piatok 4. mája 2012

32 sekúnd (Mrzí ma to) 46.


Upozornenie: veľa vulgarizmov, poviedka obsahuje songfic - Korn - Get up! (anglické časti textu) 

Veková prístupnosť: 18+

Poznámka autora: mala som veľké problémy s pokračovaním kapitoly. Dokonca poviem, že som pôvodnú kapitolu skoro celú zmazala a to som mala tri strany hrubého textu. výnimkou ostal text napísaný kurzívou na začiatku. Bola tu dlhá časová stagnácia. No dnes som bola skutočne nakopnutá  nemenovaným filmom a skladbou. Nechcem aby ste si hľadali spojitosti, preto meno nenapíšem. Žiadna spojitosť tam totiž nie je, ale i tak nechcem aby ste proste sa pokúšali niečo hľadať, pretože to skreslí celý obraz poviedky. 
P.S. a zmenila som číslovanie kapitol! Lebo už je tam pekná rada X a L sa mi ako číslo nepáči xD
  
♣♣


     Hovoria: vojna raz skončí. Ak neumrieš, tak pôjdeš domov. Takže neumieraj.
     Končí. Tam niekde v poliach zrovnaných so zemou skončí vojna. Človek sa vráti domov. Posadí sa a premýšľa...
     O tom aká bola vojna.

            Mrzí ma to.
     Nie je nič horšie ako ľútosť nad skutkom ktorý človek nemôže napraviť ani zmeniť. To, že ste niekoho nechali umrieť, nie je to isté, akoby ste ho zabili.
     Človek má jedno svedomie. Kým životy hasli v mojich rukách pod vlajkou Červeného kríža, mojou útechou bola snaha a slzy.
     Jedného dňa, to ale prísť muselo. Zbraň v ruke, ktorá vezme životy. S tým sa svedomie nevyrovná. Buď chce zabíjať viac, alebo zabiť samého seba. Útrapy a nezmyselnosť skutkov sa odzrkadlia na vašich očiach, na vašej tvári. Ste zúfalí, prekliati, mizerní ľudia bez ľudskosti.
     Ľútosť ostane navždy tým jediným, čím ospravedlňujete svoje skutky.
     Áno, je mi to ľúto. Veľmi ma to mrzí. Všetko ma veľmi mrzí.
     Ľudia.
     Ale ja musím žiť sám so sebou a s tým vedomím, že jedného dňa, ľútosť zaplní celé moje vnútro. Vtedy človek duševne umrie.
     Svet potrebuje vojakov s morálkou a chladnokrvnosťou. Dostať to čo človek musí, aby mal toľko, aby mohol prežiť.
     Nie viac, nie menej.
     Len toľko, aby prežil.
            Mrzí ma to.

            Najhoršie skutky vytvoríte vo svojom sne. Otvoríte sa svetu, ktorý vás zožerie. Vo snovej ilúzii zanecháte pocit prázdna a bezstarostnosti, že sa premietne do reality. Človek potrebuje aby ho táto prázdnota ovládla. Potrebuje nehmotný iracionalizmus, aby zakryl svoje nedostatky a potreby.
     Schová sa za veľkú imaginárnu stenu a tvári sa, že je nepriestrelný. Niekam smeruje a musí tam stoj čo stoj vystúpiť.
     Zhlúpnutý stavmi o prázdnej kvalite v ktorej mu nemôže byť ublížené, si myslí, že je nesmrteľný. Zatvorí sa do veľkej bubliny a díva sa hore akoby chcel uniknúť z tohto sveta do vlastnej prázdnoty.
     A to sú sny.
     Nezmyselné nepravdy, ktoré nám vnucujú pocit nesmrteľnosti a neporaziteľnosti na ceste za nimi.
     Ako človek, chce spojiť niečo imaginárne z niečím hmotným, ako je cesta?
            Človek vraj musí mať sny vo svojom živote. Nie je snom si založiť rodinu, dostať pracovnú pozíciu, alebo sa stať spisovateľom. To sú priority.
     Sen je krivolaká vzdušná čiara do neznáma. Sú to desať metrové šialené hady, ktoré tancujú na poliach so slnečnicami. Je to výstup na povrch slnka. Chytanie sa nekonečného rebríka do neba.
     Sen je hmota, ktorá vyplní vákuum v našej mysli prázdnotou.
     A človek v nej letí a letí... letí a nevie pristať.
     V prázdnom priestore svojich hlúpych túžob, osedlať si oblak a vládnuť vesmíru.
     Ah áno, splnila sa mi túžba ochrániť osobu ktorú milujem.
     Viete čo je na tej túžbe najpríšernejšie?
     Úplne všetko.

            „To nemyslíte vážne.“ bol prvé slová Kyla, keď vystúpili na pobrežie, „toto Island nie je.“ hnedé oči tekali zo strany na stranu a nevedeli sa zastaviť. Dych sa mu zastavil niekde na pol ceste a uviazol v podobe hrči v hrdle.
     Všetky predstavy a skutočnosti boli potisnuté a nálada, ak sa to dalo nazvať náladou padlo. Niekto kto ho oblial studenou vodou, niekto kto mu roztrhal poslednú pohľadnicu na svete s názvom Paradise.
     „To nie,“ vzlykol a pevne zovrel pery k sebe. Slzy stiekli dole po tvári. Pokrútil hlavou a rukou odmietavo prešiel vzduchom akoby sa snažil rozmazať celý obraz ktorý sa mu naskytol. Zmazať ho a nakresliť si svoj.
     „Kyle,“ šepol zúfalo Evan, „prestaň prosím ťa.“
     „Ja nechcem!“ zvolal s plačom, „čo je to?! Čo to kurva je?!“ rukami si zašiel do vlasov a padol na kolená, „čo je to kurva za miesto?!“
     „Seriem na to, vraciam sa na loď.“ Oznámil Matt, „toto je kurva úplne v riti. Seeriem na to!“ zreval naštvane a rozišiel sa po pláži k lodi, „to je kurva sen! Boha! Boha!“ kopol do mokrého piesku a dopol, „Aaaarhg!“ zreval k šíremu moru, po ktorom sa lenivo vlnila vlnka za vlnkou a olizovali mu špičky čižiem.
     „No tak sa upokojte prosím.“ zažiadal zlomene Evan.
     Jeho samotného prekvapilo čo sa pred jeho modrými očami zjavilo. Keď vystupoval z lode, mal pocit, že je to nejaký obrovský transparent pre nejaký film. Proste veľká reklama. Poslať to preč, ukázať a hebnúť. Potom sa to stalo skutočnosť. Skutočný piesok, vzduch. Skutočný, zbúraný svet.

Times are looking grim these days
Holding on to everything
It's hard to draw the line


     „Kurva! Zasraná politika! Zasraní vojaci! Zasraní ľudia!“ Postavil sa Kyle a začal rozhadzovať rukami naokolo. kopal do štrku ktorý pokrýval určitú časť pláže. Kopol do hrdzavej plechovky a začal trhať koróziou rozožraté pletivo. Hnev ktorý sa v ňom sústredil, zanechával len ďalšie rany na už i tak, mŕtvom meste.
     „Nie som na Islande.“ Povedal pokojne Evan. Sklonil sa k plechovke, ktorú Kyle odkopol a zdvihol ju zo zeme. Palcom zotrel špinu a pohliadol na červeno-modro-bielu vlajku.
     „Nie je tu kurva ani jediný strom! Ani posraté steblo trávi!“ zanariekal Kyle zlomene. Viac sa toho vnútri už zlomiť proste nedalo.
     „Vrátime sa na loď. Kyle prestaň kričať. Odídeme odtiaľto. Poď.“ Evan sa rozišiel späť k lodi za Mattom, „Kyle no tak!“ zvolal na neho ešte raz Evan a pobehol dopredu.
     „Čo sa stalo?“ Opýtal sa Matt šúchajúc si prsty o pery.
     „Sme v spojených štátoch.“
     „Čo...?! Kruva? Ako? Nie je možné!“ hodil nad Evanovou odpoveďou rukou a kŕčovito prešľapoval z nohy na nohu. Evan mu ukázal plechovku, ktorú Matt rukou odsotil a poškrabal sa vo vlasoch.
     „To kurva nič neznamená!“ dupol nohou.
     „Kyle!“ otočil sa dozadu Evan, „Tak poď! Sme na zlom mieste!“
     „Čo sa tu stalo Evan?“ vložil ruky do vreciek Matt, „zošaliem, ak nedostanem cigaretu!“
     „Tak skús niečo iné.“
     „Čo iné kurva? Mám si vyhúliť vlasy?“ zaťahal sa za ne a odpľul. „mám hlad, som smädný a mám po krk už týchto sračiek. Destilovanej, vyparenej slanej vody. Mám po krk fazulí. Dostal som kurva kŕče! Mám zápal!“ trucovito si čupol na zem a začal sa kolísať.  
     „Kyle do riti!“ zvolal na neho Evan a rýchlim krokom sa za ním rozišiel, „čo tam stojíš ako teľa? Povedal som, že ideme preč! Chceš fotku alebo čo?!“ vzal ho za rameno a otočil k sebe.
     „Matt potrebuje cigarety.“ Otočil sa na Evana so skleneným pohľadom, „nejaké tu určite budú nie.“
     Evan sa prekvapene ostal na neho dívať, „Ty chceš ísť do toho mesta a hľadať cigarety?“ opýtal sa neveriacky a pustil mu rameno.
     „Je to ako v tých filmoch. Ako v Terminátorovi nie? Zrúcané domy, mesto bez života...“
     „A tebe to zaiste príde fascinujúce.“ Posotil ho Evan, „preber sa kurva! Chceš ísť hľadať cigarety? Prosím choď! Nie som tvoja zasraná pestúnka! Rob si čo chceš! Obaja si robte čo chcete! Ste len dvaja zasraní magori nič iné!“ otočí sa Evan a rozišiel sa späť.
     „Beriem si loď chlapci.“ Kov cvakol o kov a spoza veľkých hrdzavých sudov a pletiva sa vynoril chlap s bradou. Na čele mal obväz. „Bez rečí, proste si ju vezmem.“ Vyšiel spoza sudov a rozišiel sa k lodi stále mieriac na Evana s Kylom.
     „Musíme po cigarety.“ Zašveholil úplne mimo Kyle.
     „Vážne, mám toto za potrebu. Celé toto skurvené psychopatické divadlo.“
     „Človek? Toto miesto nie je mŕtve? Človek!“ zaradoval sa Kyle a poskočil. Akoby mu niekto škrkol zápalkou v hlave a konečne mu tam rozsvietil. Usmial sa doširoka.
     „Kam chvátaš čo?!“ chlap zastavil. Matt, ktorý sa skrýval za kamením na neho zozadu skočil a priložil mu nôž k hrdlu „Chceš si vziať našu loď? Tak popros.“
     „Zmrd.“ Chlap sa zahnal a udrel Matta do stehna rukoväťou zbrane. „ty šialený zasran.“ Pritisol si ruku na krk a odpľul.
     „No tak sa nejako poľudštite!“ zvolal za nimi Kyle. Chcel sa k ním rozísť, ale zastavila ho Evanova ruka. Všade z úkrytov sa začali vynárať muži, ženy, dokonca aj deti. Boli ozbrojení puškami, nožmi, dokonca tĺčikmi na mäso a sekerami. Vyzerali akoby ich pustili práve z väzenia po tristo rokoch a nechápali čo sa to stalo zo svetom. Vystrašení, nebezpeční a nervózni. Všetci do jedného.
     „Čo chceš robiť s tým pidikláčok  proti mne?“ zarehotal sa chlap a stále si stieral krv z krku. Nejaká žena k nemu dobehla a pritisla mu na krk plátno.
     „No tak ľudia, predsa sa tu nechceme povraždiť navzájom. Čo je to s vami?“ zvolal Kyle. Ruka Evana ho stále zadržiavala, takže nevykročil a nepohol sa. mohlo by sa mu to stať osudným.
     „Tu si v Amerika amígo, tu je to kurva jedno!“ namieril proti nemu zbraň Mexičan, ktorý stal pri hromade kamenia.
     „Ale aby ste nepovedali, že sme nečestní, dám vám za tú loď túto zbraň. Bude sa vám hodiť.“ Zasmial sa a s ním všetci okolo. Zrejme to boli už len tupé hlavy, ktoré potrebovali vodcu. Ľudia zmenení na zveri. Tupo nasledujúce svojho pána ktorý jediný evidentne vie rozprávať ešte.
     „Do tej lode sa všetci nezmestíte.“ Ozval sa Matt po chvíli, „nie je šanca. Je to stará rachotina. Ledva sme sa sem doplavili.“
     „To je ale veľmi inteligentná poznámka.“ Prikývol chlap s obväzom na čele, „mimochodom volám sa C.J. na loď pôjdu len deti a ženy. Potrebujeme nejako zachovať našu americkú civilizáciu. Chápeš.“ Uchechtol sa s napoly čiernymi zubami.
     „Ty bielovlásko! Tebe vyrezali jazyk?“ ozval sa Mexičan, „si mi nejaký povedomí.“
     „Evan...“ šepol Kyle, „ak ťa spoznajú...“
     „Šššš... nerozprávaj.“ Precedil cez zuby Evan.
     „No tak, vieme, že vieš rozprávať. Tak čo je? Zhltol si si jazyk od strachu?“
     „Serie ma!“ zrevala hnedovlasá slečna spoza vykývaného zábradlia, ktoré kedysi zrejme tvorilo kus móla. Rozbehla sa priamo proti Evanovi s Kylom. Okolo stojaci ako na cirkusovom predstavení sa smiali. Hlúpym, protivným smiechom, pri ktorom túži človek na okamih ohluchnúť. Zatvára oči a snaží sa myslieť na detské riekanky. Na tie kolotoče, pri ktorých sa svet rozmazáva. Točia sa rýchlo a rýchlejšie, deti pištia. Ale pištia so smiechom. Zatvárajú oči a pri tom ich znova otvárajú a svet sa točí, rozmazáva a nie je skutočný. Aspoň na malý okamih.
     Nie je vôbec nič reálne a strašidelné.
     Na malý okamih zmizne celý svet.
     Šedé, sa stáva farebným.
     Zlé tváre sa rozmažú a mozog šalie.
     Oči šalejú.
     Svet je občas potom pomalý. Zaskočený a zruinovaný. Všetko je príliš pomalé. Každý pohyb, je rozmazaný a spomalený. Kroky ženy, ktorá utekala s vražednými úmyslami. V ruke držala kuchynský nôž. Šialený výraz na tvári.
     Kedy sa svet z jeho mysle zhmotnil? Deti so zbraňou a mäsiarske nástroje používané na človeka?
     Odstrčil Kyle od seba. Stlačil žene zápästie a vykrútil ho na bok. Nôž s cengotom spadol aj s ňou na kolená.
     „Nenávidím ťa!“ kričala a vrčala.
     Všetko bolo príliš pomalé. Celý svet postavený na psychotických oblbovákoch.
     Prečo ich vidí? Prečo sú tu vlastne?

I am clearly broken
And no one knows what to do
Pieces of the puzzle don't fit so I pound them into you
Itching is a pulse inside
Creeping out to come alive
It's just doing what it's gonna do

     „Evan!“ reval ako šialený Kyle. Držal ho pevne za rameno a pokúšal sa jeho ruku s nožom, ktorý predtým držala žena odtiahnuť, „pusť ho! počuješ?! Zabijú ťa!“
     Žena sa lopotila v pevnom zovretí chlapskej ruky. Nohami hrabala v štrko-piesku. Dychčala, funela, ale nevydala ani hlásku.
     „Vážne tu chceš zdochnúť?!“ zvolal po Kylovi, „v tejto diere zasranej!“
     „Evan nie!“ natiahol sa znova po ruke, ktorú si Evan vyslobodil. Tá bodla nožom ženu do hrude. Salva výstrelov a streľby zasypali okolie. Telá padali dole a Kyle ušiel v tom zmätku. Rozbehol sa preč, do vstupu mesta. Skrz nahádzané pneumatiky, rozbité a ohorené karosérie áut, ktoré blokovali cestu. Kusy stavebného materiálu, ktorý opadol z budov. Len temné okná bez skiel. Ohorené kostry domov.
     Všade temná kostrč mesta kedysi tak živého.
     „Kurvaaaaa!“ zreval Matt so zbraňou ktorú vzal chlapovi skôr než všetci stihli zareagovať. Strieľal bez rozmyslu na všetky strany do živých i mŕtvych, „zasraní skurvysyni! Zasraný život! Zdochnime! Zdochnime!“ vzal zo zeme pištoľ, ktorú zvieral malý chlapec v ruke. Vložil si hlaveň do úst a vystrelil.


            Schúlil sa pri rozpadnutej časti cukrárne. Malá kovová naberačka sa váľala vedľa neho. Ak je to cukráreň, kde je vôňa sladkosti a cukru? Kde sú vysmiate deti a rodičia ktoré ich varujú pred zubným kazom? Cinkanie drobných mincí za malé porcie zmrzlín? Kde je detský plač? Kde sú usmievavý predavači?
     Len rozpadnutá, chátrajúca chatrč. Prečo to miesto nezničili úplne celé? Prečo neleží popolom? Spomienka a túžba sa miešali do seba.
     „Evan...“ šepol so vzlykom, chúliac sa do seba.
     Nedokázal si spomenúť čo bolo predtým, než vystúpili z lode. Vôbec nevedel čo sa stalo predtým. Ako sa sem dostali. Kto boli tí ľudia a prečo im proste nedali tú zasranú loď? Kde je toto miesto? A prečo tu ostal sám?
     Chlap ktorý uteká. Stále len uteká.
     Hnusný život.
     Celý svet zhorí v pekle!

            V meste sa zotmievalo. Dokonca i slnko tu bolo určite iné. Tmavšie než to v Londýne. Krutejší svet už nemohol byť. Ak to bola láska, ktorá ho tu doviedla, tak to bude smrť, ktorá ho odtiaľto dostane. Príliš šialené aby sa to dalo ďalej znášať.
     „Vzdaj sa ho Kyle.“ Opakoval si stále pre seba. celé minúty prevrátené v bezduché hodiny padali z neho len tieto slová. Sekali do jeho srdca a snažili sa z neho vykoreniť celého Evana. Poslať ho preč, nenávidieť ho za to všetko kým je a kým sa stal. Milovať neznamená odovzdať sa niekomu z koho sa stal magor.
     „Kyle!“ ozval sa zúbožený hlas Matta, „Kyle kde si?!“
     „Obaja sú to psychopati!“ pokrútil hlavou a prinútil sa postaviť. Vzal do ruky naberačku k zmrzline. Preliezol zbúraný múr a vošiel do cukrárne. Pult stále stál, dokonca i plastová výplň. Prázdne nádobky na zmrzlinu. Otvorená pokladňa v ktorej sa váľali mince. Nikto nemal záujem o peniaze. A na čo by im asi boli?
     „Kyle tak kde si!“ zastonal nahlas Matt.
     „Drž si to poriadne! Si vážne totálny debil Matt.“ Kyle začul Evanov hlas a okamžite sa sklonil dole za pult. Pritisol si k hrudi naberačku a zadržal dych, kým prechádzali okolo zbúraného cukrárstva.
     „Čo si si myslel, že robíš?!“ zastali obaja. Evan ho buchol do ramena naštvane, takže Matt zastonal ešte viac. „debil debilný!“ zvolal na neho s vypätím síl.
     „Chcete ma zabiť? Dostať do hrobu? Čo vám je? čo robíte? Prečo mi to robíte?!“ zaprel sa predlaktím o Mattovu hruď a odsotil ho od seba, „chcel si si vystreliť mozog? Nechať ma tu čo? Mňa a Kyle samotných! Zasraný magor!“ neovládol sa Evan a vrazil mu.
     „Kyle!“ zvolal vyčerpane a sadol si na zem. Vedľa neho kváder so železnými tyčami.
     Matt si držal kus akejsi látky na spánku. Evan mu stihol vyraziť zbraň z ruky, takže mu guľka poškrabala líce a spánok.

I can't wait to rip my eyes out and look at you
Peace through pain is precious
Especially when it's done by you
           
     „Zase som to kurva posral!“ už ani nevládal zúriť. Niekde hlboko v sebe bol unavený už i z toho. Kopať, nadávať a všetko ničiť. A nebolo ani jednoduché sa hodiť do pozície absolútneho flegmatika. Všetko je jedno, na ničom nezáleží.
     „Kurva seriem na to!“ rozhodil rukami, „nájdeme Kyle a vypadnete odtiaľto. Plavte sa niekam do piče odtiaľto.“
     „A čo ty?“ opýtal sa pokojne a potichu Matt, „chceš tu ostať?“
     „A čo kurva mám robiť? Všetko vždy poseriem!“ mal chuť do niečoho kopnúť, no na blízku boli len samé nebezpečne tvrdé a ťažké predmety. Ako napríklad betón. To stačí ako príklad nie? Že betón. O to by si človek nohu rozrazil.
     „Kyle! Vylez!“ zvolal naštvane.
     Kylom prešiel zvláštny pocit. Tak naštvaný hlas, tak zúfalý. Nakoniec sú všetci len otroci svojich pocitov, ktoré nemôžu ovládať. Mozog nie je viac orgánom rozumu, ale situácie. Svet otrokov hormónov.
     „Kyle!“ hlas smeroval k nemu. I keby kričal z druhého konca ulice a v nej stálo milión Kylov. Hlas Evana by sa dotýkal len jeho. Osobne a citovo.
     Je to ako trýznenie spomienkami, na ktoré nevie prísť. Na jeden krásny okamih, v týchto posledných týždňoch. Len špina, smrad, hlad, smäd, nervozita a šialenstvo.
     „Sa na to vyseriem!“ Evan vzal zo zeme kovovú tyč a odhodil ju preč. V každom jeho geste bol len hnev a zúrivosť. Snažili sa schovať zúfalosť, ktorú v sebe dusil. Tak isto ako Kyle svoj dych. Hrča zvierala hrdlá a nechcela ustúpiť.
     „Som tu!“ vytiahol sa spod pultu hore, „tu som Evan.“ Pohliadol do zeme. Zachvel sa úplne celý. Ak mu ublíži, pochopí to. Ak ho zabije, pochopí aj to. Len nech toto šialenstvo navždy zmizne zo scény, zo zeme, z jeho života. Nech konečne trpí niekto iný.
     Pevne zvieral naberačku, keď sa Evan k nemu priblížil „neubližuj mi prosím!“ zavrel pevne oči.
     „Prepáč mi Kyle.“ Natiahol za ním ruku, ale márne. Ani sa viac nesnažil. Zvesil ju dole pozdĺž tela, ktoré úplne ochablo. „Bež, bež s Mattom... vypadnite odtiaľto!“
     Ruku si priložil na čelo. Cítil sa celý špinavý, potrhaný a dusený vlastnými rukami. Vnútri aj navonok. Oprel sa o zmrzlinársky pult a skĺzol po boku dole na zem. Vnútro sa už nedalo zachrániť. Čo čas zbúral, čas už nepostaví a nepostaví to ani žiadny človek tak ako to bolo predtým.
     Všetko je rozbité natoľko, že by sa to nemal nikto pokúšať oživiť.
     Samé príšery všade.

