pondelok 21. mája 2012

Kde je tvoja láska, Ewon? XI


Manhwa: Totally Captivated
Postavy: Ewon, Mookyul, OC 
Žáner: Dráma, romantické, občasný debilizmus (po novom retardizmus)
Upozornenie: yaoi a ten retardizmus
Veková prístupnosť: 15+
Čo som počúvala pri písaní: Lenny Kravitz - Again, Believe & AC/DC - You shock me all night long

Skoro po mesiaci je tu nová kapitola. Mám ju rozpísanú  už dlhšie, ale bohužiaľ bol hokej takže to inak nešlo ratolesti moje. Ale už mám rozpísanú i sľúbenú poviedku na DGM. Len sa mi to trošku skomplikovalo, keďže som na DGM príšerne dlho nič nepísala. Myslím, že je to už vyše roka. 
Takže poprosím o trpezlivosť. Snažím sa, vážne.
Povšimnite si prosím čas vydania poviedky. Pozrite čo všetko pre vás robím! xD

♣♣
           Aaarg! Toto ma tak vie vytočiť vážne! Rozbil by som všetky okná na byte keby som mohol. Nejakou motykou alebo krompáčom. Vlasy by som tomu jednému hnedovlasému povytrhával z hlavy.  Všade samý bordel.
      Prídem domov po týždni z nemocnice a to prvé čo uvidím, je Mookyulova spodná bielizeň na zemi a na gauči. Čo ten chlap nemá kúsku úcty a zapretia v sebe?
      Po ceste som pozbieral všetky veci. Nazbieral som celú náruč toho kým som sa dostal do spálne. Ležal na posteli rozvalený a odfukoval. Sľúbil mi, že ma vyzdvihne a on tu spí.  Niežeby pracoval, alebo bol zavalený klavírom. On tu spí!
      To ma vytočilo ešte viac. Bordel, Mookyul si tu spí, nesplnil svoj sľub, som naštvaný a on si tu proste pokojne...
      „Oi!“ hodil som tú nazbieranú hromadu na neho. Založil som ruky a čakal som kým sa prebudí. Ani táto hromada ho neprebudila.
      „Hyungnim!“ buchol som rukou po hromade. To ho konečne prebudilo. Začal jančiť a skoro mi dal k.o. keby som sa neuhol.
      „Mal si ma vyzdvihnúť!“
      „Foxy, to si ty?“ pošúchal si čelo a vydýchol.
      „Nie, som zakotúľaná vianočná guľôčka.“ Rozhodil som celú tú kopu vecí na neho. Ručičkami som začal sa na neho štverať ako naježené mača. By som ho tak doškriabal a dohocičoval že by ešte prosil aby sa mi mohol ospravedlňovať na kolenách s ružou v ústach.
      „Foxy...“ zašveholil prazvláštnym tónom a pohladil ma na stehnách. Ostal som na ňom sedieť. Pod očami mal obrovské temné kruhy.
      „Vyzeráš príšerne,“ oznámil som mu, „čo si robil celé tie dni?“
      „Mám veľa práce v poslednej dobe.“ Odvrátil odo mňa hlavu a zatvoril oči.
     S ním teda nebude reč úplne o ničom dnes. A to sa na neho ešte štverám a jeho odozva je takáto. Ani sa mu nečudujem. Príšerný je v tvári. Úplne hotový. Akoby nespal celý týždeň ktorý preflámoval. To je odpustiteľné.
      „Chcel som zavolať Sangchula aby ťa vyzdvihol, lenže som zaspal.“ Mobil sa váľal vedľa neho na posteli. Smutné. Veľmi smutné ako môj Hyungnim dopadol. Niečo vo mne sa tak príšerne zovrelo, až mi telo začala ovládať tieseň a ľútosť. Nič z tohto sa nemuselo vôbec stať keby... hmm... stále neviem čo. Tají to predo mnou.
      „To je v poriadku. Odpočiň si.“ vtisol som mu pusu na čelo ako malému chlapcovi.
      „Neodpustiteľné!“ pevne zovrel oči. Videl som ako sa jeho svaly na tvári stiahli do nepeknej vrásky, „mohli ti ublížiť. Mal som ťa vyzdvihnúť.“
      „Som v poriadku, tak sa nestrachuj.“ To ma koniec koncov privádzalo k otázke čo sa to vlastne deje. Lenže vyzeral tak neskutočne zlomene a unavene, že som sa rozhodol s touto otázkou ešte počkať. Predsa, nehorí nie? Nikde sa nedymí, nič nie je spálené.
      „Pokús sa zaspať Hyungnim.“ Požiadal som ho. Rukou som zašiel do jeho hnedých vlasov. Tvár sa mu uvoľnila, ale oči už neotvoril. Musel byť príšerne unavený, keď ma nedokázal vyzdvihnúť a dokonca ani zavolať Sangchula.
      Ale to nevadí.
      „Foxy!“ zovrel mi zápästie, keď som sa chcel postaviť z postele, „nikam nechoď! Ostaň pri mne.“
      „Chcel som ti tu spraviť poriadok, kým spíš.“ Ako malé dieťa. Vážne.
      „Nie.“ Zamietol jedným slovom.
      Nechcelo sa mi odporovať mu. Bol tak zraniteľný zrazu. I veľký chlapci ako on potrebujú občas podržať a ochrániť. Nikdy by si to Mookyul nepriznal, ale... vážne.. byť takto sexi dokonca i keď je vyčerpaním úplne grogy. To nie je fér v žiadnom prípade.
      Teraz sa ja, postarám o neho.
      „Ostanem.“ Usmial som. Zaľahol som vedľa neho. Mal som len strach, že keď ho objímem a on sa otočí tak ma nechtiac rozpučí svojim telom.
      Ah ako mi chýbala táto posteľ, vôňa, prítomnosť, pokoj a bezpečie. Celý Hyungnim mi chýbal. A mimo to, toto miesto i keď už nie je tak bezpečné ako predtým, stále ho mám rovnako rád.
      Niekde hlboko do seba som sa pokúsil v nemocnici zakopať všetok svoj strach o vlastný život. Lenže akoby to mohlo fungovať asi čo?  Je to tak, že ma Mookyul vystavil smrteľnému nebezpečenstvu, pretože...
      Nie, bolo to moje vlastné rozhodnutie. O nič iné nejde. Chcem s ním byť a neopustím ho. Raz mi o tom, čo sa deje bude musieť povedať!

                Túžil som, aby Hyungnim ešte spal o pár chvíľ dlhšie. Vedel som, že až sa preberie bude Sodoma Gomora v našej posteli. Ani som sa nestihol poriadne prebudiť a už blúdil rukami po mojom tele. Dráždil ma a olizoval mi krk.
      „Hyung...“ zastonal som. Snažil som sa k sebe zovrieť stehná, aby nemohol ďalej, ale márne. Telo ma zrádzalo. Mohol aspoň  počkať, kým sa prebudím, takto ma zneužívať. Moju slabú chvíľku telesnú a psychickú.
      „Ewon,“ šepol mi do ucha, „vezmem si ťa. Budem si ťa brať, kým budem vládať.“
      To poteší.
      „Hyung...“ otočil si ma k sebe na chrbát a uväznil moje pery v bozku. Viac som nemohol protestovať. Len tá vidina ako dlho bude moje telo uspokojované a ja sa nebudem potom môcť pohnúť  z postele a upratať ten svinčík.
      Nech si ho uprace sám.
      Pretiahol som ruky okolo jeho krku a odtiahol nohu na bok aby mu  nezavadzala.  Nevedel som kde skôr na mňa pokladal ruky. Cítil som ich skoro všade na sebe. Hladili ma nežne a hneď na to drsne. Prsty stláčali kožu akoby sa chceli prebiť cez ňu.
     Nemal som na sebe nič okrem trička a spodnej bielizne. Ani sa neobťažoval ma celkovo vyzliecť, musel tom urobiť ja sám. Keď si ma pretáčal potiahol k sebe za stehná, podarilo sa mi vyzliecť si tričko. Čakal som už len na spŕšku bozkov ktoré zakončí cucflekmi a hryzením.
      V poslednej dobe mi to nijako nevadí. Tie bozky sú tak náruživé, horúce a príjemné. Dokázal by som ich znášať neustále, nech sú občas akokoľvek hrubé a tvrdé.
      Občas som mal pocit, akoby ma chcel Hyungnim skutočne zjesť. Hrýzol ma do prahu bolesti a privlastňoval si moje telo.
     Ani teraz tomu nie je inak. Berie si skutočne všetko zo mňa. Myslím, že mu to už skutočne patrí. Čím viac sa mu oddávam, tým viac som si tým pocitom istý.
      Tým menej ma bolí keď do mňa preniká.
      Všetko je jasnejšie a príjemnejšie.

                Ale viete, občas...
      „Si zo mňa si strieľaš nie?“ položil som hrnček s čajom na kuchynskú linku. Ruky som založil v bok a prehliadal som si ho akoby sme boli na trhu a on mi ponúkal kilo jabĺk za pár roztrhaných tenisiek.
      Keď si človek pomyslí, že je všetko už skvelé a nikdy to neskončí, príde nejaký takýto trafený nápad, ktorý vám podá Mookyul akoby ste škrkli zápalkou. No rovno môžem vyhodiť byt do vzduchu, alebo palác nejaký.
      Však mu musí strašiť v hlave.
      „Nerobím si... teda nestrieľam si z teba.“ opravil sa. Zapálil si už druhú cigaretu a s výrazom skutočného Bossa si vyložil nohy hore na stôl.
      „Ja sa nemôžem odsťahovať!“ buchol som po stole, o ktorý som ostal opretý, „študujem tu! Musím doštudovať!“ snažil som sa svoj pohľad zarezať hlboko do jeho mozgu, no fungovalo to asi tak ako keď chytáte rybičky v akváriu na ruské sardinky.
      „Boss!“ zvolal som na neho po dlhom ignorovaní  mojich očných požiadaviek, „počúvaš ma vôbec čo ti hovorím?“ len na mňa zazrel a hneď na to mal zrazenú tvár akoby som mu oholil v spánku vlasy.
      „Je to pre bezpečnosť Foxy.“
      „Akú bezpečnosť zase? Ty mi ani nepovieš čo sa deje! Kde to žijem? KDE TO ŽIJEM SA PÝTAM?!“ rozhodil som ruky zlovestne až zúfalo. Tento svet ma nenávidí. Najskôr ma opustí matka, potom Mookyul a Jiho.  Keď sa dostanem na univerzitu, tak ma zase Mookyul berie preč, lebo niečo je nebezpečné.
      „U mňa žiješ kde asi?“ vyfúkol dym. Stále sa tváril tak protivne cool, až som mal chuť chytiť panvičku a omlátiť mu ju o hlavu.
      „To bola rečnícka otázka.“ Sadol som si oproti nemu za stôl, „povedz mi čo sa deje, inak sa s tebou neodsťahujem.“  Zhrbil som sa ako kôpka nešťastia. Modrými očkami som vytvoril to najroztomilejšie čudo aké som dokázal.
      „Nedívam sa na teba, tak to môžeš na mňa skúšať ako chceš. Sťahujeme sa!“ ja ho zabijem. Roztrhnem ho ako handru! A ten jeho výraz úplne škodoradostný, celý totálne....
      „Odchádzam!“ zdvihol som sa s hrmotom stoličky, „zjavne nemáš v sebe kúska citu a lásky ku mne!“ s hlavou hore som vyšiel do spálne a pokračoval som tak i v pripravovaní svojich vecí k fáze: balenie sa. Len keby to nebolo také ťažké robiť to s nosom hore.
      „Ja viem, že ťa ohrozili. Viem to! Ale pre tvoju bezpečnosť Ewon jednoducho to nesmieš vedieť!“
      „No však preto odchádzam.“ Odvrkol som a konečne som hore zo skrine vytiahol svoju veľkú tašku.
      „Chováš sa strašne debilne Ewon.“ Odvetil a pripálil si tretiu cigaretu.
      „Ja? Ty tu dymíš ako Ruská továreň.“ Položil som tašku na posteľ. Nemohol som sa dlho dívať na ten tvrdý výraz ktorý mal. Pri milovaní bol tak mäkký a poddajný. Priam kúzelný ako sa o mňa staral. Dokonca bol nežný k mojim intímnym partiám.
      „Keď mi to nechceš povedať...“ mykol som plecami. Lenže zároveň som sa nemal k tomu aby som tam tie svoje handry nahádzal a opustil ho. Horšie bolo to, aký chaos to vo mne začínalo rozpútavať. Celé obrovské TO sa na mňa rútilo. Príliš ťažké, aby som ho udržal nad hlavou.
      „Ako mám s tebou žiť, keď...“ zhrozene nad svojim poznaním som si sadol na posteľ ako tri kôpky nešťastia.
      „Jediné, čo potrebuješ vedieť je to, že sa sťahujeme Ewon. Nechcem aby si si robil starosti a strachoval sa. Ak to budeš vedieť, budeš v ešte väčšom nebezpečenstve.“
      „Vykradol si banku alebo čo?“ prečo ľudí vždy napadne banka a nie vlak? Alebo nejaká továreň na čokoládu. Mohla by. Cukrárstvo... hocičo iné.
      Prečo sa tak úboho snažím schovať svoj strach za priblbé vtipy a prirovnania? Nedokážu ma pobaviť, rozveseliť a ani vyžehliť tie žily ktoré my vystupujú z vypätia na tele. Nedokáže to vôbec nič.
      Absolútne nič.
      Som jednoducho strčený hlboko pod ľadovou pokrievkou. Vidím všetko, ale nepočujem vôbec nič. Nechápem a som za najväčšieho možného dementa na tomto svete.
      Mrzí ma to.
      Že mi Hyungnim neverí.
      Alebo som len tak neuveriteľne sprostý, že ničomu nechápem.
      „Vyrieš to Boss,“ povedal som potichu so sklonenou hlavou, „proste to vyrieš. Nemôžem odtiaľto odísť.“
      „To nie je tak ľahké Foxy.“ Podišiel ku mne od dvier. Sadol si na miesto vedľa mňa a cigaretu zahasil o do pohára na stolíku, v ktorom bola na samom dne posledná voda. Len zasyčanie sprevádzané dymom.
      Tak nejako vyhasína všetko okolo mňa v tomto momente.
      Utopený v tom.
      „Chcem sa odsťahovať kvôli tvojmu bezpečiu.“ Vzal ma okolo ramien, „vieš, že pre teba spravím všetko.“ Hlavu si oprel o tú moju čelom, „milujem ťa. Nechcem aby nejaký sociopatický magor mieril lepšie a prestrelil ti hlavu.“
      „VĎAKA!“ toto ma teda potešilo. Táto predstava. Vystrelo ma ako sviecu. Až som sa zachvel pri tej myšlienke a predstave. Ako mi to môže len tak povedať? Však je to príšerné!
      „Tak povieš mi čo sa stalo? Nechápem ako môže mať slušný podnikateľ ako si ty, nepriateľov s puškami ako sú oni.“ Podpichol som ho maniacky.  Teraz bol na rade on s tým, aby sa bránil a vymýšľal na mňa teórie.
      „To je pravda, ani ja tom u nechápem.“ Odvetil sucho s nepripálenou cigaretou v ústach.
      To nemyslí vážne, že nie?
      „Musíš v tých ústach stále niečo žmoliť?“ vytiahol som mu spomedzi pier tú rakovinu a pohodil kamsi pred seba na zem.
      „Foxinko...“ pohladil ma po stehne, „nikdy by som neurobil nič, čo by ti ublížilo. Chcem ti len dobre.“
      „Jasné, jasné.“
      „Tak čo mám spraviť?“
      „Povedz mi pravdu napríklad.“
      „Aaaa to je tak otravné!“ ľahol si na posteľ a ruky založil za hlavu.
      „Ja tu vediem vážny rozhovor! Teda pokus oň!“ otočil som sa dozadu. Mal som chuť ho preraziť a vyhodiť von oknom. „prestaň sa tak tváriť. Kto si čo si, rýchlo to bež vyriešiť Hyungnim lebo...! Lebo vezmem... Budhova dlaň!“ postavil som sa a rozišiel sa rýchlo preč z bytu.
      „Idem preč!“ zakričal som. Jediné čo som urobil bolo, že som zvesil kabát, do ruky som vzal čižmy a vybehol som z bytu. Vy si neviete predstaviť ako rýchlo dokáže Mookyul v takýchto situáciách reagovať. Radšej utekajte bosý a obujte sa niekde za rohom.
      „FOXY!“ skoro som vrazil do steny. To celé poschodie by vyhodil do vzduchu pri tom ako vyrazil z bytu a oprel sa o zábradlie.
      Ja som čisto asi retardovaný.
      Kam si myslím, že akože idem?
      Jasné, idem na truc sa nechať zastreliť.
      Retardovaný som.
      Keby ste vedeli aký je ten sneh studený na bosých nohách. Až príšerne studený. Snažil som sa nastoknúť si čižmy. Kabát som už mal na sebe, ale tie čižmy ani za boha nechceli na bosé nohy sadnúť. Ktorý debil toto vymyslel?
      „Ewon!“ vybehol z bytovky za mnou. Neviem prečo som to všetko vlastné robil. Hodil som do neho čižmu a dupol nohou ktorá bola z časti v čižme, takže mi tam aspoň padla dovnútra.
      „Čo robíš ty psychopat?!“  kopol do mojej čižmy až sa odsunula po chodníku kamsi k parkovisku. Obaja sme ju sledovali, takže sme boli obaja psychopati zrejme.
      „Čo vyvádzaš za konské kokotiny Ewon?!“ zvolal na mňa. Bolo márne sa brániť. Len som sa stiahol a zaklonil, že som skoro spadol. Ako buldozér ku mne prišiel. Keď ma však chcel chytiť, skĺzol som svojou šikovnosťou v jednej čižme na zem. Tresol som na zadok a bolestivo zaskučal.
      Stál na do mnou ako boh posty.
      Ostávalo mi len plaziť sa preč do svojej diery.
      Ono sa to nezdá, ale čo ten človek urobil! Krucinál! Zapálil si cigaretu, oprel sa rukou o pouličnú lampu a sledoval moje počínanie úbohého, zraneného človeka. Výraz tváre hovoril len o tom, že on je tu Boss a bude sa tváriť ako chce, pretože je proste...
      „To je vážne vtipné...“ podarilo sa mi ako tak postaviť. Musel som si naraziť kostrč.
      „Keď si taký kus vola...“ ležérne si potiahol z cigarety, „Foxy, Foxy, človek by si pomyslel, že sa poučíš. Ale asi vážne chceš byť zakopaný v lese.“
      „Čo s tými lesmi stále mááááš!“ zvolal som na neho jedovato až nafučane. Bol by som pokojne hodil do neho aj tú druhú čižmu keby som ju nemal na nohe.
      „Vôbec nič.“ Uškrnul sa, „len, že si nedávno vyzdravel a beháš tu bosý po snehu.“
      „To je tvoja vina!“ ofučane som založil ruky na hrudi. Nechcel som to, ale musel som striedavo stáť na obutej nohe pretože to vážne chladilo. Tak som bosú nohu stále zdvíhal a keďže sa nedalo na jednej nohe stále držať v polohe nafučaného fagana dlho, musel som ju občas položiť na zem.
      „Asi ťa vážne niekde priviažem.“ Odpinkol cigaretu niekde na bok a vzal zo zeme moju čižmu. Drepol si predo mňa a vzal moju nebohú bosú nohu.
      „Nemusíš to robiť, aj tak ti neodpustím!“ v tvári ma štípal mráz. Cítil som ho už v pľúcach ako ma mrazí a prúdi do celého tela.
      Zrazu mi začal rukami trieť moje nebohé chodidlo aby ho dostal dovnútra teplej čižmy.
      „Môžeš robiť hocičo Boss neodpustím ti to!“ zaťal som pyšne zuby. Obul ma a zašnuroval. Postavil sa a nasmeroval svoj pohľad hlboko do mojich očí.  Prirodzený magnetizmus, ktorý sa v nás vypestoval nás akosi priťahoval k sebe. Čím dlhšie sa díval tým bližšie som mu bol. O chvíľu, ani som si to neuvedomil a moje pery boli pritisnuté na tých jeho.
      Musel som sa vytiahnuť hore na špičky aby som ho objal a ukradol mu tak trocha jeho telesného tepla a zároveň sme si ho mohli vymeniť.
      „Aj tak som ti neodpustil.“
      „Jasné vrabčiak.“ Vzal ma okolo ramien, „ešte raz tak vybehneš, tak ťa pretiahnem lopatou po hlave a tú jamu si v tom lese vykopeš sám.“
      „No to asi ťažko keď budem v bezvedomí!“ namietol som. Konečne ma vzal za ruku a potiahol k sebe späť do bytovky.
      Som retardovaný, ja viem.
      Ale pri ňom neviem čo robím.
      Úplne bláznim a stávam sa irelevantnou bytosťou.
      Pobláznil ma.
      Nenávidím čo mi robí.
      Nenávidím keď ma neberie vážne.
      Nenávidím, keď mám pocit, že sa so mnou len hrá.
      Nenávidím úplne všetky tie pocity ktoré ma trhajú vznútra.
      Konám úplne...
      Nechápem sám seba.
      Musím...
      Ja ho proste musím...
      Milovať.

      „Koľko to meriaš?“ opýtal sa ma z ničoho nič, keď sme vchádzali do bytovky.
      „Prečo?“
      „No aby som vedel, akú veľkú jamu ti vykopať, keď budeš v bezvedomí.“
      „Neznášam ťa.“ Povedal som tak kamenisto, tehlovo až príšerne, „fakt ťa neznášam, už som ti to povedal?“
      „Chcem ti vykopať jamu a ty ma neznášaš? Tiež si musíš odpadávať v takých momentoch.“
      „Nemáš ma búchať lopatou po hlave!“
      „Nemáš byť tak slabá líštička, čo sa zloží po lopate.“
      „Ty ma chceš vážne nasrať?!“
      „Kam zase ideš? Hej! Fosy! Povedal som ti, že ťa zabijem ak zase zdrhneš!“
      „Nemáš lopatu!“
      „Tak poď!“ chytil ma zozadu za golier a ťahal späť dovnútra. Odmietal som sa hýbať, ale bolela ma príliš kostrč na to, aby som viac vzdoroval.
      Navyše som mal hlad.
      „Musíš sa pobaliť aby sme mohli ísť.“
      „Ja nikam nejdeeem!“ zvolal som ako na hory. Chytil som sa zábradlia ako trucovité decko, ktoré berú k zubárovi.
      „Myslel som, že do toho Tokia chceš ísť. Ale hold. Nechám ťa radšej pri zábradlí. Len sa ho drž, kto vie či ti prinesie. Nejakú kožnú chorobu.“
      Ako sa dá tento človek milovať mi vysvetlite?
      Však to je stále len, že....
      Debil.
      „Ja už som vlastne zbalený... ty nie si zbalený.“ Chytil som ho za ruku a začal ťahať hore po schodoch.
      „Nechápem teda...“ kráčal za mnou hore.
      „Čomu?“ opýtal som sa celý nadšený. Úplne som zabudol na náš výlet. A k tomu čo je dnes za dátum! Ja som úplne na to všetko zabudol kvôli tej nepríjemnej návšteve v nemocnici. Potom prišili tie problémy s ochranou môjho života.
      „Prečo ideme po schodoch, keď každý mesiac platím za používanie výťahu.“
      „Vieš čo?“
      „Hm?“
      „Nemáš fajčiť, potom by si vládal.“
      „A koľko že to teda vážiš?“
      „To ti je zase na čo?“
      „Aby som vedel či sa tvoja mŕtvola určite ponorí do jazera.“
      Že ja ho zhodím dole schodmi!
      A vraj, že ho milujem!
      Pche...
      Mafián to je.
      A nedal mi vežu!
      Tak!

4 komentáre:

  1. pane boze :D:D:D take vytlemi som nemala ani nepamatam. uplne som sa kosila na konci smiechom :D ono toto ma vzdy nieco do seba. ten humor co je v mange je dokonaly a ty ho dokazes bez pochyb prebrat a spravit s nim nieco uzasne.
    bez tohto humoru by TC nebolo TC ani ako poviedka. O zakopavani v lese to si pamatam velmi dobre.
    chudak ewon vtedy :D
    a stale to ma taku vahu narazky, zee ma ewon posluchat a neutekat :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. wow. to bolo také... roztomilé, a smiešne a úplne úžasné.
    všetok ten humor a tie hlášky, nemá to chybu. proste ďalšia úžasná kapitola.
    a zakopávanie v lese si náhodou nepamätám, ale aj tak bolo super.: „Povedal som ti, že ťa zabijem ak zase zdrhneš!“ „Nemáš lopatu!“ jasné. nemáš lopatu, tam je pes zakopaný:) lol. vážneXD

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Teď jsem se konečně dostala ke čtení,no a zase báječné.Mě zas pobavil ten jejich magnetizmus ,Ewon by rád rebeloval ale proti tomuhle nemá prostě šanci :D Tedy s Tokyem ho mafián pěkně převezl.Jinak velký dík za to ve 3.08 vydání,hodná.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ty dva mě zabijou jak se dohadujov .

    Karin

    OdpovedaťOdstrániť