streda 28. mája 2014

Wild Wild Angels XV (Tvoj hrdina)


Fandom: DBSK
Žáner: Psychologické, dráma, romantika
Upozornenie: Slash, sex, vulgarizmy, násilie, (možné OOC)
Veková prístupnosť poviedky: 18+
Stav: Nedokončené
Počet slov: 5854
Čo vlastním: Yunha, pretože v poslednej dobe vyzerá strašne zničene
Čo som počúval: 30 seconds to Mars - A beautiful lie
Obsah: Je pravda, že oči sú bránou človeka do jeho duše. Výzor nám prezrádza, ako sa človek o seba stará. Šaty robia človeka... všetky tieto teórie sú v prípade Jaejoonga zbytočnou špekuláciou. Chlap s tvárou anjela, v sebe skrýva diabla. Postavil sa proti celému svetu, aby získal muža za ktorým stojí celý svet. Podarí sa Jaejoongovi získať Yunha a opustiť s ním SM entertainment, alebo ostane stáť osamelý na ceste ktorú si zvolil?

Tak a som tu skoro po mesiaci. Viem viem, sľúbila som už včera, ale aj včera som písala. Dnes som poviedku dokončila a je mi super. Mám z toho skvelý pocit, a k tomu sa bude blížiť koniec. No, to viete, každá poviedka musí raz skončiť aj keď ako autor môžem povedať: SAKRA NIEEE! 


♣♣

     Prešiel týždeň od nešťastného incidentu s manažérom. Jaejoong a Yunho sa neustále hádali, Changmin medzi nimi začal tráviť čoraz viac času, aby ich uzmieril a Yoochun, ten jedného rána prišiel za Junsu s podaním žaloby na spoločnosť Sm entertainment.
„Hyung, ja neviem,“ zovrel pevnejšie papiere v ruke, „ja neviem...“ pohliadol na svoje meno pod prázdnym podpisovým riadkom. „Je to veľké rozhodnutie... ani Jaejoong sa ešte nepodpísal...“
„Junsu,“ drepol si pred neho Yoochun, „existujú dva takéto dokumenty. Jeden má Jaejoong už veľmi dlho. To je ten prvý kvôli ktorému sa s Yunhom pohádal a potom tento druhý ktorý sme dali vystaviť spolu. Vieš si predstaviť Jaejoonga ako ťahá celkom sám súdny proces proti celej spoločnosti? Nemôžeme im odpustiť Junsu. To nejde! Nemôžeme im odpustiť!“
„To ale znamená, že... že odídeme a Changmin a Yunho...“
„Yunho to v živote nepodpíše Junsu. Neexistuje sila ktorá by ho donútila podpísať žalobu.“
„Ale Jaejoong...“
„Ani Jaejoong... nikto... Junsu.“

         Vložil si do úst už tretiu cigaretu behom dvoch hodín. Slabý plamienok ani nestihol poriadne zažiariť v tmavej izbe a už pohasol. Veľké mesto ktoré videl riadkovane za žalúziami ho priam lákalo k sebe. Aby vypadol z klietky, aby s úsmevom vbehol do veľkej náruče mesta.
Nikdy nestihol dostatočne premýšľať o svojich pocitoch. Nechce l sa zaoberať situáciou ktorú mu predostrela spoločnosť, nechcel sa každý deň prebúdzať s myšlienkou na to, že stratí Jaejoonga. Nikto nemal nárok dávať celú vinu len na Jaejoongove ramená. Ani Changmin na to nemal právo. Bola to vina ich oboch a miestami možno viac jeho vina než Jaejoongova.
Bol tak hlúpy, keď mu sľuboval nemožné, keď ho prosil aby ho v živote neopúšťal. Veci sa zmenili a on videl teraz svoje ja, len spred pol roka ako mladého a naivného hlupáka. Nechcel takto dospievať! Nechcel získavať takýmto spôsobom skúsenosti.
Keby mohol, dal by všetko čo má, aby mohli ostať všetci piati pod svojim menom na pôjde ktorá im vdýchla život. Keby mohol urobil by prvé posledné pre Jaejoonga, ale on nevedel ako. Nevedel čo urobiť aby jeho skutky získali nejakú váhu. V kancelárii prezidenta nemal skoro žiadne slovo. Bol na poste pásového robotníka ktorý prišiel do veľkej korporácie za šéfom na najvyššie poschodie v montérkach a bľabotal cudzím jazykom.
Vložil si cigaretu medzi pery a siahol po mobile na stolíku. Hodiny na mobile ukazovali pol dvanástej v noci a on si bol istý, že až osoba ktorej chcel zavolať uvidí jeho meno, určite mu hovor zdvihne.
„Ah, čo sa deje Yunho?“
„Eomma...“ povzdychol si do mobilu.
„Stalo sa niečo Jaejoongovi?“
„Nie, Váš syn je v poriadku... ale... eomma...“ prešiel si rukou po tvári, „neviem čo mám robiť... prosím pomôžte mi...“
„Yunho... čo sa deje?“
„Pamätáte ako ste mi vraveli, že ak opustím Jaejoonga, nikdy mi to neodpustí?“
„Áno...“
„Mám pocit, že on opustí mňa... budem tiež taký? Nikdy mu to neodpustím? Ako ho môžem nenávidieť? Za všetko si môžem sám...“
„Yunho, povedz mi čo sa deje? Upokoj sa prosím. Pohádali ste sa?“
„Keby pohádali,“ povzdychol si, „Vy nič neviete eomma, je to tak? Neviete čo sa deje... nikto Vám to nepovedal. Určite ani Jaejoong, pretože nechce aby ste sa trápili...“
„Jaejoong mi hovorí mnoho vecí Yunho. O mnohých ani netušíš... pomohla som mu vybrať právnika vieš o tom?“
„...eo-mma...“
„Yunho... som jeho matka a prvoradé pre mňa je jeho šťastie. Možno som ho neporodila, ale viem čo je pre neho dôležité. Nedovolím žiadnej osobe, ani tebe ani tvojej matke, aby ste zničili jeho šťastie. Ak chceš o neho bojovať musíš si nájsť svoj spôsob.“
„O tom sme už hovorili... ale je to čoraz horšie a horšie... nemôžem vôbec nič urobiť... moja matka je ako peklo samotné...“
„Yunho... odlúčenie ešte nie je koniec sveta. Urob to, čo má byť aby ste boli potom opäť šťastní.“
S malou dušičkou sledoval mesto pred sebou. Akoby mal za oknom nalepenú fotografiu. Všetko stálo, ani jedno svetlo nezhaslo v oknách budov pred ním. Všetko stálo rovnako ako on. Boli to krásne časy keď sa nemuseli o nič starať, keď s radosťou vypĺňali fanservice pre fanúšikov. Každé objatie ktoré venoval Jaejoongovi bolo skutočné a možno jeho žiarlivé výstupy neboli ani tak nápadné. Jeho tvár však veľmi ťažko ukrývala emócie.