Creeping out to come alive
It's just doing what it's gonna do

     Matt stál vonku. Hlava sa mu mierne motala a zle videl na pravé oko, pri ktorom si postrelil spánok. Oprel sa o stenu a pohliadol do zeme. Koniec úplne všetkého? Takto zanechať kus sveta v ruke. Proste zovrieť dlaň a všetko zničiť.
     Vôľa žiť sa rozplynula ako obláčik na jasnom nebi. Keď je všetko podozrivo perfektné, ten obláčik vám navráti zrak a farby sú zrazu iné. Modré nebo si ceníte viac. Zelená tráva vonia po daždi.
     „Kyle, pôjdeme.“ Preťal ticho Matt. Zložil ruku s kusom handry od svojho zranenia, „poď než bude tma.“ Odtiahol sa od steny a vyšiel na ulicu.

Keď niečo rozdelíš, nesnaž sa to spájať.
Život s jazvou, býva často krát horší ako život bez druhej polovice.
Keď niečo vezmeš, vráť to aspoň nepoškodené.
Len tak to polož a odíď.
Nevadí, že na to bude pršať, svietiť slnko.
Len nech je to v poriadku, keď to prinesieš.
Potom môžeš ísť.

     „Vstávaj Evan!“ odhodil kus kovu v ruke Kyle k zemi, „vstávaj kurva! Nemôžeš umrieť na takomto mieste! Nesmieš!“
     Sadol si k nemu a hlavu položil na jeho rameno, „Ja to nedovolím, prosím...“ vzlykol a rukami pevne zovrel jeho rameno, „nemôžeš ma opusť na takomto mieste.“
     Posledné slnečné lúče, sa stratili sa ostatkami kedysi majestátnych budov. Prázdne okná stemneli ešte viac. Tiene sa skrátili až nakoniec zmizli. Svet bez svetla sa ponoril do jasnej noci.
     Hovorilo sa, že v temnote sa vždy nájde nejaké svetlo, ktoré ju osvetlí, aby sa človek nemusel báť.
     To svetlo, vnútri každého z nás.
     Sú to detské spievanky. Utišujúce slová matky. Spomienka na prvý futbalový zápas na záhrade s otcom. Kresby drakov, smiech súrodencov, objatie...
     Svetlo je všade i vnútri tak temného tela človeka. 


And I, I'm hiding in this empty space
Tortured by my memories
Of what I left behind

2 komentáre:

  1. nie nie nie nie *trieska si hlavu o mur* nie pre boha nie!
    nie nie nie nie nie nie nie!
    co sa to sakra stalo? co pre boha sa to stalo? preco? preco je to tak depresivne T___T
    ja viem, viem... nie je to tazke byt vojakom a tak. a normalne sa mi konecne zda, ze Kyle reaguje konecne normalne na evana nie ako zamilovana skolacka :DDDD proste ze sa vystrasil a chcel od neho prec.
    no, nastastie laska znova vyhrala.
    ale aj tak ti to nenodpustim!
    Mattt!!! Mattt!!

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. úžasná kapitola. neskutočne napínavá a akčná. taká dráma tu už chvíľu nebola.
    vďaka bohu, že to všetci prežili. či v zdraví je otvorené pre diskusiu, ale prežili.

    angie

    OdpovedaťOdstrániť