utorok 20. septembra 2011

32 sekúnd (Psychické rozpoloženie - XXXIII)

ÁNO! Konečne. A dnes sa mi to písalo tak ľahko a jednoducho.
S takou dávkou nadnesenosti a predstavivosti, že som toho veľa ani neopisovala. A na čo, keď ide skôr o pocit než o to čo vyzerá.
A keďže už neviem kto to dokáže pochopiť, ustanovujem vekovú hranicu poviedky (divné číslo ale je to tak)
Veková hranica: +17



             Nemusíme sa hanbiť vôbec. Na teba hanba nepadne. Človek ktorý sedíš a sleduješ nás. Až na nás padne posledná hruda hliny. Vtedy sa pochováme s každou našou poctou či hanbou. Uväznený vo svojich vyznamenaniach. Chrabrosť sa schová za slabosť. Život je zrazu nepredstaviteľne ľahko ovládateľný. Stačí sa vzdať.
            Schovajme sa teda ešte hlbšie.

            Každý z nich vedel, že je to pasca. Jedna veľká pasca ako chytiť Evana a zničiť jeho chladnú logiku strachom o Kyla. Darilo sa im to, i keď to nedával najavo. Pracoval na svojom sebavražednom pláne potichu a s istou dávkou irónie ktorú do toho vkladal. Precíznosť s akou si chystal svoju smrť nebola zase až tak na škodu. Aspoň odíde so všetkou parádou.
            „Ešte stále nechápem ako sa tam chceme dostať?“ opýtala sa Leela a drepla si k Evanovi ktorý pripravoval plastické trhaviny. „Jednoducho. Každý mesiac prichádza do paláca jednotka vojakov, ktorých oceňuje poľný generál. Dá im vyznamenanie za chrabrosť v boji proti odboju. Nejakú striebornú hviezdu alebo čo... potom ich odvedú na prehliadku dolným podlažím paláca. A to je naša chvíľa.“ Upevnil rozbušku na koniec a položil trhavinu opatrne k ostatným.
            „Stále tomu nerozumiem.“
            „Leela“ pohliadol pred seba Evan a potom na ňu, „jednoducho sa primiešame k vojakom. Ak máš na bunde červený kríž je im to jedno pustia ťa okamžite. Myslia si, že je to najväčšia obeta sveta.“
            „To teda je!“ rozhorčene prikývla a postavil sa.
            „Ako myslíš.“ Zatvoril tašku Evan a postavil sa.
            „Ale stále nechápem ako chceš prejsť s výbušninou do zámku.“
Rus sa objavil zrazu za nimi akoby sa zjavil. Vyšiel spoza múra. Celý čas ich počúval. Podišiel k Evanovi a pohliadol na jeho tašku „to je moja práca slečna.“
            „Mohli by ste mi povedať polopaticky celý plán? Nechcem spraviť nejakú hlúposť preto, že ste mi o tom nič nepovedali.“ Založila ruky v bok a pohliadla na Evana a potom na Rusa. „a kde je vôbec ten mladý, čo nás má korigovať?“
Evan si prehrabol plavé vlasy a prevesil si tašku cez rameno. „Tak ho nájdi Leela. Nájdi si ho. mne sa totálne nechce behať po okolí a hľadať Emetta.“ Rozišiel sa preč zo zrúcanej budovy. Leela sa za ním otočila. Možno v ten okamih sa na neho dívala príliš ako žena a nie vojak. Príliš ako žena ktorá vidí muža trápiť sa. atraktívneho muža. Jej pohľad sa zastavil na zadku a zišiel dole na nohy.
            „Hmm... poručík. Zle hľadíte zle. Srdce toho chlapa sa získať nedá.“ Potiahol si z cigarety Kowalski a vydýchol modrý dych. Leela strhla pohľad mimo a odvrátila sa od neho. „A keby sa Kylovi niečo stalo, nemyslím, že to prežije...“
            „Tak nehovorte.“ Sklonila hlavu Leela.
Do miestnosti vošiel Emett obzerajúc sa dozadu. Prišiel z miesta kde vyšiel Evan. „prišiel som vám ukázať ako fungujú tieto vysielačky.“ Podal Leela maličkú čiernu guľôčku. „nebojte sa nezapadne to do ucha. Stačí keď jemne zasuniete a vnútri sa otvoria z guľôčky také maličké nožičky a tie sa pritisnú k vnútorným stranám ucha a nepadnú. Nebojte, nepoškodí vám to sluch a ani sa nepreleje krv.“ Leela si vzala malú guľôčku.
            „To je všetko?“
            „No áno ale...“ otočil sa za Leelou ktorá sa rozišla preč. Tou istou cestou ako Evan. Kam mohol ísť s taškou plnou výbušnín? Poprechádzať sa pomedzi ľudí s tým, aký je teraz strašne šialený?
Syndróm zvaný povojnový syndróm, má za následky časté vidiny. Predstavy ktoré človeka sčista-jasna prevedú do iného sveta. Presunú jeho vedomie do dôb, kedy zem pod jeho nohami sa triasla. Do doby stihomana. Núti ho utekať pred neviditeľným nepriateľom. Je agresívny a na všetkých, ktorí sa k nemu priblížia útočí. Po bombardovaní sa človek snaží stále skrývať. Vyhľadáva tmu a hlboké miesta. Vyhýba sa autám a podobnej technike. Uteká pod schody...
Kam utiekol Evan s taškou výbušnín? Utiekol?
Koľko zdravého rozumu v ňom vôbec ešte ostalo?
A čo ak je celý ten jeho boj, len povojnový syndróm?
Kiežby vojna už neexistovala.

            Prešla úzkou uličkou ktorá bola zaprataná veľkými kontajnermi. Prekračovala plastové fľaše a rozbité sklo jej občas zaškrípalo pod podrážkou. Pamätala ako sa bál Londýna. Ako sa zaprisahal, že sa tu v živote nevráti. To miesto, kde sa pre neho všetko začalo.
Ostala stáť pri východe z uličky. Rozhliadla sa po chodníku. Každý deň vyzeral ako obyčajný. Auta prúdili v oboch prúdoch. Ľudia v hlúčikoch postupovali po chodníku a cez prechody. Dokonca i dvojposchodové autobusy červenej farby premávali bez problémov. Ani jeden z tých ľudí nevedel, že je medzi nimi najhľadanejší človek na svete s taškou plastickej trhaviny.
Nie, nemala strach, že by Evan vošiel trebárs do metra a odpálil celú stanicu len aby vytvoril rozruch.
A možno mala! Mala strachu toľko, že keby ho rozdávala len by sa utláčané hodnoty posúvali hore a zase by ho bola plná.

            Usadil sa na schodoch a pohliadol pred seba. univerzitné schody do kráľovstva umenia. Bože taká kravina aká ho dokáže vždy napadnúť keď sa priblíži akejkoľvek škole. ľudia sa tam učia, aby robili hocičo. Čokoľvek, len aby niečo robili. Potom pracujú. Vytvoria si rodiny a pracujú ďalej. Urobia niečo pre svet. Zmysel života je tak strašne nízky až je to bolestivé. Nič nie je vysokým cieľom. Žiadny liek na rakovinu, žiadny liek na smrť. Ani technológia ktorá prepraví ľudí ktovie kde. Ani umelá inteligencia.
Život je skrátka tak veľmi plochý. Pokiaľ bolo čo objavovať a prečo umierať zdalo sa byť všetko v poriadku. Pokiaľ dokazovali, že svet nie je lievanec ale svojim spôsobom palacinka, všetko bolo v poriadku. Bolo za čo umierať.
Teraz nie je čo objavovať. Teraz sa len objavujú nové fakty v starých objavoch.
Pohliadol pred seba, keď sa pred ním objavila Leela.
            „Zabil som ho.“
            „Koho?“ opýtala sa pokojne s pohľadom v jeho modrých očiach.
            „Toho policajta. Zabíjam už všetkých, ktorí ma poznajú v tomto meste.“
            „Môžeš zabiť kohokoľvek Evan.“ Podišla k nemu a usadila s vedľa na schodoch. „ale jedného zachrániš.“
            „To sa nejako vyvažuje?“
            „Pozri, pre toho jedného si vstúpil do vojny. Je to niečo ako... románová tragédia.“
            „Neznášam knihy.“
            „Zrazu.“
            „Neznášam život.“ Taška s výbušninami ležala na druhej strane. Ani nevedel prečo si ju vzal. „možno som chcel odpáliť školu. Je ako továreň na horkú čokoládu.“
Leela si povzdychla a objala ho okolo ramien. Továreň na horkú čokoládu. Vari tam zažil len zlé veci? Nezamiloval sa tam? Nevytváral úžasné dych berúce diela noci? Nenašiel si tam priateľov? Tak prečo horká? Otrávená? Niečo tak sladké a príjemné sa zmenilo na horké, pretože vie, že to už nikdy nedosiahne. Horko-sladká príchuť nostalgie.
            „Bude to v poriadku. Budete opäť spolu.“
A možno práve klišé takého pôvodu robí s ľuďmi najväčšie skoky. Pretože používať toľko tohto klišé už značí o jeho dôveryhodnosti.
            „Len sa nesmieš takto obšmietať po Londýne akoby si bol nepriestrelný. A k tomu s taškou tamtoho...“
            „Vieš, že keď vyjdem na vežu Big bang, vidím na palác?“
            „Vážne? To vidíš dosť ďaleko...“ usmiala sa.
            „S ďalekohľadom kade tade...“
            „Evan.“ Pritiahla ho bližšie k sebe s povzdychom. Nevnímaví ľudia. Len kráčali okolo nich. S mobilom s dieťaťom v ruke. Je to také zvláštne, keď je človek nebezpečný a nikto, kto okolo neho prejde o tom nevie. „Chceš ísť dovnútra?“ opýtal sa.
            „Nie, tie trhaviny čo mám, sú rozpočítané akurát na...“
            „Prestaň.“ Dala mu ranu do ramena. Tak nežnú a pri tom varovnú. Hovoriť takéto veci na verejnosti, keď každý druhý sa tvári ako priateľ a je pri tom zradca. Svojim spôsobom i ona.
            „Poď, pôjdeme... nechcem o teba prísť.“ Postavila sa a vzala mu tašku na rameno. Evan chvíľu ostal sedieť a díval sa na cestovnú tašku čiernej farby.
            „Je to zvláštne, keď človek ktorý zachraňuje životy, nosí zbraň...“

Byť empatický je pre človeka bolesť. Rovnaká strata reality ako pre človeka ktorého realita bolí. Možno sa len hlúpo tvárim.
Možno sa snažím vidieť niečo čo videl niekto iný.
No rozhodne netúžim ležať v prachu a vidieť to pravými očami.
Kto sa kedy dozvie pravdu o tom ako bolí umieranie?
Kto to pochopí viac než umierajúci.
A neexistuje empatik, ktorý by s vami prežíval vašu smrť.
Ja a moje morfium.
Aké je to existovať a zachraňovať životy, keď ich druhým musím brať?
Aby niekto prežil?
Prežil to ten druhý?
Nie je to potom už len šialenstvo?
Nie je to cesta do blázinca a morálneho rozkladu?
Je to cesta presne: do nikam.
Je to stagnovanie v svedomí ktoré si spytujem.
Je to ako retiazkový kolotoč, ktorý spomalý a zastaví sa.
Ale ja i tak nevystúpim.
Žiadna zem pod nohami.
A točím sa ďalej.
Všetko sa mi mihá pred očami.
Všetko sa zmiešava a je to ho príliš veľa.
A kolotoč sa znova zastaví a ja znova nemôžem vystúpiť.
Prečo?
Opakovane premýšľam o tej istej situácii.
Možno mi tá rýchlosť maže všetky moje pokojné závery.
A možno neexistuje uzmierenie s mojim svedomím.
Každá biela vlajka sa dá spáliť.
Každý mier sa dá škrtnúť.
Každý človek sa dá zabiť.
Všetko raz skončí.
Aj môj retiazkový kolotoč...

            Usadil sa na štvrtom poschodí rozpadnutej budovy, ktorú začal nazývať svojim domovom. Pôsobiskom a všetkým čím mu zrazu bola chátrajúca budova, ktorá sa nedala kvôli umiestnenia odpáliť.
Oprel sa o stenu a zadíval sa veľkým prázdnym oknom. Prečo veci tak jednoduché sa vždy musia skomplikovať a človek ich nemôže dostať hneď? Veď o tak veľa zase nejde. Len vziať Kyla za ruku.
Kyle sa do toho zatiahol sám.
Alebo ho do toho zatiahol vtedy, keď vystúpil zbalený z bytu.
Možno už vtedy keď sa spolu prvý krát streli.
Osud.
Ten sa nedá pochopiť a ani filozoficky rozobrať.
Nedá sa rozpísať a nedá sa ani predurčiť.
Pretože potom, to môže byť náhoda.

Vojna sa dá cítiť i po vojne. Je tak zasrane nevyspytateľná. Neexistuje v nej osud. Len náhody. Rovnako ako keď sa Kyle objavil pred ním a vôbec netušil kým je. pravidlo o tom, že vojna nemení len ducha ale i osobu.
            „Teraz to tak už nebolí, že?“ začul za sebou Leelu ktorá za ním prišla. Chcela mu len pomôcť. Netúžila sa zahrabať do tých sračiek v ktorých utekal Evan dookola. Nebolo čo závidieť. I keď robil to čo robil. Žiadna vojna by nemala byť osobná.
            „Bojím sa obyčajných civilistov. To už nie je ani na trpký smiech či cynický sarkazmus.“
Odmlčala sa. Nedávalo to zmysel. Nič nedávalo vlastne zmysel z toho čo robia. Chlap, ktorý vymenil štetec za zbraň a injekcie. Keď doktor prisahá, že bude pomáhať bez rozdielu a zachraňovať život stoj čo stoj, netuší ešte že sa dostane do vojny. Do veľkého zeleného stanu s krížom na vrchu. Kde mu budú vyčítať, že zachraňuje nepriateľa. Lekár ktorý sa líši od vojaka tak málo. Obaja nakoniec bojujú o život. Koho a ako... sú už len skryté významy.
            „Pamätáš na tých mafiánov pri Temži? Ako ste ich s Kylom prvý krát videli? Vtedy si sa nebál.“
            „Vtedy som bol len vrah. Teraz som masový vrah. Čím viac ľudí zabiješ, tým viac sa bojíš, že pocítiš ich bolesť pri umieraní.“
            „Vážne?“
            „Neviem.“ Pohliadol si do dlaní. Leela sa konečne pri Evanovi usadila a pohliadla do tmy ktorá ukrývala okolie miestnosti. Zdalo sa, akoby to bolo stále o tom istom. Tiež jej umreli ľudia pod rukami. Nedali sa zachrániť. Ale Evan to dokázal povedať. Stále bol natoľko človekom, že si to uvedomoval, a bral za to zodpovednosť. Ale ona... ona to schovala vnútri a tvárila sa, že všetko raz prebolí. A čas je mocnejší než nejaká spomienka.
Je? alebo nie?
            „Vieš, že ťa mám rada. Teba aj Kyla. Tie dni čo som s ním strávila boli... proste dni, kedy som si uvedomila, že stále existujú civilisti, ktorý nikdy nepochopia čo je vojna. Ani z televízie ani z knižky a ani z rozhovoru. Neustále budú skrytý za tým nehorľavým oblekom. Nikdy sa ich to priamo nedotkne i keby im pred nohami umrel človek.“
            „To je isté. Taký je Kyle.“ Prikývol a Leela sa usmiala.
            „O to vzácnejší je to človek. Pretože takí ľudia, nikdy nevytvoria vojnu. Ale čo my? Magori? Nám to prepne a niekoho zabijeme.“
            „Udivuje ma, že si prešla z psychológie.“
            „To sú roky.“ Zasmiala sa. Po smiechu bolo ticho.
            „Zaujímavé, že vždy v starých budovách cítim yperit.“
            „No...“ zaskočila ju začiatok novej konverzácie. Ani sa toho nedalo príliš veľa všímať. Najmä nie ne mieste kde prakticky nič nie je okrem myšlienok ktorých sa človek potrebuje zbaviť. „neviem ani čo to je.“ priznala nakoniec.
            „Niečo ako kyselina. Poleješ sa tým, a prenikne ti do tela.“
            „Dobre, dobre, len nechápem prečo ho tu pre boha cítiš.“
            „Yperit je bezfarebný a bez pachu. Pri zriedení so sírou... cítiš horčicu... alebo rozdrvený cesnak. Ja cítim horčicu.“
            „Strašíš ma.“ Sedel tam tak pokojne a hovoril o smrteľných jedoch. O ich zápachu, o ich zriedení. O účinku... len tak sedel.
Sedieť a hovoriť o jede.
            „Nestretol som sa s tým. Ale z nečinnosti a depresie som začal študovať jedy.“
            „Dobre, teraz vytváraš nový význam pre slovo „divný“
Evan sa usmial a siahol do vrecka po malú fľaštičku z bieleho plastu. „vieš, že jedy by sa nemali skladovať v plaste?“
            „Ah Evan prosím...“
            „Je to kyanid.“
Akoby onemela. Akoby prestala existovať.
            „Môžu zoxidovať. Plast nie je nikdy tak čistý ako sklo.“
            „A dosť!“ vytrhla mu fľaštičku z ruky „Kyanid nechcem v živote vidieť inak ako kapsulu. Nechcem ho vidieť v tvojich rukách ani ústach rozumieš mi? Nikdy!“ zovrela ruku v päsť. Mala chuť mu dať facku. Ale keďže päsť zovrela, aspoň nejako potlačila ten pocit. Jej mozog vysielal signál len k facke a nie rane päsťou.
            „Nie je pre mňa Leela.“
            „Nikoho takýmto spôsobom zabíjať nebudeš! A koniec dodebatovali sme o tom!“
            „Čo ti robím?“
            „Hovoríš o jedoch o smrti s takou ľahkosťou a otvorene až mi to príde morbídne. Vieš, niektorí ľudia za celý svoj život neprehovoria o pocite zo smrti. Ale ty pokojne môžeš napísať knižku.“  Zovrela pevnejšie plastovú fľaštičku s bielou tekutinou. Kyanid. A to len tak nosí vo vrecku. Mala by ho vyzliecť a prešacovať.
Položila ruku s fľaškou na zem a zatvorila oči. Smrť a túžba... túžba po niečom čo sa nedá vyjadriť, keď sa človek tlačí po kolená v bahne. Keď sa snaží vyčistiť ranu v ktorej je kus bahna a nejaký konár.
Evan na ňu krátko pohliadol a potom sa otočil od okna a oprel sa chrbtom o stenu. No čo, každý má nejaký koníček. Radšej to vyberie zo svojho vnútra ako potom trpieť tým bujarým syndrómom a niekoho umlátiť papučou spred dverí.
            „Leela no tak...nemusíš tu byť. Nemusíš ma počúvať. Mala by si ísť dole dohliadnuť na Emetta.“
            „Nebol si sám už dosť dlho?“
            „Ah bože...“

            „Hej mládež!“ ozvalo sa dole z poschodia od Kowalskeho. „niekoho vám vediem.“
Leela si povzdychla a oprela si hlavu o stenu „skvelé.“
            „Neuveríte kto nás našiel. Presne ako taký pes. Neskutočný chlap...“ konečne sa objavili dve siluety. Jedna, tá nižšia patrila Rusovi – Kowalskemu a druhá, ktorá sa vyjasnila v mestskom osvetlení patrila vysokému chlapovi. Angličanovi, veku okolo tridsať dva rokov. Vlasy spálené od púštneho slnka. Tak isto plavé i obočie a riasy. Pár pieh okolo nosa. Na sebe tričko a nohavice. Celkom osamelý.
            „Kowalski! A to ste ho doviedol len tak sem?“ rozhorčila sa Leela.
            „Matt..“ modré oči sa upútali na blondiaka ktorý sa pousmial.
            „Pozdravuje ťa Jon. Vraj ak by si už nebol na žive a ja ťa nenašiel...  tak ťa pomstí.“
            „Ah, tak mu bež povedať, že nie som... rád pozorujem ľudí ktorí robia moju prácu.“
Matt sa zasmial a podišiel k tej hromádke pod oknom sadol si k nemu z druhej strany a ruky položil na kolená „Náš stopár Matt.“ Riekol Evan dívajúc sa pred seba.
            „Chýbal som vám?“
            „No ja ti neviem. Prečo Jon neprišiel?“
            „Pretože je do teba tak veľmi zamilovaný, že nechce vidieť ako umrieš.“
            „Vy ste všetci teraz tak poetickí a zmierení s mojou smrťou.“
            „Evan, pri všetkej úcte ktorú chovám k tvojej osobe. Nič iné z toho nevzíde. Len smrť. Je to samovražda. Chystáš sa zabiť a nemáš ani istotu či toho chlapa odtiaľ dostaneš. Bude tam plno vojakov. Samý vyznamenaný vojak. Sú to beštie.“
            „Ja som povedal že to odpálime zvonku a krysy vyjdú von už sami.“ Vydýchol dym z cigary Kowalski a obhliadol sa. Bol to jeho tik. Vo vojne človek vypestuje toľko tikov, že nevie ktorý bol prvý a z akého dôvodu.
            „Kde je Emett? To ste ho nechali samotného?“
            „Mladý sa ťa bojí.“ Povie na rovinu Kowalski.
            „Nič som mu neurobil.“
            „Hovoríš mu Ementál.“ Zasmiala sa potichu Leela do ramena. Matt sebou hrkol s úsmevom.
            „A to mu dáva právo sa ma báť?“
            „Hah, nadporučík,“ zakolísal sa v kanadách Kowalski „človek nemusí mať právo aby sa bál.“
            „No tak pardon, ale za to, že je ementál nebudem do neho strieľať. Veď je deravý i bez toho.“
Leela sa rozosmiala a Matt do Evana drgol ramenom. „ty bastard jeden.“ So smiechom ho vzal okolo krku a spravil mu priateľskú kravatu. Žiadne bicepsy pritisnuté na hltan.
            „Je nový. Nemá žiadne vzťahy s nami magormi preto to tak je.“
            „Leela má nový tik. Hovoriť nám magori.“
            „Vďaka teba. to ty si ma o tom presvedčil Evan.“ Odula sa a postavila, „idem za ním!“ rozišla sa svojim ladným ženským krokom dole po schodoch.
Matt za ňou pohliadol a potom na Evana „vyrušili sme vás.“
            „Vďaka. Začínal som si prichádzať čoraz viac ako psychotický magor.“
Matt zdvihol zo zeme fľaštičku. „spermie?“
            „Naložené  v kyanide. Skús možno sa ti narodí trojhlavý žralok biely.“
Evan sa tiež postavil od Matta ktorý sa za ním zdvihol hlavu „ja tým tvojim narážkam i tak nechápem.“
            „Hlavne to nepi!“ zvolal za ním.
            Byť jedným z nich. Jedným z magorov. A prečo to vôbec ten chalan robí? Prečo to všetci robia? On to robí pre Kyla. Je mu jedno ako to skončí. Ostatní v tom vidia viac než zámer zachrániť Kyla.
Ale žiadny iný neexistuje.
Je len jeden cieľ.
Kyle...
Konečne niekoho zachrániť.

3 komentáre:

  1. IIIIIIIIIIIIIIIIIIIIII! O____O
    konecne... ja som sa dozila! neverim.
    ah boze... ja chcem aby uz Kyla zachranil. chcem aby boli spolu a boli stastni.ziadny iny koniec nechcem. POcujes? neprijmem iny koniec.
    zaluzia si to.
    chudak Evan.
    skvela cast! ale chcem uz kyla!
    -Ann-

    OdpovedaťOdstrániť
  2. konečne som dočítala všetky kapitoly! (už viem prečo 32:)

    čo na to povedať? geniálne tak, že sa to slovami nedá vyjadriť. neskutočný humor, absurdita (miestami mi to pripomenulo Čakanie na Godota:), smutné aj veselé, na zaplakanie, neskutočne podmanivé...
    dej nepredvídateľný a napínavý
    vtípky a hlášky za 100 bodov
    vedľajšie postavy sú miláčikmi čitateľov (musela by som vymenovať všetkých, keby som chcela povedať, ktorí sú naj)
    hlavné postavy... Kyle je tak nenormálne sprostý, lezie všetkým okolo seba na nervy, totálne mu nedochádza, že je uprostred vojny a rieši veci ako čerešňové koláče... kto by ho nemal rád? ♥♥♥ Na druhej strane Evan- ignorantský grázel, magor, ako povedala Leela (mala pravdu), ktorý si neváži čo má, kým to nestratí. prosím, prosím, nech to nestratí úplne. Musí Kyla zachrániť. proste musí. a aj cez svoj postoj "možno sa vidíme naposledy, tak k nemu budem hnusný, veď prečo nie?" je to skvelá postava. žiarovka s kyanidom vo vrecku...:)

    drobná kritická poznámka: niektoré dialógy Evan/Kyle v prvej polke boli trochu neprehľadné. Keď sa hádali, tak nebolo celkom jasné kto čo hovorí. Našťastie sa to stalo možno 2x a potom už nie. viac pripomienok nemám. niet sa na čo sťažovať:)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ďakujem, ďakujem, ďakujem. ani si takú chválu nezaslúžim!

    Vždy som sa bála, že nikto nebude mať Evana rád pre jeho divnú filozofiu. Kyle ako trdlo je roztomilý. zamilovaný po uši, že pre les nevidí strom.

    myslím, že mať humor v stave v ktorom sa človek bojí o život je posledná etapa toho, ako prestať myslieť na smrť. a preto Evan už ani ten humore nemá. už prešiel etapu a myslí len na smrť.
    uvidíme, či ho Kyle zachráni :) lebo tak to je. zachránia sa navzájom.

    toho som si vedomá. starších kapitol. zlé členenie a podobné veci. to sa človek učí písaním a tu to vidno ako sa to u mňa vyvíjalo :D úplne že učebnicový príklad :D

    OdpovedaťOdstrániť