streda 13. augusta 2014

Wild Wild Angels XX. (Máš čo si chcel)

Fandom: DBSK
Žáner: Psychologické, dráma, romantika
Upozornenie: Slash, sex, vulgarizmy, násilie, (možné OOC)
Veková prístupnosť poviedky: 18+
Stav: Nedokončené
Počet slov: 4116
Čo vlastním: Oh, to by ste sa divili!
Čo som počúval: Axel Tony - Avec Toi Feat. Tunisiano
Obsah: Je pravda, že oči sú bránou človeka do jeho duše. Výzor nám prezrádza, ako sa človek o seba stará. Šaty robia človeka... všetky tieto teórie sú v prípade Jaejoonga zbytočnou špekuláciou. Chlap s tvárou anjela, v sebe skrýva diabla. Postavil sa proti celému svetu, aby získal muža za ktorým stojí celý svet. Podarí sa Jaejoongovi získať Yunha a opustiť s ním SM entertainment, alebo ostane stáť osamelý na ceste ktorú si zvolil?

Uh, trvalo mi to, ja viem, ale nebol čas. Bolo milión iných vecí na práci a ja som rada, že som dnes kapitolu dokončila! Samozrejme, že sa na túto poviedku bez slova nevykašľem! Dokončím ju aj preto, že sa pomaly blíži ku koncu!
Čo sa týka druhej poviedky, originálne, prepisujem prvú kapitolu, pretože mám pocit, že možno písaná z pohľadu prvej osoby bude lepšia. Ak chcete vedieť prečo to píšem tak TU je dôvod, toho prečo si myslím, že príbeh vyprávaný z pohľadu Dravena by bol lepší. Druhá vec je, či by tá poviedka vôbec niekoho zaujímala (viem že sa mi nedostane odozvy). Ak nie tak ju sem dávať nebudem, nemalo by to zmysel.
Užite si čítanie! ^^




♣♣

     Nebo vyzeralo ako špinavý chuchvalec nerovnomerne natrhanej vaty. Deň ako stvorený na prvé státie na súde. Už keď sa prebudili obloha bola depresívna a nechutná. Yunho spočiatku nechápal prečo sa Changmin a ostatní tak zaujato dívajú  na ich dodávku. Pretisol sa medzi Junsu a Yoochuna a očami rýchlo preletel nápis na aute. Slová boli vyryté v čiernom laku kľúčmi. Stálo tam pár slov: Jaejoong je votrelec.
Yunho pohliadol hore k nebu. Kvapky padali k zemi riedko. Priamo na jeho tvár, do jeho očí, celá tá šedivá obluda.
„Keby sme odišli aj my, boli by tam aj naše mená?“ opýtal sa Junsu.
„Ani by sa tam tak veľký nápis nezmestil,“ pokrútil Yoochun hlavou a ako prvý odtiahol na bok dvere od dodávky.
„Vám to príde smiešne?“ zvolal náhle Changmin.
„Áno,“ nastúpil do auta Yoochun, „chceš vedieť prečo Changmin?“
Yunho tušil, že odpoveď sa Changminovi nebude páči. Nemal však v úmysle Yoochuna zastavovať. Bol líder, ale nebol na baterky. Nemal v hlave otvor ktorým sa dobíjal. Niekedy nemal energiu ani prehovoriť. Chcel sa len usadiť v nejakom rohu a byť nepovšimnutý. Ak sa mali Changmin a Yoochun opäť pohádať, nehodlal domu zabrániť. Nakoniec by len v sebe konzervovali čoraz viac hnevu a konečná hádka by bola až príliš nechutná.
Changmin odmietal nastúpiť do dodávky. Venoval nepríjemný pohľad smerom k Yunhovi ktorý sa usadil vpredu pri šoférovi a zabuchol za sebou dvere.
„Nechcem to vedieť, ale ty mi to povieš aj tak, mám pravdu?“ Changmin bol nakoniec prinútený si nastúpiť kvôli lejaku ktorý sa náhle spustil.
Yunho zaklonil hlavu a pohliadol do tmavej strechy auta. Dážď upokojujúco bubnoval na strechu a stekal po vonkajšej strane okien. Čelné sklo sa náhle zarosilo a keď šofér spustil vetranie, Yunho sa náhle prebral. Začul spleť slov zozadu a okamžite sa otočil.
