štvrtok 27. septembra 2012

32 sekúnd (Návrat bláznovstva) 50.


Zdravím vospolok, dobrý večer. 


Konečne je tu nová kapitola a teda 50! Je to veľké číslo a v mojom prípade aj rekord čo sa týka počtu kapitol aj slov. Čiže všeobecný rekord. 

Som rada, že ste 50 kapitol vydržali a teším sa, že to vydržíte do úplného konca. 
Táto kapitola vás zjavne zmätie pripravte sa na zmätok. Ja vás varujem vopred, pretože som veľmi dobrá duša.
Oh, že by som naznačila koniec poviedky? Ale to vôbec nie. Možno koniec dejovej línie. No, kto vie. 

    17+



**
     Prial si, aby na vysokej škole fungoval zvonček, ktorý oznamuje koniec hodiny. Ten druh monotónneho citoslovca crrrrrrrrrrrrn, ktorý rozpustí všetky obavy, strachy a prepustí ho z väzenia pohľadu dvoch orieškových očí.  
„Zajtra si s vaším láskavým dovolením práce prezriem a patrične ohodnotím.“ Odvetil profesor. Pochodoval po učebni s rukami za chrbtom. Čierne, zvlnené kadere mu padali na ramená. Ostal stáť pri Kylovi s upreným pohľadom na jeho skicu na stojane. Mlčky hľadel na kresbu a v hlave si začínal spracovávať body kritiky a pochvaly. Kyle sa jemne skrčil pripravený na spŕšku kritiky. Profesor namiesto toho sa odtrhol z miesta a znova začal pochodovať.
„Rozchod!“ Zavelil tlesnutím rúk. Študenti si začali zbierať svoje veci a baliť skice medzi dosky. „Rád by som vám ešte povedal, že by ste si mali brať príklad zo Sira Waninghama.“ Zahojdal sa na svojich topánkach hore dole ako to robili šikovní detektívi pri objasňovaní prípadov. Kyle naopak zhrabol svoje veci, z ktorých mu polka skoro vypadla na zem a vyšiel rýchlim krokom z učebne.
„Sir Waningham...“ imitoval niekto profesora. „chudobný Sir Waningham.“ Zasmiali sa spoločne.
„Taká potupa znova.“ Šomral si popod nos Kyle. Zastavil sa až v školskom parku na lavičke. Upravil si veci aby mu napoly nevypadávali nákresy z dosiek. Keby to Sir bolo aspoň zaslúžené. Ale je chudobný. Dosť chudobný na nejakého šľachtica. Ostala mu len babka, rodičia umreli a babka dožíva svoj život pomaly. Mal zdediť pôvodne rodinný podnik, ten bol ale natoľko zadlžený, že ho musel vypísať do konkurzu. Prišiel úpadok a s ním absolútny koniec. Ostal mu len veľký dom a nejaké finančné dedičstvo. No a ešte babka, že?
S povzdychom si položil dosky na stehná a pohliadol do parku. Typické anglické trávniky. Tie mohli byť úplne všade a ľudia v iných častiach sveta by si ešte zaplatili aby mohli mať anglický trávnik. Oni sa po ňom prechádzajú.
Keby aspoň nebol chudobný šľachtic. Radšej byť bohatý ako žiadny šľachtic. Dáva mu to takú imunitu, ako keď sa snaží ježko na ceste zastaviť kamión svojimi pichliačmi.
Znova si ťažko povzdychol a objal dosky. Položil si na ich krátku hranu bradu a pohliadol do zeme. Profesor mu to zaiste robí naschvál, i keď nevie prečo. Ovca jedna s čiernou vlnou. Ovca obyčajná to je.
„Nemáš na mňa toľko hľadieť chobotnička.“
„Za to si môžeš sám.“ Zahryzol sa do dosiek Kyle. Mal chuť ich roztrhať až by lietali trhance a piliny z nich. Dokonca vydal aj ten dravý zvuk rrrrrrrrr. Ten ustal keď mu Evanova ruka zašla do hnedých vlasov. Prehrabol mu ich ako malému chlapcovi. Pustil zo zubov dosky. Hneď za tým nasledoval povzdych.
„Niečo ti vypadlo.“ Podal mu Evan lístok.
„Ďakujem.“ Zamrmlal si pod nos a pohliadol čo tam má napísané. O chvíľu sklonil hlavu ešte viac. Taký trapas. Evan si to isto prečítal a teraz. „Budem mlčať, ale nemysli si o mne nič zlé prosím.“ schoval si lístok na bezpečné miesto.
„Prečo? Je to obyčajný zoznam na nákup.“ Sadol si vedľa neho. Pohliadol rovnakým smerom ktorým Kyle. Na profesora brčku. Vystretý ako svieca smeroval k autu. K svojmu bielemu Nissan. S plastovým šarmom si nasadol dovnútra.
„Už aby vypadol, len ma zosmiešňuje.“ Poľutoval sa Kyle, „pôjdeš ku nám na jedlo?“ Otočil hlavu na Evana s úsmevom.
„Bude čerešňový koláč?“ Vrátil Kylovi pohľad.
„Tomu ver.“

