nedeľa 15. decembra 2013

Wild Wild Angels (Odmietnutá alternatíva pravdy) II.


Fandom: DBSK
Žáner: Psychologické, dráma, romantika
Upozornenie: Homosexuálny vzťah, sex, vulgarizmy, násilie, (možné OOC)
Veková prístupnosť poviedky: 18+
Stav: Nedokončené
Počet slov: 4239
Čo som počúval: Madonna - The power of goodbye
Obsah: Je pravda, že oči sú bránou človeka do jeho duše. Výzor nám prezrádza, ako sa človek o seba stará. Šaty robia človeka... všetky tieto teórie sú v prípade Jaejoonga zbytočnou špekuláciou. Chlap s tvárou anjela, v sebe skrýva diabla. Postavil sa proti celému svetu, aby získal muža za ktorým stojí celý svet. Podarí sa Jaejoongovi získať Yunha a opustiť s ním SM entertainment, alebo ostane stáť osamelý na ceste ktorú si zvolil?

No takto... aby ste sa nehnevali. Vážne idem mať teraz dosť zložitú novú prácu takže to bude so mnou kadejaké. Začínam v januári, ale mám už nejaké brožúry ktoré si musím naštudovať a k tomu som chorá. Uvidím ako to všetko bude. Nejdem nikomu nič sľubovať. 
Ale tak či tak nezabudnite čeknúť blog častejšie. 
P.S. novú kapitolu 32 sekúnd musím už len ukončiť! ;)

♣♣


Jaejoong sa tváril urazene keď vyšiel hore po schodoch do svojej izby. Jeho hnedé vlasy boli jeden neporiadok a skvelé miesto aby si tam nejaký vtáčik urobil hniezdo. Yunho proste nemohol odolať keď začal Jaejoong rozprávať o všetkých členoch skupiny a jeho si nechal nakoniec s tým, že o Yunhovi netreba hovoriť, že sa o ňom hovorí stále. Protivný Jaejoong tak skončil s Yunhovou rukou vo svojich vlasoch.
„Už by som sa ničomu nečudovala.“ Pokrútila hlavou, „viem, že základom rodiny je rešpektovať svojich rodičov. Každý máme vlastné zásady a presvedčenia.“ Pohliadla na Yunha ktorý zovrel pevne hrnček s teplým čajom. „Ale šťastie detí je mojou prioritou. Yunho...“ odmlčala sa v kuchynskom tichu ktoré vypĺňal len tikot hodín.
Boli sami pri stole potom čo Jaejoong ofučane odišiel do svojej izby, alebo do kúpeľne. Jedenásť hodín večer nebol zvyčajný čas kedy sa u nich rozprávali, ale ak mal niekto potrebu, nebol problém. Yunha zvierala realita ktorá sa dostavila toto ráno v podobe telefonátu jeho matky. Nechcel sa tam vrátiť. nechcel čeliť svojim rodičom. Nechcel čeliť celej skutočnosti ktorá na neho doľahla ako veľká noha obra. Proste sa ho snažila rozpučiť. Chcel ostať v náruči Jaejoonga, v jeho domove, kde našiel podporu vlastných citov. Kde našiel ľudí, ktorí ho nesúdili za to kým bol, ale za to čo robil. Boli to skvelí ľudia medzi ktorými vyrástol aj Jaejoong, ktorý mu dával vietor pod krídla.
Lietal, teraz skutočne lietal.
„Ak sa chystáš môjmu Jaejoongovi zlomiť srdce, povedz mi o tom. Ako  matka sa na to môžem pripraviť, on na to nebude pripravený nikdy v živote. Vieš, že nech spravíš čokoľvek, nech ho odmietneš akokoľvek, v živote ti to neodpustí. Vieš, že má veľké srdce a veľká časť z neho je zaplnená len tebou. Ak ho skutočne chceš opustiť, rátaj s tým, že Jaejoong už nebude na tvojej strane aby ťa unášal od budúcnosti ktorú pripravili tvoji rodiča. Môžeš utiecť Yunho. Tento krát je útek povolený.“
Vedel, že tieto slová si bude premietať v budúcnosti veľmi často. Niekde vnútri cítil, že príde ten okamih, kedy sa úplne zrúti. Kedy bude musieť vysúkať zo seba všetok ten odporný hnus reality ktorý má ďaleko od jeho predstavy ideálneho života. Miloval hudbu,  zbožňoval stáť pod svetlami reflektorov, ale nenávidel tú predstavu, že by stál vo svetle bez Jaejoonga. To svetlo by bolo nostalgické a prázdne a miesto v srdci skupiny by...
Predstavoval si práve, že by bol Jaejoong kvôli nemu schopný odísť zo skupiny?
„Yunho...“ Starostlivý materský hlas ho vytrhol z hrôzostrašného scenáru. Pocítil teplú dlaň ktorá ho hladila na chrbte. „Neplač.“ Objala ho okolo ramien a pritiahla si ho k sebe.
Plakal? Prekvapene zažmurkal aby zistil, že z jeho očí kvapli ďalšie slzy. Bol príliš ponorený do scenáru o absolútnom citovom vyprahnutí.
„Joongie, je Hero, ale ty to všetko vieš.“ Vtisla mu bozk do vlasov. „Vieš všetko a keď sa s ním o to podelíš, môže byť hrdinom, ktorého potrebuješ.“

         Vyšiel na chvíľu von na záhradu aby striasol zo seba ten príšerný  pocit depresie. Horšie bolo, že zima samotná prinášala so sebou depresiu v mnohých ohľadoch. Pre Jaejoonga to tak nebolo. Obaja sa síce narodili v zime, ale Jaejoong videl kúsok niečo krásneho vo všetkom. Dokonca aj v tých najodpornejších veciach; Buď rád, že sa to nestalo tebe. To bol záchranný kruh ktorý mu Jaejoong toľko krát hodil keď sa topil v zodpovednosti lídra. Bol tak ľahkovážny, otvoril ústa a ľudia sa smiali, roznášal radosť a smiech a jeho vždy podržal. Bol jeho hrdinom, a preto sa nechcel o neho s nikým deliť.
Nechcel sa o neho deliť so svojimi rodičmi.
Nechcel sa o neho deliť so svetom.
Nechcel sa o neho deliť s SM entertainment.
Nechcel ho nikomu dať. Bol len jeho. Bol jeho hrdinom, hrdinom DBSK.
„Yunho,“ ucítil na svojom krku horúci dych. Nežný hlas ktorý ho volal v tesnej blízkosti k sebe, akoby bol od neho vzdialený celé nekonečné diaľky. Naliehavý hlas. Aj keby bol Jaejoong jeho súčasťou, súčasťou jeho tela, stále by bol príliš ďaleko.
„Myslel som, že už spíš.“
„Obvykle by som spal, keby si bol pri mne. Nemal si takto zmiznúť.“
„Ty si ten, kto sa urazil.“
„Ty si ten, ktorý ma urazil.“
„A ty...“ Yunho nedokončil, len sa usmial.
„Chcem s tebou napísať skladbu.“ Naliehol Jaejoong zrazu. „Veľmi... prosím.“
Yunho sa k nemu otočil tvárou. Vydýchol obláčik pary a pohliadol mu konečne do očí. Opäť mal tú príležitosť zdôveriť sa mu s pocitom čo sa týkalo jeho očí. Chcel mu vziať tvár do dlaní a ten skrehnutý úsmevom objať a zbozkávať. Prečo vyšiel do zimy len v tenkej mikine a teplákoch?
Zhlboka sa nadýchol a chcel sa vyjadriť, keď ich ožiarilo svetlo auta z ich príjazdovej cesty. Našťastie stáli na opačnej strane takže ich vodič zrejme nevidel.
„Je pol jednej ráno...“ vyklonil sa Jaejoong aby videl na cestu pred garážou. Z auta vystúpila žena.
„Oppa!“ Odrazu sa otočila a začala na oboch mávať rukami.
„Ji Hae?“ Obaja naraz vyslovili prekvapene meno Yunhovej sestry.
„Odkedy má vodičák?“ Zvedavo sa opýtal Jaejoong.
„Mňa sa nepýtaj.“
„Oppa!“ Ji Hae sa snažila prebrodiť hlbokým snehom cez trávnik až k ním. Udržiavala rovnováhu pomocou rúk až bola konečne pri nich. Pochod hlbokým snehom nebol práve najjednoduchší.
„Čo tu robíš Ji Hae?“ Yunho okamžite začal vyzvedať. Mal pocit, že jej návšteva neprináša žiadne dobré správy.
Jaejoong sa k nej naopak nahol s úsmevom a napravil jej bielu, štrikovanú čiapku na hlave.
„Ah,“ zasmiala sa krátko, „vďaka Jaejoong-oppa.“ Znova sa zasmiala a pohliadla na svojho brata. Chvíľu si ho premeriavala od hlavy po päty. Jej pohľad ho jasne súdil a vyčítal mu aj to čo ešte len urobí.
„Poslali ťa rodičia?“
„Nie! Teda... prakticky... keď sa to tak vezme som tu kvôli ním. Môžeme ísť niekam inam? Je mi dosť zima a mám sneh v teniskách.“
„Ji Hae, prečo si vybehla takto naľahko?“ Okamžite sa začal zaujímať Yunho. Doteraz by ju najradšej zbalil a poslal preč pretože si bol istý, že ju poslali rodičia, lenže jeho malá sestrička evidentne vybehla v rýchlosti a vzala na seba to prvé čo našla.
„Ja sa tomu ani nedivím.“ Prehodnotil Jaejoong potom čo Yunho bol tiež oblečený len vo svetri a na nohách mal papuče.
„To hovorí ten pravý!“ Vrátil mu Yunho a ďobol ho prstom do hrude. Zhodou náhodou ho trafil do bradavky na čo sa Jaejoong rozosmial
„Nie pred tvojou sestrou, oppa!“ Ťapol ho do ramena a oklepal si čižmy, ktoré si obul na rýchlo, od snehu. Odtiahol dvere na verandu a vpustil oboch súrodencov dovnútra.
„Prišla som vás varovať!“ Dúchala si okamžite to dlaní Ji Hae.
„Takže sa to týka rodičov.“ Povzdychol si Yunho a otočil sa na Jaejoonga ktorý nalial z čajníku ešte teplý čaj do fialového hrnčeka. Vrátil sa k ním a podal čaj Ji Hae ktorý ho vďačne prijala a vypila skoro naraz.
„Yunho, oni sú na teba tak naštvaní, že...“ pokrútila hlavou a pohliadla do prázdneho hrnčeka. „Vzala som otcove auto, takže ich to trocha spomalí, pretože vieš aká je mama, že nedovolí aby šoféroval jej auto a ona jazdí ako traktor.“ Pokrútila hlavou a znova pozrela do prázdneho hrnčeka. Zelený čaj s medom. Jej veľké oči sa stretli s Jaejoongovými, ktorý okamžite pochopil o čo ide.
Vzal si od nej hrnček a radšej jej znova nalial, než by povedal niečo čo by zrušilo celú situáciu a vyústilo by to zrejme v mileneckú a neskôr súrodeneckú hádku.
„Oni idú sem?“ Prekvapene sa opýtal Yunho. „Ako môžu...?“
„Oppa, prosím urob niečo, nechcem aby tu naši naštvaní rodičia vtrhli a... všetko úplne všetko bude hore nohami! Nechcem aby ste sa ty a Jaejoong-oppa pohádali aby ste sa rozišli! Nechcem!“ Srdcervúco naliehala. „Nechcem aby tu robili cirkus, urob niečo oppa!“ Okamžite si otrela rubom dlane slzy a radšej sa znova napila čaju.
Yunho si povzdychol a pohliadol do zeme. Vedel, že sa Jaejoong na neho díva, cítil jeho pohľad a opäť mu chcel povedať, čo si myslí o jeho očiach.
„Jae,“ okamžite zdvihol hlavu a pohliadol mu do očí, „tvoje oči sú...“ prerušil ich zvonček od dverí.
„To si nám veľký náskok nespravila.“ Podotkol Jaejoong. „Otvorím.“
„Jae...“
„Proste otvorím...“
„Oppa, opatrne!“
Jaejoong sa zhlboka nadýchol aby sa pripravil na možnú salvu nenávisti voči jeho osobe. Nebolo by to prvýkrát kedy by sa Yunhova matka do neho pustila. To bolo ešte v poriadku, ale jeho otec bol ako veliteľ námornej pechoty. Chlap s ktorým sa skutočne nechcel nikto zapliesť.
Lenže Jaejoong mal stále dosť odvahy na to aby odomkol týmto dvom naštvaným ľuďom dvere.
Čakal vlastne čokoľvek, nadávky a možno aj policajnú eskortu. Bol pripravený čeliť tomu čomu sa čeliť v tejto dobe skrátka nedalo. A to bolelo.
Veľmi to zraňovalo.
„Jaejoong.“ Pre dverami stála krásna a vznešená žena. Nemusel vedieť viac. Zrejme upokojila svojho manžela aby to nechal na ňu. „Prišla so pre nášho syna.“
„Bože môj.“ Yunha zradili nohy, preto sa posadil na gauč a skoro z neho vzápätí zletel, pretože sa usadil na samotný kraj. Tvár si vložil do dlaní a dúfal, že ho niekto prebudí. Trebárs, že sa Jaejoong v posteli na neho povalí, že mu bude volať Changmin s tým, že práve zjedol toho najchutnejšieho kraba. Chcel aby mu niekto vysypal kýbeľ snehu na hlavu, čokoľvek, len nie túto alternatívu.
„Samozrejme Ji Hae ty poď sem! S tebou si to ešte všetko vyjasním až prídeme domov slečna! Ukradnúť otcove auto a nemáš ani vodičský preukaz, čo si si myslela?!“ Zvolala na ňu naštvane matka. „Bež do auta! Okamžite!“
Ji Hae sa prešmykla pomedzi dvere a svoju matku s malou dušičkou. Boli veci pre ktoré si mohla dupnúť, ale tento krát to bolo niečo do čoho sa nechcela už viac zapojiť. Chcela podporiť svojho brata, ale ten vedel, že má jej plnú podporu vo všetkom.
„Yunho!“ Zvolala naštvane na svojho syna ktorý nechcel vyjsť z obývačky.
„Čo sa tu pre boha deje?“ V obývačke sa zrazu zažalo svetlo.
„Pani Kim,“ povzdychla si vo dverách, „prišla som si pre svojho syna.“
„Viete koľko je hodín?“
„Veľmi dobre si uvedomujem, že ruším váš nočný pokoj, ale...“
„Yunho sem prišiel z vlastnej vôle. Nedržím ho. Je na ňom či odíde, alebo nie.“
„Váš syn...“
„Môjho syna do toho neťahajte. Prišli spolu pretože tu spolu chcú byť. To je všetko.“
„Mami,“ povzdychol si Jaejoong, „to je v poriadku. Možno by Yunho mal ísť. Sú to jeho rodičia...“
Yunho mal pocit, že ho niekto vrazil medzi dva mlynské kolesá a snažil sa ho zároveň spomedzi nich vytiahnuť. Jaejoong sa nechcel hádať s jeho rodičmi a už vôbec nechcel do toho zaťahovať vlastnú rodinu. Bolo to medzi nimi a bol si istý, že keby tu boli len oni dvaja a jeho matka, tak by to vyzeralo úplne inak.
„Ostanem do rána. Potom za vami prídem.“ Ozval sa Yunho.
„Yunho...“
„Mami? Ostanem tu do rána.“ Nástojil si na svojom. „Prosím vráťte sa domov, prídem pred obedom domov.“
„O tom nehodlám debatovať...“
„Prídete sem o jednej ráno, zobudíte celú rodinu a ja sa mám ako cítiť? Prosím už dosť. Prídem domov. Nemám pätnásť rokov, nechajte ma nech sa rozhodujem aj sám!“ Postavil sa z gauča.
„Yunho okamžite sa zbaľ...“
„Nie...“
Pokračovali v dohadovaní pri čom Jaejoong stál uprostred bez jedného slova. Nechcel sa zapájať do ich debaty, nechcel sa zastávať Yunha, nechcel sa zastávať vlastných skutkov, jediné čo chcel, bolo pribuchnúť Yunhovej matke dvere pred nosom a ísť spať. Mal plné zuby večného dohadovania o tom, čo Yunho smie a čo nesmie. Nemohol sa dívať na človeka ktorého miluje s očami, že sa mu začína hnusiť. Yunho taký nebol.
Chcel s ním zostarnúť ako ten najhlúpejší chlap pod slnkom.
O nič iné mu v živote nešlo.
Len zostarnúť s človekom ktorého miluje.

         Spomenul som si zrazu na slová ktoré spievala Madonna vo svojej piesni The power of goodbye. You were my lesson I had to learn, I was your fortress you had to burn. Pain is a warning that something’s wrong. I pray to God that it won’t be long. Prečo tieto slová zrazu píšem do svojho denníku? Prečo som tak hlúpy a nedokážem povedať dosť? Chcem ho pre seba, chcem ho sebecky vlastniť. Túžim ho mať len pre seba. Nevadilo by mi sa vzdať všetkého čo vlastním len pre neho. Pre nikoho iného. Chcem mať všetko, pretože to mať môžem. Yunho môže mať len jedno z toho a ja nie som zatiaľ schopný... ja sa nemôžem rozhodnúť za neho.
There’s no greater power than the power of goodbye.  

         „Jae...“ Snažil sa ho udržať v posteli celou silou, celou svojou vôľou. Jeho hlas bol viac než zúfalý, potreboval aby bol pri ňom, chcel ho pri sebe. Nič v širokom vesmíre nepotreboval viac ako mať Jaejoonga pri sebe. Držal ho za zápästie oboma svojimi rukami ako zúfalá manželka. Presne to bol, zúfalý, zamilovaný, chcel byť ženatý, chcel mať s ním spoločné to prvé posledné.
„Bol som ticho celý čas!“ Snažil sa mu vytrhnúť z pevného zovretia. „Čo odo mňa chceš?“
„Chcem aby sme sa prestali hádať! Chcem aby sme nedávali mojim rodičom šancu na to, aby nás rozdelili!“
„Neskoro.“ Vytrhol mu s bolesťou svoju ruku zo zovretia.
„Jae!“ Zvolal Yunho a opäť ho vzal za ruku. Tento krát ho stiahol k seba na posteľ. „Bojuj rozumieš?!“ Zatisol ho ramenami na matrac. „Bojuj! Nesmiem to byť len ja, kto bude za nás bojovať!“
Chvíľu len mlčal a díval sa takmer oddane do Yunhových očí. Prestal bojovať? Len na malý okamih skutočne prestal bojovať? Akoby mohol prestať bojovať o niekoho takého ako je Yunho? Akoby mohol zradiť tie hnedé očí, to jedno maličké znamienko nad jeho hornou perou? Akoby sa mohol postaviť proti svetu bez jeho pevnej ruky?
„Nevzdávam sa,“ odvetil potichu, „prepáč.“
„Budem za nás bojovať Jae, pretože sme sa obaja narodili preto, aby sme žili svoje životy na vlastný úkor. Nie sme viacej deťmi. Sme dospelí ľudia, ktorí si vytvoria vlastný život.“
„Ja viem,“ odvetil potichu Jaejoong, „viem, že životom sa musíš prerážať. Dostaneš ranu, facku, niekto ťa skopne k zemi. Až ti niekto prerazí nohy, už sa sám nepostavíš.“ Hneď ako ucítil ako Yunhove zovretie zoslablo, nadvihol sa na predlaktia, „preto sme to my dvaja, proti celému svetu.“
Zahľadel sa mu znova do očí tak ako milión krát predtým a znova stratil slová ktoré mu plánoval povedať. Tak dlho premýšľal ako sa mu vyzná, tak dlho mal tie slová v hlave, až ich zabudol. Opäť ostal nemý.
„Jedného dňa, ti to určite poviem.“ Sklonil sa k Jaejoongovej tvári. „Ešte neviem tie pravé slová, ale jedného dňa... ich nájdem.“

         Ráno sledoval Yunha, ktorý sa obliekol. Vzal si tašku ktorú ani nevybalil a s úsmevom sa s ním rozlúčil. V ten okamih, mal Jaejoong pocit, že tá prázdnota je príliš obrovská. Dali jej príliš veľa priestoru a ona, ako pažravé zviera sa nevedela zastaviť. Vnútri, v jeho malom srdci bol príliš veľký priestor. Každý deň naťahoval ruku za niečím čo bolo neviditeľné. Akoby sa snažil s výskokom chytiť jedného zo stoviek poletujúcich nočných motýľov  ktoré poletovali okolo plameňa. Všetky tie možnosti boli rovnaké, ukryté v ostrom svetle lampy zatiaľ čo on, tápal v tme, dole v tom širokom prázdnom mieste. Motýľ, ktorý by ho mohol naučiť.
Pretočil sa v posteli na druhý bok a rukou podobral vankúš. Chvíľu len ležal a díval sa pred seba do okna skrytého pod žalúziami. Nutne potreboval otvoriť dvere z toho priestoru do ktorého padol. Nevedel ako sa cítil Yunho, pretože Yunho sa snažil byť jeho hrdinom. Obaja navzájom robili to isté. Podávali si ruky, držali sa vzájomne keď preliezali po vratkej lávke. Obaja sa snažili byť príliš silní pre toho druhého. Lenže Jaejoong mal pocit, že sa z toho čoskoro zblázni. Človek predsa nemôže fungovať takýmto zvráteným spôsobom. Yunho si jednoducho nemohol myslieť, že takýmto tempom dôjdu ďaleko. Chcel mu povedať, čo všetko ho trápi, chcel sa mu zdôveriť, lenže nechcel byť tým, kto poľaví ako prvý, kto ukáže svoju slabosť, pretože potom Yunho bude ten kto ho bude ťahať dopredu, bude ten silnejší.
Hlúpa hrdosť.
Vytiahol ruku spod vankúšu a prehodil si ho cez hlavu.

Stretneme sa na klzisku – Yunho
Čakám na teba už 25min, čo sa deje? – Yun
Prečo mi nezdvíhaš?

„Pretože.“ Zahodil vankúš kamsi do steny a postavil sa z postele. Trucoval ako malý chlapec ktorému zakázali vychádzať z izby, a tak sa rozhodol, že nevyjde ani vtedy keď už to má povolené.  Vzali mu Yunha a on im ho trucovito nechal.
Tresol za sebou dverami od kúpeľne. Vodu v umývadle pustil prúdom. Vnoril dlane pod prúd horúcej vody a díval sa ako sa jemne pení a steká z okrajov jeho dlaní dole do odpadu. Čistá, živá voda skončí v stoke... nevyužitá. Tak ako mnoho iných životov skončí v stoke, pretože tie životy sú osamelé a sú slabé a on nechce byť pre Yunha slaboch.
Vypol vodu a otočil sa chrbtom k umývadlu o ktoré sa oprel.
„Si idiot depresívny.“ Zhodnotil svoju situáciu. „Chce ťa vidieť aj keď mu to zakázali a ty trucuješ ako sprosté malé decko.“ Potreboval si pravdu povedať na hlas.

Prepáč, niečo mi do toho vošlo. Si tam ešte? Som na ceste. – JJ

         Mal pocit, že o tie chodníky sa vážne nikto nestará. Skoro dvakrát spadol a to len kráčal od parkoviska kúsok po chodníku na klzisko. Malými krokmi prešiel až k mantinelu o ktorý sa oprel rukami a začal hľadať Yunha. Cítil sa zvláštne, akoby Yunho bol dávno preč a znechal po sebe len hnev.
„Mám pre tebe korčule.“ Ozvalo sa za ním radostne. Hneď ako sa otočil, stretol sa s Yunhovým úsmevom.
Potom, čo si poriadne zatiahol šnurovanie, sa postavil a skúsil svoje členky či sa ich nepokúsil odkrviť a úplne zničiť. Otočil hlavu na Yunha ktorý sa nenápadne tváril, že je všetko v poriadku a jeho korčule nemajú žiadnu závadu.
„Nikdy si ich poriadne nezatiahneš.“ Čupol si pred neho Jaejoong a modlil sa aby nezletel na zadok, pretože drepieť na korčuliach nebolo dvakrát pohodlné. „Korčuľoval si už v matkinom bruchu a nevieš si to poriadne zatiahnuť.“
„Možno som ťa chcel prijať aby si si kľakol predo mňa.“
„Hňup.“
„Ty si väčší.“
„Väčší hňup než ty neexistuje, nedal by sa zmerať.“
Yunho sa na rozosmial a porazene zdvihol ruky na znak mieru. „Vzdávam sa, proti tvojej argumentácii som proste krátky.“
„Veľmi vtipné Jung.“ Potiahol za šnúrky až Yunho bolestivo zastonal.
„Kde sa v tebe berie taká sila?“
„Neprovokuj ma stále, nemám náladu.“ Zašomral a postavil sa.
„Joongie...“
„Nepýtaj sa ma, či sa niečo deje.“
„Viem, že sa niečo deje.“
„Tak sa na to nepýtaj, keď to vieš. Ja to vedieť nechcem.“
„Tento spôsob vedie k hádke.“ Skonštatoval Yunho a postavil sa z lavičky. „Koľko krát sme sa o tom bavili Jae, že ak ťa niečo trápi tak mi to máš povedať.“
„Ale ty to predsa už vieš.“ Pohliadol  mu do očí a Yunho mal opäť túžbu mu povedať svoju zabudnutú pripravovanú reč.
„Povedal som ti, že nás nikto nerozdelí.“
„To sa ešte uvidí Yunnie.“ Otočil sa od neho a vykĺzol na ľad.
Chvíľu sa díval na Jaejoonga ktorý sa preplietal pomedzi tých desať ľudí ktorí krúžili na ľade. Medzi nimi boli aj deti a páry ktoré sa držali za ruku. Sledoval Jaejoonga ktorý celkom sám s hlavou hore sa lenivo posúval na ľade. Nikto na klzisku nebol sám. Každý mal pár. A Jeajoong, ktorý osamelo krúžil okolo mantinelu s hlavou hore, vyžaroval tak obrovskú... hrdú prázdnotu.
Vyšiel na ľad hneď ako sa Jaejoong priblížil k nemu. Vzal ho za ruku a pridal na tempe čím ho prekvapil. Otočil sa chrbtom a zatiaľ čo sa mu snažil Jaejoong vytrhnúť z tejto dramticky nebezpečnej polohy, Yunho sa začal smiať a korčuľoval naďalej dozadu.
„Yun-aah spadneme! No taaak...“
„Tak hold, na modriny sa neumiera.“ Znova sa zasmial.
Jaejoong sa pozabudol a tak keď sa Yunho znova odrazil, odrazil sa aj on a prestal sa nechať viesť. Jeho odraz bol silnejší a rýchlejší ako odraz Yunha dozadu, takže  do neho vrazil a obaja zleteli k zemi.
Yunho, ktorý skončil na ľade pod Jaejoongom nemal príliš náladu na smiech, ale to trdlo nad ním ktoré mu tlačilo na všetky miesta na ktoré by nemalo, sa smialo až sa na nich všetci otočili.
„Miláčik sme v dosť inkriminujúcej polohe.“ Povzdychol si Yunho ktorého bolel zadok ešte zo včerajšieho pádu.
„Mmm bojíš sa, že o tebe začnú fanúšikovia šíriť že si uke?“
„Jooongieeee!“ Nieslo sa strápene od úbohého, spľašteného lídra.
„Myslím, že som si vyvrtol členok.“ Povzdychol si Jaejoong.
„Samozrejme, jedine ak ti ten členok vyvrtli šnúrky ktoré si si utiahol akoby si mal tridsať centimetrové opätky. Oh tá bolesť v tvojich očiach z vyvrtnutého členku... tá bolesť. Si tak strašný herec Jae.“
Toto dlhé vyznanie na seba nedalo dlho čakať a Jaejoong vyprskol smiechom. Zroloval a dole zo zúboženého Yunha ktorý sa konečne mohol nadvihnúť aby zistil, že jeho kostrč to prežila a nezmenila sa na mnoho úlomkov.
„Čo je to?“ Zvedavo začal pátrať po vreckách Jaejoong s tým, že na jeho chrbte spočinul Yunhov ešte viac zvedavý pohľad.
„Čo tam máš? Svrbia ťa blšky?“
„Nie... niekde mi zvoní mobil a nemám ho u... tam je...“ poukázal prstom na ľad kde jeho mobil vibroval a miestami sa zdalo, že sa vďaka vibráciám posúval kúsoček po kúsočku od Jaejoong k malému dievčatku, ktoré si to zvedavo za ním mierilo.
„Sakra...“ Jae sa zaprel o Yunhove rameno aby sa postavil. Hneď ako nabral rovnováhu a takmer to s ním znova šiblo odrazil sa od ľadu k svojmu mobilu.
Yunho si priložil ruku na rameno a s úsmevom sledoval súboj malého dievčatka ktoré mohlo mať tak deväť rokov a jeho ahjusshi milenca. Keď sa k mobilu ako prvá dostala dievčina a zdvihla ho zo zeme, Yunho vyprskol v smiech. Stále sedel na ľade a sledoval Jaejoonga ktorý si nevedel rady s malým dievčatkom. Začul ako dievčatko zvolalo, že ono ho našlo prvé a teda ten  mobil patrí jej.
Z tohto príšerne zábavného momentu ho vyrušil jeho vlastný mobil ktorý mal zapnutý bezpečne vo vrecku bundy.
„Áno Min-ah?“
„Hyung? Nie si s hyungom?“
„Changmin-aaah!“ Zamračil sa Yunho, „máš troch hyungov mimo mňa, ako mám vedieť o ktorom hovoríš?“
„Yah! O tom hnedovlasom...“
„Changmin! Všetci sú hnedovlasí!“
„Yah! Keby si ma nechal dohovoriť hyung... krucinál toto...“ Výčitky a sprosté slová si Changmin šetril vždy len pre lídra a Jaejoonga. Nikoho nečastoval so svoji pohoršeným slovníkom.
„Tak sa upokoj.“
„Jaejoong-hyung koho asi by som s tebou očakával?“
„Tak prečo nepovieš rovno, že Jaejoong-hyung?“
Pretože! Nepýtaj sa nezmysli hyung!“
„To nie sú nezmysli, keď chceš aby druhí ľudia vedeli o čom hovoríš, tak nazývaj osoby a veci ich pravými menami.“
„Už si skončil s poučovaním hyung? Potrebujem hovoriť s hyungom.“
„Spratok.“ Utrúsil Yunho a pomaly sa začal zviechať zo zeme na nohy. „Jae bojuje o svoj mobil s malým dievčatkom.“
„To je mi... celkom nová situácia v živote hyunga.“
„Hold...“
„Kde ste?“
„Na klzisku.“
„To vysvetľuje mnohé veci.“
„Vydrž chvíľu.“ Yunho prikorčuľoval k svojmu bezradnému milencovi ktorý sa nehodlal vzdať vo vojne o svoj mobil. Všimol si, že otec dievčatka ich pozoruje pobavene a nechá ich ďalej tápať a trápiť sa. Rozhodne ich musel spoznať.
„Jae,“ podal mu Yunho mobil, „Changmin s tebou chce hovoriť, nechaj to na mňa.“
„Ani náhodou! Toto je boj o česť!“ Ukázal prstom na dievčatko.
„No zjavne boj o česť na rovnakej vekovej úrovni. O čo sa to snažím, ja, dospelý vojsť do vášho boja!“
„Yunho-aaah!“ To mačacie zavrčanie nespokojné od Jaejoonga bolo akoby ho niekto ťahal za chvost.
„Hyung!“ Ozvalo sa spomedzi nich. Changmin kričal do mobilu a jeho skreslený hlas sa medzi nimi rozlial ako temná hmota. „Hyung musím s tebou súrne hovoriť!“
„Nechaj to na mňa a pohovor si s Changminom.“ Vsunul mu konečne mobil do ruky. Zaprel sa o jeho chrbát a potisol ho na ľade k mantinelu.
„Tak.“ Otočil sa na dievčatko ktoré sa zrazu usmievalo a naťahovalo k nemu rúčky.
„Oppa...“
„A jéé.. pozrime sa.“ Zasmial sa Yunho.

         Changmin s veľkým hrnčekom čaju sa usadil k stolu v malej kaviarni. Ten pomer malej kaviarne a veľkého hrnčeka bol zaujímavý, ale tým sa viac Jaejoong nechcel zaoberať, inak by bol znova označený za deväť ročného. Yunhov zápas o jeho mobil bol kratší ako desať sekúnd. Potom čo zistil, že malá Eun je zamilovaná po uši do svojho oppa, mal chuť Jaejoong vyhodiť celé klzisko do vzduchu a postaviť tam cintorín.
Už žiadne depresívne myšlienky, len hnev a mŕtvoly.
„Viem, že si hovoril, že špehovať sa nemá, ale... počúval som svoju mamu ako telefonovala s Yunhovou a...“
„Počkaj Min, to...“ Jaejoong si začal dávať dokopy jeho vetu a trvalo len tri sekundy než sa zasmial, „a kto je tu deväť ročný.“
„Huh?“
„To nič, pokračuj, čo hovorila tvoja mama Yunhovej mame?“ Znova sa zasmial.
„Yah! Hyung, toto je seriózne, ani ja sa na tom nesmejem.“
„To je už čo povedať.“ Uznal Jaejoong a vytiahol lyžičku zo svojho espressa. Odložil ju na podšálku a pohliadol na maknae ktorý vyzeral byť viac než nervózny.
„Ide o to, že som, začul ako moja mama povedal: a čo keby Jaejoong nebol viac v skupine?
Najstaršiemu členovi DBSK vyletelo obočie hore. Až sa mu zatajil dych a bol by radšej keby držal tú malú lyžičku v ruke, než keby dlaňou zvieral horúcu šálku.
„Hyung, možno je to vytrhnuté z kontextu, ale myslím, že Yunhova mama začne podnikať proti tebe nejaké kroky aby vás rozdelila.“
„Tak nech sa kurva o to len pokúsi!“ Precedil naštvane skrz zuby. V jeho chladných očiach vyšľahol na okamih karmínový plameň.
„Hyung...“
„Changmin?“
Obaja sa na seba chvíľu dívali, než si Jaejoong povzdychol a oprel sa o vzadu o operadlo stoličky. „Nemaj strach, nikto ma z DBSK nedostane. A ak pôjdem ja, pôjde aj Yunho!“ 

4 komentáre:

  1. ten koniec! Oh, takze predsa len. Este to bude velmi zaujimave. Mam pocit, ze tato poviedka bude plna rozporov a Jaejoong sa len tak nevzda!
    nebezpecny to chlap hm?

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. perfiš kapitola, som rada naozaj, čistá a jasná ako pohár vína, najprv trpká, ale posledná kvapka ťa utvrdí v tom, že lepšie si neopila

    OdpovedaťOdstrániť
  3. dobrý záver! hádam, že teraz to bude zaujímavé, ako sa Jea pustí do boja. také tie zábavné chvíľky typu boj o mobil boli tiež super, no prosto také zlaté to bolo zatiaľ. dúfam, že príde akcia, lebo tento "zlaté veci" napísané týmto štýlom ma až tak neberú.

    angie

    PS: preklad som ti poslala, neviem či si čítala mail.

    OdpovedaťOdstrániť