pondelok 3. marca 2014

Wild Wild Angels (Choď do pekla) IX.



Fandom: DBSK
Žáner: Psychologické, dráma, romantika
Upozornenie: Slash, sex, vulgarizmy, násilie, (možné OOC)
Veková prístupnosť poviedky: 18+
Stav: Nedokončené
Počet slov: 4397
Čo som počúval: Led Zeppelin - I can't quit you baby 
Obsah: Je pravda, že oči sú bránou človeka do jeho duše. Výzor nám prezrádza, ako sa človek o seba stará. Šaty robia človeka... všetky tieto teórie sú v prípade Jaejoonga zbytočnou špekuláciou. Chlap s tvárou anjela, v sebe skrýva diabla. Postavil sa proti celému svetu, aby získal muža za ktorým stojí celý svet. Podarí sa Jaejoongovi získať Yunha a opustiť s ním SM entertainment, alebo ostane stáť osamelý na ceste ktorú si zvolil?

Tá pieseň od Zeppelinov mi stále rezonuje v hlave. Prvá polovica poviedky niekde od toho okamihu keď Jaejoong začal posadnuto upratovať obývačku, je prakticky napísaná len preto, že som počúvala túto pieseň! Pochopíte prečo. Oh my, my, my... 
"Oh, when you hear me moaning and groaning, baby."
Oh my shuuut your mouth. 



♣♣

     Changmin sa prebudil uprostred noci. Mal zvláštny pocit, akoby ho niekto sledoval. Chcel prebudiť Junsu ktorý ležal odkopaný od periny na chrbte. Povedal si však, že na strašidlá v skrini a na strope ja už veľký. Ale človek nemohol byť nikdy dostatočne dospelý na strašidlá pod posteľou. Človek nikdy nevie čo všetko sa môže ukrývať pod tak dobrou skrýšou akou je posteľ.
Bol to už týždeň a dva dni, čo sa vrátili z Japonska, a jeho predstavy o tom, že sa im cudzí ľudia v noci prechádzajú po dome, začínali naberať obrovské rozmery. Začalo to Jaejoongovým únosom. Ten chlap nebol schopný spávať sám v izbe. Našťastie si už začínal líhať sám do postele, pretože sa späť do ich bytu dočasne nasťahoval manažér. Changmin mal pocit, akoby im niekto utiahol obojky na posledný otvor. Tak tuho, že nemohli dýchať pokiaľ im to niekto nepovolil.
Paranoidný! To je ono, bol paranoidný a mal pocit, že sa táto paranoja netýka len jeho, ale aj Yunha. Zatiaľ čo so svojim únosom Jaejoong bojoval neuveriteľne statočne, on s Yunhom chodili v noci po byte ako dve malé myšky. Obzreli každý kút bytu, skrine, priestory pod stolom, lavicou, pod dekou a dokonca aj v práčke – to bol Changminov nápad a Yunho sa nezmohol na nič viac než krútenie hlavou. Keby mohol rozprávať, tak by poslal Changmina do práčky so slovami – Fakt Changmin? Fakt?
Tento krát to bol však len Changmin ktorý bol hore. Potichu za sebou zatvoril dvere od izby a vybral sa na bežný prieskum bytu. Vošiel do kuchyne bez toho aby si zasvietil a otvoril dvere od chladničky. Jeho tvár a kuchyňu zalialo mdlé žlté svetlo. Nie, tu sa rozhodne únoscovia skrývať nebudú.
„To si ty?“ Kuchyňu zalialo svetlo. Yoochun si oddýchol a pokrútil hlavou, „Changmin, používaj prosím ťa svetlo keď niekam ideš. Vieš ako si minule vydesil Junsu...“
„Hyung,“ šepol potichu Changmin a narovnal sa pred chladničkou, „hovor potichu.“
„Changmin...“
„Hyung, nikdy nevieš.. nikdy nevieš.“
Yoochun si ho chvíľu prehliadal a snažil sa neprepadnúť panike. Changmin vyzeral byť zrelý na psychológa. Buď to, alebo jeho humor začínal byť čoraz viac neznesiteľný. Jedno však vedel určite, nebolo to treba brať na ľahkú váhu.
„Jaejoong spí. A bude spať veľmi dlho.“
„Ako vieš?“ Opýtal sa prekvapene Changmin.
„Pretože som ho udusil,“ podišiel k nemu Yoochun, „máš blbé otázky maknae.“
„Hyung ja to myslím vážne. Nemáš strach, že zatiaľ čo nie si v izbe niekto vojde dovnútra a unesie ho? Tak isto potichu ako to urobil predtým?“
„Nie.“ Odpovedal úplne pokojne a vyrovnane Yoochun.
„Ako vieš?“ Odpýtal sa opäť Changmin.
„Pretože som ho pripútal k posteli.“
„Hyung proste...“
„Changmin, upokoj sa. Nikto nejde Jaejoonga unášať. Už nikdy viac rozumieš? Nikdy. A ak ho niekedy niekto unesie, tak...“ Nedopovedal. Radšej sa odmlčal. Nechcel viac desiť Changmina. Vedel o tom, ako sa desil toho, žeby mohli o Jaejoonga prísť. Bol vydesený do takej miery, že bol bojovný, mrzutý a nepriateľský. Toto boli veci ktoré Changmin odrážal, keď bol vydesený. Nepustil k sebe nikoho ani na krok z obavy, že mu ublížia ešte viac.
„Čo tu máte za summit?“ Do kuchyne pre zmenu vošiel aj Yunho. Strapatý, unavený, zívajúc a dlaňou si začal šúchať pravé oko. Poškrabkal sa na krížoch a znova si zívol. „Nemáte takto náhodou späť? O ôsmej máme byť v štúdiu. Tancovať viete?“ Urobil nejaký divný tanečný pohyb ktorý sa podobal post mortem pohybu.
„Nie, nemáme späť huyng... My sme na obvyklých nočných vyžiarkach.“ Odpovedal Yoochun a pohliadol kútikom oka na Changmina. Nechcel aby sa Changminov strach o Jaejoonga presunul ešte aj na Yunha. Videl toho dosť v Tokiu, v aute, a nechcel to zažívať znova a znova a stále dookola. Ich vzťah sa začínal podobať zle napísanej tragédii, kedy autor nedokázal ukončiť príbeh tragicky, a keby ho ukončil veselo, bola by z toho komédia.
„Hyung?“ Changmin pohliadol do chladničky a ako odpoveď mu prišlo áno? Od oboch jeho hyungov.
„Changmin! Sakra!“ Osopil sa Yunho, „používaj mená! Kto sa v tom má vysomáriť?“
„A prísť o to, ako sa idete pretrhnúť aby ste mi vyhoveli všetci? Tsk...“ pokrútil hlavou, „Yunho-hyung, chcel som s tebou hovoriť o Jaejoongovi.“
„Takže moje slová o tom, ako som ti hovoril, že Jae bude v poriadku vypršali z tvojej veľkej hlavičky.“ Utrúsil cynicky Yoochun. Zabuchol dvere od chladničky do ktorej Changmin hľadel ako vrana na drôte. Tak či tak, si nič z nej nevzal a jediné čo by z toho dlhého hľadenia vzniklo, by bol prehriaty motor chladničky.
„Niečo sa mu stalo?“
„To mi povedz ty, Yunho.“ Založil ruku v bok Yoochun. Druhou rukou sa opieral o vrch chladničky.
„Nepáči sa mi tvoj pohľad Yoochun.“
„Mne sa nepáči vôbec nič v poslednej dobe.“ Odtiahol sa od chladničky a vyšiel z kuchyne kde zanechal lídra a maknae o samote.
„Mrzutý.“ Podotkol Changmin.
„Ty sa mu divíš? O čom ste sa bavili?“
„Chceš čaj hyung?“ Podišiel ku kuchynskej linke Changmin. Vzal kanvicu a napustil do nej vodu. Ani nečakal na Yunhovu odpoveď.
„Changmin-ah.“
„Som paranoidný. To je všetko. Je tak nesprávne báť sa o Jaejoonga?“ Otočil sa Yunhovi tvárou. Oprel sa o linku a založil ruky na hrudi.
„Nie.“ Yunho odvetil okamžite.
Akoby Changminova otázka zarezala Jaejoongove slová o strachu nevzdávaní sa ešte hlbšie do jeho vnútra. Chápal tomu dokonale, ale Changminova otázka to posunula tak hlboko, že sa to dotklo jeho najhlbšieho dňa. Ak má človek niekoho rád, je prirodzené, že sa o neho strachuje. Bojuje o to, aby bol v bezpečí, aby ho ochránil. Jeho strach je zbrojením do bitky.
„Môžeš si byť sto percente istý, že ťa hyung miluje.“ Prikývol Changmin akoby vedel na čo jeho líder myslí.
