utorok 9. augusta 2011

Chronique des Vampires (Ostaň pri mne)


Pokračovanie kroniky ďalšou kapitolovkou.

O tom, že upírovi je jedno koho zabije... že upír nemôže byť sám... a že keď sa skutočne zblázni zo svojej existencie, dokáže urobiť čokoľvek aby ho jediná osoba, ktorá s ním je, nikdy neopustila.
Upozornenie: násilie, incest, sex, homosexualita, krv, smrť
Veková hranica: +18
 
Prečo vypadáš tak smutne? Slzy z tvojich očí, prichádzajú do mňa. Prečo mi nedovolíš prestúpiť ťa? Ak chceš do temnoty, pôjdem s tebou. Ak ma už nepotrebuješ, prosím, dovoľ mi ticho ostať po tvojom boku. Ak nechceš ostať ty so mnou, ja s tebou áno...
Prečo sa predo mnou skrývaš? Prečo sa hneváš a kričíš? Chcem prestať rozprávať. Zatvoriť oči a na všetko sa vykašľať. Nechcem nič vidieť, počuť... zastaviť všetko čo nás ničí. Nech príde čokoľvek... nech mi ťa vezme ktokoľvek pôjdem za ním...
Ostanem s tebou...
Ostal ležať na posteli. Ešte dlho potom ako odišiel. Ako sa postavil. Díval sa na jeho nahé telo, akoby sa mu zjavilo v izbe čisté svetlo, čistá nevinnosť. Len sa díval a snažil sa ten obraz si zarezať do pamäte. Prečo ho vždy nechávajú samotného? To je tak nepríjemný? To stojí vážne len za jednu noc? Prisahal si, že to už nikdy neurobí. Toto je dôkaz všetkého čo spravil. Túžil po láske, milovať sa z lásky. Cítil, že by bol schopný ich milovať, ale ani jeden to nechápal. Len hladné pohľady po jeho tele. Zanechávajúc na ňom rany, ako sa opájajú pri milovaní jeho krvou. On tak moc chcel ostať s niekým. Až sa jednej noci prebudí, otvoriť oči a vidieť ho ležať vedľa seba. Niekoho... niekoho...
~*~
„Tak sa upokoj...“ položil mu ruky na ramená a sám sa nadýchol. Takýmto spôsobom teda rozhodne nečakal, že sa to bude vyvíjať. Michael bol jedným z tých, ktorí si dokázali zachovať jasnú hlavu i keď sa začínal koniec sveta. Dokázal by si udržať chladnú hlavu pri všetkom, až na jednu jedinú vec, ktorá sa zdala byť maličkosťou, ale neuveriteľne ho vytáčala. Jeho milovaný, krásny Augustín. Jeho milovaný brat, ktorý robil zo seba kurvu. Nikdy v živote mu to nezabudne. Prečo? Bolí to. Tak nehorázne to bolí. Akoby mu tam zarazil tŕň, rovno do srdca. Otrávenú dýku. Tá bolesť, tá žiarlivosť, ten hnev... to čo cíti... chce, miluje... áno, miluje ho! Miluje ho! Kedy si to konečne uvedomí, že ho skutočne a vášnivo miluje?
„Máš smäd?“ Augustín natočí hlavu bokom aby mu odhalil svoj krk a tepajúce žily na krku. Micheal zavrie pevne oči a rovnako pevne zovrie i jeho ramená. Prečo to nevidí? Je to choré... áno, je to pre neho choré, aby ho vlastný brat miloval. Ale on... nevidí nič iné, keď zatvorí oči... keď sa zahľadí, nech robí čokoľvek... vidí ho. Jeho krásu, jeho jemnosť, čistotu, ktorú sám pošpiňuje. Prečo to robí?
„Augustín...“ riekne šepotom a prepustí jeho ramená. Nedokáže mu to povedať. Pohliadnuť do jeho svetlo modrých očí, tých smutných očí. Nedokáže to. Určite by bol ešte viac smutnejší.
