streda 19. decembra 2012

Better than love (Si komplikovaný, láska) VII.


Druh: Originál
Žáner: Psychologické, dráma
Upozornenie: Homosexuálny vzťah, sex, vulgarizmy, násilie
Veková prístupnosť kapitoly: 18+
Stav: rozpísané
Song: Better than love - Hurts



♣♣

Bol to už rok, alebo dva, možno tri a trebárs to bola celá večnosť čo bol naposledy v tomto byte. Steny boli rovnako žiarivé, nábytok bol rovnako zlatistý a medový a koberce o čosi viac vychodené než si pamätal. Stále ten príjemný závan domova ktorý mal tak rád na tomto byte. Lenže dnes  v ňom bolo niečo celkom iné. Zaváňalo to skôr chladom – chladným privítaním jeho bývalého domova.
„Ah opäť prší.“ Ozval sa Josh od okna v obývačke. „Ale konečne skončili búrky.“ Samovoľne sa otriasol pri tej myšlienke. Ochladilo sa a jeseň sa už plne začala prejavovať, búrky ustúpili, ale dažde sa nad Anglickým ostrovom nemienili rozplynúť ani náhodou. „Dáš si niečo na pitie?“ Otočil sa od okna na Ambieho, ktorý stál vo dverách od obývačky. 
„Deje sa niečo?“ Podišiel k nemu Josh, „no tak, nezmenil som vôbec nič, stále je to rovnaký apartmán ktorý sme spolu prestavali.“
„Však práve.“ Odvetil nespokojne.
„Čo tým myslíš? To som to mal rozbúrať a všetko vyhádzať von? Ten nábytok je úžasný, bola by ho škoda a mne sa to tu páči.“
„Nevravel si náhodou ešte pred nedávnom, že to tu nemôžeš už vystáť?“ Pohliadol Joshovi do zelených očí.
Chvíľu obaja mlčali kým sa Josh odhodlal prehovoriť. Mal pocit, že Ambie mu hodlá urobiť v tomto momente peklo zo života. „To nebolo mienené na byt... ale na jeho prázdnotu. Chcel som ťa späť v ňom.“
Ambie pozdvihol obočie. Ignoroval Joshove priznanie a vošiel do kuchyne. Už naučené pohyby, vyznal by sa tu aj po slepiačky. Josh nepohol ani jedným kusom nábytku. Aj keby pohol, keby to celé rozbúral a vymenil za iný nábytok, bolo by mu to jedno. On má dom, má tak pokoj, súkromie a hlavne bezpečnostný systém.
„Takže...“ Ostal stáť medzi dverami od kuchyne Josh. Ruky založil do vreciek od nohavíc a bez skrytého záujmu si prehliadal Ambieho pozadie.
„Nečum tak na mňa!“ Otočil sa čiernovlasý mladík a prepálil Josha pohľadom.
„Čože?!“ Pohotovo sa ozval Josh.
„Prepaľuješ ma pohľadom.“
„Huh?“
„Mám dieru v pľúcach.“ S nepríjemným pocitom odtiahol stoličku od stola a usadil sa.
Josh sa nepohol zo svojho miesta. Omámene zízal na Ambieho akoby mu práve prezradil zmysel jeho vlastnej existencie. Všetko sa to udialo tak rýchlo, akoby ho niekto kopol do rozkroku a vymrštil ho niekam do minulosti. Presne tie isté pohľady, ten istý výraz v tvári, zakaždým keď sa nezhodli, alebo pohádali.
„Vyzeráš byť unavený.“ Vykĺzlo z neho nakoniec. Mal pocit, že to nakoniec ani nie je Ambie kto s ním je, ale nejaké strašidlo, ktoré mu ukradlo telo. Niekde tam vnútri vedel, že je to tá istá osoba s ktorou žil v týchto miestnostiach, s ktorou sa delil o posteľ, sprchu, vlastný život. Vyzeráš byť zakliaty. Bože opäť sa mi to vracia – ten nepríjemný pocit úzkosti.
Bol tam, v jeho blízkosti, v oblasti ktorú Josh pokladal za bezpečnú a predsa mal strach z toho čo Ambie urobí.
„Zbieram materiál na novú knihu.“ Položil si predlaktia na stôl Ambie. Natiahol si rukávy od čierneho svetru a pohliadol na Josha. Jeho tvár už bola jasná, vyhladená a bez vrásky.
„Vidíš, už som v polovici Slepého slávika.“ Usmial sa na neho Josh.
„Ty to čítaš?“
„No spočiatku som ju chcel použiť ako ťažítko v práci.“ Vytiahol ruky z vreciek a sadol si naproti Ambieho.
„Aká pocta mojej práci. Ešte som nikdy nepocítil tak uspokojivý pocit, že moja kniha niekoho tak skutočne zaťažila.“  Na stole nič, ani miska s ovocím, ani blbý kalendár. Prázdny stôl na ktorom nič nikoho nebude čakať pokiaľ si to tam človek sám nepoloží.
„Nedáš si niečo na pitie?“
„To sa najskôr usadíš a až potom sa pýtaš?“
„Ty to robíš inak?“ Mrkol s úsmevom na Ambieho a postavil sa. otvoril chladničku a vytiahol odtiaľ fľašu s minerálkou. Kedysi na neho Ambie nakričal, že nemá kupovať toľko pollitroviek, pretože je to mrhanie prírodnými zdrojmi a peniazmi. Od vtedy kupuje veľké balenie dvojlitrových a ušetrí všetky zdroje ktoré predtým nešetril.  „Čo je hm?“ Postavil pred neho pohár a sám sa napil zo svojho, „myslel si si, že ťa chcem opiť?“ Zasmial sa Josh.
„Abstinujem.“ Pochválil sa Ambie.
„Páni.“ Zatlieskal mu a jemne sa uklonil. „Všetka česť. Ako dlho?“
„Pol roka.“  Jemne sa zasmial.
Josh sa postavil a hlboko sa mu uklonil. „Všetok môj rešpekt. Pri tvojej práci to musí byť ťažké si nevypiť. Hlavne som mal pri čítaní knihy pocit, že si musel vypiť najmenej sud rumu. Nebolo možné to písať pri triezvom uvažovaní.“
„Tým chceš povedať, že je to zmätočné?“
„Nie, ale proste...  som síce len v polovici, ale hlavné postavy sú tak... pripité.“ Zasmial sa. „Robia veci ktoré robím ja keď som opitý. Šibe im.“
„Tebe šibe už hodne dávno.“ Napil sa minerálky Ambie. Pohliadol na dno pohára skrz priezračnú tekutinu a postavil sa. otvoril dvere od komory a zasvietil. Prehliadol police kým nenašiel citróny, ktoré ešte stále viseli v sieťke. Nemal žiadne právo začať niečo meniť; ako napríklad urobiť na stole misu s ovocím. Je to Joshov život a takto mu to vyhovuje.
Vzal jeden citrón a odkrojil z neho koliesko. Zbavil sa kôry a nechal koliesko padnúť na dno pohára. Citrón tam chvíľu zotrval a potom sa vyplavil na povrch.
„Ale je skvelá. Tá kniha.“ Prikývol vážne Josh. „Max ju už prečítal. Stále mi hádže o hlavu to, že si ju mám tiež konečne prečítať.“
„Josh znova, tá kniha nie je o nás dvoch.“ Oprel sa a pohliadol do zelených očí, ktorých pohľad na neho intenzívne dopadal.
„Mal si niekoho za ten čas?“ Oprel sa podobne ako Ambie vzadu o opierku stoličky. Vyložil si však nohu na stôl a druhú pridal k nej. „Milenca, milenku... alebo nebodaj Keeth...“
„Neblbni!“ Zahriakol ho okamžite Ambie.
„Tým sa dostávame k problému. Ku Keethovi. Cítim ako atmosféra okolo nás zhustla, ale najprv mi odpovedz, či si niekoho mal.“ Napil sa minerálky Josh. Pohliadol spoza okraja skleneného poháru na Ambieho a olizol si pár kvapiek z pier.
„Volal sa Max Sayer.“ Olizol si podobne ako Josh pery, len o čosi pomalšie.
„Idiot.“
„Dohodneme sa,“ oprel sa predlaktím o stôl, „ty dočítaš knihu a ja ti poviem o Keethovi.“
„Toto je absolútne zákerné vydieranie!“ Stiahol nohy dole zo stola Josh. „To som rovno mohol vypočuť Maxa. Vždy ma len naštveš.“ Povzdychol si.
„Pozri, ja som chcel ísť domov.“
„Nezačínaj s tým zase. Môžem ťa tu zamknúť a znásilniť!“ Rovnako ako Ambie predtým si položil ruky na stôl a nahol sa k nemu.
„Raz ti nestačilo?“ Nahol hlavu na bok Ambie.
Chvíľu ticha zaplnil tikot hodín v kuchyni.
„O čom to kurva hovoríš?“ Nechápavo sa opýtal Josh. Akoby mu niekto vymietol polovicu rozumu. Absolútne zatemnenie polovice jeho tela, možno to bola predzvesť, že sa chystá jeho telo spáchať infarkt.
„Len ťa pokúšam.“ Mykol plecami Ambie ľahostajne.
„To kurva myslíš vááážne?!“ Zvolal na neho vytočene takmer ryšavý ír. Postavil sa od stola. „Ty mi povieš len zo srandy, že som ťa znásilnil keď...“
„...keď mi ty povieš zo srandy, že ma chceš znásilniť?“ Doplnil namiesto neho Ambie. Vôbec mu netrhalo žili ako sa Josh začal správať. Povedal len to, s čím začal Josh. Presne takto úboho sa dokázal chovať. Svoju silnú, stránku aktívneho chlapa ktorý musí mať vždy navrch pretláčal skrz všetko čo sa mihlo okolo neho. Ako veľké elektrické pole. Kto sa ho dotkol, toho zahltil svojou dominantnou energiou.
„Tak aby si vedel, možno som to myslel vážne.“
„Ou ešte lepšie!“ Zatlieskal mu Ambie a dopil minerálku. „Možno si mi dal niečo do pitia, teraz odpadnem... kto vie... idem domov.“ Postavil sa od stola.
„Sakra Ambie!“ Naštvane zhodil stoličku k zemi Josh. Cítil ako sa mu telo celé napína a nechce povoliť z toho kŕču ktorý ho dostal. Stále ho má tak blízko, na dosah, ale nestačí na neho. Už dávno nestačí. Hovorí hlúposti, nesprávne kombinuje slová, tvári sa ako idiot, je pozér a nasral si aspoň desaťkrát do úst.  „Ja ťa chcem!“ Zvolal na neho. „Šialene ťa chcem!“
„Hold, to si si mal opakovať keď si šukal s kurvou.“ Odvetil mu pokojne.
„Čo mám urobiť?“ Rozhodil rukami Josh.
„Čo ja viem? Čo som tvoja matka?“ Opýtal sa cynicky a vyšiel okolo Josha von z kuchyne. „Nájdi si peknú slečnu a urob svojej mamičky pár vnúčat.“ Rovno by sa mohol k svojej matke odsťahovať. Mali by všetci v Birminghame svätý pokoj. Aj keď je to druhé najväčšie mesto v Anglicku, tí ľudia cítia prítomnosť Josha. Len kvôli nemu toľko prší a celý svet by sa mal lepšie, keby ten ignorant a idiot sa niekam zašil v Írsku.
„Takže neexistuje spôsob akým by som ťa získal späť.“
„Čo by si so mnou asi tak robil?“ Zasmial sa znova cynicky a obul sa do čižiem.
„Vieš, že ťa chcem... neuveriteľne, tak veľmi ťa chcem!“  Josh sa držal aby za ním nevybehol a nevtiahol ho k sebe do spálne. Stále mi chceš tvrdiť, že nie som to zviera z tvojej knihy? Však sa inak ani nesprávam.
„A ja sa pýtam, čo by si so mnou chcel robiť?“  Zovrel v ruke kľučku od bytu Ambie. Chvíľu čakal čo mu Josh odpovie, ale ticho sa medzi nimi predlžovalo a rovnako predlžovalo aj vzdialenosť medzi nimi. Všetko, prečo mal Josh pocit, že sú si bližšie zmizlo. Ilúzia v odraze zrkadla ktoré rozbil.
  „Vážne som ti chcel povedať o Keethovi.“ Odvrátil od Josha hlavu a otvoril dvere. „Mrzí ma, že si vždy nachádzaš zámienky.“ Vyšiel z apartmánu a potichučky za sebou zatvoril dvere.

         Čo by si so mnou asi tak robil?
Čo by si so mnou robil?
Čo by si so mnou robil?
Stiahol sa nižšie na kresle a rukou si podoprel čelo. Metronóm zapĺňal ticho v nočnej atmosfére apartmánu, vôňa rosy znova vyprchala, jediné čo prežilo bol vždy ten najsilnejší pocit bezmocnosti. Nakoniec sa znova len cítil ako hlupák, ktorý bojuje sám proti sebe; chcel jedno, povedal druhé.
Pretože tá hlúpa náhoda a nezmyselnosť situácie pokročila do takých medzí, že všetku múdrosť vystriedal len hnev.
Nakoniec sa dozvedel len toľko, že Ambie už nikdy nebude jeho medeným snom. Už nikdy v živote nebude mať právo mu povedať: chcem ťa, si môj. Len môj.
Prešiel si prstami po čele a zo stolíku vzal rozčítanú knihu. Stiahnuteľná obálka knihy ležala pri popolníku. Prstami nahmatal záložku a otvoril knihu. Očami prechádzal riadky aby našiel poslednú sekciu v knihe ktorú čítal.
Minúty ubiehali a menili sa na hodiny. Ani jedna z vecí, ktorú chcel vykonať – napraviť vo svojom živote sa mu nepodarila. Slová ho pohlcovali do sveta nevinnosti a ničomnosti. Samá márnotratnosť, kde nezáleží na ľudskom živote, dôstojnosti a cite. Ako malý slávik naráža z jedného stromu do druhého. Všade prísľub zelených pastvín, všade krásne kvetiny a tvrdé privítanie života. Stále tam naráža...
Prečítaj si knihu a ja ti poviem o Keethovi.
Pretože toto je tá pravda o Keethovi. O nevinnom chlapcovi ktorého si život pohodil na svoju zablatenú zem v podobe šachovnice. Nebol ani natoľko súcitný aby si ho posúval rukou, vzal si naň dlhú palicu a strkal ho z písmen do čísiel.
Tá kniha nie je o nás. Nikdy by som nenapísal knihu o nás.
Potom len z recesie, pretože slávik nemôže žiť, nemôže už ani plakať, viac si zodrať kolená od kľačania na zemi, zablysne sa pred ním nádej. Ale on nevládze za ňou utekať. Všetky pozitívne veci sú príliš prchavé, rýchle, miznú a nechcú počkať. Sú cynické, nespravodlivé a sarkastické. Za to diabol počká aj roky, tam za rohom, bude čakať a podávať dieťaťu cukríky.
To je ten nespravodlivý svet.
Zla je na svete toľko, že stále môže čakať, všade ho je dostatok, nemá potrebu sa presúvať.

         „Adam, za rohom, kde leží tá rozbitá fľaša... tam sú.“ Odpovedal mu s láskavým hlasom. Rukami zotrel prach na skrinke a pomaly otvoril nestabilné dvierka. Musel sa usmiať, pretože zistil, že každý kus jednoduchého nábytku mu pripomínal Adama. Žiadne gombíky, žiadne páčky. Len dvierka ktoré si môže otvoriť kedy chce.
„Prečo si ich kúpil toľko?“ Opýtal sa medzi dverami Adam. Dlane mal plné farebných, lesknúcich sa obalov od prezervatívov.
„Ostaneme tu celý víkend drahý, celý víkend.“
„Ale čo s nimi chceš robiť?“ Vypadla mu otázka z úst. Tak nevinne a detsky aj keď už dieťa dlho nebol.
„Uvidíš, drahý... uvidíš.“ Usmial sa a otočil hlavu späť k skrinke ktorú zatvoril.

         Nechal knihu padnúť na kolená. Hlava mu padla na opierku kresla a viečka klesli aby ho priviedli k spánku.
Ja viem, že taký život dokáže byť. Prečo sú v tvojom okolí len ľudia ktorí trpia? Prečo si dovolil, aby Adam tak veľmi trpel?

         Apartmánom sa rozlievala vôňa pravých Anglických raňajok. Vajíčka so slaninou a tmavý chlieb. Čajník na platničke začal nespokojne pískať a dožadovať sa svojich práv. Josh sa natiahol po ňom rukou, druhou vypol platničku a vodu vylial do pripraveného hrnčeka. Odložil čajník na bok a z panvičky nechal prekĺznuť volské oko so slaninou na tanier.
Na jeho tvári kraľoval úsmev a zelené oči svietili neobvyklým elánom. Síce zaspal v kresle a dokonca ho bolel z toho krk, ale vnútorný pocit bol tak neuveriteľne uspokojivý, že úsmev na jeho tvári ho začínal hriať.
Odložil si raňajky na stôl keď ho vyrušilo obyčajné ding-dong na dverách.  Mal tak dobrú náladu, že dokonca šiel otvoriť s úsmevom. Za dverami sa však skrýval ten diabol. Za ním jeho snúbenka a obaja sa na neho usmievali ako nevinní anjelici.
„Pozrime Blbý a blbšia.“ Usmial  sa Josh na Maxa s Loree.
„Chlape tu niečo super voniaaaa!“ Prepchal sa mu pomedzi ruku Max. Vyzul sa v rýchlosti a prebehol do kuchyne. Loree sa len nevinne usmiala a jemne sa zahojdala na chodidlách. Nemala žiadne lodičky, pančuchy. Len obyčajné džíny a rolák. Vyzerala tak nevinne, táto čiernovláska s hlbokým výstrihom. Ako inak by si ju mal pamätať?
„Tak poď.“ Pustil ju dovnútra a zatvoril za ňou dvere. „Sayer ak ješ moje raňajky, tak sa priprav na fyzické násilie!“
Ako inak by to vyzeralo, keby neprichytil Maxa s plnými ústami jeho úžasných, Anglických raňajok. Ráno si dokonca privstal aby nakúpil pretože včera to vyzeralo kadejako a nakoniec sa nič z jeho plánov nestalo skutočnosťou.
„Ja mám fakt hlad.“ Povedal s plnými ústami.
„Bože, bože...“ Pokrútil hlavou Josh.
„Tak hovoril si s baby doll o tom chalanovi?“ Napil sa čaju plnými dúškami až si tíško zavrnel. Úžasný, pravý a hlavne Anglický earl grey.
„Tak povediac.“ Uhol mu pohľadom Josh.
„Takže ste sa spolu len vyspali a skutok... ššššš... na vláčiku ušiel?“
„Nespali sme spolu.“ Sadol si za stôl Josh. Pohliadol na Loree a vyzval ju pohľadom nech sa usadí tiež.
„Takže ste mali sex.“
„Nebuď debil Max. Mám dnes dobrú náladu tak mi ju nekaz.“ Pohliadol do svojho taniera kde bývali kedysi jeho raňajky. Tie sa teraz nachádzali v útrobách Maxovho spokojného žalúdku.
„Tak ja ti poviem čo len budeš chcieť. Ten Keeth, dávaj pozor... sa zaplietol s nejakým zámožným chlapíkom, proste v balíku prominent. Lenže jedného dňa Keeth zmizol len tak...“ Lúskol prstami.
„Ako to  myslíš, že zaplietol?“
„Sex... čo iné.“
„Nie, nie...“ pokrútil hlavou s úsmevom Josh, „bola to žena nie chlap. Bola to stará žena ktorá ho vzala k sebe z ulice, kvôli jeho úžasnej tváričke. Ťahala ho potom so sebou po večierkoch a podobne.“ Josh sa postavil a otvoril chladničku. Čas na druhé raňajky a druhý čaj.
„No, to je jedna z teórii.“ Mykol plecom Max. „To ti povedala bábika?“ Otočil sa na Josha k chladničke.
„Áno. Chcel mi povedať viac, len som sa choval ako dementný úchylný pokrytecký, skurvysyn.“
„Vaaau...“ Nechal chvíľu otvorené ústa Max v údive, „takú sebareflexiu som dávno nepočul. A k tomu tak výstižnú.“
„Podstatnejšie je, že Ambie ho pozná. Pozná ho veľmi dobre a dokonca vie kde býva a čo robí.“ Rozbil vajíčka na panvičku. Toto už nebudú tak dobré raňajky ako tie prvé. Pripravoval ich s úsmevom a tieto pripravuje so zamračením. Vravel to, presne ako sa píše v tej Ambieho knižke. Diabol bude čakať aj celé hodiny a bude chodiť a chodiť, má času dosť. Max bol ten diabol. Prečo s ním vlastne hovorí?
„Vaaau druhýkrát. Josh, to som si teda nemyslel...“ Zavrtel sa nepohodlne na stoličke. Loree stále mlčala. Vzala si od Josha čaj z vody ktorá ostala v čajníku.  „Si si istý, že ti hovorí pravdu?“
„Som.“ Povedal okamžite.
„Chlape, tá bábika je príliš komplikovaná.“ Pokrútil hlavou Max s ustarosteným výrazom na tvári. Vytiahol mobil z vrecka nohavíc a prijal hovor. „Dobre, som na ceste.“ Postavil sa zo stoličky a uložil si telefón späť do vrecka. „Vyzerám dobre? Vyzerám.“ Odpovedal si na otázku. „Mám teraz prípad, ale je to len fraška... súdia mladistvého. Uvidíme sa večer Josh a strúhaj dobrotu.“
Loree dopila svoj čaj a s poďakovaním sa rozišla za Maxom. Jej drobné kroky si pamätali drevené parkety na ktorých kedysi zanechávala vlhkú stopu. Teraz sa chovala akoby tu nikdy nebola a vari Josha videla prvýkrát. Dvojitý život.
Teraz sa cítim bez teba zraniteľne Ambie. Zrazu nie som to monštrum, ale vyľakaný slávik. 

3 komentáre:

  1. nádhera. alebo lepšie slovo - fascinujúce. naozaj ma fascinuje dozvedať sa viac a viac z príbehu, rozmotávať ho ako klbko farebných nití.

    veľká poklona, táto kapitola sa ti mimoriadne podarila. už sa teším na ďalšiu (ale už mi aj trochu chýba 32 sekúnd...:)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, ďakujem, ďakujem :)
      musím priznať, že rozhovory medzi Josbie (áno urobila im skratku z mien xD ) mi idú od ruky. Vždy sa snažím do nich dať toľko emócii koľko to len ide. :)

      x____x viem. 32 s moji miláčikovia. Nemôže sa posunúť. Mám napísané toho na pol stránky, ale jednoducho... včera som sa dívala kedy naposledy pribudla posledná kapitola, samotnú ma prekvapilo že to bolo až v septembri. Tak či tak, budem sa snažiť kým môžem.

      Odstrániť
  2. oh toto bolo plynule ako potocik. uzasne... o.o
    cim dalej tym viac napinavejsie, tak proste... pritazlive a svojim sposobom sokujuce? Max a jeho tajomstvy!

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť