pondelok 11. marca 2013

Better than love (Ako to bolo) X.











Fandom: Originál
Žáner: Psychologické, dráma
Upozornenie: Homosexuálny vzťah, sex, vulgarizmy, násilie
Veková prístupnosť kapitoly: 18+
Stav: rozpísané



♣♣
„Čo zase robíš?!“ Zvolal naštvane Josh smerom do kuchyne. Začul rachot a potom len cengot aký vydáva sklo keď sa rozbije. Chvíľu stál medzi dverami od kúpeľne s kefkou v ruke, ústami od pasty a uterákom okolo bedier a keďže sa neozval žiadny pádny argument prečo v kuchyni riadi zrejeme švihnutý poltergaist, vyšiel z kúpeľne úplne a rovno do kuchyne.
„To je tretí pohár. Seriózne, Am, za chvíľu mi tu všetko rozmlátiš. Kde budem bývať? V črepinách? To je už dvadsať jedna rokov nešťastia.“
„To sa hovorí o zrkadle. Črepy zo skla prinášajú šťastie.“ Oponoval mu mladý spisovateľ a zamietol rozbitý pohár.
„Am, ja som tu po opici a dokážem udržať pohár, ty... to máš z toho absťáku... máš absťák.“ Poznamenal dôležite Josh a skutočne sa tak začal aj cítiť – niečo v ňom mu hovorilo, že prvýkrát má možno navrch. Možno.
„Nie, ja to robím naschvál. Prajem ti šťastie, takže ti rozbíjam poháre.“
„A čo takto keby si si rozbíjal svoje.“ Založil ruku v bok Josh. Druhou rukou, v ktorej držal kefku ukázal na kôš v ktorom našli svoje miesto na večnosti už tri poháre.
„Idiot, to boli moje poháre. Dobre si pamätám ako som ich kupoval...“
„No, ale kupoval si ich pre nás.“
„Tak asi potom nie sú ani tvoje ryšavec.“ Obránil sa Ambie.
„Takže budeme mať obaja šťastie?“
„Ja určite ty nie.“
„Čo som zase urobil?“ Zúfalo zaklonil hlavu Josh. Keby mohol, tak by si poplakal nad svojim životom a čo sa z neho stalo.
„Bež si umyť tie zuby a obleč sa!“ Popohnal ho Ambie. „Prechladneš.“
„Ale mamiii!“ Natiahol Josh a nechal sa odstrkať do kúpeľne. „Dnes mám dôležité stretnutie v práci a nechce sa mi.“
„Je sobota.“
„No však práve v sobotu mať schôdzku  v práci, ani mi za to nepriplatia.“ Vložil si zubnú kefku späť do úst a dokončil svoju rannú hygienu veľmi rýchlo – len pár šuchnutí po zuboch.  
Zhodil zo seba uterák a obliekol si čistú spodnú bielizeň. Posledný pohľad do zrkadla mu napovedal, že možno klient o ňom nebude mať valnú mienku. Ale po pravde, čo očakáva od klienta, ktorý sa chce stretnúť v sobotu? Sám nemôže byť úplne normálny, alebo aspoň sociálne zžitý s ostatkom sveta ako ho on pozná. Keď vyšiel Josh strednú školu, tak prisahal na prázdnom hrobe svojej matky, že nikdy nebude pracovať v sobotu.
A on pracoval. A nie jednu. Pretože počas vysokej školy si privyrábal ako poslíček. A poslíčkovia pracovali v sobotu. Josh sa zľakol, či jeho matka náhodou neumrela a nespadla do toho – zatiaľ prázdneho hrobu.
„Nezabudni, čo si mi sľúbil Ambie.“ Vošiel do spálne kde posedával na posteli Ambie a prezeral si akési papiere. Joshovi to začínalo byť akosi jedno, že sa mu kutre v práci aj keď jej nerozumie. Však čo je na tom zlé, keď jej nerozumie? Nič. Ale na druhú stranu.
„Ak vôbec prídeš domov zo schôdzky.“
„Prídem!“ Zamračil sa na neho Josh a obliekol si čistú, bielu a dokonca vyžehlenú košeľu.
„Tak ak prídeš a pekne triezvy, vezmem ťa za Keethom.“
„Samozrejme, že prídem triezvy. A nie kvôli tomu...“ Stiahol si z držiaku kravatu s modro čiernym vzorom a prešiel k Ambiemu. Kravatu si prehodil okolo krku a sklonil sa k nemu. „Povedal som, že budem poslušný a slušný.“
„Ale mal by si to robiť kvôli sebe.“ Pohliadol mu do zelených očí.
Chvíľu obaja mlčali, kým si Josh pred neho nedrepol. Ruky položil na jeho kolená a jemne sa usmial. „Viem a snažím sa to robiť pre seba, pre teba...“
Pre nás.

„Prečo?! Prečo?!“ Sklonil sa k nemu blondiak a vzal mu náhlivo tvár do dlaní. „Prečo?!“ Šepol vystrašene. Zelené oči sa zaliali kalným povlakom.
„Už ich nemám...“ riekol chladne Ambie. Ruku položil na ostatky jeho prívesku. Zaryl prsty do trávi a zeme a chvíľu ostal bez pohybu sedieť.
„Prečo ti to urobil?“ Pritiahol si svojho milenca do náruče a pevne objal jeho chladom chvejúce sa telo. „Nerozumiem tomu! Si jeho syn. Jeho jediný, drahocenný syn.“ Snažil sa Ambieho utíšiť. Vedel, že vnútri v ňom prasklo srdce. Bolo to prvýkrát a možno posledný. Drahocenné srdce, ktoré už nikdy nebude vyzerať tak ako predtým. Jazva je zvláštna vec. Možno časom zmizne – ale zo závisí od hĺbky rany. A rany na srdci bývajú málokedy povrchové.
„Ambie.“ Položil si hlavu na jeho rameno Josh. Jemne sa s ním začal hojdať dopredu a dozadu ako s malým dieťaťom. „Nezáleží na tom, netráp sa pre to. Ja tu budem vždy. Do konca tvojho života budem na tvojej strane, nech sa stane čokoľvek.“
Ten kus špagátu a guľôčky boli pre neho dôležité. Rovnako ako je dôležité pre dieťa aby mal otca. V ich rodine kolovala tradícia, kedy otec predával svojmu dieťaťu rodinný šperk. Hneď po narodení dostal tento strieborný prívesok s listom. Teraz bol tomu koniec.
Povedal mu tým; už nie si viac môj syn. Nepoznám ťa.
Akoby z neho mohol päsťami vymlátiť to, kým je! Akoby kopanec mohol všetko zrovnať podľa jeho predstáv. Lepšie ako sa pokúsiť niečo urovnať a napraviť, je na to zabudnúť, zahodiť to a pošliapať.
„Nenávidí ma...“ emócie konečne našli cestu von z jeho tela. Slzy mu stiekli po tvári dole. Pevne ich zovrel pri pokuse zastaviť sám seba od emočného kolapsu, ale márne. Ako rozbehnutý vlak, bude trvať ešte veľmi dlho kým bude môcť zastaviť.
„Ale ja ťa milujem. Všetko čo robím, robím pre nás, nie pre neho. Pre nás.“

         Musel priznať, že si Ambieho dom predstavoval hocijako. Ako nejakú divnú kocku so strieškou, alebo ihlan, či nejakú vesmírnu loď. Možno vlastnil drevenicu, alebo tehlovú rakvu- príšerný starý dom z tehál. Nebolo to ani jedno. Nakoniec obyčajný dvojposchodový dom s garážou a záhradou musel Joshove zvedavé oči uspokojiť.
„To si si mohol dovoliť zo svojho platu?“
„Nemám plat.“ Zabuchol za sebou dvere od auta Ambie. „Proste... dostávam peniaze.“
„Ako platíš dane?“
„Josh!“ Pretočil očami Ambie, „tak ako som ich platil doteraz.“
„Neviem ako si doteraz platil dane.“ Zvedavo a zároveň podozrievavo sledoval Ambieho až k vchodovým dverám, ktoré odomkol. Žiadna odpoveď? To je ešte podozrivejšie. „Kto ti robí dane? Najal si si niekoho?“ Vošiel za ním do domu. „Máte mačku?“
Ani nevedel ktorá otázka bola viac otravnejšia. Ktorý normálny človek sa zaujíma o dane v neúčtovnom období? Jeho matka je ekonómka a keď príde na reč o daniach, schová sa za knihu s daňovými zákonmi. Dane musia mať nejaké poriadky, hovorila dôležito, inak by sme si zdanili aj pozdrav!
„To nie je naša mačka. Chodí sem od susedov.“
„Žiadnych tu nevidím.“
„Sú za tými stromami tam a poď dovnútra už konečne.“ Potiahol Josha za rukáv aby nestal medzi dverami. Aj tak to prináša nešťastie stáť jednou nohou vnútri a druhou vonku.
Než sa vyzul rozhliadal sa po predsieni. Pár obrázkov na jemne žltej stene. Žiadne krikľavé farby. Stolík a ikebana ako dekorácia. Parkety  z tmavého dreva. Obloženie bolo naopak zo svetlého dreva a miestami na úzkych pásoch steny boli vkusné tapety s ležérnym vzorom. Celý dom pôsobil príjemným a hrejivým dojmom. Žiadne temné kúty, žiadne zaprášené spomienky o ktoré by sa človek dennodenne potkýnal tak ako Josh každé ráno.
„Úžasný nábytok. Všetko ti ladí. Koľko si vôbec dostal peňazí za Slávika?“  Opýtal sa zvedavo a vzal z poličky nad kozubom fotku Ambieho rodičov.
„Si nejaký zvedavý.“ Otočil sa na neho Ambie a zaklapol zapnutý notebook. Keeth musel byť doma  počuť ich inak nebýva notebook zapnutý. Hlavne je zaheslovaný a heslo poznajú len oni dvaja. Kto iný by to bol? Nikto tu predsa okrem nich nebýva, len mačka sa príde občas najesť alebo napiť.
„No, to vieš.“ Usmial sa nevinne Josh. „Kde je Keeth?“
„Hm?“ Objavil sa vo dverách od kuchyne spomínaný. V ruke držal hrubú knižku a svoj pohľad presmeroval z Ambieho na Josha. Takto sebe navzájom venovali pár priamych  a zvedavých pohľadov. Josh ho videl len z fotky.  Aj to bola fotka obrazu kde bol Keeth namaľovaný. V skutočnosti, vlastne vyzeral...inak. Tá fotka musela byť stará aspoň dva roky, tri, možno rok, to netušil, ale na obraze rozhodne vyzeral mladší než v skutočnosti bol.
„Dávate fráze: čumia ako vrany nový význam.“  Presekol ticho Ambie.
„Tak to je tvoj frajer? Je škaredý.“ Poukázal na Keeth na Josha.
„Nie je to môj frajer.“ Odpovedal pokojne Ambie a vytiahol z chladničky škatuľu s pomarančovým džúsom.
„Nie som škaredý!“ Musel sa obrániť sám Josh.
„To je subjektívny názor.“ Prešiel okolo neho Keeth s pohľadom do neho zabodnutým. Od hlavy po päty si ho prehliadal ako nejakého ufonca, ktorý priletel z Jupiteru a pri tom sa zastavil na Marse aby nabral ešte viac ufónskej obludnosti.
„Správne! A môj subjektívny názor,“ začal celkom vážne Josh, „môj subjektívny názor je taký, že môj subjektívny názor na tomto mieste,“ ukázal na podlahu šachovitého vzoru, „znie tak, že si drzý a nevychovaný!“ Spokojný sám so sebou založil ruky na hrudi.
„Čakáš, že sa k tomu vyjadrím?“
„Dobre, prosím, neprišli sme sa tu hádať.“
„Správne, ale trocha rešpektu k starším by si mohol preukázať, že?“ Poukázal Josh.
„Dosť!“ Zastavil reakciu najmladšieho v miestnosti Ambie. „Až tu nebudem, tak si trebárs skočte po krku ako chcete.“ Sadol si za stôl a napil sa svojho džúsu. „Josh s tebou chce hovoriť.“
„A o čom? Prečo? Po tak katastrofálnom začiatku si myslíš, že ti niečo prezradím? Odkiaľ vôbec si?“
„To znelo tak neuveriteľne protivne.“ Pokrútil hlavou Josh. „Fakt...“ Musel sa od neho odvrátiť. Tak pekná tvárička s jedovatým jazykom – to mu pripomínalo ďalšiu osobu ktorá s vyskytovala v kuchyni – Ambieho. Obaja rovnakí! Pekné tváričky s jedovatými jazykmi. Za čo toto má? Komu čo urobil že musí mať takú smolu? Všetci ho berú ľahkú váhu, čo povie Josh tak to si netreba všímať.
„Josh, prosím.“ Venoval mu pohľad Ambie. „Chcel si s ním hovoriť, tak s ním hovor.“
„Ale ja s ním nechcem hovoriť a o čom vôbec?“  Naštvane na nich pohliadol Keeth. Niekde hlboko vnútri, mu jeho vedomie hovorilo, že ho Ambie vlastne zradil. Doviedol tu tohto človeka, ktorému prestal veriť a očakáva, že sa mu s plnou dôverou vyzná?
„Sľúbil som ti pri tom našom rozhovore, že ti pomôžem, a urobím čo bude v mojich silách aby som zistil čo sa deje.“  Usadil sa oproti Ambiemu a pohliadol na Keetha. „Prosím,“ pohliadol na neho, „Ambie mi to nepovie ani za nič. Buď mi to povieš ty...“
„Čo s tým príbehom môže urobiť nejaký predajca obrazov?!“
„Nie som predaj... dobre... nenechám sa vyprovokovať.“ Rezignoval Josh.
Nastalo príšerne trápne ticho ktoré sa rozlialo všade okolo. Dokonca bolo počuť aj mačku ako ťapká pazúrikmi o podlahu. Inokedy tak tiché stvorenie bolo teraz počuť akoby niekto hádzal tehly o stenu.
„Môj najlepší priateľ, je právnik, ak sa niečo stalo, dokážeme ti pomôcť.“
„Kvôli čomu?!“ Zvolal naštvane.
„Keeth!“ Napomenul ho Ambie úplne pokojne. „Tá ženská, Joshovi nedá pokoj. Zaplietol sa do toho nechtiac.“
„Prečo si neriešite svoje problémy a nevykašlete sa na mňa?!“ Oboch ich spražil pohľadom. Prešiel okolo Josha a o pár sekúnd bolo počuť len buchnutie dverí na poschodí. Mačka preťala svojim vrnením trápne ticho, ktoré mohlo znova nastať a určite by aj nastalo.
„Takto som si to nepredstavoval.“ Priznal po chvíľke Josh.
„Bude na ňom či ti to povie. Je to jeho príbeh.“
„Ale z časti aj tvoj... o tom obchode, o tom výklade. Ambie!“ Nahol sa nervózne k nemu, „trháš ma! Naťahuješ, ja to nevydržím navždy. Točím sa v tom príšernom víre už príliš dlho! Do toho Max ktorý sa začal divne chovať. Tá ženská a šialený Sanderz!“ Bol by prisahal, že videl v očiach svojho bývalého milenca akúsi podivnú ľútosť. Možno by mu to rád bol prezradil, ale teraz mlčal a bol presvedčený, že pokiaľ sa Keeth nevyjadrí sám, nikdy sa to nedozvie.
„Môžem ti povedať moju časť príbehu.“
„Dobre,“ odtiahol sa Josh, „konečne sa niekam dostávame.“
„Fajn,  ale nie tu.“

         Pracovňa bola typickou miestnosťou niekoho kto potrebuje mať priestor pre seba a hlavne potrebuje aby ho nikto v ňom nerušil. Jedna stena bola postavená ako knižnica. Rady zrovnaných knižiek boli všetky otočené správnou stranou okrem jednej jedinej úplne na vrchnej poličke vľavo.
„Prečo máš tú knižku naopak?“ Okamžite si všimol knižku naruby.
„Nedočítal som ju.“
„Preto je naopak?“
„Je to sprostosť.“
„Tá kniha?“
„Nie, asi sa bavíme o rebríku.“ Pokrútil hlavou Ambie a sadol si do čierneho kresla.
„Vieš, pamätám si, ako si knižky neprečítal ale založil si ich správnou stranou.“ Otočil sa od knižnice Josh. Pohľad mu padol na kôpku papierov ktoré stáli vedľa notebooku a tlačiarne.
„No, ale táto je výnimočná. Nedočítal som ju a je to brak.“
„To je rukopis?“ Poukázal na kôpku papierov, no skôr než si Ambieho rukopis stihol čo len očkom prezrieť, jeho majiteľ položil na papiere ruku a venoval mu nepríjemný pohľad.
„Prejdeme k veci.“
„Správne.“ Prikývol Josh. Vlastne si nemal ani kde sadnúť. V miestnosti nebolo žiadne iné kreslo okrem toho kde sedel Ambie, takže si vysadol na stôl a do rúk vzal ťažitko v tvare obyčajnej kocky. „Nechceš nové ťažítko? Mám jedno od matky. Má tvar slona a...“ Hneď ako zaznamenal Ambieho pohľad prestal rozprávať a ťažítko odložil.
„K veci... a nemám rád tvoju matku.“
„Prečo? Je to príjemná žena.“
„Žena možno ale matka je to neznesiteľná... to je furt... prečo nosíš modré ponožky?!“ Napodobnil hlas Joshovej matky a stiahol sa nižšie po kresle dole.
„Nemôžem za to, že nemá rada modré ponožky!“
„Odmietam sa baviť o ponožkách a tvojej matke!“
„Správne! Povedz mi o tom... tamtom.“ Vyzval Ambieho. Čakal len ďalšie ticho. Možno sa obaja snažili tomu príbehu strániť a nepripustiť si ho k telu. Josh čakal niečo vnútorne devastujúce po čom už viac nebude môcť kráčať bez ulici s čistou mysľou.
„Tak ja začnem...“

         Bol to jeden z tých jarných dní, kedy človek nevedel ako vhodne sa obliecť do tak premenlivého počasia. Slnko bolo vysoko na oblohe, ale k večeru sa ochladilo nepríjemne a ľudia pobehovali po ulici ako mravce v mravenisku, len aby sa čo najrýchlejšie dostali domov.
Presne takýto deň to bol. Od rána bolo príjemne teplo, žiadne horúčavy, ale úžasné Anglické teplo ktoré dokázalo udržať na nebi slnko aspoň tri a pol hodiny bez oblakov.
„To ste znova Vy?“ Zasmial sa muž s bradou v obleku. Zamkol svoj bývalý obchod.
„Mohol by som dovnútra?“
„To nepôjde.“ Pokrútil hlavou Brickster.
„Prečo? Čo ak ho chcem odkúpiť?“
„Už nie je na predaj.“
„Máte tam stále ceduľku; na predaj.“ Poukázal Ambie na červenú ceduľku zavesenú na okne.
„Už neplatí.“ Fúzatý muž bol zrazu vážny a jeho tvár ktorá by predtým urobila hocičo pre spisovateľov, bola teraz tvrdá a chladná.
„Páni, to je mi ale zmena.“
„Je mi ľúto...“
„Môžem sa opýtať... pretože v tejto štvrti je toľko luxusných obchodov a všetky majú skvelé zabezpečenie... Vaše dvere nevyzerajú byť pevné.“
„Sú pevné, aj keď bezpečnostný systém som odstránil hneď po zatvorení obchodu. Nie  je už potrebný. Nemám tam žiadny tovar.“ Pousmial sa Briskter a znova mu úsmev padol dole. „Je neskoro.“
Ambie pohliadol do jeho šedých očí. „Pravda... tak ja Vás nebudem obťažovať. Zbohom.“  Rozišiel sa opačnou stranou než Brickster.

         Nikdy by niečo podobné nebol urobil, rozhodne nie z poblúznenia a pre nejakú hlúpu múzu a nápady do knihy. Jednoducho bol zvedavý. Mal príšerne zvedavú povahu. Matka mu vždy hovorila, že s tým skočí aligátorovi do huby a ten ho roztrhá na kúsky a potom sa podelí s ostatnými o korisť. Mal desať rokov a vydesilo ho to na smrť. Ale táto matkina múdrosť ho zachránila pred štuchaním do osieho hniezda – presne to robili ostatní chalani z mesta a Chada nepekne pobodali.
Lenže ten večer sa to vrátilo a ani aligátor s dvadsať metrovou hubou Ambieho neodradil od vlámania sa do obchodu. Zrejme to bola čistá hlúposť, pretože opýtať sa najskôr či je obchod zabezpečený a potom sa do neho vkradnúť bola... evidentná kravina. Preto nešiel na dvere s páčidlom ani iným veľkým nástrojom. Ambie mal temnú minulosť vykrádača malých pivníc odkiaľ brali s kamarátmi zaváraniny. Tento nezmysel nikto nikdy neodhalil. Pointa bola v tom, že dokázal otvárať zámky. Mal to nacvičené. A tieto lacné dvere padli veľmi rýchlo.
„Ah, Ambie ty pôjdeš do pekla...“ Pootvoril dvere a vkukol dovnútra. Možno len potreboval tento druh adrenalínu aby sa mu vrátila jeho fantázia a mohol dokončiť knihu. Toto miesto ho priťahovalo. Temné steny a znova len temné steny. Zapol baterku a posvietil si na prázdne steny bývalého obchodu.
„Nič a znova nič Ambie... mal by si sa spamätať.“ Predsa len to miesto na neho zvláštne vplývalo. Akoby mu niekto podstrkoval pod prsty papier a nútil ho písať. Zrazu mal v hlave obraty, slová a celé pasáže. Hneď ako sa otočil na odchod, kužeľ svetla z baterky dopadol na dvere. Boli zašité v rohu.
„Zamknuté, žiadne prekvapenie.“ Zatlačil znova ramenom na dvere. Nezdalo sa, že tieto dvere by dokázal otvoriť. Prekvapilo ho, že tieto dubové dvere s bezpečnou zámkou boli vnútri v obchode a nie vonku.
„Je tam niekto?“ Ozval sa spoza dverí hlások.
Ambie sa v ten okamih strhol a chrbtom narazil do steny ktorá bola za ním až o niekoľko metrov. Srdce mu poskočilo a chvíľami mal pocit, že dostal slabý infarkt. Spoza tých tmavých, temných, dubových dverí prichádzal chlapčenský hlások. Svetlo z baterky stále dopadávalo na dvere. Prešlo asi desať minút kým bol schopný sa znova pohnúť a prehltnúť obrovskú slinku ktorá sa mu nahromadila v ústach. Spravil prvý krok ku dverám. Žltý pás svetla sa chvel v jeho ruke ako pomaly prešiel k dverám.
Chcel prehovoriť. V ústach mal naraz príšerné sucho a tak len slabučko zaklopal.
„Je tam niekto?“ Opäť sa ozval hlások. „Haló! Ste tam?!“ Naproti slabému hlásku bol buchot silný a tvrdý. „Ozvite sa prosím!“ Naliehalo prosil chlapec.
„Á-áno... som tu... čo sa stalo? Prečo si tam zatvorený?“
„To ten chlap! Brickster! Prišiel som si prezrieť obchod a on ma sem strčil!“ Zvolal z druhej strany.
Ambie začal zmätkovať a zrazu počul každý zvuk ktorých prichádzal  z ulice. Už mal pocit, že je okolo neho dvadsať duchov a tri monštrá. Všetko sa zjavilo tak rýchlo.
„Privediem pomoc! Hneď som tu!“
„Neodchádzajte prosím! Nechoďte preč!“
„Bude to len minútka! Zavolám políciu!“
„Nemáte mobil? Mobil!“ Zvolal vystrašene a zúfalo chlapec. „Nenechávajte ma tu o samote!“ Začal búchať na dvere.
„Mobil, jasné... mobil...“ Vytiahol z vrecka Samsung. Display sa rozsvietil a ukázal na dve a pol čiarky ktoré predstavovali silu batérie. Jednoduché pozadie sa zmenilo na tri deviatky čoby pohotovostné číslo.

         „To myslíte úplne vážne?“ Vytreštil na neho oči policajt s bločkom v ruke.
„Áno.“
„Dobre, teda,“ pokrútil hlavou pri čom poklepal perom po bloku, „videl a počul som už hocičo ale...“  Zatvoril bloček a pretrel si prsty. Dnes mal výročie so ženou a namiesto toho musí trčať sem, pred obchodom, kde držali človeka tri dni! Tri dni v pivnici, po tme v tej diere a tento tu... tento mladý muž mu tvrdí, že je spisovateľ a to miesto ho inšpirovalo preto sa tam vlámal?
„Ale viete, že je to trestný čin vlámania?“
„Zažalujte ma.“ Odpovedal sucho Ambie a otočil hlavu na chlapca ktorý sedel už vnútri sanitky zabalený v deke.
„Toto je šialené a...“
„Hej! Jack! Máme majiteľa toho obchodu, vezú ho na stanicu!“ Zvolal od policajného auta druhý policajt ktorý mal v tú noc hliadku. Dve nešťastné existencie museli dnes riešiť únos a ešte aj vlámanie.
„Budete musieť s nami.“ Zahlásil unavene policajt a vzal Ambieho za rameno. „Len kvôli výpovedi. Seriem na celé vlámanie... čo je to za psychopata ktorý... som príliš unavený na to...“
Červené a modré svetlá áut zmizli z ulice a temný priestor bývalého obchodu ostal opäť temný. Žiadne svetielko a už len hrôzu naháňajúce čierne steny zívali prázdnotou. Ambie si všimol, že ani to červené jasné svetlo nepreniklo k zadnej stene miestnosti. Akoby tam bolo nejaké strašidlo požierajúce svetlo.

         Odložil hrnček na stôl. Ani nevedel kde sa u neho vzal zrazu hrnček s čajom a prečo zrazu sedel na zemi na koberci a nie na stole. Vykúkal na Ambieho spoza tej hrany stola ako malé dieťa. Ticho sa preťahovalo odvtedy čo Ambie prestal rozprávať. Zrejme čakal na pokračovanie príbehu, lenže toho sa nedočkal. Toto bola časť z Ambieho príbehu a tá práve skončila. Nikde tá druhá polovica sa zasekla a ostala stáť v izbe o pár stien, v Keethovom neoblomnom mozgu.
„To bolo bezcitné rozprávanie.“ Povedal spoza stola Josh takže Ambie nevidel ako otvára ústa, videl len jeho zelené írske oči.
„Prepáč, že som sa nehádzal od žiaľu na zem.“
„Ale to je predsa príšerné!“ kľakol si na kolená Josh a oprel sa o stôl. „Chudák chlapec to je... to je...“
„Josh, môžeme túto časť; život je príšerne krutý a temný, vypustiť?“ Nahol sa ponad stôl k tomu blonďavému trdlo so smutnými očami. Človek by nepochopil ako môžu byť zelené oči smutné.
„Pôjdem domov a budem trúchliť nad tým smútkom sám.“
„Dobrý nápad.“
„Čo je príšerné.“
„To je.“ Prikývol Ambie.
„Nepôjdeš so mnou?“
„Nie, mám prácu.“
„Bojím sa ísť domov.“ Otočil sa mu chrbtom. Posadil sa na zem  oprel sa o stôl. „Bojím sa nejakého chlapíka ktorý ma stiahne do nejakých dverí a...“
„JOSH! Neviem čo je horšie...“
„Poď so mnou a počúvaj ma u mňa, alebo ma počúvaj tu.“ Podal mu príliš kruté ultimátum.
„Tak počkaj, ostať a počúvať ťa ako kňučíš alebo ísť s tebou a počúvať ťa ako kňučíš? Neviem, asi si hodím mincou a budem čakať kým nevystrelí do vzduchu a neprestrelí mi mozog.“ Postavil sa z kresla.
Keď chcel prejsť okolo stola, Josh sa rozložil na zem aby mu zatarasil únik svojim telom. Dlhý natiahnutý Ír pohliadol hore keď ho Ambie prekračoval a chytil ho za nohu.
„Nemôžeš ma tu nechať s tým príbehom samotného!“
„Josh! Nepovedal som ti ani štvrť z toho čo sa stalo!“
„Nestraš ma viacej!“ Zvolal dospelý chlap váľajúci sa po zemi.
„Držal ho tam tri dni, s minimálnym jedlom a pitým. Bez svetla. Zneužíval ho!“ Vychrlil náhle Ambie a vykrútil svoju nohu z tiesnivého zovretia.
„NIE NIE NIE! Ako to môžeš povedať tak hnusne a necitlivo!“ Zreval Josh a buchol päsťou po zemi. „Prepáč, že som možno teraz hysterický, ale čo je kurva s tebou Ray?! Čo sa ti stalo?!“ Nadvihol sa a dosadol zadkom na zem.
„Čo mi je?“
„Áno! Čo ti je?! Tváriš sa ako ľadová kráľovná, len ti nájsť tvojho Kaia a čarovné sane! Nikdy som ťa takto nevidel!“ Josh sa oprel o stenu a zaklonil hlavu. Nech sa díval ako sa díval na svojho bývalého milenca, odďaľoval sa mu čoraz viac. Človek ktorého poznal mu bol zrazu vzdialený.
„Som kurva nasraný! V poslednej dobe som nasraný dvadsaťštyri hodín denne! A chceš vedieť prečo? Pretože nejaká zasraná šľapka stále nemá dosť peňazí. Pretože ty sa musíš rýpať vo všetkom, aj keď som ťa prosil a varoval! Chcel si to počuť, tak som ti to povedal. Tak prosím prepáč, že za tie roky mám tých sračiek už po krk a nerevem stočený na zemi!“  Zvolal na jeden dych.
Keby mohol tak celý ten čas vráti a otočí sa Joshovi chrbtom. Koľko policajtov za ním chodilo, koľko novinárov ho prosilo o rozhovor, ale on mlčal a nechcel aby sa jeho meno objavilo v novinách či v správach. Celé tie mesiace bol ako v inom svete – vo filme ktorý nechcel skončiť a jeho reálne ponímanie bolo až príliš nereálne. Ako náhle sa dokázal zbaviť toho tiesnivého pocitu a spísal knihu, objaví sa opäť čierna diera a všetko začne pohlcovať do seba.
Niečo malé, temné, ťažké, odporné a neviditeľné. Človek sa toho hnusí dotknúť už len v predstavách.
„Prepáč. To mi je ľúto.“ Tichým hláskom sa ozval Josh.
„Mne tiež. Tak prosím... ak chceš ľutovať a plakať tak nie tu. Nedávam ti to za zlé.“ Oprel sa o stôl.
„Ambie zlato, s tým sa nevyrovnám...“ povzdychol si sťažka len čo si pomyslel na tú ženskú v jej obrovskom dome, na šialeného maliara, na všetky osoby ktoré sa začali motať okolo nevinného Keetha. Kde bol ten správny dôvod? Boli to peniaze? Túžba? Chamtivosť? Čo od neho vlastne ešte stále všetci chceli?
„Stalo sa to potom, čo tá... žena umrela. Chcel si ten priestor prenajať. Hovoril som ti, že za peniaze ktoré zdedil si chcel otvoriť obchod.“ Vzal si hrnček zo stola Ambie a napil sa už studeného čaju.
„A natrafil na psychopata.“ Priložil si ruku k ústam Josh. „Môžem u teba ostať? Aspoň... aspoň cez túto noc. Neviem či by som to... zvládol sám doma, fakt nie.“ Pokrútil hlavou ktorú stále opieral o stenu takže cítil jej tvrdosť.
„V pohode. Môžeš sa pokúsiť dozvedieť viac od Keetha.“
„Pre dnes, mám toho dosť.“

5 komentárov:

  1. konecne!!
    dva mesiace? co sa stalo? uz som sa zacinala bat o.o
    ale aj tak... vsetko sa tak vyjasnuje. viac-menej som necakala a zaroven cakala nieco... nieco... divne :DDD
    ty a dialogy. tvoje dialogy su proste dokonale, tak uzasne spracovane. vidim to zivo do serialu! :D
    5*

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. hurá! taká som rada, že tu vidím pokračovanie. nechala si nás fakt dlho čakať. ale na dobré sa čakať oplatí:)

    chudák Keeth. od začiatku bolo jasné, že jeho príbeh nebude nejaká veselá historka, ale toto je fakt smutné. ale som rada, že Josh a Ambie pomaly nachádzajú cestu späť k sebe. je to také prirodzené, pomalé, postupné. pekne opísané:)

    PS: povedz, Ambie, ako platíš dane?:D

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mňa by tiež zaujímalo ako platí dane. Čo mu píšu do odpočítateľných položiek a do priemernej mzdy... :D:D

      Odstrániť
  3. Nu, povedať, že je to nudné a oničom sa to rozhodne nedá :D Ale pravdupovediac, to sa nedá o žiadnom z tvojich diel :D
    Som naozaj hrozne zvedavá, ako to bude pokračovať, tie postavičky a ten dej ma hrozne bavia ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Jsem zvědava co se za hrůzu zažil Keeth. Karin

    OdpovedaťOdstrániť