       Premýšľal o spoločnom bývaní už veľmi dlho. Lenže Kylova babka nemohla ostávať samotná a kto vie čo by sa jej prihodilo. Nikdy by si nebol pomyslel, že jeho plánovanie do budúcnosti sa tak veľmi oplatí. Krúžkovanie inzerátov v London news, prezeranie bytoviek z ulice a nakoniec vyberanie vyhovujúceho a cenovo prijateľného ubytovania. Toto všetko bolo zrazu potrebné! Kylova babka umrela.

„Ty si šikovný mladík, postaráš sa o môjho vnuka, Evan.“
„Vždy budem pri ňom.“
„Musíš mu ukázať, že ho miluješ. Láska je to jediné čo potrebuje.“

V tichu a nepríjemnom šere veľkého, pustého domu sa šíril smútok. Lepil sa na všetky predmety a osoby. Nehorel ani oheň v krbe. Chlad sa vpíjal do starých stien a prenikal dovnútra domu. Veľký luster na vysokom strope občas stratil svoje svetlo, potreboval vymeniť žiarovky. Jediný sluha, ktorého stará pani zamestnávala, opustil dom po pohrebe na Kylovu žiadosť.
„Všetko je teraz moje.“ Šepol. Len postával uprostred obývačky s pohľadom upretým niekam do neznáma, za obrazy, tapety, steny. Von do iného sveta, ktorý mohol vidieť len on sám. „Necítim sa tak osamelo, keď si so mnou.“ Pokračoval slovami ďalej k stene do ktorej sa díval. Evan mu ostal stáť za chrbtom. Pohladil ho po ramenách a stiahol z nich sako dole. Prehodil ho cez opierku kresla a o chvíľu zastal Kylov výhľad k stene. Začal mu rozopínať gombík na košeli. Stál tam ako figurína s namaľovaným pohľadom. Bledý s pokožkou na dotyk neprirodzene studenou. „Sme spolu a ty ma nikdy neopustíš.“  Čo slovo to kus umeliny bez citu, bez tvárnosti, bez nádychu. Len padajúce slabiky k zemi. bez významu, len kotva ktorá ho zastaví pred pádom do hlbín.
„Ak ostanem sám, tak tu nemusím byť.  Všetci by sme sa radi utopili.“ Ticho a umelé slova zaplnil zvuk plesknutia. Evanova ruka pristala v Kylovej tvári. Stiahol ju dole a rozopol posledný gombík dole. Kyle sa konečne nadýchol a oprel si čelo o jeho rameno.
„Ja to všetko viem!“ Zvolal s plačom do Evanovho ramena, „ja viem všetko, ale prečo... prečo nepovieš, že to tak nemá byť? Zažil si horšie veci, prečo mi nepovieš, že som urevané decko? Nikdy som nič neobetoval!“ Chytil ho za golier košele a pohliadol do pokojných modrých očí. „Vieš čo cítim, je to tak?“ S nádejou sa pritiahol k nemu. Stále rovnako pokojný pohľad postavil medzi nich tvrdý múr.
„Som chorý, Kyle.“ Pohladil ho po tvári, „ak chceš odísť, neostaneme tu.“
„Miluješ ma?“ Cítil ako mu spánky pulzujú od plaču, hruď sa rýchlo a zhlboka zdvíhala. Modrý pohľad bol ako kus ľadu, ktorý sa nedá roztopiť a napriek tomu to chcel skúsiť, svojimi horúcimi slzami a objatím.
„Neplač.“ Vzal Kylovi tvár do dlaní a pobozkal ho na čelo.
„Miluješ ma?“ Opýtal sa znova. Medzi starými stenami kde stáli, zneli všetky ich slová ako posledná rozlúčka. Mohli byť rovnako tragické a nemilosrdné. Len dramatická tragédia, ktorá sa nikdy nemusela udiať. Nič však nemenilo tú skutočnosť, že depresívny pocit v miestnosti narastal. „Prosím...“ jeho nádych bol nádychom chorého, topiaceho sa ktorý sa naťahuje nad hladinu.
„Je lepšie, keď si pôjdeš ľahnúť.“
„Robíš zo mňa hlupáka!“ Odstúpil od neho Kyle. Nechcel znova vidieť jeho modré oči ani úsmev s ktorým mu zvykol podávať výkresy, podložky či čerešňový koláč. Tento scenár si napísal veľmi zle a nesprávne. Gramaticky dokonalo a bez významu.
„Si len rozrušený, ale ja nikam nepôjdem.“
„Možno by bolo lepšie, keby si odišiel.“ Stiahol sako z kresla a rozišiel sa k schodom ktoré viedli na poschodie. „Stačia mi tieto chladné steny.“ Vyšiel hore po schodoch a stlačil vypínač. Veľký luster zhasol a ponechal Evana v temnote miestnosti.

Si krásny a poslušný princ. Si všetko čo tvoja mamička mohla chcieť. Hrdina a umelec, takže ak ju chceš znova vidieť, musíš  jej sľúbiť, že už nikdy nebudeš zlý chlapec. Urobíš pre mňa všetko, pretože ju tak veľmi miluješ.

Rozsvietil v kuchyni. Príliš veľké ticho v zapadnutom kúte západného Londýna. Ani šum stromov, doprava. Absolútne ticho v ktorom občas zavrčala chladnička alebo ťukli natlakované vodovodné rúrky.  Vzal zo šporáku čajník. Skrútil vodovodný kohútik a nechal padať studenú vodu do kovovej nádoby. Modrý pohľad, ktorý periférne zazrel stojan na nože sa stočil ako kyvadlo na hodinách. Voda pretiekla z čajníku a začala stekať do odpadu. Musíš len zničiť toho, kto tvojej mame ubližuje. Diablika v tvojom tele.
„Dement.“ Zastavil vodu a položil čajník na utierku ktorá ležala na linke. Nenávidel vlastného doktora, ktorý ho liečil. To bolo ešte minimálne zlo. Otrel si ruky do papierovej utierky a zápalkou pripálil plynovú platničku. Zo skrinky vytiahol modrý hrnček s bielymi bodkami. Bol to Kylov obľúbený hrnček. Prstami prešiel po jednej z veľkých guliek.
„Povedal som aby si odišiel!“ Ozval sa krik z poschodia.
Evan položil hrnček na kraj linky a bokom sa o ňu oprel. Čajník začal pískať a para sa rútila k odsávaniu nad šporákom.  
Pravdu má mnoho ľudí a nikdy netvrdil, že sa mýlia, keď si nebol tým istý. Horší boli ľudia, ktorí mali pravdu vždy. Cudzí ľudia tvrdili pravdu o ňom a tá sa naplnila. Pretože on nemal byť nikdy potrebný pre nikoho iného, než bola jeho matka. Upútaný na jej pohľad opovrhnutia nemohol milovať nikoho iného.
Už budeš v poriadku. Ale tvoja matka si pre teba neprišla, zvládneš to sám?
Rukou si zašiel do plavých vlasov. Ďalší Kylov výkrik nasledoval jeho ruku. Prsty ťukli letmo do hrnčeka, ktorý prepadol cez hranu linku a rozbil sa o dlaždice. Je to len zoznam na nákup. Nikomu nebudeš teraz nakupovať.
Pomaly vyšiel schody na poschodie. V tme videl obrysy izbovej kvetiny s dlhými jazykmi padajúcimi k zemi. Prstami prešiel po stene a zachytil sa kľučky. Otvoril dvere od Kylove izby. Prázdna posteľ, prázdna miestnosť. Otočil sa späť k chodbe. Dokonalé ticho sa rozliehalo všade navôkol. Pohlcovalo jeho zmysli takže sa nemohol na nič a nikoho zamerať.
„Kyle!“ zvolal jeho meno. Rýchlo prešiel k dverám od kúpeľne. Potisol dvere dovnútra, ktoré sa o niečo zasekli. Pás svetla prenikol z kúpeľne do tmavej, dlhej chodby. „Kyle pusť ma dovnútra!“ Potisol dvere ktoré sa zasekli ešte viac. Hlava mu padla na bok, keď zazrel na podlahe ruku. „Ak si spadol a teraz si robíš zo mňa srandu tak... pozbieram tie... biele... tabletky zo zeme a...“ pretisol sa nasilu cez malý otvor dverí. „Hlupák sebecký!“ Drepol si k bezvládnemu Kylovmu telu. Okolo neho boli rozsypané tabletky. V druhej ruke stískal hnedú fľaštičku liekov. „Poslal som ťa spať.“
Každý okamih má relatívne vnímanie. Nepočítal koľko krát sa zaprel o Kylovu hruď pri prvej pomoci. Ani koľko krát mu vdýchol do pľúc. Jediné čo vedel bolo, že mu tým vraj zachránil život. Aká je to záchrana života, keď mu nezabránil v pokuse si ho vziať? Zase si zlyhal. Všetci ti umierajú pod rukami.
„..van... Evan!“ Niekto mu skríkol priamo do ucha. Prešla ním nepríjemná vlna, ktorá ho vystrelila do sedu. Pohliadol pred seba veľkými, vystrašenými modrými očami. Cítil ako mu spotené telo posiali zimomriavky. Sen? Bol to sen? Len jeden sen? Ešte viac ho trhlo, keď sa jeho ramena dotkli horúce ruky. „Č-čo sa stalo?“ otočil hlavu na prekvapeného Kyla. Nechápavo mu hľadel do tváre, akoby videl čerta.
„Mal si nočnú moru, nemohol som ťa prebudiť!“ Posťažoval sa a privinul sa mu k ramenu. Celá izba mu bola zrazu povedomá. Tie ošarpané dvere, tvrdá posteľ s pružinami. Veľké zatlčené okno. „Ah...“ povzdychol si, „radšej by som sa nebol prebudil.“
„Čo sa ti snívalo?“ Natisol sa na neho Kyle ako chobotnička. Ručičky ako chápadlá sa prisali k jeho hrudi okolo ktorej ho objal.
„O Londýne.“
„A to by si bol radšej v tej nočnej more ako tu so mnou?“ Odtiahol sa od Evana a už letel vankúš do jeho hlavy.
„Nebi ma furt.“ Posťažoval sa a ľahol si späť na posteľ. Takže stále pobrežie USA a plán ako sa z neho dostať. „Toto je neznesiteľné.“ Zakryl si predlaktím oči „Ja to už nevydržím.“ Mal chuť sa rozplakať ako malé dieťa, schovať sa pod perinu a čakať na zázrak. V tejto situácii to bol však on, ktorý mal učiniť ten zázrak a Kyle naň trpezlivo čakal.
„Niekto potrebuje láskavé objatie.“ Skôr než objatie to bol zával Kylovým kostnatým telom. Pevne ho objal a hlavu si položil na jeho hruď.
„Neopustím ťa.“ Šepol Evan do hnedých vlasov, ktoré ho začínali štekliť v tvári.
„To dúfam.“
„Lenže,“ nedalo to Evanovi pokoj, „ty si sa v tom sne chcel zabiť.“ Ticho vymizlo dostatočne rýchlo. Bývalý aristokrat začal panikáriť a rozprávať desať vecí naraz hlavne nezrozumiteľne s tým, že Evan začul nejaké nadávky na jeho osobu. „Hlavne, že žiješ. Tak nekrič.“
„Lenže ty by si bol radšej vo sne, kde som umrel!“ Zvolal naštvane.
„To som nepovedal. Povedal som, že si sa chcel zabiť, nie že si umrel.“
„To je skoro to isté!“ Oponoval mu naštvane, „chcem ísť domov! Postavme si plťku alebo čo!“ Vykrútils a za plachty pri čom skoro zletel na zem. Ešte by mu to vyhovovalo, pretože na zemi mal všetky svoje veci. Natiahol si nohavice a tričko s nepríjemným pohľadom ktorý venoval svojmu milencovi.
„A kam ako ideš?“ Poškrabkal sa v plavých vlasoch Evan. Položil obe ruky na perinu do lona.
„Jesť!“ Ofučane sa zvrtol na päte a vyrazil k dverám.
„Nechceš byť radšej so mnou?“ Zastavil ho skôr než otvoril dvere.
„To-to je citové vydieranie.“ Pootočil hlavu dozadu na Evana, „nepoužívaj tento tón hlasu to je vydieranie a nedívaj sa tak na mňa!“ Prikázal mu schovať svoj elfí pohľad. Evan si prikryl ústa rukou a zatvoril oči.
„Chm!“ Skoro zaškrípal zubami Kyle, „prídem! Len prinesiem niečo na jedenie.“ S mrmlaním po pod nos vyšiel na chodbu. Oni dvaja sa vypravia zachrániť dcéru Beneta. Fakt nechápe kde berie Evan tieto šialené nápady. Sa tam potkne ešte dvadsaťkrát a všetko nakoniec zničí.
„Ah tu si Kyle!“ Vyrútila sa na neho nejaká neznáma žena.
„My sa poznáme?“ Chcel ju obísť smerom ku kuchyni, lenže zakaždým keď sa pohol, ona sa pohla s ním.
„Mieriš do jedálne?“ Na perách jej panoval nezvyčajne radostný úsmev na tunajšie pomery. Ale nebolo zase zlé sa nechať viesť do jedálne po boku s človekom ktorý sa usmieva, to hneď rozžiari deň.

       Po Kylovom odchode z izby ostal sedieť na posteli. Ani sa nepohol len sedel ako strapaté kura uprostred postele s perinou na stehnách. Toto prostredie začínalo byť neuveriteľne patetické a nepríjemné. Chcel len vziať Kyla a Matta pod pazuchy a utiecť kadeľahšie. Možno že keby sa vydali viac na východ niečo alebo nikoho by objavili. To bolo samozrejme riskantné.
„Pamätáš ako si mi hovoril o Corradovi?“ Ešte lepšie, Mattov hlas ktorý sa vynoril odnikiaľ. Hlavne, že jeho postava sa zjavila ako bubák uprostred noci. Ani nepočul, že by otvoril dvere. Mal by ísť na preliečenie až sa vráti bezpečne do Európy. „Obetoval sa pre teba, aby si našiel Kyla a pri tom ste boli nepriatelia.“
Nijako sa k tomu nevyjadril, len starostlivo sledoval každý Mattov krok. Začal sa prechádza po izbe sem a tam. Nervozita na ňom bola naproste viditeľná a už len stačilo aby chytil nejaký druh nábytku do rúk a hodil ním o zem.
„Prečo ideš na tú misiu s Kylom?!“ Zreval ako divoké zviera ktoré si obraňuje svoje teritórium.
„Upokoj sa.“
„Odpovedz mi na otázku! Inokedy by si ho priviazal aby s tebou nešiel!“ Rozhorčene sa zahnal rukou, „prečo, tu mám ostať?! Chcete mi ujsť?! Pýtam sa!“ Jedným veľkým krokom priskočil k Evanovi. Nahol sa k nemu a dlaň zovrel v päsť.
„Proste chcem aby šiel Kyle. Chceš ísť s nami?“ Po Evanovej otázke nastalo ticho.
„Prečo ide sa ťa pýtam.“
„Nechám ho tu samotného to ti nie je jasné?“
„Ale mňa áno.“
„Ty by si ma tu samotného nechal tak isto. Netvár sa ako ublížený Peter Pan na ostrove pirátov.“ Odhrnul zo seba perinu.
„Nenechal by som ťa samotného! Nikdy!“
„Hlavne, že si sa chcel zabiť, však?“ Evan sa postavil z postele a obliekol si bundu.
„To tu neťahaj.“
„Ale samozrejme, že to tu ťahať budem, pretože ty by si ma sprevádzal asi ako duch. Uzavrieme túto nezmyselnú debatu. Sme priatelia, nechápem prečo máš potrebu na mňa neustále útočiť.“ On sa stále neprebudil, nočná mora pokračuje. Pripadal si ako spúšťač všetkého negatívneho čo sa v poslednej dobe vo svete prihodilo. „Jednoducho nám chcem odtiaľto dostať a dožiť svoj mizerný život tak mi to nesťažuj, buď tej lásky.“
„Nás.“ Pousmial sa Matt. Úsmev opadol tak rýchlo ako prišiel. Založil ruky na hrudi a zastal Evanovi cestu „myslíš si, že si nesmrteľný? Bol si v bezvedomí, skoro si ochrnul, tvoj telo je jeden uzlík jaziev. Niekto do teba fúkne a zlomíš sa.“
„To ale nikto nemusí vedieť.“ Usmial sa nevinne Mattovi do očí.
„Nenávidím ťa.“ Zovrel pevne čeľuste k sebe Matt. Spodná pera sa mu naprotiveň zachvela a tak sklonil hlavu a odvrátil ju na bok.
Tento krát ťa neobjímem Matt. Svoju bolesť si musíš niesť sám, pretože... nie som nesmrteľný. 

3 komentáre:

  1. *___* vobec nic som nepochopila :D:D: vlastne hento bol sen ak sa nemylim. cele to s Kylom v Londyne. takze sa mu snivala fikcia alebo nieco zo zivota? ja nevieeeeem :D:D Kyle sa nikdy nechcel zabi te? T___T pomoc neviem idem si to precitat znova :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. tak som si to precitala znova :D:D a dobre sa mi to akosi rozjasnilo. Kyle a jeho pltka aj tak vyhrali a Evan a jeho Peter Pan :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  3. nemám slov. ale myslím, že to vcelko chápem. aj Evana a jeho starosti.
    Kyle samozrejme nerobul svojmu menu hambu (od chobotničky až po citové vydieranie. a samozrejme jedlo. kapitola kde by Kyle nemyslel na jedlo by sa už ani nerátala:)

    takže plán je zachrániť Benetovu dcéru, Kyle a Evan? XD to chcem vidieť. :):)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť