štvrtok 8. decembra 2011

32 sekúnd (Bezduchý- XXXIX)

Veková prístupnosť: 17+

             Keď som bol dieťa, najviac zo všetkého ma fascinovali vtáky a obloha. Mohla byť akákoľvek. Jasne modrá, plná búrkových oblakov, alebo posiata hviezdami.
Miloval som oblohu. Závidel som vtákom, že sú vždy nad vecou.
Závidel som im ich silu udržať sa v prudkom vetere a lejaku vo vzduchu. Nepadať.
            A keď si zlomia krídlo... keď plačú...
            Na zemi sme všetci zlomení.
            Bez rodielu.


            O pár dní, pochopil Kyle prečo všetci tak rýchlo ušli. Okolo budovy sa začali obšmietať podivné existencie, z čoho samozrejme znervóznel. V ruke stískal pevne zbraň, ktorú mu nechala Leela. Pochodoval z miesta na miesto celý vystresovaný. Tabletky jedol ako modré lentilky. Začínal mať pocit, že je závislý na morfiu.
Všetky tieto pocity nervozity a strachu sa mu vyplatili.
Jedného dňa, totiž skutočne prišli.
Kyle sa zabednil na chodbe. Snažil sa ich odrezať od ošetrovne a hlavne od izby kde ležal Evan.  Do druhej ruky si vzal dosku so zahnutým klincom na jednom konci. Prišiel si tak skrátka viac drsne.
No jeho srdce už dávno bilo na poplach. Mal pocit, že sa čoskoro pripojí k Evanovi. Koniec koncov, nebolo by to príjemné? Prespať svoj život? Lenže, kto vie, čo tam Evan vlastne zažíva?
Čo za morbídne príšery z podzemia by vídal on?
            „Ja som nikdy nechcel byť vojakom. Nikdy, nikdy nikdy...“ pokrútil hlavou. Roztrasenými rukami namieril k zataraseným dverám od chodby. Zabednil okná, nastražil pasce. Lenže to boli také pasce, že i pes by ich prehliadol. Stačilo by aby začuchal jeho pach a vedel by, že Kyle sa pokúšal o niečo veľké, ale bohužiaľ.
Navyše mu stále behala po rozume mafia a Temža. Túžil sa na ňu pozrieť tak ako dlho nie. Na vlny, na odraz, na hnilobu na jej dne. Mŕtvoly.
To bola jeho prvá veselá myšlienka v posledné dni. Mŕtvoly a betónové kvádre na dne Temže.
Hniloba.
Niekto začal rozbíjať dvere. Trieskal do nich a o chvíľu sa ozvalo prasknutie. Pílenie a výkop. Kyle automaticky vystrelil. Nevedel ani kam, pretože sa zabuchol do izby k Evanovi a zamkol. Zatiahol dvere stoličkou. To bolo to jediné, okrem postele a stolíku, čo v izbe bolo.
            „Ja nechcem zomrieť. Ja nechcem aby sme zomreli. Evan nechcem aby si umrel. Ani ja nechcem umrieť. bože nech sa niečo stane. nech na nich padnú žaby. Alebo nejaká rana Egyptská to je jedno. Prosím bože...“
Do dverí sa zasekla obrovská sekera. Chvíľu trvalo kým ju chlap vytiahol. Kyle sa strhol a začal ničiť zátarasy na okne. Jediný únik pred obrovskou sekerou. Strhol poslednú dosku a pohliadol na Evana. Ak ho odpojí bude vphode, že áno? Bude dýchať. Bude... dúfa, že bude dýchať.
Otočil sa znova k dverám. Zamieril na ne zbraňou. Sám nevedel na čo čaká. Prečo sa nepokúsi Evana konečne odpojiť.
Vlastne vedel, ale skutočnosť, že by ho mohol tým zabiť, bola až príliš nechutne a hnusne odporná, že ju radšej ani neskúsil.
Celý tento myšlienkový kolobeh sa začínal podobať Koloseu. Každá myšlienka sa bila s každou. Masaker v ringu. Tento krát v Kylovej lebke. Taký výmoľ čo sa mu tam začínal diať, nezažil ani Hitler v posledných dňoch skazy.
Obrovská sekera sa znova zasekla. Dvere sa začali rozpadávať.
Kyle si zahryzol do spodnej pery. Tisol zuby tak silno, že o chvíľu mu začala tiecť krv. No nedokázal vystreliť. Opäť sa úplne všetko pod ním stratilo a zmizlo. Prečo niekto ako on musí držať v ruke zbraň? Prečo sa musí premáhať a premýšľať či Evana odpojí od život udržujúcich prístrojov aby ho zachránil? Prečo je táto situácia absurdná a prečo jednoducho nedokázal poslúchnuť Leelu a odísť. Previezť Evana i keď to bolo riskantné?
Teraz to vari riskantné nie je?
Teraz je to vražedné.
            „Ja nechcem umrieť!“ ustúpil a vtedy sa za ním ozval výstrel. Uvedomil si, že zatvoril oči v ten okamih. Jeho duch akoby vypadal z tela a rozpľaštil sa na zemi. Tá vlna desu mu pohla zo srdcom. A možno aj prežil svoj prvý slabý infarkt. Slabý na to aby ho zvalil na zem a poskákal po ňom.
Napriek tomu sa cítil až príliš na žive. Preto sa otočil a zbadal na zemi za sebou mŕtvolu.
            „Ah zlato, bol pekný pohľad ako si sa snažil držať zbraň v ruke.“ Ozvala sa osôbka v okne. Len hnedá strapatá hlava s úsmevom. Kyle zamrkal a pohliadol na chlapa s kuklou na hlave.
            „Matt.“ Usmial sa Kyle na neho.
            „Na neho sa dívaj... pomôž mu z postele.“
            „Čo ja...“ Kyle otočil hlavu na Evana. Ostal stáť ako pribitý. Mohol si rovno stať na klince. Vedel by i ich očíslovanie. Tie národné normy a tak. S babkou často vešali obrazy takže klincoval kade čo. Do steny, do dreva a klince mal v skutku rád. Už len to slovo: klinec. Tak pekné a zvučné. Nehneval by sa, keby jeho meno znelo; Kyle Klincový.
            „Evan...“ takže to na neho patrila tá narážka so zbraňou od Matta. „Evan...“ pribehol k posteli a skoro sa na chudáka plavovlasého celý zvalil. Stisol jeho krehké boľavé telo a zalial ho okamžite vodopádom slanej vody.
            „Kyle!“ sykol na neho naštvane Matt „pomôž mu predsa. Musíme odísť.“
            „Ty tomu nechápeš on... on...“ odtiahol sa od Evana s úsmevom cez slzy.
Evan pretočil očami. Na to silu teda rozhodne mal. zdvihol ruku a trafil sa do oka. Hneď mu padla na hruď. chcel si dať dole trubicu na dýchanie. Vážne sa pokúšal to dať Kylovi nejako najavo, aby pre boha vnímal jeho požiadavky po skoro mesiaci v bezvedomí. Mesiac od neho nič nechcel, tak túto maličkosť mu mohol splniť nie?
Len nech pre boha vníma tú sekeru v dverách. Keby to neboli tvrdené dvere tak sú dávno nasekaný v kýbľoch a prideľovaný do mäsa na párky.
Matt sa prepchal cez okno dovnútra. Prekročil chlapa a stiahol Evnovi opatrne trubicu z úst.  Odpojil mu infúziu. Spod ihly stiekol pramienok krvi a zahol oblúkom dole.
            „Ustúp zbytočník!“ rozkázal Kylovi Matt a vzal Evana na ruky. Normálne by to nebolo tak jednoduché. Normálne by to bol osemdesiat kilový chlap so svalovou hmotou. No teraz to bolo chudé dieťa s prepadnutou tvárou. S ochabnutou svalovou hmotou, modrinami od ležania a bolesťou celého tela.
            „Môžeš!“
Kyle sa postavil od postele. Ešte stále v šoku. Díval sa na Mattov chrbát. Na úbohé telo jeho priateľa. Umieral mu pred očami, rozpadával sa. jeho tvár bola prepadnutá, obrovské kruhy pod očami. Vyzeral ako dýchajúca mŕtvolka. Nie je to tak ako to ukazujú vo filmoch. Perfektné telo. Plné tváričky a každé dve sekundy sa pohybujúce prsty. Po prebudení je pacient schopný komunikovať hneď o hodinu a na druhý deň už chodí a smeje sa.
Nie, nie je to tak.
Ani trocha.
Pravda je hnusná.
Pravda je taká istá ako zlomené krídlo vrabca, ktorý na zlomeninu skrátka umrie.
Stena pod oknom sa rozpadla. Ani si nevšimol, že v okne bol prichytený oceľový hák. Na druhej strane ťahalo oceľový povraz auto v ktorom sedel Kowalski. Stena sa praskla a z časti sa rozpadla. Staré rozpadnuté budovy sa dali konečne plne využiť. Čím viac padne omietky tým lepšie.
            „Zacúvaj k oknu.“
Kyle sa otočil k dverám ktoré sa rozrazili a automaticky začal strieľať. Pevne zvieral spúšť. Od stláčania začínal dostávať kŕč do prsta. Nakoniec keď mu došli náboje a vojaci začínali vychádzať z úkrytu spoza steny hodil prázdnu zbraň po jedenom z vojakov a rozkričal sa. lenže to sa z chodby už ozývala ďalšia streľba.
            „Kyle! Nemáme čas. Vylez.“ Nahol sa zvonku cez rozmlátenú stenu Matt. Kyle sa vyštveral a preliezol k autu. Kowlski, ktorý pomohol Mattovi naložiť Evana, prikývol nemo na pozdrav a zaradil spiatočku na pancierovanej dodávke. Šľapol na plyn a prudko strhol volant takže sa dodávka otočila pri cúvaní a rozišla sa po hrboľatom povrchu na cestu.
            „Kurva... Kowalski...“ vzdychol Evan ubolene, „lámeš mi kosti.“
            „Mal si si povedať o infúziu z vemena.“ Rozosmial sa Kowalski a zapálil si cigaretu.
Kyle sediac pri stene v dodávke sa len usmial. Všetko sa s nimi nadhadzovalo. On sa len tupo usmieval a pochovával všetky vražedné myšlienky. Jeho duša skutočne vypadla na zem a rozpľaštila sa. už jej niet. Teraz len tupo sedí a zíza.
Nevýslovný pocit, pocítiť ako dlhotrvajúca bolesť zrazu ustúpi. Ako chlad v zmrzačenom orgáne začne ustupovať. Skrehnuté, studené končatina sa otepľujú. Prázdny pohľad sa zapĺňa novým pokojom. Teplým odtieňom.
Všetko je zrazu v poriadku.
Byť v poriadku je krásny pocit.
Je to nádherné slovné spojenie.
Je to všetko.
Úplne všetko.
To podstatné.