„Som.“ Prikývol Yunho a konečne sa usadil za stôl, tvárou k Changminovi. „Mám o neho strach. Ten strach ktorý Jaejoong odmieta. Nechce aby som sa o neho bál týmto spôsobom.“
„Pretože by v tvojich očiach mohol vyzerať ako slaboch.“
„Ja viem, Changmin-ah,“ povzdychol si Yunho, „viem, že zo všetkých ľudí ktorých poznám, je on ten silný. Ten kto sa snaží byť tou... tou pomyslenou barlou pre každého a sám od nikoho nič nežiada. Ako to môže vydržať?“
„Si rovnaký hyung.“ Mykol plecami Changmin. „Si úplne rovnakí. Ale keď príde na to, aby si uvoľnil svoj tlak a depresiu, je to Jaejoong ktorému sa zveríš. Je to on, kto ťa podoprie. Dlho si mu to neopätoval.“
„Ja viem. Bral som to ako samozrejmosť. Jaejoong sa predsa nemôže zlomiť. A keď prišlo na naše hádky, bol som ako šibnutý. Ak niečo chcel, povedal som, že je to sebecké.“
„Tie hádky mi nepripomínaj, buď tak dobrý. Oboch som vás chcel pôvodne zatvoriť do pivnice. Malo to však problém, že pivnicu nemáme a v komore je príliš veľa jedla.“ Changmin sa otočil ku kanvici ktorá potichu ťukla. Zalial čaj v šálkach vodou a kanvicu odložil späť.
„To je dobre, že si vtedy nebol s nami, keď som vyzdvihol Jaejoonga.“
„Niečo málo som sa už dopočul od hyunga.“
„Jae ti niečo hovoril?“ Prekvapene sa opýtal Yunho.
„Nie, Junsu.“
„Sakra Changmin! Hovor mená! MENÁ!“ Zdôraznil mu Yunho a vzal si od neho šálku s čajom.
„Moc zdĺhavé. Buď vám budem hovoriť menami, alebo vás len oslovím hyung, a podrobnosti si už musíte domyslieť.“
„Changmin,“ pousmial sa Yunho, „až tu nebudem, pretože teraz mi začne obdobie stretnutí, prosím, dávaj na neho pozor. Ak budeš cítiť, že ho niečo trápi, prosím... chlapi ja vám verím. Všetkým trom vám verím, že Jaejoonga milujete, pretože je to úžasný a jedinečný človek. Zaslúži si, aby sme ho podržali.“
Changmin si pomaly odchlipol zo svojho horúceho čaju. Sledoval Yunha ktorému klesla hlava. Videl lesk a obavy v jeho očiach. Cítil z jeho slov strach a hlboký cit ktorý pripomínal hrdosť. Kto by už nebol na Jaejoonga hrdý. No, vedel o pár ľuďoch. Vedel o ľuďoch ktorým Jaejoong vadil. A jedným z nich, bola aj samotná Yunhova matka.
„Hyung, my to už dávno robíme. Ty sa hlavne daj dokopy. Vyzeráš akoby ti niekto nakopal zadok a potom ťa posadil do zmrzliny.“
„Ew...“ Yunho sa zamračil, „odkiaľ berieš také nezmyselné a nepredstaviteľné prirovnania?“
„Z mojej dokonalej hlavy a teraz bež spať. Vezmi si svoj čaj a bež spať.“ Popohnal ho Changmin.
Yunho sa postavil od stola a chvíľu ostal stáť, „nepohádali ste sa s Yoochunom, že nie?“
„Ja a Yoochun? Pohádať? Nikdy. Je to akoby som sa pomaly začal hádať sám so sebou. Tak bež hyung.“
Po tom, čo Yunho odišiel, usadil sa Changmin na jeho mieste za stolom. Nohy si vyložil na stoličku vedľa a znova si odchlipol z čierneho čaju. Zahľadel sa na chladničku ktorá potichu vrčala. Mal pocit, že to, v čom sa nachádzajú Jaejoong a Yunho, vidia oni len povrchovo. Ten príšerný pocit úzkosti a bezmocnosti musí byť nad ich chápanie. Nech sa snažil akokoľvek, nedokázal byť už tým kým býval než Yunhov a Jaejoongov vzťah praskol. Prinútilo ho to dospieť a byť im oporou ktorú potrebovali. Rovnako tak mohol na nich zanevrieť a vyhýbať sa im po zbytok života. Ale čo by tým získal? Nenávidieť dvoch ľudí ktorí mu dali v živote tak mnoho? Aký význam by to malo, keď vnútri cítil, že ich oboch miluje rovnako?

         Všetci štyria stáli zoradení v hale ako partia vojakov pred kasárňou. Hľadeli na Jaejoonga ktorý sa rozhodol dve minúty pred odchodom upratať obývačku. Changmin tam namrvil, Yoochun prehádzal časopisy, Junsu sa vyskytoval so svojim spevom a Yunho tam zanechal krúžok po šálke. Ich pohľady sa však z obyčajných, zvedavých pozorovateľov čoskoro zmenili na obdivné. Jaejoong ktorému trvalo tak tri minúty aby vyzeral ako z obrázku upratoval obývačku a manažér namiesto toho aby písal sms vo svojom mobile na neho nenápadne hľadel a neopovážil sa ho prerušiť v jeho činnosti.
„Zla-tý môj, musíme už ísť.“ Vyhŕkol zo seba Yunho.
Zlatý môj?“ Utrúsil sarkasticky Changmin potichu.
„Sklapni!“ Precedil medzi zubami Yunho a vystúpil z rady. Podišiel k Jaejoongovi ktorý urobil kôpku z časopisov a zasunul ju na poličku kde mala byť.
„Teraz môžeme ísť. Nedívaj sa tak na mňa, ste banda...“
„Sme banda.“ Prikývol Yunho.
Manažér si do tej obludne divnej konverzácie odkašľal a pokračoval v ťukaní do mobilu. Prešiel okolo nich a odomkol dvere od bytu.
„Bežte!“ Popohnal trojicu čakajúcich Yunho. „Bežte za ním, hneď sme dole.“
Changmin sa zamračil na Yunha ktorý ich hnal rukou preč. „Nemienite si to rozdať, že nie? Dať si rýchlovku.“
„Rýchlovku?“ Opýtal sa Junsu zvedavo.
„To nič, Su, poď.“ Yoochun pretočil očami a vzal ho za rameno.
„Rýchlovku ako sú tie instantné polievky?“
„Samozrejme Su...“
„To som rád, pretože ak by si dali rýchlovku ako sex, tak by bol problém.“ Prikývol Junsu a spoločne s Yoochunom vyšli na chodbu.
„Ten človek, ten chlap, tá osoba...“ poukázal prekvapene Changmin za Jusnu, „povedal čo práve povedal, a bol to Junsu-hyung?“
„Changmin? Pre teba to platí tiež. Bež dole.“ Prešiel ho intenzívnym pohľadom Yunho. „Viem, že je to šok počuť slovo sex od Junsu, ale pokús sa s tým po ceste dole vysporiadať.“
„Rozkaz generál...“ mávol rukou a zabuchol za sebou dvere od bytu.
Yunho si povzdychol. Pokrútil hlavou nad jeho členmi skupiny. Stále nemohol uveriť ako rýchlo všetci vyrástli a boli nútení dospieť.
Otočil hlavu na Jaejoonga ktorý mlčal celý čas, bez jedinej trefnej poznámky. Len mlčal a čakal čo od neho bude Yunho žiadať.
„Vyzeráš skvele.“ Usmial sa Yunho a pritiahol si ho k sebe za pás. „Nemôžeme odísť z bytu bez toho aby som ti to povedal.“
„A počul si už slovo EGO a sebavedomie, Yunho? Narastie mi druhá hlava...“
„Nie, bože!“ Yunhovi sa na okamih rozšírili oči, no vzápätí hneď znežneli. „Aj tak by som ťa miloval... .asi.“
„Asi?“
„Určite.“
„Asi určite?“
„Hnidopich takto po ránu.“ Pokrútil hlavou Yunho.
„To je všetko čo si mi chcel Jung?“
„Prečo som zase Jung? Čo som urobil?“ Fňukol roztomilo ako malé dieťa.
„Vôbec nič, ale zdržuješ, a potom to budeš ty, koho bude manažér žuť v zuboch. Nie ja.“
„Tak to hodím na teba. Že si mal niečo dôležité na srdci.“ Podpichol ho Yunho.
„Samozrejme, hoďme to na nevinného Joongieho. Vieš čo, stále by si bol ty ten, kto povedal; áno, pozhovárame sa o tom teraz. Nesnaž sa ma prechytračiť fox Jung.“
Yunho prekvapene hľadal slová nad tou prezývkou ktorou ho Jaejoong práve odmenil, „Fox? Jung? Seriózne zlato? Fox? A kto mi tu kričal do ucha, že neznáša angličtinu?“
„To si ale, zle pochopil, môj milovaný. Ja neznášam keď ty, hovoríš anglicky.“ Usmial sa nevinne.
„Ah tak,“ zamračil sa Yunho, „fuck you.“
Anytime baby...“
„Yah! Jaejoong!“ Yunho pohoršene sledoval svojho milenca ktorý mu vykĺzol z náručia. On mu práve povedal baby! BABY! Nazval ho tým istým slovom ktoré on na neho nemohol používať! Ak existovala spravodlivosť, bola mu teraz otočená chrbtom a chichotala sa škodoradostne.
„Yunho, poď, budeme mať problém.“ Jaejoong už držal kľučku vo dverách.
„Nedostal som ani bozk.“ Posťažoval sa líder keď k nemu pristúpil.
Jaejoong mu zovrel látku trička a pritiahol si ho k sebe, „kam?“
„Kam?“ Opýtal sa Yunho nechápavo, „...kam bozk?“
„Yunho, čas...“
Bez rozmyslu si Yunho odhalil kľúčnu kosť a kúsok pod ňou. Nadýchol sa zhlboka, pretože ten pohľad ktorý mu Jaejoong venoval, mu prebehol po celom tele, po každom jednom neuróne až do mozgu. Sakra, čo ten chlap s ním dokázal urobiť? Len jeden jeho pohľad ho dokázal pomaly dostať do kolien.
Jaejoong si olizol pery a sklonil sa k miestu ktoré Yunho odokryl. Vtisol mu nežný, ale za to vlhký bozk na kožu. Žiadny jazyk, žiadne zuby. Len pery.
„Bože, daj mi silu...“ Vydýchol Yunho. Každý sval v jeho tele bol napnutý na nevydržanie. Krv sa mu hromadila na dvoch miestach naraz a to ho privádzalo do šialenstva.
Jaejoong sa od neho viac odtiahol a prstami mu prešiel po hrudi. „neviem, či nás boh ešte počúva, baby...
„Kurva...“ vypadlo z Yunho naraz. V ten okamih vážne nedokázal myslieť na to, či ich boh už zatratil, alebo sa na nich ešte stále díva aspoň kútikom očka.
„Hm?“ Jaejoong mu pohliadol do očí a to bola posledná kvapka krvi ktorá padla do Yunhovho lona.
Vzal Jaejoonga za ramená, otočil ho náhle chrbtom k sebe a pritisol ho tvárou k dverám. „Nedal mi silu...“ Odvetil vzrušene Yunho. Rukami vyhrnul Jaejoongovi sveter a odhalil tak hebkú a bledú pokožku. Sklonil sa a vtisol bozk na jedno z mnohých znamienok na jeho tele.
„Yunho, až ťa bude manažér zaklínať do rôznych nechutných predmetov, tak ťa v tom nechám...“ Potočil hlavu dozadu na Yunha a keď sa ich pohľady opäť stretli, Yunho stratil posledný kúsok sebakontroly.
Rozopol Jaejoongovi džiny a rukami okamžite vkĺzol dozadu na jeho zadok. „Myslíš, že s erekciou o veľkosti malého melóna pod nohavicami by na mňa vychrlil kliatby?“ Pretiahol mu nohavice aj spodnú bielizeň cez zadok.
„Sakra ak pred ním chceš chodiť s erekciou tak od teba ujde...“ vydýchol Jaejoong.
„Myslíš, že by sa ma menej bál keby som si vyzliekol nohavice, aby nevyzeral môj penis ako malý melón...“
„Yunho, kurva... nebavme sa o manažérovi pri sexe... si snáď uchyl...“
„Prakticky ešte sex nemáme zlato.“ Sklonil sa mu dole k perfektne oblému zadočku, možno stále troška malému na to aby bol pevný a sexi do jeho dlaní.
„Teoreticky ťa kopnem do tej tvojej erekcie...“
„Môžeš mi aj nadávať...“ Yunho mu vtisol bozk na zadok a hneď sa postavil.
Jaejoong len začul ťuknúť kovovú pracku na nohaviciach a v ten okamih sa zhrozil, „nemáš v úmysle nepoužiť gél a ochranu, že nie? Ak nie tak ťa fakt kopnem...“
„Mmmm... skoro by som zabudol.“ Ospravedlnil sa a vtisol mu bozk na krk. „To vieš, nadržaný chlap myslí len na to jedno.“  Yunho vbehol do svojej izby ako pretekár na päťdesiat metrov. Ani nie o desať sekúnd bol späť.
Tak či tak to bolo pre Jaejoonga trápnych desať sekúnd ktoré strávil opretý o dvere s holým zadkom.
„Prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč...“ Yunho mu začal zasypávať krk bozkami a ospravedlnením.
„Toto je tak trápne...“ skonštatoval Jaejoong.
„Prepáč, prepáč...“ zatiaľ čo obsypával bozkami celý Jaejoongov krk a jeho pravú časť sánky, podarilo sa mu otvoriť ten svinsky klzký balíček kondómu. „Bože môj...“ Yunho potichu zastonal keď sa mu nedarilo nasadiť si ochranu bez toho aby sa díval.
„Yunho sakra!“ Zastonal už skoro nevrlo Jaejoong.
„Už to mám zlato...“
Nikdy by si Jaejoong nepomyslel, že môže byť niečo tak sexy a zároveň trápne a otravné. Prečítal stovky poviedok o sebe a Yunhovi a niektoré mu vháňali červeň do tváre, ale nikto na svete by zrejme nedokázal napísať o tom, aký babrák Yunho je, keď chce spáchať rýchlovku.

         Blížili sa Jaejoongove narodeniny a tento dôvod si vybral Yunho ako príčinu meškania. Manažér ho prebodával pohľadom a dokonca mu povedal, že si moc vyskakuje. Jaejoong ktorý sa usadil v dodávke vzadu pri Yoochunovi, ľahostajne založil ruky na hrudi, a dokonca sa uškieral škodoradostne. Manažér po celú cestu neprehovoril s Yunhom ani slovo a keď mu chcel niečo povedať, poslal mu správu. To Yunha tak vytočilo, že si vypol mobil a na celú dodávku zvolal: oh, vybil sa mi mobil! Musel som riešiť Jaejoongove narodeniny a zabudol som si nabiť mobil!
Jaejoong otvoril ústa dokorán. Tá malá líška sa snažila hodiť všetko na neho a tak neváhal ani sekundu a odpovedal rovnako nahlas: Prepáč, že som sa narodil.
Changmin to dlhšie nevydržal a tak o chvíľu zaplnil dodávku jeho smiech.
 V šatni Changmin pozorne pozoroval Jaejoonga ako sa prezlieka. Celý ten proces, ako sa vyzliekol do spodnej bielizne, obliekol si tepláky a tričko až po ten okamih keď sa skutočne sklonil aby si zaviazal tenisky a nesadol si ako obvykle.
„Vy ste neskutoční,“ zasmial sa Changmin, „hyung, vážne...“
„Čo?“ Ozvalo sa trojhlasne.
„Changmin! Krucinál!“ Zvolal Yunho naštvane.
Jaejoong si potichu odkašlal a prehrabol si tmavo hnedé vlasy. „Čo?“ Nechápal.
„Nič.“ Riekol do ticha Yunho. „Nič.“ Zopakoval.
„Hyung?“
„Hm?“ Odpovedal otázkou Jaejoong zatiaľ čo si ukladal svoje veci na peknú a vzhľadnú kôpku.
„Na večer máme voľno. Takže... by padol nejaký dobrý ramen...“
„Po-počkať,“ vmiesil sa im do hovoru Yunho, „ako vieš, že ten hyung patril tebe Jae?“
Jaejoong sa nechápavo otočil na lídra, „čo tým myslíš ako? Normálne sa ma opýtal hyung.“ Napodobnil Changminov hlas.
„Yah! Vôbec tak som to nepovedal. Povedal som hyung.“ Protestoval Changmin.
„Nie, povedal si hyung. Tak ako vždy.“ Pohliadol na neho Yunho.
„Nie nepovedal,“ pokrútil hlavou Jaejoong, ktorý si začínal pripadať ako v nápomocnej škole, „keď Changmin myslí hyung ako mňa, tak má vždy tak veselý tón v hlase, a ja vždy viem, že to patrí mne.“ Odvetil pyšne.
„To, že mám?“ Sám Changmin sa opýtal prekvapene.
„Samozrejme, pretože som tvoj najobľúbenejší hyung.“
„Tak to ani nápad!“ Zvolal Yoochun.
„Čo vám všetkým dnes je? Chováte sa akoby vás poštípalo celé mravenisko.“ Pohoršene okolo nich prešiel Jaejoong. Vyšiel zo šatne a zatvoril za sebou dvere. Hneď ako sa ocitol o samote vydýchol si. Prešiel si rukou po boľavom zadku. On mu dá taký malý melón. Bože, určite sa pokúsi Yunha v noci udusiť. Vkradne sa mu do izby a spácha aspoň zločin.
V skúšobni sa ocitol sám. Len veľké zrkadlo a modrá stena s bielymi oblakmi okolo. Rozhodol sa, že sa pokúsi bolestne rozhýbať, aby nevyzeral akoby mal medzi polkami zarezané pravítko.
Podišiel k zábradliu, že sa rozcvičí keď do miestnosti vošla Yunhova matka. Jaejoong prekvapene na nej nechal pohľad až zabudol spustiť nohu späť na zem.
„Kde je... Yunho?“ Opýtala sa nie príliš nadšene. Pohľad upierala do zrkadla na svoj odraz.
„V šatni.“ Odvetil krátko Jaejoong. Hneď na to boli počuť hlasy a smiech ktoré prichádzali z chodby. Štyria ostávajúci členovia skupiny ostali stáť na chodbe pred Yunhovou matkou. Yoochun, Junsu aj Changmin sa uklonili s pozdravom a prešili okolo nej dovnútra skúšobne.
„Yunho, musíme sa pozhovárať.“ Vzala ho za rameno jeho matka.
Jaejoong sa zamračil.
„Takto to ďalej nejde, Yunho.“ Začul jej starosti.
Takto to nejde...“ Zacitoval otrávene Jaejoong.
„Hyung, prosím, pokús sa kontrolovať.“ Poprosil Changmin.“ „Viem, že to musí byť ťažké, ale je to jeho matka. Musí si to urovnať sám.“
„Sakra Changmin!“ Otočil sa na neho, „a o kom si myslíš, že asi tak teraz debatujú?“
„O tebe?“ Opýtal sa pokojne.
„A ja sa mám kontrolovať!“
Yunho sa otočil a naklonil sa dovnútra miestnosti. „Prosím, začnite bezo mňa... rozcvičte sa, hneď budem u vás.“ Usmial sa na všetkým. Vzal svoju matku za rameno a podišli na kraj.
Yoochun sa sklonil k hifi a pustil prvú pieseň ktorá bola na disku. Všetci sa začali rozcvičovať až na Jaejoonga ktorý stál ako svieca a hľadel do zrkadla v ktorom sa odrážali Yunho a jeho matka. O chvíľu pocítil štuchnutie do boku.
„Hyung,“ pousmial sa Junsu, „teplota tavenia skla je tisíc stupňov.“ Odvetil.
Jaejoong nechápavo na neho otočil hlavu ale dostal sa mu len úsmev.
„Hľadíš do toho zrkadla akoby mal z neho vyskočiť tvoj najhorší nepriateľ.“
„Možno aj vyskočí, alebo ja vyskočím na neho.“
„To nemôžeš.“ Zastavil sa Junsu. Prestal sa okamžite rozcvičovať a starostlivo priložil ruku na Jaejoongove rameno. „Je to jeho matka.“
„Vďaka za túto informáciu Su-ah.“ Odvetil cynicky Jae.
„Čo to sakra?“ Zvolal Yoochun, keď zrazu veža skapala a hudba utíchla. Svetla ani neblikli proste zhasli a všetko stíchlo. V miestnosti sa rozlialo šero.
„To budú poistky.“ Skonštatoval Changmin.
„Musíš to s ním skončiť!“ Ozvalo sa z chodby nekontrolovateľne.
Všetci štyria sa otočili na Yunhovu matku a Yunha na chodbe.
„Ak už chceli viesť rozhovor, mohli si zatvoriť dvere.“ Podotkol Yoochun mrzuto.
Videl na Jaejoongovi ako sa v ňom vzbúrilo vari celé ústrojenstvo. V očiach mu preplával celý Severný ľadový oceán. Ako si tá ženská – áno nazval by tak Yunhovu matku, mohla myslieť, že môže na svoj úkor zraniť Jaejoonga? Ako si mohla myslieť, že všetko čo robí je správne a bola to ochotná podstúpiť aj za tú cenu, že ju jej vlastný syn bude nenávidieť?
„Ak ma chcete zlomiť cez Vášho syna, tak ste vyhrali práve cenu mrchy roka!“ Zvolal Jaejoong bez štipky rešpektu. Bolelo to, príšerne to bolelo sledovať ako sa niekto snaží zničiť jeho šťastie. Bez hanby, bez výčitiek. Len preto, že si dotyčná myslí, že má pravdu a oni sú len pobláznení.
„To si vyprosujem takýto slovník!“
„Mami...“
„Yunho!“ Zvolala jeho matka, „takto sa má správať človek k staršej osobe?“
„Jae, ospravedlň sa prosím.“ Pohliadol na neho prosebne Yunho.
„Pros môj zadok...“ Odvetil mu naštvane Jaejoong, „pros mňa o odpustenie, že som trpezlivý. Pros ma o odpustenie, že ťa milujem viac než svoju vlastnú rodinu. Pros ma... ospravedlň sa mi, že si kus debila!“
Changmin ostal na neho doslova zízať s ústami dokorán. Poznal Jaejoonga, vedel, že si nedrží ústa, jeho podrezaný jazyk bol legendou, ale nikdy nevidel, nikdy v živote nevidel aby sa zhováral so staršou osobou a ešte so ženou takýmto spôsobom.
„Yunho, ja...“
„Mami...“
„Toto ty chceš? Vymeniť ma za neho?“
„Ja ťa predsa nechcem vymeniť! Prečo mi to robíte čoraz ťažšie? Prečo nemôžem mať teba aj jeho? Prečo si si zmyslela, že si musím vybrať? Vieš ako to bolí? Bolí ma počúvať ako neustále Jaejoonga urážaš, ako ma prosíš aby som opustil človeka ktorého milujem. Čo z toho je na tom správne?“
„Boh Yunho! Boh ti to nikdy neodpustí! Boh vie ako veľmi ťa milujem, ako by som za teba dala dušu, život, ale on ti to neodpustí nikdy!“ Zvolala srdcervúco.
Yunho sa odmlčal. Trafila ho tam kde to bolelo najviac. Sledoval jej sklenené oči ktoré o chvíľu zaliali slzy. Jeho matka pre neho plače, jeho milenec pre neho plače, každý ho chce pre seba. Prečo sa musel dostať do tohto bodu kedy sa cítil ako prekliaty? Tá tma ktorá okolo neho začala plávať prichádzala z každej strany.
„Boh vie, že to dokážeme.“ Ozval sa prekvapivo Jaejoong, „Boh vie, že Yunho je úžasný človek a sakra to by musel mať kurva dobrý dôvod aby ho poslal do pekla. Ak ten dôvod mám byť ja, tak za neho pôjdem sedieť do tej diery. Ale v živote! V živote nehovorte, že Váš syn, pôjde do pekla!“ Zvolal. „Pretože tieto reči zanechávajú v ňom hlbšiu dieru než si dokážte predstaviť. Ak ho potrebujete tak veľmi presvedčiť aby sa stúlil pri Vašich nohách, nehrajte na božiu stranu. Hrajte ako človek, ako jeho matka! Ja som tu sám! Proti vám všetkým! Žiadny Boh mi nikdy nepovedal, či ho smiem milovať alebo nie. Mal som na výber a vzal som ho. Vzal som Vášho syna pretože jeho city sú číre a nevinné, sú také aké ste ich v živote nevideli. Ak je táto láska hodná zavrhnutiu bohom, je mi to potom veľmi ľúto. Neviem čo je horšie, či to, že zavrhne svojho syna vlastná matka, alebo Boh.“
Po jeho dlhom monológu nastalo ticho. Yunho sa otočil chrbtom a sklonil hlavu. Cítil sa akoby ho niekto chytil za nohu a ťahal ho po zemi plnej črepín. Tak hlboko šli všetky slová Jaejoonga, akoby ho úmyselne ranil. Bol tým hlupákom, ktorý veril všetkému, alebo veril tomu čo hovorili druhí ľudia? Veril Jaejoongovi. Sakra Boh musel vedieť ako veľmi ho miluje, ako veľmi mu je odovzdaný, ako hlboko by dokázal klesnúť aby v sebe udržal ten nádherný pocit.
Ale toto bolelo. Bolelo ho počuť, že by sa Jaejoong vzdal prvého a posledného. Bolelo ho počúvať tieto slová o ktorých Jaejoong možno ani nemal poňatia. A možno vedel veľmi dobre ako sa na ne díva. Možno vedel, že je pre neho nebo a peklo skutočné tak isto ako zem po ktorej chodí. A možno v ten okamih, keď zvolal; pôjdem sedieť do tej diery namiesto neho, mu srdce prasklo prvýkrát. ...ja som tu sám, proti vám všetkým. Bol sám, stál sám uprostred mínového poľa a on... on hral hazard s jeho dušou.
Nedalo sa to vydržať.
 „Ale ak ti ubližujem tak veľmi, že to nedokážeš uniesť, a predstava pekla či na zemi alebo tam dole, je pre teba príšerná predstava, chcem aby si mi to povedal sám a do očí. Povedz mi, že ťa zraňujem a ja ťa nechám ísť.“
Boli to možno posledné slová ktoré od neho Yunho začuje. Možno ten správny koniec bol koncom ktorý si obaja zvolia. Nikto ich nemusí rozdeliť, pretože sa rozdelia sami. Tá bolesť ktorá príde nakoniec bude utrpením obyčajného človeka. Byť človekom ktorý verí a trpí, je ľudským údelom. Nič a nikto ho nerobilo špeciálnym. Tak sa cítil len v prítomnosti Yunha.
Vzdal by sa ho. V okamihu by sa Yunha vzdal, ak by v jeho očiach videl ľútosť a túžbu po tom odísť. Vzdal by sa všetkého.
Yunho sa konečne otočil. Počuť tie slová boli ako počuť Jaejoonga rezignovať. Rástol v ňom hnev a arogancia.
„Bež do pekla Jaejoong!“ Boli jediné slová ktoré Yunho vyriekol. Zneli možno čudne, alebo viac ich nebolo. Nemohli byť vytrhnuté z kontextu, pretože boli o samote. Tak šialene o samote ako sa práve cítil Jaejoong. 

4 komentáre:

  1. A ja som si myslela, že mi dáš konečne vydýchnuť, pretože tak ako som si želala, aby to v minulej časti Jae skončil, tu som to nechcela. Nakoniec to skončil Yunho keď pukol Severný pól a peklo zamrzlo.
    Tá mrcha už bude konečne pokojne spávať.....Janashi

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. to rozhodne pokojne spávať nebude! skús sa pustiť do boja s JJ xD

      Odstrániť
  2. Uf oh... no pani... tak toto teta uz prehnala. fakt. ja sa nedivim Jaemu ze takto vyletel. musi byt z toho uz unaveny za ten cas. ako... stale ma drzis na vazkach. stale neviem ako to skonci, nemam sajnu :D ale priala by som si aby ostali spolu!

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ako vždy nečakaný zvrat. Myslela som, že budú bojovať aby ostali spolu, nie že Yuhno pošle Jeajoonga len tak do čerta. To si pokašľal.
    2, ako vždy, skvelá kombinácia humoru a napätia. Záver za 10/10b. len tak ďalej! (ale fakt, nemôžem sa dočkať kým si prečítam pokračovanie.^^)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť