nedeľa 12. mája 2013

Better than love (Rozsudok) XIII.











Fandom: Originál
Žáner: Psychologické, dráma
Upozornenie: Homosexuálny vzťah, sex, vulgarizmy, násilie
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: rozpísané
Počet slov: 4491
Čo som počúval: Nepamätám si, je to napísané už dávno.


♣♣

Zdravotná sestra ktorá sa presvedčila, že v izbe je okno poriadne zatvorené sa nachvíľu zastavila pri kresle v ktorom Ambie sedel a díval sa von. Začal padať prvý skorý sneh. Nikto nečakal, že by von nasnežilo. Anglicko bolo svojou rýchlou zmenou počasia povestné. Len čo ustali búrky, spustilo sa chladné sychravé počasie ktoré zatienilo slnko na celé týždne. A teraz, padal prvý sneh.
„O pol hodiny príde za tebou doktor. Je tu však niečo čo ti musím povedať.“ Plavovlasá sestrička si povzdychla a položila mu ruku na rameno. „Prišlo ti predvolanie na súd.“
Ambie otočil pomaly hlavu hore. Prešiel očami skrz menovku ktorú videl už toľko krát a rovno do očí Dalii.
„Tvoja matka mi zakázala o tom hovoriť. Zažalovala Josha. Nejako sa jej nepodarilo ťa od toho ochrániť obhajoba podala návrh na tvoj výsluch.“  Dalia sa otočila dozadu k dverám pre istotu. Nechcela aby ju niekto počul. „Prosím nehovor svojej matke, že som ti to povedala. Mám rada svoju prácu.“ Stiahla mu ruku dole z ramena a odišla z izby. Dvere potichu zaklapli.
Chvíľu ešte sedel na svojom mieste a sledoval vločky. S povzdychom sa postavil a prešiel k stolíku pri posteli odkiaľ vzal mobil a usadil sa na posteli. Prvé dva dni, keď ho priviezli nemohol ani poriadne chodiť. Podlamovali sa mu kolená. Mal strach, že už nikdy neuvidí aj keď ho doktori ubezpečovali o opaku. Doktor z interného mu denne päťkrát opakoval, že bude úplne v poriadku ale chce to čas a zatiaľ si ho nechajú na pozorovaní. Mal túžbu sa doktora opýtať prečo tu musí ostať na pozorovaní, keď bude úplne v poriadku.
Lieky. To bolo presne to, prečo tu musel byť. Ich dávkovanie a lieky. Desiatky vyšetrení aby si boli istý že nemá vnútrolebečné krvácanie, alebo prasknutú lebku. Udrel sa príliš nesprávne a na nesprávnom mieste. To povedal internista. Slabý otras mozgu s dočasnou stratou zraku a reči.
Ako v dobe kamennej.
Napísal Keethovi krátku správu. Josh mu volal každý deň, písal mu správy, no na žiadnu správu ani telefonát mu nikdy neodpovedal. Nakoniec si Ambie mohol povedať, že to tak je správne. Josh potrebuje nový život bez neho. Pozbierať sa a začať od začiatku. Možno by mohol ísť domov do Írska, k svojej vševediacej matke.  
„Som tu.“ Ozvalo sa od dverí do ticha. Ambie otočil hlavu na vysmiateho Keetha s mobilom v ruke. „Skvelé načasovanie že? No,“ zatvoril za sebou dvere, „pýtaš sa čo sa to sakra deje?“ Keeth si povzdychol a otočil si kreslo, kde predtým sedel Ambie smerom k posteli. Usadil sa a založil ruky na hrudi.
Ambie pomocou grimás vyjadril čosi čomu Keeth vôbec nepochopil, takže si vzal svoj blok a napísal tam pár slov: Prišiel si sám?! Povedal som ti aby si sám nikam nechodil!
„Vieš... to je c?“ Poukázal na písmenko Keeth a vzápätí dostal blokom po hlave. „Myslel som, že môžeš rozprávať. Doktor vravel, že si urobil dosť pokrokov a že máš hovoriť a máš sa snažiť.“ Jeho poznámka dostala odpoveď opäť pomocou bloku ktorým ho Ambie pretiahol po hlave.
„Dobre, dobre,“ odkašľal si Keeth, „budem slušný.“ Usmial sa.
Ambie rozhodil rukami aby sa konečne vyjadril k veci.
„Nechápem čo myslíš tým, čo sa sakra deje? To vari nič nevieš? Si tu v celibáte? Myslím tým... predsa vieš, že Josha zažalovala tvoja matka za ublíženie na zdraví a teraz sa súdia a zakázala mu vstup k tebe do izby.“
Už niekde v polovici sa Ambie chytil za čelo a s ťažkým povzdychom. Pokrúti hlavou a rýchlo niečo napísal do bloku.
Keeth naklonil hlavu a prečítal nahlas: „Robíš si kurva zo mňa srandu?! Píšeš škaredo c.“ Len privrel oči keď znova dostal ranu po hlave. „Proste... Ambie, nehovor mi, že si o ničom nevedel, že ti matka nič nepovedala!“ Ako odpoveď, dostal pokrútenie hlavou.
„Ale to, že Josh k tebe nesmie vieš nie?“
Znova pokrútil hlavou.
„Čo sa to sakra deje?“ Nahol sa k nemu Keeth so šepotom. „Začínam mať čoraz väčší strach.“
Ambieho prst ho pichol do hrude a medovo hnedé oči ho chladne prebodli ako ľadové ostrie. Vedel veľmi dobre čo to znamená: nemáš chodiť sám.
„Ja viem, ale...“ rezignovane si povzdychol, „Josh je tu so mnou. Čaká na chodbe. Vážne nemôžeš hovoriť?“
Ambie zdvihol ruku a medzi prstami ukázal trošku. Mohol rozprávať, ale nechcel. Nie teraz a nie pred Keethom a nie takto. Nechcel otvoriť ústa a znieť ako pokazený gramofón ktorý chvíľu preskakuje potom stojí a nakoniec sa vypne skôr než by sa sám vyhodil von oknom.
„Už aby ťa pustili.“ Pousmial sa Keeth. „Bývam teraz u Josha. Písal ti správu, ale asi ho ignoruješ.“
Ambie nemo prikývol a pousmial sa. Položil ruku na Keethove rameno a povzbudivo mu ho zovrel. Chcel mu toho toľko povedať, ale spoliehal sa na reč tela a silu gest.
„Čo budeš robiť s tou obžalobou?“
Ambie uhol pohľadom a s povzdychom pohliadol von oknom. Hneď na to ukázal na seba, urobil z prstov ústa a nakoniec znázornil na svojej hrudi imaginárne prsia. Keeth to pozorne sledoval až vyprskol v hlasný smiech.
„Tchm!“ Vydal zo seba Ambie a buchol ho vankúšom po hlave.
„Ale, ale pacient nám rozhadzuje zariadenie.“ Vošla dovnútra Dalia s úsmevom. Ambie pokrútil hlavou a ukázal prstom hádžuc vinu na toho nevinne sa tváriaceho modela.
„O chvíľu príde doktor.“
„To je znamenie pre mňa aby som vypadol.“ Usmial sa Keeth. „Napíšem ti.“ Rozlúčil sa skromne. Doktor... nejaký doktor ktorý sa snaží prísť na to, prečo Ambie má rozprávať a nechce. Možno mu to vyhovuje, kto vie? On sa do toho absolútne nevyzná. Prešiel okolo doktora s prešedivenými vlasmi, ktorý zahol do Ambieho izby.
„Tak?“ Postavil sa z lavice Josh.
„Má sa celkom fajn. Len... nehovorí.“ Uhol pohľadom Keeth a radšej sa rozišiel po chodbe smerom preč z nemocnice.
„Nehovorí vôbec alebo, nechce hovoriť?“
„Myslím, že oboje. Neviem čo s ním je. Musel som odísť kvôli doktorovi.“
„Pane bože, pane bože, pane bože...“

         Max si bol istý ako skončí celá kauza hysterická matka vs. Josh. Mohlo to skončil len dvoma spôsobmi. Josh dostane nejaké prospešné práce, alebo bude úplne zbavený viny. Nezanedbal zdravotnú pomoc keď ju Ambie potreboval, takže ho nemôžu obžalovať ani zo zanedbania. Bola to čistá nehoda. Ani jedna strana nemá dôkazy o tom, že by šlo buď za akt náhody alebo násilia. Bol si však istý, že nech by bol Josh akokoľvek naštvaný, nikdy by nestiahol ruku na bábiku.
„S jeho matkou nie je niečo v poriadku.“ Vydýchol dym z cigarety.
Josh sa posadil k nemu na gauči a na stôl si postavil hrnček s kávou. Snažil sa vyžehliť si problémy ktoré si narobil v práci, ale vyzeralo to s ním skutočne bledo. Šéfová nechcela počuť žiadne ospravedlnenia a žiadne vysvetlenia jej neboli dostačujúce. Len kvôli tomu, že práve prebiehalo súdne konanie, ho nemohla zo zákona vyhodiť z práce. Ale vedel veľmi dobre, čo príde až padne posledná pečiatka a podpis sudcu.
„Ona bola vždy taká a čo sa rozviedla, zhoršilo sa to. Proste je to ten typ človeka ktorého nechceš nasrať a poštvať proti sebe.“
„Niečo ako Godzila?“ Opýtal sa Max keď si odklepal popol z cigarety.
„Skôr King Kong. Vylezie na vežiak a začne kričať po všetkých.“ Obaja sa zasmiali.
„Mali by sme sa pozrieť na Stewartovú.“ Opáčil Josh.
„Hovoril si s Keethom o tom vôbec?“
„Chcel som, lenže je zatvrdený. Nechce mi nič povedať.“
„Tak či tak, tá ženská je príliš bohatá a mocná na to, aby sa potkan ako ja jej staval do cesty.“ Zahasil cigaretu do popolníku a oprel sa pohodlne na gauči. Pred ním obraz s krajinkou.
„Furt lepšie ako zberateľ obrazov. Mimo to, označila ťa za svojho známeho.“ Otočil hlavu na neho Josh so skúmavým pohľadom. „Je niečo čo mi chceš povedať skôr než sa stane zo mňa írska fúria?“
„Aký som ja jej známy? Hovoril som s ňou dvakrát v živote a to bolo v tú jednu noc. Pretože mám tak skvelé srdiečko chcel som jej pomôcť a tebe dohodiť kšeft. Viem, že to nie je v tvojej náplni práce a jediné čo musíš robiť je odkupovať a usporiadať výstavy... ale nedalo sa jej odolať. Je ako nejaká ufónka s piatimi prsiami. Čumíš jej tam a prikyvuješ na všetko len aby si mohol čumieť dlhšie.“ Vyklopil zo seba naštvane Max.
„Blbí heteráci.“ Pokrútil hlavou Josh. Bolo vôbec možné byť naštvaný na človeka len preto, že je heterosexuál?
„Ty máš čo pindať, ešte pred nedávnom si spal s Loree.“
„A koho to bola vina?!“ Zvýšil hlas Josh.
„No tvoja! Keby si sa nedal zviesť, ty teploš...“ Vrátil mu rovnakou kartou Max.
„Trhni si!“
„Ty dvakrát!“
„Aké detinské!“ Urazene založil ruky na hrudi Josh.
„Naser si Irving!“ Buchol ho päsťou do ramena Max.
Po chvíľke chlapkania a nadávania si do rôznych ľudských odrôd s kadejakými titulmi, obaja sedeli pokojne znova vedľa seba a diskutovali o Stewartovej. Zadumene a s rúškom tajomna okolo nich padali rôzne nápady a domnienky. Keeth bol v pracovni kde pracoval na svojej tajnej práci. Nemal žiadny záujem im pomôcť, alebo len ich príliš ťažkú životnú skúšku uľahčiť.
„Chýba mi Ambie.“ Dopil svoju kávu Josh. Pohliadol na temné dno hrnčeka keď si zrazu spomenul, že niektorí ľudia veštia z kávy na dne šálky.
„Nehovor.“ Odvetil cynicky Max.
„Nemôžem si pomôcť. Chcem aby ten cirkus skončil. Chcem ho mať pri sebe.“
„Čo ťa vedia k tomu, že on chce byť pri tebe?“
„Nič, ale aj tak budem pri ňom.“
„Aby si si znova narobil problémy tým, že budeš ako hysterická päťdesiatnička naháňajúca kocúra a prizabiješ ho niekde o stolík.“
„To znie príšerne.“ Vnútri zaplakal a jemne si zhrýzol spodnú peru. „Toto ma bude prenasledovať dokonca života. Keby existoval nejaký spôsob ako všetko odčiniť.“
„No, vrhnú ti nejaké prospešné práce na pár týždňov.“ Mykol plecom Max.
„Ako toto pomôže odčiniť bolesť Ambiemu? Vari tam tie smeti niekde po ulici nahádzal on a ja ich budem odpratávať namiesto neho? Nedáva žiadny zmysel.“ Pokrútil hlavou Josh.
Tá túžba vletieť do nemocnice a skočiť Ambiemu okolo krku sa zväčšovala deň za dňom. Snažil sa bojovať proti svojej šialenej mánii ktorá sa opäť v ňom rodila. Chcel si udržať čistý štít skrz celé pojednávanie, ale ten fakt, že Ambieho matka bola za fúriu, ktorá ani neinformovala vlastného syna o súde, ho znepokojoval. S jeho ex-milencom sa začínalo niečo diať. Niečo čo chytil aby to využil a následne mohol zneužívať ďalej. Svoju traumu, svoje dočasné postihnutie, kedy mohol odmietnuť všetkých naokolo – spoločne s novinármi.
„Ja som právo nevymyslel.“ Postavil sa s povzdychom Max. prešiel k veľkému tabuľkovému oknu a pohliadol dole na ulicu. Sneh sa kopil a počasie sa rozhodlo neumúdriť a tak v jeseni už mali pár centimetrov snehu ktorý pokrýval chodníky.
„Mám o neho strach. Nemám dobrý pocit z toho, že je tam sám a jeho matka ktorej zjavne preskočilo... Nemal som odchádzať z nemocnice.“
„Josh,“ otočil sa na neho Max, „držíš sa dobre. Až skončí pojednávanie tak pre mňa za mňa sa tam vkradni skrz ventiláciu, ale dovtedy: NIE!“ Varoval ho rozumne Max.
„To sa ti ľahko povie.“
„Nie nepovie!“ Protirečil mu znova. „Nie je to tak, že bábiku nenávidím. Je to o tom, že ti chcem pomôcť a keď si to uvedomíš, tak jedine vtedy ak mi dovolíš ti pomôcť, budeš môcť schopný za Ambiem ísť. Rozumieš?“
Josh mlčky prikývol. Pevne zovrel čeľuste k sebe aby sa mu jazyk znova nerozviazal. Pre Maxa to bolo jednoduché povedať, ale pre neho ťažké spraviť. Opustiť milovanú osobu, nebyť schopný jej pomôcť... to bolo to, čo on musel urobiť, zatiaľ čo o tom Max len hovoril.

         Ambie sa zobudil s predstavou, že dnes uvidí blbý ksicht Maxa vo svojej izbe. Tie jeho šedé oči a špicatý nos. Zavalí ho tonou otázok na ktoré bude prikyvovať, alebo krútiť hlavou. Dal si zavolať svoju matku, ale tá sa neuráčila prísť, pretože veľmi dobre vie, o čo by sa jednalo. Nieže mal chuť na všetkých nakričať, mal chuť rozbiť nábytok. Presne hodiť niekomu ten stolík do hlavy.
„Nech sa páči páni.“ Otvorila dvere od izby Dalia. Dovnútra vošiel Max v slušnom čiernom obleku a ďalší chlapík v podobnom obleku. Starší, s okuliarmi a bradou.
„Rád ťa vidím v plnom zdraví bábika.“ Usmial sa Max.
„Osobné záujmy stranou, pán advokát.“ Upozornil ho druhý muž ktorého Ambie videl prvýkrát v živote.
„Nehovorte kolega. Mám pocit, že Vás ani nepozná. Zastupujete ho a on ani nevie, že ste jeho právnik.“
Ambie prekvapene otvoril ústa a jeho veľké, medové oči spočinuli prekvapene na Maxovi. Ukázal na právnika a potom na seba nechápavo.
„Ty fakt nemôžeš hovoriť hm?“ Zasmial sa Max. „A už vôbec nevieš čo sa deje. Tvoja matka je fakt... ako to slušne povedať...“ Usadil sa v kresle Max. Položil si spis na stôl a povolil si kravatu. Chvíľu sa prehŕňal notesom, keď dovnútra vošla ďalšia osoba. Žena v elegantnom obleku. Predstavila sa ako Tereza – zapisovateľka.
Toľko ľudí kvôli jednej výpovedi si Ambie nikdy nepredstavoval. Keby mohol opustiť priestor nemocnice tak radšej by šiel na súd, než aby sa mu tu nasánkovala trojica zmätkov.
„Bude to len zopár jednoduchých otázok ktoré táto slečna zapíše. Následne tvoju výpoveď notársky potvrdíme pretože máme tú skvelú moc notárstva.“ Zasmial sa Max. Stále nemohol odtrhnúť pohľad od Ambieho. Vyzeral inak. Nejakým zvláštnym spôsobom nevinne a chlapčensky, aj keď vek ktorý mal rozhodne chlapčenský nebol a jeho telo tiež nie. Lenže tie veľké oči zmätené, bledá tvár a strapaté vlasy. Čím viac sa nad tým Max zamýšľal, tým dlhšie a intenzívnejšie čumel na Ambieho ktorý nakoniec po ňom hodil vankúš – predsa nebude stávať kvôli Maxovi z postele.
„Dobre teda.“ Vzal zo zeme vankúš ktorý ho trafil do ramena. Postavil sa a vrátil ho Ambiemu na posteľ, čo zaskočilo samotného Ambieho, pretože čakal že mu ho hodí skôr do hlavy.
„Prvá otázka,“ odkašľal si Max, „vedel si, že tvoja matka podala trestné oznámenie za ublíženie na zdraví na Josha?“
Ambie počúval každé slovo pozorne. Po otázke pokrútil hlavou. Zapisovateľka napísala do špeciálnej zápisnice slovíčko nie.
„Keby sa ťa opýtala, či chceš podať oznámenie na Josha, súhlasil by si?“
Opäť Ambie pokrútil hlavou.
„Trváš na tom, že tvoje zranenie bolo spôsobené náhodou?“
Ambie prikývol horlivo.
„Takže Josha neobviňuješ z tvojho zranenia?“ Max sa pousmial keď Ambie znova pokrútil hlavou.
Druhý právnik – žalobca ktorému sa zjavne nepáčilo čo sa tu odohráva si odkašľal a pripravil si vlastné otázky.
„S dovolením.“ Prešiel si otázky očami a začal sa pýtať; „Keby bolo Vaše zranenie s následkami trvali by ste stále na tom, že je obžalovaný nevinný.“
„Námietka!“ Zasmial sa Max, „znie to príšerne bez sudcu ale... toto je špekulácia... seriózne kolega.“ Pokrútil hlavou Max.
„Dobre, opýtam sa inak. Ste si istý, že Vaša reč sa Vám vracia?“ Pohliadol na neho žalobca.
Ambie prikývol.
„Vaša matka Vás chce obraňovať. Zmienila sa mi, že sa kedysi stal medzi Vami a obžalovaným nejaký incident násilný?“
Max otočil hlavu na žalobu. Chcel niečo povedať, no len si preložil jazyk na okamih a zatvoril ústa.
Ambie sa zamračil čo značilo, že sa zamyslel. Ubiehali okamihy a potom zdvihol prst hore. Vzal blok a začal do neho písať.
„Ambie toto robiť nemusíš. Nemusíš písať. Mal si odpovedať áno alebo nie.“ Ozval sa Max.
O chvíľu Ambie dopísal a otočil zápisník na ich stranu. Stálo tam: Pomáhal som Joshovi u nich doma na záhrade so zberom jabĺk. Josh je alergický na osy a keď mi držal rebrík preletela okolo neho osa a on začal panikáriť. Utiekol a ja som spadol aj rebríkom. Max lúštil písmenka a snažil sa rozlúštiť aj slovo. Prstom ukázal na slovo ktoré nevedel prečítať. Ambie sa usmial a pohliadol zhora na svoj rukopis.
„Čo je to za slovo? Pryed?“
Ambie si povzdychol. Položil notes na stehná a začal mávať rukami.
Fly.. jasné...“ Rozosmial sa Max keď si predstavil tú scénu ako Josh začal vrieskať na celú záhradu keď za ním letela maličká osa. „Jaj.“ Otrel si slzu z kútika oka.
Žalobcovi to ale veľmi vtipné neprišlo. Niečo si zapísal a pokrútil hlavou. „Vaša matka mi povedala iný príbeh. O tom žiarlivom záchvate ktorý obžalovaný dostal keď Vás udrel.“ Pohliadol na Ambieho od svojho poznámkového bloku do ktorého ťukal perom.
Ambiemu sa v očiach zotmelo. Okamžite pokrútil hlavou.
„No,“ vydýchol si Max, „zdá sa, že pani Rayová podala krivú výpoveď?“ Naznačil Max.
„Pán Ray, nemusíte obžalovaného kryť.“
„Pochybujem, že ho kryje. Ambie je ten posledný kto bude Josha kryť. Prosím... kolega sám dobre viete, aký je tento prípad nafúknutý. Je to hlúposť. Rozmar ublíženej matky... s prepáčením.“ Pohliadol na Ambieho Max.
Zapisovateľka ticho sedela na stoličke ktorú tam priniesla predtým Dalia a načúvala.
„Ja viem kolega.“ Oprel sa pohodlne obhajca, „ale snažím sa robiť svoju prácu.“
„Navrhnite jej zmierenie. Nemá to zmysel. Josh dostane nejaké vpp na dva mesiace. Takto obaja vieme, že ak to pôjde mierovou cestou, tak sa bude môcť Josh o neho postarať. Ak bude niečo potrebovať priniesť alebo vybaviť.“
„Už som to pani Rayovej ponúkal. Zdráhala sa a trvala na tom, že Josh je... no... neviem. Akoby ho chcela dostať do väzenia.“
„Ambie nemá trvalé následky. Josh nezanedbal zdravotnú starostlivosť, výpoveď je jasne podaná ako nehoda. Čo viac chce?“ Nechápavo a zúfalo pohliadol Max hore do stropu.
„Ahm.“ Odkašľal si Ambie aby upozornil na seba. Zdvihol prstík na znamenie aby vydržali a začal písať znova do notesu.
„Mimo záznam.“ Otočil sa na zapisovateľku Max.
Ambie písal celkom dlho pretože sa snažil písať úhľadne ale akosi sa zdalo že po tom otrase mozgu jeho písmo zlyhávalo ešte viac. Prichytil sa pri tom, že sám po sebe nevie prečítať, čo nebolo príliš pozitívne poznanie.
Moja matka to myslí dobre, ale vždy ma preskočí keď sa snaží rozhodovať o mne. Čo je divné pretože, to nedáva zmysel ja viem. Porozprávam sa s ňou o tom.“  Prečítal nahlas Max. Konečne bol schopný prečítať všetky slová tak ako sa patrí.
„Porozprávaš? Ambie povedz niečo.“ Zasmial sa protivne Max.
Ambie mu odpovedal pomocou prostredníku.
„Keď sme pri tom, čo znamená meno Ambie?“ Opýtal sa zrazu žalobca. „So ženou čakáme syna a neviem sa rozhodnúť aké meno mu dáme.“
„Vám sa páči jeho meno?“ Ukázal Max na Ambieho a Ambie zase na seba prekvapene. „Robili si z neho srandu na základnej škole kvôli jeho menu. Volali ho Amba-baba. Ambie znie žensky nezdá sa Vám?“
„Tak troška.“ Priznal v rozpakoch obhajca a rukou si prešiel vzadu po krku. „Ale je to pekné meno.“
Ambie sa usmial a otočil stránku na notese kde napísal: „Nesmrteľný.“ Prečítal žalobca s úsmevom.

         Josh bol celé posledné pojednávanie niekde úplne mimo. Ann zazerala a prebodávala ho ešte horším pohľadom. Maxovi hral na perách úsmev. Dokázal to uzemniť, uzmieriť dve strany je vždy najlepšia výhra. Dostane svoj plat a šlo to ako po masle. Už keď bral ten prípad, vedel, že ho vyhrá.
„Súd je rád, že obe strany dospeli k mierovému rozsudku. Dohoda je teda stanovená na tridsať dní verejnoprospešných prác ktoré stanový prokuratúra a dohoda o potrebnej starostlivosti Ambieho Raya ktorú ponúkol Josh Irving.“ Sudca odložil papier s rozsudkom.
„S tým posledným som nesúhlasila.“ Povedala potichu smerom k svojmu právnikovi Ann.
„Ale Ambie áno. S tým je nič neurobím a Vy tiež nie.“ Odvetil jej s myknutím pliec.
Josh zaklonil hlavu a ruky založil za ňu s úsmevom.
„Pre teba je to skôr odmena a pre Ambieho trest. Neviem prečo s tým súhlasil aby si sa okolo neho motal.“ Zložil si papiere do aktovky Max.
„Pretože mám svoje kúzlo a on je obeť o ktorú sa musím postarať.“ Postavil sa Josh a rozišiel sa po jeho boku von zo zasedačky.
„Si tak citlivý a pozorný.“ Pokrútil hlavou s cynickým tónom v hlase Max keď nastúpili spolu do výťahu. „Ann ťa nebude mať o moc radšej než krtko betón.“
„Ja viem.“ Odvetil bez úsmevu Josh.
„Zrejme pôjdeš hneď za bábikou aby si jej oznámil správu ktorú už dávno vie a pokúsiš sa to s ňou osláviť čo ti nevyjde. Pošle ťa zrejme po nejaké ovocie na kraj Birminghamu a ty sa nestihneš vrátiť do konca návštevných hodín, takže budeš smutne pochodovať pred nemocnicou a v mene lásky sa dožadovať vstupu dovnútra.“ Výťah cinkol a Max sa okamžite rozišiel smerom preč zo súdu. Josh ho s radostným úsmevom nasledoval.

         „Ahoj.“ Pozdravil ho Adam do ticha izby. S úsmevom zatvoril za sebou dvere a prešiel ku kreslu kde sa usadil. „Vieš, že nemusíš byť v posteli celý čas.“
Ambie mykol plecami. Nebol ani prikrytý. Len ležal na posteli s nakopenými vankúšmi na sebe. Mal obyčajné pyžamo ktoré mu doniesla matka. Čisto biele bez jediného vzoru. Nohavice a tričko. Vedľa neho ležala hrubá knižka a na stolíku zápisník s ceruzkou.
„Doktor ma poveril tým, aby som ťa prinútil rozprávať. Vraj nechceš hovoriť s nikým iným, než s logopédom. Čo sa deje hm?“
Ambie vzal zo stolíku zápisník.
„Prečo mi to nepovieš?“ Povzdychol si Adam a nahol sa bližšie k Ambiemu aby si prečítal jeho odkaz, „ešte mi to veľmi nejde. Snažím sa, ale je to trápne.“ Pohliadol mu do medovo hnedých očí a usmial sa. „Určite nie Ambie. Čím viac budeš rozprávať tým rýchlejšie sa zlepšíš.“
Pokrútil hlavou a odložil zápisník na bok. To prvé čo urobí až odíde z nemocnice bude to, že sa pôjde dať ostrihať. A čo jeho reč? Mal  by hovoriť, ale hanbí sa pretože mu vypadávajú slová a občas príliš dlho premýšľa nad tým ako má čo vysloviť.
„Ale no. Chcem počuť tvoj hlas. No tak...“ Pohladil ho po ramene Adam na čo sa mu dostalo len hanblivého ošitia od Ambieho ktorý odvrátil hlavu. „Ale no tak hádam sa ma nehanbíš. Ambie viem, že to robíš naschvál. Musíš so mnou hovoriť a nevykrúcaj sa kadejakými tváričkami.“ Prisadol si k nemu na posteľ. Prstami zbehol po Ambieho predlaktí do dlane a zovrel mu nežne ruku. „Viem, že so mnou chceš ísť na rande... ale ak nič nepovieš...“
Ambie zdvihol zrak a pohliadol do Adamových hnedých očí. Ako mu to napadlo? To je tak predvídateľný? Možno už to rande nechce a možno stále len niečo potláča a podsúva to niekam pod dvere preč od seba.
„Nepôjdeme spolu na rande. Nemôžem byť s niekým kto so mnou odmieta hovoriť.“
Ale on neodmieta! Teda odmieta, ale nie schválne. Nechce koktať a zadrhávať sa pred ním ako malé dieťa, ktoré sa učí práve rozprávať. Až bude úplne v poriadku zase, tak bude hovoriť toľko, že ho Adam bude zastavovať, že príliš veľa hovorí.
„Dostaneš pekný bozk, ak mi povieš niečo pekné.“ Nahol sa mu k tvári s úsmevom Adam.
„Len cez moju mŕtvolu!“ Zvolal od dverí naštvane Josh. V očiach mu horeli plamene nenávisti ktoré sa snažili spáliť Adama do kosti. Ten, kto však zrušil tú malú medzeru medzi nimi, bol Ambie. Spojil ich pery v bozk. Dokonca odchýlil pery a vtiahol na okamih Adamovu hornú peru medzi svoje.
„Dobre, budem sa hrať, že som to nevidel.“ Odvrkol Josh ešte pomerne pokojne.
„Mh...“ Vzdychol Adamovi do bozku a keď sa mihol medzi nimi jazyk, Josh k ním prešiel a odtrhol Adama od neho. „Preč! Vypadni! Zmizni!“ Začal ho strkať von.
„Upokoj sa!“ Odsunul ho Adam od seba, „čo máš za problém?“
„Ambie je môj problém!“
„Vážne? Ale bozkával mňa nie teba, tak zrejme máš ty vypadnúť.“
Josh sa na okamih cynicky zasmial, „ani náhodou.“ Úsmev mu opadol z tváre. „Skús ma odtiaľto vyhodiť.“ Zatvrdil sa a ruky založil na hrudi.
„Nič nie je smiešnejšie než patetický EX-MILENEC!“ Zdôraznil mu pohŕdavo Adam. „Prídem zajtra zlato, kedy tento maniak bude niekde inde.“
„To sa nestane!“ Zvolal za ním Josh a zabuchol dvere. „Ja ti dám volať ho zlato.“ Otočil sa na Ambieho ktorý sa otočil od Josha a vzal si svoju knižku. „Ja viem, že si mi to urobil naprotiveň! Inak by si ho nepobozkal. Dobre, to mám za to!“
Otvoril si knižku na záložke a ďalej ignoroval Josha ktorý stál pred ním so založenými rukami ako sudca. „Ale strčiť  mu do úst jazyk je už moc!“ Sadol si k nemu na kraj postele.
„Ambie, konečne som pri tebe.“ Usmial sa a pohladil ho po ramene. „Vyzeráš dobre. Skoro by som povedal, že lepšie než obvykle. Tak odpočinuto.“
Byť ignorovaný nebola Joshova silná stránka. Snažil sa trpezlivo dívať na Ambieho s jeho ľahostajným výrazom na tvári. Zhlboka si povzdychol a pohliadol si do dlaní. Zrejme každý už hovoril s doktorom, ktorý mu oznámil, že Ambie môže hovoriť a mal by hovoriť čo najviac. Vytiahol z doktora dokonca aj to, že Ambie sa proste hanbí hovoriť a jeho logopéd je jediný s kým hovorí.
„Nejde mi to do hlavy.“ Vzal, alebo skôr vytrhol Ambiemu knižku z ruky Josh. „Prečo nechceš hovoriť so mnou. Žili sme spolu tri roky. Troje Vianoc, troje narodenín... zažil som hádam... prečo sa hanbíš predo mnou?“ Prelistoval knižku letmo a znova ju zatvoril.
Ambie sa od neho otočil a vytiahol sa celý do postele.
„Čo sa stalo? Ambie vieš, že ak je niekto na tomto svete, kto sa ti v živote smiať nebude, som to ja. Viem, že si stratil svoju dôveru vo mňa. Možno ti to dokonca vyhovuje, že nemusíš s nikým hovoriť a to by som chápal. Občas je mlčať zlato.“ Odložil knihu na stolík a nahol sa k Ambiemu. „Budem k tebe chodiť každý deň, tak prosím nezakazuj mi to.“
To sa zdalo byť ešte strašidelnejšie. Josh každý deň v tejto nemocnici. O pár dní ho aj tak pustia domov a on bude dochádzať za logopédom po svojich aby mu pomohol s rečou. Vzal blok a začal naň písať.
„Tak aby som to aj prečítal dobre? Tvoj rukopis nebol nikdy príliš krasopisný a ukážkový.“
Joshovi sa dostalo krátke zazretie, ale maličký úsmev ktorý vybehol v Ambieho kútiku nezaznamenal. Josh poznal jeho písmo, vedel skôr než si šiel niečo prečítať, že to dopadne katastrofálne. Vedel o ňom viac než ktokoľvek iný a to mu prinášalo istý pokoj v duši a v mysli.
Podal mu svoj blok.
Aký trest si dostal?“ Josh si povzdychol. „Ty si si tak istý, že som dostal trest. To je nepekné od teba.“ Sklonil hlavu. Ambieho buchol do ramena aby nezahmlieval a prestal byť teatrálny.
„Dobre. Mierová cesta bola taká, že som dostal tridsať dňový trest a povolenie sa o teba starať.“ Usmial sa žiarivo.
Ambie ukázal na seba a potom buchol znova Josha do ramena a stehna. Pokrútil hlavou a hodil do neho blok. To samozrejme Josh pochopil správne, že s tou druhou vecou vo verdikte nie je spokojný.
„Nerozčuľuj sa. Súhlasil si. Ak chcem aspoň z časti napraviť to, čo som zapríčinil, tak komu inému by som mal pomáhať ak nie tebe?“ Usmial sa na neho Josh. Pohladil ho po ramene a sklonil po krátky bozk na líce, ale jeho plán zhatil vankúš, ktorý Ambie predsunul pred seba a tak do neho Josh zaboril tvár. „Skvelé.“ Zamrmlal do bieleho vankúša a odtiahol sa. Na tvári mu však stále hral úsmev.
„Priniesol som ti niečo. Má to sestrička tak to prinesiem.“
Josh si myslel, že Maxove obavy o tom, že ho pošle Ambie po ovocie na druhú stranu Birminghamu, boli oprávnené. Preto po ceste kúpil dve broskyne, dva jablká a jeden banán. Úplne divná číselná kombinácia ovocia. Nechal si ovocie umyť pri sestričke.
„To je pre teba.“ Podal mu ovocie v malej keramickej miske, ktorú sestrička prepožičala. 

2 komentáre:

  1. Krása♥
    Mierová cesta. Napokon, fakt to bola nehoda. Je dobre, že sa Ambie zotaví, ale to jeho nerozprávanie je celkom zaujímavé. Dodáva kapitole nádych tajomna.

    Ako vždy, páčili sa mi nenapodobiteľné hlášky typu:
    "Až skončí pojednávanie tak pre mňa za mňa sa tam vkradni skrz ventiláciu, ale dovtedy: NIE!“

    a tiež:
    „Dostaneš pekný bozk, ak mi povieš niečo pekné.“ Nahol sa mu k tvári s úsmevom Adam.
    „Len cez moju mŕtvolu!“ Zvolal od dverí naštvane Josh.

    Musím pripustiť, že Adama mám asi tak rada ako Josh. Pripadá mi ako taký votrelec. Ale aspoň je o zápletku viac.:)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ohohohohohoho :3
    Josh sa ide starat o Ambieho? :3 cucham cucham milostne pletky :D dufam, ze znova skoncia spolu. ich to tak pritahuje k sebe velmi. som velmi zvedava na ich vztah a co este vytasis ohladom Keetha :O:O
    zo zaciatku by som Josha zabila, hoviedko jedno ale teraz proste :D ako ochranuje Ambieho aj ked sa snazi vsetko pokazi ale neprestane sa snazit a jednoducho co na to povedat :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť