nedeľa 1. septembra 2013

Better than love XVIII. (Vtedy v Londýne II.)


Fandom: Originál
Žáner: Psychologické, dráma
Upozornenie: Homosexuálny vzťah, sex, vulgarizmy, násilie
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: rozpísané
Počet slov: 4468
Čo som počúval: Emily Browning - Sweet Dreams

No, takže je to tu. Nejdem písať, že sa Better than love blíži ku koncu. Neviem presne či je to pravda, pretože som si ešte nie istá, ako presne idem TO napísať aby to nebolo príliš zdĺhavé a nudné. Viete no, právnici sú nudní skrátka. *smeje sa v kútiku na Maxovi*. Ostáva toho ešte dosť čo treba vyriešiť, takže zrejme ďalšie kapitoly budú dlhšie než je táto. 
Prajem príjemné čítanie a nezabudnite na komentárik. 


♣♣

Ešte celý večer, ráno a poobede ho Max štval s tým, že chce jeho kabát. Neskôr ho začal ignorovať pretože poslať ho do hája ho stálo príliš veľa síl. Hlavne nemal túžbu koktať pred tým chlapom. Bol si úplne istý, že mu to Max robí naschvál. Okolo ôsmej večera keď obaja odchádzali do klubu kde sa mali stretnúť s Mariou, volal mu Josh. Človek by si pomyslel, že horí alebo pristalo UFO na streche keď Josh dokáže volať každú hodinu. Max schválil ich manželstvo a nastúpil do auta so snehom za golierom.
„Bože ja budem zvracať.“ Vrtel sa na sedadle Max.
„Ochorel si?“ Opýtal sa Ambie a otočil na neho na okamih hlavu.
Nebol si istý, čo tieto syndrómy ktoré právnik vedľa neho popisuje sú známkou choroby alebo nervozity.
„Neviem. Nemal si byť doktor alebo tak?“ Opýtal sa Max keď si otvoril okno a vpustil dovnútra mrazivý vzduch.
Ambie okamžite stiahol klimatizáciu a preradil rýchlosť. „Čo tu na mňa hráš prosím ťa?“ Pokrútil hlavou.
„Nie fakt. Možno mám horúčku. Myslíš, že to stihneme vyriešiť ešte dnes a zajtra budeme doma v teple?“
„Max kriste pane!“ Zvolal Ambie. „Nevieš, že nemáš... rozčuľovať šo...šofé-ra pri... Preklínam ťa-a!“
Obaja sedeli chvíľu potichu v aute než sa Max rozosmial a buchol sa do stehna. Rukou si prešiel po čele a vystrčil hlavu von z okna aby sa ochladil. Jeho symptómy boli pravdivé. Skutočne mu bolo zle od žalúdka.
„Podaj by si si tresol tú kotrbu o... nejakú značku!“ Zahromžil Ambie. Darilo sa mu celý deň nerozprávať a tu je výsledok. No prosím, Max niečo povie a jeho mozog okamžite začne reagovať ako školáčka na prvom rande až na to, že keby bol Ambie školáčka na prvom rande s Maxom, tak utopí Maxa vo fontátne a s úsmevom odskáče panáka domov.
„Ambie?“ Vsunul sa späť Max a otočil hlavu na bok.
„Nerob na-a mňa oči. Ne-ejdem s tebou hovoriť.“ Zatvrdil sa a zovrel volant pevne.
Bude vyzerať ako idiot pred ľuďmi v klube. K tomu sa to miesto volalo District a to tiež nie je bohvieaké meno vhodné pre ľudí ktorí kokcú.
„Nevravel doktor náhodou, že ti neostanú žiadne následky po tej nehode? Môžeš Josha vyšťaviť z peňazí. Budem ťa zastupovať.“ Navrhol okamžite žralok vo svojej profesii.
Ambie vedel veľmi dobre, že sa ho Max snaží vyprovokovať a dostať do pozície totálne vytočeného chlapa. Pravda bola taká, že Ambieho nerozčuľoval Max ako taký, ale ten fakt, že Max ho donúti koktať a má z toho srandu. Keď to sčítal a vypočítal, rozčuľoval nakoniec len sám seba tým, že sa nechal rozčúliť Maxom.
„Nemáš fotky z toho incidentu, keď ho naháňala tá včela? Ako si o tom hovoril v nemocnici? Teda... hovoril... písal?“ Max sa snažil svoj smiech potlačiť. Očividne mu to veľmi nešlo pretože Ambie zdvihol ruku a skoro na slepo ho ňou chlapol po hlave.
„Sklapni!“

         Auto zaparkoval neďaleko klubu. Nakázal Maxovi aby ostal niekde na blízku. Niekde veľmi blízko aby mohli naskočiť do auta a utiecť tak rýchlo ako to pôjde keby sa niečo zomlelo.
„No,“ začal Max, „držím ti palce. Šiel by som tam s tebou, ale vieš...“ Otočil hlavu na Ambieho ktorý hľadel na nápis District. Nápis bol skosený a v okrasnom písme, natretý zlatou farbou.
„Zvládnem to.“
„Dúfam. Vieš, že to dievča bude v nebezpečenstve, ak podá žalobu.“ Upozornil Max naposledy.
„Viem ja...“ Ambieho vyrušil mobil. „Znova matka.“
„Možno by si to mal vziať, inak ťa vystopuje a všetko zhatí. Tvoja matka je fakt...“ Mávol nad tým rukou Max a odobral sa cez ulicu nájsť vhodné miesto kde neumrzne pri čakaní.
Ambie si vypol zvuky na mobile a uložil ho do vrecka. Vykročil odvážne do hostes klubu. Kedysi pracoval ako chyžná aj keď to obyčajne chlapi nerobia. Teraz si prepadal, že robiť chyžnú v prašivom moteli je lepšie než robiť hocičo čo robia hotesky. Aj keď dostávajú za to očividne kvalitné peniaze, nebol si istý, čo to rovnako chodí aj v klube District.
Nevedel koľko krát si ešte vzdychol kým vstúpil dovnútra. Mohlo to byť skvelé dychové cvičenie. Veľmi, ale veľmi nerád chodil do podobných podnikov. Vyzerali ako miesta kam chodí diabol zaháňať svoju nudu. Smeje sa na tom akí sú ľudia márnomyseľní a po milióntych upozorneniach stále robia tie isté chyby.
Otravná hudba v duchu sladkého popu mu dokonale zlomila poslednú nádej ktorú vkladal do tohto miesta. V skutočnosti robiť chyžnú v moteli a vymetať pivný bordel a zvratky je dvanásť krát ľahšia práca ako sedieť v tomto divnom osvetlenom klube tri hodiny a nechávať si vytekať glukózu z uší.
„Dobrý deň, môžem Vám pomôcť?“ Mierne sa uhol keď žena zdvihla ruku a jej manikúra bola blízko jeho oka. Tie nechty mohla použiť ako smrtiacu zbraň za akéhokoľvek počasia.
„Volal som ráno.“
„Uhm,“ žena začala listovať vo veľkej knihe priam neohrabane s tými nechtami ktoré trčali hore do stropu. „Budete...“
„Ray.“ Odvetil okamžite aby sa vyhol ďalšej konverzácii s touto podivnou ženou. Ak mala priateľa, chudák priateľ ak s ňou sexuálne žil.
„Oh áno. Bol ste zvedavý na našu Mariu. Tak poďte so mnou.“
Niekde v tom sladkom parfume ktorý sa nadnášal nad ním sa nachádzala čiernovláska. Maria ktorá bola nútená pracovať v hostes klube. Nevedel čo presne tento klub zahŕňa, ale podľa toho čo mu hovoril Johny. Nikomu never! Hlavne nikomu never!
Usadil sa k prázdnemu stolu a okamžite si vytiahol mobil z kabátu ktorý si prehodil cez opierku za sebou.
„Maria, Maria...“ začal písať správu svojej matke, že nemá čas momentálne. Nechcel ju ignorovať a spôsobiť si peklo na zemi.
Nervózne odložil mobil do vrecka od džinov. Pretiahol si cez skrehnuté prsty rukávy svetru a rozhliadol sa. Klub mal chladný nádych do modra. Tlačil na psychickú stránku ľudí aby si okamžite vyhľadali v tomto chladnom kúte spoločnosť. A čo je lepšia spoločnosť než krásna hostes, ktorá urobí prakticky všetko? Vedel to určite. Vedel to tak určite, ako to len spisovateľ mohol vďaka svojej empatii vedieť.
„Som tu.“ Zrazu sa pred ním objavil Max. Usadil sa oproti nemu a založil ruky na hrudi akoby sa nechumelilo.
„Čo tu do čerta ro-obíš? Hostes je len pre-e jednéhooo... Max!“ Kopol ho čižmou do nohy pod stolom. Keď sa Max začal hrať na urazeného, buchol po stole naštvane. „Zmizni!“ Precedil cez zuby naštvane.
„Náš plán má malý háčik,“  začal Max, „pretože ak tu nebudem, tak tu nebude právo a my potrebujeme právo aby videlo čo sa deje!“ Zdôraznil.
„Každé prá-ávo sa dá podplatiť.“ Ambie si oprel hlavu o ruku. „Ty si fakt ako...“
„Dobrý deň.“ Vmiesil sa do ich rozhovoru štebotavý hlások.
Obaja pozreli hore na ženu. Jej čierne vlasy v hustých kaderách padali na jej prsia. Zelené oči sa snažili skryť za falošný úsmev ktorý bol ako nalepená plastelína na strope. Vyčkával kedy spadne dole. Dlhé, čierne šaty s hlbokým výstrihom siahali nad jej kolená. Nemala pančuchy, len lodičky na bosých nohách. Obaja muži sa v duchu pýtali, či jej nie je zima aj keď v klube bolo rozhodne teplo.
„Som Maria, dnes Vás budem zabávať.“ Usadila sa k Ambiemu a preložila nohu cez nohu.
Max sa stále díval do jej bledej tváre. Tak prirodzená mliečna pokožka ktorú lemovali čierne vlasy. Úžasný kontrast. Nevyzerala byť chorobne biela... ale čarovne biela, tak ako Snehulienka.
„Teší ma.“ Usmial a na ňu Ambie. Prehrával si že táto žena je sestrou Keetha, ktorý je teraz osamote s Joshom. To výhra rozhodne nebola.
Max pohliadol z jedného na druhého a zrazu videl zvrátenú podobu medzi Ambiem a Mariou. Obaja mali tŕň niekde hlboko v päte s ktorým sa potkýnali celý život. Keď si túto pravdu uvedomil človek akým je Max, znamenalo to skutočnosť ktorú nemohol nijako potlačiť. Kam vojde právo, tam vojde voľba medzi lžou a pravdou, a on sa snažil byť pravdou.
Ich hlboké tŕne.
„Páči sa ti tu, Maria?“ Opýtal sa Ambie.
„Nebudete nič piť? Usmiala sa na nich.
„Ja to prinesiem! Nie je potreba sa zdvíhať.“ Postavil sa hneď Max. „Čo si dáš Maria?“
„Čokoľvek mi prinesiete.“ Prikývla s úsmevom na Maxa, ktorý ostal v stave nevedomia pár sekúnd kým si Ambie neodkašlal a to právnika neprebralo.
Hneď ako Max odišiel, otočila sa Maria na svojho spoločníka. „Myslela som, že prídete sám.“
„Tykaj mi.“
„To nesmiem.“
„Dobre, tak inak.“ Ambie sa k nej pritiahol bližšie, „budem ti teda vykať aj ja.“
„To by ste nemali.“ Nechápavo pokrútila hlavou. „Ste v hostes klube prvýkrát?“
„Rozhodne.“ Prikývol.
Nad týmto gestom sa obaja zasmiali. Dopĺňali sa hneď ako sa poznali. Nejaké znamenie medzi tŕňmi v päte, povedal by Max.
„Ako dlho tu pracuješ Maria?“ Vzal ju za útlu ruku. Na rozdiel od recepčnej jej nechty boli v správnej dĺžke, takže sa nesnažili niekomu náhodne vyškrabať oči.
„Ja už ani neviem, je to dlhá doba.“
„Nepremýšľala si niekedy o tom, že by si odišla odtiaľto? Krásna a určite šikovná žena ako si ty, by si našla kvalitné zamestnanie.“
„Po pravde sa mi tu páči.“ Prikývla znova. Tento krát jej úsmev začínal pomaly opadávať a provizórna plastelína sa začala odlepovať od stropu.
„Nemáš rodinu? Radi by ťa určite videli znova.“
„Na takéto otázky odpovedať vážne nemusím, viete?“ Odtiahla sa od Ambieho.
Hneď ako od neho otočila hlavu, jej úsmev úplne zmizol. Tvár zakryli čierne vlasy a celé jej telo sa viditeľne naplo. Ambie by mohol jeden z mála, a možno jediný koho neprekvapilo, že jej ruka ostala v jeho dlani. Bolo to zúfalé a tiché volanie o pomoc. Niekedy najväčším prekliatím spisovateľa je jeho obdivuhodné porozumenie druhým ľuďom. V každom malom geste hľadajú stopu a znamenie a nakoniec keď už s týmto prekliatím začnú žiť, prichádzajú znamenia sami od seba.
„Keeth, ťa hľadal Maria.“ Vyslovil potichu.
Ucítil ako jej nechty sa zaryli do chrbta jeho ruky, medzi kosti a snažili sa ešte hlbšie, preťať jeho kožu.
„Sme tu aby sme ti pomohli. Nie si na to sama. Skús mi veriť. Poznám tvojho brata veľmi dobre Maria, nikdy sa neprestal pokúsiť ti pomôcť.“
„Kam ušiel?“ Otočila zrazu na neho hlavu. V jej očiach a leskli slzy, úsmev bol dávno strhnutý a všetka tá farba v jej tvári splavená. Len zelené oči ktoré vnikali v čierno bielom obrázku, ako dva smaragdy. „Ušiel od nás a nechal ma o samote! Nikdy mi nechcel pomôcť!“
„Maria, upokoj sa.“ Pevne zovrel jej ruku medzi svojimi. „Len vďaka tvojmu bratovi tu sme. Žije v Birminghame. Trvalo mu, kým zistil čo sa ti stalo.“
Maria sa otočila späť dopredu a sklonila hlavu. Tieseň ktorá sa začala šíriť z jej tela bola príliš priezračná. Ak by si niekto všimol, že sa niečo  medzi nimi deje, mohli by ju odviesť a jeho vyhodiť z klubu. Zákazník si nikdy nesmie začať nič s hosteskou.
„Nemôžem povedať, že viem ako sa cítiš, ale môžem ti povedať, že sa pokúšal porozumieť problému ktorý máš. Dovoľ nám pomôcť ti.“
„Kto je ten druhý chlap?“ Opýtala sa potichu. Ambie si zrazu znova uvedomil sladký pop ktorý hral v klube pretože sa hlas Marie strácal do jeho cukrovej podoby.
„Je to právnik.“
„Som tu.“ Max sa usadil späť a odložil poháre na stôl. „Nikdy som nerobil čašníka, ale všimnite si ako zľahka som priniesol tri poháre.“
„Pomôžete mi?“ Nahla sa k nemu náhle Maria.
Max nechápavo pohliadol do jej zelených očí ktoré ho začali hypnotizovať. Chvíľu trvalo kým si uvedomil, že Ambie zrejme už začal hovoriť. „O čom hovoríte slečna?“ Opýtal sa opatrne.
„Ma-ax!“ Akoby Ambie dostal ranu do hlavy kladivom. Nie, tie slová boli lietajúce kladivá ktoré ho buchli do mozgu a on okamžite začal znova koktať.
„Chcem si len ujasniť jednu vec, o čom hovoríš Maria. Musíš mi povedať všetko od A do Z a potom ti ja poviem, či ti môžem pomôcť. Ale chcem aby si vedela, že ti chcem pomôcť.“
Ambie mal chuť sa stratiť pod stôl. Tento  chlap musí mať nejakého dvojníka ktorý zasadá namiesto neho na súde, inak si nevedel predstaviť ako vyzerajú súdne procesy kde vystupuje Max.
„Nesmieš sa báť Maria. Kde som ja, tam je zákon!“ Zdôraznil Max.
Mladý spisovateľ mal už plný krk nadávok ktoré by nahádzal Maxovi do hlavy. Absolútny ignorant ktorý si začal honiť ego na zúfalej žene.
„Chcem tým povedať, že som tvoja opora, silná opora, môžeš mi veriť!“
Maria stále nechápavo hľadela na právnika ktorý sa ju snažil ubezpečiť o tom, že je chytrý, mocný a hlavne spoľahlivý a čím viac o tom Max hovoril, tým menej tomu Maria verila. Predsa sa len nehovorí na darmo: sto krát opakovaná lož je pravdou.
„Ne-epočúvaj ho Maria!“ Zasiahol do toho celého chaosu Ambie. „Je to-o skutočne prá-ávnik, ale udrel sa do hlavy v a-ute a má chrípku.“
„Čo sa stalo s Vašim hlasom?“ Otočila hneď hlavu na Ambieho. „Nepotrebujete pomoc?“
Ambie si povzdychol. Teraz vyzerajú ako magori ktorí potrebujú pomôcť. Za to všetko mohol Max ktorý sa tváril, že je spasiteľ utláčaných evanjelikov z pätnásteho storočia.
„Viem, že teraz asi vyzeráme... a-ako dvja zf...“ Ambie siahol po svojom pití. Bolo to priezračné a bublalo to, takže si bol istý, že je to minerálka. Aké prekvapenie zažil, keď to bolo horké a chutilo to ako tonik. Ako hnusný tonik.
„Maria!“ Oslovil ju Ambie znova. Hnusná chuť v jeho hrdle ho nútila kašľať. „Maria, pomôžeme ti!“
„Pomôžete? A nechcete pomôcť vy?“ Opýtala sa ustarostene.
„Ne-epočúvaj toho idiota!“ Poukázal na Maxa ktorý radšej začal piť svoje pivo. Odvrátil zrak niekam na bok aby sa nemusel dívať do tých smaragdov ktoré boli akoby vytrhnuté z hĺbky samotnej zeme v najchladnejšej tundre.
„Ten idiot je-e z teba... no... čo ja viem, a-asi sa zami-iloval do teba...“
„ČO?!“ Zvolal vo vysokej oktáve Max. Hneď na to si odkašľal aby nabral späť svoj vášnivý anglický prízvuk. „Som právnik ako som povedal. Zažaluj ich! Zažaluj týchto bastardov, že ti bránia v tvojich občianskych právach!“
Maria až nadskočila keď Max buchol po stole. Teraz vyzeral ako seriózny právnik ktorý má záujem pomôcť jej a nie svojej kariére.
„Áno!“ Buchla tiež po stole Maria čo prekvapilo Ambieho. Hneď na to sa postavila a zhlboka sa nadýchla. „Dávam výpoveď!“
„To je ono, Maria!“ Nasledoval ju Max, ktorý sa tiež postavil. „Dávaš výpoveď lebo ťa obťažujeme a všetci v tomto klubu ťa len obťažujú stále!“ Zvolal Max na celé okolie.
Ambie ho potichu sledoval s túžbou sa schovať pod stôl a vykopať im tunel odtiaľto.
„Poď!“ Vzal Mariu za ruku, „tento chlap ťa obťažoval!“ Ukázal prstom na Ambieho. „Odchádzame z tohto príšerného miesta!“
„Vážne?“ Dvaja vysokí a mohutní chlapi a objavili za Maxom a Mariou. Ochranka vyzerala ako strážcovia z Planéty opíc.
„Odstúpte, som právnik, poznám všetky osobné práva!“
„Ko-omédia blbá!“ Pokrútil hlavou Ambie. „Ospravedlňte nás na okamih chlapi ja to vyriešim.“ Postavil sa od stola. „Dajte nám len minútku.“ Nechcel nechávať Mariu o samote. Vedel, že by ju ochranka odvliekla dozadu a ich možnosti by sa výrazne stenčili.
„Jednu minútu! Ak sa neupokojíte, tak vás vyrazíme, rozumieme sa? Sme slušný podnik.“
Všetci traja si pomysleli niečo o slušnom podniku v ktorom nútia ženy pracovať kým sa niekomu páčia. To, že zákazníci rozhodujú o ich živote o ich osude, bola absolútna, do neba volajúca drzosť.
„Maria vyzuj sa.“ Prehovoril Ambie a vzal si svoj kabát do ruky.
„Prečo?“ Sklonila hlavu a prezrela si svoje nohy v lodičkách.
„Nie je vyššia než ty. Teda skoro je, ale...“ Max prestal rozprávať po tom pohľade ktorý mu Ambie venoval.
Maria nechápavo pohliadla na oboch mužov medzi ktorými stála. Nakoniec sa vyzula a hneď pocítila chlad na svojich bosých nohách. Prešľapovala z nohy na nohu, pretože ten chlad, ktorý šiel z kamennej dlažby bol neznesiteľný.
„Som vyzutá...“ Usmiala sa pretože jej nohy pocítili zrazu obrovskú úľavu. Boli oslobodené z tesných lodičiek.
„Tak utekaj...“
„Ute...“ Nestihla dokončiť keď ju Ambie vzal za ruku a rozbehol sa s ňou pomedzi ľudí preč.
Max chvíľu zotrval na mieste kým si uvedomil, čo sa deje a Ambie s Mariou boli už od neho na pár metrov. Okamžite sa rozbehol za nimi pomedzi ľudí. Snažil sa do nich nevrážať a nevyvolať tak paniku. Ambie mal však úplne iný názor. Sácal ľudí do seba a hlavne smerom k ochranke ktorá sa k ním rozbehla.
Chaos vypukol celkom náhle keď Ambie vrazil do vysokého muža v obleku. Ten svoju vysokú rovnováhu neudržal a prepadol na ďalšieho muža a ten strhol so sebou k zemi jednu s hostes. Celé mužské osadenstvo sa rozhodlo ublíženej hostes pomôcť takže sa k baru nahromadila celá kopa chlapov ktorý bránili ochranke aby dostihli unikajúcu trojicu.
Drobnú nôžky Marie sa zabárali do čerstvo napadnutého snehu a zanechávali hladké otlačky. Jej úzke šaty veľmi nedovoľovali aby utekala rýchlo, no jej kroky boli rýchle a to stačilo aby dobehli spoločne k zaparkovanému autu. Okamžite nastúpila na zadné sedadlo. Keď zabuchla dvere auto už bolo naštartované. Jediný kto chýbal bol Max.
„Ku-urva kde je!“
„Rýchlo! Rýchlo!“ Volal Max ktorý sa šmykol popri aute a rukami sa pridržal kapoty. Hneď ako otvoril dvere Ambie dupol na plyn, takže si musel Max nabehnúť a takmer skočil do auta.

         „Kam ideme?“ Maria priložila ruky na opierky pred sebou. „Kam ideme?“ Znova sa opýtala keď ani jeden z mužov neodpovedal.
„Domov.“ Odvetil Ambie po pár sekundách.
„Je príliš veľká tma a sneží, spomaľ!“ Začal sa sťažovať Max. „Spomaľ sakra!“ Zvolal na Ambieho ktorý si napravil spätné zrkadlo. „Kurva, ak nás niekde zabiješ tak domov nikdy nedôjdeme!“
„Prosím, čo sa deje?“ Mariine oči prepustili pár sĺz. Bola von z toho príšerného sveta, von z toho sveta kam sama plná očakávaní vstúpila. Keď sa práca stane väzením a život otroctvom, človek urobí čokoľvek aby z toho vykĺzol. Hoci aj myšacou dierou v stene.
„Ambie spomaľ! Nechceme aby nás chytili policajti!“ Max nemohol zasiahnuť do šoférovania. Ak by mohol, strhol by mu volant a vykopol ho od neho na druhú stranu. „Musíš sa upokojiť jasné? Upokoj sa a spomaľ.“ Pokúsil sa na neho hovoriť mierne.
„Ja som ku-urva pokoj-ojný!“ Zvolal mu naspäť Ambie.
„Nie, nie si pokojný! Desíš Mariu!“
Max sám cítil ako adrenalín rozpumpoval jeho srdce. Nepotreboval už do konca mesiaca žiadny alkohol, ani šport, jeho srdce by ten príval adrenalínu na neho mohlo vypľuť a sťažovať sa.
Ručička klesla z osemdesiat päť kilometrov na šesťdesiat. Ambie mal zrazu pocit, akoby sa príšerne vliekli a mohol ich prebehnúť aj cyklista. 
„Kam ideme?“ Znova sa opýtala so slzami v očiach Maria. „Nemám so sebou nič. Doklady, peniaze, moje veci. Všetko je preč!“ Zvolala keď ju obaja chlapi ignorovali.
„Kurva!“ Obaja chlapi zvolali naraz.
„Kde bývaš?“ Opýtal sa Ambie okamžite.
„Musíme sa vrátiť. je to o dve ulice od klubu.“
„Môžeš na polícii požiadať o nové doklady. Povedz, že si ich stratila.“ Nakoniec rozhodol Max. „Rovnako môžeš požiadať v banke o nové kreditné karty. Nie je problém.“
„A čo moje oblečenie? Mám chodiť takto? Môj byt! Moje...“
„Dosť!“ Zvolal Ambie.
Stále len veci, peniaze, majetok... to, že ju vytiahli z toho pekla jej asi nikdy nič nehovorilo. Stále sa starala o svoje veci.
Keď odchádzali z hotelu, odchádzal s tým, že buď bude Maria s nimi v aute na ceste domov, alebo pôjdu samotní. Žiadnu inú možnosť v tom nevidel. Nechcel nechávať Josha samotného s Keethom. Niežeby Josh bol až tak neschopný, šlo skôr o to, že Josh sa ľahko nechal vyprovokovať a uniesť situáciou.
„Čo bude teraz?“ Opýtala sa čiernovláska.
„Pošleš im výpoveď s tým, že si si našla lepšie zamestnanie v inom meste a nemôžeš sa s nimi kontaktovať osobne. Je to možné. Ak budú nejaké problémy, prevezmem to ja.“ Upokojil ju Max. Vytiahol si mobil z vrecka a začal rýchlo písať správu Loree. „O dve hodiny by sme mali byť v Birminghame.“
„A čo potom? Viete kto je tá žena ktorá to vlastní? Má desať platených právnikov čo...“ Maria si priložila ruky na tvár.
„Vieme, kto je tá žena ktorá to vlastní.“
„Tak ako môžete tak ľahkovážne konať?“ Opýtala sa Maxa ktorý uložil mobil na palubnú dosku.
„Je to čúza.“ Odvetil.
„Vy ste sa vážne zbláznili.“ Pokrútila hlavou Maria.
„Tak čo-o?“ Pohliadol na ňu v spätnom zrkadle Ambie. „Chceš a-aby som ťa zavie-ezol späť?“
Maria cítila zvláštny pokoj vo svojom vnútri. Potrebovala si však rýchlo uvedomiť, čo sa vlastne stalo a aké to bude mať následky hlavne pre týchto dvoch mužov – priateľov jej brata. Keeth, jej brat... celý čas myslela len na to najhoršie, že je mŕtvy, niekde na ulici predáva svoje telo, alebo sedí nebodaj vo väzení. Prišlo jej pár anonymných emailov ktoré hovorili o tom, že jej chce niekto pomôcť a má spolupracovať.
„Kde by si chcela žiť Maria?“ Opýtal sa Max keď zapol rádio aby vniesol do toho nervózneho ticha ktoré panovalo medzi slovami trocha pokoja.
„Ja, ja neviem...“ Zmätene mykla plecami.
Max sa na ňu otočil úplne. Všimol si, že sa celá chveje od zimy a jej pery zmodrali. Vyzliekol si svoju bundu ktorú jej ochotne podal.
„Vďaka.“ Pretiahla ruky cez rukávy od bundy a zapla ju až ku krku. Nohy si pritiahla na zadnom sedadle k sebe aby ich mohla objať nazbierať tak viac tepla. Nakoniec si cez hlavu prehodila aj kapucňu ktorá ju lemovala. Otočila hlavu k oknu a ďalej sa nechávala unášať vlastnými myšlienkami na to, čo sa stalo pred pár okamihmi keď do jej života vtrhli dvaja úplne cudzí chlapi. Ani jeden z nich si zrejme nedokázal uvedomiť, čo pre neho urobili.
„Vieš a-el prečo ťa držali v kluube. Maria?“ Opýtal sa jej Ambie keď prešli na krátku lesnú cestu kde musel ešte viac spomaliť. Lesné cesty boli nebezpečné kvôli zvery ktorá sa potulovala v okolí.
„Kvôli bratovi.“ Odvetila nakoniec.
„Ta-akže si si uvedomila, že neemá zmysel klamať.“
Max pohliadol na Ambieho a potom znova na Mariu. Pretiahol sa medzi sedadlami dozadu, pri čom sa asi trikrát buchol do hlavy o strechu auta. „Vedela si o Keethovi, že sa ti snažil pomôcť?“
„Nie tak celkom. Niekto mi posielal emaily a potom tá čúza za mnou raz prišla a dala mi podpísať novú zmluvu. Mala pri sebe dvoch právnikov a veľkého chlapa. Vyhrážala si mi.“
„Musíš mi povedať všetko Maria.“ Nahol sa k nej Max. „Rozumieš? Len vtedy ti dokážem pomôcť. Nechcem od teba žiadne peniaze, chcem len pravdu.“
Maria otočila hlavu na právnika. Jej pohľad však z časti skrýval okraj kapucne a husté čierne vlasy. Obaja si vymenili dlhá pohľad, ktorý vypovedal viac než stovky slov.
Keď sa Ambie pozrel do spätného zrkadla aby sa uistil, že za ním nie je žiadny blázon ktorý by ho oslepil diaľkovými svetlami, zahliadol okrajovo Maxa ktorý sa nakláňal k Marii čoraz viac. Len na krátky okamih otočil hlavu dozadu, na zlomok sekundy aby kútikom oka spozoroval bozkávajúcu sa dvojicu.

         „Vy ste mi klamal, Joshua.“ Chladný a pevný hlas sa ozýval z druhej strany telefónnej linky. „Mala som dať váš byt sledovať. Tak či tak, teraz sú na ceste k vám moji ľudia. Vydajte mi toho chlapca!“
„Myslím, že ten chlapec, Vám chce niečo povedať.“ Josh odovzdal slúchadlo od pevnej linke Keethovi.
„Zdravím, pani Stewartová.“
„Keeth.“ Pevný hlas ženy sa zrazu začal lámať.
„Bolo vážne potrebné, aby ste ma dali hľadať skrz človeka ktorý sa stará o umenie?“
„Keeth, ty malý bastard. Postarám sa o to, aby si hnil dva metre pod zemou!“
„Prečo sa tak rozčuľujete? Povedal som Vám, že nechcem Váš dom. Ale ak budete naďalej pokračovať, postarám sa o to, aby Vás do týždňa z neho vysťahovali.“
„Ty malý bastard, ty sa ma nemôžeš ani dotknúť!“
„Závet starej pani hovorí jasne, pani Stewartová. Všetok Váš majetok je môj.“
Josh sa akurát chcel usadiť v kresle, keď začul slová Keetha. Prepadol cez opierku a skĺzol komicky na sedadlo. Jedna jeho noha ostala cez opierku. Celý majetok, ten obrovský barák a pozemok patrí Keethovi? Bila ho do hlavy otázka obrovským kladivom. Nehovoril mladý o tom, že zdedil len pár miliónov libier? Koľko toho ešte zatajil pred nimi? Bola dôvera nakoniec len jednostranná?
„Moja matka, bola nespôsobilá. Bola chorá a retardovaná keď podpisovala závet!“
„Právnik si to nemyslel.“
„Tvoja sestra Keeth, odnesie si to tvoja sestra! Skús niečo podniknúť proti mne a tvoja sestra skončí na čiernom trhu. Vieš aký je záujem o biele mäsko v Ázii?“
„Moja sestra je v tejto dobe v bezpečí od Vás.“
Stewartová Elisa bývala pokojná žena. Aspoň dovtedy kým si jej matka nepriviedla do domu parchanta s ulice a zahrnula ho všetkou láskou a peniazmi. Elisa bola podstatne ešte pokojná kým sa nedozvedela o závete ktorým venovala všetok svoj obrovský majetok bastardovi menom Keeth. Elisa ako podnikateľka, mala dosť peňazí, ale jej česť Anglickej šľachtičnej utrpela veľké rany. Nemohla sa zdať svoju titulu a svojho panského sídla. Hneď po pohrebe sa začala zaujímať, ako odstráni Keetha tak, aby dostala všetky peniaze a majetok späť. Prekvapenie prišlo až vtedy, keď objavila jeho sestru v jednom z hostes klubov ktorý okamžite odkúpila. Začala držať malého Keetha v šachu. Postupom času, sa z Keetha stala lovená zver. Ak chcel ešte niekedy vidieť svoju sestru, mal prepísať celý majetok na Elisu Stewartovu.
Toho dňa s ponukou Keeth súhlasil a vydal sa na miesto schôdzky s právnikom. Toho istého dňa, ho prepadol muž a odvliekol ho do temného obchodu, ktorého biele steny boli vždy tmavé. Elisa Stewartová sa pokúšala Keetha zbaviť.
„Chcete počuť zábavnú vec, Elisa?“ Usmial sa Keeth.
„Nechaj si to láskavo pre seba ty bastard! Ja budem tá, ktorá sa bude smiať naposledy!“ Nepríjemný smiech zasiahol Keetha na tom správnom mieste.
Obaja spozorneli, keď sa niekto pokúšal vyraziť dvere.
„Mám toho po krk!“
„Josh?! Josh čo chceš robiť?!“ Zvolal Keeth za ním.
„Videl si už nasraného Íra?“
„Nie, len Škótov!“
„Tak teraz uvidíš!“ Josh otvoril skriňu v spálni a vytiahol svoju softballovu pálku.
„Hrával si Softball?“ Opýtal sa Keeth akoby sa nikto nesnažil k ním vlámať. „Nezavoláme políciu?“
„Pokojne ju zavolaj, ale ja... ja som sa nasral!“ Josh odišiel zo spálne rýchlym krokom.
„Počkaj! Čo to presne znamená, že si sa nasral?!“ Chcel toho šialeného Íra zastaviť pred možným krviprelievaním. Bolo možné, že chlapi ktorých k ním Elisa poslala mali pištole a nie nejaké pálky na softball.
„Chuligáni! Chuligáni!“ Ozval sa krik na chodbe. Josh ktorý sa chystal otvoriť svoje bezpečnostné dvere ktoré držali pevne ako to hovoril ten chlapík ktorý ich montoval, zastal v pohybe.
„Nie je to suseda?“ Opýtal sa Keeth. Stiahol ochranu z priezoru a pohliadol na chodbu. „Je tam akýsi policajt!“ Oznámil Keeth s jedným okom nalepeným na kukátku a druhým pevne zatvoreným.
„Ukáž, ukáž! Uhni!“ Odsunul ho na bok Josh a nalepil sa na dvere podobne ako predtým Keeth. „Jej syn je policajt. Pracuje pre zásahové komando a... to ma potlač ako zemiaky v hrnci.“
„Neodomykaj!“ Zvolal vystrašene Keeth.
Na Joshovej tvári však hral úsmev. Odomkol celkom pokojne dve veľké zámky a otvoril dvere. Susedin syn mal troch chlapov ktorí sa snažili k ním vlámať už zafixovaných. Všetci traja sedeli pri stene so zviazanými rukami. Jeden mal okolo zápästia opasok, ďalší šnúru z teplákov susedy ktorá si ich teraz držala rukami aby jej nepadli a tretí bol zviazaný kravatou ktorú mal očividne jej syn na krku keď sa s nimi začal biť.
„Mám u teba pivo Josh.“ Bodol prstom do vzduchu policajt.
„Aj dva.“ Zasmial sa Josh a znova pohliadol na troch zneškodnených chlapov.

5 komentárov:

  1. mesiac? vazne ty si tak zla!!! nemozes pridavat kazdy mesiac nieco? :D:DDD
    uh Max urobil zo seba teda trdlo. zeby sa zamiloval na prvy pohlad? hmmm a co Loree? ja som ich uz videla spolu. ale na druhu stranu mozno Keeth a Loree...
    Ambie a jeho plan mali najvaci uspech ako ak pozeram. proste bez, Forest, bez :DD:D:DDDD
    "videl si uz nasraneho Ira?"
    "nie len skota!"
    "Tak teraz uvidis!" :D:DD
    nema chybu. anglicania rulez. tvoji anglicania ktori su vlastne ir, anglican a polorus :D zboznujem ich :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. A pekne zakončenie večera toto, Josh je frustrovaný, že mu Ambie nedá :) tak si to musí niekde vybiť a Pán koktavý je rozkošný len nech pekne koktá ďalej :)
    *pekne prosí, nie až o mesiac ďalšiu časť.....

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. lool ale to je pravda. zaujimalo by ma ako to medzi Joshom a Ambiem teraz bude :D

      Ann

      Odstrániť
  3. To čakanie za to stálo (ale aj tak dúfam, že pokračovanie bude skôr:). Strašne sa mi páči nasraný Josh so softbalovou pálkou.

    „Videl si už nasraného Íra?“
    „Nie, len Škótov!“
    „Tak teraz uvidíš!“
    „Nezavoláme políciu?“
    „Pokojne ju zavolaj, ale ja... ja som sa nasral!“ LOL: Tie Joshove hlášky sú na nezaplatenie. Proste úžasné. Teším sa na pokračovanie:)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Cha, tak to som sa teraz dobre nasmiala :D Diel od dielu lepšie a lepšie :D Som zvedavá, čo povie Keeth na svoju sestru a Maxa :D

    OdpovedaťOdstrániť