utorok 15. októbra 2013

Better than love XXI (Neresti a strasti)



Fandom: Originál
Žáner: Psychologické, dráma
Upozornenie: Homosexuálny vzťah, sex, vulgarizmy, násilie
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: rozpísané
Počet slov: 4244
Čo som počúval: DBSK - Paradise

Mám pre vás dve správy. Jednu dobrú a druhú zlú. Takže najskôr tú zlú. 
Zlá správa je, že budúca kapitola bude už definitívne posledná. Takže si užite posledné momenty s Joshom a Ambiem. Budúca kapitola to všetko zavŕši. 
Úprimne, vôbec som nemyslela, že sa vám tento príbeh bude tak páčiť, a hlavne, že to vydržíte s panovačným Irvingom xD 
Ale ďakujem vám všetkým ktorí si príbeh prečítali. Hlavne tým, ktorí za každým zanechali komentár. Vďaka. 
Dobrá správa... no teda, mám v dobrej správe troška menšiu dilemu, totiž ako som spomínala (neviem či to bolo na blogu), po dokončení BTL, by mala prísť FF na DBSK. Otázne ale je, ktorú chcete. Mám totiž dve rozpísané. Jedna je priamo z fandomu, týka sa obdobia z éry Mirotic a druhá je AU (alternative universe) tam kde DBSK neexistuje, kde som si prepožičala Yunha a Jaejoonga do poviedky. Je to AU takže to bude v podstate aj dosť OOC. 
Podrobnosti teda napíšem čoskoro. 


♣♣
     Josh sa díval na obrázok ktorý dostal od Ambieho už niekoľko minút a stále nevedel z ktorej strany si ho doma zavesí. Nech si ho otáčal akokoľvek tak jednoducho nevedel prísť na to kde má hlavu a pätu. Nakoniec to vzdal a opýtal sa Ambieho, lenže ten sa začal vyhovárať, že nemá čas a nech si to zistí sám. Čo by bolo z toho... nech hrom do toho udrie, ak Ambie vedel ktorá strana je hlava a ktorá päta. Nakoniec tieto obrazy boli abstraktom a človek si ho mohol zavesiť kde chcel. Problém bol ten, že obraz nemal háčik zo zadnej strany takže fakt nevedel Josh či si ho môže vôbec zavesiť alebo len oprieť o lampičku v izbe.
„Nevravel ti Keeth, kedy sa sťahujú preč?“ Odložil obrázok na bok na stôl a pohliadol na Ambieho, ktorý sa motal po kuchyni z miesta na miesto aby pripravil boršč. Učil sa ho ako pubertiak a matka mu zakázala sa ho odnaučiť. Akoby mohol za to, že sa mu nechcú pamätať nejaké recepty.
„Po sviatkoch. Vravel, že už odkúpil nejaký byt v Melbourne.“
„Páni, Austrália.“ Znova pokrútil hlavou Josh. Nemohol uveriť, že Keeth spoločne s Mariou odchádzajú na druhú stranu sveta, kde sa voda točí opačne, kde sú ročné obdobia postavené naopak. „Dúfam, že nás niekedy pozve. Ja to teda ale za výlet platiť nebudem.“ Oznámil dodatočne a znova pohliadol na Ambieho ktorý si uviazal za chrbtom zásteru.
Po chvíľke ktorú strávil sledovaním Ambieho, sa postavil zo svojho miesta za stolom a podišiel tesne za jeho chrbát. Napravil mu za krkom zásteru a pohliadol mu cez rameno na ruky. Drahocenné ruky to boli – ruky spisovateľa.
„Chcel by si sa tiež presťahovať niekde preč z Anglicka?“ Pretiahol ruky okolo Ambieho pásu a objal ho. „Niekde, kde svieti slnko viac mesiacov než by si spočítal na jednej ruke. Niekam kde neprší tak často, že by si si napustil bazén.“
„Myslíš, do Írska?“ Opýtal sa uštipačne Ambie.
„Podľa toho do ktorej časti, do Írska, alebo do Severného Írska?“
„Ani do jedného.“ Pohliadol na okamih pred seba Ambie a potom znova do misky kde na kocky krájal mäso.
„Boršč...“ usmial sa Josh a ruky premiestnil na Ambieho boky. „Dávno som ho nejedol. Naposledy na naše posledné spoločné Vianoce.“ Pohladil ho rukou po boku. „Chceš pomôcť s niečím?“
„Cibuľa.“ Odvetil okamžite Ambie.
„Prečo mi vždy ostane cibuľa?!“ Odtiahol sa na bok Josh a vytiahol kuchynský nôž z držiaka. „Vždy len cibuľa. Nech sme varili čokoľvek, vždy mi ostala cibuľa.“ Voľnú ruku založil v bok a pokrútil hlavou. „Cibuľa všade samá cibuľa...“ Premiestnil sa do komory kde rozsvietil malé svetielko.
„Ešte raz povedz cibuľa a...“
„Cibuľa!“ Húkol naprotiveň zo špajze.
„Ešte raz... a...“
„Ciibuuľaa!“ Josh sa vnoril hlbšie do poličky aby vytiahol zo prútenej misky dve veľké cibule. O okamih nastala tma, pretože ho Ambie zatvoril v komore a zhasol.
„Bože môôôj ani vtip to nevie uniesť.“ Zahundral otrávene. „Cibuľa, cibuľa... ciiibuľaaa!“ Začal si pospevovať práve vytvorenú pieseň. „Cibuľka jarná a cibuľka červená, druhy cibuliek poznáme... jedna je veľká druhá malá... veľa vrstiev cibuľka má, vždy Joshovi zabrať dá... cibuľka jarná...“
Ambie buchol temnom hlavy o dvere. Presne toto bol Josh, ktorý sa nevedel zmestiť do kože. Ten Josh, do ktorého sa zamiloval. Žiadny hrubián, žiadna nálievka. Len veselý chlap, ktorý ho pokúšal vždy keď mal príležitosť.
„No čo, tak tu prezimujem a vyklíčim.“ Zhodnotil svoju situáciu celkom pokojne.
Keďže sa zdalo, že sa Josh zmieril zo svojou zeleninovou situáciou, Ambie sa vrátil späť k svojej práci. Problém bol ten, že mu skutočne chýbala cibuľa ktorú potreboval okamžite. Na výber boli dve možnosti, poslať Keetha do obchodu, čo by znamenalo aby cez sviatky našiel otvorený obchod kde predávajú zeleninu, alebo zavolať matke, že žiadny boršč nebude, pretože Josh okupuje špajzu. Bola tu našťastie aj tretia možnosť; jednoducho pustiť Josha von a počúvať znova jeho pieseň o cibuľke.
„Ambie, miláčik, pusti ma von uuuž. Je tu tma a čosi tu šuštííí! Čo ak je to myš?“
„Ja nemám doma myši!“ Bodol nôž do dosky na krájanie a otrel si ruky do zástery. „Ale sľubuješ, že nebude žiadna pieseň o cibuli. Vlastne, nebude žiadna pieseň a nebudeš frflať.“ Zovrel kľúčik od komory medzi prstami a rozsvietil pre istotu, ak by sa Josh dokázal potknúť sám o seba pri vychádzaní z komory.
„Sľubujem na svätého Patrika.“ Odvetil Josh.
„No veď... ešte sa ti tu zjaví,“ odomkol dvere Ambie a otvoril ich, „a podaj by-y...“ šokovane sa ocitol vnútri v špajze. Našťastie to nebola žiadna príšera, ani zmutovaná myš, ale Josh, ktorého bude mátať svätý Patrik po zbytok života za to, že nedodržal svoj sľub.
„Že sa nehanbíš.“ Ambie sa ocitol pri poličkách s konzervami. V rohu bola ešte metla a malé vrecko so zemiakmi.
„Sľúbil som, že nebudem frflať a spievať si.“ Usmial sa víťazne.
„Prečo si ma tu zatiahol? Mamka ma už takto nenávidí, bude ma ešte viac ak sa vráti a nebude boršč.“ Posťažoval sa Ambie.
Pohliadol Joshovi do jeho zelených očí. Zdalo sa, že nemá v úmysle ho pustiť von z komory zadarmo. Bola to jeho komora do čerta, prečo si Josh vybral na to aby sa s ním zatvoril jeho komoru? Vzal do ruky cibuľu z misky, lenže keď chcel prejsť Josh mu zastal cestu a priložil mu ruky na ramená.
„Josh, vážne, nechovaj sa ako pán základný inštinkt...“
„Znieš tak otrávene,“ povzdychol si Josh, „čo s tebou.“ Oprel sa rukou o poličku. „Odnesiem tú cibuľu za teba.“ Nastavil voľnú ruku pred neho.
Ambie nechápavo hľadel na prázdnu dlaň, akoby mu niekto zmrazil mozog kvapalným dusíkom. Nakoniec položil cibuľu do Joshovej  nastavenej dlane a čakal kedy ho pustí von. Nestalo sa tak. Josh cibuľu zahodil cez rameno na zem a okamžite si Ambieho pritiahol k sebe za boky.
„Tvoja komora sa mi zapáčila.“
„Skvelé.“ Znova nechápavo skonštatoval Ambie.
„A v zástere si tak sexy...“ rukami vkĺzol pod modrú zásteru k rázporku a gombíku od nohavíc.
„Josh nie...“ pokrútil hlavou Ambie. „Fakt nie...“
„Myslím, že áno.“ Potiahol za krátky zips a rozopol gombičku. „O chvíľu budeš opakovať už len áno, áno Josh...“ Vydýchol mu do ucha.
„Josh,“ pokúsil sa o posledný vzdor.
„Nevolaj moje meno, je to príliš... príliš... akoby... premýšľal som o tom... o tvojej vôni rannej rosy, o tvojej moci... o tom ako sa zjavíš v jedno ráno a nakoniec mi zmizneš. Keď sme spolu neboli, bol si ako ranná rosa... videl som ťa tak krátko, na okamih a vždy si ma prebral. Za každým si ma priviedol späť...“ Drepol si pred Ambieho a pohliadol mu hore do tváre.
„Josh, ja ťa varujem...“
„Ambie...“ vzal ho za ruku.
„Ne-erob to.“ Ambie cítil ako sa mu hrnie krv do hlavy. Stačil už len okamih, a opäť sa mu pomotá celá hlava, myseľ, srdce, úplne všetko sa v ňom zamoce do slov, ktoré nebude vedieť správne vysloviť.
„Mmm... aspoň sa niečo priučia ak nás budú počuť.“ Stiahol Ambiemu nohavice k členkom. Pretiahol ich cez jedno a potom druhé chodidlo dole. „Dokonca spolupracuješ.“
„S nohavicami pri členkoch, ťa nemôžem kopnúť!“
„Am...“ zasmial sa krátko Josh. Ešte stále ho zakrývala zástera a tmavo červené tričko ktoré pod zásterou vynikalo. „Chcel som ťa požiadať o ruku, ale tváril si sa tak nepriateľsky.“
„Kľačíš mi pri nohách keď som polonahý v zástere a sme zatvorení spoločne v špajze?“ Prehrabol si rukou tmavé vlasy.
„No nie je to úžasne originálne?“ Nevinný pohľad tento krát Joshovi nezabral. „Nevadí, nemám ani prsteň.“ Zasmial sa. „Vlastne, pôvodne som ťa chcel len uspokojiť. Seba aj teba.“ Rukou sa pridržal steny a postavil sa. Potiahol vzadu za viazanie od zástery a pretiahol ju hore Ambiemu cez hlavu.
„Dostanem bozk?“ Otrel sa svojimi perami o Ambieho.
„To máš za to, že si ma nepožiadal o ruku.“ Objal ho rukami okolo krku Ambie a spojil ich pery do bozku.
„Ale ja chcem...“ zamrmal uprostred vášnivého bozku Josh.
„Nie...“
„To si mi... mm...“ uhryzol Ambieho nežne do spodnej pery, „dal odpoveď už vopred?“
„Správne.“ Olizol si citlivú spodnú peru a nedočkavo rozviazal Joshovi šnúrku od teplákov. „Odteraz už nebude špajza špajzou..“ Pokrútil hlavou a svojimi rukami vkĺzol Joshovi pod tepláky na zadok.

         Večera začala prebiehať celkom potichu. Ann sa usadila za vrch stolu a podozrievavo si prehliadala dvojicu ktorá bola plná úsmevov, pohľadov a určite aj dotykov pod stolom. Keď vnorila lyžicu do polievky, vylovila veľké koliesko cibule. Chvíľu sa na to nechápavo dívala a potom znova vrhla pohľad na Josha a svojho syna ktorí boli opäť vo svojom svete.
„Prečo je v boršči koliesko cibule veľké ako klzné ložisko?“ Prerušila ten tichý šum pri stole.
Keeth pre zmenu vytiahol lyžicou z polievky veľký kus mäsa s ktorým sa bez prstov nevedel vysporiadať. Tri páry očí hľadeli na Ambieho.
„Nechutí vám?“ Opýtal sa nechápavo.
„Boršč,“ začala Ann, „je ruské národné jedlo. Má byť uvarené znamenite, s hrdosťou na náš národ. A namiesto toho, sa tam povaľujú veľké kusy cibule a mäso o veľkosti malého stejku.“ Odložil lyžicu do taniera a založila ruky v bok. „Josh?“
„Áno?“ Okamžite sa napriamil akoby ho oslovila tá nepríjemná učiteľka chémie na základnej škole.
„Odíď od stolu na chvíľu, chcem sa porozprávať so svojim synom.“
„Ale,“ pokúsil sa oponovať Josh.
„Odíď!“
„Ale,“
„Hneď!“ Zvýšila hlas na rebelujúceho Íra.
„Vy nie!“ Otočila sa na Keetha a Mariu. „Vy môžete ostať.“
„Ale tak prečo musím odísť ja?“ Urazene sa postavil od stola Josh. „To je číra nespravodlivosť! Toto je rasistické, nenárodovecké a odporné!“ S hlavou hore vykročil von z jedálne. „Budem sa o to biť!“ Zvolal ešte dodatočne z obývačky.
„Čo som urobil tento krát?“ Opýtal sa Ambie s povzdychom svojej matky.
„Si zamilovaný.“ Vyslovila svoj ortieľ akoby z neba zrazu padol trojtonový nákladiak s depešou na ktorej by stálo: Si zamilovaný. „Nariaďujem ti, aby si zajtra okamžite zavolal Adamovi a požiadal ho aby ste sa mohli stretnúť! Požiadaš ho o to a rozídeš sa s ním, rozumieš mi?“
Keeth pohliadol na Ambieho, ktorý sedel ako prikovaný k stoličke. Zamilovaný Ambie? To mohla byť ešte príjemne napísaná komédia. Nakoniec, knižka ktorú začal písať, ešte nemá svoj koniec.
„To nejde, nemôžem sa s ním rozísť na sviatky!“ Oponoval Ambie a vzal do ruky lyžicu.
„Varíš príšerne.“ Pokrútila hlavou.
„Ale mami,“
„Nie!“
„Ale,“
„Nie!“ Buchla päsťou po stole až nadskočil druhý príbor. Vydýchla si aby sa upokojila. „Vidíš? Ste už jeden ako druhý. Tento... tento druh lásky je sebecký. Takže ty pôjdeš a sebecky odmietneš Adama zajtra.“
„Ale,“
„S tým som skončil a nepokúšaj sa o ďalšie ale!“ Zdôraznila.

         Ambie sa usadil vedľa vianočného stromčeku. Vzal zlato modrú guľôčku medzi prsty a roztočil ju na konáriku. Svetielka modrej, červenej, žltej a zelenej farby žiarili v tme a za oknami opäť padal sneh. Matkine slová boli jasné a bol si istý, že pokiaľ nespraví tak ako mu prikázala, urobí to nakoniec sama. Bola schopná zavolať Adamovi a pozvať ho do jeho domu. Tak by sa musel konfrontovať s ním, ale zároveň aj s Joshom.
„Čo ty môj anjelik?“ Prisadol si k nemu pod stromček Josh. „Už ťa len zavesiť na stromček.“ Pohliadol hore k vyzdobenému stromčeku.
„Počul si moju matku nie?“
„A je to celkom fér Ambie.“ Sklonil hlavu opäť dole a objal ho okolo ramien. „Viem, že je to kruté, ale myslím, že samotný Adam už niečo tuší. Počítaj s tým, že to vie.
„Máš pravdu.“  Oprel sa mu pohodlne v náručí.
„Samozrejme, že mám.“ Vydýchol si opretý o stenu. Vianočná atmosféra bola stále všade okolo nich. Nikam neodišla spoločne s vôňou škorice a jabĺk. Dokonca aj keď Josh vyrastal v írsku kde neboli na Vianoce žiadne jablkovo-škoricové záviny, nevedel si už viac svoje Vianoce predstaviť bež jablkovo-škoricových závinov.
„Josh?“ Oslovil ho po chvíľke ticha Ambie.
„Hm?“
„Prečo si tak namyslený?“
Josh sa krátko zasmial a znova pohliadol hore k špičke stromčeka kde sa nachádzala Vianočná hviezda. „Pretože som Ír zlato.“
„Čo mu mám povedať?“
„Že si zažil so mnou vášnivý sex.“ Zdôraznil posledné slovo Josh. Vlastne čakal, že ho Ambie štuchne lakťom do rebier. Vždy to tak bolo, pretože tak často vyzdvihoval svoju narcistickú náturu. „No čo, tie škrabance na ľavom ramene sú dôkaz. To neodčiníš.“ Pokrútil hlavou Josh.
„Pretože si ma hrýzol. Bolestivo a sprosto si ma hrýzol do stehna! Ledva som ráno vstal! Musel som si to prelepiť aby som mohol chodiť!“ Vychrlil na Josha bez servítky. „Opováž sa ma ešte niekedy hrýzť do stehna!“
„Ale miláčik...“ Fňukol Josh a položil si hlavu na jeho rameno. „Povedal som ti, že tvoje stehná sú pre mňa alfa omega erotiky.“
„Tak sa to odnauč, inak sa pred tebou nebudem vyzliekať.“
„To bolo hnusné.“ Oprel sa naspäť o stenu Josh.
Nakoniec, ten boršč nebol najhorší. Síce tam boli veľké kolieska cibule ktoré sa neudusili ani neosmažili pri mäse, ale čo ho bolo potom. Obvykle by to dával za vinu Joshovi, pretože sa okolo neho motal, ťapkal ho po zadku, po ramenách, dával si krúžky paradajok na oči. Treba podotknúť, že paradajky rozhodne do boršču nepatria. Josh s plátkami namiesto očí bol skrátka neodolateľný mimozemšťan. Keby sa ale venoval viac vareniu, než Joshovi a jeho pokusu o premenu na mimozemšťana, bol by boršč v poriadku a jeho matka by mu nič nevyčítala. Ako niekto môže podľa jedla prísť na to, že je človek zamilovaný?
„Prekliaty boršč. Už nikdy nebudem variť boršč. Akoby to bolo najľahšie jedlo na svete! Veríš tomu? Kričí na mňa pretože, som nedokázal urobiť perfektný boršč! Akoby to boli hranolky, alebo ako si natrieť maslo na chleba.“ Ambiemu to skrátka nedalo pokoj. Niekde si tú zlosť potreboval vybiť. A jedlo sa nemohlo brániť!
„A hlavne ma poslala preč, aj keď vedela, že všetko budem počuť.“ Pousmial sa Josh. „Ak chceš, pôjdem s tebou za Adamom.“
„V žiadnom prípade!“ Reagoval okamžite, „toto si musím vyriešiť sám.“
„Tak v tom prípade ti prajem veľa šťastia. Vieš, že tu budem... čakať na teba.“ Usmial sa Josha  pobozkal ho na spánok. „Navždy.“

         Keď odchádzal na druhý deň Ambie z domu, nezabudol za sebou zamknúť svoju pracovňu. Josh sa posledné dni okolo nej motal a chcel nakuknúť do jeho novej knihy. Aj keď mal súbor zaheslovaný, Josh by mu strkal prsty do notebooku a to by on neprežil. Niečo čo bolo len jeho a nikoho iného, jeho pracovný priestor, jeho svätyňa, kde je ubytovaná jeho múza. Nikomu nepovedal, o čom bude jeho nová kniha. Dokonca ani David to nevedel. Mal samozrejme predstavu, pretože Ambiemu zháňal materiál ktorý potreboval.
A dávaj pozor na ceste! Kričal za ním Josh ako za malým dieťaťom. Ale pravda bola taká, že človek si musí dávať pozor na ceste, nech sa považuje za akokoľvek dobrého vodiča. Za volantom druhého auta nemusí byť tak dobrý vodič.
Trikrát obišiel obchodné centrum, kým konečne zatočil k obytnej časti. Zaparkoval auto pozdĺžne pri obrubníku a vystúpil. Adam býval v bytovke ktorá mala osem poschodí. Býval na samom vrchu. Tam kde bol ten malý biely satelit.
„Ešte stále môžem obehnúť centrum päťkrát.“ Povzdychol si a zamkol svoje auto.
Rozhodol sa, že pôjde hore po schodoch. Míňal jedny dvere za druhým s tým pocitom, že neodvratné sa blíži. Vedel, že jeho matka má pravdu – to bola obľúbená Joshova poznámka; moja matka mala pravdu. Matka Josha a jej výroky boli pamätné, všetky boli totiž totálne od veci a jeho matka skoro nikdy nemala pravdu. Prečo boli obaja tak silne sarkastický voči úbohej pani žijúcej v Írsku nikto nevedel.
A bol tam. Zrazu sa akoby rýchlosťou myšlienok v jeho hlave premiestnil pred dvere na ôsmom poschodí s číslom štyridsať osem.
„Aj tak o mňa vlastne nestojí.“ Povzdychol si a zazvonil na dvere. „Buď doma prosím, buď doma, pretože...“
„Už si tu,“ Adam otvoril dvere s úsmevom, „poď ďalej.“
„Adam, musím to povedať okamžite. Vieš, že chrlím slová keď-ď som nee-rvózny.“ Pokrútil hlavou Ambie než sa stihli za ním dvere zatvoriť úplne.
„To počujem, dokonca aj koktáš.“ Sklonil hlavu Adam. „Možno viem o čo ide.“ Znova pohliadol na Ambieho. „Ale nechce sa mi tomu veriť. Vieš, že nie som hlupák, vieš, že som mal o teba úprimný záujem.“
„Viem.“
„Hovorí sa, že stará láska nehrdzavie.“ Adama sa oprel jednou rukou o stenu a druhú založil v bok. „Vtedy v nemocnici, keď som vás prvýkrát spolu videl, myslel som, že to bude vari naposledy.“ Povzdychol si a na chvíľu sa odmlčal.
„Mal som to urobiť už skôr. Prepáč, že som ťa naťahoval, že som sa choval k tebe tak príšerne. Mrzí ma to.“ Povedal na jeden dych skôr než by sa opäť zakoktal.
„Bol si mnou tak unesený... ja tomu nechápem.“ Opäť pokrútil hlavou Adam. „Poď dovnútra.“ Odtiahol sa od steny a vošiel do kuchyne.
Takže mal Josh pravdu. Adam to skutočne tušil, mal to hlboko v sebe, ale predsa dúfal, že bude mať Ambie dosť rozumu aby... vlastne nevedel, či nejako rozum zapadá do vzorca ktorý tvorí lásku. Ambie mal toho rozumu viac než dosť. Bol silnou osobnosťou, ktorá sa dokázala odtrhnúť od Josha a začať žiť vlastný život. Osud to tak zrejme chcel. Aby si uvedomili svoje chyby, aby dospeli a hlavne, aby rany ktoré si spôsobili v nich zanechali poučenie. Človek musí vyzrieť a už nikdy viac nezopakovať svoje chyby.
Ignorácia, nie je tolerancia.
Ambie sa usadil za stolom v kuchyni. Cítil teplú dlážku pod nohami. Vonku opäť začalo snežiť a Adam mal na tvári úsmev. Bol tam, skutočný úsmev s ktorým pripravoval pre neho čaj.
„Viem, že sa na mňa hneváš.“
„Vôbec nie,“ pokrútil hlavou Adam, „ja sa na teba nemôžem hnevať.“ Odložil hrnček na bok a oprel sa o linku. „Hnevám sa jedine na Josha. Neviem čím si ťa opäť zaslúžil.“
„Zmenil sa.“
„Oh, tak to mení chod vecí.“ Reagoval s nádychom cynickosti v hlase.
„Vieš, predtým sme sa dosť často hádali. Boli to malichernosti. Chcel som si robiť svoje a aby si Josh robil svoje. Mal som pocit, že jeho žiarlivosť je už takmer chorobná. Snažil som sa ho neprovokovať. Vieš aké ťažké je neprovokovať Írov.“ Povzdychol si Ambie.
„Ťažie než Škótov.“ Usmial sa Adam a zalial oba hrnčeky s čajom vodou.
„Vážne som sa snažil, lenže jeho šialená nátura vyústila do bláznovstva. Chcel sa mi pomstiť. Teraz viem, že sa mi chcel pomstiť. Vieš, aký hlupáci sme boli?“ Prešiel si rukou cez vlasy a následne ich založil za hlavu. „Ublížil mi, on vedel, že mi ubližuje.“
„Teraz vôbec nechápem, prečo si sa k nemu vrátil.“ Podal mu hrnček s čajom. Sám sa usadil oproti Ambiemu a napil sa.
„Zmenil sa Adam,“ objal oboma dlaňami zelený hrnček. Príjemne hrial v tej zime ktorá bola za oknami. „Neviem ako ti to vysvetliť, ale svoju majetníckosť a žiarlivosť vymenil za úprimnú starostlivosť a dôveru.“
„To je tak pekné...“
„Vážne musíš byť tak cynický?“ Oprel sa vzadu o operadlo Ambie. „Čo ti Josh urobil?“
„Myslíš, okrem nemocnice, kde som mal tú česť vidieť jeho úprimnú a starostlivú stránku?“ Zasmial sa krátko. „Stále je rovnaký Ambie, len to obalil do krajšieho papiera.“
„Ani ho nepoznáš!“
„Nemusím ho poznať, aby som vedel, ako sa k tebe choval a že to nie je v poriadku.“
„Podstatné je to slovo choval.
„Ja len dúfam, že vieš čo robíš. Nebudem tu robiť žiadne žiarlivé scény ani ťa do ničoho nútiť. Už si sa rozhodol, vidím to na tebe.“
Obaja sa odmlčali. Ambie sa párkrát napil čaju a už sa chcel postaviť a odísť, keď si Adam nahlas povzdychol a opäť na neho pohliadol. „Myslíš, že by bolo možné, aby sme ostali priatelia?“
„Samozrejme!“ Odvetil presvedčene Ambie.
„Vďaka bohu, že sme spolu nemali sex.“ Postavil sa od stola Adam.
„No...“ začal Ambie ale radšej si zahryzol do jazyka.
Aj toto malé gesto vykúzlilo Adamovi na tvári úsmev keď sa na neho otočil. „Takže ľutuješ?“
„Možno... trocha.“ Postavil sa od stola a rýchlo dopil čaj.
„Toto sa po rozchode nehovorí.“ Pokrútil hlavou stále s úsmevom. „Mal by si ísť, ak nechceš stretnúť moju sestru. Má to ku mne namierené, so svojimi troma deťmi.“
„Páni, tak ja radšej idem.“
„Vlastne...“ pokúsil sa ešte v posledný okamih zmeniť situáciu Adam aby nečelil sám trom neteriam. Keby tam bol aspoň jeden chlapec s ktorým sa môže baviť o futbale, aj keď to boli len malí chlapci.
„Žiadna dohoda Adam. Ja nebudem hovoriť o sexe a ty o svojich neteriach.“
Odprevadil Ambieho k dverám kde mu napravil šál ktorý mu stále behal otravne do tváre. Áno, bol s tým zmierený, niekde hlboko vedel, že ho nikdy nebude mať. Posledné dni, čo dni, týždne sa mu Ambie ozýval tak málo. Občas mu zavolal potom mu povedal, že má nejakú prácu, musí písať. Nepovažoval to za úmyselné vyhýbanie. Považoval to za znamenie. Pomaly mu hovoril zbohom. Tak šetrne ako to len môže dospelý chlap pochopiť, to pochopil aj on.

         Jazdil po meste až kým sa úplne nezotmelo. Zastavil sa na čaj, zjedol malý koláčik a znova nasadol do auta. Nálada po sviatkoch bola veselá. Síce boli všetci unavení aj z toho, že nie nerobili, ale mali na tvári úsmevy. Svetlá ktoré okrášľovali ulice, malé blikajúce žiarovky, červené, zelené, modré svetielka ktoré blikali do tmy a do snehu. Výklady plné zlacneného tovaru. Typický úsek jedného roku ktorý bude pokračovať hneď ten nasledujúci rok. Ako hlodavec ktorý naskočí opäť do kolotoča aby si pretiahol svoje nohy.
Josh si zajtra opäť zadne za svoj stôl v kancelárii. Bude vola s ľuďmi a už k nemu nikdy nepríde záhadný chlapík s fotografiou. Aký malý človek, úplne neznámy človek, dokáže zmeniť beh životov.
Max sa na nový rok, štrnásteho januára postaví pred súd s hlavou hore a bude ukazovať prstom na všetky chyby a zločiny ktoré urobila Elisa. Bude na to hrdý, tak hrdý ako to len pôjde, pretože vyhrá. Ukáže, že kontrakt medzi klubom a Mariou je proti občianskym právam, proti zákonníku práce a ukáže aj na iné veci. Tento spor určite vyhrá, pretože jeho dôkazy boli neoblomné a Keeth sa rozhodol konečne hovoriť.
Dajú im obom slobodu, Keethovi aj Marii aby sa odsťahovali do svojej vysnívanej Austrálie a možno jedného dňa sa dostane v miestnych obchodoch k ním jeho nová knižka, Better than love.

         „Tak ako to šlo?“ Usadila sa k nemu na pohovku Ann. „Si v poriadku?“
Ambie zamyslene prikývol. Hľadel pred seba do kozubu. Prišiel pred necelými desiatimi minútami. Nechcel veľmi s nikým hovoriť, a bol rád, keď v obývačke nikoho nenašiel.
„Zajtra odchádzam do Londýna.“ Pohliadla na obraz ktorý visel nad stenou. „Prepáč, že som sa k tebe posledné dni chovala tak hnusne.“
„To je v poriadku,“ pousmial sa. „Potreboval som postrčiť.“ Otočil hlavu na svoju matku s malým úsmevom. „Vďaka.“
„Poď ku mne.“ Pritiahla si ho k sebe do náruče. „Vieš, že ťa milujem. Si moje jediné dieťatko. Môžeš sa na mňa kedykoľvek spoľahnúť.“
„Ja viem.“
„Viac šancí mu ale nedávaj. Neurob takú chybu ako ja. Nech sa k tebe správa fér, s láskou a porozumením, inak ho už žalovať nebudem. To posledné čo uvidí bude  moja päsť alebo podrážka.“ Pohladila ho v tmavých vlasoch. „Musím využiť karate ktoré som sa učila nie?“ Pousmiala sa.
„Nemusíš sa báť, ak sa niečo podobné zopakuje neuvidí ani jedno. Neuvidí totiž už ani mňa.“
Spoza rohu sa ozvalo tiché fňuknutie, ktoré nakoniec ani nebolo také tiché. Josh sa odhalil svojou typickou Írskou fňukavosoťou keď veci nejdú podľa neho. Nevedel si predstaviť, že by zrazu nebol žiadny Ambie, že by dokázal opäť urobiť nejakú kravinu, ktorá by jeho Ambieho poslala naveky vekov preč a možno až do Austrálie.
„Irving vylez odtiaľ!“ Prikázala mu Ann. „Okamžite odtiaľ vylez!“ Zdôraznila k stene za ktorou sa schovával.
„Prečo sú Rusky také nebezpečné?“ Vytiahol sa od steny sám ako nejaký naťahovací panáčik. Podišiel k ním a usadil sa ďaleko od Ann až na druhej strane obývačky na malej stoličke pod hodinami. Ambie sa rozosmial nad pohľadom svojej matky, ktorá hľadela na Josha akoby sa vyliahol spod hodín, alebo akoby z nich vypadol ako kukučka z dvierok.
„Ja viem, že sa nemá počúvať za rohom, ale...“
„Aj tak si to urobil.“ Pokrútila hlavou. „No, nevadí, aspoň sa nemusím opakovať. Nemysli si, že by ťa moje varovanie obišlo.“ Postavila sa z gauča. „Vidím ťa!“ Poukázala na neho.
Josh si spokojne vydýchol keď Ann odišla z obývačky. Okamžite si presadol k Ambiemu a objal ho okolo ramien. „Žiadne také, ja ťa vidím, budeme spolu a nie že nie. Žiadne výhovorky neprijímam.“
„To sa uvidí podľa toho ako sa budeme chovať. Všetko sa môže zmeniť, vieš?“ Otočil na neho hlavu Ambie.
„Môže, ale len ak to dovolíme.“ Zhrnul mu vlasy z čela na bok.
„To si hovoril aj naposledy.“
„Ambie, nezačínaj zase,“ zamračil sa Josh. „Čo bolo, to bolo. Takže, nasťahujem sa ja k tebe, alebo ty ku mne?“ Usmial sa doširoka.
„Ty ku mne.“
„Ale...“
„Ku mne!“
„Ale,“
„Žiadne ale.“ Ambie sa od neho odtiahol a okamžite založil ruky na hrudi. „Buď sa ty nasťahuješ sem, alebo nebudeme bývať spolu.“
„Ale odtiaľto to mám ďaleko do práce!“
„Netáraj prosím ťa!“
„Dobre, dobre...“ Zdvihol ruku v mierovom geste Josh. „Nasťahujem sa ja k tebe. Budeme mať dom? To sa mi páči. Vždy som chcel mať dom.“
„Byt si môžeme nechať. Môžeme ho prenajať, alebo tak.“ Pritiahol si k sebe nohy Ambie. Pohliadol na obraz nad kozubom a potom na Josha ktorý sa usmieval akoby sa skutočne vyliahol z vajíčka pod hodinami.
„Čo keby sme to Maxovi nepovedali?“ Zelené oči mu normálne až žiarlili. Ako malému chlapcovi ktorý sa chystal natrhať si u susedov jablká.
„Myslíš, aby sme zatajili, že sa ku mne nasťahuješ a on bude každý deň klopať na dvere od prázdneho bytu?“
„Tak, tak...“ Pokýval hlavou nadšene.
„No Jooosh!“ Ambie sa pohoršene od neho odtiahol.
„Takže nie?“ Posunul sa bližšie k Ambiemu.
„Samozrejme, že nie!“ Pohliadol mu priamo do zelených očí, „nie pokiaľ vlastní kľúč od nášho bytu! Potom by to nefungovalo.“

9 komentárov:

  1. pekne, mam rada ked sa pary medzi sebou natahuju, (pretahuju) :) budu mi chybat....ehm k tej FF na DBSK ja by som si priala tu z ery Mirotic ako prvu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. krásna kapitola♥
    taký predčasný happyend kde sa chaos vyriešil a všetci našli tú správnu cestu k tej správnej osobe. Vonku prší a ka sa veľmi teším, že som si mohla prečítať kapitolu, zahriala ma pri srdci. Josh a Ambie proste musia byť spolu, to je osud:)

    angie

    PS: nech budeš pridávať hociktorú FF, môžem ťa aspoň potešiť dobrou správou že preklad je na 99% hotový, už len preložiť slovíčka na ktoré potrebujem slovník.:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Oh, ďakujem, za preklady, vážne veľmi veľmi ♥

      Odstrániť
  3. Ty nesklameš nikdy. :D
    Jaaaaj, ja chcem už Vianoceeee. No nič, som zvedavá na ten záver. Možno by som ešte Maxovi priala, nech ho nejaká chytí za pačesy a bude mať chlapec smolu. :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som myslela na Loree, ale neviem, uvidím xD mám nejakú predstavu o poslednej kapitole a Max tam bude určite :D
      ešte mi povedz, že budeš čítať aj novú FF prosím prosím xD

      Odstrániť
    2. Lor ma napadla tiež, ale predsa len, ty si autorka, tak som zvedavá, čo vymyslíš pre neho nakoniec ^^
      Čo sa týka novej poviedky, to je jasné, od teba všetko. :) Od DBSK mám rada nejaké pesničky, je to fajná skupina, takže, určite ^^

      Odstrániť
  4. Tak som konecne tu!
    Musim povedat, ze som.......smutna :( JA NECHCEM KONIEC!
    to nie je feeeer. viac Josha a viac Ambieho. Chcem z nich viac. Oni su tak uzasni, to ich podpichovanie a vsetko. a nakoniec... hnnn.
    no nic sa neda robit. Budem cakat na novu poviedku a na 32 sekund :D:D:D
    Ah jaj :D Josh, Josh... ta hnup :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. som zabudla :D ta pesnicka o cibulke ma dostala :D:D

      Odstrániť
  5. Tak to skončilo jak jsem si přála moc děkují povídka je krásně napsana. Karin.

    OdpovedaťOdstrániť