štvrtok 27. júna 2013

Koho čaká šťastný koniec?

Obsah: Medzi sirotou Kayom a farmárskym synom Sebastiánom sa vytvorilo kúzelné a vzácne puto priateľstva. Sebastián chodil každý deň pod balkón sirotinca aby čítal svojmu chorému priateľovi rozprávky od Hansa Christiana Andersona. Skončí aj ich smutný príbeh šťastne ako v rozprávke od Andersona?
Veková prístupnosť poviedky: 12+
Dokončené: Áno

Dnes som takt počúvala platne s rozprávkami a medzi nimi som si pustila rozprávku Snehová kráľovná. Z nej vznikla táto poviedka, aj keď sa vám to nebude zdať. 

♣♣

     Vôňa ľalií v letnej búrke zosilnela. Drobné kvapky z roztrhnutého neba žiarili v dúhe. Modrý trhanec sa začal zväčšovať a o chvíľu žiara slnka prenikla do jeho okna. Lúče sa lenivo priplazili k jeho posteli a zaliali jeho skrehnuté studené ruky. Sťažka si vydýchol a priložil si vreckovku k ústam. Pokúsil sa posadiť, pretože prišiel čas, šesť hodín večer kedy pod jeho okno v sirotinci mal prísť Sebastián.
Zaprel sa rukou o posteľ a nadvihol sa. Cítil ako mu telom prešla vlna a zasekla sa v jeho hrdle. Veľká hrča ktorá sa zastavila a chcela von skončila v jeho vreckovke. Rozkašľal sa ešte viac keď sa pokúsil postaviť. Stiahol z postele svoju deku a pokúsil sa postaviť. Ťažký nádych prijali jeho pľúca a tak si priložil ruku k hrudi a za pomoci nábytku podišiel až k balkónu. Stlačil kľučku a vyšiel na kamenný balkón s dreveným zábradlím.
Deku prehodil cez prútené kreslo a usadil sa na slnku ktoré spretrhalo všetky oblaky. Pohliadol do bielej vreckovky ktorá ukrývala veľkú krvavú škvrnu.
„Dávaj pozor prosím Kay.“ Usmiala sa od dverí na balkón sestra Klára v bielych, jednoduchých šatoch. Vstúpila k nemu a prehodila mu perinu cez nohy. „Na čerstvom vzduchu ti bude dobre.“ Pohladila ho po plavých vlasoch ktoré mu padali do očí a na krk. Každý deň ho sestra česala a on sa každú hodinu ocitol zrazu strapatý.
„Klára,“ pohliadol hore na ženu, „nemám už desať rokov, nemusíš ma česať. Nie som ani chromí.“ Odvetil jemne a znova zakašľal.
„Nezabudni, o chvíľu bude čas na lieky.“ Pohladila ho v plavých vlasoch.
„Až príde Sebastián.“
„Samozrejme.“ Usmiala sa na neho. „Asi ho zdržala búrka. Keby si niečo potreboval tak zazvoň.“ Podala  mu zvonček s ktorým na skúšku zazvonila. Kay si ho položil do lona a s úsmevom sa zadíval na zelené koruny stromov ktoré lemovali modré nebo.
„Kay!“ Hvizdol spod balkónu chlapčenský hlas.  Kay sa viac vyklonil aby videl cez zábradlie dole. Sebastián na neho mával s knižkou. Na tvári mu hral veľký úsmev.
„Prišiel si.“ Zasmial sa zachrapčane Kay.
„Samozrejme. Kým sa neuzdravíš. Dohodli sme sa.“ Zaklonil hlavu dozadu Sebastián. Vietor sa vtedy prel do jeho vlasov a sfúkol ich dozadu. Slnko preniklo skrz koruny stromov a presvietilo kúsok kde sa Sebastián postavil.
Čítal mu Snehovú kráľovnú. Príbeh o zlatovlasom chlapcovi s modrými očami. O začarovanom chlapcovi, ktorého kliatbu zlomila láska. Jeden za najkrajších príbehov aké kedy Kay počul. Bol večný a zahrieval pri srdci. Pred koncom príbehu ich vyrušila sestra ktorá prišla na balkón s liekmi a pohárom vody. Vraj bolo už chladno a Kay musel nutne do postele kvôli jeho zdravotnému stavu. Čierny kašeľ bol príšerná a nákazlivá choroba, preto Sebastiána nikdy nepustili do sirotinca k svojmu priateľovi.
„Príbeh ti predsa môže prečítať aj zajtra. Budeš sa mať na čo tešiť. Že áno, Sebastián.“ Usmiala sa na mladíka pod balkónom.
„Samozrejme Klára. Vezmi ho dovnútra nech neprechladne.“
Klára zavrela balkón a zatiahla záclonu. Otočila sa hneď na Kaya ktorý si ľahol do postele. V ruke zvieral vreckovku a ťažko oddychoval. Modré oči hľadeli zasnívane do stropu. Čo výdych to bolesť, čo výdych to nepríjemný chrapot.
„Môžeš byť hrdý na takého kamaráta akým je Sebastián.“ Usadila sa na kraj jeho postele. Začala ho hladiť v plavých vlasoch s úsmevom.
„Som.“ Usmial sa Kay drobne. Jeho úprimnosť ju potešila. „Kiežby bolo možné aby mohol k tebe. Ale detské telo je tak krehké.“
„Nie sme deti.“ Ofučal sa Kay a zakryl sa viac perinou.
„Máte dvanásť.“ Usmiala sa na neho milo a pobozkala ho na čelo. „Budeš v poriadku.“
Kay v ten večer ťažko zaspával. Stále myslel na príbeh ktorý mu Sebastián nedopovedal. Snažil sa predstaviť si koniec ako príbeh skončil a či chlapec skončil bezpečne doma so svojou babičkou a Gerdou. Spolu sa smejú nad hrnčekom čaju s malinovou šťavou. Sú v bezpečí a teple domova zatiaľ čo von sneží a mráz kreslí kvetiny na okná. Sníval o tom, že rovnako ako oni, bude so Sebastiánom jedného dňa spoločne pred kozubom s hrnčekom harmančekového čaju. Jedného dňa sa posadia na kone a preletia celé kotliny a lesy. Sníval, že sa vyberú spoločne na výlety.
Kay sa v živote Sebastiána nedotkol. Nikdy ho nevidel bližšie než na vzdialenosť pod balkónom. Nikdy sa spolu nehrali a predsa boli z nich najlepší priatelia.
Hnedovlasý chlapec vyrastal na farme. Jeho otec vlastnil pár koňov a dve kravy. Mal sestru a mladšieho bračeka. Spoločne so svojou matkou chodili do sirotinca a prinášali sladkosti a dobroty z mlieka. Ale Kay sa s ním nikdy nestretol. Až jedného dňa, z ničoho nič sa Sebastián objavil pod balkónom chorého chlapca s bledou, prepadnutou tvárou, ale prekrásnymi modrými očami ako zafíry. Aj keď telo trpelo, oči boli stále plné života.
Vtedy mu Sebastián prvýkrát prečítal rozprávku od Hansa Christiana Andersona. Volala sa Dievčatko so zápalkami
Ich vzťah bol neobyčajný a sestra Klára rovnako ako ostatné vychovávateľky sa vždy potešili keď začuli hvizdnutie pod balkónom. Kay si nepamätal svojich rodičov – umreli na choleru keď mal len dva roky. A chorľavosť akoby bola rodinným prekliatím, zastavila sa aj na ňom a priviedla mu červený, krvavý kašeľ. Sirotinec nemal peniaze na drahých doktorov, ktorí by dokázali Kaya vyliečiť.
Jedného dňa sa však objavil zvláštny pocestný a klopal na dvere sirotinca. Predstavil sa ako Alfred S. a predával bylinky. Sestra Klára len krútila hlavou a nebola schopná ponúknuť mu za liečivé byliny žiadne peniaze. Alfred sa len usmial a do ruky jej vtisol vrecko s bylinou zmesou. Povedal: to je pre toho chorľavého chlapca.

         „Anglicko je tak studené.“ Pokrútila hlavou Klára  ktorá menila povlečenie na Kayovej posteli. „Kiežby to slniečko bolo tak horúce ako inde.“
„Až vyzdraviem,“ ozval sa z kresla Kay ktorý sa napil svojho bylinného čaju, „pôjdeme so Sebastiánom do sveta. Tam, kde stále svieti slnko a je krásne.“ Usmial sa pri čom nevedomky žmolil rukou vreckovku.
„No tak to aby si sa už pomaly začal baliť.“ Vyrovnala povlečenie na posteli s úsmevom. „Deň za dňom vyzeráš lepšie. Tie bylinné čaje ti pomáhajú. Boh žehnaj pánovi Alfredovi. Boh mu žehnaj.“ Vzala perinu aj s vankúšom do rúk. Prevesila ich cez drevené zábradlia a rukou ich začala vyklepávať od prachu.
Kayovi sa ten deň držal na perách úsmev celý čas. Dokonca ani jediný krát nevykašľal krv. Pľúca ho tak veľmi neboleli a mohol pokojne sedieť. Nemusel si ani ľahnúť do postele.
Po olovrante sa znova usadil na balkón. Nastavil tvár chladnému Anglickému slnku a zatvoril oči. Čakal a počúval. Sebastiánove hvizdnutie by nikdy neprepočul. Ani nevedel ako rýchlo a premohol ho spánok.
„Kay! Kay vstávaj! Nespi prosím.“ Zatriasla mu ramenom Klára ustarostene. „Poď dovnútra už sa stmieva.“ Opäť ako mnoho krát predtým ho pohladila vo vlasoch.
„Sebastián príde.“
„Kay, je už skoro tma.“
„Ale...“
„Sebastián neprišiel zlatíčko.“ Pomohla mu na nohy. Uchopila mu pevnejšie ruku a do druhej ruky vzala deku. „Možno mal nejakú prácu na farme. Príde zajtra.“ Utešila smutného chlapca Klára. Otočila hlavu dozadu a pohliadla na ďaleký les ktorý sa prepadal do tmy. Nech bol Sebastián kdekoľvek, dúfala, že bol v bezpečí.
        
         Dni sa míňali a noci boli čoraz kratšie a horúcejšie. Vo dne často pršalo a tak si Kay myslel, že jednoducho nemohol Sebastián prísť kvôli príšernému počasiu. Akoby mu čítal z knihy keby mu do nej pršalo?
Boli to už dva týždne čo sa Sebastián neobjavil a Kay stále čakal na svoj príbeh o Snehovej kráľovnej. Rukami stále žmolil svoju vreckovku a smútok sa začal usádzať čoraz hlbšie do jeho srdca. Tak žiarivé oči boli stále plné nádeje a radosti. Klára ho povzbudzovala, ale pravú tvár, len dvanásť ročného chlapca nevidela. Smútok ktorý zastieral jeho myseľ ho strašil. Mal príliš šialené myšlienky na dvanásť ročného chlapca – také, ktoré do hlavy nevinného dieťaťa nepatria.
Prešlo šestnásť dní počas ktorých Kay každý deň sedel na balkóne a uprene hľadel pred seba. Stále hovoril o tom, ako sa Sebastián vráti, bude mu mávať s knižkou v ruke a obaja sa vyberú do sveta.
„Kay, zlatíčko.“ Čupla si vedľa kresla na balkóne Klára. „Kay.“ Vzala ho pevne za voľnú ruku a oprela si o ňu čelo.
„Bola tu pani, že áno? Sebastiánova mama. Počul som ju.“ Usmial sa Kay veselo.
„Kay, zlatíčko.“ Klára nemohla pohliadnuť do jeho modrých očí. Zavrtela hlavou a vzlykla.
„Stalo sa niečo, Klára? Je Sebastián v poriadku? Dúfam, že odo mňa neochorel!“ Zhrozil sa.
„Nie, nie...“ znova pokrútila hlavou. „Sebastián už nepríde zlatíčko.“
Kay sa odmlčal. Nechápal prečo by jeho najlepší priateľ sa na neho vykašľal. Prečo by ho pustil dole vodou ako tie loďky o ktorých mu často rozprával. Ako si ich s kamarátmi púšťal dole po potoku. Nechápal o čom Klára hovorila aj keď zhrozene jeho dospelé ja tušilo to najhoršie.
„Sebastián sa stratil toho nasledujúceho rána keď ti mal prísť dopovedať rozprávku o Snehovej kráľovnej.“ Zdvihla hlavu konečne Klára. Ruku s bielym plátnom si tisla k perám. Slzy jej zalievali tvár neprestajne ako vzlykala.
Čakala kým sa objavia slzy na tvári Kaya ale nezaleskla sa ani jedna. Omráčene sedel v prútenom kresle a snažil sa pochopiť ako sa mohol Sebastián stratiť a nikto ho ešte nenašiel.
„Zlatíčko!“ Stiahla si chlapca k sebe a privinula k hrudi. Cítila jeho skrehnuté telo. Šestnásť dní sedel a šestnásť dní stále čakala na svojho priateľa. Bola si istá, žeby dokázal čakať aj mesiac, dva... naveky.

         Padalo posledné jesenné lístie z korún stromov. Vytváralo farebné chodníčky a trávniky v celom lese a kotline ktorú tak dlho túžil Kay vidieť. Keď o tri mesiace Kay po roku vyšiel zo sirotinca a ucítil vietor na celom svojom tele, opantala ho predstava širokého sveta ktorý sa okolo neho rozprestiera. Okolo obrovského sveta ktorý znova vnímal na svojej koži vzala ho hrôza zo slobody. Tá nesmierna diaľka ešte stále sladkého a medového vetru ktorý za sebou zanechalo leto, sa mu vkradla do predstavy o Sebastiánovi.
Chlapec ktorý sa stratil. Ktorého nikto nenašiel.
Cestou k nemu, kvôli nemu a za ním.
Kay, bol zdravý. Uzdravil sa pretože, to bol teraz jeho priateľ ktorý ho potreboval. V tej šírke a diaľke holých stromov... tam niekde ho čakal Sebastián.

Stačilo vykročiť aby sa dozvedel koniec rozprávky o Snehovej kráľovnej. Pretože v jeho predstavách, žili nakoniec všetci šťastne.

3 komentáre:

  1. poznámka: Táto veta hneď u úvode mi príde nedokončená: " Pokúsil sa posadiť, pretože prišiel čas, šesť hodín večer kedy pod jeho okno v sirotinci."

    Úžasne dojemné. Je to naozaj krásny spôsob ako použiť tú rozprávku. Najviac sa mi páčil záver, tá nádej nedokončeného príbehu, detské odhodlanie... no proste nádhera.

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vďaka :D keď som článok vkladala tak som si to nechtiac rozhodila tak sa mi to asi pomiešalo :D

      Odstrániť

  2. Bylo by krásné kdybych se dozvěděla jestli našel Sebastiana.
    Karin

    OdpovedaťOdstrániť