„Yoochun!“ zvolal Yunho medzi ostrú výmenu názorov, „o čom sa vôbec hádate? Myslíte si, že Jaejoong stojí o to, aby ste sa kvôli nemu hádali?!“
Po krátkej chvíli sa prvý ozval Changmin; „máš pravdu, hyung, on o nás už nestojí...“
Yunho sa otočilo späť a zhlboka sa nadýchol. Najväčší problém ležal vnútri v Changminovi. Pod tvrdým povrchom sa nachádzalo obyčajné a krehké jadro v ktorom Jaejoong nechtiac zanechal jazvu. Zadrel tak tak hlboko, že nemusel ani preraziť pevný povrch. Vnútorná bolesť bola ako spaľujúca rakovina.
„Vybral si to sám,“ dodal Changmin keď Yunho nereagoval.
„Kruva Changmin!“ otočil sa náhlo dozadu. Vytiahol z vrecka mobil a natiahol s ním k nemu ruku, „zavolaj mu a prestaň mi žrať nervy! Sťažuješ sa mi neustále ako všetko Jaejoong skurvil, ale vôbec si  s ním nehovoril!“
„Akoby mal o to záujem!“ zvolal naspäť.
„Ako to môžeš vedieť, keď si to v živote neskúsil?!“
Junsu sa zhlboka nadýchol aby zadržal všetky slová ktorá sa mu liali na jazyk. Nechcel sa pliesť do hádky. Rozhodol sa už dávno, že chce opustiť SM entertainmen. Rozhodol sa tak aj s Yoochunom a ešte stále po tom hlboko vnútri túžil. Lenže keď si pomyslel, že by sa podobné debaty viedli o ňom a Yoochunovi, nútilo ho to stáť zmätene na mieste.
„Hovorí len s tebou! Máte celý čas tie svoje tajomstvá!“
„Changmin sklapni!“
„Nehovor mi aby som...“
„Nie ste z toho smutní?!“ zvolal náhle Junsu. Nerobilo mu problém ich prekričať svojim výrazným hlasom. Doslova ich oboch umlčal. Nenávidel hádky, nechcel sa nikdy hádať, pokúšal sa vždy situáciu odľahčiť. V ich živote bolo v súkromí málo svetlých momentov. Väčšinou bolo ich súkromie takmer neexistujúce.
„Nie ste smutní z toho, že je Jaejoong-hyung úplne sám? Prečo sa hádate o tom, či je niečo pravda, alebo nie?“ mohol si za to Jaejoong sám? Sťažoval sa Yunhovi? Možno sa to nikdy nedozvie. Changmin mal pravdu, obaja mali svoje tajomstvá a bolo nefér, že si ich nechávali pre seba ak sa jednalo o skupinu.
„Changmin-ah,“ pokračoval Junsu, „ako môže byť Jaejoongie-hyung našim nepriateľom? Vysvetli mi ako ho môžeš nazvať nepriateľom?“ priložil si ruku na hruď, „bojíš sa o naše meno? O meno dong bang shin ki? To je všetko o čo sa staráš? Opýtal si sa niekedy Jaejoonga prečo sa rozhodol ako sa rozhodol? Nehovor mi, že si na to nikdy nemal čas. Opýtal si sa ho v ten večer prečo sa rozhodol mňa a Yoochuna vynechať zo žaloby? Namiesto toho si sa s ním hlúpo pohádal...“
Changmin bol vždy považovaný za toho chytrého a chladnokrvného. Bol človekom o ktorom si ľudia mysleli, že ho nič nedokáže rozhádať a jeho logické myslenie a inteligencia búrali prekážky. Sám nevedel prečo od okamihu kedy sa dozvedel o žalobe, nedokázal s Jaejoong poriadne hovoriť. Akoby sa mu náhle odcudzil a z človeka s ktorým žil celé roky sa stal cudzinec.
„Rozumiem, mal s nami viac hovoriť, ale vieš, že Jaejoong si vždy nechával všetko pre seba. Bez otázok, si nedostal odpoveď.“
Yunho sa otočil späť dopredu. Túžil po papierovom vrecku. Zlyhal! Opäť ako líder zlyhal! Jeho postavenie v skupine bolo zastreté osobnými emóciami voči Jaejoongovi.
„Prepáč Changmin, nechcel som kričať.“
Všetci mali nad čím premýšľať. Changmin sa po Junsuovom monológu odmlčal. Zahľadel sa na okno a sledoval kvapky ktoré sa splietali do tenkých povrázkoch a stekali dole po skle.

         Ak sa potrebuješ pozhovárať, som ti k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne. Keby sa náhodou náhle rozpútala vojna nezabudni, že mám pod domom atómový  kryt.
Jaejoong si už ôsmy krát prečítal v mobile s správu ktorú mu poslal Jong Hyun. Zvláštnym spôsobom ho upokojovala. Dvadsaťštyri hodín denne.
„Jaejoong,“ právnikov hlas sa mu votrel medzi myšlienky, „môžeme ísť. Ďalšie sedenie bude o týždeň o tretej.“
Nemo prikývol a vykročil zo svojim právnikom zo zasadacej miestnosti. Okamžite ako sa vynorili novinári, nasadil si slnečné okuliare. Stlačený medzi ochrankou sa predral až k dverám od súdu. Jeden z mužov od ochranky vystrel nad neho dáždnik. Snažil sa Jaejoonga brániť svojim celým telom takže sa pohyboval ťažkopádne. V jednej ruke držal dáždnik a druhou zabraňoval novinárom aby sa k Jaejoongovi priblížili.
Keď konečne dorazili k čiernemu BMW ktoré malo opravený predný nárazník a stmavené sklá, Jaejoong prebehol posledných pár krokov k autu a okamžite nasadol dovnútra. Počkal na svojho právnika a zamkol dvere. Stalo sa mu pár krát že neodbytní novinári mu otvárali dvere od auta aby si ukoristili ešte zopár fotiek a flákli mu do tváre ďalších desať drzých a otravných otázok.
Aj keď mu počas cesty právnik vykladal plánované kroky na ďalšie sedenie, Jaejoong mlčal a mysľou sa nachádzal niekde inde. Túžil len po tichu. Chcel ticho, tmu a hlavne už nechcel znova vidieť Lee Soo Manov ksicht. Čím naštvanejší bol, tým viac sa mu spod kože na povrch dostávali najhlbšie a najtemnejšie myšlienky. Keby niekto Lee Soo Mana zrazil, prišiel by si na jeho hrob zatancovať. Ten chlap mal možno v minulosti nejakú chrbtovú kosť inak by nemohol mať deti. Svet peňazí ho musel totálne vykostiť. Nakoniec mu ho bolo ľúto. Ušiel od zodpovednosti.
„Vďaka za odvoz a ničoho sa neboj, všetko skončí dobre! Som si istý.“
Možno súdny spor dopadne dobre. Jedna časť jeho života bude lesklá a zabalená v celofáne. Aspoň jednou časťou života sa bude môcť pochváliť. Ale... kto by sa niečím takým vôbec chválil? Celofán s horkou čokoládou.
Vysadil svojho právnika pri križovatke. Venoval mu svoj dáždnik aby nezmokol po ceste a s úsmevom sa rozlúčil. Slová ako: vďaka si milý si k nemu nachádzali cestu každý deň. Každý človek mohol byť milý ak sa k nemu ostatní chovali milo. Možno sa všetci v ňom mýlili. Každý mal svoju druhú tvár. Občas sa ju ľudia báli ukazovať, občas ukazovali len svoju druhú tvár.
Zabočil smerom na sídlisko medzi paneláky. Auto zastavil pri obrubníku, ale motor nechal bežať. Stierače boli spustené na najvyššej rýchlosti a zmetali prúdy vody z predného skla.
Vôbec si neuvedomoval ako silno oboma rukami zvieral volant. Motor BMW si tíško priadol pod kapotou a miešal sa s dunivým zvukom dažďa na streche.
Chcel koniec, tak veľmi chcel koniec všetkého.
„Jae! Jae!“ prudko ho trhlo keď niekto zabúchal na okno auta. Ocitol by sa na vedľajšom sedadle keby nebol pripútaný. Odopol si pás a okamžite odomkol dvere keď cez predné okno zahliadol premočeného Yunha.
Zdalo sa, že existuje len jeden spôsob akým sa mohol stretnúť s Jaejoongom z oči voči. Nezabránil mu v tom ani dážď ktorý často striedal na svojej intenzite.
Yunho za sebou zatvoril dvere od auta a prehrabol si mokré vlasy. Z končekov mu odkvapkávala voda. Hneď ako sa usadil ucítil aký premočený skutočne je. Rukami si strel vodu z tváre. Jaejoong zapol vykurovanie v aute a nastalo ticho.
„Yunho,“ začal Jaejoong potichu, „čo tu robíš?“
„Vieš ako von leje...“ odvetil Yunho a nastalo opäť len ticho prerušované bubnovaním dažďa.
Jaejoong si hlasno povzdychol a oprel sa o opierku. Zatvoril oči a nasledovalo ďalších pár hlbokých nádychov. Mal pocit, že s každým nádychom sa trhá jeho vnútro a o chvíľu sa rozletí ako balónik.
Posledných sedem dní okolo neho preletelo akoby ani neexistoval. Svet okolo neho sa nezastavil nech sa snažil akokoľvek presvedčiť svoju myseľ, že kým nespraví prvý krok, jeho svet sa neroztočí. Sedával o samote, v tme izby a tváril sa, že všetko stojí, pretože aj on stojí. Jeho život stál za nič. Bol polapený v sieti do ktorej skočil. Snažil sa nalákať predátora na seba presvedčený o tom, že je silnejší. Nebol. Nemohol byť, inak by ho teraz nepožierali za živa.
„Yunho, čo tu robíš?!“ opýtal sa Jaejoong znova . Jeho tón  hlasu už nebol  mierny. Naštvane opäť zovrel rukou volant len preto, aby mohol kompenzovať svoj hnev.
„Videl som ťa odchádzať zo súdu. Vzal som si taxi a vystúpil som o ulicu pred tebou.“ Otočil hlavu na Jaejoonga. Mal túžbu vziať ho za ruku ktorou drvil volant. Bol tu preto, aby mu uľavil, aby upokojil jeho rozzúreného ducha. Vedel, že bude trpieť. Celý čas vedel, že bude Jaejoong trpieť a predsa sa nikdy nepokúsil ho nasledovať.
„Yunho,“ vydýchol, „nemali by sme sa teraz stretávať.“
Yunho odvrátil od neho hlavu. Dávno nepočul podobný tón z jeho úst. Nechcel ho pri sebe ani v tento okamih. Aj keď už bol tam, sedel vedľa neho, Jaejoong sa ho snažil zdvorilo vyhodiť z auta. Po všetkých hádkach, bo rokoch kedy zdvíhali jeden druhého na nohy, nebolo pre neho zrazu miesto vedľa Jaejoonga. Aj keď sa obaja tvárili, že je všetko je len dočasné, Yunho celou bytosťou vedel, že čo je sľúbené na večnosť, takmer nikdy nevydrží.
Sľúbil si mi, že budeme navždy spolu. Len hlupáci veria na večnosť.
„Takže, teraz je pre teba nebezpečné aby sme sa stretávali,“ prehovoril Yunho, „keď si to bol ty, kto...“
„Yunho!“ skočil mu do reči, „nejde o to čo je nebezpečné a čo nie. Proste nie je správne aby si tu so mnou bol, zatiaľ čo ostatní sú sami...“
„Sami?!“ otočil sa Yunho k nemu, „sú sami Jaejoong? Kto je tu vlastne sám? Kto sedí sám v aute uprostred neznámej ulice?“ zovrel dlaň do päste, „kto je tu sám?!“ zopakoval než sa otočil späť a pohliadol cez čelné sklo na ulicu.
„Potrebujú ťa, Yunho...“
„Neskúšaj to na mňa,“ odvrkol Yunho.
Jaejoong sa snažil medzi nimi vybudovať stenu. Chcel sa chrániť od minulosti a budúcnosti zároveň. Yunho bol všade, stál s ním v jeho pozastavenom svete a vedel, že bude aj v tom budúcom. V minulosti neexistovalo miesto kde by si Yunha nepripomínal. Bol v každej spomienke ktorá sa objavila. V každom čase a období. Nezáležalo ako veľmi nechcel odmietal. Bol tam.
„Viem o každom jednom komentáre, o každej jednej poznámke ktorá sa týka tvojej osoby.“
„Poslal si ma do pekla,“ odvetil Jaejoong, „tak tam som.“
„Aj keby to trvalo večnosť tak ťa z neho vytiahnem!“ zvolal Yunho.
„Len hlupáci veria na večnosť Yunho.“ Zložil ruky na svoje stehná a sklonil hlavu. Snažil sa upokojiť pravidelným dýchaním.
„Jae...“
„Nezačínaj, prosím ja... ja... nemôžem teraz vôbec na nič myslieť... mám pocit, akoby som v živote vôbec nič nedokázal a teraz mám potrebu si dokazovať, že na niečo mám!“ zvolal Jaejoong a opäť hlbokým nádychom vtiahol do seba slzy.
Yunho mlčal. Sledoval svojho milenca ako sa vedľa neho chveje a premáha plač. Prosil ho aby odišiel, aby ho nechal na pokoji, aby sa nestaral. Chcel Jaejoong snáď aby sa díval ako trpí?
„Ak si myslíš, že si zaslúžiš nejaký trest, za to čo robíš,“ prehovoril Yunho pokojne, „tak sa mýliš.“
Jaejoong pokrútil hlavou. Nedokázal svoje myšlienky previesť do slov. stále sa motal okolo svojich pocitov. Jeho jazyk bol ako krivé zrkadlo jeho mysle. Každý odraz bol skreslený. Ubiehali celé dni a on stále nedokázal s nikým hovoriť. Nedokázal sa otvoriť natoľko aby ostatní chápali čo hovorí. Ostatní.
„Hyun Joong je v Číne,“ odvetil Jaejoong potichu, „som sám.“
Skôr než by Yunho povedal prvú vec, ktorú mal na jazyku, zastavil sa a opäť vpustil medzi nich hlasný šum dažďa. Nebol žiadny priestor na žiarlivosť. Posledné čo by obaja potrebovali, by bolo prikladať polienka do ohňa. Jaejoong sa díval neprítomne cez predné sklo, ktoré omýval dážď.
Polienka do ohňa... sakra to bol požiar! Lesný požiar ktorý vyháňal ľudí z domovov. Snažil sa dostať k Jaejoongovi ktorý stál uprostred požiaru a pomaly sa dusil.
„Prečo nezájdeš domov?“ otočil na neho hlavu Yunho.
„Aký bude v tom rozdiel? Nezáleží kde budem, nič sa nezmení.“
Bol to len začiatok. Jaejoong nemohol vedieť do čoho sa púšťa, ale mohol si byť istý určitými následkami svojich činov. Nemal na jazyku nič iné len samé povzdychy a ľútosť. Vedel, že sa nikdy nedokáže vžiť do Jaejoongovej situácie, ale práve preto tam bol! Práve preto aby mu pomohol a povzbudil ho.
„Mal by si byť pyšný na to, čo si dokázal,“ nahol sa k nemu Yunho, „urobil si to, čoho som sa ja obával. Keby som ešte stále mohol, tak sa k tebe pridám.“ Vzal ho okolo ramien a pritiahol k sebe.
Pol roka sa trápili obaja s otázkou: ostať, alebo odísť? A Yunho teraz vedľa neho s ľahkosťou odvetil, že by sa k nemu rád pridal? Bola to rovnaká hlúposť ako mnohokrát predtým, keď mu sľúbil, že odíde s ním. Neskôr vydesene zmenil svoje rozhodnutie a takto zabili pol roka. Jaejoong vedel, že sa mu Yunho snaží uľahčiť odchod. Povedať pridám sa k tebe s takou ľahkosťou bolo akoby chceli vyraziť na výlet do lesa.
„Mám byť pyšný na niečo čoho sa ostatní boja? Pyšný na to, prečo ma Changmin nenávidí? Prečo keď mám byť na niečo pyšný tam nie si so mnou aby si bol pyšný?“
Mal by byť trpezlivý a hlavne sa nerozčuľovať. Vedel, že Jaejoong čoskoro prepadne do depresie z vlastného rozhodnutia. Celkom samotný a teraz dokonca bez Hyun Joonga, bol ponechaný osamote proti tvrdému svetu hudobného biznisu.
„Teraz nehovor, že moje rozhodnutie bolo nesprávne,“ otočil Yunho na neho hlavu, „teraz sa neopovažuj mi povedať, že všetko čo som urobil bolo nesprávne! Nehovor mi, že si o samote kvôli mne!“ nechcel zvyšovať hlas. Akoby jeho myseľ pracovala samostatne od jeho tela. Začal kričať aj keď nechcel.
Netrvalo ani dve sekundy než Jaejoong zareagoval ešte viac búrlivo a naštvane. V aute bolo príliš málo priestoru aby sa mohol niekde premiestniť a vystúpiť do dažďu nebola žiadna možnosť. Jediné čo mohol z popudu hodiť do Yunha, bol jeho mobil.
„Vypadni!“ zvolal Jaejoong. Ani si neuvedomil, že jeho mobil narazil Yunhovi do lícnej kosti a zanechal nepríjemnú modrinu ktorá sa časom vyfarbí.
„Krucinál Jaejoong! Nenúť ma opakovať túto hádku!“ vzal ho za obe ruky. Vedel, že ak chce bojovať s Jaejoongom bude musieť vynaložiť viac síl. Hlavne mu nechcel ublížiť. To isté sa však nedalo povedať o Jaejoongovi, ktorému bolo úplne jedno či pri ich hádke mu vypichne okolo alebo zlomí ruku.
„Upokoj sa!“ pevne Jaejoongovi zovrel ramená. Cítil ako sa jeho prsty zatískajú do mäsa cez všetky svaly až ku kosti.
Jaejoong nečakane prestal. Oprel sa hlavou o Yunhovu hruď a ticho vzlykol do jeho mokrého trička.
„Čo sa to s tebou deje?“ Yunho bol vydesenejší viac než si dokázal priznať. Jeho slová boli slovami zúfalého a vystrašeného človeka. Priložil ruku do Jaejoongových tmavých vlasov a privinul si ho navzdory sedadlám bližšie k sebe.
„Krucinál,“ zaťal zuby Yunho, „toto si chcel, Jaejoong, tak prestaň plakať! Vzchop sa a buď pyšný na to čo robíš!“
Cítil sa už príliš bezmocne. Nedokázal dať dokopy slová ktoré by Jaejoongovi pomohli. Nech sa s ním snažil byť akokoľvek, Jaejoong ho odmietal. Niekde vnútri v jeho mysli, muselo niečo prestať pracovať správne. Nikdy v živote nemal o neho tak príšerný strach. Dokonca aj keď ho držal v náruči a sľuboval mu všetku pomoc a lásku sveta, vedel, že Jaejoong bude aj napriek tomu trpieť. Už nezáležalo na jeho náruči alebo slovách. Jaejoong bol sám.
Aj teraz v jeho náručí, v tomto aute, bol stále sám.
Baby,“ skúsil Yunho opatrne, „Changmin by s tebou chcel hovoriť.“
Presne ako keď nastane skrat vo vedení, Jaejoong okamžite prestal plakať a odtiahol sa od Yunhovej hrude. Zadíval sa mu do očí so skalopevným pohľadom. Nastalo medzi nimi mierne tiesnivé ticho ktoré preťal Yunho svojim povzdychom.
„Zdá sa, že Junsu dokázal niečo, čo ja nie,“ pohliadol do palubnej dosky.
„Yunho,“ natiahol k nemu ruku, „podaj mi telefón.“
Yunho sa okamžite spamätal. Uvedomil si, že Jaejoong po ňom hodil svoj mobil a odrel mu tvár. Určite bude mať ráno modrinu a maskérka sa utopí vo svojich slzách.
„K čomu to vôbec bolo dobré?“ zdvihol mobil spod svojich nôh, „viem, že si naštvaný, ale prosím...“ priložil si prsty na odreninu na tvári a podal Jaejoongovi mobil.
„Prepáč,“ odvetil nezaujato než vyhľadal v mobile číslo.
„Takže teraz budeš ku mne odmeraný?“ zadíval sa Jaejoongovi do tváre. Bol mu otočený bokom a sústredene hľadel na obrazovku mobilu.
Spoločne zažili rôzne druhy hádok. Väčšina z nich bola zo žiarlivosti, ale našli sa aj také ktoré ich oboch odzbrojili a odkryli ich najtemnejšie myšlienky. Keď lietali veci, padali nadávky a slová ktoré obaja použili len preto aby ublížili tomu druhému. Obaja sa opäť pomaly vnárali do špiny z ktorej pred nedávnom vyplávali.
„Môžeme byť dnes sami?“ opýtal sa Yunho. Pohľadom vyšiel od Jaejoongovho mobilu po jeho ruke až k jeho tvári. Dve tmavé oči sa na neho prekvapene otočili.
„Yunho už som ti povedal...“
„Chcem s tebou dnes byť a ostatné mi je jedno...“
Jaejoong zložil ruky na svoje stehná. Chvíľu pátral v Yunhovej tvári. Za celé roky ktoré sa poznali videl v nej viac bolesti než radosti. Nechcel mu nikdy ubližovať. Vedel, že nemohol za bolesť ktorú Yunho prežíval, pretože prežívali bolesť spolu. Mnoho ľudí sa k ním nechovalo fér a keď sa dozvedeli o ich vzťahu, svet sa rozpadol na milión kúskov. Nespoznávali ľudí ktorí im podávali ruky a teraz sa im odťažito otáčali chrbtom. Ľudia ktorí sa považovali za ich blízkych priateľov boli cudzí. Pred Yunhom zatvorila dvere dokonca aj vlastná matka.
„Čo sa stalo Yunho?“
„Pohovoríme si o tom vnútri. Chcem o tom s tebou hovoriť, ale nie tu.“
Jaejoong mlčky prikývol. Znova si uvedomil, že motor auta stále beží a stierače zmývajú návaly prudkého dažďa na zem. Zadíval sa na predné sklo auta. Pomaly sklonil hlavu a oprel sa čelom o volant. Nevládal. Konečne si to priznal aspoň hlboko vo svojom vnútri.
Nevládzem Yunho.
„Neodháňaj ma od seba,“ priložil Jaejoongovi ruku na chrbát, „dobre vieš, že som jediný koho máš.
„Desivé.“ Odvetil Jaejoong potichu.

         Nebol nervózny. Potom čo sa zhováral s Yunhom o jeho rodine, z neho akoby kúzlom opadlo časť stresu a hnevu. Obetoval svoju rodinu pre neho, pretože bol na neho pyšný, a pretože veril všetkému čo si medzi sebou vybudovali. Nikdy v živote mu žiadna konverzácia nedodala toľko odvahy a sily. Dokona aj keby mal bojovať už bez Yunha, keby ho Yunho začal z nejakých dôvodov nenávidieť, bojoval by rovnako statočne ako predtým, pretože v ten večer, keď si Yunho u neho vylial srdce, cítil, že to bola jediná pravda ktorá medzi nimi existovala.
Láska.
Dokonca aj teraz keď čakal na Changmina, mal pocit, že sa nemá čoho báť. Verejné miesto alebo len štyri steny v ktorých by sa nachádzali, neexistovalo nič čo by ho zrazilo na kolená. Yunho mu veril, Yunho bol ochotný na neho vložiť čokoľvek a on nehodlal prehrať.
„Hyung,“ Changmin sa s úsmevom usadol za stôl na terase, „vyzeráš akoby si skrýval neúspešnú plastickú operáciu.“
„Len čo sa vidíme po troch mesiacoch musíš byť ku mne protivný. Prečo sa vôbec čudujem?“
„Úplne to z teba srší, že sa snažíš byť zamaskovaný. Čo tie obrovské slnečné okuliare? A čo tie vlasy?“ pokrútil hlavou Changmin.
„Čo je s mojimi vlasmi?“
„Práveže nič, sú... neupravené...“
„To si chcel so mnou hovoriť o mojich vlasoch?“ Jaejoong si oprel hlavu o ruku.
„Viem, že to máš teraz hektické,“ začal potichu Changmin, „takže sa pokúsim kontrolovať.“ Pritiahol sa bližšie k stolu a pohliadol na nápojový lístok. Jaejoong mal pred sebou šálku s čajom. Musel prísť o dosť skôr než on, pretože z vody sa neparilo a hlavne, šálka bola poloprázdna. „Ako sa máš, hyung?“
„Bolo mi aj lepšie.“
Changmin pátral po Jaejoongovej tvári ako detektív. Chcel opäť vidieť jeho úsmev. Potreboval počuť znamenitý smiech ktorý sa nekontrolovateľne šíril po miestnosti. Chcel počuť od neho vtipy ktoré nikto nechápal. Potreboval sa posunúť v čase a zabrániť pohromám.
„Cítim sa zúfalo,“ sklonil Changmin hlavu, „ublížil som ti...“
„Odpustené.“ Odvetil krátko.
Dokonca ani teraz sa neusmieval. Akoby pred ním sedela len chabá kópia človeka ktorého poznal takmer desať rokov. Nedokázal sa dívať do jeho chladnej a bledej tváre. Ak by mu pohliadol do očí, určite by nevidel nič iné než únavu. Možno už nemal síl sa usmievať. Ľudia v Jaejoongovom okolí boli ako pijavice a komáre. Boli takmer neviditeľní a Sali všetko čo mohli.
„Changmin,“ prerušil ticho ktoré sa rozhostilo, „ospravedlňujem sa ti, za to čo som povedal. Nerozlúčil som sa pretože... akoby som mohol...“ pokrútil hlavou a opäť sa odmlčal keď k ním prišla nízka servírka v okuliaroch.
„Dám si len zelený čaj, vďaka,“ milo sa usmial a opäť otočil hlavu na Jaejoonga.
„Čaj? Nebudeš jesť?“ opýtal sa prekvapene.
„Divil by si sa hyung, ale v poslednej dobe nemám chuť.“
Jaejoong si stiahol okuliare nižšie po nose a venoval Changminovi pohľad spoza ich rámu. Skúmavo si prezeral jeho hnedé oči a úsmev ktorý mu hral na tvári.
„To som ťa tak zaujal až si si kvôli mne takmer zložil okuliare?“
„Changmin-ah, vyzeráš nezdravo, čo sa deje?“
„Nemá mi kto variť Jaejoong-hyung,“ prešiel si nervózne dlaňami po stehnách.
„Changmin-ah,“ odvetil ľútostivo, „prepáč mi...“
„To je v poriadku hyung ja... som rád, že si tu a že sme spolu. Na ničom inom nezáleží. Sľúb mi, že sa budeš so mnou zhovárať častejšie.“
Za posledné mesiace prelial viac sĺz než za celý život. Aj teraz sa mu tlačili do očí. Okamžite si natisol okuliare späť na oči a zhlboka sa nadýchol. Changmin pred ním sedel s drobným úsmevom a prosil ho... on ho prosil aby spolu viac hovorili. Dokonca aj potom, čo si Jaejoong myslel ako príšerne všetkých zradil a zranil. Aj potom, čo odišiel bez rozlúčky, Changmin s ním chcel hovoriť.
„Držím ti palce hyung,“ odsunul nápojový lístok na bok a nechal si pred seba postaviť šálku.
„Skutočne?“ opýtal sa Jaejoong keď servírka s úklonom odišla.
„Najskutočnejšie,“ otvoril si vrecko čaju a vložil ho do horúcej vody, „viem, že ti ublížili príliš aby si dokázal ostať. Nie som ty, nikdy som nebol a aj keď som sa ťa mnoho krát snažil pochopiť, nedokázal som to. Teraz keď vidím koľko si toho obetoval aby si mohol byť šťastný, tak tomu chápem... aspoň z časti...“
„Ty si nemyslíš, že som sebec?“
„Nemyslím si, že tvoje šťastie je sebecké. Všetci poznáme okolnosti ktoré ťa dotlačili k odchodu. Viem, že si určité obdobie chcel ostať.“ Pohliadol do tmavých skiel Jaejoongových okuliarov. Aj keď nevidel jeho pohľad, vedel, že Jaejoong vidí jeho. „Hyung, stačilo aby si s nami viac hovoril. Stačilo aby si sa nám otvoril. Hovoríš aj s Yunhom, pretože sa bojíš našej reakcie. Viem, že Yunho si myslí, že ťa pozná do morku kostí, ale to nedokáže nikto... nemôžeš a nedokážeš poznať človeka tak hlboko aby si pochopil každý jeho čin.“
Jaejoong si potichu povzdychol. Priložil si okraj šálky k perám, ale nenapil sa. Díval sa pred seba, ďaleko za Changmina akoby hľadal vlastnú nostalgiu.
„Boli, sme a budeme navždy piati hyung. Nesnaž sa rozbiť naše puto len preto, že sa bojíš s nami hovoriť.“
Vtedy neboli okuliare dostačujúce aby zakryli jednu jedinú slzu ktorá sa skotúľala spod okraja rámu na líce. Jaejoong ju stihol šikovne strieť dlaňou o ktorú si oprel hlavu.
„Hyung, chcel by som ťa o niečo požiadať, aj keď viem, že sa to teraz nehodí,“ Changmin odložil šálku, „Yunho niečo tají. Viem to, som si istý, že niečo tají, pred nami všetkými.“
„Máš nejaké podozrenie?“
„Niečo čo sa týka jeho rodiny.“
Jaejoong si zložil okuliare z očí a položil ich na stôl. Zadíval sa Changminovi do očí a snažil sa zvážiť svoje rozhodnutie prezradiť mu tajomstvo. Sľub bol sľub, ale kto bol Changmin ak mu nemohol dôverovať.
Piati, navždy. 

5 komentárov:

  1. Je mi Jaeho líto. Ale vlastně všech kluků. Tak snad se to už pohne tím správným směrem a Jae bude mít konečně klid.
    Konečně se bude moci stýkats Yunhem, aniž by je za to někdo soudil.
    Tak tohle bych do Junsua neřekla. Ale Changminovi to řekl dobře. Konečně si Changmin uvědomil, že to nebyla jen Jaeho chyba, ale že k odchodu měl dost dobrý důvod. A to že se s nimi Jae pořádně nerozloučil, takto se nedivím. Taky by mě toloučení trhalo srdce.
    Jsem zvědavá, jak to bude pokračovat dál. Moc se těšim na další díl.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Zapoměla jsem reagovat na tu novou povídku, co píšeš.
    Sice čtu jen Wild Wild Angels, ale to neznamená, že nezabrousím i na jiné povídky, které jsou zde na blogu.
    Takže jsem pro, aby se zde objevila.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Oh boze boze, Changmiiiiin! ja som sa tak velmi bala ze sa nieco stane a ze sa budu nenavidiet! ale som rada ze si sa rozhodla pre lepsi koniec! nehovor mi, ze tu nebude happy ending, inak budem strasne moc zla! ten vybuch v aute ma trocha pobavil. :D chudak Yunho :D:D a Hyun Joongov odkaz :D:D:D:D musis ho tam troska viac zapojit! :D

    Ani nepremyslaj nad tym ze I let love in nebudes pisat slecna! to si vyhod z hlavy! a teraz ked si napisala ze to bude v ICH osobe... co by som si dovolila povedat, je tvoja silnejsia stranka.... !!!! neskusaj to ani! CAKAM!

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Som rada, že ťa neuniesli ufóni alebo niečo také. No tak toto tu sa zaujímavo vyvíja. Mohlo by sa to skončiť malinko lepšie? Neviem to by asi museli iste osoby dostať rozum.
    Na novu poviedku ss
    sa teším, len dúfam, že bude veselšia. Aspoň v poviedkovom svete by mali ľudia žiť šťastnejšie. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No, je tu prológ a v prológu je už čo to napísané a upozorneniach pre citlivé osoby, takže nie, veselšia nebude. Dokonca bude depresívnejšia :D

      Odstrániť