nedeľa 28. augusta 2011

Dva a pol chlapa (kapitola II.)

  tak tu to teda máte. Pokračovanie Dva a pol chlapa. A na budúce bude podväzok však uvidíte n__n
     

            Po chodbe sa rozliehali kroky. Dupotavé kroky, ktoré prezrádzali, že dotyčný uteká. Kroky to boli rýchle a krátke, takže ten niekto mal malé nožičky.
Presne tak to bolo! Hnedovlasý, strapatý chlapec zastal pred zatvorenými dverami od spálne ocka a ocko/mami. Hľadel na kľučku, ktorá ho priťahovala aby tú miestnosť otvoril i keď mu obaja rodičia zakázali tam chodiť. Mal vždy zaklopať a počkať kým sa ozvú. No teraz boli obaja dole v kuchyni a pripravovali obed. Teda ak sa to tak dalo nazvať. Pretože Shane stále hundral a jeho ocko sa smial. Shane hovoril čosi o tom, že nemusí maľovať ešte aj na koláče a že jedlo nemusí byť nutne farebne zladené. Nič ružové tam na tanieri nechcel mať. Akoby to nebolo jedno!
No malého Coreyho teraz mátali veľké, zakázané dvere. Nahlas preglgol a natiahol pomaly ruku ku kľučke. Zdola sa stále ozývali divné zvuky ako štrnganie hrncov a riadu a smiech ocka. Detská ruka uchopila kľučku. Musel sa postaviť na špičky aby otvoril. Stlačil kľučku a otvoril dvere. Nahliadol dovnútra. Niežeby tu ešte nikdy nebol, ale toto... hnedé veľké očká pohliadli zo strany na stranu. Izba bola stále rovnaká len posteľ bola rozostlaná a na zemi sa povaľovali veci Shana. Corey otočil hlávku na chodbu aby si bol istý, že nikto nejde a vkĺzol dovnútra. Zatvoril za sebou potichu dvere a s úsmevom sa rozbehol k posteli na ktorú skočil. Veľká a mäkká. Obrovská ako letisko. Začal sa po nej váľať so smiechom. Posadil sa a rozhliadol sa dookola. Gitara jeho druhého ocka. Dole majú klavír. Druhý ocko ho učí naň hrať. Ak má práve čas. Zatiaľ ešte nikam neodišiel. Minule ho videl v telke.
Corey rozhrabol perinu a spustil nožičky dole z postele. Chvíľu sa rozhliadal. Všetko bolo veľmi zaujímavé. Nakoniec sklonil hlávku a pohliadol na šuplík vedľa postele. Siahol po ňom a otvoril ho. Zvedavá hlavička nazrela dnu a rozžiarila sa od šťastia. Farebné, lesklé papieriky. Toto mu obaja ockovia zatajovali? Oni sa hrajú a jemu nedajú? Naberie hrsť farebných lesklých papierikov.
                „Hmm.. sú to akési vlecká...“ viac to neriešil a rozhodil ich nad hlavu „conflety...“ zasmial sa a začal vyhadzovať papieriky nad seba. Skákal a stále vyhadzoval do vzduchu farebné štvorčeky. Nakoniec si medzi ne sadol a vzal do ruky ten modrý. Na vrchu bol nápis a obrázok akéhosi kvetu. Len mykol plecami a začal ho skúmať. Pošúchal s ním. Bol dvojvrstvový a niečo bolo vnútri. Nejaký krúžok alebo tak. „hmmm...“ začal lesklý obal naťahovať ale i tak sa nikam nedostal. Nakoniec čosi puklo a Coreyho tvárička sa rozjasnila. Nahliadol do vrecka a prstíkom vytiahol ten krúžok von. „co to je? To nie je kluzok.“ Natiahol to keď sa dvere otvorili. Jeho tvárička sa zhrozila. Ani sa nepohol len ostal sedieť medzi papierikmi a krúžkom na prste.
„Corey kde si sa...“ Sebastián ostal stáť na mieste s kľučkou v ruke. Hľadel na svojho jediného, najmladšieho syna a určite i posledného potomka. Čo to ten malý capart pre boha robí? „Corey čo som ti povedal o tom aby si tu bez nášho dovolenia nechodil!“ jeho trafí šľak. Prisahá bohu.
„Len som... falebné papieliky.“ Povedal Corey previnilo. „to nie sú papieriky Corey to sú... to sú... proste... záležitosti dospelých.“ Podišiel k svojmu synovi. No tak toto určite nevidí každý rodič. Aby sa ich syn vlámal do spálne a zo šuplíka začal vyhadzovať prezervatívy vo farebných obaloch. Jeden si otvoril a natiahol na prstík. To je tak smutné až je to do smiechu. „Corey bože...“ zasmial sa Sebastián a stiahol mu dole z prstu ochranu. To je tak... tak absurdné. Vzal svojho syna na ruky a rozosmial sa. „Ty si filištín vieš to?“
„Hneváš sa ocko?“ objal Sebastiána okolo krku, ktorému na tvári držal úsmev „ale nie zlato. Teda áno zlato. Prosím už to viac nerob. Nie sú to hračky áno? A Shane by sa ešte nahneval a to nechceme že nie? Ak niečo chceš tak nám to povedz.“ Bože to snáď. Mal si ho tak odfotiť. To je tak úchylné čo tam robil a nevedel ani čo tam robí.
„Chcem falebné papieliky.“
„Dobre pôjdeme do hračkárstva nejaké kúpiť. Ale už do toho šuplíka nechoď dobre?“
„Doble ocko.“ Coreymu sa zdalo, že i keď sa jeho ocko usmieva je nahnevaný preto ho tuhšie objal okolo krku. „dusíš ma zlato.“

Shane si vydýchol. Konečne je všetko hotovo. Nahádzal riad do umývačky riadov a vydýchol si. To bude teda obed. Chcú ísť jesť na záhradu. Proste si spraviť piknik. Variť so Sebastiánom je vždy vizuálny zážitok ktorý zoceľuje nervy. S povzdychom sa vydal z kuchyne kde si začali vrieť rôzne veci v hrncoch. Prešiel do obývačky a pohliadol na Sebastiána a Coreyho ktorí zišli dole po schodoch. Sebastián červený v tvári „čo sa ti stalo?“
„Nič...“ povedal priškrtene Sebastián, „len ma dusí.“  Shane sa na to radšej nevyjadril a stiahol rúčky Coreyho dole z krku svojho milenca.
„Shane mohol by si zájsť hore do spálne?“
„Po čo?“
„Len tak zlato.“ Usmial sa Sebastián polo mŕtvo. Hmm... čo sa tam stalo? Vlámal sa k ním niekto? Niekoho tam zahrdúsil? Jeho Sebastián je vrah! Shane vybehol hore po schodoch a vrazil do izby. Nič. Žiadna zbraň, žiadne zakrvavené telo.  Škoda. To by bola sila. Kriminalisti na úteku. Ale čo je toto? „Prečo sú na zemi kondómy?“ nechápavo podišiel k farebným obalom na zemi Shane. Jeden bol otvorený ale nepoužitý. Žeby jeho... jeho Sebastián chcel svojho syna... hlava sa mu zatočila a on spadol na zem ako sa skláňal k miestu činu. Zrazu mu prišlo zle z tej predstavy.
„Shane ty si debil.“ Pokrútil hlavou. Corey proste vošiel sem a začal robiť bodrel a Sebastián ho našiel. To je všetko. Ale prečo začal vyhadzovať ich.. .ich... rozosmial sa a pozbieral všetko zo zeme. Vhodil to späť do šuplíka a otvorený balíček zahodil v kuchyni do koša. Ah, to je šidlo jedno. Bude po ockovi. Celučký. Už teraz je.

„Je to také milé Sebastián.“ Usmial sa Shane podal mu soľničku. Na záhrade si pekne postavili ten stôl a trvalo im to len krátko a nikto sa pri tom nezranil. Také pekné a slnečné dni treba využívať. „je zvedavý. Bude chytrý.“
„Zvedavosť mačku zabila.“ Zahundre Sebastián a pohliadne na svojho vysmiateho syna ako sa naháňa za motýľmi. „no, tak bude policajt.“ Odsekne na to Shane.
„A čo spisovateľ?“
„Pozri uplakané očko, bude čím bude. Čo sa mu zapáči. Len prísť treba na to, čo sa mu páči.“ Stisol medzi paličkami šalát Shane a napchal si ním líčka.
„Kriminálnik!“
Shane sa rozosmial, „jasné, bude vykrádať automaty s kondómami“
                „Haha...“ to ale vôbec nie je vtipné aby vedel! On sa o svojho synčeka bojí. Je to jeho jediný potomok a Shane mu dieťa rozhodne nedá. „Ale no tak, moje malé pekné. Netráp sa tým. Však sa nič nedeje. Je to dieťa nevie na čo to slúži. Takže... pôjdeme do hračkárstva a kúpime mu konfety. Hm?“ nahol sa k Sebastiánovi a pohladil ho po tvári „a nefuč sa mi.“
                „Farebné papieriky... ah bože...“ pokrútil skleslo hlavou Sebastián.
              „Ockoooooooooo!“ zakričal v behu Corey s úsmevom. „pozli.“ V ruke držal slimáka s domčekom, ktorý bol schovaný. „slimák. Ideme ho zjesť?“
                „NIE!“ schoval slimáka do dlaní a ofučal sa. „je to moj kamalát.“ Usmial sa.
                „Dobre moje.“ Pohladil Coreyho vo vlasoch. „tak nájdi mu ešte jedného kamaráta. Takého ako je on.“  Corey pohliadol na slimáka v dlani a potom na svojho otca a potom na Shana. Nakoniec sa rozhodol že pôjde nájsť toho slimáka, ale že mu dá  najskôr jeden list zo šalátu.
                „Corey to ti jesť nebude. Je tam ocot.“ Oznámil mu Shane a sledoval ako pokladá jeho nevlastný synček list na zem a slimáka naň. Ten vystrčil jedno oko potom druhé a začal hmataním skúmať čo to je. najskôr stiahol oči, pretože ho ocot v nich zapáli. Schoval sa do domčeku ktorý sa prehol a slimák sa skotúľal. „Hnnn“ dupol nôžkou Corey a vzal slimáka „dám ťa do ockových luzí!“
Sebastiánovi zabehol kúsok onigiri a div sa nezložil na stôl. Shane ho pobúchal po chrbte „chcem zabiť moje ruže.“
                „Nič v zlom zlato, ale tvoje ruže sú mŕtve dávno.“
                „Čo si...!“ zahromžil Sebastián a pustil paličky do taniera. „však ja si ho už prevychovám.“ Postavil sa a zamieril za svojim synom. Shane mykol plecami a vzal si jeho tanier. Kto nechce, nech nechá tak! Hovorila jeho mamka. A on to potom všetko zjedol.

                „Zlato ty si úžasný otec fakt.“ Pohodil si v ruke plastovú loptu s obrázkami Shane. Corey behal od kvetináča ku kvetináču a hľadal slimáky. Mala to byť proste len prechádzka po meste. Corey to vzal útokom a nechcel sa vzdať. „daj mi pokoj.“ Ukradol mu loptu Sebastián a začal si prehliadať jednorožce a motýle na lopte celý skleslý.
                „Ale no tak. Nie každý dokáže povedať nie, keď sa malý synček pokúša nakŕmiť slimáka ružami...“ nahol sa k Sebastiánovi, „ktoré sú i tak kaput machen...“ šepol mu do neho s úsmevom. Sebastián zaskučal a bez pohľadu na svojho milenca z boku hodil do neho loptu a vybral sa za svojim synom. „Ohoo to bolo do bradavky..“ pošúchal si svoj kopček na hrudi Shane. „ako budem kojiť naše deti?“
                „Sklapni Shane!“
                „Ale zlato!“
                „Ticho!“
                „Miláčik!“
                „Shane!“
                „Ockooooo...“ zatiahol milo Corey a potiahol svojho otca za nohavicu „ideme po psa?“ Shane k nim došiel i s loptou ktorú vylovil z húštia a zohol sa k malého Coreymu „to vieš, že ánoaaaauu.“ Pošúchal si rameno keď dostal do neho bombu od Sebastiána.
                „Ty si fakt druhé decko.“ Zašomral Sebastián a Corey sa zasmial, „budem mat blaceka?“
                „Muhaahahaaa!“ rozrehotal sa Shane a Sebastián si povzdychol. A je to tu. Túžba každého malého dieťaťa ktoré nemá dvoch rodičov a k tomu sa určite cíti zanedbávane. K tomu Shane mu dnes lezie na nervy od rána. „Shane prosím, môžeš so mnou súcitiť?“
                „Môžem zlato, ale to by nebola sranda potom...“ usmial sa doširoka a objal Sebastiánove rameno ako klieštiky. Corey sa zavesil na jeho nohu a tak veľmi sťažka sa dokázal Sebastián pohnúť. Ostalo ticho a nikto sa nepohol. Len dva rozpustené výrazy. Sebastián sa zamračil až začal škrípať zubami „došla ma inšpirácia! Musíme ísť domov! Počujete?!“
                „Hai miláčik už už...“
                „HNEĎ! Musím maľovať! Musím okamžite!“ zahromžil a zovrel dlane v pästičky ktorými sa začal rozhadzovať dookola.
Výlet s týmito dvoma kdekoľvek bol vždy len tragédia. Nikdy nedostal presne čo chcel. Napríklad aby sa tí dvaja prestali proti nemu spolčovať. On má skutočne dve deti. A s jedným z nich spáva. No čo, incest ešte nikoho nezabil. Ale brániť mu v umení!

                O dva dni neskôr keď Sebastián ešte vytváral svoje dielo, Corey sa vyvaľoval v bazéne na záhrade, a Shanovi sa nepodarilo vybaviť zaslúženú dovolenku, pobúrila, či potešila, to je za jedno bulvár fotka Shana zaveseného do Sebastiána a malý Corey. Svet nemohol byť ružovejší než už bol. Proste nádhera. Shane na to čumel v časopise a snažil sa to nejako poprieť. Až to uvidí jeho drahá a lepšia polovička bude vraždiť. Fakt si pomyslel, lepšia?
Po slepiačky vypátra jeho zvoniaci mobil rukou a prijme hovor „moshi moshi.“ Zachytí ho medzi ucho a rameno a znova sa zadíva na obrázok.
                „Čo vystrájaš Shane?!“ rozhorčene sa ozve z druhej strany Natuso. V pozadí je počuť niečo ako šuchot a tiché brnknutie. Ten zase zúri nad tou fotkou iste. Hral na gitare od zúrivosti a potom to nevydržal a zavolal mu. Natsuo má vždy toľko energie na koncertoch, ale aj v súkromnom živote, a potom sa ho všetci boja, lebo keď on dokáže vypeniť tak to stojí za to!
                „Ja? Sedím na pohovke, čítam si a telefonujem s tebou.“
                „Celé doobedie mi vyvolávajú skurvení novinári kvôli tvojej fotke v časopise.“
                „Aha. Tiež sa čudujem, že mne nikto ešte nevolal.“
                „urob s tým dačo! Počuješ?“
                „Jasné Nano-san. Zavolám Toshimu.“ Manažéri vždy vedia ako takéto veci vyriešiť. Ah len dúfa, že Natsuo nie je príliš naštvaný. Jeho ani veľmi nezaujíma, že sú odfotení, skôr to, že otravujú kvôli tomu jeho.  Položil mobil na stranu a pohodil časopis na stôl. nohy vyhodil tiež na stôl a stiahol sa po gauči nižšie. Prečo ľudia musia dávať do časopisu fotky ľudí? Čo je na tom také odviazané? To je nejaká rarita, že ide po chodníku so svojim milencom a... dobre uznáva. Tá fotka je taká roztomilá. Ale i tak. Fňukne ako pravá fňukna a buchne nohou po stole. „Za čo toto mám?“ prekliaty novinári. Ešte fanúšikovia ho budú zase otravovať. Nechce byť hrubí ani nevďační, ale hlavne tie slash faninky.
                „Hnnnnn....“ rozbil by dačo od jedu.  A teraz zase zvonček pri dverách. „Corey?“ nič. Takže musí on. A tiež by mal Coreyho skontrolovať či je v poriadku. Síce má len gumový bazén, do veľkého sám nemôže. Zhodil nohy zo stola a otrávene sa dotackal k dverám, ktoré odomkol.
                „Toshi-san.“ Usmeje sa a pustí manažéra kapely dovnútra domu. Heh to prišiel ako na zavolanie. Toshi-san. Tak prísne vyzerajúci a pri tom tak mladý. K jrockovej kapele dať len blázna. A on ním no... dajme tomu nie je.  tá jeho hnedá strapatá hlava a okuliare a to znamienko ktoré má na líci. A to telíčko ktoré pracuje v posilňovni. Povedal by, že je sexi a tak atraktívne mladý.
                „Máme problém Shane.“
                „Hai?“
                „Nie je to veľký problém. Ale je to tvoj problém.“ Otočil sa na Shana ktorý sa snažil vykradnúť na záhradu „poď sem!“
Shane sa len nevinne usmial a rozišiel sa za manažérom.  Mal pocit akoby bol dvesto kilometrov od neho.  „Budeš teraz bombardovaný fotografmi. Každý bude chcieť uloviť kus teba a Sebastiána. Kde vlastne je?“
                „Maľuje.“ Ešte to mu bude chýbať. Založí ruky za chrbát a pohliadne na Toshiho. Kamenná tvár. Nič nevraví. To je zlé „On to ešte nevie?“
                „Je druhý deň zatvorený v ateliéry. Musím mu nosiť jesť a piť a ani neviem kde chodí na záchod. Spáva hore a mňa necháva o samote. Vieš aké je to traumatizujúce?“
Toshi si napravil okuliare na nose s povzdychom. Čo sa dá robiť. Bude hovoriť len s ním „Nebol by dobrý nápad, keby si zrazu chodil von bez neho. A obaja osobitne. Vyzeralo by to tak, že ste pohádaní. A tiež nie príliš spolu do seba zavesení, pretože by ich to ešte viac priťahovalo. Skús sa držať v norme. Nevešaj sa stále na neho!“ Nahol sa k Shanovi ktorý sa ohol dozadu a pohliadol do hnedých orieškových očí, svojho manažéra „rozumel si mi?“
                „Oh, stratil som sa v tvojich očiach.“
                „Blb.“ Bacol ho po hlave Toshi a vzal si veci ktoré si položil na stôl. „zavolám ti večer. Tak mi to láskavo zdvihni a chovaj sa normálne ako dospelý človek inak uvidíš!“ zaťal pästičku Toshi a prehnal sa ňou pred očami Shana.
To zase niečo dopadlo. Je taký debil alebo sa tak len chová a pri tom debil nie je?
                „Ooh bože!“ rozvalil sa na gauči keď Toshi odišiel. Teraz keď mohli byť na dovolenke sa začnú diať takéto veci. „Sebastián!“ zvolá ako o život. Mohol by sa o neho trocha starať. I keď vie, že pracuje. Ale tak... potrebuje ho teraz. „Coreeeey!“ zvolá znova na celý dom a o pár sekúnd skutočne chlapček pribehne celý mokrý v modrých plavkách a nahne sa nad Shana. Pár kvapiek mu padne na tvár.
                „Ah Corey zlato, som nešťastný.“
                „Pleco? Oto-san nelobí veci ktolé má lobit?“
                „No... aj to. Ale tí otravní novinári!“ zaklial by keby mohol. Takto len zahromží ručičkami.
                „Hehe...“ Corey si na neho vyšplhá a začne sa po ňom váľať „moja slezina, moje črevá, moje nohy... aaau... môj slepák...“ Corey sa pohodí a objíme ho okolo hrude. To je ako veľká otravná opička. Shane sa usmeje a pohladí ho po chrbátiku. Mokrý a len v plavkách. Také splavovátko jedno. Ale za to... vždy príde na iné myšlienky pri Corey. Úplne iné myšlienky. Zatvorí očí a ponorí sa do spánku.

                Raňajky vždy bývali také zvláštne a plné magického ranného nádychu mora. Síce nevie kde sa tam vzal, ale bolo to veľmi magické. Najmä keď konečne Sebastián vyšiel von z ateliéru a sadol si k ním na raňajky. „Hmmm Sebastiánko prišiel.“
                „hai. Dokončil som obraz.“
                „sugooi oto-saan“ zasmial sa Corey a prisypal si cereálie do mlieka
                „No to je pravda,“ napil sa mlieka Sebastián „a prečo máš...“ vyprskol mlieko pred seba ktoré pristalo na Shanovi s lyžicou v ruke. „...na sebe podväzok!“ skríkol vydesene Sebastián na svojho milenca ktorý sa práve odhodlal otrieť si tvár. A to už myslel, že sa vydesil Coreyho, že niečo opäť urobil. Ale on? „No... vieš...“ zasmial sa, „je to sexi nie?“
                „Máš ho na ruke.“ Odpovedal pokojne Sebastián.
                „Nebol si so mnou v posteli tak čo... na čo by mi bol na stehne?“
                „Co je to podväzok?“ zažmúril na oboch dospelých malý Corey.
                „To je vec, ktorú môžu vyslovovať len dospelí!“ zaúradoval Sebastián. „tak pekne papaj Corey. O chvíľu príde Aki aby ťa vzala do zoo..“ štuchol nohou pod stolom Shana. „a... tuto ocko/mama2 mi ukáže ten podväzok.“
                „pokojne aj podvozok.“ Zavrnel si spokojne Shane.
                „Aaaah.“ Povzdychol si Corey „Ja sa plezleciem aj odplevadím...“ všetko je lepšie než sledovať týchto dvoch a tie ich divné pohľady a štuchanice. Ako dve malé deti!!

4 komentáre:

  1. aaaaaaaaaaaa! super! :D:D nemalo chybu a tie papieriky :D:D jezisi to musel byt pohlad na Coreyho. :D
    a ten podvazok nooo to som zvedava co si vymyslela! :D

    -Ann-

    OdpovedaťOdstrániť
  2. došla ma inšpirácia:) je to také nespisovné, až je to zlaté:D
    fakt geniálna kapitolovka na zasmiatie:) dúfam, že aj teba dôjde inšpirácia a budeš v nej pokračovať, lebo trochu srandy sa človeku vždy zíde:)...

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja sa prezlečiem aj odprevadím...!! :D zabité! :D totálne zabité, totálne geniálne! :D len tak ďalej! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tahle povídka je oddechová a nádherná.

    Karin

    OdpovedaťOdstrániť