utorok 21. mája 2013

Better than love XIV. (Nepoučiteľný)











Fandom: Originál
Žáner: Psychologické, dráma
Upozornenie: Homosexuálny vzťah, sex, vulgarizmy, násilie
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: rozpísané
Počet slov: 4101
Čo som počúval: Junsu - Uncommitted & DBSK - Wrong number

No, dnes som ju stihla napísať. Tak sa nám to všetko zvláštne vyostruje. Je to zvláštne ako sa všetko takto vyvíja pretože osobne nič neplánujem, nechávam dej plynúť ako sa mu zachce.
Musím však dodať, že touto kapitolou sa začne konečne priamo riešiť Keeth a Stewartová. Budúcou kapitolou vstúpime do zvláštneho sveta. Tak sa máte na čo tešiť.

♣♣


      Ostávali dva posledné dni pred prepustením Amebieho z nemocnice. Stále s každým odmietal hovoriť. Doktor a logopéd boli jediní, ktorí počuli jeho hlas. Josh skutočne chodil za ním každý deň a mal z toho príliš veľa problémov. Keby nedokázal prehovoriť svoju šéfovú, aby mu dala druhú šancu, bol by už bez práce. Boli to dlhé hodiny kedy spolu hovorili a zhodili sa na poslednej variante: Josh dostal posledné dva dni voľna a týždeň neplateného voľna k tomu aby si zariadil tie najdôležitejšie veci.
Jedna z tých dôležitých vecí, bol aj Adam – hnusný Dionýz.
„Seriózne?“ Rozhodil rukami pohoršene Josh v nemocničnej izbe. „Prečo tu stále je? Nevravel si mi náhodou, že o teba nemá záujem?“
„Veci sa menia.“ Prebodol ho pohľadom Adam.
„Nenávidím ťa.“ Povedal úprimne a chladne Josh. „Skutočne ťa nemôžem ani vystáť.“
„Tak prečo neodídeš?“
„Pretože odmietam nechať Ambieho pri takom... takom... ani také slovo nie je v angličtine...“ prešiel si prstami po čele Josh. „Čo keby si šiel preč? Určite máš na práci nejaké tri autá ktoré potrebujú vymeniť olej.“
„Vlastne nie.“ Odvetil pokojne Adam a znova sa otočil k Ambiemu, ktorému na perách hral úsmev.
Josh sa zhlboka nadýchol a ruky založil v bok. Podobrotky to teda nepôjde. Hlavne, že sa v ňom začala variť krv. Možno nakoniec on bude potrebovať hospitalizovať, ale v úplne inom oddelení. Šiel by normálne cez mŕtvoly – teda aspoň tie zombie mŕtvoly keď šlo o Ambieho, ale stále to bola nemocnica a on nechcel urobiť žiadnu hlúposť aby bol Ambie naštvaný. Bolo to fér? Rozhodne nie! Ale na druhú stranu Ambie nehral voči nemu falošne. Len to bolelo. Tak príšerne to bolelo, tá príšerná karma v ľudskom srdci.
„O dva dni ťa pustia Ambie. Potrebujem s tebou prebrať niečo ohľadom niekoho.“  Jednoducho mal pocit, že Keeth je viac v bezpečí u neho než v tom dome skoro o samote. A zdalo sa to ako dobrý plán, pretože Ambie prikývol a Adam sa nedobrovoľne postavil. Venoval Joshovi nepriateľský pohľad a odišiel z izby.
„V poriadku, hovoriť budem zrejme len ja.“ Zavrel dvere Josh a usadil sa na kraj postele. „Max sa ponúkol, že nám pomôže. Viem, že tu bolo už jedno fiasko, ale... budem mu dôverovať posledný krát.“ Bolo to v podstate akoby hovoril sám so sebou. Ambie nič nehovoril, nič nenamietal, len tam sedel.
„Viem, že si s Maxom nerozumiete. Nejako to prehryzneme dobre?“ Usmial sa na neho. „Možno teraz poviem hlúposť, ale... nechceš sa nasťahovať ku mne?“ S malou dušičkou pohliadol Ambiemu do očí. „Počúvaš m vôbec?“ Znova žiadna reakcia. Možno si myslel, že mu preskakuje a nepotrebuje mu ani odpovedať na také bizarné otázky, keď mu asi päť krát už povedal, že k nemu bývať nepôjde.
„Prinesiem ti nejaké veci. Von je zima aby si neodchádzal v tričku a nohaviciach.“ Josh si podoprel hlavu o ruku. Nevedel kde presne a v akej pozícii sa bude nachádzať o tie dva dni voči Ambiemu.
„Hm.“ Len prikývol Ambie.
„Hm? Viac z teba nedostanem? Bože Am... ja chcem počuť tvoj hlas! Keby som vedel, že sa toto jedného dňa prihodí, tak si nahrám tvoj...“ Josh sa zasekol a otočil sa celý na Ambieho. „Vlastne ja mám naše nahrávky z dovolenky. Som ako psychopat teraz že?“ Tlesol si potešene akoby to bola nejaká vec, ktorou sa môže chváliť.
„Stiahnem si audio stopu. To mi pomôže. Potom budem mať lepšie myšlienky, keď budem počuť tvoj hlas. Vlastne už nemusíš vôbec hovoriť, toto mi bude stačiť. Tvoj hlas ktorý hovorí milujem ťa Josh, páčilo sa mi to Josh, si sexi Josh...“ Začal chodiť po izbe hore dole.
„Nebudeš mi už odvrávať, budem mať tvoje fotky a najkrajšie slová. Kto teraz je chytrý čo? A hneď potom začnem riešiť sex. Nejako to pôjde... sú tie nafukovacie panny ktorým môžeš prilepiť fotku na tvár.“ Znova si víťazne tlesol Josh. „Sex s pannou nie je bohvie čo... ale počul som o tom, že zo slov sa dajú poskladať iné slová, takže si k tomu pustím nejakú kombináciu tvojich slov v erotickom podtexte.. niečo ako viac Josh viac...“
Ambie začal v posteli nadšene tlieskať, čo Josha zarazilo. Preto zastavil a otočil sa na neho celý. Tlieskal a usmieval sa pri tom.
„Neprinútim ťa hovoriť.“ Povzdychol si. „Nech poviem hocičo, ty neprehovoríš. Človek by povedal, že ma nepoznáš až tak dobre.“
Ambie len mykol plecami s úsmevom. Nebol si istý, čo ten úsmev znamená, či je úprimný, alebo škodoradostný. Bolo vôbec možné, aby sa za tak krátku dobu v nemocnici zmenil človek? Tie jeho oči, hlbšie než kedykoľvek predtým, žiarivejšie, výraznejšie – navzdory tragédii a strachu ktorý prekonal.
„Bál som sa.“ Prehovoril po chvíli Josh. „Tak príšerne som sa bál. Myslel som, že umriem.“ Znova sa v ňom vynoril ten príšerný pocit, keď sedel vedľa Ambieho na posteli. Tak bezmocne a vystrašene, že nevládal ani pomaly dýchať. Ležal pri ňom, trpel a za všetko môže on.
„Ak ti v živote ešte niekedy ublížim... už nikdy... nikdy sa k tebe nepriblížim.“ Učinil rozhodnutie Josh. Jedno rozhodnutie dospelého človeka ktoré znelo nakoniec akosi detinsky.
„Keby si vedel ako veľmi ma to mrzí. Ako... ako...“ Cítil ako sa mu hrudný kôš zovrel, pľúca chceli expandovať a to všetko mu spôsobilo rozrušenie. Usadil sa na kresle a vložil hlavu do dlaní. Ambie sa nechápavo k nemu nahol. Josh nevyzeral byť v poriadku. Počul ako zhlboka oddychuje. Chvíľu vyčkával a potom nalial do poháru vodu. Postavil sa a poklepal Josha po ramene.
„Vďaka.“ S malým úsmevom si od neho vzal pohár. Pohliadol do priezračnej vody na dno pohára. Tak čistá a bez chyby, bez jedinej chybičky, vo svetle sa odrážala a v jeho rozochvetej ruke sa čerila. Taký potreboval byť aj on – čistý, bez chyby, zbaviť sa svojich hriechov a chvieť sa jedine pod Ambieho dotykom.
Plnými dúškami sa napil a odložil pohár. Ambie však ostal pri ňom starostlivo stáť. Nepáčil sa mu Joshov výraz. Bol tak mäkký a slabý, čakal od neho, že spraví akúkoľvek hlúposť. Vnútri v sebe cítil, že je vari jediný, kto mu v tom dokáže zabrániť.
„Hovoril som znova so šéfkou, po mojom rozsudku... po vykonaní trestu znova nastúpim do práce. Posledná šanca.“ Pohliadol si do dlane. „Lenže ja viem, že to znova pokazím. Vždy všetko pokazím. Možno nie som nakoniec hlúpy ale hlúpo sa správam. Sám si to povedal.“ Slabo sa pousmial, ale aj ten malý pozitívny nádych na jeho tvári opadol.
„Nakoniec... kto vie čo zo mňa ostane. Nakoniec odídem s ničím čo by niečo znamenalo a môj život bude ešte prázdnejší, pretože bude plný neužitočných vecí, ktorými som ho premárnil.“
Ambie zarazene na neho hľadel. Neveril vlastným ušiam čo práve počul. Zohol sa k Joshovi a pohliadol mu priamo do očí. Nedokázal z neho však dostať už žiadne slovo. Obaja si hľadeli intenzívne do očí.
Práve vyslovil  slová z jeho úplne prvej poviedke. Napísal ju tak dávno, tak veľmi dávno, že sám by si tie slová presne nepamätal.
„Máš ešte krajšie oči.“ Usmial sa Josh. „Vyzeráš odpočinuto. Asi je to tým, že som ťa neprenasledoval tie posledné dni.“  Uhol mu nenútene pohľadom.
Ambie si vtedy vybavil celkom nečakane, že ho Josh po tom incidente pobozkal. Vzal si prvý bozk po tak dlhom čase, celkom bez viny, mal potrebu to urobiť.
„Prepáč, už neviem ako vyjadriť svoju ľútosť nad tým ako som nám skazil život.“  Potreboval to. Povedať mu z očí do očí všetky svoje myšlienky a možno bolo lepšie, že Ambie teraz odmietal rozprávať, aspoň ho vypočul.
„Býval som na teba naštvaný, urazený a nedokázal som si uvedomiť, že si za to môžem vlastne sám. Ublížil som ti tak veľmi a pri tom som sa tváril, že ja som tá obeť.“ Otočil hlavu na bok a odmlčal sa. Za posledné dni bol ten príval emócii príliš veľký. Zhlboka sa nadýchol aby zahnal slzy ktoré začali kaliť jeho zelené oči.
„Teraz viem,“ priložil si ruku k hrudi, „že hlboko vnútri som každý deň preklínal sám seba. Hlboko vnútri som vedel, že som to všetko skurvil ja. Ako tá moja hlúpa hrdosť a pýcha, tá moja egocentrickosť ktorá tomu velila... A potom zistíš, že je neskoro. Príliš neskoro aby si to všetko odohnal a napravil. Niektoré veci skončia zničené a jednoducho sa nedajú nikdy napraviť, len ich prijať a nedovoliť aby boli zničené ešte viac.“
Ambie s úžasom počúval konečne slová dospelého chlapa, ktorý sa pred ním vyznával. Tie slová nemohli byť nacvičené, nemohol sa pripravovať na to, že sa mu dnes vyleje zo svojich pocitov, jeho oči boli príliš prirodzené a citlivé a výraz v tvári odrážal bolesť.
„Po predposlednom pojednávaní som si sadol doma a znova som začal čítať tvoje listy... oh asi ťa prekvapí, že ich stále mám.“ Usmial sa Josh. Stále nebol schopný sa pozrieť na Ambieho. Prstom prechádzal po opierke kresla a díval sa na posteľ. „Pochopil som tú osamelosť ktorá z nich kričala. Písal si o mne nie o sebe.“ Zasmial sa rozpačito.
„Bol som tak hlúpy, že som si to ani neuvedomoval. Snažil si sa mi pomôcť a ja som to namiesto toho bral ako útok. Nemilovať ma je to najhoršie čo môžeš urobiť... a ja som zistil, že to som si celý čas myslel len ja, skrz moju šialenú žiarlivosť som nič nevidel, ani vlastné pocity...“ Otrel si slzy ktoré mu ušli z očí. „Povedal som ti už, že si kurva úžasný spisovateľ?“
Otočil hlavu naraz na Ambieho, ktorý si zhryzol spodnú peru akoby sa pokúšal potlačiť svoj úsmev. Pravda bola taká, že v jeho očiach sa odrazilo šťastie a oči nikdy neklamali. Zrazu sa usmial doširoka ako malé dieťa. Zdvihol ruku, ktorú priložil na Joshovu tvár a pohladil ho po nej.
„Vďaka.“ Šepol Ambie a zotrel mu zo očí slzy.
Tak dlho chcel počuť od Josha podobné slová – úprimné, z hĺbky jeho srdca, od dospelého človeka, ktorý nevidí len svoju bolesť a svoje túžby.
„Ambie.“ Usmial sa Josh a priložil ruku na tú jeho na svojej tvári. „Asi ti budem rozprávať nejaké krajšie veci aby si hovoril.“ Zasmial sa krátko. „Prepáč mi.“ Pohliadol mu znova do hnedých očí.
„Josh.“ Napriamil sa Ambie a pohladil ho vo vlasoch. Josh sa k nemu viac pritiahol takže ostal sedieť na hrane kresla. Tvár zaboril do Ambieho hrude a objal ho tuho okolo pásu. Tak krásne voňal aj cez ten nemocničný pach a dezinfekciu. Ranná rosa.

         „Logopéd je žena?“ Prekvapene sa potichu opýtal Josh doktora pred Ambieho izbou. Doktor sa tak zvláštne na neho díval, či mu haraší, alebo je nejaký maskulárny idiot, keď sa pýta takéto veci. Akoby logopéd nemohol byť žena. Nemal na Josha ani príliš času a už vôbec nemal chuť mu odpovedať na jeho hlúpe otázky s tými zelenými očami.
„Je to žena. Je teraz u neho v izbe takže tam nemôžete. Zajtra ho prepustíme a Vy... Vy si potom robte čo chcete.“ Mával rukou nad ním doktor a rozišiel sa preč. Videl kopu stratených prípadov. Prípadov tak zranených, keď ich blízky ležali v nemocnici. Ale tí blízky boli pripojení na päť prístrojov, mali polámané ruky a nohy. Neboli na tom ako Ambie ktorý je už skoro úplne v poriadku a Josh sa choval akoby mu šli robiť koronárnu operáciu srdca.
Nervózne prešľapoval pred izbou. Neboli tu ani žiadne lavičky na chodbe. Len dlhá chodba s izbami. S povzdychom prešiel k automatu a naťukal si citrónový čaj.
Vonku napadla pekná kôpka snehu. Dokonca začalo mrznúť a jeho líca boli ešte stále červené a štipľavé.
Čas ubiehal tak pomaly, a hodina ktorú strávila logopedička vnútri v izbe trvala ešte dlhšie. Akoby vnútri pôsobila dilatácia času. Prečo nemať nejakú čiernu dieru v nemocničnej izbe.
Josh dopil svoj tretí čaj, medzi tým bol na záchode a ešte si kúpil nejaké zvláštne zatočené pečivo v bufete. Akurát toto všetko stihol, keď logopedička vyšla z izby. Zatvorila za sebou dvere s úsmevom a rozpustila si svoje hnedé, rovné a dlhé vlasy ktoré padli na ramená a zakryli tak z časti bielu blúzku. Kabát si držala v ruke a s úsmevom s rozišla po chodbe.
„Elizabeth?“ Prekvapene Josh ostal stáť pred ňou s vreckovkou v ruke.
„My sa poznáme?“ Zastala na chodbe špecialistka na problémy s rečou.
„Som Josh, Irving? Spoznali sme sa na výstave. Ten čo má klavír ale nevie naň hrať.“
Elizabeth chvíľu váhala, snažila sa rozpomenú. „Ten galérista?“
„Áno, to som ja. Povedala si, volaj ma Eli a ja či si to ty ten autor a ty že by si musela byť chlap.“ Zasmial sa.
„Ah áno, už si spomínam.“ Prehodila si s úsmevom kabát do druhej ruky.
„Takže... ty si logopéd? Myslel som, že učíš na konzervatóriu.“
„Áno aj. Dávam súkromné hodiny.“ Prikývla.
„No, páni. Niekto by sa skôr chválil svojou špecializáciu ako... zabudni čo som povedal.“
Elizabeth sa pousmiala. „Prišiel si niekoho navštíviť? Dúfam, že to nie je vážne.“ Úsmev jej zmizol z tváre, ale stále na nej hral starostlivý výraz.
„Vlastne, teraz by som potreboval s tebou hovoriť.“
„Josh ty... ako vieš, že som logo... Ambie je... on... oh.“ Prekvapene sa pootočila k izbe. „To som nevedela.“
„No. Ale je v poriadku to je hlavné. Potreboval by som od teba niečo.“ Vzal ju slušne za rameno a rozišiel sa s ňou po chodbe. „Ako na tom je? Povedz mi pravdu.“
„Je úplne v poriadku.“ Prikývla úprimne. „Lepší sa deň za dňom. Bude úplne v poriadku nemusíš sa báť. Bolo to len dočasné, ale potreboval pomoc inak by mohol skončiť s koktaním.“
„Páni.“ Vydýchol si Josh s úľavou. V jeho tvári bola vidno tak jasné – všetky svaly sa v nej uľavili.
„Prečo sa pýtaš?“ Usmiala sa. „On s tebou nehovorí?“ Zamračila sa.
„Povedala som mu jasne. Neposlušný pacient!“ Naštvane založila ruky v bok.
„Ja viem. A ver mi, že tá neposlušnosť ktorú ti ukazuje ešte nie je to najhoršie na nej.“
„Ako dlho sa poznáte?“
„No sú to roky.“ Prikývol.
Obaja ostali stáť pri oknách. Na parapete sa už vynímala kôpka snehu.
„Zajtra ho prepustia, ale bude ma navštevovať ďalej.“
„To je dobré.“
„Ak chceš môžeme spolu niekedy skočiť na kávu.“ Obliekla si svoj teplý kabát a zapla jednotlivé veľké gombíky na ňom. Šál si prehodila cez krk.
„To by som bol rád.“

         Po tom, čo si vymenili čísla, sa vrátil Josh späť do Ambieho izby. Tvrdošijne však stále mlčal. Josh mu nepovedal, že Elizabeth pozná. Mohol by mu povedať ako jej požaloval, že s ním odmieta hovoriť. Takto si však tento triumf nechal pre seba.
Všetko bolo v poriadku, kým sa znova neobjavil Adam. Bolo to práve vtedy, keď Josh odchádzal kvôli Keethovi s ktorým mal ísť do mesta. Zrazu nastal problém, ako Adama vyhodiť aby nebol s Ambiem sám v izbe.
„Skúsiš na neho niečo a si mŕtvy.“
„Oh, vážne,“ Zasmial sa Adam.
„Ja to zistím. Nikto nepozná Ambieho lepšie než ja!“ Výhražne sa nahol k brunetovi. Joshove vyhrážky platili na neho asi ako na vola slová „hijó.“ Len sa z nich smial a ďalej vnímal Josha ako škvrnu, ktorá nikdy nechce zmiznúť.
„Neviem, o čo sa snažíš s mojim Ambiem, ale...“
„Tak tvojím,“ zasmial sa Adam, „pokiaľ viem, nie je tvoj. Už začína byť môj a bude  môj.“
„Si veríš... nejako primoc si veríš Herkules.“  Zatvrdil sa Josh. Bol odhodlaný tam ostať. Zrušiť výlet edo mesta a proste sa priklincovať do kresla pri okne a nepohnúť sa odtiaľ. Mal pocit, že Adam je ten typ chlapa, ktorému by nevadilo ani keby sa na neho niekto díval pri sexe. A tá predstava, že by to mal byť Ambie a...  až sa mu zatočila hlava.
Mobil sa mu znova ozval vo vrecku od kabátu.
„Zrejme by si to mal zdvihnúť a ísť. Ja sa o Ambieho postarám.“ Otočil sa od neho Adam a vošiel k Ambiemu do izby. Zatvoril za sebou dvere. Náhle bolo ticho a to ticho končilo pri dverách jeho ex milenca. Mobil mu vibroval v ruke a jeho dialne vyzváňanie sa strácalo bez ozveny.
Výraz s akým to Adam povedal, s tónom akým povedal Ambieho meno. To nebolo normálne – bolo to nebezpečné a ohrozujúce. Nebol perverzný, zlý, nepríjemný a škodoradostný. Práve naopak, láskavý a starostlivý. Tak nebezpečne láskavý, až Josh zovrel mobil v ruke. Adam bol príšernou hrozbou. Bol niekým novým, niekým kto Ambiemu nikdy neublížil, kto sa choval tak ako si to Ambie zaslúžil.
Možno si ho nakoniec zaslúži. Ten čas, kedy spolu neboli a nezhovárali sa patrí Adamovi. Pre neho je to votrelec, pre Ambieho niekto kto sa priebežne a celkom normálne dostal do jeho života. Možno si to zaslúži nakoniec... a on aby sa vzdal.
Ale stále ho Adam nepoznal tak dobre ako on. Nemiloval ho, nebojoval o neho tak ako on.
Mobil utíchol a Josh rozrazil dvere od izby. Ostal v nich stáť a zranene sa zadíval na Ambieho pri ktorom sedel Adam.  Držali sa za ruky, s úsmevom na tvári, Adam ho držal za ruku. Josh zovrel mobil v dlani silnejšie. Oči mu znova zastrel povlak zvláštnej, bolestivej žiarlivosti.
„Niečo si si zabudol?“ Opýtal sa pokojne Adam.
Čo Josha štvalo najviac bol jeho pokoj. V hlase nemal žiadny hnev, ani jedovatosť. Proste obyčajná otázka, človeka s obyčajným...
Ako ho nenávidel v ten moment. Tak veľmi ho nenávidel, že keby to okno bolo otvorené, prehodí ho von. Hruď sa mu zhlboka dvíhala a adrenalín vrážal do mozgu v plných prúdoch.
Adam nechápavo pohliadol na Ambieho. Josh tam stál bez slova a prebodával ho pohľadom.
Horšie než keby bol Adam nejakým pokušiteľom, ktorý sa pokúša Ambieho zviesť, bol to chlap ktorý sa mu dostával do srdca – a to šlo veľmi ťažko zastaviť a zničiť.
„Čo od neho chceš?“ Opýtal sa Josh nepriateľsky.
„Ja? Nič. Prišiel som ho len navštíviť.“
„Chceš ho pre seba?“
„Neviem,, o čo ti ide, prečo tak reaguješ.“ Adam sa celý otočil na Josha vo dverách.
„Milujem ho.“
Po Joshových slovách ostalo v izbe nepríjemné ticho. Adam pohliadol do bielej periny a povzdychol si.
„Ja viem. Ale jednoducho by si mal pochopiť... ťažko sa mi to hovorí, pretože...“
„Pretože čo?“ skočil mu do reči Josh, „pretože vieš ako sa cítim?! Nevieš nič. Nevieš o mne vôbec nič.“
„To je pravda, ale...“
„Ale! Nehovor mi, že vieš, ako sa cítim, keď ma vôbec nepoznáš!“
Adam sa snažil byť pokojný, hovoriť pokojne a hlavne príliš negestikulovať. Stále držal Ambieho za ruku. Jemne ju zvieral, lenže čím viac Josh rozprával, čím viac do svojich slov dával energiu, tým tuhšie mu Ambie začal zvierať ruku.
„Tým mi chceš povedať, aby som vypadol? Na to nemáš právo Josh.“
„Ja Ambieho potrebujem viac než ty! Ja ho musím mať a chcem! Musím byť s ním!“ Zvolal Josh od dverí. Stále ho na prahu držala nejaká neznáma myšlienka hlboko v jeho vnútri. Videl ako Ambie sklopil pohľad a tá rana ho prikovala ešte viac. „Ambie povedz niečo.“
„...niekedy je proste čas sa posunúť ďalej.“ Ani Adam sa nevládal dívať do zranenej tváre Josha. Žiadny chlap sa nevydrží dívať na slzy padajúce z tváre iného chlapa.
„Krucinál Ambie!“ Zvolal zúfalo. „Povedz niečo. Povedz, že si mi odpustil, povedz niečo...“
„Josh vážne...“ Adam pokrútil hlavou. „Ja viem, že je to nepríjemné, ale mal by si odísť...“
„Ty...“ Josh vystrelil od dverí náhle. Vzal Adama za rameno a donútil ho postaviť sa. Jeho a Ambieho ruka sa rozdelili.
„Chceš ma zmlátiť? V nemocnici a pred ním?“ Odstrčil ho Adam od seba. „Viem všetko! Možno sa budeš diviť čo všetko mi Ambie povedal!“
To Josha ešte viac vyprovokovalo. Napriahol sa a udrel ho do tváre. Adam sa zapotácal a ostal opretý o okno. Tým to však neskončilo, vrhol sa na neho ako na najväčšieho nepriateľa. Akoby ohrozoval jeho život, majetok a všetko dokopy.
„Josh!“ Zvolal Ambie keď sa postavil. Vzal ho za ramená aby ho odtiahol.
„Ambie ja...“
„Vypadni!“ Hlas sa mu o poznanie chvel. Akoby potreboval snáď hláskovať.
„Ja proste...“
„Zmizni Josh!“ Začal ho strkať preč z izby.
„Je mi to ľúto, prosím nevyháňaj ma...“
„Povedal som, že... všetko... vždy poserieš.“ Slová sa mu mierene lámali a ich plynulosť bola v úplne inom tónovaní.
„Nemôžeš teraz nie...“
Ambie mu medzi dverami venoval chladný pohľad. Nedokázal ho dlho ustrážiť a tak sa do neho primiešala ľútosť. Pokrútil hlavou a prehltol všetky slová a city. Pomaly zatvoril pred Joshom dvere.

         Prešiel týždeň. Sedem dlhých dní, ktoré sa vliekli o to viac, pretože boli zimné a noci sa naťahovali viac a viac. Bez tieňov, len temná noc bez svetla.
Josh prišiel v ten deň pred nemocnicu aby Ambieho vyzdvihol. Bolo to však neskoro, pretože mu Dalia oznámila, že Ambieho si odviezla jeho matka. Nenechal mu žiadne odkaz, ani jediné slovo. Dokonca o ňom nehovoril ani s Daliou, ktorá bola Ambieho bývala spolužiačka zo strednej školy. Nedokázal sa mu dovolať a dokonca sa Ambie neskontaktoval ani s Keethom.
Bol ticho, až príšerne ticho. Tak priezračné a nepríjemné, akoby sa lepilo na telo, bez farby, tak prirodzene a desivo.
Bola to, v štvrtá noc, kedy bol Josh v takom stave opitosti, kedy by nevnímal ani zlodejov v byte. Tak príšerný stav ktorý sa miešal s ľútosťou a to bol najhorší stav opitosti. Sebaľútosť, alkohol a smútok – tak rýchlo smerovali všetci traja k tragédii. Jediná zábrana tejto tragédie, bol Keeth. Ten však nevládal a nevedel ako Josha udržať triezveho. Hádal sa s ním a často krát to končilo až príliš brutálne na to, aby sa znova pustil do hádky.
Posledný deň mu schoval alkohol, ale to vôbec nič nevyriešilo, pretože Josh odišiel preč a nechal ho samotného. Štyri noci. Nebol opitý štyri noci za sebou. Medzi nimi bol jeden deň keď len sedel pred televíziou od rána do noci. Potom to začalo znova.
„Josh prosím, už... už to nechaj.“ Vytrhol mu fľašu so škótskou z ruky. „Prosím, bež si ľahnúť.“
„Vráť mi to...“ Zamrmlal podráždene.
„Zavolám Maxa. Prisahám, že ho zavolám!“
„Max...“ rozosmial sa Josh. Ležal na gauči a jeho telo sa po dlhej dobe zachvelo smiechom – aj keď cynickým.
Pravda bola taká, že Max tam bol pred dvoma dňami a dal ako-tak Josha do laty. Lenže to bolo presne tak ako to kedysi tvrdil Ambie. Len mu vždy pozametal cestičku a nechal ho na nej stáť. Nikam ho neposunul a tak Josh bol prakticky stále na tom istom, len o čosi čistejšom mieste, ktoré si po čase znova zašpinil.
„Zničíš sa takto! Zabiješ sa! Ani neješ, nepiješ... chceš sa otráviť alebo čo?“
„Vráť.. mi fľašu!“ Na to aký bol opitý sa rýchlo vyšvihol do sedu a chňapol po fľaše ktorú stihol Keeth schovať za chrbát.
„Keeth! Va...varujem ťa!“ Zavrčal nepríjemne.
„Lebo čo? Čo urobíš? Postavíš sa? Ani sa neudržíš poriadne na nohách!“ Vzal zo stola ostatné fľaše ktoré si Josh priniesol.
„Keeth! Zasran! Ťa dostanem...“ Vyštveral sa na nohy Josh. To už bol Keeth v kuchyni a poctivo vylieval všetok alkohol do umývadla.
„Čo si myslíš, že robíš?! Kurva poď sem... nevďačný.. zasran... nechám ťa zhniť von rozumieš?! Rozumieš? Vypadni mi z domu!“ Josh zakopol o stoličku pri stole a skácal sa na stôl na ktorom sa našťastie udržal.
„Ty sa nevidíš? Nevidíš ako vyzeráš?!“ V Keethovom hlase prebehla ľútosť. Nedokázal sa dívať viac na Josha a jeho stav. Skúšal všetko možné, volať Maxovi, Ambiemu ktorý mu vôbec nezdvíhal. Písal mu správy ale ani jedna nedostala odpoveď.
„Kurva čo ťa...“
„Idem za Ambiem.“ Rozhodol Keeth. „Idem za ním a dovediem ho sem. Dovediem ho kurva sem aby si videl sám seba ako vyzeráš!“ Zvolal.
„Opováž sa!“ Pokúsil sa ho zachytiť rukou, ale márne, len prepadol zo stola na zem. „Keeth ja ťa varujem!“
„Nechcem mať tvoju krv na svojich rukách. Zabíjaš sa!“
„To... on.. to Ambie ma zabíja. Je to jeho vina... nevolaj ho... prosím...“ Zelené oči sa zaliali slzami. Toto videl už toľko krát... toľko krát čo vždy volal Ambiemu a Josh mu začal robiť divadlo.
„Bojím sa ťa nechať o samote...“ priznal Keeth. Vytiahol z vrecka mobil a vytočil číslo na Maxa.
„Komu sakra voláš?“ Zvolal za ním Josh. Vyškriabal sa na nohy pomocou stolu a skoro znova spadol. „Komu voláš sa ťa pýtam!“
„Tvoju matku!“
„Haha...“ rozosmial sa Josh a popri stene vošiel do obývačky. „Moja matka... moja matka a ponožky.“ Začal sa smiať na celý byt.
O pár okamihov Keethov telefonát skončil. Vzal si bundu z vešiaku a obul sa. „O pár minút tu bude Max.“ pretiahol si okolo krku šál a pohliadol na Josha ktorý skĺzol po stene dole na zem.
„Nerob to... Keeth...“
„Neurob žiadnu hlúposť.“ Zhrabol Joshove kľúče zo stolíku a zabuchol za sebou. Zamkol dvere a zbehol schody dole.
Josh zatvoril oči s povzdychom. Možno bol predurčený aby umrel, a jeho pád bol viditeľný, za všetku hrôzu ktorú urobil. Nemyslel si nikdy, že bol tak príšerný človek. Jeho karma mu však hovorila úplne niečo iné. Všetci mali o ňom pravdu. Všetci do jedného. Dokonca aj Adam, ktorý ho vôbec nepoznal... ale vedel všetko. Vedel to. Proste to vedeli všetci, pretože tá bezfarebná fólia na jeho tele... bola predsa len... bezfarebná.

5 komentárov:

  1. ja som asi fakt stalker :DDDDD

    inak............... neviem co mam povedat k tejto kapitole. je zvlastna taka kruta... ja viem, ze Josh je proste... Josh a spraval sa priserne, ale toto si uz nezasluzi. nie je toho uz dost? :( je mi ho luto teraz... tak moc.
    na zaciatku to bolo tak krasne ako ho Ambie prijal a ako ho Josh objal so slzami. to bolo tak krasne. uz som myslela, ze bude vsetko v poriadku a oni...a Adam...
    mozno krivdime aj jemu... Adam vyzera byt v poriadku, starostlivy a mozno to mysli vazne s Ambiem ale... Josh... mne je ho tak strasne moc luto. preco sa tam musel objavit? :´( teraz je Josh zase v alkohole :( dufam, ze Keeth privedie Ambieho... dufam ze mu pomoze :(:(
    Josh :/

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja viem, ale proste sa to nejako samo deje no :( Dúfam, že budúca kapitola sa ti bude páčiť viac.

      Odstrániť
  2. prvá časť kapitoly bola skvelá, mala som pocit, že sa dej konečne hýbe, že sa niekam posúva. aj Josh vyzeral, že akoby dospel, že začal veci braž nejako zodpovednejšie. a Ambie konečne s ním hovoril! bolo to krásne.

    a potom zasa to isté. ja viem, že Josh je proste taký, ale tie jeho výstupy a pády sa opakujú ako zaseknutá platňa. už to prestáva byť zaujímavé. celú druhú polku kapitoly som mala pocit, že dej stojí a že sa stále deje to isté. prepáč za úprimnosť, ale nechce sa mi znovu a znovu a znovu čítať, ako sa Josh opil.

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ja som si aj myslela že to bude škrípať. ale ubezpečujem, že to bolo zapotreby kvôli nasledujúcej kapitole :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tahle kapitola mě rozbrečela je mě moc líto Josha doufám že ta povídka nebude mít špatný konec.

    OdpovedaťOdstrániť