sobota 14. júla 2012

Prichádzal s rosou


         
Anime: NO.6
Postavy: Shion, Nezumi
Žáner: Shounen-ai, romantika
Upozornenie: Shounen-ai
Veková prístupnosť: 12+

Moja prvá poviedka na NO.6. Dúfam, že niekto videl anime, alebo mangu. Síce si to môžete prečítať aj bez toho, ale v tom prípade nepochopíte pár veciam ktoré tam sú spomenuté. Ale to nevadí. xD
♣♣

          Niekedy, keď opäť padá dážď, mám pocit, akoby padal na mňa celý môj sen. Preniká mi pod kožu, do mysle, do srdca. V tom mojom sne si ty. Konečne môžeme splynúť.

         Prečo som si ho pamätal ako dážď? Ako človeka, ktorý vystrie k vám dlane i keď vám nič nedáva a nič od vás nechce? Malého chlapca, ktorý bol plachý. Jeden jediný dotyk a vy ste ho celkom zmenili. Hovoril mi, že neviem čo je život. Aké to je prežívať skutočné šťastie, skutočnú radosť z drobností. Kam nás dostanú vedomosti? Kam nás dostane dokonalý svet? Na tom predsa viac nezáleží. Vždy keď hmla stúpa k oblohe, upieram k nej oči. Viem totiž, že sa opäť vráti.
Spolu s dažďom.
V každej kvapke, ktorá tvorila môj sen, bol schovaný ako malá hviezda. Keď rozžiarite vodu, vznikne vám dúha. Svet dokáže byť farebný až vtedy, keď ho farebným vnímame. Otáčame si ho a farby sa mihotajú v kruhu. Zbláznite sa z toho.
S úsmevom sa zbláznite.
Potom zistíte, že vlastne neviete na čo čakáte. Len ležíte a tvárite sa, že to každú chvíľu musí jednoducho ísť. Keby sa ku mne sklonil, usmial sa, podľahnem mu bez rozmyslu. Urobil by som čokoľvek o čo by požiadal. Bral by som si úsmev z jeho očí a nechcel ho pustiť. Zastavil by som ho.
Keby tu bol.

         Ako každé ráno, som vyšiel na záhradu kvôli skorému, rannému kropeniu zeleniny. Už dva týždne zúrili horúčavy. Ani kvapka vody nepadla na zem. Čím dlhšie bolo toto sucho, tým slabšie som sa cítil. Všetko vo mne pomaly vyprahlo a únava sa mi dostala hlboko do očí.
Toho rána to nebolo iné. Až na jednu zvláštnu vec, ktorú som našiel na dverách. Niekto na sklo napísal mokrým prstom niekam ku hviezdam. Nápis bol napísaný čerstvo. Dole po písmene h stekala kvapka po skle. Rozhliadol som sa po záhrade. Všade rovnaké, dusné ticho. Zamkol som hadicu. Prešiel som k plotu od záhrady. Žiadna mokrá stopa nikde nebola.
„Niekam ku hviezdam.“ Zdvihol som hlavu k modrej oblohe. Musel som prižmúriť oči kvôli silnej žiare slnka.
„Shion!“ Začul som hlas matky, ktorý vychádzal z domu. Chvíľu som sa ešte rozhliadal, kým ma znova naliehavo nezavolala.
„Poď mi prosím ťa pomôcť. Dnes pečieme na svadbu.“ Začala vynášať všetky všetko potrebné na pečenie svadobných koláčov. Múku, margarín, vajíčka, rôzne náplne. Len som na to hľadel a opäť som sa prepadával do vodou napísaného odkazu na skle dverí.
„Opäť snívaš Shion.“ Frkla na mňa múku až sa mi dostala do úst.
„Ale mami,“ zasmial som sa a začal som si prehliadať rôzne náplne. Ráno býva rosa, že áno? Ale toto ráno žiadna rosa nie je. Ani žiadne iné, pretože je také horúco.
„Shion!“ Vytrhla ma z myšlienok. Nebol som vôbec schopný sa sústrediť na pečenie. Niekam ku hviezdam, ma natoľko zaneprázdnilo, že som naďalej bol absolútne mimo všetkého, čo moja matka robila. Jednoducho som bol k ničomu.
„Čo sa stalo?“ Prišla otázka na telo, keď som opäť čumel do neznáma. Len som sa zasmial a otvoril som vrecko s náplňou v podobe prášku. Také hlúposti ju predsa nebudú zaujímať. Radšej sa budem smiať ako hlupák, ktorý sa hojdá na stoličke hore dole.
„Shion, som tvoja matka nie?“ Založila dôležito ruku v bok. Káravý pohľad hnedých očí ma dostal presne tam kam chcela. Matky to tak jednoducho vedia.
Ukázal som jej miesto kde bol nápis. Ten však už vyschol. Jediné čo po ňom ostalo, boli šmuhy, takže sa nedal viac prečítať. Nič mi na to nepovedala. Len si priložila prsty k perám a rozhliadla sa po okolí. Ak niečo vedela, mala mi to povedať hneď. Nemala sa otočiť s tým zvláštnym úsmevom a nechať ma tápať na svojej ceste niekam ku hviezdam.

         Snívalo sa mi o pečení koláčov. Toľko koláčov sypaných cukrom som v živote po kope nevidel. Vo sne ma prenasledovali a pľuli po mne svoju plnku. Sypali mi cukor do očí, dokonca mali aj oči namiesto ovocia.
„Nie!“ Zvolal som zo sna. Vyšvihol som sa do sedu. Myslel som, že keď sa prebudím, prestane sa  mi to snívať. Ale kdeže, sen pokračoval ďalej. Otočil som hlavu k oknu, aby som zistil aký je približný čas. Pomaly svitalo. Opäť horúci deň. Ľahol som si späť na posteľ a predlaktím som si zakryl oči s hlbokým povzdychom.
Nikdy som nemyslel, že ma nejaká myšlienka dokáže chytiť takým spôsobom ako cesta ku hviezdam. Okamžite som zabudol na nejaké ľudožrútske koláče. Bol to ťažký údel pre niekoho, kto potreboval všetko poznať – čiže pre  mňa. Otočil som sa na bok. Odkopaný od periny som objal vankúš a pevne zatvoril oči. Niekde odpoveď musí byť. Hlboko v mojej hlave.
„Cesta ku hviezdam, do mojich snov...“ zašomral som. Potom prišiel už len spánok.

         Záhadné nápisy si mi objavovali denne ešte celý týždeň. Niekedy dokonca na mojom okne v izbe, čo ma vyľakalo ešte viac. Nemohol som potom spávať a držal som hliadku do skorého rána, kým mi hlava unavene nepadla na vankúš. A hádajte čo bolo po prebudení? Nápis na mojom okne. Cítil som sa zúfalo. Niekto si so mnou zahráva. Tie odkazy boli ako nejaký druh hádanky. Vždy nejaký metaforický nápis.
A vtedy to náhle prišlo. Prietrž mračien. Sivé oblaky ako kusy natrhanej vaty sa nazbierali nad mesto. Ráno ma prebudil buchot kvapiek na okno. Dnes žiadny nápis nebude. Najhoršie bolo, že som si na to začal zvykať. Dokonca som chcel a prial som si nech tam ten nápis dnes znova je.
Oblohu presekol blesk takže sa hrom postavil a udrel do mojich okien. Mal som chuť sa postaviť a začať kričať, že to už nevydržím. Nevládzem viac takto žiť. Zahrabaný niekde mimo všetkého a všetkých. Toto predsa nie je život! Je to život? Kam mi potom zmizol jeho význam?
Naštvane som sa vykopal z postele a hodil som vankúš na zem. Otočil som hlavu k oknu. Chvíľu som len hľadel na prst ktorý kreslil na okno. Stál som tam. Nemo, okradnutý o dych.
Dostal som ľadovú sprchu.
Pribehol som k oknu. Otvoril som ho do korán, takže ma ovial okamžite chladný vánok s prímesou kvapiek dažďa. Dopadali na moju horúcu kožu, do vlhkých vlasov.
Sedel na okne. Tvár vážna, v očiach úsmev. Navzdory celej tej prísnej, rozkazovacej aure, ktorá sa okolo neho šírila, sa v očiach búrkovej oblohy usmieval. Z vlasov mu kvapkala voda na tvár. Oblečenie do nitky premočené. No sedel mi na okne a usmieval sa  svojim pohľadom.
„Skrz kvapky dažďa, na ceste ku hviezdam, navzdory búrke a nešťastiu. Pretrhnem temnú oblohu a zavesím sa na jednu z hviezd. Pošlem ti ju pozdravom, príde s rannou rosou.“ Okamžite som zo seba vybalil automaticky. Všetky odkazy sa mi zrazu pospájali v jedno. Neznamenalo to skrátka vôbec nič a pre mňa úplne všetko.
„Nezumi!“ Vrhol som sa mu okolo krku, takže sme skoro obaja spadli dole do záhrady. Stihol sa zachytiť o rám okna. Nadal mi do idiotov a vrahov, lenže ani to neskazilo moju náladu. Vtiahol som ho do izby. Nemohol som za to, že moje ruky začali chodiť všade po jeho tele, aby sa ubezpečili, že je skutočný.
„Dnes mi to nevyšlo, začalo pršať.“
„Čo  ti to napadlo! Takto ma napínať!“ Opäť som skončil zavesený okolo jeho krku.
„Shion, ty si vyrástol len fyzicky.“ Pohladil ma po chrbte. Cítil som ako sa všetko jeho mokré oblečenie lepí na mňa. Celý chlad ktorý od neho prichádzal, bol ako kúsok toho života ktorý som nikdy nedokázal spoznať. Vždy s ním odchádzal. Celý ten šialený vesmírny proces dažďa, hviezd a nejakého snu, ktorý sa v nich odrážal.
Je to nepríjemné, vlastniť život, ktorý nikdy nebol váš. Vždy rebelujúci, na úteku, nechávajúc vás čakať. Niečo čo ste mali, ale nemohli ste vlastniť.
Odtisol sa odo mňa. Stáli sme oproti sebe. Úplne mlčky, bez slovíčkom či bez pohybu. Jediné, čo ho prezrádzalo, bol úsmev v očiach. Laškovný a hravý. Raz vážny, raz by s vami hral aj schovávačku. V tých tmavých očiach, boli hviezdy. Stačilo si k ním nájsť cestu.
„Si zvláštny, Nezumi.“ Usmial som sa. Len naklonil zľahka hlavu na bok. Prešiel okolo mňa k oknu a sadol si na parapetu. Chytil sa rukou hornej lišty pri čom sa mu na tvári rozhostil veľký úsmev. Pretiahol nohy na stranu a zoskočil dole na záhradu. Okamžite som bol pri okne. Vyhliadol som von. Stále pod oknom a ľahkým, priam tanečným krokom odchádza pred mojimi očami.
„Nezumi!“ zvolal som do dažďa. Preliezol som okno tak ako on. Bez rozmyslu som so zadržaným dychom skočil dole na mokrý trávnik. Pošmyklo sa mi, takže som spadol pár krát na zadok. Ani to ma nezastavilo. Prebehol som k bránke cez ktorú som vybehol na ulicu. Na boso som utekal po chodníku až k tej tmavej postavičke, ktorá si vykračovala s rukami vo vreckách.
„Nezumi!“ Zúfalo som za ním zvolal. Stúpil som do mláky a z nej som vyskočil na jeho chrbát. Zovrel som no nohami, rukami. Nemohol som ho pustiť. Už nikdy viac.
„Shi-ooon.“ Zasmial sa. Rozpažil ruky a ostal stáť na mieste. O chvíľu sa so mnou zatočil. Rukami ma chytil pod stehnami a zľahka sa so mnou rozbehol. Skočil vari do každej mláky. Cez ten dážď a moje skrehnuté, modré pery mi prerážal úsmev.
„Kričať do dažďu je tak cool.“ Zvolal na celú ulicu.
„Dážď je oslobodzujúci!“ Zvolal som pritisnutý na jeho chrbte, „s tebou prišiel dážď... vždy prichádza s tebou, Nezumi...“ šepol som do jeho ucha s úsmevom. Neviem či ma počul skrz ten dážď.
No dúfal som, že áno.
Prial som si, podľahnúť jeho nástrahám. Jeho nebezpečnosti a vážnosti. Túžil som, aby jedného dňa zazvonil na moje dvere. Otvoril by som mu, privítal ho.
Bol by to ale vari potom ešte Nezumi?
Pokiaľ sa s ním smejem, je všetko ostatné nepodstatné.
Pokiaľ sa bude okolo mňa, ďalej rodiť ranná rosa.  

1 komentár:

  1. No.6 sice nepoznam, ale aj tak som si to precitala. a bolo to uzasne. cely ten postup a rozpolozenie Shiona. krasne ako vzdy.

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť