ich životov. Vedel, že každá jedna bolesť ktorú si spôsobili, zahojil úsmev ktorý vykúzlili jeden druhému na tvári. Ich vzťah bol aj pre nich samotných príliš komplikovaný a nepochopiteľný.
„Spievaj mi ďalej...“  Yunho potiahol slzy do seba. Ozvala sa v ňom obrovská rana. V živote nebude už spievať s Jaejoongom na jednom pódiu, rovnaké piesne. Nikdy v živote.
„Môj sen je tvojou dúhou... budem pre teba proste len spievať... napriek tomu, že sme oddelení od dúhy ktorá nás spája... áno potrebujem ťa...“
Yunho sa usmial cez svoje slzy. Mal pocit, akoby bol malým dieťaťom ktoré si rozbilo obe kolená a matka ho prišla utešiť s piesňou. Potreboval Jaejoonga tak isto ako potreboval svoju rodinu. Nemohol mať oboje, ale stále mohol mať Jaejoonga ak by zvolil rodinu. Jaejoong od neho neutiekol, nezavrhol ho. Nedokázal sa však ďalej dívať ako sa mu jeho matka odvrátila chrbtom. Všetkému čím bol, čím sa stal.
„Tvoj hlas je mojou dúhou, prekročím nebo aby som...“ ich hlasy sa spojili v jedno po dlhých piatich mesiacoch.
Potreboval byť Jaejoongovi bližšie mysľou a srdcom, a to mu zaručila tma. Aj po tak dlhom čase ktorý strávili bez seba dokázal Jaejoong perfektne čítať v jeho mysli. Boli ako dve polovice ktoré perfektne zapadali do seba. Aj keď po čase boli ich časti odreté a niektoré z nich chýbali, dokázali sa o seba oprieť a pokračovať ako celok.
„Nech sa rozhodneš akokoľvek Yunho, vieš, že ja a neopustím.“
„Neakceptuje ma ako svojho syna, ako človeka. Myslí si o mne, že som obyčajná špina...“ bolelo ho počuť sám seba vysloviť podobné slová. Slová ktoré si jeho matka myslela a s ktorými každý večer zaspával.
„Nikto si to o tebe nemyslí. Nesmieš zavrhnúť aj svoju sestru a otca...“ Jaejoong sa nadvihol aby si našiel za Yunhovým chrbtom lepšiu polohu. Zhrnul mu prstami dlhšie pramene vlasov z krku a na odkryté miesto pritisol svoje pery. „Si úžasný človek s veľkým srdcom... tvoja matka je len naštvaná. Potrebuje čas aby si uvedomila, čo stratila...“
„Ako to robíš?“ zasmial sa Yunho krátko, „mal by si by na ňu naštvaný, byť urazený... takmer ti zlomila nos. Ale ty si pokojný a ešte ju obraňuješ. Jaejoong...“
„Je to tvoja matka...“ zašomral Jaejoong ako malé ofučané dieťa, „nepýtaj sa ma na také veci prosím ťa. Chce ťa len ochrániť...“
„Ešte pred pár mesiacmi si ju prebodával pohľadom a takmer si jej nadal.“
„To pretože ubližovala tebe.“
Yunho sa prudko otočil, a tak Jaejoong skĺzol z jeho chrbtu. Ostal sedieť zadkom na pätách s rukami v lone. Pohliadol Yunhovi do očí ktoré boli v šere izby takmer nerozoznateľné. Vedel, že budú červené od plaču.
„Bože ja som idiot!“ zvolal Yunho náhle. Buchol päsťou po matraci a sklonil hlavu, „vždy som bol taký idiot!“
Jaejoong začal panikáriť. Nevedel kam položiť svoje ruky skôr. Pohladil svojho milenca po chrbte a druhou rukou sa oprel o posteľ. Nevedel čo sa práve preháňalo lídrovou hlavou.
O pár krátkych okamihov sa Yunho otočil tvárou k Jaejoongovi. Nahol sa k nemu aby mu videl do očí, ale tma len podtrhávala jeho tmavé oči. Oči ktoré sa zvykli každé ráno na neho s láskou dívať. Dokonca aj keď sa pohádali, keď boli obaja mrzutí a naštvaní. Jaejoong sa o neho vždy staral. Nezáležalo na tom, či sa rozišli, či sa pohádali do krvi. Vždy sa o neho strachoval. Toto mala byť samozrejmosť v Jaejoongovom živote, Yunho sa cítil hlúpo, Yunho totiž netušil.
„To, že sa hádame, neznamená, že ťa nemilujem,“ vyznal sa Yunho náhle.
Aj tieto slová sa pridali k predošlým a držali Jaejoonga v pomykove. Jeho nechápavý výraz vystrelil do tmy izby ako lúč svetla.
„Naposledy keď sme sa rozišli, povedal som ti pár odporných vecí, za ktoré som sa nikdy poriadne neospravedlnil.“
„Nepoužívaj slovo naposledy,“ pokrútil hlavou Jaejoong, „znie to tak akoby sme sa rozchádzali každý mesiac.“
„Bol som ignorant, tak isto ako aj Changmin. Obaja sme boli ignoranti, ktorí si neuvedomovali, že tvoj odchod neznamená, že sa o nás už nezaujímaš.“
Zrazu sa všetky nejasnosti vysvetlili a Jaejoong sa rozhodol, že si na Yunha musí okamžite posvietiť. Nahol sa k stolíku a zapol lampičku. Svetlo sa mu vpilo do očí a stiahlo jeho zorničky. Chvíľu trvalo kým si navykol na náhly prísun svetla.
„To mi chceš povedať, že ste si celý čas mysleli, že som odišiel, pretože ma už nezaujímate?“
„Nie,“ pokrútil hlavou Yunho, „chcem tým povedať, že... aj keď si odišiel, tak si sa neprestal o nás zaujímať. Zrazu si mal vlastný život, svoje problémy, a predsa si sa... stále zaujímal.“
„A čo je na tom divné?“ nahol sa k nemu Jaejoong zvedavo.
„Pre teba vôbec nič,“ na Yunhovej tvári sa objavil úsmev, „pre teba úplne nič, pretože ty si... ty si môj Joongie... ty si tá kúzelná osoba ktorá vždy všetko stmelí.
Chvíľu sa snažil rozlúštiť nepochopiteľné zmeny v chovaní Yunha. Pre neho vari nebolo samozrejmosťou, že bude naďalej milovať ľudí ktorí mu boli blízki? Neodišiel kvôli ním, nepohádali sa, ani nemali spolu zlé vzťahy. Možno ich svojim odchodom zradil, ale zároveň ich aj ochránil. Možno bol máličko sebecký, ale bol aj tým, ktorý priniesol zmeny na svoj úkor. Bol ochotný dobojovať svoj boj a pustiť sa do boja za ostatných.
„Yunho!“ priložil mu obe svoje dlane na tvár, „keby si od nás odišiel, dokázal by si sa rozlúčiť?“
„Bavíme sa spolu, akoby sme mali pätnásť rokov,“ zasmial sa Yunho, „mám pocit, že som na drogách...“
„Tak sa tvárme, že máme obaja zase pätnásť a odpovedz na moju otázku.“
Yunhove oči stále tekali na stranu. Snažil sa vyhýbať tmavému pohľadu ktorý sa mu zarezával až hlboko do hlavy. Nechcel byť viac seriózny. Potreboval vypnúť a pochovať všetko hlboko do jamy ktorú Jaejoong vykopal. Nenávidel keď do neho drel a všetko vždy hĺbil až na kosť, ale vedel, že len takýmto spôsobom dokázal nájsť svoj pokoj.
„Pozri sa mi do očí a odpovedz mi...“
„Nechci odo mňa nemožné,“ vzal Jaejoonga za jedno zo zápästí a stiahol mu ruku dole zo svojej tváre, „vieš veľmi dobre...“
„Už sa mi nedokážeš pozrieť do očí, Yunho?“
„Nie s odpoveďou ktorú odo mňa žiadaš.“
„Yunho, pre všetko čo je ti vzácne na tomto svete, pozhováraj sa so svojou matkou. Pôjdem tam s tebou a pokojne sa stanem jej terčom. Konečne si pochopil, že jej odmietnutie neznamená, že ťa nemiluje. Ak je náš vzťah príliš komplikovaný, môže byť komplikovaný aj ten váš. Pobi sa s tým kruci!“ voľnou rukou ho zľahka buchol do ramena, „si nejaký chlap!“
Ako to robíš, že vždy vieš čo povedať? Preleteli Yunhovi hlavou slová. Pomaly si ľahol na chrbát a pritiahol si Jaejoonga k sebe za ruku ktorú mu stále zvieral. Počkal než sa uloží vedľa neho, kým si nenájde svoju obľúbenú polohu na jeho hrudi a nezapočúva sa do jeho silných úderov srdca.
„Dokázal by si za ňou ísť so mnou?“
„Samozrejme,“ opäť Jaejoong zašomral ako malé dieťa.
Ľudia potrebujú veľkú lyžicu odvahy, že?“
„Prestaň ma citovať, idiot!“ buchol Yunha rukou po hrudi, „bol to trapas... a vôbec... prestaň lebo ťa uhryznem!“ Nadvihol sa a vedený svojim inštinktom vyhľadal bradavku pod Yunhovým tričkom. O pár sekúnd už bola v aj s tričkom v objatí jeho zubov.
„Počkaj, počkaj... nemôžeš sa vyhrážať a potom hneď zaútočiť, nie som nepovedal aby si...“ Yunho bolestivo zastonal. Prstami vbehol do Jaejoongových čiernych vlasov.
„Nemal si si začínať,“ položil si hlavu späť doprostred Yunhovej hrude.
„Pristanú ti čierne vlasy. Vyzeráš mladšie... také husté a jemné...“ nechal si prstami preplávať hebké pramene vlasov. Akoby jeho prsty dokázali nahmatať a ponoriť sa do nočnej oblohy.
„Ostaneš u nás?“
„Ešte si mi neprezradil, kde sa sťahuješ, takže ostanem aj keby si ma chcel vyhodiť von oknom.“
„To nie je zlý nápad,“ pousmial sa Jaejoong, „vyhodiť ťa von oknom...“
„Ani by si ma nezdvihol,“ odvetil posmešne Yunho.
„Yunho, vieš že mám stále obe tvoje bradavky na dosah, že áno?“
„Nemyslel som, že si až natoľko založený na fyzických trestoch.“
„Za to môže Changmin,“ vyhovoril sa okamžite Jaejoong. Nadvihol sa a pohliadol Yunhovi do hnedých očí. Rukou sa zaprel o jeho vzdialenejšie rameno a nadvihol sa. Opatrne sa mu usadil na stehnách a sklonil sa k jeho perám.
„Hyung! Changmin ma terorizuje! Povedal som, že to požalujem!“ Ozval sa prenikavý hlas Junsu za dverami. Za ním Changminové námietky a Yoochun ktorý ich upozorňoval, že zrejme sexujú a o chvíľu padne na nich strop.
„Zabijem ich ak tu vojdú,“ šepol Yunho do bozku, „všetkých troch...“
„Ah jaj, líder-sama...“ vrátil mu šepotom do bozku Jaejoong, „chcete byť ešte stále mojim lídrom?“
„Nikdy som ním neprestal byť.“
Hlasy za dverami utíchli a aj keď dvere od Jaejoongovej izby boli stále odomknuté ani jeden z nich nepochyboval, že ostanú nerušení. Za posledných pár rokov sa nestalo, že by k ním niekto vstúpil bez vyzvania. Možno sa na to len príliš spoliehali, ale Jaejoongovi to bolo nakoniec úplne jedno. Koniec koncov, nemal nič, čo by ostatní ešte nevideli aj keď mu to Yunho dennodenne opakoval; Jaejoong tvoje telo nie je pre oči ostatných. Máš niečo čo nikto iný nemá.

         Namiesto pozdravu sa Yunho dočkal len širokého zívnutia ktoré mu venoval Jaejoong. V kuchyni bolo ticho a hodiny ukazovali sedem ráno. Von začalo pred pár minútami pršať a vietor sa snažil strhnúť posledné farebné listy zo stromov.
„O chvíľu to bude rok,“ usmial sa Yunho poza svoju šálku s čajom.
„Vidíš? A stále sme tu. Živí a zdraví.“ Jaejoong sa usadil ospalo k nemu a rukou si podoprel hlavu.
„Ty si teraz zvyknutý na iné spánkové procesy, že áno?“
„Mmm...“ usmial sa Jaejoong so zatvorenými očami, „minulú stredu som spal dvanásť hodín.“
„Miláčik,“ natiahol závistlivo Yunho, „vezmi ma so sebou.“
„Chcel som, ale ty si neposlušný,“ otvoril oči a opäť si zívol, „daj mi vedieť, až sa budeš chystať za svojou matkou. Upečiem jej... dvanásť poschodovú tortu alebo tak... aby som sa za ňu mohol prípadne skryť až začne hádzať záhradný nábytok.“ Zasmial sa krátko.
„Som z toho nervózny. Momentálne od nás chcú prvý rozhovor po piatich mesiacoch. Od nás štyroch. Vieš aký je Changmin, bude mlčať a ja sa budem spoliehať na Yoochuna aby povedal niečo chytré, pretože Junsu bude uzlíček,“ prešiel si unavene dlaňou po tvári.
„Už ste opäť s Yoochunom priatelia?“
„Vari sme niekedy neboli?“ pohliadol na Jaejoonga ktorý ostal stáť rukami opretý o stoličku. „Troška to medzi nami... vieš...“ unavene položil ruky na stôl, „ale sme v úplnom poriadku.“
„To som rád. Musím sa s ním ešte pozhovárať,“ otočil sa ku kuchynskej linke aby si pripravil čaj, „a ty im musíš povedať, že máš problém v rodine... netlačím ťa do detailov, ale zaslúžia si to vedieť.“
Yunho chvíľu pozoroval Jaejoongov zadok, než opäť na neho doľahla zodpovednosť za celú skupinu a svoju rodinu. Zdalo sa, že Jaejoong od neho v ich prípade zodpovednosť neočakával, alebo ju možno ani nechcel prijať. Nakoniec, bol tu len jeden jediný problém.
„Ešte máme čas kým nás povolajú do armády,“ začal Yunho, „ale potom, by som bol rád, keby sme všetci mohli... nejakým spôsobom... ja to zariadim.“ Uzavrel neurčito a postavil sa od stola.
„Nech už ideš zariaďovať čokoľvek ty Al Capone, dávaj si pozor, a neurob nič, čo by som neurobil ja,“ hneď na to pokrútil hlavou, „nie, nič čo by neurobil Changmin... alebo Junsu... počkaj, počkaj...“
„Vzdaj to zlato, nikto nie je viac zodpovednejší než ja.“
„To si vyčítal v knihe Ako šiel Yunho na vandrovku?
„Ty mi dnes ale sršíš vtipom a ja som myslel, že som ťa v noci dostatočne unavil,“ Yunho založil ruky na hrudi.
„Skôr ty si unavil sám seba. Ja som mal dvanásť hodinový spánok.“
„Ty si fakt úplne...“ Yunho vzal zo stola obrúsok a hodil ho Jaejoongovým smerom. Obrúsok sa preletel približne pol metra a potom dopadol mŕtvo na zem.
„Tak či tak, musím už ísť,“ prešiel okolo stola k Jaejoongovi, „opatruj sa a keby niečo, tak mi daj vedieť,“ vtisol mu posledný bozk na pery.
Rozlúčili sa spolu a Yunho odišiel s úsmevom a melódiou na perách; tvoj hlas je mojou dúhou.

3 komentáre:

  1. Zautocila si po mesiaci na moje city a to poriadne! to co sa tu udialo akoby... skutocne nad nimi zaziarila duha! :D co si to vykonala? :D Yunho je emotivny uzlik teraz a Jaejoong rype a rype a mne sa to paci! :D uz prosim pekne nenechavaj nas cakat mesiac prosim!

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Byl to moc hezký díl.
    Yunho ani netuší, jakou oporu v Jaeejoongovi má. No jsem zvědavá, jak dopadne návštěva u jeho matky.
    Moc se těšim na další díl.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Musím povedať, že som bola spočiatku naštvaná na Jaejoonga, pretože nebojoval. Nebojoval tak ako som si myslela, že skutočný Jaejoong bojuje. Ale nakoniec... keď som si dala všetko dokopy, zistí vôbec Jaejoong kto stál za únosom? Vydierala ho spoločnosť, aby sa dištancoval od Yunha? Je to tak.
    Teraz by som za Jaejoonga dala ruku do ohňa. Yunho je stratený medzi rodinou, skupinou a Jaejoongom. Ovláda ho trojuholník a Jaejoong je jediný komu sa dokáže zveriť, pretože Jaejoong ho vždy chápal.

    OdpovedaťOdstrániť