„Mám všetko zničiť, aby som mohol začať odznova budovať?“
„Je to veľmi riskantné... ale to čo máte sa už zachrániť nedá Yunho.“
Otočil sa keď začul za sebou šuchot. Medzi dverami stál Jaejoong. Opieral sa o rám dverí a prstami si prechádzal pomaly a nervózne po spodnej pere. Druhou rukou držal kľučku dverí.
„Musím už končiť.  A ďakujem.“ Rozlúčil sa Yunho a odložil mobil vedľa seba na posteľ.
Neznášal momenty akým bol tento. Hlúpy a tichý. Nikdy medzi nimi nevznikali takéto prázdne chvíle. Akoby prestali existovať jeden pred druhým. Pokojne mohol teraz umrieť a zmeniť sa na ducha a Jaejoong by tam stál akoby nikdy ani neexistoval. Ale do čerta ak bol Jaejoong ešte stále jeho, ak sa tak cítil, musel urobiť niečo preto, aby ostal jeho. Ak musel všetko zničiť, mohol to zničiť spoločne s Jaejoongom a potom... začať budovať. Nechcel ho od seba pustiť ani jeden krok. Predstava, že bude úplne osamotený bez neho, mu privádzala  v posledných dňoch nočné mory.
Nikto sa ma nesmie dotýkať... len ty...  Yunho odvrátil hlavu. Bol žiarlivý, bol majetnícky a nedokázal sa zmieriť s mnohými vecami. Vedel, že ak bude Jaejoonga sledovať vo svojom bežnom živote bez možnosti sa ho dotknúť a hovoriť k nemu, neprežije svoj stav vo zdraví. Hovorí sa, že žiadna láska nie je večná, ani tá posledná. Z každého rozchodu sa dalo spamätať, z každého zlomeného srdca sa dalo vyliečiť. Ale iné sú slová a iné sú skutky. A on nemal záujem liečiť si svoje zlomené srdce ani sa spamätávať zo šoku ktorý by mu spôsobil Jaejoongov odchod.
Bože ako veľmi bol majetnícky! Ako veľmi ho ten chlap dokázal dostať do kolien, prosiť ho a pri tom nemusel pohnúť prstom. Bol z neho zúfalý a chtivý, chcel ho mať, chcel vlastniť všetko a možno bol aj chamtivý.
Pomaly podišiel k Jaejoongovi. Zdvihol k nemu ruku a prstami prešiel po jeho brade dole na krk. Sledoval svoje prsty ako putujú po pokožke z ktorej vyprchal zlatistý nádych.
Chcel vôbec Jaejoong aby sa ho ešte dotýkal? Nebol to predsa on kto prišiel a povedal: no... a teraz pôjdem s Changminom a vytvoríme duet.
Priložil dlaň na Jaejoongov útly pás a chvíľu sa díval do jeho očí než si ho pritiahol k sebe na telo. Voľnou rukou potichu zatvoril za ním dvere a nechal skĺznuť svoje prsty po jeho líci na hruď. Bez slova si ho pritiahol na svoje telo a až vtedy, keď Jaejoong ucítil náraz svojej hrude o Yunhovu, začal sa mu vykrúcať z náruče. Zaprel sa o jeho ramená a odtisol ho od seba.
Takže týmto sa stal? Osobou ktorá sa ho nesmie už dotýkať? Už nikto na svete sa ho nesmie dotýkať?
Nevedel čo ho v ten okamih preletelo hlavou. Nedokázal uniesť Jaejoongove chladné chovanie. V živote sa k nemu nechoval takýmto spôsobom. Ani potom keď sa rozišli. Vôbec netušil prečo za ním prišiel do izby, prečo sa na neho díval bez slova akoby vedeli komunikovať telepaticky. Všetky slová boli mŕtve.
Opäť zdvihol svoje ruky a priložil ich na Jaejoongov pás. Pritiahol si ho prudko k sebe na hruď a pevnejšie ho zovrel v rukami. Chvíľu sa dívali sebe navzájom do očí než ho Jaejoong udrel päsťou do hrude. Samozrejme ho to zabolelo takže jeho zovretie zoslablo. Jaejoong to využil a znova sa mu vytrhol. Žiadne slovo nebolo povedané až keď zamieril k dverám a Yunho sa po ňom natiahol.
„Prestaň mi utekať!“ zvolal. Otočil si ho za rameno tvárou k sebe a obe dlane priložil na jeho tvár, „bože čo mi to robíš? Prečo ma odstrkuješ? Prečo si za mnou prišiel? Prečo si tu a nič nehovoríš? Chceš ma zničiť?!“
„Volal mi Matsuura,“ odvetil potichu a stiahol Yunhove ruky dole zo svojej tváre.
„Tak čo je?“
„Vraj si cenní môjho záujmu o udržanie Tohoshinki na žive, ale nemôže mi pomôcť.“
Yunho zatvoril oči. Cítil akoby ho niekto bodol do hlavy a so smiechom ušiel. Pripravili ho o poslednú nádej a Jaejoong pred ním stál, akoby sa zhovárali o vhodnom jedle na večeru.
