streda 25. decembra 2013

Wild Wild Angels (Moje malé tajomstvo) III.



Fandom: DBSK
Žáner: Psychologické, dráma, romantika
Upozornenie: Homosexuálny vzťah, sex, vulgarizmy, násilie, (možné OOC)
Veková prístupnosť poviedky: 18+
Stav: Nedokončené
Počet slov: 4221
Čo som počúval: Celine Dion - Love me back to life
Obsah: Je pravda, že oči sú bránou človeka do jeho duše. Výzor nám prezrádza, ako sa človek o seba stará. Šaty robia človeka... všetky tieto teórie sú v prípade Jaejoonga zbytočnou špekuláciou. Chlap s tvárou anjela, v sebe skrýva diabla. Postavil sa proti celému svetu, aby získal muža za ktorým stojí celý svet. Podarí sa Jaejoongovi získať Yunha a opustiť s ním SM entertainment, alebo ostane stáť osamelý na ceste ktorú si zvolil?

Šup, Šťastné a Veselé vám prajem. Viete, že nie som moc na mimo poviedkové príspevky, ale vždy si môžete byť istí, že vám prajem len a len to najlepšie za každého počasia a v každý deň. ^^
Ešte vás poprosím ak píšte komentár z neregistrovaného účtu, keby ste napísali prezývku pod komentár. 

♣♣


     Yunho sa celú noc prevracal v posteli. Nemohol si v nej nájsť vhodnú polohu v ktorej by sa mu dobre držal mobil. Písať správy nebolo tak jednoduché a potreboval byť rýchly pokiaľ šlo o Jaejoonga. Opäť sa pretočil na chrbát a s pár chybami, ale hlavne že rýchlo, odpísal na správu.

J: Nechceš sa stretnúť?
Y: Teraz? Je pol jednej ráno.
J: A čo máš, pätnásť že ťa mamička vyťahá za uši?
Y: :D možno, páčil by som sa ti s tak vyťahanými ušami?
J: Blázniš? Keby si mal uši ako slon... rrrrr...
Y: Prestaň. Stretneme sa za ošumelou večierkou.
J: Fuj zase? To nepoznáš nejaké romantické miesto?
Y: Romantické áno, ak chceš mať tristo svedkov
J: Yup som na ceste.

Yunho si natiahol čiapku na hlavu a tú ešte skryl kapucňou ktorá mu dostatočne ukrývala tvár. Niečo na tom máš pätnásť? bolo, pretože sa zakrádal po dome ako zlodej a obul sa až vonku na verande. Toto sa na tak starého chlapa nepatrilo. Zbehol schody dole a zameral sa na taxík ktorý si zavolal. Striktne ešte taxikárovi prikázal aby netrúbil ale prezvonil mu až bude pred domom.
Útek pätnásť ročného bol však sledovaný jeho matkou ktorá sa dívala z okna v jedálni na svojho syna. Nepovažovala to za útek, ale za hlúpy pokus o to, ako sa vyhnúť rodičom. Veľmi dobre vedela za kým ide a týmto pokusom o útek, sa jej to len potvrdilo.

         Potvrdilo sa mu to. Skutočne sa mu to potvrdilo, Jaejoong meškal! Tak už je to pätnásť minút a toho chlapa nikde. Len dúfal, že si nesplietol ošumelú večierku s inou ošumelou večierkou. Nerád chodil na takéto tmavé miesta, ale to boli jediné miesta kde saseang fanúšikovia za nimi nešli a hlavne sa tu dalo ľahko stratiť.
„Yun.“ Osôbka mu začala mávať spod lampy.
„J?“ Prebehol ten kúsok k lampe pouličnej. „Už som sa začínal báť.“
„No... pár živlov ma spomalilo. Zlato...“ Tak veľmi ho túžil objať a byť objatý. „Nemôžeme tu mať niekde vlastný byt a vlastniť všetko a milovať sa tam do zbláznenia?“
„Myslíš, že by som nechcel?“ Vzal mu tvár do dlaní. Studené líčka mu horeli v teplých dlaniach a opäť to boli oči ktoré boli jeho stredobodom pozornosti. „Milovať sa s tebou? Každý večer, dovtedy kým by som mal čím...“
„Ah Yun... podrobnosti si nechaj na dobu keď budeme sami medzi štyrmi stenami a s posteľou. Alebo aj bez nej, ale sami a medzi štyrmi stenami so zamknutými dverami.“
„Mmm miláčik nerýmuj, je to sexy na tebe.“ Skĺzol rukami dole z červených líc. „Kam ideme?“
„V zime sa stretávať za ošumelou večierkou je nepraktické.“
„No...“
„Treba mi na záchod.“ Posťažoval sa Jaejoong skôr než Yunho dopovedal.
„Hm... tak poď, ty moje deväť ročné roztomilé boo, pôjdeme pekne na záchod, aby si mi nepustil a neumrzol.“ Vzal ho okolo ramien.
„Môžem to pustiť aj na teba, keď budem chcieť!“ Naštvane buchol Yunha lakťom do boku.
„To by ti mohol aj umrznúť.“
„Tebe by chýbal môj penis viac než mne ty...“
Yunho sa rozosmial.

         V zime drepieť pri rieke Han bol ešte horší nápad ako sa nachádzať za ošumelou večierkou. Všetko bolo studené na sedenie a aj keď možnosť ochorieť a nemôcť spievať sa mu zdala celkom príťažlivá, odolal tomu a radšej drepel na kamennom chodníčku a Yunho pri ňom.
Cítil sa ako bezdomovec v tomto okamihu. Nemali miesto ktoré by bolo ich spoločným, kde by mohli zapadnúť, sadnúť si k sebe a rozprávať sa dlho bez toho aby ich niekto otravoval. Na tento život mali byť pripravení, ale pripraviť sa dostatočne, sa proste nedalo. Ani jeden z nich nečakal, že sa ich životy skomplikujú, že sa ich láska bude trhať ich rodiny na kusy. Jediná sila ktorú mali, bola skupina. Tam ich nikto neodsudzoval, nikto im nehovoril, že je to nesprávne, že si zničia navzájom životy. Jedinou výčitkou bolo príliš dlhé cukrovanie ako to nazval Junsu.
Jedna vec, bola Jaejoongovi jasná; viac než jeho povaha, vadilo Yunhovým rodičom to, že bol adoptovaný, odložený a nevlastný.
„Premýšľal si niekedy o tom, že by sme odišli?“ Opýtal po krátkom tichu Jaejoong.
„Na prázdniny?“
„Nie, ja... odišli zo spoločnosti.“ Jaejoong sklonil hlavu ku kolenám ktoré si objímal. Jeho líca boli ešte viac červené a prial si aby mal podobnú bundu ako mal Yunho, s kapucňou ktorá by ho dostatočne zahriala aj na lícach, nie len čiapku s brmbolcom do ktorého Yunho tak rád pinkal prstom.
„Jae... ako ti to napadlo?“
„Ako,“ povzdychol si hlavný spevák, „musíš sa pýtať?“
„To je tak trocha hlúpy nápad, nemyslíš?“
„Nie.“ Otočil hlavu na svojho milenca ktorý sa jemne zamračil. „Nemyslím si, že chcieť niečo zmeniť a povedať dosť je hlúpy nápad Yunho.“
„Ale no tak,“ vzal ho Yunho okolo ramien, „kde sa podel môj deväť ročný, hm?“ Snažil sa odľahčiť situáciu od vážnej témy, od rozhodnutí, ktoré by zmenili ich život a strpčili ho na príliš dlhú dobu.
„Snažím sa tu viesť rozhovor o našej budúcnosti Yunho.“
„Našu budúcnosť máme Jaejoong. Keď sme prišli na konkurz vedeli sme, že to nebude ľahké. Boli sme mladí a chceli sme byť slávni a bohatí a ukázať svoj talent. Je normálne, že teraz, ako dospelí, máme iné priority.“
„Áno, priority Yunho. Tie ktoré sa mi zmenili, náhodou si celkom vysoká priorita v mojom živote, to sa ale u teba asi povedať nedá, že?“ Jaejoong sa postavil a natiahol si ubolené nohy. „Čo je pre teba dôležitejšie? Peniaze, sláva, fanúšikovia, alebo ja? Ja ktorý za teba bojujem, stojím za tebou, som ochotný s tebou stráviť svoj celý život?“
„Tento rozhovor, Jae... nemá cieľ.“ Pokrútil hlavou Yunho a pohliadol do temných vôd rieky Han. Pri brehoch sa krásne ligotali svetlá lámp z prístavu a z lámp ktoré boli vystavené pri chodníku. Chlad ktorý rieka šírila sa znásobil o chlad ktorý sa rozhostil medzi ním a Jaejoongom. „Nechcem sa há... Jae?“ Otočil sa prudko vedľa seba aby zistil, že Jaejoong už kráča preč od neho.
„Pre boha Jae!“ Postavil sa okamžite a snažil sa prebehnúť k nemu po stŕpnutých nohách. „Prosím ťa, takto neodchádzaj.“
„Nikam neodchádzam, idem niekam kde je teplo a nie je rieka ktorá sa snaží mi zamraziť zadok a nos.“
„Zlato, chcem sa s tebou porozprávať.“ Vzal Jaejoonga za rameno.
„Nepovedal si náhodou pred chvíľou, že tento rozhovor, nemá cieľ?“
„Nechcem aby sme sa takto rozlúčili. Viem, čo som povedal, ale chcel som tým naznačiť, že táto debata je nekonečná. Dobre vieš, že ťa milujem.“
„Ale nechceš sa vzdať spoločnosti.“ Jaejoong otočil hlavu s povzdychom. Malý obláčik pary ho prinútil znova vydýchnuť. Rande sa ošumelou večierkou neprinieslo vôbec nič nové a už vôbec nie romantické.
„Nemôžeš mi dať na výber seba a spoločnosť ktorá mi splnila životný sen. Spoločnosť ktorá mi dala to čo mám... dala mi aj teba.“
„Neskúšaj na mňa tieto sentimentálne reči. Ja a spoločnosť nemáme spolu nič spoločné. Dobre vieš, že sme sa stretli skôr než sme obaja vkročili do SM.“
„Ale kto vie, či by sme sa stretli znova.“
„Yunho... toto je vážne nezmysel.“ Otočil sa od neho. Pomalým krokom vykročil k prechodu. Obzrel sa ostražito na obe strany cesty a vykročil na druhú stranu.

         Od Vianoc prešli tri dni a celá skupina sa opäť stretla v ich útulnom byte kde spolunažívali. Otázka ktorú Jajeoong položil Yunhovi v tú večierkovú noc ostala nezodpovedaná. Nenúť ma si vybrať bolo všetko na čo a Yunho zmohol za posledné tri dni. Chcel mať oboje a zatiaľ mal oboje. Jaejoong sa rozhodol, že môže mať buď jedno alebo druhé. On a Sm fungovať dokopy nebudú.
Nechcel s Yunhom o tom ani hovoriť. Prázdniny ktoré sa im naskytli boli jediného rázu za celých osem rokov. Keby sa toto opakovalo častejšie nemal by s tým problém. Ale jedno sa pridalo k druhému a problémy takto len narastali a neriešili sa.
„Vyzeráš unavene.“ Yoochun sa usadil v kuchyni s hrnčekom teplého čaju.
„Mal som celé sviatky radšej prespať. Bola by to rozhodne lepšia činnosť.“ Odpovedal Jaejoong s unaveným povzdychom. Boleli ho oči a celé tie dni, ktoré strávil doma akoby neexistovali. Nedostavil sa žiadny odpočinok.
„Lepšia činnosť ako čo?“
„Nepýtaj sa prosím ťa.“ Šepol keď začul Yunho hlas z obývačky.
„Ale no tak.“
„Myslím to vážne.“  Jaejoong sa postavil od stola a prešiel ku kuchynskej linke. Napustil si vodu do kanvice a vytiahol si hrnček zo skrinky.
Vedel veľmi dobre, tak ako ostatní, že zajtra im začína program. To bol koniec akejkoľvek debaty na tému on vs. Sm. To bol koniec jeho pokusov vytiahnuť z Yunha, že ho miluje viac než nejakú všivavú spoločnosť.
„Hyung? Môžem s tebou hovoriť?“ V kuchyni sa objavil Changmin.
„Je to dôležité? Chcem ísť spať.“ Pootočil sa na neho Jaejoong od kuchynskej linky.
„Vyzeráš hrozne.“
„Viem, tak čo sa deje?“
„Ide o to, o čom sme sa bavili predtým.“
„Takže tajnosti,“ postavil sa od stola Yoochun. „Akoby som tu ani nebol.“ Pri odchode z kuchyne sa napil čaju.
„Čo je to tento krát? Tvoja matka na mňa vydala zatykač?“ zívol si na plné ústa Jaejoong. Zalial si čaj vodou a posadil sa za stôl.
„Tak to nie je... aj keď možno aj to.“ Usadil sa k nemu za stôl. „Chcem aby si vedel, že som nešpehoval ale...“
„Joongie,“ do rozhovoru im skočil Yunho ktorý sa objavil nečakane vo dverách. „Môžem s tebou hovoriť o samote?“
Tajomstvá, znova len tajomstvá. Jaejoong rozhodil rukami a položil ich na stôl. Toto gesto hovorilo len jediné: je mi to jedno, čo chceš?
„Nepočká to chvíľu? Chcel som niečo s Jaejoongom prebrať.“ Otočil hlavu dozadu na neho Changmin. „Len päť minút.“ Jeho veľké, hnedé oči zabrali aj tento krát.
„Počkám ťa u teba v izbe.“ Oznámil Yunho a nechal ich o samote.
„Som tak žiadaný až mi stúpa EGO nebezpečne.“
„Tvoje EGO Je nebezpečné už dlho.“ Pozdvihol obočie Changmin.
„K veci, musím sa psychicky pripraviť na Yunha.“
„Vy ste sa pohádali?“
„Nie.“
„Takže áno.“
„Changmin! Nie som žena, že poviem nie a myslím áno. Keď ti tvoj hyung povie nie tak myslí nie!“
„Fajn, presvedčil si ma.“ Odvetil nedôveryhodne a pritiahol sa viac k stolu. „Niežeby medzi vami bol nejaký rozdiel.“
„Changmin, vážne ma nechci rozčúliť.“
„Dobre, dobre... k veci.“ Oprel sa predlaktím o stôl aby bol Jaejoongovi bližšie. „Yunhova mama vie, že sa spolu tajne stretávate.“
Jaejoong si sťažka povzdychol. Oprel sa vzadu o operadlo stoličky a zaklonil hlavu. Chvíľu mlčal a len sa díval hore do stropu. „Vaše matky sú ako straky, fakt.“  Postavil sa od stola. „To ma teraz idú všetci zažalovať za to, že milujem Yunha?“
„Hyung!“ Otočil sa za ním Changmin, „ona je vážne schopná ťa vyštvať. Je toho schopná.“
Vedel veľmi dobre, čoho sú ľudia v jeho okolí schopní. Zažil to niekoľkokrát pri ich manažérovi. Zažil to veľa krát pri vedení spoločnosti, od ľudí, ktorí by mali stáť pri ňom. Ak šlo o to, ako sa obrániť v tomto nepríjemnom a zákernom svete, mal na to svoje spôsoby.
„Tak, máš ma tu.“ Zatvoril za sebou dvere od izby.
Yunho sedel na jeho posteli a hľadel si do dlaní. Počkal než Jaejoong odložil šálku s čajom na stolík a sadol si k nemu. „Yunnie.“ Otočil sa k nemu tvárou a čelo si oprel o jeho rameno. „Som unavený, tak ma nenapínaj.“
„Ja som nechcel.“ Šepol potichu Yunho.
„Hm? Čo sa stalo?“
„Vážne som nechcel.“
„Yunhoooo...“ Natiahol jeho meno otrávene. Pritiahol sa bližšie k nemu a rukou ho pohladil po stehne.
„Nechcel som ti liezť do tvojich vecí. Sú to tvoje veci a keď sa nechceš o niečo podeliť tak je to v poriadku.“
Jaejoong sa odtiahol a rukou si prehrabol vlasy niekoľko krát, takže ostal strapatý. „Odhalil si ma, mám divné erotické fantázie a pozerám porno. Prosím ťa...“ Potiahol si rukávy od tmavého svetru a padol na posteľ.
„Jae, vieš veľmi dobre o čom hovorím.“
„Oh, nemáš náladu na žarty.“ Natiahol ruky k stropu a znova ich nechal padnúť na posteľ.
„Nikomu o tom nepoviem.“ Yunho sa otočil. „Nikomu o tom nepoviem, ak prestaneš o tom premýšľať!“
„Neviem, čo máš na mysli.“
„Dobre vieš, o čom hovorím!“ Zvýšil hlas. „Našiel som to u teba vo veciach keď som hľadal program na budúci týždeň ktorý ti dal manažér. Strčil si si ho do tašky s tým, že to rozmnožíš aby ho mal každý. Nijako si sa k tomu nemal tak som ti ho chcel vziať.“
„Yunho...“
„...chcel som len ten blbý plán nechcel som vedieť nič iné!“ Zvolal ešte hlasnejšie než predtým.
„Yunho...“
„Prečo si mi nič nepovedal?! Ideš poza mňa?! Prečo to robíš? Zrádzaš nás všetkých!“
„Yunho!“ Jaejoong sa prudko posadil.
„Čo mi chceš povedať? Že to nie je tak ako to vyzerá? Že to nie je tvoje? Že si si to zrazu rozmyslel?“ Odstrčil od seba Jaejoongovu ruku.
„Ja som ti o tom chcel povedať, ty si ma odmietal počúvať! Podľa teba všetky naše rozhovory nikam nevedú, alebo vedú k hádke! Tak čo odo mňa chceš, keď ma odmietaš počúvať? Prakticky som ti to povedal už dávno, ty len nechceš počúvať! Zakrývaš si predo mnou oči, odmietaš to!“
„Nechcem to počúvať.“ Postavil sa z postele. „Chcem, aby si to predo mnou roztrhal rozumieš?“
Jaejoong zavrel ústa skôr než by vyslovil namiesto normálneho slova nadávku. Prebodol Yunha svojim chladným pohľadom. Obaja sa na seba dívali bez slova a Jaejoongov hnev by sa bol postupne rozložil, keby sa Yunho zrazu nepohol a nevošiel mu do tašky ktorú mal položenú pri posteli.
„Yunho opováž sa!“
„Je to pre teba dôležitejšie než ja?“ Zovrel malú kôpku papierov v polovici prichystaný ju rozdriapať na márne kúsky.
„Čo si kurva myslíš, že robíš? Kto si, že chceš rozhodovať o mojom živote? O tom čo chcem a čo urobím?!“
„Týka sa to nás všetkých! To si taký sebec Jaejoong?!“
Stupňujúci krik prilákal Yoochuna do izby, skôr než stihol vôbec niečo povedať, Yunho sa otočil a vyhodil ho von. Zabuchol dvere a vrátil sa späť k Jaejoongovi.
„Ja som sebec? Čím som sebec? Čo som urobil tak sebecké za posledných osem rokov Yunho?“
„Ty nerozumieš, že to poznamená nás všetkých? Celú skupinu?“
„To pretože so mnou nechceš odísť.“
„O tom nebudeme debatovať!“ Opäť zvolal. „Chcem aby si to roztrhal! Okamžite pred mojimi očami.“ Natiahol k nemu svoju ruku s papiermi.
Jaejoong pohliadol najskôr na papiere ktoré znamenali prípravnú formu žaloby na spoločnosť SM entertainment a potom hore na Yunha. Jeho pohľad hovoril jediné: nikdy.
Yunho mu bez slova hodil papiere do tváre. Otočil sa, vyšiel z izby a buchol za sebou dverami.

         „Prosím ťa, povedz mi čo sa stalo. Jaejoong!“ Yoochun sa snažil s ním naviazať konverzáciu už dobrú polhodinu. Najstarší člen DBSK však mlčal. Len sedel na posteli a pevne zvieral v ruke nejaké papiere. „Povedz mi to...“
„Changmin so mnou chcel hovoriť.“ Ozval sa nakoniec Jaejoong. Postavil sa z postele.
„Ty chceš odísť zo skupiny, je to tak? To je to tajomstvo?“
„Yoochun...“ Pohliadol na neho so slzami v očiach, „nemiluje ma tak akoby som chcel.“
„Jae, ak odídeš idem s tebou.“ Okamžite odvetil. Mal chuť sa postaviť, vyskočiť zo svojej postele na ktorej sedel a objať ho. „Sakra nech ide do čerta celá spoločnosť!“
„Chunnie...“ Nakoniec ho plač premohol a jeho meno vyslovil už so slzami na tvári. „Myslel som, že bude stáť pri mne po tom všetkom.“
„Nechaj mu čas, nech sa rozhodne.“
„Viem, kedy je jeho odpoveď jednoznačná...“
„Nerob unáhlené závery.“ Yoochun sa konečne dokázal postaviť. Za celých osem rokov videl Jaejoonga plakať len pár krát. Spočítal by to na jednej ruke. Táto rana bola však príliš veľká a odmietnutie ktoré prišlo zo strany Yunha bolo ako bodnutie ohnivým oštepom. Spálilo všetko čo si v sebe vypestoval.
„Nikto to nepochopí.“ Nechal sa pritiahnuť k Yoochunovi do náruče, „idem proti vám... chcem vás opustiť. Je to sebecké.“
„Povedal som ti, že ťa nenechám ísť samotného. Povedal som ti to vtedy, že budem pri tebe nech sa deje čokoľvek. Toto si nezaslúži nikto z nás. Yunho hovorí o sťažnosti, o náprave ktorú chce urobiť, ale stále stojíme na tom istom mieste. Povie nehovorme zatiaľ o tom, ale má strach. Jeho zabudovaný rešpekt ho nikam nepustí. Kým mal teba dokázal si ho dokopať aspoň k niečomu, teraz stiahne chvost, pretože si niečo dokázal urobiť sám, bez neho.“
„Je mi z toho zle.“ Pretrel si oči a zhlboka sa nadýchol. „Nechcem s ním hovoriť, fakt nie.“
„Hyung!“ Aby toho nebolo málo pridal sa aj Changmin. „Je to pravda?“
„Changmin... porozprávame sa spolu.“ Yoochun mu priložil ruku na rameno.
„Chcem to počuť od neho!“
„Changmin, teraz nie.“
„Čo sa do pekla deje?! Chceš odísť? Netvrdil si mi, že nedovolíš nikomu aby ťa vyhnal zo skupiny? Čo sa za tých pár dní stalo?!“
„Túžil som len aby ste šli so mnou. Nechcel som odísť zo skupiny.“
„To je úplne šialené! Vieš ako šialene to znie?“ Zvolal Changmin.
„Changmin daj mi pokoj teraz. Proste mi daj pokoj, nechcem s nikým hovoriť!“
„Čo si pomyslí Junsu až príde?“
„Changmin daj mi pokoj! Mám len jedny nervy a tie mi zničil Yunho!“
„Poď so mnou...“ Yoochunovi sa podarilo vytlačiť maknae z izby a zatvoriť za sebou dvere. „Nechaj ho na chvíľu, len na chvíľu Changmin.“

         Budíček bol o siedmej ráno. Prvou zastávkou bolo tanečné štúdio a skúšky. Druhou krátka zastávka v rádiu a potom späť do štúdia. Tento deň sa mal ťahať v pote a v tanečnej námahe. Manažér im večer volal aby si nezabudli vziať veci na prezlečenie do rádia.
Jaejoong už od pol šiestej potichu križoval byt po úplnej tme. Bol absolútne nevyspatý a jeho nervy hrali nepríjemnú, rozladenú melódiu. S hrnčekom silnej kávy sa usadil v kuchyni po tme. Neprepadával do depresie, na to mal príliš silnú povahu. Lenže Yunhove slová ktoré včera odzneli ho ešte stále pálili. Všetci ho mohli nenávidieť. Mohli ho nahlásiť, za jeho zajačie úmysly, mohli mu zničiť celý život. Vždy bolo nejaké východisko, no táto situácia bola na bode mrazu. Yunho bol ako tonový balvan, neústupný, tvrdý, chladný a nevraživý.
Svetlo ktoré ožiarilo celú kuchyňu ho na chvíľu oslepilo, oči ho zaboleli od tej záplavy takže pevne zovrel k sebe viečka.
„Prečo nespíš?“ Yunhov hlas, ktorý bol ten posledný ktorý chcel v ten okamih počuť, prilial ďalší olej do rany.
„Teba to zaujíma?“ Odvrkol nevraživo.
„Pozri, viem, že si na mňa naštvaný, ale hádam si nemyslíš, že budem len sedieť, hladiť ťa a pritakávať, že máš pravdu.“
„Mne je jedno, čo si myslíš Yunho.“ Začervenané a unavené oči len podtrhávali naštvaný a chladný pohľad ktorý Jaejoong venoval Yunhovi. „Pretože ty sa nezaujímaš o to, čo si myslím ja.“
„Joongie, vieš, že by som pre teba urobil čokoľvek, ale toto je... toto je príliš... moc... je to nad nami. Nepriateľ akým je SM... zničí ti to život.“
„Milujem hudbu a budem bojovať za to, čo milujem.“ Postavil sa od stola a podišiel k Yunhovi. „Povedal si mi nie a povedal si, že budeš za nás bojovať. Ja budem za teba bojovať Yunho. Budem bojovať pre nás.“
Nechal Yunha za sebou. Navzdory všetkému čo sa stalo, dokázal Yunhovi porozumieť a vcítiť sa do jeho kože. Bolo to však ťažké, pretože mu v tom bránili jeho vlastné pocity ktoré sa premietali do celého obrazu. Dokázal vidieť len jedno; jednu veľkú prázdnotu a sľub, ktorý ostal trčať medzi nimi ako strašiak.

         Po prvej časti tréningu Jaejoong zistil, že nezvolil práve vhodnú kombináciu oblečenia do rádia a hlavne bola zima. Veľká zima. Tak veľká zima, že jeho tričko s hlbokým výstrihom a sveter nemali šancu zabrániť úniku tepla. V stave kedy myslel na tisíc iných vecí, proste vzal to prvé čo mal pod rukou.
„Prišiel si sem predsa v bunde, tak si ju vezmi.“ Navrhol Junsu.
„Nemôžem si obliecť to v čom som sem prišiel. Ak by si to niekto všimol, mal by som len problém.“
„Pravda.“ Prikývol Junsu a stiahol si šál dole zo svojho krku. „Ten kúsok spoločne prebehneme.“ Pretiahol mu šál zozadu okolo krku a uviazal ho s úsmevom.
„Vďaka Junsu.“
„Konečne si sa usmial. Dnes prvýkrát.“ Zasmial sa Junsu. „Toľko vydržíš, si otužilý.“
„Yunho!“ Zvolal nakoniec Jaejoong keď okolo neho líder prešiel k východu.
Bola jedna vec, bojovať proti spoločnosti a druhá vec, bojovať proti skupine, ktorá mu bola rodinou. Nehodlal sa vzdať Yunha a nechcel sa vzdať ani svojich plánov. Ak by sa mu podarilo presvedčiť Yunha, šli by všetci. Vedel, že má Yoochuna na svojej strane, ale to rozhodnutie sa mohlo vždy zmeniť. Jediný o koho stál bol Yunho. Jeho rozhodnutie, nech už bolo akékoľvek sebecké, bolo  jedinou možnosťou ktorú dokázal akceptovať. Chcel Yunha, a musel ho mať pri sebe.
„Hneď sa vrátim!“ Dostala sa mu odpoveď od náhliaceho sa Yunha.
„Takže je medzi nimi všetko zase v poriadku? Tak rýchlo?“ Opýtal sa Yoochuna potichučky Changmin keď sa manažér od nich otočil späť k Jaejoongovi.
„Toto divadlo pred manažérom hrali už veľa krát. Nemyslím, že je všetko v poriadku.“
„Bude to veľký problém ak mu požičiam svoju bundu?“ Vrátil sa späť Yunho. „Som oblečený dostatočne aj bez bundy.“
„Vezmi si ju Jaejoong. Nabudúce dvakrát rozmýšľaj čo si berieš zo skrine! O pätnásť minút odchádzame!“ S týmto ich manažér zanechal v šatni.
Jaejoong si vzal od Yunha jeho bundu. Skôr, než si ju stihol obliecť, sa Yunho k nemu nahol, vzal mu tvár do dlaní a na pery mu vtisol bozk.
„Neprestanem za nás bojovať.“

         Mám strach, že sa jedného dňa dokonca Yunho dostane aj k môjmu denníku. Možno by som si ho mal začať písať do notebooku. Problém je ten, že to ťukanie do klávesnice ma oberá o myšlienky. Nemôžem si ho vziať uprostred noci ani skoro ráno a začať písať. Nechcem aby sa Yunho dostal čo len k jednému slovíčku ktoré sa nachádza v mojom denníku. Chcel som aby ma pochopil, aby sa zastavil a povedal: Joongie, chcem byť s tebou vo všetkom.
Je môj a nikdy nesmie byť nikoho iného. Tento začarovaný kruh jedného dňa praskne a ja sa z neho dostanem.
Niektoré veci nepatria dokonca ani do denníku. Niektoré veci sú príliš bolestivé aby si ich človek zaznamenával.

         V noci, keď zhaslo posledné svetlo a bol si istý, že Yoochun už odišiel do ríše snov, vykĺzol Jaejoong potichu z izby. Tento krát nemal chuť križovať celý byt až do skorého rána. Predsa len bolo pol jednej ráno, a ich program opäť začína o siedmej ráno a ťahá sa do večera.
Ani on sám nepočul dvere ktoré potichučky zatvoril za sebou. Vedel, že medzi ním a Yunhom je vytvorená priepasť. Nemala však nič spoločné s ich citom. Obaja cítili rovnakú potrebu – odtrhnúť sa od spoločnosti ktorá ich vysávala po emočnej aj fyzickej stránke. Rozdiel bol však v tom, že Yunho ešte stále nemal dosť odvahy a podľa neho bol Jaejoongov čin čírym bláznovstvom o ktorom nechcel viac počuť.
„Prečo nespíš zase?“ Zašomral Yunho a vytiahol mobil spod vankúšu aby zistil koľká nekresťanská hodina k nemu priviedla Jaejoonga.
„To mi je ale radosť.“
„Zlato, vieš že som... ale... mal by si tiež spať. Poslednú noc si skoro vôbec nespal.“
„Môžeš pre mňa obetovať pol hodiny?“
„Podľa toho, na aké úmysly chceš tú polhodinu využiť.“
„Môj nevinný milenec, trikrát hádaj a ak neuhádneš, tak nedostaneš kvalitný orálny sex.“
„Takéto vydieranie...“ Yunho sa nadvihol na predlaktie. Dlaňou pohladil Jaejoonga na stehne. Brušká prstov zatisol do kože na spodku stehna a potiahnutím k sebe mu naznačil, že ho chce okamžite pri sebe.
„Nechcem sa s tebou hádať Yunho.“ Usadil sa mu na stehnách a ruky priložil na jeho hruď. „Viem, že spoločne môžeme všetko vyriešiť.“ Skĺzol prstami po nahých ramenách a zaprel sa rukami pri jeho hlave. „Úplne všetko.“
Opäť boli nad ním. Jeho oči, tak tmavé, ktorých farbu tak často schovával za šošovky. Akoby maskoval tú jedinú cestu do svojej duše. Uzavrel sa pred všetkými ľuďmi. Chcel mu povedať ako veľmi miluje jeho oči, čo všetko v nich vidí, ale opäť boli slová preč. Nenávidel pocit bezradnosti. Mal Jaejoonga pri sebe, držal sa ho, ale jeho stisk bol stále slabý a on mu unikal. Mal pocit, že až ráno vstane jeho posteľ bude prázdna a studená. Jaejoong bude ďaleko od neho a už sa nikdy neuvidia pod touto strechou. Už nikdy nebudú ich hlasy spoločne ladiť v krásnych melódiách. Už nikdy nebudú.
To silné puto je z krehkých vlákien ktoré len vo veľkom množstve dokážu vytvoriť pevné vlákno. Všetky tie ťažké cesty ktorými prešli ich stmelili.
Yunho zdvihol ruky. Dlane priložil na Jaejoongovu tvár a pritiahol si ho k sebe.
„Neopúšťaj nás Joongie.“ Nadvihol mierne hlavu z vankúšu a pritisol k nemu svoje pery. „Neviem si predstaviť miesto v tejto skupine bez teba.“
„Nechcem vás opustiť.“ Chcel niečo dodať, ale tie slová boli nevhodné k danej situácii. Nechcel Yunhovi ublížiť ešte viac. Potreboval však aby si uvedomil, že nechce opustiť ani jedného z nich. Chce aby odišli spoločne.
„Vyzleč sa...“ šepol Yunho. Prstami hravo prebehol po jeho krku dole na hruď.
„Dnes žiadna iniciatíva leader-sshi?“
„Vôbec žiadna.“
Jaejoong sa napriamil. Svoje tričko odhodil na zem za posteľ. Nadvihol sa na kolená a nechal Yunhove ruky vkĺznuť pod látku spodnej bielizne ktorú mu pretiahol cez zadok. Yunhove ruky boli chladné, kĺzali po jeho tele a kradli si s každým pohladením teplo.
„T-tvoja oči Joongie...“ Zastonal Yunho potichu do jeho pier. „Chcem povedať niečo o tvojich očiach...“
Lepší okamih si si vybrať nemohol pomyslel si Jaejoong, keď sa snažil v sebe potlačovať bolesť z prieniku do svojho tela. Yunhove slová šli akýmsi spôsobom pomimo neho.
„Tak to povedz...“ Zaprel sa mu o ramená.
„Sú  krásne.“
S úsmevom klesol na Yunhove telo. Oboch ich povalil na posteľ a nechal sa objať tými silnými a teplými dlaňami. 

3 komentáre:

  1. Ten koniec je tak pekny! som rada, ze Jaejoong nedovolil aby ich to rozdelilo. som rada, ze si obaja uvedomuju ze sa vlastne miluju a nic take ako problemy so spolocnostou ich nerozdelila. aj ked urcite sa toho Jae nevzda a bude chciet odist a cakam uz len na nieco tragicke a kedy sa znova objavi Yunhova mama! D:
    ale yoochun!!! OMG!

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jaejoongovi hrozi syndrom vyhorenia skoda, ze ho jeho polovicka nepocuva a preto to nemoze vcas zastavit a Jeamu dochadzaju moznosti akoby to este Yunhovi naznacil a potompride velky tresk .....

    Janashi :)

    p.s. a viem, ze to nie kvoli mne, ale aj tak dik,ze to tak dlho netrvaloooooo :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Super pokračovanie. Myslela som, že som naň už písala komentár, ale asi nie. Tak sa znova rozplývam, Jaeho a Yunhove problémy sú veľmi zaujímavou zápletkov. Som rada, že to nevzdávajú a že Jae bude bojovať. Veľmi sú spolu zlatí:)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť