štvrtok 13. februára 2014

Wild Wild Angels (Monday bloody monday) VII.


Fandom: DBSK
Žáner: Psychologické, dráma, romantika
Upozornenie: Slash, sex, vulgarizmy, násilie, (možné OOC)
Veková prístupnosť poviedky: 18+
Stav: Nedokončené
Počet slov: 3663
Čo som počúval: Ashanti - Only you
Obsah: Je pravda, že oči sú bránou človeka do jeho duše. Výzor nám prezrádza, ako sa človek o seba stará. Šaty robia človeka... všetky tieto teórie sú v prípade Jaejoonga zbytočnou špekuláciou. Chlap s tvárou anjela, v sebe skrýva diabla. Postavil sa proti celému svetu, aby získal muža za ktorým stojí celý svet. Podarí sa Jaejoongovi získať Yunha a opustiť s ním SM entertainment, alebo ostane stáť osamelý na ceste ktorú si zvolil?

A máme to tu! Zlý Jaejoong bude ZLÝ Jaejoong. Ešte ste totiž vôbec nič "nevideli." 


♣♣
     Počul za sebou kroky. Ozývali sa mu v hlave. Tak veľmi sa túžil prebudiť, ale ešte stále cítil v nose ten sladko horký pach. Bol omámený a dezorientovaný. Zvuk sa k nemu približoval. Klepot topánok o zem. Cítil, že leží na niečom tvrdom, rameno mal preležané a ruku stŕpnutú. Potreboval sa nutne otočiť na chrbát.
Odpadol? Alebo má len zlý sen?
„Nemaj strach. Vrátime ťa tam, kde patríš.“  Bol to ženský hlas. Studený a rozvážny. „Len sa ubezpečím, že urobíš všetko čo ti prikážeme.“
Jaejoong sa konečne dokázal otočiť na chrbát. Bolela ho hlava. Takýto druh bolesti hlavy ešte nikdy necítil. Udierala mu všetkých zmysloch.
„Ah... asi to bola na teba silná dávka. Nafetovali ťa.“ Podotkla takmer starostlivo. Jeden, dva kroky a žena bola úplne pri ňom.
Drepla si a nahla sa nad neho. „Vzdáš sa Junga Yunha. Naďalej budeš súčasťou skupiny, ale tvoje aktivity budú pod dozorom. Ak neuposlúchneš, tento výlet sa bude opakovať každý týždeň rozumieš?“
Jaejoong pohliadol na jej útle lýtka v hnedých pančuchách. Tmavo červené lodičky a sukňa v ktorej drepela. Nie, ona nemohla byt tá, ktorá ho sem zatiahla. Ani by ho nezdvihla, aj keď v poslednej dobe schudol pár kíl. Ona to byť nemohla a jej hlas nespoznával.
„No tak, daj sa do kopy chlapče!“ Zdvihla ruku aby ho prepleskla, keď sa Jaejoong okamžite nadvihol. Vzal ju za ruku a povalil ju na zem.
Žena nemotorne spadla vďaka úzkej sukni.
„Kto do čerta?!“ Neváhal ani chvíľu. Uväznil jej telo pod sebou. Zovrel jej pevne zápästia pri zemi aby ju udržal pod sebou. „Kto kurva si?“
„Chceš to využiť? Znásilniť ma? To sa mu páčiť nebude.“
„Pýtam sa ťa kto si?!“
„Nechceš radšej vedieť kde si a kto ťa uniesol?“ Hruď sa jej zhlboka nadvíhala v úzkom kostýme ktorý ju obopínal.
„Nepoznám ťa. Kto vás poslal?“
Ani jej hnedé oči, červené pery, tmavé vlasy... vyzerala ako stovka iných žien aj keď sa zrejme túžila odlišovať. Na jej nose bola z blízkosti jasne rozpoznateľná plastika. Rovnako aj na perách.
„Vedenie firmy si nežiada aby si sa choval tak ako sa chováš Jaejoong... aj teraz pozri sa na seba! Ubližuješ nevinnej žene. Bolí to... si surový.“
Jaejoong sa díval do jej teatrálnej tváre. Snažila sa vypudiť umelé slzy, ale na tak chladnú mrchu za ktorú ju považoval, to bol márny pokus.
„Samozrejme, pretože to som nebol ja, kto bol unesený v noci v pyžame!“ Cítil chlad ktorý sa dostal už úplne všade na jeho tele. 
„Až to oznámim, že si ma chcel znásilniť...“
„Videla si sa ako vyzeráš?“ Nahol sa jej k tvári. „Komu fajčíš vtáka každý deň pod stolom aby si si udržala miesto? Ty zošitá mrcha!“
Žena ktorej meno bolo stále tajomstvom sa zamračila. Poznala Jaejoonga len z videnia. Poznala ho z televízie, z magazínov, ale nikdy nebola konfrontovaná s takýmto charakterom. Nikto jej nepovedal, že pod tak nevinnou a krásnou tvárou sa ukrýva chlap chladnejší než akýkoľvek arktický vietor. Toto nebol Jaejoong na ktorého sa pripravovala. Presiahol všetky očakávania ktoré vkladala do svojho výstupu.
„Pomoc!“ Zvolala na opustené miesto v sklade. „Pomoc!“
Jaejoong jej pustil ruky a rozhliadol sa. Až teraz si uvedomil, že sa nachádza v úplne prázdnom priestore. Hlas ženy sa ozval od kamenných stien. Zachvel sa od chladu ktorý cítil na chodidlách. Opatrne sa postavil od jej tela a malátne cúvol dozadu. Bosý a polonahý. Modré pery od chladu sa mu chveli.
„Čo bolo toto za varovanie?“ Opýtal sa jej pokojnejšie. Skrehnuté telo mu už nedávalo ani šancu aby sa zreteľne vyjadroval.
Žena sa postavila. Napravila si sukňu pri čom zistila, že má na pančuche dieru.
„Si tu-u sama... zvláštny druh zastrašovania.“
„Ty máš čo hovoriť o zvláštnostiach.“ Odvrkla a prezrela si ho. „Zavolaj si taxi alebo tak niečo... a máš z čoho...“ Otočila sa na odchod.
„To som až tak... nahraditeľný?“
Žena zastavila a otočila na neho hlavu. „Poznáš moju tvár, a ja poznám tvoju tvár. Sme si kvit. Začni sa chovať tak ako sa patrí na Kórejskú spoločnosť, Jaejoong. Inak si spravíš veľmi mocných nepriateľov.“
„Takže ma tu necháš zamrznúť? Aká hanba pre spoločnosť...“
„To už nie je môj problém,“ krátko sa zasmiala, „pomôž si ako môžeš.“
Sledoval jej postavu ako mizne von zo skladu. Prinútil svoje skrehnuté telo sa pohnúť. Začínalo sa mu ťažko dýchať. Uvedomil si, že sa musí zahriať a pohyb bol najjednoduchší spôsob. Opatrne rozcvičil svoje telo než sa pomaly rozbehol von zo skladu kde ho čakala vrstva udupaného snehu. Žena akurát nasadla do auta. Mal jedinú príležitosť. Stúpil bosou nohou na sneh. Snažil sa pohybovať čo najrýchlejšie aby necítil tú – paradoxne pálčivú bolesť.
„Nevinný a sladký...“ Pokrútila hlavou. „Vraj nevinný a sladký.“ Akurát naštartovala keď Jaejoong otvoril dvere spolujazdca a bez zaváhania vliezol k nej do auta.
„Č-čo tu robíš?“
„Na únosy poslali totálneho magora.“ Pohliadol jej do prekvapených očí.
„Som v tom nováčik. Bol si môj prvý prípad!“ Obránila sa.
„Som celkom veľké zviera na prvý prípad, nemyslíš?“
Povzdychla si a vypla motor od auta. Otočila sa mu tvárou. Chvíľu mlčala a prezerala si ho. Bolo jej celkom nepríjemné sedieť s polonahým chlapom v aute. „Vzadu je deka...“
Chvíľu počkala než sa Jaejoong natiahol po deku. Sledovala jeho telo. Každý sval ktorý sa napol. Rebrá ktoré vystúpili keď sa naťahoval k zadným sedadlám. Ten útly pás presne ako ho videla toľko krát na fotkách. Bol o toľko viac okúzľujúci než na fotkách. Reálny, hmatateľný, neskreslený. Všetko čo videla na fotografiách bolo skutočné a o toľko príťažlivejšie. Opálenie už bledlo a jeho pokožka sa vracala do stavu bledej krásky zo Snežných hôr. Presne ako v historických príbehoch, kedy mali bledé krásky, so snehovo bielou pokožkou a čiernymi havraními vlasmi, najvyššiu cenu na trhu.
„Prečo myslím len...“ zašomrala si pre seba. Bola vďačná, že Jaejoong zahalil svoje telo dekou ktorú si prehodil okolo ramien a chrbtu.
Opäť naštartovala a klimatizáciu zapla na plné. „Urobil si niečo, čo rozhnevalo LSM.“ Odvetila v skratke akoby zamlčanie celého mena utlmilo potrebu strachu vyplynúť na povrch.
„Alebo za to môže mladá pani Jung...“
„Možno,“ sklonila na okamih hlavu, „volám sa Eun. Pracujem v spoločnosti. Neviem podrobnosti, ale po dnešku som si istá, že neviem vôbec nič.“
„Eun,“ oslovil ju potichu, „zaplietla si sa do niečoho čo ľutuješ už teraz.“
„Som tvoja noona mimochodom.“ Odvetila hrdo.
„Eun,“ znova ju oslovil, „vždy som si myslel, že Yunhova matka je len hysterická a rada múti vodu, ale ak je v tom zapletená...“
„Tak čo?“ Pootočila sa na neho, „prestaneš bojovať o Yunha? Aby si neublížil jeho matke?“ Porútila hlavou a otočila sa znova späť. „Prepáč Jaejoong, ale po dnešku vôbec neverím ničomu čo som o tebe kedy počula alebo čo som videla.“
„Zviera hryzie, keď mu ubližujú Eun. A mne ubližujú už veľmi dlho. Nechcem aby začali ubližovať aj Yunhovi tak ako mne.“
„Ja proti vašej... láske alebo čomu nič nemám. Je mi to jedno.“ Pomrvila sa na sedadle nepohodlne. „Plním len príkazy.“
„Ako sa to dozvedeli?“
Mlčala.
„Ako sa to dozvedeli Eun?“ Zvýšil hlas.
Namiesto odpovede však stúpila na spojku a plyn a vycúvala autom z príjazdovej cesty. Šoférovať teda rozhodne vedela.
„Ja to neviem Jaejoong. Ja to vážne neviem.“
Vložil si tvár do dlaní a aspoň na malý okamih zadržal dych aby zadržal všetky myšlienky na mieste. Potreboval sa sústrediť len na jednu vec – uvedomiť si momentálnu situáciu – únos. Znížili sa na takú úroveň, že boli schopný ho uniesť z hotelu, od jeho vlastnej malej netere, počas spánku, keď bol v izbe aj Yoochun. Keby sa jeden z nich v ten okamih prebudil, čo by sa stalo? Ublížili by Yoochunovi aj jemu? Alebo by okamžite cúvli? Mohol na to myslieť, pretože sa snažil potláčať momentálnu situáciu a to tú, že ten únos skutočne nastal. Bol tam, ležal na tej chladnej zemi a keby sa prebudil sám, bez prítomnosti Eun, skolaboval by niekde v rohu miestnosti. Všetko malo svoje dôvody.
Bolo to ešte horšie. Ten čas, ktorý strávil medzi vnímaním reality a toho čo mohlo byť... pretože niekde tam, mohla byť tá možnosť, že sa nič nemuselo stať. Teraz bola tá myšlienka schovaná.
„Zastav prosím tam.“ Prstom ukázal dozadu za obchod s čínskym jedlom.
„Máš hlad?“
Jaejoong slabo prikývol. Jedlo bolo posledná vec na ktorú myslel. Chcel sa len schovať. Prestať byť v pohybe a nechať si zodpovedať pár otázok od Eun.
Zaparkovala na postrannej uličke zo strany obchodu. „Niečo ti prinesiem. Rezance, mäso...“
„Počkaj,“ Jaejoong ju vzal za rameno, „počkaj chvíľu.“ Viac sa zabalil do deky a pohliadol do palubnej dosky auta. „Eun... prečo mi... znie to asi divne,“ zovrel dlane v päste, „..ale prečo mi pomáhaš?“
„Ja?“ Prekvapene sa mu otočila tvárou. „Ja ti nepomáham, ja robím presne to, čo mi prikázali.“
„Takže ti prikázali mi pohroziť a potom ma odviesť domov? Chcela si ma tam predsa nechať.“ Zamračil sa, „Aby som umrzol a umrel!“ Zvýšil na ňu hlas.
„Tak to nie je! Hovoríš tu o úmyselnej vražde Jaejoong!“
„Počúvaš sa vôbec ty? Eun?“
„Ty... ja... proste ťa zaveziem do hotelu a nikomu o mne nepovieš!“ Vystrašene zovrela volant.
„Čože? Unesiete ma a ty čakáš, že ja nepoviem ani slovo?“ Viac šokovaný už v ten okamih asi byť nemohol.
„Jae, ja...“
„Katastrofa...“ Pokrútil hlavou. „Čo chceš teraz robiť?“
„Takže to povieš Yunhovi? A čo tým získaš? Vydesíš ich a nikto, opakujem nikto nebude nikdy súhlasiť s tým, že s tebou odíde zo skupiny.“
„Takže vieš aj o tomto.“
„Jaejoong, je to na tebe vidno. Myslím, že LSM o tom len uvažuje, ale ja som si tým istá. Po dnešku som si tým istá. Ak máš na to gule, sprav to. Pošli ich do pekla!“
„Čo tá zmena?“
„Proste to sprav.“
„Čo sa stalo Eun?“
„Proste to sprav!“ Zvolala.
„Na to ako drsne si sa chovala...“
„Ja viem,“ prikývla a sklonila hlavu, „nie je to tak, že by som po tom celom túžila.“ Odmlčala sa.
Obaja mlčali. Jaejoong zrazu zatúžil po jedle. Po veľkej porcii opekaných rezancov s mäsovými guličkami. Chcel ich pripraviť sám, pre ostatných. Chcel ísť domov, a hodiť celý ten balvan bremena do vody. Ak bola toto odpoveď na jeho trápenie, musel s tým začať niečo robiť.
„Máš strach, pretože si to pokazila.“
„Úprimne... nečakala som že sa takto môžeš zachovať k žene a k tomu ešte v pozícii v akej si bol.“
„Ty toho ešte veľa nevieš Eun. Mrzí ma, že ťa do toho namočili. Mrzí ma, že musia podnikať podobné kroky aby si dokázali svoju nadvládu. Nechcem aby si musela trpieť za to, za čo nemôžeš.“ Nahol sa k nej.
Cítil, že ešte stále nie je niečo v poriadku. Eun mala v sebe koreň ktorý sa pokúšal niekde zasadiť. Bol zahĺbený len plytko do vnútra jej vnútra. Stále bolo možné ho vytrhnúť. Avšak len vtedy, ak ten koreň nebol vykorenený už dávno a teraz, tam niekto vsadil nový.
„Desí ma to Eun,“ stíšil svoj hlas takmer na stupeň šepotu, „bojím sa. Nehovorím, že sa nebojím. Neviem ani kto si ty. Ale niečo ma núti, aby som ti veril.“
„To čo teraz nastane, je na tebe... zamotali sme to.“ Krátko a trpko sa zasmiala.
„Mrzí ma, že som sa nechoval ako správna obeť.“
„Si zvláštny.“ Pousmiala sa, „čo im povieš, až sa vrátiš?“
„Že ma uniesli. Nechcem byť už ten zlý, ten kto sa vyparí, ten kto ubližuje. Odmietam.“
„Vieš, že sa to všetko ale zhorší.“
„Tak nech!“ Založil ruky na hrudi pod dekou, „ale bude to pravda a nič len pravda.“
„Povieš im o mne?“
„Povedal by som im o tebe aj keby sme teraz spolu neboli. Ak by som prežil... nechala by si ma tam umrznúť.“
„Jae...“
„Nič nehovor. Budeš mať dosť problémov aj bez toho. Zavez ma na hotel.“ Odvetil chladne.
Eun zovrela volant pevne v rukách. Mal pravdu, jej chyba, jej najhoršia chyba. Jaejoongove nečakané chovanie ju rozhodilo, urobila chyby. Nebola pripravená na takýto zápas. Vlastne nikdy nebola pripravená na nič podobné. Ale bála sa. Veľmi sa bála, čo sa bude diať, až to vyjde na povrch. Ona ho neuniesla. Nie, to ona nebola. Bol to niekto úplne iní. Ale bola tam, keď sa prebral a žaloba na spoluúčasť aby sa spoločnosť kryla bola zrazu jasným bodom v jej budúcnosti.
Rozplakala sa.
„Nie, nemôžeme...“ Naštartovala a opäť ako v úlohe pretekára vycúvala rovno na cestu. Pár áut na nich zatrúbilo.
„Eun!“
„Nechcem ísť do väzenia!“
„Eun! Zastav! Zastav!“ Pridržal sa okamžite dverí keď Eun vzala prudko zákrutu doprava. „Eun!“ Stále sledoval cestu. Rukou však začal pátrať po páse aby sa zabezpečil. „Eun, upokoj sa prosím a zastav. Všetko bude v poriadku. Nikomu o tebe nepoviem. Sľubujem!“
Kŕčovite zvierala volant. Oči jej zaliali slzy a tak sa jej viditeľnosť rapídne zmenšovala. Len o chvíľu sa za nimi ozvala siréna policajného auta.
„Toto si chcela Eun? Toto? Zastav pre boha!“ Zvolal Jaejoong vydesene. Konečne sa mu podarilo zapnúť si bezpečnostný pás. A to, mu zachránilo život.

         Z omámenia ho prebralo svetlo ktorým mu doktor svietil do očí. Pár krát rýchlo zažmurkal aby vyhnal nepríjemný pocit z očí. Hlavou mu prechádzala tupá bolesť a našťastie jediná krvavá rana bola na jeho pravom spánku. Tá počiatočná dezorientácia ktorá nastala sa týkala celej doby odvtedy čo opustil sklad s Eun.
Opäť mu niekto ubližoval, a pri tom  to bola stále tá istá osoba s tým istým úmyslom ale v úplne inom prípade. Eun a jej strach z odhalenia ju zatlačil ku kraju.
Policajt ktorý sa k nemu sklonil a chcel mu položiť okamžite pár otázok bol záhadným spôsobom odvolaný na stranu k mužovi v obleku. Jaejoong videl veľmi hmlisto. Von bola tma a svetlá lámp pre neho vyzneli ako vzdialené svetlá na oblohe.
„Pôjdete s nami? Prosím?“
Uvedomil si, že doktorovi vôbec nerozumel. Jeho japončina bola v ten okamih úplne mimo dosah.
„Rozumiete mi?“ Doktor pokrútil hlavou. Odstúpil aby ukázal na sanitku.
„Ste dezorientovaný.“
Jaejoong si postupne rozpomenul, že sa nachádza v Japonsku. Jazyk ktorý používa doktor je japončina a Eun... Eun s nimi havarovala. Narazila do hydrantu. Kde vôbec Eun je?
Nie, nebolo to vôbec v poriadku.
Usadil sa v sanitke. Priložil si opatrne ruku na spánok ktorý doktor zalepil a prekryl štvorcovou gázou. Nebolelo to, naproti tomu jeho hlavu akoby niekto naplnil sklenenými črepinami a triasol s ňou hore dole a do strán.
Dvere od sanitky sa opäť otvorili a dovnútra nastúpili dvaja ošetrovatelia. Sledoval ako dovnútra opatrne uložili zafixované telo Eun. Na tvári mala kyslíkovú masku a telo prekryté teplou dekou cez ktorú jej telo upevňovali remienky. Na čele mala krvavú ranu ktorú hneď po naložení ošetrovateľ otrel tampónom s dezinfekciou.
Žila.
Nebola v priadku, ale žila. A nič z tohto nemuselo nastať, keby...

         V to ráno, začalo prekvapivo pršať. Neprirodzene sa oteplilo a drobný dážď, ale za to hustý dopadal do snehu. Obloha bola ešte chladnejšia než keď snežilo. Sneh sa menil na nepríjemnú kašu pod nohami. Šoféri nebrali nijako na vedomie, že prechádzajú okolo chodcov a tak ľahostajne zanechávali za sebou vodopád vody.
Yunho prechádzal celú noc a ráno okolie hotela, ulice, pohostinstvá. Sám sa túlal, rukou vo vrecku pevne zvieral mobil a čakal akúkoľvek správu. Všetci mlčali. Mal túžbu vtrhnúť na prvú policajnú stanicu a oznámiť Jaejoonga ako nezvestnú osobu. Bolo presne pol siedmej ráno, keď dostal Yunho tri správy. Všetky boli zo súkromného čísla a všetky tri boli kórejsky. V prvej sa písalo: Neurob žiadnu hlúposť a vyhýbaj sa konfliktom. Druhá správa prišla o osem minút neskôr, v nej stálo: Tvoje chovanie môže ohroziť celý vývoj situácie. A posledná tretia správa ho šokovala najviac: Jaejoong mal nehodu. Bez akýchkoľvek dodatočných informácia, či je jeho milenec na žive, alebo ochrnul, prišiel o nohu, ruku, či je pri vedomí. Proste mal nehodu. Yunho sa okamžite prepadol do toho pomysleného desivého sveta. V každom rohu bolo niečo čo by ho mohlo momentálne vydesiť. O to viac sa stával nahnevanejším a agresívnym.
Keď volal na Yoochunov mobil, ozval sa mu Changmin.
„Changmin, prosím daj mi Yoochuna.“
„Momentálne tu nie je...“
„Changmin, ak je Yoochun niekde v tvojej blízkosti, zožeň ho. Je mi jedno či je práve na záchode, alebo sa sprchuje! Zožeň ho!“ Zvolal posledné slová.
„Hyung, čo sa stalo?“
„Changmin! Chcem hovoriť s Yoochunom!“
Jeho nevrlý tón nakoniec Changmina dokázal umlčať. Aj keď sa najmladšiemu členovi skupiny norili v hlave rôzne otázky, zahryzol si bolestivo do jazyka a zaklopal na dvere od izby manažéra.
„Hyung, máš dôležitý telefonát.“ Tisol si mobil k ramenu, a pri tom ostražito sledoval manažéra ktorý spovedal Yoochuna.
„Vezmem to.“ Natiahol ruku k Changminovi.
„Myslím, že to budeš chcieť počuť v súkromí.“ Usmial sa zrazu  nevinne Changmin a ustúpil z dverí aby mohol Yoochun vyjsť na chodbu. Zatvoril za nimi dvere.
„Je to Yunho. Zisti kde je a čo sa stalo hyung. So mnou hovoriť nechce.“ Changmin sa vrátil do izby manažéra. Zastihol ho akurát keď sa pokúšal manažér nasledovať Yoochuna von z izby. „Tak akú teóriu máte? Rád by som ju počul znova.“ Zabuchol mu dvere pred nosom Changmin.
Yoochun sa bezpečne zavrel vo svojej izbe. Usadil sa na Jaejoongovu posteľ. Ten horor z noci mal stále pred sebou. Plačúcu neter ktorú mohol predať Jaejoongovej sestre až okolo šiestej ráno, pretože mal zakázané upozorniť rodinu, že Jaejoong zmizol. Cítil sa zodpovedný za svoj hlúpy tvrdý spánok. Cítil sa hlúpo, že nedokázal svoje inštinkty využiť vtedy, keď ich najviac potreboval.
Bol tam, bol s ním a predsa tam pre neho nebol.
„Yunho, prišiel si na niečo?“
„Yoochun-ah, vezmi auto manažéra a príď pre mňa. Som niekde pred... pred ja neviem čo je to. Volá sa to bar Talizman je to na rohu stojím pri autobusovej zastávke.“
„Znieš príšerne rozčúlene.“
„Som.“ Odpovedal krátko Yunho. Ruky sa mu chveli a snažil sa pevne zatínať zuby aby potlačil hnev.
„Som na ceste.“ Zložil hovor. Vložil si mobil do vrecka a z vešiaku si stiahol dole bundu.
Nedozvedel sa, čo sa stalo s Jaejoongom a nechcel to s Yunhom ani riešiť cez telefonát. Jediné čo ho zaujímalo bolo dostať sa k Yunhovi a pomôcť aspoň jemu.
„Hyung, požičiam si tvoje auto. Musím pre Yunha.“ Vzal mu kľúče zo stolíku.
„Nech si vezme taxi.“
„Prečo, keď pre neho môžem prísť ja.“ Po tom sa otočil. Ignoroval vyhrážky manažéra a vyšiel z izby.
Až teraz doľahol na neho Yunhov hlas. Jeho tón, jeho bolesť ktorú predal krátkymi vetami. Yunho nepotreboval žiadneho blbého taxikára, ale priateľa. Čo vôbec títo ľudia vedeli? Manažéri? Obchodníci? Nevedeli aké to je vidieť trápiť sa Jaejoonga pretože sa cítil bezmocne. Nevedeli aké to je sledovať Yunha ktorý mal na ramenách obrovskú zodpovednosť. Nad hlavou mu visela gilotína a ich život závisel na každom jeho slove. Nevedeli... aké to je sledovať Jaejoonga ktorý sa snažil odtrhnúť od človeka ktorého miluje len preto, aby zmenil chod celej veci.
Nasadol do auta. Hneď ako naštartoval zapol GPS a zadal cieľ.
„Hyung!“ Trhlo ho keď mu na okno zabúchal Junsu. Okamžite nastúpil vedľa neho. „Idem s tebou.“
„A Changmin?“
„Myslíš, že Changmin potrebuje pomoc aby zastavil zlo?“ Opýtal sa Junsu celkom nevinne a zapol si pás.
Yoochun viac nechcel čakať. Mal pocit, akoby sa spoza rohu mala vyrútiť nejaká dodávka a všetkých by ich behom pár sekúnd skonfiškovala.
„Vie Yunho čo sa stalo?“
„Myslím, že áno.“ Prikývol Yoochun a odbočil presne ako mu ženský hlas v navigácii oznámil.

         Jaejoong si pamätal len jedno jediné číslo z ktorého by mohol získať japonské číslo na Yunha. Krčil sa pri telefóne v nemocnici a snažil sa kryť najviac ako to šlo. V nemocnici mu poskytli náhradné oblečenie a obuv. Síce mu bola o niečo menšia, ale všetko bolo lepšie než sa ďalej prechádzať bosý. Našťastie si po celom svojom snehovom výlete odniesol len nachladenie. V nemocnici sa ho snažili presvedčiť aby ostal na pozorovaní cez noc. K Eun ktorá podstúpila v noci operáciu ho nechceli pustiť. Jediné čo mu ostávalo, bolo vypariť sa. Tak rýchlo ako to len dokázal.
Presvedčil sestru na recepcii, že to bude miestny hovor. Otočil sa jej chrbtom a vyťukal predvoľbu na Kóreu. Nervózne sledoval biely kábel ktorý spájal slúchadlo s aparátom. Doktor mu dal pred necelými dvoma hodinami lieky na upokojenie a tie pomaly začínali vyprchávať. Po niečom podobnom čo prežil, by mu pomohli len sedatíva ktoré ho uspia.
„Mami,“ šepol potichu Jaejoong. „Prosím na nič sa nepýtaj a daj mi prosím číslo na Yunha v Japonsku. Prosím len sa na nič nepýtaj.“ Požiadal zúfalo zatiaľ čo si vzal ceruzku z kúsok papiera.
„Jaejoong, prosím!“
„Teraz nemôžem mami. Zavolám ti ako to pôjde.“ S týmito slovami zložil. Poďakoval krátko zdravotnej sestre od ktorej si požičal pár drobných na telefón a nenápadne, po pri stene ušiel celú cestu po chodbe až von z nemocnice. Na hlavu si nasadil kapucňu od mikiny a so sklonenou hlavou vyšiel cez parkovisko na ulicu. Po ceste si všimol dvoch mužov v čiernych oblekoch ktorí sa nepokojne rozhliadali po okolí.
Hneď ako to bolo možné, Jaejoong zahol k telefónnej búdke. Nahádzal všetky drobné do automatu a vyťukal číslo z útržku papiera. Oprel sa o plastovú stenu búdky a zatvoril oči. Yunho hlas, tak veľmi ho potreboval počuť. Srdce sa mu dralo do krku, tlačili ho topánky a k tomu páchol akoby strávil v nemocnici tri roky čistením záchodov.
Kŕčovito zovrel slúchadlo. Ani netušil kedy začal hyperventilovať. Buchol päsťou do plastovej steny a oprel sa o ňu čelom.
„Prosím?“
Jedno jediné slovo v slúchadle zastavilo Jaejoonga. Zovrel pery k sebe a rozplakal sa.
„Jaejoong? Jae?!“ Yunho zvolal do slúchadla vydesene. „Jae! Kde si? Jae prosím hovor so mnou! Upokoj sa a povedz mi kde si!“
„Yunho-ah,“ zhlboka sa nadýchol a rukou si zaryl oči. „Yunho...“
„Áno som to ja... povedz mi kde si? Odkiaľ voláš?“
„Som pri nemocnici... Juterido...“
„Ostaň tam zlato, prídeme pre teba.“
„Vlastne... som v búdke vedľa. Hneď vedľa.“
„Sme na ceste! Ostaň tam. Za žiadnych okolností neodchádzaj. Prosím.“
Jaejoong zložil slúchadlo na vidlicu. Pohliadol skrz priesvitnú stenu búdky. Kam sa to len dostal behom jednej noci? Prečo stojí v šatoch po niekom inom v búdke a uteká? Prečo sa nikto nezaujímal kde zmizol? Prečo nemohol nikomu zavolať? A prečo vlastne musí stále utekať? Prečo uteká stále len uteká?
Rozhodol sa. Ak kvôli nemu majú vzniknúť problémy, tak nech stoja aspoň za to. Nech sa celá Kórea dozvie kto bojoval. 

3 komentáre:

  1. Tak toto bolo necakano. fakt som necakala ze sa to takto zvrtne. ale zvrtlo sa to skvele. narozdiel od tych... radoby... co som citala kde niekoho unesu a jeho mily tam nabehne a ostatne je historia :D:DDD toto sa mi paci viac. pekne sa to zaplietlo. som zvedava ako to rozpleties! moja poklona. :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Neskutočná kapitola. Oba palce hore, super si to napísala. Tá únoskyňa bola dosť biedna, ešte ide po únose odviesť obeť domov, prosí ho aby ju nebonzol a napokon havaruje. no prosím, taký poskok by sa na moju výplatnú listinu nedostal:)

    Jae bol skvelý, taký drsný a nebojácny. Páči sa mi že ho opisuješ ako silnú osobnosť, nie ako odfarbenú bábiku. Tak ako on si myslím, že za únos môže Yunhova mamička, som zvedavá čo s tým bude robiť.

    A Yunho nakonci úplne zničený, že nevie nájsť Jaejoonga bol sladký. Až mi je ho ľúto, chudáčika malého. Dúfam, že si bued Jaeho strážiť lepšie:)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Nadbehla som si to konečne. Začína to byť čoraz viac zaujímavejšie. Musím sa pridať ku komentárom vyššie. Pekne a hladko si obišla klišé dnešných poviedok v téme únosov. Nezvyčajný únos, ktorý ako predpokladám, spustí lavínu.

    OdpovedaťOdstrániť