sobota 3. marca 2012

Hrdzavý prach hriechov (Na počiatku zázraku III.)

Veková prístupnosť: 18+
Žáner: Fantasy, horor, sci-fi
Upozornenie: krv, sex, násilie, čierne obrady, obzvlášť pozor na smrť malých detí, ktorá sa môže časom vyskytnúť

Zanechajte komentár, keď to už čítate. 



   Myšlienky sa jej rozchádzali. Nedokázala sa sústrediť na prácu. Stoly pokryté nákresmi. Rysovacie pomôcky. Všetky tieto veci zahltili veľkú knižnicu so stenami obloženými policami. Hromádky kníh stáli na zemi. na jednej z nich stál hrnček s kávou. Svetlo do zlatista osvetľovalo hnedé väzby kníh, so zlatým lemovaním.
     Leticia sa hrbila na veľkým nákresom. Rukou si zašla do tmavých vlasov. Medzi prstami kyvkala ceruzkou. Oči sa zasekávali do výkresu márne a naprázdno. Nakoniec s povzdychom padla do hlbokého kresla. Vložila si ceruzku za ucho a rozhliadla sa po knižnici.
Síce povedala, že ten nápad pána neznámeho je neuskutočniteľná hlúposť, ale keby to dokázala, celé spojené štáty by to obrátilo dole hlavou. Taký vynález. Zároveň tak obrovský stroj, ktorý by dokázal túto prácu behom pár dní, bolo priam nemožné vytvoriť. Celé stovky kilometrov, ktoré bolo treba podkopať. Pri tom rozbor pôdy ukázal nestabilitu v horninách. Čo znamenalo len jedno, buď sa zosype nejaké mesto alebo sa zosype celý tunel. Hľadala vhodné miesta, ale bolo to ako hľadať ihlu v kôpke sena.
      „Pán úžasný, urob si to sám, keď si tak úžasný a nesmrteľný.“ Povzdychla si znova. Celá miestnosť bola už plná jej povzdychov. Postavila sa a vyšla z knižnice. Nemalo zmysel sa viac zaoberať prácou, keď jej myšlienky boli úplne niekde inde. V modrých očiach cudzinca.
     „Leticia!“ zvolal na chodbe jeden zo strážcov. Prebehol chodbou a podal jej malý balík. „našiel som ho pred dverami. Prešiel kontrolou, ale neviem čo to je.“
     „V poriadku, ja...“ vzala balík do ruky a pohliadla na adresu. Tak úhľadné písmo. Prstami prešla po vpísanej adrese. Zvrtla sa a rýchlym krokom vošla späť do knižnice. Zatvorila za sebou veľké dvere a usadila sa v kresle. Položila si balík na kolená a chvíľu váhala. Ak je ten balík od neho.... od neho...
     Papier bol povolený a škatuľa otvorená pri preberaní kontrolou. Pohliadla dovnútra na fľaštičku so zlatistou tekutinou. Vzala ju do ruky a pohliadla na zlaté ornamenty na fľaške. Zadalo sa jej, že tekutina vyžaruje svetlo. Na spodku balíka ležala kartička.
     „Neprikladaj k ohňu, Leticia...“ stálo na kartičke. Leticia zovrela viac fľaštičku a rozhliadla sa. pristúpila k šuplíkom a začala ich nervózne prezerať. Na spodku boli dlhé zápalky. Odhodlane pohliadla na  fľašku a potom na zápalky. Škrkla zápalkou a pohliadla na fľašku. Pomaly prikladala plameň ku sklu. Svetlo sa rozžiarilo a tekutina začala bublať. Očarovane hľadela na malé kvetnaté vzorce, ktoré sa jej začali tvoriť pred očami. Odrážali sa jej v zorničkách. Hypnotizujúc si nevšimla, že teplota fľaštičky sa zahrievala.

            Správy boli plné o prazvláštnom svetlu a výbuchu v rezidencii. Každé správy mali zrazu inú chuťovku o tragédii a každé sa snažili trúchliť najviac na svet. Morová čiara sa rozšírila totiž o jedno mesto navyše. Výbuch rezidencie bol tak silný a mohutný že vyhladil ďalšie tri domy a okolité pasienky.
             Podobná správa sa niesla i v byte, v ktorom sa Leticia prebudila. Nebola mŕtva, to ani nápad, bola len krvácajúca, popálená, hysterická a začala revať od bolesti, keď sa prebrala. Všetko pred jej očami sa mihotalo a zlievalo do škvŕn. Lepkavá, spálená koža praskala a napínala sa. Zhúholnatené telo sa zvíjalo až nakoniec padlo do hodvábu v ktorom bolo položené. Vlasy boli len kusom trčiacim z popálenej červenej hlavy. Oči bez viečok. Len posledný nádych, impulz a pád.
     „Leticia, Leticia... varoval som ťa. Zvedavá Alenka spadla do nory, kde na ňu čakali plamene.“ Sklonil sa nad jej telo. Dlhé plavé vlasy skĺzli po ramenách dole a z časti ukryli jeho snehobielu tvár. Veľké modré oči hľadeli do prázdnych buliev Leticie.
     „Chceš žiť, Leticia?“
Zápach sa šíril rýchlo a nechcel pominúť. Len biele oči vyčnievajúce v spálenom, čiernom mäse sa otočili na záchrancu. Bezradnosť a strach zo smrti bol tak hlboko vpísaný v očiach Letície, že by spravila čokoľvek, aby tá bolesť pominula.
     „V tom prípade, urobím čo je v mojich silách,“ usmial sa s klonil sa jej k tvári, „ale nebude to zadarmo.“ Šepol.
Postavil sa od postele a otvoril almaru zo svetlého dreva. Jej lesk zašiel časom. Len kovové závity na rúčkach ukazovali jej vek. Drobné vyryté obrázky. Almara s dvoma šuplíkmi. Otvoril prvý a vytiahol odtiaľ dlhé čierne puzdro. Položil ho na kraj postele a otvoril.
     „Leticia, si pripravená na zázrak?“ načrel bledou rukou do temného uhlového popola. Pevne zovrel hrsť. „zjedz to...“ pritisol ruku s popolom na jej tvár a nasilu jej ho vsypal do úst. Pritisol jej ruku na ústa aby nemohla kričať. Popraskaná koža okolo úst prepustila pramienky krvi, ktoré začali stekať pomedzi jeho prsty, dole do svetlého hodvábu. Telo sa prepínalo bolesťou a odporom. Viaceré miesta na jej tele začali krvácať..
     „Krásna...“ usmial sa keď stiahol ruku dole z bezvládneho tela. Postavil sa a pohliadol na čierny uhol ležiaci v krvavom hodvábe. Dole jeho rukou zašpinenou od čierneho popola kvapkala krv.
     „Telo, je obraz duše... vyliečim tvoju dušu, vyliečim tvoje telo. A budeš moja. Moja, malá Alenka.“ Zopäl ruky k sebe. nežne sa usmial. Oči sa ani nepohli len hľadeli uprene na mŕtve telo Leticie, ktorú sa podujal zachrániť.
     „Mám vlastnú Alenku, Alenku.“ Rozopäl ruky a zaklonil hlavu so smiechom, „Moja vlastná Alenka, moja vlastná Alenka.“ Priložil si ruky k tvári. Bledá, pôvabná tvár sa stiahla do špinavých šmúh a krvi. Končeky prstov kedysi čistej ruky si vložil medzi pery a znova pohliadol na opálené telo Letície.
     „Kto nepočúva rady, je hlúpy. A ty si hlúpa, hlúpa hlupaňa Alenka!“ telo sa mu roztriaslo od zúrivosti. Priskočil k Leticii a vzal ju za ruky. Objal krehké zakrvavené telo a postavil sa s ním. „Hlúpa, hlupaňa, hlúpa hlupaňa.“ Začal si pospevovať ako malé dieťa na ihrisku, ktoré terorizuje ukazovákom úbohé dievčatko od susedstva.
     „Budeš mrská, škaredá, a špata, hnusná Alenka... zaslúžila si si to.“ pevne chytil mŕtvolku a roztancoval sa s ňou. Nohy tela sa vliekli po zemi a vytvárali po nej krvavé ťahy, akoby sa snažili namaľovať posledný obraz.

            O štvrť na tri ráno, sa otrel dlhý tieň o stenu. Dvere sa odchýlili a dovnútra vošiel upravený a čistý. Vlasy mal zviazané v drdole. Okolo tváre padalo pár prameňov. Priložil si ruky v kožených rukavičkách k sebe a prišiel k zahalenému telu Leticie. Okolo postele boli rozostavené vonné sviečky tak husto aby prebili pach rozkladajúcej sa mŕtvoly. Predsa len býval v bytovke, ktorá nemusela poznať akého vzácneho nájomníka má.
     Prešlo dvanásť hodín od podivného obradu. Bol prichystaný vrátiť duši telo a naopak. Odhalil hodváb z tela. Zuby trčali v mäse ako pomníky v čerstvo vykopaných hroboch.
     „Som tu Leticia. Prišiel som telu vrátiť dušu.“ Sklonil sa nad telo a roztiahol sánku od hornej čeľuste. Sklonil sa ešte viac k ostatku úst a poodchýlil pery. Nemý výdych sprevádzala mrazivá atmosféra ovzdušia. O dve minúty pritisol sánku k hornej čeľusti a vzal tvár do dlaní. Niečo zvláštne a temné sa začalo otierať o kusy mäsa na tele. Plazilo sa to v premieľajúcej sa kvapaline. Tkalo a plátalo trhliny. Celilo kosti a miesilo sa to do každej potrhanej tkaniny. Drobné kvapôčky sa vpili do rohovky v oku a zaplnili ho farbou. Dúhovka sa sfarbila do hneda. Pomaly sa formovali pery do krásneho vyrezaného tvaru. Akoby niekto niťou vyšíval telo z nití. Bledých nití, ktoré tkali pokožku a pokrývali svalstvo. Za každým stehom ktorým sa vytvárala koža, sa svalstvo zalialo krvou.
Srdce začalo búšiť v rýchlom rytme a hruď sa nadvíhala. Správne ako v každom žijúcom tele. Dlhé, čierne mihalnice sa zachveli. Za viečkami sa objavil život.
     „Dobré ráno, Leticia.“ Pohliadol do hnedých očí, ktoré na neho uprene hľadeli, „vítam ťa späť.“ Pohladil ju po tvári, „teraz si musíš pamätať drahá, že mi navždy patríš,“ šepol jej pri líci, „si moja Alenka a navždy mi budeš patriť.“

            Z malého otvoru v skale, vykukla hlava a hneď na to sa stratila späť. Chvíľu sa vôbec nič nedialo, a skala vyzerala naďalej ako skala v Yellowstonskom národnom parku. Obrovské stromy, jazerá a príroda. Obyčajná atmosféra až pokiaľ sa tá hlava nevynorila znova a za ňou zo skaly vystúpilo celé telo.
     Hana sa oprášil od prachu a otočil sa k otvoru z ktorého vyšiel Hizumi. „sme na nesprávnej strane.“ Poznamenal Hana.
     „Nebude problém ho nájsť. Skôr či neskôr použije svoju silu.“ Obaja sa rozhliadli po zelenajúcej sa krajine.
     „Ako presne ho ideme zabiť?“ opýtal sa Hana, „nie je problém v tom, že je to elf, ale že ho učil najvyšší.“ Povzdychol si a zatvoril malý zápisník, „ja viem, ešte sme ho ani nenašli a už ho idem zabíjať.“ Založil si zápisník do vrecka a rozišiel sa za Hizumim.
Jednoznačne sa snažil udržať rozhovor. Vedel si pomyslieť, aké myšlienky sa honia v hlave Hizumiho. Obaja sú posledný pátrači po duši. Jediní dvaja, ktorí dokážu nájsť Siriusa. Dôležitejšie, ale bolo, či ho dokážu aj zastaviť. I keď bol Hizumi poslom smrti a výkupcom v dávnej dobe, po následkoch jeho činu, sa zrušilo výsostné právo výberu dane za život.
     „Hizumi! Musíme odtiaľto preč.“ Oslovený sa zastavil a rozišiel sa jeho smerom.
Hane to pripadalo tak, akoby sa snažil Hizumi všetko preťahovať a vyhýbať sa tomu, prečo sa nakoniec rozhodol.
     „Bude to v poriadku. Sme dvaja, on je jeden, vždy máme viac rúk a viac párov nôh, takže budeme rýchlejší až budeme utekať.“ Rozosmial sa Hana a štuchol lakťom do Hizumiho. Ten mu to vrátil a obaja sa stratili v lese sekvojí.

            Noc padla na krajinu v tmavom závoji búrkových oblakov. Mesiac osvetľoval čistú oblohu do modrých farieb. Padal nižšie a nižšie a hodina čo hodina bol na inom mieste. Presúval sa na západ. Ulice mesta v ktorom sa nachádzali Hizumi a Hana boli prázdne a rovnako chladné ako betón z ktorého boli postavené.
     „Občas si prajem, aby bol stredovek. Bolo jednoduchšie sa pohybovať a nemusel si nikomu vysvetľovať čo robíš a prečo to robíš.“ Sadol si Hizumi na lavičku. Po chodníku sa začal vliecť opilec. V ruke držal fľašu, ktorá mu vypadla a rozbila sa. Hulákal niečo o tom, že tam všetkých pozabíja. Prešiel okolo dvojice a tackal sa z miesta na mieste.
     „V minulosti by som ho proste zabil pretože sa chystá niekoho zabiť.“ Celá táto pokrútená doba bez práva na život. Hizumi si povzdychol a pohliadol do temnej uličky, ktorá stála oproti nemu.
     „Tiež som mával radšej trináste storočie. To bol úlovok cez križiacke vojny.“ Hana prešiel cez prázdnu cestu k uličke, ku ktorej upieral zrak Hizumi. Ten sa ani nepohol.
     „Hej!“ zvolal do tmy a čakal na odozvu. Ozval sa len buchot a krúženie veka od odpadkového koša. „Ty! Mačka!“ zvolal do tmy znova Hana. Dve oči sa zablysli a vykrojili zelené kruhy do noci.
     „Si to ty Hana?“ ozvalo sa ženským hlasom z uličky. Opäť len buchot a praskot skla.
     „Som.“ Odvetil a ticho vyčkával čo sa bude ďalej diať.
     „Je s tebou aj Hizumi?“
     „Áno.“
Opäť nastal moment ticha až pokiaľ sa z tmy a tieňu nevynorila čierna mačka. Potichu pricupkala k Hane a sadla si pred neho. „už som myslela, že sa nikto neobjaví.“
     „Ale ty si naša šikovná čiča, teba počúvame vždy.“ Usmial sa.
     „Hlupák.“ Zježila sa mačka a ťapla ho labkou do nohy.
     „Cherry.“ Vzal ju na ruky Hana a rozišiel sa s ňou späť cez cestu.
     „Idiot! Viem chodiť aj sama! Okamžite ma pusť ty...! Ty chudák! Hana! Pusti ma ty chudák jeden!“ prskala a dokonca sa jej podarilo ho drapnúť na krku do krvi.
     „Pozri koho vediem.“ Usmial sa na Hizumiho. Cherry prestala vyvádzať a otočila hlavu na Hizumiho. Chvíľu si ho prehliadala zelenými očkami a potom ticho a smutne mňaukla.
Hizumi sa postavil a pohladil ju po hlavičke so smutným úsmevom.
      „Ďalší idiot!“ zaprskala, „nemysli si, že ťa budem ľutovať! Ty jelito hlúpe!“ labkami sa po ňom naťahovala a chcela ho poškrabať. Hizumi sa dotknuto odtiahol.
      „Hana, drž si svoju drahú na uzde.“
      „Ja nie som žiadna jeho drahá! Pusti ma okamžite dole inak ti vydriapem oči!“ zrevala po Hane. Ten sa len smial a vyhýbal sa tvárou jej ostrým pazúrikom.
      „Si sexi i ako mačka keď si naštvaná.“ Po tejto vete nastalo hrobové ticho. Hizumi sa odvrátil a Cherry sklopila uši.
      „Úchyl.“ Povedali Hane obaja naraz.

            V prázdnej miestnosti opusteného skladu, kde ostali ležať len dve veľké drevené a prázdne debne, sa posadila Cherry do mesačného svetla a začala si olizovať labku. Hana sa rozhliadal s rukami vo vreckách okolo až zastavil a pohliadol na Mesiac ktorý pomaly ukrývali búrkové oblaky. V diaľke sa blyslo.
     „Zvláštna búrka.“ Šepol a rozišiel sa k Cherry, ktorá nehybne sedela na zemi.
     „To rozhodne je. Pretože je kontraktom duše.“ riekla záhadne a temne. Hizumi aj Hana pohliadli na čiernu mačku. Vyzerala akoby bola len výstavnou soškou. Ani sa nepohla, nemrkla. Vôbec nič. To len dodávalo vážnosti situácie.
     „Tým chceš povedať, že Sirius použil svoju silu?“
     „A nie len tak hocijakú. Niekto mu predal dušu.“  Špela a za tým bolestivo zamňaukala, keď ju Hana začal drhnúť po kožuchu. Ani si nevšimli kedy si k nej drepol a začal ju takto trápiť, „nehovor tak vážne Cherry, je to strašidelné.“ Pohliadol celý vyľakaný pred seba. Len ťahal kožúšok a ťahal a hľadel kamsi pred seba do steny.
     „Hana!“ zaprskala mačka a vykrútila sa mu. Drapla mu ruke a ušla k Hizumiho nohám, „čo mu je?“ s obavami hľadela na pátrača ktorý teraz úplne mimo, hladil vzduch.
     „Má stopu.“
     „Stopu?“ opýtala sa zvedavo a naklonila hlavu na bok.
     „Hana je lepší stopár než ja.“
     „To vie každý,“ odvrkla pyšná mačička, „ale prečo sa pri tom musí takto tváriť a byť úplne v kŕčoch akoby bol posadnutý? Naháňa mi to strach.“
     „Pátrači vždy naháňali strach. Teraz keď sme len dvaja, je to ešte horšie.“
     „Aby nie...“ pohliadla hore na Hizumiho, „keď jeden z nich bol výberca dane za život.“ Precupkala k Hane a pohliadla na neho.
     „Duša ženy.“ Zhodnotil a spustil ruku dole, „je ďaleko a stratená. Nepatrí nám. Nepatrí tomuto svetu.“ Pohliadol na bok na Cherry, ktorá zamňaukala.
     „Takže tá búrka sa týka jej.“ Zhodnotila Cherry, „takže nájdeme jej pôvod a zistíme kde je Sirius.“

            Kvapka krvi stiekla po štíhlom a dlhom ukazováčiku. Šikovný jazyk však nedovolil aby padla dole. Olizol ho a potom sa omotal okolo prsta a vsal ho do úst.  Viečka odhalili hnedé oči. Dávno nevidel tak oddaný pohľad. Mohol si s ňou robil čo chcel. Poslať hlúpu Alenku kde sa mu zachcelo. Donútiť ju urobiť i to, čo si ako slobodný človek myslela, že nedokáže.
     „Urobíš pre mňa božiu bránu. Pretože ja som boh. Som tvoj boh a som jediný.“
     „Urobím,“ povzdychla si oddane a s láskou, „pre teba urobím všetko moja láska.“ Zastonala.
     „Ale už nesmieš byť tak hlúpa hlupaňa.“ Upozornil ju vlhkým prstom skĺzol dole po jej krku až dole do jugulárnej jamky. „Keby si nebola pre mňa tak dôležitá, nechám ťa skapať. Kvôli tebe som musel použiť svoju silu. Tie psiská už zrejme vedia kde som.“
     „Si boh môj pane.“ Sklonila sa dole k jeho nohám.
     „To som, ale to neznamená, že im môžem zabrániť ma vyčuchať. Psiskám.“ Postavil sa a prekročil Leticiu. „Ale cítim, že za mnou prišiel... prišiel za mnou on. Znova sa ma pokúsi zastaviť. To bude ale už neskoro. Veľmi neskoro. Bože tak neskoro...“ priložil si ruku k hrudi a vzdychol, „Morová čiara sa roztiahla opäť. Svet bude môj.“ Pohliadol na ležiacu Leticiu. Podišiel k nej a zovrel jej rameno. Postavil ju a povalil na posteľ.
     „Svet na obraz môjho milovaného.“ Roztrhol hodváb šiat, v ktorých bola Letícia oblečená. Odhalil jej prsia a vyšiel si nad jej telo, „Jedného dňa, na mne znova spočinie jeho dlaň.“ Zovrel prsia do svojich dlaní. Telo Letície sa vzoprelo v slastnej kŕči. Zastonala a rukami potiahla prestieranie periny.
     „Môj Pane...“ roztiahla od seba stehná a pritisla sa telom k tomu jeho, „si môj pán...“ zovrela stehnami jeho boky.
     „Splodíš mi potomka. Moje dieťa,“ vnikol do tela Letície. Tá zrevala slasťou a vytúženou chvíľou. „mŕtva, hlúpa Alenka...“ začal do jej tela prirážať. Sledoval chvejúce sa telo mykajúce sa slasťou.
     „Dieťa, Siriusa, tvojho boha...“ 

3 komentáre:

  1. aaaa Hana je moj milacik okamzite uz aj teraz!! :* milujem ho :D Cherry je uzasna macka.
    vsetko sa to uzasne komplikuje a pritom vyjasnuje pomaly. Sirius je pekne pako, som zvedava o co mu valstne ide.
    chuda Leticia.
    skvela cast!
    Hanaa! :D

    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. nechápem prečo hneď bez zaváhavia podpálila tú fľšku keď na nej bolo napísané pozor, neprikladať k ohňu. pochopila by som keby po čase podľahla pokušeniu ale len tak? príde mi to také nereálne.
    páči sa mi postana Hana. je to zábavný chlapík (s úchylkou na mačky alebo bez:))uvidíme ako sa mu bude v stopovaní dariť.

    angie

    OdpovedaťOdstrániť