„Tebe je to už jedno, nemýlim sa?“ nahol sa k nemu Yunho, „tebe je to už úplne všetko jedno Jaejoong. Čo bude so mnou, čo bude s Changminom... je ti to totálne jedno...“ pokrútil hlavou.
Jaejoong na neho strelil nepríjemný pohľad, „snažíš sa ma vyprovokovať?“
Baby ani keby ma dostali na druhý koniec sveta!“ vzal ho pevne za ramená, „nikdy v živote ťa neprestanem milovať rozumieš?!“
„Čo ma je krucinál po tvojej večnej láske, keď s tebou nemôžem byť!“ zvolal Jaejoong naštvane. Vytrhol sa znova spomedzi Yunhových pevných rúk.
„Sľúbili sme si, že nech budeme od seba kdekoľvek Jaejoong...“
„Yunho,“ zdvihol pomaly ruky pred seba aby lídra udržal v dostatočnej vzdialenosti od seba, „povedal som ti, že nechcem umrieť sám. Nechcem byť sám rozumieš? Tvoja láska mi nedá aj tvoju prítomnosť!“
„Zlato, nebudeme navždy od seba! Nebudem spievať do smrti, nebudem navždy pod jednou strechou s Lee-m a s mojou matkou...“
„To, je dlhá doba než sa stane opak Yunho,“ pohliadol mu do očí, „príliš dlhá doba ktorú musím na teba čakať nemyslíš?“
„Ja sa nemienim znova baviť o rozchode Jaejoong.“
„Tak sa so mnou nebav vôbec!“ otočil sa od neho a rýchlym krokom vyšiel z Yunhovej izby.

         Junsu kráčal hore do štúdia s mangou v ruke. Na perách sa mu držal malý úsmev kvôli scéne ktorú si práve čítal. Potreboval sa uvoľniť a prísť na úplne iné myšlienky, tak vzal Jaejoongovi mangu  z poličky. Na rohu stránky ho zaujal Jaejoongov anglický rukopis Secret code. Zahľadený do stránky začal rukou pátrať po ovládaní výťahu. Chvíľu jeho prsty pátrali než stlačil gombík.
„Junsu,“ pristúpil k nemu s úsmevom Ren, „rád ťa vidím.“
„Shoda-san,“ otočil na neho hlavu, „dlho sme sa nevideli.“
„Máte dnes nahrávanie?“
„Snažil som sa vypátrať Yoochuna, ale niekde mi zmizol. Má hneď po mne nahrávať svoju časť.“ Založil si knižku pod pazuchu a nastúpil spoločne s Renom do výťahu.
„Nevidel som ho. A kde sú ostatní?“
„No, Changmin je teraz v štúdiu, nesmiem mu nejaké kura. Zdvihol ruku s igelitkou hore. „A Yunho s Jaejoongom sú... niekde v budove.“ Zasmial sa svojsky než výťah cinkol na Renovom poschodí.
„Tak sa držte.“ Usmial sa mladý manažér a mávol mu skôr ako sa zatvorili dvere od výťahu.
Junsu sledoval ako výťah míňa dvere poschodí kým sa dostal na to svoje. Po cinknutí sa dvere otvorili a on vyšiel na chodbu. Vytiahol si po ceste mobil z ruky a pokúsil sa znova dovolať Yoochunovi.
„Changmin-ah,“ položil na stôl igelitku, „nikomu sa nemôžem dovolať.“ Sadol si otrávene na gauč a odložil mangu k igelitke, „Yoochun má o chvíľu nahrávať svoju časť.“
„Ja som skončil, tak ich pôjdem pohľadať,“ vytiahol z tašky škatuľu s kuracími stehnami a venoval Junsu vďačný a oddaný pohľad. „Nemohli ísť ďaleko hyung.“
S škatuľou v jednej ruke a s kuracím stehnom v druhej ruke vydal sa Changmin po chodbách AVEXu. Nastúpil do výťahu a nechal sa zniesť na najnižšie poschodie s tým, že pôjde poschodie po poschodí až kým trojicu zbehov nenájde.
S povzdychom odložil obhryzenú kostičku do škatule a tú zatvoril. Na prízemí skoro nikto okrem strážnej služby nebol. Skôr než sa rozhodol ísť o poschodie vyššie, vrátil sa späť k strážnikovi a opýtal sa ho či náhodou nevidel jeho priateľov. Policajt prezrel kamery na všetkých citlivých miestach budovy s nulovým nálezom.
Poschodie po poschodí putoval hore až na posledné – siedme poschodie. Budova AVEXu nebola veľká, nemohla sa merať s budovou kde sídlila spoločnosť SM. Ak by sa tam pokazil výťah problémy by nemali oni – ako trénovaní umelci, ale skôr pohodlná vrchnosť.
Škatuľa od kuraťa bola už prázdna a on sa snažil nájsť nejaký kôš. Nakoniec odložil krabicu na stôl a sklamane sa začal vracať keď začul známy barytónový hlas. Za dverami bez menovky aj bez čísla počuteľne spoznal Yoochuna. Už priložil ruku na kľučku keď sa k jeho hlasu pridal hlas ktorý by si nikde na svete s nikým nepoplietol. S Yoochunom bol vnútri Jaejoong.  V túto neskorú hodinu bola budova AVEXu skoro prázdna. Ani si nebol istý či sa dnes Matsuura nachádzal v budove. Changmin si skontroloval čas na mobile. Bolo už pol desiatej a mal pocit, že okrem nich a producenta tu už niekto nie je. Možno akurát tak zopár vorkoholikov.
Priložil ucho k dverám aby rozoznal aspoň pár slov. Vedel, že to čo robí nie je správne, ale v posledných týždňoch sa človek pravdy nedoprosil. Čo ale Changmin vôbec nečakal bolo to, že hneď po Jaejoongovi začuje Yunhov hlas. Bolelo ho počuť, že sú všetci traja opäť len pre seba. Neexistoval vari žiadny spôsob akým by boli opäť rodina ktorou bývali? Aby sa Yunho na neho konečne díval ako na dospelého a zodpovedného človeka?