„Nie ja...“ ochutnať... aspoň, kúsoček... aspoň týmto spôsobom ho mať pri sebe. Ale on nechce jeho krv... on chce jeho celého. Jeho telo, jeho srdce, jeho lásku. Prečo? Prečo mu to spravili? Ktokoľvek to bol... prečo sa musel zamilovať do vlastného brata?
„Musím už ísť...“ vzdialiť sa mu. Zanechať ho za sebou. Musí to urobiť. Nemôže, je jeho brat. On... on nevládze... prste... nemôže sa dívať do tej tváre. Ja to anjelik, jeho anjelik. Krásna tvárička, vypadá ako človek. Tá farba jeho plete. Tie, červené líčka, a pery... ten roztomilý nosík a neposedné karamelové vlásky. Štíhla, symetrická postava. Dotýkať sa jeho hrude. Nahej hrude, cítiť bradavky, dráždiť ich, bozkávať, olizovať, hladiť ho po brušku, a viac a viac...
„Si v poriadku?“ pohliadne svojmu bratovi do očí.
„...áno, len som sa zamyslel. Uvidíme sa neskôr.“ Nemôžem odísť... nemôžem sa ho zbaviť. Čo mám robiť? Tak čo?
~*~
„Otče, pomôžte mi...“ riekne  cez stenu spovednice.
„...zhrešil som...“ na druhej strane sa ozve tichý hlas kňaza.
„...Michael... stále ťa trápi tvoj brat?“
„Nemôžem... nemôžem prestať na neho myslieť otče... pomôžte mi.“ Ozve sa zúfalo, pri čom zaborí hlavu do dlaní.
„Diabol ťa pokúša... ale ty musíš byť silný Michael... musíš mu odolať, pre šťastie tvojho brata i svoje.“
Ale ako to má urobiť? Ako má zabudnúť, ako má odísť? Keď vidí čo sa s ním deje? Nemôže ho opustiť v týchto časoch, keď ho najviac potrebuje. Jeho túžba sa práve teraz najviac realizuje. Ukazuje sa na povrch. Má problémy byť v jeho blízkosti, len ho vziať za ramená, tak ako predtým. Dívať sa do tých smutných modrých očí, akoby plakali. Neustále plakali. Modré slzy, ktoré sa mu tam usadili.
            „...ja nevládzem otče... nevládzem...“ z hnedých očí stiekli dole po lícach drobné slzy. Splynuli s kútikmi úst, do ktorých vkĺzli. Nemá silu. Nedokáže, už dávno nie. celé tie roky, čo sa snažil pozbierať sa, a odísť, kráčať.. nemohol opustiť svojho vlastného brata. Sľúbil predsa, že ho ochráni. Bude s ním, sľúbil to jemu samotnému, i sám sebe. A nič z toho sa mu nedarí. Augustín sám seba vnútorne vysáva. Dovoľuje to tým mužom, ktorý mu prelezú posteľou. Čo hľadá? Čo chce? Ak niekoho potrebuje, prečo to nevidí, že on môže? Že on mu dá to posledné. Prečo ho tak zraňuje?
            „Boh pravil... nesiahneš na sestru, brata, matku, otca svojho...“
            „...do čerta s bohom otče!“
            „Micheal...“ povzdychne si kňaz a pokrúti hlavou.
            „...on mi nepomôže! Nechápete tomu? Som prekliaty! Som...“ nedá sa to vyriešiť. Bude navždy len trpieť. Nechať Augustína šťastným a odísť? Ale aké by to už len bolo šťastie, keď by ho zanechal o samote, svojho mladšieho brata, ktorý by sa potom sám trápil? Aké by to bolo šťastie, keby pokračoval v tom čo robí?
            „Zlyhal som otče... horšie to nebude...“ postavil sa vo spovednici a vyšiel vonku. Každým krokom ktorý spravil v uličke pomedzi lavice, sa jeho srdce lámalo na kúsky. Ublíži mu už len tým, že sa o niečo pokúsi. Ublíži mu v každom z toho prípadov. Ale nedokáže odolávať, zabudnúť, postaviť sa tomu. Už nie, je slabý. Blázni.. a láska ho oslabuje... robí ho slabším v rozhodovaní a silnejšieho v túžbe. Posledné kroky vybehne do šera mesta a rozbehne sa po chodníku pomedzi ľudí.
            Prosím, nezapri ma! Prosím! Augustín! Milujem ťa!
Bežal celú cestu, až pokiaľ Mesiac nevyšiel na oblohu. Jeho guľatý tvar zaplavil oblohu akoby bol najväčšou hviezdou oblohy. Ak sa mu teraz pozrie do očí, umrie. Načisto duševne umrie a bude sa trápiť a zúfalo žobrať o pomoc.
Potichu otvoril dvere od domu. Všade bolo ticho a tma. Snažil sa nájsť niečo čo tam nepatrí. Hocijakú indíciu. Čokoľvek. Zatvoril za sebou rovnako ticho dvere a vydal sa hore po schodoch. Bol preč len tri dni, a videl čo sa stalo s Augustínom, behom troch dní. Mal pocit, akoby už ani nemal srdce. Celé mu ho dobodal, že z neho neostali ani tie trhance. Rukou zovrel zábradlie a vydal sa hore po schodoch. Nechcel nič počúvať nechcel nič vidieť. Ale i tak počul. Hlasy... dva hlasy. Jeho milovaného brata a nejakého muža. V ten okamih, sa ho zmocnila panika, rovnako nenávisť, a žiarlivosť, ktorá ho skrz naskrz prestúpila ako temnota prestúpi deň. Zovrel zábradlie tak silno, že začul jeho praskanie. Zabije ho! Zabije toho muža, ktorý sa opovažuje chytať Augustína! Rozpára ho a rozhodí po celom meste! Zelené oči potemneli.
            Prečo mi to robíš? Prečo?!
Priložil ruky na dvere. Za nimi... je ten človek! Ten parchant, ktorý sa pridá k tým ostatným a zneužije jeho brata. Prečo im to Augustín dovoľuje? Prečo nechá na seba siahať tými. Sviniarmi? Tou špinou? Prešiel nechtami po dreve. Nie! nedovolí to znova! Nikto sa ho nebude dotýkať! Nikto! Nikto! Ak nie on, tak nikto na tomto hnusnom, špinavom svete! Stlačil kľučku. Dvere sa otvorili a jemu sa naskytol pohľad, ktorý ho zamrazil.
            Prečo?
            Nedokázal povedať ani jediné slovko. Dívajú sa na svojho brata, ktorý uspokojuje tú ohavu! Tú monštrum! Tú hnusnú kurvu, ktorá nerobí nič iné!
            „Augustín!“ jeho hlas sa chvel. Dával mu najavo, že čokoľvek povie, nebude ho počúvať. Chlapec sa naľakane odtrhne od muža, ktorý dozadu otočí hlavu. Jeho tmavomodré oči stemnejú a na čele vystúpia vrásky.
            „Čo ty si do čerta zač?!“
            „Prosím, Mike...“ Augustín s červenými tváričkami otočí od neho hlavu, priložiac si ruku na ústa. Čo sa to len stalo?
            „...ako mi to môžeš robiť?!“ priam hystericky zvolal na Augustína, ktorý sa mu úplne otočil chrbtom. Sediac na zemi sa tak otočil k posteli. Celý sa chvel a oči sa mu zalievali slzami.
            „...Michael... ja... nechaj ma, prosím odíď!“ muž si medzi tým zapol nohavice a pohliadol s pohŕdavým pohľadom na Mike.
            „...počul si ho? On to chce, tak vypadni...“ len čo sa muž k nemu priblížil, Mike ho chytil pod krk. V ten okamih v ňom zvíťazila nenávisť. Oči ešte viac potemneli a tesáky sa akoby predĺžili. Priam zavrčal a svoje zovretie zosilnel. Mužovi sa prekrvili modré oči a okamžite siahol po jeho ruke svojimi oboma. S námahou sa mu podarilo Mika od seba odtrhnúť. Zhlboka sa nadýchol a pohliadol na neho. Len čo pobral dych rozbehol sa proti nemu. Mike sa však uhol, rukou ho zachytil za predlaktie a hodil ho o stenu. Chytil ho za vlasy a buchol mu o ňu hlavu.
            „Už nikdy v živote sa ho nedotkneš! Nikdy!“ plný nenávisti a akéhosi posadnutia neprestával mužovi trieskať hlavu o stenu, na ktorej sa objavil krvavý fľak ktorý sa rozširoval. Krv začala stekať v maličkých pramienkoch dole po béžovej stene. Mužové telo už bolo bezvládne, omráčené a po chvíli i mŕtve.
            „Mike...“ Augustín s hrozením prizeral tomu, čo robí jeho brat. Jeho brutalitu a nenávisť ktorú dával do každej rany. Jeho slová, a zúrivosť.
            „...nikdy sa ho už nikto z vás nedotkne.“
Mikove nenávistné vrčanie prehlušil až Augustínov vzlyk.
            „...už dosť, prosím! Michael! Nevidíš, že je mŕtvy! Dosť!“ predmety pred Augustínovými očami sa zlievali kvôli slzám. V jeho hlase bola bolesť a strach zo svojho brata, ktorý držal bezvládne telo upíra za vlasy. Pustil ho k zemi. Augustín odvrátil s bolestnou grimasou hlavou od tela a pevne zatvoril oči. No mužova znetvorená, rozmlátená tvár i hlava sa mu stále objavovali pred očami.
            Snažili sa ma od teba oddeliť... ale teraz viem, že nikto z nich nepozná moje pocity. Nemôžem od teba odísť Augustín. Nemôžem... si všetko čo mám. Sme to jediné čo máme. Neopustím ťa!
            „...Augustín...“
            „Nepribližuj sa...“ chlapec sa od neho po zemi odtiahol. V jeho modrých zaslzených očiach sa objavilo zhnusenie.
            „Prečo sa tak na mňa dívaš? Spravil som niečo?“
Augustín pochytil nový dych. „či si spravil? Zabil si ho! Ty si ho zabil!“ zvrieskol po ňom v presvedčení, že ten muž už skutočne nikdy nepovstane, nevzkriesi sa. Proste umrel.
            „...chcel ťa len využiť, tak isto ako ostatní! Všetci do jedného sú to monštrá! Sú obyčajnou špinou! Nie sú ťa hodný! Ani jeden z nich!“
            „...nepoznal si ho!“ ohradí sa s výčitkami Augustín. Nemôže tomu uveriť. Čo to jeho brat spravil? Čo to pre boha živého spravil?
            „...boli to len lži! I tak ti len klamal, pretože vedel, že s tebou môže ísť!“ sám nepoznával svoj hlas. Čo sú to za slová ktoré hádže do svojho brata ako kamene? Jedna rana za druhou. Akoby ho nenávidel, akoby ho postavil na hanbu.
            „Augustín, ja som...“ Mikov pokus sa ho dotknúť však zlyhal, jediné čo chytil bol vzduch. Augustín sa mu vyhol a pomocou steny sa postavil.
            „Nedotýkaj sa ma!“ jeho slová boli plné zhnusenia.
            „Myslíš si o mne, že som kurva!“ vykríkol po svojom bratovi, ktorý celý v šoku pred ním stál. V tvári vpísaná ľútosť. Emócie hnevu a nenávisti doznievali a konečne si uvedomil čo to vlastne spravil. Zašiel si rukami do vlasov a rozhliadol sa. Muž s rozfláknutou hlavou, Augustínová tvár plná sĺz, bolesti, smútku a zhnusenia. To všetko mu spravil? To jeho vinou plače! Ale, mal ho nechať nech sa zvezie s tým mužom? Mal to tak urobiť? Nie! je to jeho brat... jeho láska, ono to znova prejde... prebolí to, a budú spolu.
            „Nie... ako si to môžeš myslieť?“
            Čo som to spravil? Čo som to urobil?
            „Odídem...“
            „Čože?“ Augustínové slovo bolo ako jeden jediný šíp, ktorý ho trafil do toho zbytku srdca čo mal. A to myslel, že mu už žiadne neostalo. Vždy tam je... neustále bude mať človek srdce aby mohlo bolieť, krvácať ďalej a ľudia sa do neho strafovať. Je nesmrteľné a dokáže zniesť nekonečne veľa bolesti. Ale človek nie...
            „Nemôžeš odísť!“
            „Odídem!“ znova po Mikovi zvolá. Tento krát arogantne a naštvane. Strie si z očí slzy.
            „Nebudem ťa už otravovať! Nebudeš sa musieť starať! Nebudeš musieť nič!“ do jeho výrazu sa dostala sila a do slov odhodlanie. Mike bezmocne sledoval svojho brata ako otvoril skriňu a začal z nej vyhadzovať veci.
            „Nie... nikam nepôjdeš Ryan Augustín! Nikam!“ zvolá po ňom posledné slovo ako príkaz. Ako zúfalý príkaz v boji o posledného muža. Augustín nevnímajúc ho, vytiahne tašku a začne veci hádzať dovnútra.
            „Nemôžeš odísť...“ schytí ho za rameno a pritiahne prudko k sebe, na čo Augustínovi vypadne z ruky taška.
            „Nechaj ma na pokoji! Nie som žiadne decko! Viem sa o seba postarať!“
            „Takto si sa o seba staral? Že si so všetkými spal? Ako sa chceš o seba postarať? Ďalej to robiť? Chrápať s nimi?“ Mikove slová ustali v jednej rane, ktorá mu dopadla na tvár od Augustína. Ten sa mu vyšklbol a znova vzal tašku. Hodil do nej pár vecí a zapol ju.
            „Prosím! Ja ťa prosím! Všetko bude v poriadku Augusín! Všetko bude zase v poriadku... len to chce čas...“ no jeho brat ho nepočúval. Nechcel, nemohol a nedokázal. Už nechcel znova aby bolo všetko v poriadku. Nechce aby tu bol, aby sa o neho staral. Aby počúval tieto slová, i keď boli pravdivé a boleli o to viac.
            „Nechaj ma ísť.“ Mike ho vzal za ramená a oprel o stenu. Taška skĺzla Augustínovi po ramene na zem.
            „Ja viem, že nechceš odísť... viem to... nemôžeš odo mňa odísť...“ v Mikových očiach sa začínalo značiť šialenstvo. Túžba, ktorú po celé tie roky potláčal, bola už tak silná, že ju nedokázal ustať. Vášeň a všetko čo v sebe držal bola ako mora.
            „Ako ty môžeš vedieť, čo ja chcem!“ Augustín sa mu snažil vytrhnúť, ale Mike ho len znova prirazil k stene. Tento krát bolestivo. Vzal ho za ruky, ktoré mu prirazil nad hlavu k stene.
            „...pretože... pretože ťa milujem! Šialene ťa milujem!“
            Nedívaj sa tak na mňa! Nedívaj sa na mňa tak akoby som bol niečo menej! Niečo hnusné a skazené! Odporné! Nedívaj sa tak na mňa Augustín! Prosím! Nie... nie...!
            „Nedívaj sa tak na mňa... nedívaj sa tak na mňa! Tvoj zhnusený pohľad! Počuješ? Čím si to zaslúžim tak čím!“ Augustín sa pokúsil od neho odtrhnúť, ale jedine docielil toho, že ho Mike viac prirazil k stene.
            „...nikdy v živote, som neprelial ani jedinú tvoju kvapku krvi, a pri tom som ti dával svoju. Vždy som odolal... celé tie roky... pretože ťa milujem... milujem ťa Augustín!“ prisal sa mu perami na belostný krk. Augustín zatvoril oči a zubami s zahryzol do pery, na ktorej sa objavila kvapka krvi.
            „...pusť ma, prosím...“ šepol rozrasenými perami. No Mikove pery ďalej ochutnávali pokožku. Zbozkávali celý krk. Zuby ho dráždili až do drobných krvavých bodov, z ktorých potom sal.
            Si úžasný... si nádherný, tak chutný... tvoja krv chutí ako med... ako nektár života... ostaň so mnou, prosím!
            „Pusť ma!“ zvolal po Mikovi zúfalo snažiac sa mu vytrhnúť.
            „Prečo ma nechceš Augustín? Prečo?“
            „Si môj brat!“
            „...ale ja ťa milujem...“
            „...Mike, ja...tiež ťa milujem si...“ Mike mu prepustil ruky a buchol mu päsťou pri hlave, do steny.
            „Nie! ty to nechápeš... milujem ťa! Skutočne ťa milujem ako dokáže človek milovať druhého... ľúbim ťa... chápeš?“
            Preč s tým zhnusením... bože, čo mi to robíš? Nie!
            „...Mike... my... my sme bratia to...“
            „...odsudzuješ ma, je to tak?“ odtiahol sa od Augustína, ktorý vyľakane stále pri stene a ani sa nepohol. Čo sa to deje s jeho bratom? Sú tie slová pravdivé? Po celé tie roky? Ovládlo ho šialenstvo, túžba. Čo ak mu ublíži?
            Nie, Mike by mi nikdy neublížil. Nikdy v živote!
Lenže teraz ech sa na to díval akokoľvek, mal z neho strach.
            „...nie... ja... si môj brat...“
            „...brat, brat...“ nedokázal to už zniesť. Prečo sa na neho tak díva? Prečo to nedokáže zniesť? Spáva so všetkými tými mužmi, a jeho, ktorý ho skutočne miluje, jeho odsudzuje! Odháňa ho!
            „Nie je to, to čo si si vždy prial Augustín? Niekoho kto ťa miluje? Pri kom sa prebudíš a bude tam stále ležať? Nie je to tak? Skúšal si to so všetkými tými mužmi! Ani si ich nepoznal, a dával si sa im... tak prečo nie mne? Prečo?!“
Nedokázal mu nič povedať. Stále by sa opakoval... neustále by sa ohrádzal tým, že je jeho brat. A všetko by sa zosypalo presne ako práve teraz. Všade by bol hnev, nenávisť, šialenstvo, ktoré opantalo Mika. Túžba, ktorá ho zradila. Nechcel nič hovoriť. Bál sa ho, tak moc sa ho bál, že nedokázal už nič povedať.
            „...je to taký rozdiel? Predsa ťa milujem! Viac než svoj život! Než čokoľvek! Rozumieš mi láska? “ Mike prešiel k oknu, za ktorým vládla noc. Jeho lesknúce sa oči sa zadívali do pouličného osvetlenia. Upíry život, jedno prekliatie. Milovať vlastného brata druhé prekliatie. Celý jeho mizerný život je prekliaty.
            „Ublížil som ti Augustín...“ otočil sa na svojho brata. No ten pri stene nebol, práve na opak, bol pri dverách.
            „Chceš odo mňa odísť!“ ani nestihol prekročiť prah a Mike bol pri ňom. Strhol ho za rameno a hodil za seba ako nejakú vec. Tresol dverami, že sa zachveli drobné predmety na polici pri dverách. Augustín dopadol tou silou priamo k mŕtvemu mužovi. S hrozením sa od neho odtrhol a po zemi v rýchlosti prešiel až k posteli.
            „Nechaj ma... Mike prosím...“
            „...snažím, sa to vyriešiť láska! Ja sa snažím! A ty mi chceš ujsť?!“
            Bože pomôž mi! Zbláznil som sa! Načisto som sa pomiatol! Túžba po jeho tele, po jeho srdci, perách, túžba ho milovať... ma zradila... zrazila ma. Nedokážem sa ovládať.
Augustínovi stačil jediný pohľad aby videl, čo sa odráža v očiach jeho brata. Výslovné šialenstvo. Posadnutosť a túžba. Ten chtíč, ktorý v sebe po celé tie roky držal a snažil sa ho zadržať práve pred ním.
            „Keby si mi to povedal skôr... mohli...mohli sme niečo s tým...“ prečo to len hovorí? Snaží sa všetko zmeniť, keď sa pokúsil ujsť?
            „Skôr? Skôr ako čo? aby si ma skôr nenávidel a zavrhol?!“ tá priepasť sa tak moc prehĺbila. Začínala zožierať všetko navôkol. Plnila to strachom a šialenstvom, ktoré dopadalo k zemi ako ťažké nábojnice, robiace dieru do všetkého.
            „...Mike, prosím...“ Augustínové oči boli opäť zaliate slzami, a opäť za to mohol on, nikto iný len on. Telo sa mu chvelo strachom. Nikdy nič podobné necítil. Vždy všetko robil dobrovoľne, i keď so smútkom a starosťami, teraz sa začínal báť vlastného brata. Toho, kto bol jeho najväčšia opora. Jeho vlastný brat! Jediný koho kedy mal. Kto bol s ním skutočne a pravdivo.
            „Nerob to... prosím nie!“ izbou sa rozniesol výkrik, keď ho Mike uchopil. Nasilu ho zdvihol zo zeme a hodil na posteľ. Nerozumel Augustínovi, ani jediné slovo, ktorým ho prosil, ktorým ho volal. Nedíval sa na jeho slzy, na jeho bolesť, na to ako sa bránil. Jednoducho ho spútal svojim telom a začal z neho strhávať oblečenie. Nedočkavo, šialene.
            Ak nebudeš môj, nebudeš nikoho... nikoho!
Augustínovi sa podarilo nadvihnúť, chcel ho zo seba zhodiť, no Mike bol vždy silnejší. Starší, silnejší brat, ktorý ho ochraňoval. Pritlačil ho späť na posteľ a vpil sa do jeho pier. Dole po brade a kúsok po líci stiekol pramienok krvi. Augustín zavrel bolesťou oči. Cítil ako sa mu prehryzáva perami aby dostal viac.
Nedokázal sa už ani pohnúť, pretože každý pohyb ho bolel. Len sa uprene díval do stropu, slzy sa držali na očiach ako opona, ktorá sa snažila celý svet pred ním zastrieť, aby sa nemusel dívať. Cítil každý Mikov pohyb na jeho tele. Ako sa zahryzol do jeho krku, na hrudi pod bradavkou, ako sa posúval perami nižšie a mazal ho jeho vlastnou krvou.
            Už dosť... prestaň... prestaň hneď alebo ma zabi!
Pretočil si bratove telo na brucho. Hlbšie do jeho vnútra, bolestivejšie do jeho srdca a duše... len pre pocit, že ho má, že ho môže vlastniť, že budú už navždy spolu.
Celé biele povlečenie postele sa zafarbilo na červeno. Krvavé fľaky, perina i vankúš napitá krvou. Jedna veľká krvavá škvrna, ktorá znamenala vykrvácania srdca. Kedysi živého, smejúceho sa... pripomínajúce posledné letné dni. Posledné augustové dni, voňavé lipou a lúčnymi kvetinami. Modrá obloha a príjemné slnko... posledné kvapky augustového živa odkvapkávali po prestieradle napitého krvou na zem.
~*~
            Jemný letný vetrík prečesával lístky líp. Vôňa sa niesla celým priestranstvom. Nočná obloha splývala so zemou ako jedno. Akoby sa ich snažila spojiť, a oddeliť tú medzeru medzi sebou. Posledný augustový deň odchádzal... trval už len pár minút. Bol to august, ktorý sa už nikdy nevrátil späť... bez jeho úsmevu, bez modrých očí, ako letná obloha. S medovými vlasmi ako kvetiny na lúke. Prekliaty mŕtvy svet s živou, krásnou schránkou. Upír, ktorý vysal dušu augustu... z lásky, z túžby... pretože miloval svojho brata viac než čokoľvek na svete...
            Ostaň so mnou, prosím... ostaň! Navždy... len my dvaja... už ti nikto neublíži... nikto na teba nesiahne... a keď sa prebudíš, budem vedľa teba ja... i keď to bude len sen...

2 komentáre:

  1. nádherné. až sa mi chce pre Augustína plakať... zhodou okolností je teraz august. modrá obloha a vôňa čerstvo pokosenej trávy. krásny príbeh. toto je už súčasť kapitolovky?

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  2. nie, to je len kapitola, nie séria. ešte tam sú dve :D a potom bude prvá séria. ale tú asi nedám. necítim sa na ňu.

    OdpovedaťOdstrániť