utorok 27. decembra 2011

Kde je tvoja láska, Ewon? VI.

Správne, Ewon dostal úžasne šialený nápad.
A áno, chystá sa ho zrealizovať. O tom, ako dopadne, sa dozviete, ale až na budúce. 

Manhwa (manga): Totally Captivated
Postavy: Ewon, Mookyul, OC
Žáner: Shounen-ai, yaoi, dráma, romantika
Veková prístupnsoť: +15                


~*~

                  Ľudia sú príšerné bytosti. Pokojne vás predajú za balíček smradľavých bankoviek. Neviem kedy začali byť peniaze tak veľmi v móde. Viac než morálka. Jedno je však isté. Za každým, keď spomeniem pred Mookyulom peniaze, pení.
Nechcem ich od neho pre boha. Nechcem a nepotrebujem. To len on je v tom svojom pokrivenom svete, kde si myslí, že od neho potrebujem naproste a absolútne všetko.
Chlapec sa mýli!
Teda chlap.
                Potom ako som sa vrátil od návštevy Jooschulovej babky, sa Mookyul začal chovať neznesiteľne podozrievavo. Kontroloval absolútne všetko čo som spravil. Dokonca mi otváral referáty a eseje do školy. hľadal  v nich schované fotky a tajné správičky od mojich tajných a zakázaných milencov.
Bol už proste taký. A to bolo to jediné čo som si stále a dookola opakoval: Ewon! On je proste už taký. Kašli na to. Nerozčuľuj sa pre to. Keď sa rozčúliš, dáš mu tak za pravdu. Týmto som sa utešoval a spôsoboval svojej duši ako taký útlm.
Dokonca si preveril i Jooschula. Jeho priateľka musela mať bujarý víkend plný podivných tieňov a zvukov za chrbtom. Sangchul ju totiž sledoval a snažil sa dostať informácie. Dokonca si sadol k nej v bare a balil ju.
Rozumiete? Že: Sangchul a balí ženy? To je ako keby ožila postavička z kresleného seriálu a učila vás ako sa dostať do chibi formy.  Sangchul a tie jeho okuliare. Podľa mňa má obrovské oči preto ich stále nosí.  Alebo príliš malé. Možno má potetované viečka alebo  divnú farbu očí.
No to je teraz fuk, pretože idem s Mookyulom na večeru.  Sniežik sa nám chumelí, von mrzne a ja sa nesmiem zabudnúť poriadne obliecť. Dúfam, že nespraví nejakú scénu. Stačilo mi tých pár, ktoré už stihol urobiť na verejnosti.
Jeho blbý pokus ma dostať do postele  uprostred hotelovej haly. Rozbitie baru, alebo pred mesiacom, ako zaparkoval pred školou a rozohnal mojich kamarátov odo mňa. Alebo profesora s ktorým som preberal moju seminárku.
Môže sa to zdať milé, roztomilé a pozorné, ale len pokiaľ sa to nedeje vám.
Inak je to absolútne nemožné a trápne.

                Zastrčil som nohavice do čižiem. Mookyul mi tvrdil, že pôjdeme len do nejakej zastrčenej reštaurácie. Nechce sa ukazovať na očiach. Takže sa nemusím trápiť s tým, čo si oblečiem. Mimo to, obúvať si poltopánky a ísť po chodníku v tejto chumelici... to by som si musel obuť plastové ponožky. Čo je evidentne kravina, že áno?
                „Hotovo, môžeme ísť.“ Postavil som sa a pohliadol na Mookyula ktorý si prehrabol vlasy a na ruky si natiahol kožené rukavice. „nevravel si, že ideme len niekde do zastrčenej reštaurácie? A ty vyzeráš akoby si šiel na raňajky k Tiffanimu.“
                „Foxy, Foxy... to sa ti len zdá. Ja tak vyzerám stále. Si mnou neskonale okúzlený a ja to beriem. Teší ma to.“
Teraz by sa mi celkom i zišla kreslená postavička, ktorá by mi nakreslila kvapku pri hlave.
                „Pôjdeme na večeru a potom rovno domov, že áno?“ opýtal som sa ho. Zdvihol so hlavu a pohliadol mu do očí. „Ty sa nejako podivne uškŕňaš.  To neveští nič, čo by sa mi mohlo páčiť.“
                „Foxy... nepovedal som ti vari už tri krát, že príliš premýšľaš?“
                „Samozrejme, nemysli a užívaj si život. Byť všetko po tvojom, tak sme po kolená v špinavom oblečení a jeme mrazené polovýrobky v mrazenej forme.“
                „Samozrejme. Teraz to letí, šetriť energiou.“
Pokrútil som hlavou a zatvoril za ním dvere. Z vrecka som vytiahol kľúče a zamkol dvere. Najhoršie na tom je to, že ak bude Mookyul pokračovať v takýchto rečiach, bude moja záhuba neodkladná. Tie jeho názory, myšlienky . Jeho doberanie si ma. Vety, ktoré vysloví, aby ma podpichol.
Každé slovo, je príliš nebezpečné a možno o tom ani nevie.
                „Milujem vôňu snehu.“ Usmial som sa a vnoril nohu na trávnik zasypaný čerstvým snehom. Mookyul sa na mňa otočil a vydýchol dym z cigarety.
Všetko bolo tak kúzelné a príjemné. Človek v tomto chladnom období, keď nie je sám, myslí, že môže sneh zjesť a uvariť si z neho i polievku. Odrazy lámp na snehu, výzdoba, zababušení ľudia, chladný a čerstvý vzduch. Dlhé zimné prechádzky. Potom sa schováte so svojim partnerom pod perinu a túlite sa k sebe. Napriamil som sa a zovrel guľu v rukách. Posledná myšlienka na túlenie bola tak trocha zavádzajúca.
Hodil som guľu po Mookyulovi a prebehol k autu. Oklepal som si nohy od snehu a usmial sa na neho. nekomentoval nič z toho čom som urobil. Až na to, že zhrnul sneh z kapoty auta a strčil mi ho za golier. Myslel som, že ho prizabijem. Tresnem mu hlavu o kapotu keby to šlo.
                „To nebolo fér... bože to  je studené...“ odmotal som si šál a vyprázdnil si golier. Normálne mu to robilo radosť. Uškieral sa tam ako socha chrliča.
                „Zahrávaš sa!“ strčil som mu ukazovák pod nos, „zahrávaš sa s ohňom šéfe.“ Pohliadol na môj prst a potom do mojich očí. jedným pohybom ma zdvihol a prehodil si ma cez rameno.
                „Toto nie je v žiadnych pravidlách čestného ani nečestného boja!“ namietol som a buchol som ho do chrbta. podarilo sa mi bombu zamieriť medzi lopatky. Ani to ním nehlo. Stiahol ma z ramena a povalil do zhrnutého snehu. Padol som tam ako skala do snehu proste.
                „Šéfe!“ začal som kopať ručičkami – nožičkami, ale nič nepomáhalo. Chrlič ma začal zahrabávať snehom a pchať mi ho všade kde ho to napadlo, „opováž sa ma štekliť. Ja nie som vôbec šteklivý. Budhove oko prestaň pre boha!“ rozosmial som sa. niežeby sa mi to páčilo byť týraný. Komu by sato a si tak mohlo páčiť? Psychopatom a bývalým Mookyulovym milencom, ktorí ho chcú naspäť.
                „Foxy, Foxy... baby... ty si vážne nepolepšiteľné líščatko.“  Zhrnul mi vlasy z tváre. Vzal ma za ruku a postavil zo snehu. Rozišiel sa ďalej k autu a mňa zanechal osudu polo Yetiho.
                „To je od teba vážne milé, že ma pripravuješ na návštevu chrípky.“  Oklepal som sa od snehu  a šupol sa k nemu do auta.

                Na večeri som do Mookyula, ako malé a nefalšovane pravé decko,  hádzal hrášok. Vracal mi to s kukuricou, ktorú ale hádzal do môjho taniera pretože ju neznášal. Ako môže niekto neznášať kukuricu? To je tak neuveriteľne úžasné jedlo.
Odmietal som silou mocou prechádzku. Bol som dosť premrznutý a oblečenie som mal vlhké od snehu. Mookyul si ale vydupal svoje. A tak sme sa začali prechádzať. Čím viac som trávil s ním čas, tým viac som si bol istý, že sa zmenil. Na túto postavičku, ktorou teraz je, by ste nikdy nepovedali, že kedysi býval hnusný, zatrpknutý mafián a... odvolávam, stále taký je.
                „Šéfe... ja chcem tú vežu.“ Zasnívane som hľadel na vežu s rukami vo vreckách. Mookyul sa postavil za mňa, „možno tak o tridsať, štyridsať rokov.“
                „Si žgrloš.“
                „A ty sexuálny neprajník.“ Šepol mi do ucha.
                „To vôbec nie je pravda.“ Zamračil som sa. mal som chuť ho hodiť do snehu a zahrabať ho, nech sa schladí, „nechci  ma naštvať.“ Zavrčal som ako divé líštisko.
                „Ale, ale...“ ten jeho tón. Ten arogantný a povýšenecký tón. Určite pri tom krútil hlavou a tváril sa ako ruský majster sveta vo finále v pití vodky, proti úbohému Kórejcovi . „vystrkujeme pazúriky hm? Treba zastrihnúť? Moja líštička začína byť besná.“
                „Ty si besný!“ otočil som sa na neho a začal som prskať na všetky strany svoje poznámky, argumenty a prirovnania.  Opäť sa vrátim ku kreslenej forme. Zrejme by som mal mať trojuholníkové zuby a rohy. Bože, prečo život kreslenej postavy, je tak jednoduchý?
                „Chceš mi tvrdiť, že to nie je pravda, Foxy?“ potiahol si z cigarety a sklepol z nej popol dole. „že za mnou prídeš, zvedieš ma a milujeme sa?“
Očervenel som a vďaka bohu za ten mráz, ktorý to zakryl. „Samozrejme, že nie. Lebo viem, že to nie je za potreby. Ty to robíš sám. A keby som to urobil, tak zo mňa neostane ani ten prašivý, zablšený kožuch.“ Urazene som odvrátil hlavu s odvrknutím. Ruky som založil na hrudi.
                „Rajcuješ ma, keď sa urážaš pri sexuálnych návrhoch.“
                „Mňa, ty ale nie. Chcem ísť domov. Buď mi dáš tú vežu, alebo pôjdeme domov.“  Otočil som sa mu chrbtom.

                Ja tú vežu nikdy nedostanem. Nikdy, nikdy. Možno som mu mal dať iné ultimátum. Ale v podvedomí, so proste túžil ísť domov. Na nejakú vežu som sa mohol dívať z diaľky a tváriť sa, že patrí mne.
Zložil som si oblečenie a vložil ho do skrine. Poriadne som si uviazal župan. Vkĺzol som do kúpeľne a potichu za sebou zatvoril dvere. Nepotreboval som, aby mi tam Mookyul urobil nálet. Túžil som po dlhej kúpeli. Sám so sebou a svojimi myšlienkami. Ešte tie myšlienkové prúdy by istej osobe zavadzali a musel by kľučkovať. A komu by sa chcelo v tejto hodine vyhadzovať smerovky?
                Zastavil som prívod vody. Otočil som ešte hlavu dozadu, či náhodou nezačujem nejaké zvuky. Rozviazal som si župan a nechal ho skĺznuť na zem. Jednu a následne druhú nohu som vnoril do vody a usadil sa v tej hromade vody a peny. Na perách sa mi rozprestrel úsmev a telo sa takmer okamžite uvoľnilo.
Nechcel som rozoberať vážne veci. Nechcel som rozoberať veci nech boli akékoľvek a týkali sa čohokoľvek. Len relaxovať. Zaslúžim si to, nie? Po tom všetkom.
Zrazu ma napadlo, že ako sa dokáže taký dlháň akým je Mookyul vopchať do tejto vane. Vnoril som sa hlbšie pod vodu aby môj úsmev nebol vidno.
                „Vypadá ti srsť z kožuchu keď tam budeš tak dlho Foxy.“
Vedel som, že sa objaví. Ten dlhý, sexi mafián. Otvoril som jedno modré očko a potom ho zatvoril. Stál tam pred zrkadlom a začal si čistiť zuby. Tváril som sa, že som nebodaj zaspal.
                „Ak si zaspal, budem ťa musieť vyniesť z vane a...“
                „Ja nespím!“ zastavil som ho pred tou osudovou vetou, ktorú chcel vysloviť. „oddychujem. Už pomaly vyjdem. Len ešte chvíľku. Ešte tu akúsi penu mám.“ Nechcelo sa mi rozhodne vyliezť z vane v jeho prítomnosti. V prítomnosti tých perverzných očí a pohľadov ktoré by na mňa vrhal.
                „Ako chceš. Tvoj Mookyul ťa bude čakať v postieľke.“
Povzdychol som si takže vo vode sa vytvorili bublinky. Aké ťažké je žiť s týmto človekom. Lenže, začínam si uvedomovať, že možno sa žije ťažko so mnou, a nie s Mookyulom. Možno ja som ten hlavný problém. 
Ponoril som a pod vodu i s tým málom kyslíka čo mi ostal.
Vždy som to tak robil.

              Vliezol som si do mäkkej a vyhriatej postieľky. Zhasol som a zovrel vankúš. Mookyul zrejme zaspal kým som sa plačkal v tej vode. Hlavne, že sa moje telo zahrialo a odpočinulo si. Môžem povedať zbohom chrípke. Už len dobrý spánok a rovno za chrípkou môžem zabuchnúť dvere.
            „Ewon?“ začul som zašušťanie periny. Mookyul sa ku mne otočil a nadvihol sa na predlaktie za mnou. „niečo sa stalo, celý deň si bol dnes zamyslený.“
                „Ja viem, snažil som sa nemyslieť ako si mi radil a takto to dopadlo.“
                „Vieš, tá veža je troška mimo moju kategóriu.“
Zase s tým začal. Uškrnul som sa do vankúša, „už mi to hovoríš tretí krát.“
                „To sme si skoro už kvit.“
                „Nemám rád, tvoje narážky.“ Ofučal som sa.
                „Foxy, Foxy... chcem tvoj chvostík.“
                „Čože chceš?“ Prekvapene som sa otočil na chrbát a pohliadol mu do očí. Tváril sa akoby hovoril o receptoch. Akoby chvostík bol nejaký druh koláča, alebo huspeniny.
                „Tvoj chvostík, mám naň chuť.“ Rukou sa zahrabal pod perinu. Začal loviť a kutrať po mojom tele. Vedel som, že si proste neužijem trocha pokoja. Vypnúť a nabrať energiu. Nedovoliť bacilom aby vyhrali.
                „To je síce pekné, ale ja nemôžem. Som neskutočne unavený a bolí ma hlava.“ Zaklamal som a otočil som sa mu rýchlo chrbtom. Pomaly, ale isto som sa zahrabával viac a viac pod perinu.
                „Sexuálny neprajník.“ Šepol mi do ucha. Odtiahol ruku s tým, že si ľahol vedľa mňa.
Zahryzol som sa do rohu vankúša. Zubami som ho drvil aby som vyhnal tú zlosť zo seba.  Jediné, čo tej beštii ide, je srať ma.
Nasierať ma!

                Ráno sa mi ani trocha nechcelo do školy. Najmä po tom, ako som si uvedomil, že Mookyul sa v noci akosi rýchlo vzdal. Napadlo ma, že to môžeš byť pre to, že je mnou už unavený a nebaví ho stále ma presviedčať.
Lenže keď som si obliekal sveter, ma napadlo, že možno niekoho má.
Milenca
Milenku
Milencov a milenky.
Hocikoho.
Táto myšlienka mi hlodala v hlave a darilo sa jej. Už som mal to tri diery v mozgu a v ňom tri myši.
Kravatu som Mookyulovi viazal na tri krát. Stále som si predstavoval ako nejaký iný chlap mu ju viaže a pri tom sa usmieva. Hovorí prasačinky a ako sa teší na ďalšiu spoločne strávenú noc. Mookyul sa usmieva a hovorí o tom, aký je šťastný, že mu dáva to čo ja mu nedávam. A že je lepší a asi ma opustí kvôli nemu.
                „Ewon!“ zrazu som mal ruky v pevnom zovretí tých Mookyulových, „snažíš sa ma zabiť?“ pustil mi ruky. Uvoľnil si uzol na kravate a skúmavo ma začal skenovať pohľadom.
                „Prepáč, nie som dnes akosi vo svojej koži.“ Odtiahol som sa od neho. Znova ma začala prenasledovať tá myšlienka. Iné ruky chlapa, ktoré zvierajú Mookyula. A jemu by možno dovolil aby prebral kontrolu. Aspoň na chvíľu. Dovolil by mu byť na vrchu a...
                „Ewon!“ opäť po mne zvolal až ma trhlo. „obleč sa. Nestihneš to do školy.“
                „Jasné... už na tom pracujem.“ Vzal som si nohavice. Pretiahol som jednu a potom druhú nohu. Myšlienka mi vystrelila do mozgu. Myšlienka toho typu, ako Mookyul vtíska svoj penis do niekoho iného a.
Dostal by  som takú ranu do nosa, že by mi tiekla aj žltá a nie len červená. Tiekla by mi plazma a potom aj dreň.  Debil som!
Pobalil som si rýchlo veci a vybehol za Mookyulom vonku. Vkĺzol som do auta. Pevne som si zovrel tašku a stisol per k sebe. Odmietam o tom premýšľať a nechávať sa takýmto krutým spôsobom týrať.
Mookyul naštartoval a zanechal za nami bytovku. Túžil som, aby tak za mnou ostali i moje bolestivé myšlienky.
Neostali.
Čo ak... je bolestivé.

                V škole som sa úspešne zbavil Joosuchla a Dahoona. Zbavil som sa aj Jiha. Vykĺzol som poza ploty a kríky preč. Schoval som za rohom budovy. Pohliadol som pred seba, či náhodou sa niekde na blízku netúla Sangchul. Precupkal som po chodníku. Vydal som sa odľahlou cestičkou rovno do firmy za Mookyulom. Chcel som ho možno prekvapiť.
Možno nie.
Možno som proste len chcel vedieť, či sú moje myšlienky oprávnené.
Chcel som ho sledovať.
Tak.
Áno, chcel som.
A urobím to. 

4 komentáre:

  1. Páni tohle opravdu potřeboval,trocha nejistoty a už šílí.Třeba to jejich vztahu prospěje.Oba jsou to svérázové.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. aleee, líštička, my žiarlime?:)
    *potichu sa chechtá*
    ešte raz- neskutočne sa ti darí vyjadrovať ich povahy, pôsobí to úplne ako v mange. klobúk dole:)
    Ewon je... Ewon, so všetkými jeho paranojami a vnútornými problémami so vzaťahmi, ale zdá sa že na tomto vzťahu mu fakt záleží a som zvedavá ako sa mu podarí špehovať šéfa:)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  3. :D tak to som zvedava. a hlavne, ako to chces dat do jednej casti. to Ewon asi moc neuspeje co? :D ale i tak :( nekonci ich... daco vymysli este. alebo napis druhu radu alebo tak :(
    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ewon nám začíná žárlit.

    Karin

    OdpovedaťOdstrániť