Changmin ani netušil, že Yoochun bol prvý, kto sa vydal hľadať nezvestnú dvojicu. A dokonca mal rovnaký plán ako Changmin – prejsť poschodie po poschodí, len opačne – zhora nadol a tak našiel Yunha a Jaejoonga takmer okamžite. Nebol to však príjemný pohľad ani pocit. Na tichej chodbe sa zdalo nebol ani jeden jediný človek v kancelárii. Malá zasadacia miestnosť bola však stále otvorená a hneď ako sa k nej priblížil vedel, komu ten vzlyk patril.
Jaejoong nikdy neplakal. Jaejoong neplakal pred nikým ani pred Yunhom. Nikdy ho nevidel plakať, dokonca ani vtedy keď sa Yunho zatvoril u seba so slzami v očiach. Jaejoong pred nimi skrátka neplakal.
„Je mi to ľúto Jaejoong,“ otrel si ledabolo tvár Yunho, „ale ja nemôžem. Nedokážem to.“
„Prečo som ti vôbec veril Yunho? Prečo som ti veril až do konca?“
„Nepodpisuj to, prosím...“ Yunhove oči opäť zaliali slzy, „prosím ťa...“ rukou si zakryl chvejúce sa pery.
„Pozri sa ako vyzerám Yunho! Vidíš ma? Pozri sa na mňa!“
„Všetky zranenia sa časom zahoja Jaejoong, všetky, prosím... to čo chceš urobiť ostane navždy vo mne!“ Yunho priložil obe ruky na jeho ramená.
„Prečo si takto neprosil Yoochuna? Prečo si neprosil Junsu?“ striasol zo seba ruky a odtiahol sa k oknu.
„Pretože ty si všetko na čom mi kedy záležalo.“
„Yunho!“ zvolal naštvane, „keby to tak bolo, bez zaváhania sa ku mne pridáš! Ty vieš, že to čo robíme je správne! Prečo sa ma neustále snažíš presvedčiť, že nejaká sláva, peniaze, meno je dôležitejšie než my? Nikto z nás nechce zabudnúť na meno TVXQ. Venovali sme tomu náš život, ale niekedy veci skrátka nejdú tak ako sme si predstavovali. Boli sme mladí a plní očakávaní, ani jeden z nás netušil čo sa stane...“
Yunho sa usadil za dlhý stôl ktorý bol situovaný uprostred miestnosti. Vložil si tvár do dlaní a zadržal dych aby z jeho očí už nepadla ani jedna jediná slza. Nevedel, že jedného dňa príde moment kedy sa na svet bude dívať úplne inak než Jaejoong. Vnútri jeho srdca rástla tieseň a neistota. Vedel, že ho neprestane milovať ani za desať alebo dvadsať rokov. Aj keby tie pocity v sebe pochoval, neustále by cítil to malé schované miestočko hlboko v jeho srdci. Jaejoong bol jeho prvá a skutočná láska ktorá prerástla v dlhé a krásne roky. Nebol to problém dospievania – prvá láska nikdy netrvá večne. Nebol pubertiak ktorý sa zamiloval na prvý pohľad. Bol dospelý chlap ktorý sa spoločne s Jaejoongom učil a dospieval. Zdieľali spolu úplne všetko, každý problém, každú strasť a rokmi si obaja čoraz viac uvedomovali aký rozdiel je medzi láskou v dospievaní a láskou v dospelosti. Niečo tak krehké ako novo narodené dieťa s čím v mladosti manipulovali necitlivo sa stalo dôvodom ich mnohých a hlúpych rozchodov.
Musel to byť osud ktorý ich zviazal k sebe, musel to byť osud ktorý krivkal celé tie roky vedľa nich a snažil sa ich neustále splietať dokopy. Päť rokov bolo už pre krivkajúci a unavený osud príliš.
To, čo máte sa už zachrániť nedá...
„Ostaň prosím so mnou,“ šepol potichu, „Jaejoong ostaň so mnou.“
„Ja s tebou chcem ostať,“ prisadol si vedľa neho za stôl, „to je jediná vec ktorú chcem, ale zároveň už viac nechcem trpieť. Nechcem trpieť preto, že ťa milujem. Yunho, v živote som netúžil viac po ničom, než byť s tebou. Do čerta s našou skupinou ak v nej nemôžeš byť ty!“
„Nepodpisuj to prosím!“ otočil sa na neho, „urobím hocičo len ostaň so mnou pod jednou strechou!“
„Yunho...“
„Nemáš strach Jaejoong? Nemáš strach z toho čo sa bude diať potom, až to bude oficiálne?“
Jaejoong sa zhlboka nadýchol. Snažil sa niečo naznačiť svojimi rukami, ale namiesto toho ich znova položil na stôl a vydýchol.
„Viem, že ti ublížili, ale ja to napravím,“ prisunul sa k nemu, „baby ja to všetko napravím, daj mi šancu. Nikto sa ťa už nedotkne. Daj mi šancu všetko napraviť.“ Priložil svoju ruku na Jaejoongovu a jemne ju zovrel.
„Yunho, ty a Changmin ste spolu úžasní... ak to tak má byť nech to tak je. Si líder Dong bang shin ki. Ako sa hovorí; Kapitán svoju loď neopúšťa. Nechaj týchto troch večne rebelujúcich členov posádky popraviť, pretože ty si to nezaslúžiš.“
Soul,“ šepol Yunho, „dôvod prečo máš na svojom tele vytetované slovo tvxq soul je predsa tak jasný...“
„Yunho,“ pokrútil hlavou, „nie...“
„Kam sa podejeme až odídete? Kam sa podeje Dong bang shin ki bez duše? Kam sa podejeme bez vás troch? Nemôžeš nám vziať dušu.
„Yunho, no tak... to čo sa stalo, sa stalo preto, že sme neopatrní. Nemôžeme zmeniť celú spoločnosť aj keby sme chceli. Nemôžeme ostať spolu a tváriť sa zamilovane pred celou spoločnosťou. Ako veľmi by som chcel s vami všetkými stráviť v skupine až do konca. Chcel by som byť po tvojom boku, chrániť ťa...“ priložil Yunhovi na čelo ruku a nežným pohybom zhrnul jeho vlasy z čela dozadu.
„Nemôžem sa ťa vzdať!“ postavil sa s hrmotom stoličky od stola.
„Yunho!“
„Sľúbil si mi to Jaejoong!“ zvolal, „sľúbil si mi, že všetko dáš do poriadku!“
„Yunho...“
„Prečo všetko nie je v poriadku? Prečo nie si v poriadku?“
„Nie som všemohúci...“
„V tom prípade nesľubuj niečo čo nemôžeš dodržať.“
Jaejoong sklonil hlavu. Pohliadol do svojich dlaní. Nakoniec človek pochopí v istých situáciách, že snaha nepostačí. Nech sa snažil akokoľvek, jeho sily na to nestačili. Všetko nakoniec zničil sám už len tým, že si v noci ľahol k Yunhovi. Čo ostatní považovali za samozrejmosť a dennú zvyklosť, mali oni zakázané. Nesmel Yunha milovať pretože si to ostatní neželali. Čo ich už len bolo niečo do ich vzťahu, to on netušil.
„Jedného dňa budeme znova spolu Yunho,“ pousmial sa, „ako skupina. Nikto nám už nebude môcť nič zakázať.“
Yunho stál na druhej strane stolu. Sledoval svojho milenca s jeho drobným a smutným úsmevom na perách a váhal. Ako skupina dlžili svojim fanúšikom mnoho. Dlžili to svojim rodinám ktoré sa o nich starali. Aj keď čo sa týkalo jeho a Jejoonga, oni sa skôr starali sami o seba. Prespávali na ulici, v cudzom meste zanechaní napospas. Vtedy ich rodičia nepotrebovali usmerňovať, nepotrebovala sa celá spoločnosť strachovať prečo dvaja tínedžeri sú v noci na ulici. Nikto o nich ani nezakopol, ani ich rodičia sa nestarali o to, že ušli do veľkého mesta na vlastnú päsť. Ale to, že sa zamiloval do muža začalo byť tŕňom v oku. To, že našiel lásku – nakoniec to bola tá chyba, ten bod o ktorí sa všetci začali zaujímať.
Ak by bol vtedy zahynul v parku, ak by ho niekto prepadol a podrezal, bola by to taká ironická škoda.
„V tomto momente môžem povedať, že som sa mýlil, a možno som nebol tým kým si ma chcel mať Yunho. Vždy som bol od teba vzdialený do určitej miery ktorú sme nikdy neodkázali vyplniť. Vieš, že ten prázdny priestor patrí slobode ktorú náš vzťah nikdy nebude mať. Bolo to nádherné... ale ty musíš ostať. Nech chcem akokoľvek veľmi aby si šiel so mnou, uvedomil som si, že to nemá iné riešenie. Nechcem byť tým kto ostane ako posledný, pretože ty si to zaslúžiš viac. Ja túžim odísť a ty túžiš ostať. Ak to inak nemôže byť, chcem aby ste ty a Changmin naďalej niesli meno Dong bang shin ki.
Yoochun v ten moment vstúpil dovnútra malej zasadacej miestnosti. Bol bledý a potili sa mu dlane. Počul celý rozhovor. Ovládala ho jediná túžba; znova sa udobriť s Yunhom.
„Hyung,“ zatvoril za sebou dvere, „neodchádzame kvôli tebe, odchádzame preto čo s nami spravili. Ja viem, že sa hovorí v dobrom aj v zlom, ale pozri sa na nás, čo sa s nami stalo?“
Yunho sklonil hlavu a odsunul si stoličku od stola. Chvíľu prechádzal prstami po opierky než zdvihol pohľad na Jaejoonga, „v dobrom aj v zlom. Budem s vami nech sa bude diať čokoľvek. Nedovolím nikomu... nikdy... aby na vás siahol.“
„Hyung?“ dvere sa opäť otvorili. Tento krát medzi nimi stál Changmin. „Je toto koniec?“
„Nie,“ postavil sa od stola Jaejoong, „to je začiatok. Vždy je to len začiatok, Changmin-ah. Začiatok niečoho lepšieho.“
Začnem stavať odznova.

         Čo sa s ním vôbec stalo za tie roky? Ako veľmi sa zmenil od tej doby? Koľko krát sa nesprávne rozhodol a koľko krát to ovplyvnilo celú skupinu? Koľko krát zlyhal a koľko krát ho podržali? Bol lídrom, ale oni vedeli, že je stále rovnaký človek, zraniteľný a krehký. Nezáležalo na tom ako veľmi niečo pokazil oni tu boli vždy.
„Vysúďte z nich to posledné!“ Yunho sa postavil od stola v obývačke, „do posledného wonu. Nech potia krv!“
Junsu zdvihol pero od dokumentu. Jeho podpis stvrdil účasť na žalobe spoločnosti. Cítil ako sa mu na okamih zachvela ruka. Pohliadol hore na Yunha a chvíľu váhal než sa odvážil opýtať.
„Hyung, si si naproste istý, že to chceš takto?“
„Nie, nechcem to takto Junsu,“ pokrútil hlavou, „nechcem aby sme sa rozdelili. Nechcem aby ste odišli!“ zvolal než odišiel k sebe do izby.
„Dobre, hlavne sa upokojíme áno?“ postavil sa Jaejoong a hneď za jeho slovami začul buchnutie. Otočil sa smerom k Yunhovej izbe s povzdychom.
„Rád by som to podpísal s vami,“ ozval sa potichu Changmin.
Prijal však zodpovednosť a rozhodnutie ktoré zmenilo celú situáciu. Už teraz si predstavoval ako všetci traja odchádzajú. Jedného dňa sa za nimi zabuchnú dvere a už nikdy nebudú bývať pod tou istou strechou. Changmin bol realista a to posledné čomu veril, bola možnosť, že budú opäť spolu. Boli to krásne slová od jeho hyungov, ale realita už dávno prestávala byť krásnou a zábavnou.
„Poď na moju hruď!“ Yoochun rozpažil ruky a keď sa Changmin nemal k tomu aby sa mu vrhol do náruče pritiahol si ho k sebe a pevne ho objal.
„Hyung,“ povzdychol si maknae v slabom zovretí. Len tá myšlienka na siláka Yoochuna ho rozosmievala. Nakoniec mu objatie opätoval.
„A prečo keď ja chcem objatie od Changmina, nikdy ho nedostanem?“ posťažoval sa okamžite Junsu.
Zatiaľ čo trojica viedla svoje obvyklé argumenty o tom, kto z nich má najviac rozumu a kto je tu skutočne ten dospelý, Yunho nervózne ťukal prstami po parapetnej doske okna. Nemohol sa ubrániť tomu pocitu, že práve on stratí najviac zo všetkých.
Dlhé prebdené noci a prakticky skúšky ohňom zanechávali v ňom potrebu dosiahnuť ešte viac. Nechcel vykročiť iným smerom, chcel len stúpať a odísť zo spoločnosti by znamenalo padnúť na dno a znova začať stavať. Nestačilo vari, že si bude musieť znova a znova získať Jaejoonga, starať sa o neho na diaľku, starať sa...
Výhovorky. Výhovorky Yunho! Pretože keby si šiel s ním, stavali by ste spolu. Vytvárali by ste spolu, tak ako kedysi... úplne odznova...
„Kurva!“ buchol po doske a ruky si založil za hlavu. Nenávidel pocit bezmocnosti, nerozhodnosť a hnev ktorý bol ich výsledkom. Chcel to čo mu ponúkal Jaejoong a nemohol to mať.
Dovnútra izby sa zatiaľ potíšku dostal Jaejoong. Zatvoril dvere tak, že ich takmer nebolo počuť ťuknúť. Sledoval pár krátkych momentov Yunha než jeho hnev nekontrolovateľne vzrástol a začal rozmetávať všetky svoje veci po izbe.
„Je to hlúpe ako sa snažíme až dokonca vzdorovať a nakoniec zistíme, že sme sa úplne zbytočne bránili,“ Jaejoong sa oprel o dvere a ruky si v pokojnom geste založil za chrbát. Naďalej sledoval lídra ako rozhadzuje svoje veci po izbe. Rozmetal si celú posteľ až jeden z vankúšov pristal pri Jaejoongových nohách. Našťastie nemal v izbe žiadny krehký nábytok ktorý by mohol rozbiť.
Rozhodol si sa príliš neskoro.
„Myslíš, že je to fér?!“ zvolal Yunho, „myslíš, že tu chcem ostať? Myslíš, že...“ zhlboka sa nadýchol a posadil sa na posteľ. Cítil nepríjemný tlak v hrudi, akoby mu niekto zvnútra zvieral srdce.
„Ja viem, že ty to nechceš. Som dospelý natoľko aby som pochopil, čo pre teba tvoja rodina znamená. A možno som niekedy povedal, že sme v mojich očiach dôležitejší ako tvoja celá rodina. Ale bol to môj názor. Naučil som sa rešpektovať tvoje názory a rozhodnutia. Naučil som sa, že občas skrátka nevyhráš nech sa snažíš akokoľvek. Aj ten najlepší úmysel, sa nemusí niekedy vydariť.“
„Ale ja toto nechcem!“ vložil si tvár do dlaní, „to čo skutočne chcem... to čo naozaj chcem...“
Jaejoong sa nepohol zo svojho miesta pri dverách. Odvrátil hlavu od Yunha a pohliadol von oknom. Leto bolo prakticky za dverami a jednou nohou vnútri. Namiesto toho aby si začali užívať prichádzajúce leto, trápili sa s vlastnou existenciou.
„Prečo... prečo vy to dokážete a ja nie?“
„Yunho...“
„Prečo nedokážem odísť s vami?“
Jaejoong sa konečne odtiahol od dverí a usadil sa k nemu. Chvíľu mlčal a pozoroval jeho ruky ktoré pevne zvieral k sebe. Oprel sa o neho bokom a rukou ho objal okolo ramien.
„Ty to dokážeš, ale nemôžeš...“
Yunho sa prudko postavil a otočil sa na neho, „nemôžem? Prečo nemôžem Jaejoong? Pretože si to moja rodina nepraje? Pretože si to ty nepraješ?“
„Nehovor hlúposti prosím ťa.“
„Môžem urobiť čo chcem!“ zvýšil hlas.
„Kto ti bráni? Prečo rozoberáme dookola tú istú vec už pol roka Yunho? Prečo sa konečne nemôžeš stopercentne rozhodnúť?“
„Pretože ma to trhá na kusy! Pretože... pretože sa mám rozhodnúť medzi svojim domovom a svojim srdcom! Pretože Dong bang shin ki je môj domov. Pretože ty máš moje srdce a stáť medzi vami ma trhá na kusy.“
Po chvíľke ticha sa Jaejoong postavil a podišiel k nemu; „Yunho, domov netvorí meno, ani nálepka, ani iné slová... domov tvoria ľudia. Domov je tam, kde je tvoje srdce.“
„Tak, dajme tomu, že som na dlhej pracovnej ceste...“ skôr než by Jaejoong zahliadol jeho slzy pritiahol si ho do náruče a svoju tvár ukryl pri jeho krku. „Len na mňa musíš počkať...“ dodal zlomeným hlasom a zosilnel svoje objatie.
„Z lásky sa vyžiť nedá Yunho, ale budem sa snažiť...“
Nerozhodnosť. Stále sa v tom topili. Nebolo to ako v knihách kde sú pocity postáv tak jasné, a vždy sa so všetkým vysporiadajú, zápletka vyvrcholí, dej sa rozuzlí a príbeh skončí. Ako môžu ľudia veriť takej veci ako rozuzlený dej keď človek celý život myslí na svoje zlyhania a prehry? Keď sa dlhé roky trápi svojim rozhodnutiami a zrazu všetko skončí, dobre alebo zle? Taký život predsa nebol. A oni sa stále topili. Dokola v tom istom, pretože ani jeden nevidel to správne východisko.
Nebolo to tak, že by Yunho nechcel odísť. Po ničom inom netúžil, lenže kulisami nehýbal on. Každé jeho sebecké rozhodnutie voči skupine, voči Jaejoongovi malo negatívny ohlas od ľudí ktorých si nechcel znepriateliť. Stačilo mu zažiť raz v živote strach aký zažil po únose Jaejoonga. Boli veci ktoré dokázal znášať každý deň a veci ktoré si nikto iný nedokázal predstaviť ako mohli prežiť.
Boli dobré dni a dni ktoré by radšej strávil zatvorený vo svojej skrini.
Povinnosť. Ak nič iné, bola to povinnosť. Ako líder musel mať vyvinutý neobvyklý zmysel pre povinnosti a zodpovednosť. Jeho povinnosť bola aby skupina prežila čo najdlhšie a jeho zodpovednosť ktorú niesol za rodinu... jeho zodpovednosť za všetko.
„Ostaň so mnou kým to neskončí.“
Vedel, že jedného dňa sa bude musieť zbaliť a opustiť ich domov. Vezme si všetky svoje veci a nenápadne si ukradne jedno z Yunhových starších tričiek. Odíde a zanechá po sebe snáď len veci na ktoré úplne zabudol. A možno v tom okamihu, až tie veci Yunho nájde, bude si pripadať rovnako zabudnutý.

         Nevnímal hlasy za dverami. Naliehavý hlas Junsu ktorý stepoval pred dverami od kúpeľne ani Changmina ktorý sa vyhrážal, že vyrazí dvere pomocou Yoochunovho čela. Díval sa do zrkadla na svoj odraz. Sledoval ako z končekov jeho mokrých vlasov odkvapkáva voda do prázdneho umývadla. Pár kvapiek sa zbehlo na jeho brade a nose.
„Takto sa chová maknae? Už žiadny prídel sušienok na dnes!“ začul pohoršený hlas Yoochuna za dverami.
„Yoochun,“ šepol potichu v kúpeľni Yunho, „musím sa ti ospravedlniť. Musím ti toho toľko povedať...“
„Hyung otvor prosím dvere ja to fakt už nevydržím! Druhá kúpeľňa je obsadená Jaejoongom! Prosím! Potrebujem na záchod a Changmin smrdí ako klobása!“
„No to nie je pravda! Junsu smrdí ako klobása!“
„Vy dvaja!“ zvolal Yoochun, „začnite sa chovať obaja!“
Yunho medzi ich výlevmi otvoril dvere a vyšiel z kúpeľne. Junsu okamžite vbehol do kúpeľne zabuchol za sebou dvere aby si uľavil.
„Hyung si v poriadku? Vyze...“ Yoochun nestihol dopovedať pretože mu prekvapenie vzalo slová z jazyka. Ocitol sa v Yunhovej náruči. Pritisnutý na jeho nahej a vlhkej hrudi. Voňal ako citrón a mango.
„Prepáč mi.“ Zovrel ho pevnejšie až sa mu napli svaly na rukách. Yoochun cítil ako sa tlak vzadu okolo jeho krku zvýšil.
„Hyung, nemusíš ma škrtiť aby som ti... odpustil...“
„Prepáč,“ okamžite ho pustil, „prepáč...“ priložil Yoochunovi ruky na ramená s úsmevom, „prepáč mi za všetky moje hlúpe reči. Viem, že si si ich nezaslúžil. Viem, že som bol zaslepený a ty si sa len snažil obrániť Jaejoonga. Urobil som chybu Yoochun-ah. Veľkú chybu a mrzí ma to.“
„To je v poriadku, každý máme svoje dni a... ty ako líder... tiež si len človek,“ pousmial sa Yoochun, „ak by si niečo potreboval... pokojne mi môžeš povedať.“ Prikývol na Yunhov široký úsmev a prešiel okolo neho do kuchyne.
Yunho sa za ním otočil so žiarivým úsmevom. Akoby mu niekto vymenil celú tvár. Po vráskach ani jediná stopa, len žiarivý úsmev ktorý sa dokázal ešte viac rozžiariť keď si všimol usmiateho Jaejoonga za rohom. Vykúkal na neho a zdalo sa, že sledoval celú scénu s Yoochunom.
„Nie je úžasný?“ opýtal sa Jaejoong a prostom prešiel po hrane steny, „vždy tak chápavý a dobrosrdečný.“
„Skoro ako ty.“
„Uhm,“ zatváril sa zamyslene Jaejoong, „ja som viac výbušnejší než on.“
„Výbušnejší?“ Yunho vložil ruky do vreciek od teplákov a pomalým, váhavým krokom sa vybral za svojim napoly skrytým milencom.
„Pozor na mňa, budem kopať a hrýzť...“
„Tak sa bijú chlapi?“ Yunho ho vytiahol za ruky spoza steny, „ty moja tajná frajerka...“ zasmial sa krátko.
„Nemáš ma fotiť v parochni.“
„Nemal si mi to dovoliť.“
„Nedovolil som ti to, mal som ťa zažalovať! Čo keby si mi tou fotkou ukradol dušu?“
„Dušu hovoríš,“ pritiahol si ho k sebe Yunho.
Viac slov nepotreboval povedať. Jaejoong si jeho slová okamžite spojil s ich konverzáciou v budove AVEXu. Prosím neber skupine dušu.
Bude to takto navždy, pomyslel si Jaejoong. Donekonečna bude túžiť ostať s Yunhom a Yunho bude túžiť s ním odísť. Na ich križovatke bude zabitý veľký drevený klin ktorý rokmi dažďov bude hniť, slabnúť až sa vyvalí zo zeme a ich túžby budú zabudnuté. Možno už nikdy v živote neskrížia svoje cesty ako členovia jednej skupiny.
Už to nebola ani slepá či hlúpa túžba po slobode. Boli to zúfalé činy ktorými sa chceli dostať k najlepšiemu riešeniu.
Proste povedz svetu ako veľmi ho miluješ.
„Mrzí ma to,“ objal ho pevne a majetnícky Yunho, „veľmi ma to mrzí. Som ako dieťa ktoré sa bojí strašidiel pod posteľou. Mrzí ma to.“
„Každý je vo svojom vnútri malým dieťaťom. Nechcem aby si sa niekedy cítil vinný. Nechcem aby si ani na okamih myslel na to, že je to tvoja vina.“
Yunho zaboril svoju tvár do jeho krku. Z úcty k svojmu zdravému rozumu vypustil zo svojho hrdla zúfalý smiech zmiešaný so slzami. Jemne sa s Jaejoongom v náruči zahojdal a pevne zatvoril oči.
„Nechcem ťa púšťať.“
„Nechcem odísť.“
Nikdy to neskončí. Tá túžba bola príliš silná a nenaplnená. Stála medzi nimi a núkala im ruky, obe však boli spútané. Yunho mal nakoniec pravdu, veľké strašidlá ktorým sa nedokážu nikdy postaviť ako dospelí. Tieto príšery boli príšerami pre deti ktoré vezmú svoju odvahu a povedia celému svetu o príšere pod posteľou. Boli to príšery na ktoré si dieťa posvietilo a ony zmizli.
Oni však boli už dospelí a rozsvietiť si v tme bolo príliš detinské. Dívať sa pod posteľ a hľadať strašidlá bolo irelevantné v dospelom veku. Nedokázali bojovať tak ako potrebovali. Prudko, s krikom ako malé deti.

         Yoochun sa nervózne motkal s cigaretou pred budovou AVEXu akoby čakal na správy z nemocnice. Potiahol do seba cigaretu a krátko zakašľal. Nervozita sa podípsala na jeho zdraví. Niežeby sa niekedy cítil úplne zdravý pod strechou SM. Tento krát na neho doľahla nervozita ako tridsať tonová veľryba. Nepomáhali cigarety ani lieky proti stresu a už vôbec nie stresové cvičenia z jogy. Tak veľmi chcel ísť už domov, vysporiadať sa s celým svetom a padnúť do postele. Vedel, že pred ním je hnusný, temný a hlboký močiar pripravený ich pohltiť. Cesta ktorú si vybrali nebola slnečná. Bola skutočná a každá rastlina bola mäsožravá. Už teraz videl Changmina a Yunha na druhej strane rázcestia. Dívali sa ich smerom a pomaly sa vydali po plastovej cestičke ku krepovému slniečku. Umelé šťastie.
„Koľká to je už dnes? Desiata?“ pripojil sa k nemu Yunho s cigaretou.
„Prepáč, že som odišiel,“ Yoochun zahasil cigaretu o odpadkový kôš a hodil ju dovnútra, „nemôžem... nemôžem...“
„To je v poriadku Yoochun, nemusíš sa ospravedlňovať.  Je to úplne v poriadku. Mal by si na seba viac dbať.“
„Myslím, že to čo príde nebude na pár dní, ani mesiacov. Takto som si svoj život nepredstavoval Yunho. Keď sme odišli zo štátov, mal som pocit zvráteného šťastia. Pripadal som si... bol som plný očakávania. Neveril som, že ma vôbec vezmú kvôli mojej chorobe, ale som tu, stojím tu s tebou a som súčasťou najúspešnejšej kapely v histórii kpopu,“ otočil od Yunha hlavu, „otázka je, chcem to opusti?“
„Je neskoro na podobné otázky Yoochun-ah, kedysi si sa ma opýtal, čo všetko som ochotný obetovať aby Jaejoong so mnou ostal. Obetoval by som všetko, až na tú jednu jedinú vec...
„Ty a Changmin ste rovnakí,“ vložil ruky do vreciek, „obaja máte pocit, že s vami zaobchádzajú nefér, ale prijímate to ako svoj osud. Akoby si... akoby si v minulom živote niekoho mučil a zakopal ho do masového hrobu. Prečo tento hnus prijímaš hyung? Kto kedy povedal, že to, čo ťa baví musí mať odvrátenú stranu?“
Yunho sledoval ako jeho cigareta pomaly hasne. Dlhý komín popola sa pomaly odlomil od ostatku cigarety a padol na zem. Vydýchol dym ktorý držal v ústach a zatvoril oči. Bol to ten veľký žltý nákladiak ktorý do neho vrazil a z jeho vlečky sa na neho vysypali slová pravdy.
„Žijem v lži Yoochun-ah. Jaejoong je ako loď rútiaca sa vpred, do neznáma a ja som ako kotva. Bojím sa toho čo sa nachádza za horizontom a vždy radšej padnem späť hlboko do vody a topím sa, neprestávam sa topiť vo svojom strachu.“
„Raz, hyung... raz toho bude moc a ty...“ Yoochun nedokázal dokončiť svoje myšlienky. Pokrútil hlavou a oprel sa o stenu budovy.
„Bolo by len jedno východisko z tejto situácie Yoochun-ah? Skutočne je len jedno východisko, alebo si to nahováram sám?“
„Lži, hyung... tvoji najlepší kamaráti.“ 

2 komentáre:

  1. To byl tak vyčerpávající díl. Poslední dobou při čtení dalšího nového dílu vždy brečim. Ani nevim proč, ale vždy mě to strašně dojme. Asi to bude tím, že už se nikdy jako skupina nesejdou...
    Moc se těšim na další díl...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ja uz neviem co ti napisat. fakt toto je tak depresivne ze sa v tom topim T_T zhasla moja mala nadej na to, zeby skutocne to utiahli a ty by si aspon v poviedke prepisala dejiny :D ah jo... tak predsa bude koniec smutny T___T
    bulit.

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť