nedeľa 4. novembra 2012

Better than love (Pravda o pravde) V.


Druh: Originál
Žáner: Psychologické, dráma
Upozornenie: Homosexuálny vzťah, sex
Veková prístupnosť kapitoly: 15+
Stav: rozpísané

Tak konečne! Jop! A som veľmi rada, že som ju dnes dokončila. Čo viac, pustila som sa aj do 32 sekúnd. Moja múza ma dokopala aby som začala tvoriť. Dala mi toľko inšpirácie, ale nedonútila ma písať. Potrebujem aby bola ku mne trocha agresívnejšia.
Chystám sa aj na nový vzhľad blogu, tak potom budem zase všetko prerábať. Ale to až potom. Tak či tak... Juj! ^^
♣♣

         Pohliadol do orieškovo hnedých očí s neskrytým prekvapením. Nakoniec sa nemusel ani snažiť, prišlo to samo, odhalenie, záver hádanky, tajničky – hocičoho. Dávaj si pozor Josh, vyzerá byť nebezpečná a ona už nebezpečná určite je viac než sa tvári ako každá žena.
„Takže,“ prešiel si prstami po brade, „zveríte sa mi s tým tajomstvom?“
„Samozrejme, inak by bolo bezvýznamné Vás tu pozývať nemyslíte?“ Zložila nohy k sebe a uhladila si sukňu. Postavila sa aby prešla k druhému stolíku, ktorý stál pri stene nad lampou. Vytiahla z dosiek malú kartičku na ktorej bolo vpísané meno tajomného mladíka. „Buďte si istý, že je to on. Je ale ťažké sa s ním skontaktovať. Dúfam, že si už nezmenil číslo. Dosť som na neho doliehala.“ S úsmevom Joshovi kartičku podala. „Robte čo viete a Vaša kariéra pôjde už len hore.“
Niečo mu nahováralo, že je príliš rozruchu okolo normálneho chlapca. Áno bol krásny, tak svojsky ako sa na chlapca môže hodiť. Ale možno to ani chlapec nebol, ale muž ktorý vyzeral nežne. Predsa na tom nič nebude, okrem jeho neobvyklej tváre. Všetci chcú jeho portrét, ale netuší vôbec prečo. Možno aj Max nakoniec bude chcieť, všetci v jeho okolí. Jedného dňa mu zavolá mama a bude chcieť portrét toho chlapca.
„V poriadku, vymyslím na neho stratégiu.“ Pousmial sa a uložil si kartičku do vnútorného vrecka od saka. Pokiaľ ho neuvidí na živo, nebude veriť tomu, že je skutočne tak žiadaný pre jeho tvár. Niečo páchnuce sa nesie Britským kráľovstvom.
„Zastavte sa kedykoľvek budete chcieť a potrebovať.“  
Áno zastaví sa a určite to nebude len raz, alebo dvakrát, človek nikdy nevie čo môže očakávať od takýchto ľudí. Dáma s nebezpečným pohľadom. Ambie by napísal o nej poviedku, uverejnil ju na internete a díval sa dlho von oknom. Sklo, odraz, skriňa. Kam sa to podelo?
Akoby na všetko zabudol! Venuje sa práci, hľadá cudzích ľudí pre iných cudzích ľudí, akoby bol detektív. Trčí na miestach plných pachu peňazí, snobstva a nenájde si čas na tú jedinú osobu, na ktorej mu skutočne záleží. Jeho život vyplňujú stále len cudzie existencie. Dostane číslo aj meno na chlapca po ktorom všetci túžia, ale nie číslo na toho chlapa po ktorom túži on.
„Dosť bolo uprednostňovania práce pred tebou Ambie!“ Zhodnotil nahlas vo svojom aute Josh. Díval sa pri tom do svojich vlastných očí v odraze spätného zrkadla.
Brána sa za ním zatvorila, no pocit, že sa zaplietol do niečoho zvláštneho ho neopustil. Najskôr Sanderz teraz Stewartsová. Nevedel, že jeho povolanie môže byť až tak zaujímavé a predsa túžil, aby bolo nudné. Mohol by sa tak konečne venovať tomu, čo je hlavné.

         „Dovolenku?“ Vykukla spoza monitoru šéfka. Chvíľu si Josha prehliadala a potom pokrútila hlavou. Mlčala takže nevedel či to znamená nesúhlas, alebo krúti hlavou nad jeho debilitou. Oboje by boli nepríjemné ale to druhé menej.
„Máš teraz exkluzívnu klientku, mal by si svoju prácu dokonči.“
„Budem v nej pokračovať, ale to môžem aj z domu.“  Znova na neho tak pohliadla spoza monitoru. Vedel, že mu chcela žiadosť zavrhnúť, no napriek tomu prikývla. Stačilo už len doniesť dovolenkový lístok, nechať ho podpísať a zmiznúť odtiaľto tak rýchlo ako sa dalo. Nezáleží aký bude jeho účet za telefón kvôli práci, pokiaľ bude mať čas si zrovnať veci s Ambiem.
„Tak mazaj Irving, lebo si to rozmyslím!“  Znova začala ťukať do klávesnice. Povolila mu dovolenku len preto, že tvrdo pracoval pol roka bez jediného voľného dňa. Vyzeralo by to divne koniec koncov, keby mu ju odmietla.
Luxusná klietka, hm? Stále mal pred sebou jej hnedé oči. Stačilo si len zbaliť pár vecí z kancelárie, ako spisy, vizitky, nejaké informácie z počítaču a pokojne mohol budovu opustiť. Ale dovolenka je predsa na to, aby si oddýchol a relaxoval. Možno to len hodí na kôpku a bude sa vyvaľovať. Z jeho odhodlania nájsť Ambieho bude taktiež nič ako z toho, že chcel pracovať.
„Tak pán neznámy.“ Pohliadol pri dverách do svojej kancelárie. Celkom obyčajné priestory obyčajného človeka. „Alebo radšej poviem Keeth?“
Položil si svoju pracovnú kôpku na kapotu auta. Ruky zaboril do vreciek aby vyhrabal kľúče, ktoré mu nakoniec aj tak spadli na zem.
„Nie, to nie je pravda! To nemyslíš vážne! Ja som ten rozhovor vybavoval skoro dva týždne! To nemôžeš!“ Začul povedomí hlas, preto sa rýchlo postavil a pohliadol na osobu, ktorá sa tak rozhorčene rútila po chodníku. Rýchlo odomkol dvere a hodil si veci do auta. Všetky papiere vypadli z dosiek, popadali na zem pod sedadlá, pod šoféra, proste všade. Josh prebehol za mužom a vzal ho za rameno.
„Potrebujem Vašu pomoc.“
„Ja telefonujem!“ Rozčúlene otočil hlavu David. Nemohol tomu uveriť! To bol ten psychopat z večera, ktorý bombardoval Ambieho. „Prosím, nechcem problémy, ale mám prácu tak nech Vám pomôže niekto iný.“ Zrýchlil krok. Už sa nesnažil ani vnímať Ambieho nekonečné výhovorky.
„Počkaj sakra!“ Rozbehol sa za ním Josh, „je to Ambie s kým voláš? Počuješ ma?! Daj mi ho! hneď!“
„Saka neobťažuj ma chlape!“ David sa vyľakane rozbehol po chodníku, prebehol po zebre na druhú stranu a schoval sa v uličke za veľkým, zeleným a hlavne smradľavým kontajnerom. Čínsku reštauráciu by spoznal podľa pachu odpadkov všade. Smrad rýb. Zaštipol si medzi prsty nos a pohliadol na temný display svojho mobilu. Položil mu to. „idiot! Idiot!“
„Tak čo?“ Objavil sa pred ním Josh zadýchane, „vieš ako ťažko sa behá v poltopánkach?“ Vrhol na Davida v teniskách nepríjemný pohľad. „Takže buď tej dobroty a odpovedz na moju otázku.“
„Zložil mi to takže nie!“ Odvrkol mu.
„Daj mi jeho číslo!“
„Nemôžem, etiketa mi...“
„To nebola žiadosť!“ Nahol sa viac k Davidovi ktorý zovrel mobil. Radšej si ho rozmláti akoby mu dával číslo Ambieho. Kto je horší, tento psycho blond terminátor, alebo Ambie?
Ambie – terminátor, Ambie – terminátor...
„Hej!“ Tlesol rukami Josh aby znova upútal jeho pozornosť. „Netvár sa ako po výlete medzi kozami Pamely Anderson a daj mi to číslo!“
„He?“ Nechápavo si začal spájať Pamelu Anderson a výlet medzi kozami. „N-nemôžem... čo... to.. nie!“ Zatvrdil sa David a schoval si mobil pod tričko a rovno ho strčil do nohavíc za pás.
Josh sa chvíľu na neho len díva, slovka nepreriekol, zaostril svoj zrak a po chvíle mu na tvári vyrástol, pre Davida, nepríjemný úsmev. „Som gay, chlapče, pre mňa to bude potešenie, ten mobil odtiaľ dostať.“

         K večeru sa pustil hustý a prudký dážď. Bubnoval nahlas na strechu, okná, parapetu, autá a hlavne šum, ktorý spôsoboval bol nepríjemný. Josh bol jedným z mála, ktorí sa netajili tým, že dážď nemajú radi. Človek je mokrý, alebo je mokro vonku. Vždy je niečo mokré po daždi a keď sa k tomu pridajú ešte krúpy, hromy a blesky, je človek nielen mokrý, ale aj psychicky vydesený. Niežeby sa bál búrok, to nebola pravda, len ich nemal rád, pretože boli hlučné a kradli si pozornosť pre seba. Táto skutočnosť, bola pre Josha – trpiaceho slabým narcizmom – pomerne nepríjemná.
K tomu mohla vypadnúť elektrina, stratil by sa signál, žiadne telefonáty, internet, televízia! Čo by inteligentný človek bez týchto výdobytkov robil? No predsa sa hral karty na notebooku kým sa mu neminie batéria.
„Toto je tak trápne.“ Mrčal Josh cez cigaretu, ktorú držal medzi perami. „Vezmem si prácu domov a nejde mi šťava.“ Posunul kurzorom srdcové eso na srdcovú dvojku. „Ešte aj toto.“ Skoro cigaretu prehrýzol, také jedy sa do neho začínali vlievať. Zaklapol notebook a prevrátil sa po posteli na druhý bok.  „Skurvený Max, kvôli nemu ma teraz ovplyvňujú srdcia z kariet.“ Až ho najbližšie stretne, hodí mu do ksichtu koláč! Nebude to len tak obyčajný koláč, ale kyslí a skysnutý, tvrdý koláč!
Pritiahol si mobil k sebe, chvíľu sa s ním len pohrával až ho nakoniec nechal bezstarostne ležať na svojej hrudi.
Nakoniec sa rozhodol, že Ambiemu radšej napíše správu. Môže sa podpísať ako niekto úplne cudzí, veľký obdivovateľ a fanúšik. To mu dodalo odvahu a začal stláčať gombíky na mobile s úsmevom. Chcel by som vedieť, čo máš na sebe, či ležíš nahý v búrke. Podpísal sa ako RedHeart a stlačil odoslať. Nakoniec tie srdcové karty majú aj inšpiratívny osud.
Položil mobil vedľa seba, zatvoril oči a len kúsok po kúsku sa začal prepadávať po čierno bielej špirále do svojich tajných predstáv. Bol len na hrane, kúsok od snu, keď ho prebudil ohlasujúci tón správy. Chňapol po mobile, srdce mu vyskočilo vysoko do hrdla, roztrasené prsty pomocou gombíkov mobilu odhalili obsah správy.
„Čo?! Kurva!“  Hodil mobil kamsi na zem a schoval sa celý pod perinu „debil, debil, debil, debil, debil!“ Chytil plachtu medzi zuby a rukami začal búchať do matracu.
Odpoveď na jeho správu bola jednoduchá: Josh, ty imbecíl, ja mám tvoje číslo!
„Samozrejme, že má-š! Do čerta všetci si nechávajú čísla svojich ex aby mohli zistiť, že to práve on im vyznáva...“ vykrútil sa naštvane spod periny „tak počkať... počkať, nechal si moje číslo po rozchode, to znamená... to znamená... že ma miluje!“ Vyhodnotil svoj súčasný stav so smiechom Josh. Zliezol z postele a vzal mobil zo zeme. Rozišiel sa do kuchyne, začal písať novú správu, a pri tom sa nezabudol nahlúplo uškŕňať jedným kútikom. Nechal si si moje číslo, to niečo znamená. Žeby lásku?
Nasledujúce sekundy kedy čakal na odpoveď boli pre neho príšerné! Trvalo to asi minútu a Josh neprestával pochodovať okolo stola, hrabal sa vo svojich vlasoch kde ruku nakoniec aj nechal.
Odpoveď na jeho správu, však dopadla znova katastroficky.
Nie, aby som vedel určite že ten imbecíl, ktorý mi začne vypisovať, že ma chce vidieť nahého v búrke, si skutočne ty.

         „Vedel som to.“ Pootočil prázdnu fľašu od škótskej. Josh ležal na gaučí, jednu ruku mal cez tvár a druhá mu prevísala k zemi.
„Si z toho zúfalý, ale žeby si bol zúfalý tak veľmi, že vypiješ fľašu škótskej! Škótskej? Seriózne Josh, si nejaký multikultúrny. Mama Írka, otec Angličan, ex Rus, piješ škótsky chľast a ješ taliansku kuchyňu.“
„To si ty Max?“ Vydýchol si unavene Josh, „o čom to zase blábolíš?“
„Blábolím o tom, aký si neuveriteľne úbohý Josh.“
„Som imbecíl.“
„Pravda, aj to je pekné meno pre teba.“  Usadil sa v kresle a preložil nohy na stole. „Počul som, že máš dovolenku. Mal si mi povedať, že si robíš ruský mejdan.“
„Max, choď...! Preč.“  Josh sa snažil rukou vypátrať nejaký predmet ktorý by do neho hodil, lenže spadol na zem.
„Daj si sprchu a poď so mnou von. Dnes mám voľno.“
„Ale ja nemám!“ Ubolene sa snažil pozbierať z hnedého, huňatého kobercu.
„Tak kedy?“
„Neviem, dnes pácham samovraždu, tak asi už nebudem mať čas na teba.“
„To aby si si vzal lano telovej farby. Keď sa ti to nepodarí zanechá ti telovú kravatu na krku.“
„Kto sa tu ide obesiť? Ja sa zabijem slušne, aby nebolo neporiadku veľa.“  Konečne sa Joshovi podarilo usadiť sa na zemi.
„Takže sa utopíš v Temži?“
„No vidíš! To nerobí neporiadky!“
„A môžem vedieť, prečo sa chceš zabiť?“ Zapálil si cigaretu Max. Zapaľovač značky ZIPP vložil do vrecka a zaostril zrak na Josha.
„Neviem, mám voľno, tak ho chcem vyplniť niečím.“ Rozhodil rukou.
„Skvelé! Takže,“ postavil sa Max, „pôjdeme ťa teda uložiť do postele.“ Zahasil cigaretu do popolníka. „Ale najskôr si dáš sprchu.“
To bol spôsob akým sa Josh rozhodol utekať, jeho popieranie a očividné zapieranie skutočnosti ktorú mal pred očami, ho dohnala do štádia, kedy ostal stagnovať a sám sa nechcel nikam pohnúť. Nejakým zvláštnym spôsobom mu to dokonca začalo vyhovovať. Mohol sa opiť, preklínať všetkých, že mu zničili život. Jednoducho potreboval poľutovať.
„Chudáčik Josh.“ Pokrútil hlavou Max. Ak bude odmietať spať, tak ho proste zahodí pod posteľ ako smietku, alebo bubáka. Šuchne ho tam ako papuče.
Mal ho donútiť najskôr sa osprchovať, ale toto bude asi maximum čo s ním dokáže. Zakryl Josha perinou a zo zeme zdvihol mobil. Chcel ho proste len odložiť keď sa rozsvietil a na ňom sa zobrazila správa. Pár slov ktoré dokážu človeku urobiť v hlave zmätok. Vypol mobil úplne a položil ho na stolík.
„Nie, vôbec ho nemiluješ.“ Povzdychol si Max. „Prečo vôbec toto riešim? Som sexi heterosexuál a nie poradňa pre teplošov.“  Znova pohliadol na rozvaleného Josha, kontrastoval s tmavým povlečením ako machuľa na čiernom papiere. „Prečítaj si tú knihu konečne.“  S tými slovami odišiel z bytu.

         Potravín ubudlo, Josh si to za ten čas nevšimol, pretože väčšinu času trávil v práci alebo u klientov, a tak sa vypravil na dlhý a nákladný nákup. Najskôr polovicu potravín vyhodil a sám sebe nadal, že je tyran hladných detí v Afrike.
Rozhodol sa ísť peši, človeku prechádzka prospeje, je zdravá a nestojí ho ani cent.  Bolo mu jasné, že na cestu domov, si bude musieť vziať taxi, čo nespĺňalo jeho požiadavky chodca, ale predsa sa nebude ťahať s toľkými taškami peši. Mal rád ten zastrčený obchod v rohu, kde s Ambiem často nakupovali. Proste vzali veľký nákupný kôš a hádzali do neho čo im napadlo. Teraz mal len malý kôš a veľký zoznam. Vo vykonávaní plánu sa človek vždy nudí.
„Zatvorené.“ Ceduľka na dverách mu nedala inú možnosť než si vyhľadať iný obchod s potravinami, alebo sa pôjde najesť do mesta a v chladničke si vypestuje príšeru.
„Ambie.“ Ostal stáť pred prázdnym výkladom bývalého starožitníctva. Len pred troma dňami ho vypratali a priestory ostali pusté, chladné, šedé a hlavne temné. Sklo sa lesklo a odrážalo jeho obraz v ladnom, tmavom pozadí steny na ktorú svetlo sťažka dopadalo. Keby ho videl tak ako kedysi v ten jeden okamih, keď sa ich oči nepriamo stretli.
„Smola a ja som chcel reklamovať skrinku.“
„Hej!“ Otočil sa prudko dozadu Josh. Najskôr si myslel, že jeho myseľ už trpí nedostatkom všetkého a tak fantazíruje, blúzni a predstavuje si. „Ambie!“
„Siahneš na mňa a dostaneš skrinkou do hlavy!“ Obyčajná drevená skrinka na listy, ktorú Ambie držal sa zmenila rázom na životu nebezpečný predmet.
„Ja len, že som si predstavoval, včera som ti písal, ty si bol hnusný a ja som sa opil, nemôžeme byť znovu spolu?“
„Uhm, nie.“ Otočil sa na odchod Ambie.
„Prečo so mnou ani nechceš hovoriť? Smrdím ešte? Sprchoval som sa pol hodiny.“
„Ten smrad nezmyješ dokonca života zo seba.“  Odomkol dvere od auta Ambie.
„Fakt?“ Pričuchol si najskôr k jednej a potom druhej ruke Josh.
„Maj sa.“
„Nezájdeme niekedy spolu  na večeru?“  Vypadlo náhle z Josha.
Ambie na neho otočil hlavu. Stále držal dvere v rukách, na sklo okna padli prvé kvapky dažďu. Vyplnili ticho ktoré panovalo medzi dvoma ľuďmi. Josh zadržoval dych príliš dlho takže sa nakoniec musel nadýchnuť skôr než Ambie prehovoril.
„Vedel som, že to robíš.“
„A čo také?“
„Zadržuješ dych.“ Prižmúril oči na Josha ktorý sa nervózne pošúchal rukou vzadu na krku.
„Takže, pôjdeš so mnou na večeru?“  opýtal sa znova s nádejou v hlase.
Ambie pokrútil hlavou. Bol unavený z Josha skôr, než stihol poriadne s ním prehovoriť. Keby ten – takmer ryšavý Ír vedel, ako mu ublížil, ťahal by za sebou pás s plechovkami a nápisom – som kurva.
„Ani na panáka? Na pivo? Prejsť sa do parku?“ Keď videl, že na Ambieho jeho prosby nijako nepôsobia, vzal ho za rameno skôr než nastúpil do auta a pritiahol k sebe. Dážď začal hustnúť a tri mokré cestičky na okne sa zmenili na riečisko.
Inštinktívne Josha od seba odstrčil. Nepotreboval žiadne pošuškávanie na ulici, ani divné pohľad, to si rozhodne nemohol dovoliť.
„Chápem.“ Pousmial sa Josh. Pomaly zdvihol ruku k Ambieho tvári a palcom strel kvapku dažďa ktorá mu stiekla po líci.  „Vždy sa ti stávajú tak unikátne a romantické veci.“ Pohladil ho dlaňou po tvári.

         Anglické puby mali svoje večné kúzlo. V Anglicku to bola neodmysliteľná vložka kultúry a dedičstva. Nebolo jedného Angličana ktorý by v živote aspoň neprešiel okolo jedného z takýchto podnikov bez túžby tam vojsť.  Jeden z takýchto pubov stál len o dve ulice ďalej od apartmánu kde býval Josh.  Na kovovej tabuľke stálo staroanglickým písmom: U Pohejba. Kým ešte žili Josh s Ambiem spolu, často tam chodili, nikdy sa však nedozvedeli kto je Pohejba. Majiteľ to rozhodne nebol a podnik bol cez sto dvadsať rokov starý. Vlastne nikto nevedel kto je Pohejba okrem majiteľa, ktorý vlastnil všetky kúpno-právne listiny.
„Za ten včerajšok sa ospravedlňujem.“ Pousmial sa rozpačito Josh, musel sa dívať niekde úplne inde, na výzdobu starých krčahov na poličke a obrazu London bridge.
„Chcel si sa ma na niečo opýtať nie?“ Prehodil tému Ambie a objednal si obyčajný pomarančový džús.
Josh videl ako na neho priamo hladí keď si objednával tmavé pivo. Určite mu chcel povedať: a včera ti nestačilo?!
„Proste som dostal divnú klientku a klienta. Obaja sú rozdielni, určite sa nepoznajú, ale sú na mraky rovnako divní a chcú tú istú vec.“  Vložil medzi pery cigaretu a rukami si začal prehľadávať vrecká kvôli zapaľovaču.
„A čo ja mám s tým?“
„Keeth. Hammett Keeth.“ Konečne vylovil zapaľovač z vrecka. „Poznáš niekoho takého?“ Vydýchol modrý dym na bok od Ambieho.
„Nie.“ Odvetil s ľahkosťou.
„Doma mám jeho fotku. Fakt by mi pomohlo keby...“
„Nie, Josh, nepoznám Keetha Hammetta a nepotrebujem vidieť jeho fotku. Nie som stalker, že poznám celý Birmingham.“
„Len sa pozrieť. Nič v tom nie je, predsa keby si...“
„Vieš koľko má Birmingham ľudí?
„Vyše stotisíc ale...“
„Tak to je ako hľadať Nea v Matrixe.“
„No to teda nie je!“ Zamračil sa nesúhlasne Josh, „prečo začínaš s Matrixom? Vieš, že sme sa nikdy nedohodli ohľadom matrixu.“
„Práve preto. Nedohodneme sa ani teraz.“
Čašník s dlhými blond vlasmi položil na drevený stôl pred nich džús a pivo. Zahliadol na Ambieho a potom odtiahol pomalými krokmi späť k baru.
„Mal som si tú fotku odfotiť.“
„Fotiť fotky, nový level.“
„Môžeš si ma prestať doberať láskavo?“ Pohoršene vytiahol mobil z vrecka Josh. Začal prehliadať všetky fotky vo svojom dotykovom mobile. Párkrát sa usmial keď narazil na fotku divne tváriaceho sa Maxa alebo jeho kolegyne, ktorá mala vždy divné erotické fantázie v práci.
Ticho medzi nimi vyplnil hluk z pubu, prevažne mužský hlas a smiech. Štrnganie pohárov a tichá hudba z jukeboxu.
„Mám to!“ Ozval sa víťazoslávne Josh a otočil svoj mobil k Ambiemu.  „Spoznávaš ho?“
Ambie natiahol krk k mobilu aby pohliadol na Keetha. Chvíľu na neho hľadel a potom len pokrútil hlavou. Oprel sa späť o stoličku a vzal si džús.
„Škoda. Mám na neho číslo ale nedvíha mi. Napríklad teraz mu skúsim zavolať...“ Začal v zozname hľadať číslo Josh. Brblal si popod nos aké je to nefér, že nie je žiadny detektív a tak nechápe prečo by mal niekoho hľadať podľa fotografie z obrazu.
„Nechápem na čo, keď ti aj tak nezdvihne.“ Vypil naraz svoj džús Ambie. „Zaplať za mňa gantlemansky ako pravý Angličan.“ Postavil sa.
„Som Ír.“ Opravil ho Josh stále hľadiac do mobilu. „Neznášam dotykové mobily.“
„Ty si vždy zaobstaráš sto vecí ktoré neznášaš. Zbohom.“
„Mám to!“ Priložil si mobil k uchu. Známy tut tut tón sa ozval a zároveň sa rozzvonil aj niečí mobil v Pube. Aká náhoda by si človek pomyslel, keby to nebol Ambieho mobil. Josh chvíľu nechápajúc na neho hľadel a potom zložil ruku s telefónom dole. „To je tvoje číslo?“
„Nie!“ Odmietol toto tvrdenie Ambie.
„Akože nie? Rozzvonil sa keď som začal volať a zvonenie ustalo, keď som vypol hovor! Ty ho poznáš?! Keetha? Ambie poď sem! Opováž sa utiecť ty...!“ Postavil sa od stola a hodil v rýchlosti nejaké drobné na stôl. Vybehol za svojim ex-milencom na ulici.
Ani ho neprekvapilo, že ulice boli zaliate dažďom a ľudia sa motali okolo s dáždnikmi. To bolo to najhoršie v tejto hatlaninke a koláži všetkého možného na ulici chytiť Ambieho. Vedel však kde parkuje a tam určite aj pobeží.

         „Haha!“ Zadržal dvere rukou Josh a poklepal prstami po kapote. Obaja boli premočený od dažďu a Joshovi nevadilo, že mokne ešte aj teraz. „Vyklop to miláčik. Všetko prečo mi klameš?“
„Pretože si ex, tým sa klamať môže!“
„Ale houby!“ Zanariekal Josh „Tým by si mal práveže vmiesť krutú pravdu do tváre!“
„Prečo by som ti mal pomáhať ty ušatý kastról!“ Položil ruku na volant a zamračil sa.
„Pretože som sa ťa to opýtal ako priateľa, človeka a nie svojho bývalého milenca. Preto.“
„Nepoviem ti nič! Pusti tie dvere, lebo ťa zažalujem!“
„za čo?!“
„Že furt obťažuješ moje auto! Za to!“ naštartoval motor a prstami poklepal po riadiacej páke. „Josh no tak, pusť tie dvere.“
„Nie, nie...“ pokrútil hlavou, „teraz ťa mám v šachu miláčik.“ Usmial sa víťazoslávne. 

3 komentáre:

  1. aaa! genialne genialne! :D:D:D uplne super! neviem co skor povedat teda napisat. Ambie a Josh zabili spolu dokopy :D paci sa mi ake su tam narazky na ich vztah ked este boli spolu. ze je to vidno, ze jeden druheho poznaju a vedia odhadnut. :D skvele a tie ich rozhovory genialne celucke najviac a Max a ten jeho postrech "som sexi hetero..." :D:D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. neskutočné. v tejto kapitole všetko nádherne do seba zapadalo. Josh možno nedomyslel, že Ambie má jeho číslo, ale ty si hádam myslela na všetko.
    neskutočne dobre sa to čítalo. tlieskam.
    (nebudem vychvyľovať konkrétne veci ako obvykle, to by som musela skopírovať celú kapitolu:)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Teda to se čte jednym dechem.

    OdpovedaťOdstrániť