            „Leela nás upozornila na možné riziko ktoré sa k vám blížilo takže sme po ceste zosnovali stratégiu a vuala, Matt zase boduje...“ usmial sa od okna Matt so založenými rukami. Kowalski sa odlial z fľaše vodku do pohárika a vyhodil si nohy hore na okraj postele.
            „Ale kam sa to zberáte mladý pane?“ ozval sa starostlivým tónom Matt a hneď bol pri Evanovi. Ten mu odstrčil ruku. To bolo to najsilnejšie a najtvrdšie gesto okrem papuľovania, nadávok, syčania, vyhrážania sa a zvracania aké dokázal.
            „Ak budem ležať ešte chvíľu tak sa stanem psychopatom čo loví zajace v mesačné noci.“ Posunul sa na posteli a nohy spustil na zem.
            „Nemôžeš ani chodiť. Kam sa chceš pobrať.“
            „Daj mi pokoj láskavo. Ty si nebol mesiac k.o. vieš čo to vôbec je? akoby ťa nejaký veľký, tučný, spotený chlap dusil vo svojom podpazuší.“
            „Fuuuj!“ ozvalo sa dvojhlasne a znechutene.
Evan sa pridržal postele a nejakým záhadným spôsobom opierajúc sa o každú existenciu, ktorá bola vo výške možného prichytenia sa dostal až k invalidnému vozíku kde sa usadil.
Vydýchol si akoby prekonal vlastný rekord.
            „Z kaluže do blata prisahám kurva fix do...“
Matt si zakryl uši a Kowalski sa znova napil.
            „Niekto sa vybral na prechádzku.“ Vo dverách sa objavil Kyle s podnosom plným jedla. Nadávky  a vyhrážanie sa jadrovými hlavicami šli mimo neho. bol tak optimisticky naladený a plný energie, že by mohol poháňať malé demo a rozbehnúť tak pokojne malú trať s elektrickým, hračkárskym vláčikom.
            „Keby som sa vybral na prechádzku tak by som chodil nie? Slovo prechádzka... pre chodiť... chádzať chodiť...“ rozhorčene začal prskať na strany Evan.
            „To vieš, že áno zlato.“ Stále s úsmevom k nemu Kyle podišiel.
            „Kde sa to v ňom sakra berie?“ začudovane sa opýtal sám seba Matt, ako tak sledoval Kylove počínanie. Jeho úsmev, a dokonalý štít nabitý dúhovými farbami, ktoré odrážali čierne, Evanove prskanice.
Kyle si drepol a položil Evanovi podnos s jedlom na kolená. Vzal vidličku a nabral kyslú kapustu. Vidličku presunul pred Evanve ústa a pomaly s ňou zakrúžil.
            „Urob aaaa... kapustička je zdravá, má veľa vitamínov a tie ty potrebuješ.“ Evan hľadel na to čosi zelené akoby mu núkal riasi alebo žabí sliz s močiaru.
            „No ta pekne papaj... za Kyla...“
Evan sa zamračil a zovrel pevne pery. Na to sa zamračil i Kyla a zjedol porciu za Kyle sám.
            „Za Evana...“ nabral praženicu. Stále nič. Takže i to zjedol Kyle. Takto to postupovalo veľmi dlho a Evan prakticky nič nezjedol. A potvrdilo sa to i teoreticky. Kyle jedol za neho a zjavne mu to nevadilo. Ani ten nepríjemný zvuk ktorý prichádzal z Evanovho žalúdku.
            „...za Ružového pantera... za Lesie...“ nakoniec to vzdal a postavil sa. „kašlem na to. Neviem prečo nechceš jesť. Ale ak nebudeš jesť, tak sa nikdy nepostavíš.“
            „Má pravdu.“ Zareagoval Kowalski, „počúvaj svojho milenca žiarovka.“
            „Môžete vy dvaja vypadnúť?“ zavrčal nepríjemne Evan.
            „Radšej mohol prísť o reč ako o nohy.“ Pokrútil hlavou Matt, „človek ho zachráni, a on sa takto vyjadruje k svojim záchrancom.“  Vyšiel z dverí.
Kyle si povzdychol a vybral sa tiež preč. „ty ostaň tu. Ty vypadni!“ pohliadol Evan naštvane na Kowalského, ktorý sa stále nalieval vodkou.
            „Ja?“ nechápavo ukázal na seba rukou v ktorej držal pohárik.
Evanov pohľad jasne dával najavo, že si má vziať vodku aj so svojimi ruskými medveďmi a vypadnúť.
Kyle ostal stáť. Pohliadol na Kowalskeho ktorý sa priam slimačím tempom zdvihol a začal si brať svoje veci „takto sa chovať k veliteľovi. Človek z neho vychová hrdinu a on sa mu takto odvďačuje. Toto je ako vo Hviezdnych vojnách. Obivan Kenobi ty zradca...“ pokrútil hlavo Kowalski a naďalej preklínajúc Evanovu existenciu vyšiel z izby. Kyle sa len usmial a otočil sa na Evana.
            „Som rád, že naberáš silu.“ Usadil sa pred Evana.
            „Nehovor mi...“ vzal Evan podnos s jedlom a položil no na stolík, „o týchto veciach prosím.“ cítil si nohy, vedel o nich, ale boli príliš slabé na to aby ho uniesli. Svalová hmota bola tak, doslova rozpľačkaná že by ho skôr opľula než pevne udržala na nohách.
            „Evan... ja ani neviem čo mám povedať.“
            „Až... budem môcť chodiť Kyle... až sa budem môcť postaviť na svoje nohy tak...“
            „Áno?“ celý zvedavý sa postavil Kyle a sadol si pred Evana na zem.
            „Kopnem ťa do riti.“ Prikývol si Evan.
Viac slov nebolo treba dodať.

            Miestnosťami, ktoré boli postavené na západnej strane sa niesli záblesky. Neboli to umelo utvorené záblesky. Nebola to dokonca ani svetelná šou.
Bola to búrka.
Dážď začal bubnovať na okná a lomcovať listy stromov.
Ešte stále nikto nevedel aké ročné obdobie sa to vlastne odvíja.
            Evan sedel na posteli a díval sa von oknom. Celý život túžil vidieť Polárnu žiaru. Či je rádioaktívna, alebo inak nebezpečná. Túžil sa stratiť v jej žiari i keď bola tisíce kilometrov nad jeho hlavou. Vybudovať si dúhový štít, ktorý zastaví temnotu pred jeho očami.
Nebol to problém toho čo sa šlo diať, alebo čo sa dialo priebežne.
Ale čo sa dialo v minulosti.
Človek si nezaslúži žiť život minulý, nech bol akokoľvek úžasný.
Evan momentálne sedel v prázdnej miestnosti, bez nábytku a sledoval podivne čiernu postavu ktorá sa zaháňala nožom na duchov.
            „Všetci sme sa zbláznili.“ Položil hlavu na kolená.  „človek chce plakať, ale potom zistí, že nemá dušu.“
            „Ako sa cítiš?“ Leela vstúpila do izby a rozsvietila svetlo. Záblesky z vonku sa stratili a ostalo len žlté, umelé a tupé svetlo.
            „Kto bol môj otec?“
            „Evan...“ prešla si pred neho Leela, „ako sa cítiš? Bolí ťa niečo?“ pohliadla mu do modrých očí.
            „Chcela si ma zabiť.“ Leela sa odtiahla.
Takže mu to Kyle povedal. Toto by nečakala. Najmä takýmto krutým a protivným spôsobom, keď je úplne v poriadku a on mu to prezradí v tú najdebilnešiu chvíľu, akú si mohol vybrať.
            „Nechcela som ťa zabiť pre boha. Chcela som ťa previesť, ale bolo to nebezpečné. Rozumieš mi? Preto si Kyle vybral, že s tebou ostane.“
            „Chcela si ma zabiť.“ Prikývol si Evan pre seba. jeho chladný, modrý pohľad sa do nej zavŕtaval. Hotová ihla ktorá vyšíva na koži krížový vzor. Keby mohol chodiť, tak po nej skočí a podreže ju. „kde sa podela tvoja láska Leela? To ma už nemiluješ?“
            „Povedala som ti, že...!“ zasekla sa. Chvíľu stála pri okne. Potom sebou trhla a vybehla z izby. Dvere nechala za sebou otvorené.
            „Bože...“ Evan padol do perín na posteli, „rozletí sa mi hlava...“ zakryl si predlaktím oči a vydýchol. „kto bol kruva môj otec?!“ zvolal.

            Leela prebehla po chodbe. Vrazila do jedálne a vyhľadala Kyla, ktorý sa kŕmil šošovicovou polievkou. Vôbec nie je podstatné, že sa kŕmil šošovicou, alebo polievkou. Ale bože prečo? Prečo by sme to nemali vedieť, že sa kŕmil šošovicou polievkou, keď svet je tak nudný a tupí, že sa nikto nedíva na to, čo človek žerie. Všetci radšej vidia len polievky. Ale nevidia ich rozmanitú krásu v šošovici. Preto Kyle preniesol druhú ódu na šošovicovú polievku, kým ho Leela nechytila za golier od trička a nepritiahla k sebe.
            „Ako si sa opovážil Evanovi tvrdiť, že som ho chcela zabiť?!“ zvrieskla po ňom hystericky, až celá jedáleň stíchla. Kyle sa snažil prehltnúť potichu, ale hrča v jeho krku mu to nedovolila a tak to počul každý v okruhu jedného metra.
Vyľakané hnedé očká nechápavo hľadeli na Leelu.
            „Ja som... nič také nepovedal.“ Riekol pokojne Kyle.
            „Ty si chcela zabiť Evana?“ opýtal sa už úplne v šoku Matt, „prečo si ho chcela zabiť?“
            „Ja som ho nechcela zabiť! Tento idiot mu to povedal!“ skríkla znova po Kylovi.
            „Nič také som mu nepovedal Leela! Prečo by som to robil? Aby bol ešte viac v depresii?“
            „To mi chceš povedať, že to počul v bezvedomí cez celú chodbu?“
            „Ako to mám krucinál vedieť?!“ vytrhol sa jej zo zovretia.
Matt hľadel striedavo z jedného na druhého. „no tak počkať, hlavne pokoj...  možno má naše snehobiele bielko nadprirodzené schopnosti.“
Leela si povzdychla a prešla si rukou cez čelo. Kyle okamžite spozornel a nahol sa k Mattovi cez stôl, „aj ty máš ten pocit?“
            „Tu!  Nikto nemá žiadne nadprirodzené schopnosti!“ zdôraznila naštvane Leela, „bože, s magormi sa ja bavím!“ rozišla sa pomedzi stoly preč z jedálne, „a s tebou si to ešte vyriadim Kyle!“ ukázala prstom na od dverí na Kyla a zmizla.

            „Vravím ti, že to nie je bezpečné!“
            „Nekecaj! Však nemôže chodiť!“
            „Hovorím ti, aby sme to nerobili.“
            „Nebuď posratý celý...“
Takýto dialóg sa niesol v noci na chodbe, blízko Evanovych dvier od izby. Nikde nikto kto by ho strážil, alebo dával na neho pozor. A to len z jedného dôvodu. Nikto to nechcel robiť. Všetci sa obávali, že Evan zošalel a pozabíja ich len myšlienkou.
Koniec koncov, ten koho sa všetci boja, nepotrebuje ochranu, že áno?
Našli sa však dvaja, ktorí stoj čo stoj si potrebovali dokazovať odvahu a dráždiť hada bosou nohou. Čo bosou, priam vykostenou, aby sa v bruchu hada lepšie rozkladala.
Chlapík s hnedými vlasmi a jazvou na čele, sa volal Kevin. Ako tradične musel byť neuveriteľne statočný chlap i preto, že tú jazvu na čele mal od detstva a spravila mu ju mladšia sestra, ktorá po ňom hodila keramickú, hračkársku žehličku.
Kevin zrejme utrpel šok, pretože doteraz všetkých tvrdí, že to má zo súboja s dva krát väčším chlapom.
Druhý hnedovlasý chlapík sa volal Julio. Bol to Mexičan a vlastne bol výnimočný len tým, že mal kúl meno a tváril sa tvrdo.
Kevin otvoril potichu dvere od Evanovej izby. Obaja nahliadli dovnútra a zočili Evana ktorý ležal krížom na posteli. Zakrytý ani nie do pása. Ruku mal pod vankúšom a pokojne spal.
Kevin kývol hlavou na Julia (áno je to Chúlio, a nie Júlia.). obaja sa strčili do izby a potichu sa zasmiali.
            „Pozri na to nevinné telíčko. Vážne tento chlap zničil palác?“ zachichotali sa.
            „Počul som, že ho tam zmasakrovali a prácu odviedli ostatní.“
            „Pozrieme sa čo je pod perinou...“ obaja po špičkách podišli k posteli. Julio za špic zdvihol perinu a pohliadol pod ňu „myslím, že fakt má vtáka.“ Zachichotal sa  a pohliadol na Kevina.
Ten stál pred ním bez pohnutia. „chlape čo je? čo je?“ štuchol do neho Julio.
            „Mám... mám...“ začal sa zakoktávať Kevin a pomaly zdvihol ruky hore.
            „Čo si posratý?“ sykol naštvane Julio.
            „...kurva tlačí mi hlavňou na gule!“ zvolal vydesene Kevin. Julio odskočil a kým vytiahol zbraň roztrasenými rukami, guľka sa mu zavŕtala do ramena. Kevin zapišťal od bolesti, keď dostal päsťou do pohlavných orgánov. Padol na kolená so stonom.
            „Kurva postrelil si ma! Postrelil!“
            Evan sa posadil na posteli a odhodil nábojnicu z postele. „ale ba... a to som ťa chcel zastreliť.“  Znova nabil zbraň a namieril na Julia. V očiach Mexičana sa rozprskol strach na všetky strany. Celý nervózny padol na zadok. Následne sa pomočil a odpadol.
            „Tak  zastrelím teba.“ namieril zbraň dole na zvíjajúceho sa Kevina, ktorého konečne začala opúšťať bolesť. Evan skutočne vystrelil, ale ruka mu odskočila a guľka sa zasekla v podlahe.
            „Krucinál fagot. Čo je s tou zbraňou?“ znova vystrelil, ale stále nič. „do boha!“ ďalšie dva náboje skončili v zemi.
            „Kurva nezabíjaj ma!“
            „Evan!“ zvolal od dverí Kyle. Prekročil odpadnuté telo Julia a naštvane k nemu podišiel. „keď s tým nevieš zaobchádzať, tak to nechytaj!“ vytrhol mu z ruky zbraň. Evan pohliadol hore ako malé, smutné a zmoknuté dietko, ktoré sa chcelo len hrať.
            „Nerob na mňa smutné oči. Mohol si si ublížiť.“
            „Tie zbrane sú vadné.“     
            „Nie sú, len nevieš strieľať.“
            „Čo tým myslíš, že neviem strieľať?!“ natiahol sa po Kylovi, ale bez úspechu. Pretože mu šikovne uhol. „Počkaj až budem môcť chodiť. Nekopnem ťa len do riti ale ti tam rovno tú nohu celú vrazím až po koleno!“ skríkol po Kylovi, ktorý sa škodoradostne zasmial.
            „Zlato, máš odpočívať a nie sa zaháňať zbraňou...“ pohliadol dole na zem. „a kto je toto?“ opýtal sa a pohliadol na rozvaleného Kevina.
            „Ako to mám vedieť? Chceli ma znásilniť!“
            „Hah?!“ prekvapene si pritisol zbraň k hrudi a pohliadol na Julia pri dverách. Zaostril očami na fľak, ktorý predstavoval pomočenie. „Bože, on sa pomočil... on sa pomočil a ty si do neho i tak strelil. Ako si mohol, keď si videl, čo sa stalo mne?“
            „Kurva fix Kyle!“ celý nervózny začal Evan rozhadzovať vankúše a div netrhal perinu na kusy. Naťahoval ju, rozťahoval a potom vyhodil hore a pristala mu z časti na hlave. Chvíľu sa tam držala. Akoby mala malinké ručičky ktoré sú schopné sa chytiť vláskov a vydržať istý okamih v podivnej polohe. Pretože inak sa to vysvetliť nedalo. „najprv som ho postrelil a potom sa pomočil a odpadol. Keby že ho zastrelím, tak ako som chcel, tak by sa nepomočil.“
            „Prečo si ho pre boha chcel zastreliť?“
            „Hovorím ti, že sú ako jebnuté vrany na strome. Pritiahli mi do izby a začali ma obzerať. Myslíš si, že budem čakať kým mi vsunú vtáka do zadku?“
Kyle mierne odstúpil od Evana. Ešte viac si pritisol oboma rukami zbraň k hrudi. On vie, že Evan sa prakticky nemôže ani brániť, pretože sa na nohách ani neudrží, ale strieľať po ľuďoch s úmyslom, že ich zabije je prehnané.
            „Mohol si ho skutočne zastreliť.“ Povedal potichu Kyle.
            „Kyle, zabil si piatich ľudí.“
            „To bolo v sebaobrane. Nebola iná možnosť.“
            „Nie? Mohol si sa nechať dať zabiť.“ Odvetil chladne Evan.
Kyle pokrútil hlavou a vyšiel z izby.
            „Kyle no tak! Kyle!“ zvolal do ticha noci Evan.
Niektorí občania v úkryte sa schovávali už pod perinou. Už len počuť Evanov hlas im naháňalo strach. Akoby v ich dome bol niekto posadnutý a každú chvíľu mohol preliezť po strope a skočiť na nich, chrliac zvratky.

            Celý deň sedel zatvorený v izbe. Sedel v rohu na zemi a díval sa do zeme. Začínal byť jedným z tých, ktorí vidia Evana ako lezie po strope a chce ich zamordovať.
            „To nie je pravda... nie je to pravda... pane bože...“ Poznal Evana. Bol zlý, škodoradostný, chladný, magor, mrcha a hovädo. Ale v jadre bol láskavý, a silný. Pomáhal a bojoval za dobrú vec.
Lenže... slová ktoré prúdili dnes. Slová, ktoré sa rodili v tej hlave. Boli už iba mŕtva, hnijúca vec, ktorá je zamrazená, aby sa tak rýchlo nerozpadla.
Len mrcina.
Bez duše.
Bez slzy.
Bez úsmevu.
Bez objatia.
Bez pekného slova.

2 komentáre:

  1. vsetko je to napisane tak chladnokrvne. uplne Evan je je pisany totalne tak surovo a chladne. bez vycitky.
    zvlastne.
    ale asi to tak ma byt.
    Ann

    OdpovedaťOdstrániť
  2. neskutočné. nemám viac slov. proste neuveriteľné

    angie

    OdpovedaťOdstrániť