nedeľa 24. júla 2011

Chronique des Vampires (Čakal som kým umrieš)


upozornenie : nemáš rád homosexualitu? No, tak... človeče proste to zavri a nagoogli si HETERO porno.
upozornenie č.2: nie, už som fakt nešla robiť korekciu po takom čase.  

           Nezáleží na tom, kto som... prečo som sa stal tým, kým som. Nezáleží na tom, prečo takmer každý deň vraciam. Prečo ma premáha slabosť. Nezáleží na pocitoch, ktoré ma ovplyvňujú. Zúrim. Nadávam... nenávidím... prosil som, tak moc som prosil, a chcel som zázrak. Tam, kde som sa dostal, však nečakal žiadny boh. Žiadny anjel, ktorý by ma vzal do náruče a utíšil. V tej temnej miestnosti, bez okien, zasvietili modré svetielka. Tie modré oči ma vzali do svojho sveta, chladné objatie ma znecitlivelo. Nikto nestal v mojej blúdnej hodine pri mne, len diabol...
            Keby mal bol schopný zachrániť ktokoľvek... ktokoľvek...

            Pevne som zovrel do ruky kľučku aby som nestratil rovnováhu. Podlaha sa podo mnou točila. Žalúdok sa tlačil hore a vyššie a vyššie. Mal som pocit, akoby sa moje telo transformovalo. Tá bolesť bola v každej končatine. V každej bunke. Vo všetkom čo som robil. Každý pohyb ma privádzal maličký krôčik k smrti. V ten okamih som mal pocit, že ma nespasí už nič. Ani lieky, ani doktori, žiadna nemocnica... proste nikto. Čakať na zázrak, je absurdná debilina!
Oprel som sa o dvere a pomaly skĺzol dole. Tie čierne krvavé fľaky ma boleli deň za dňom viac. Krv z mojich pľúc div netiekla cez ústa. Nemal som silu na nič. Dusil som sa sám sebou. Svojou nechutnosťou a odpornosťou.  Zadusiť sa svojimi zvratkami, ktoré som po tie roky naberal. Umrieť v bolesti, ktorú som si vedome spôsoboval a ticho hromadil. Proste umrieť.
Moje oči sa zaslzili. Z nosu mi začala tiecť krv, a ruky spoločne s celým telom sa rozklepali akoby som dostal záchvat. Čistá triaška. Zbabelosť mojej osoby sa postarať o svoj život, ktorý mi zverili rodičia. Umrieť ako posledná špina, pretože malý chlapec nedokázal stáť a vzoprieť sa svetu... revem. Tu na špinavej podlahe nekonečného bordelu. Nekonečného sveta, ktorý sa nikdy pre mňa neskončí. Už nikdy. Tam kde tak môžem existovať. Sediac na špine, nechať miesiť sa slzy s krvou. Zvratky s mojim telom. Nikto mi nikdy nepomohol... nepomôže... absurdná téma môjho mozgu. Potrebujem pomoc, chcem pomoc, chcem byť s nikým v mojich posledných sekundách. Chcem aby zavolal tú posranú odťahovku mŕtvych tiel, ktoré nemajú životné poistenie. Chcel by som znova žiť... od začiatku... nikto tam však na mňa nečaká, aby mi pomohol... podal ruku...
Kto mi kedy mohol pomôcť?
            „...som nakazený, nechytaj sa ma...“ riekol som tomu mužovi, ktorý ma pevne uchopil a vytiahol na nohy ako malé dieťa, ktorým som i bol. Napoly mŕtvy, skazený,  k ničomu.
Necítil som celkom nič. Len hlúpy pocit, že sa rozpadnem. Načisto. Ak ten chlap zatlačí silnejšie, rozpadnem sa na tisíce kúskov. Moje svaly boli v stave rozkladu, rovnako ako moje telo nakazené AIDS. Rovnako ako si to moje telo uvedomovalo a nemalo viac sily s tým zápasiť. Tak, ako vedeli byť ľudia kurvy, a zneužívať druhých. Zodrať ich až do krvi, priviesť im tým smrť, len aby mali osoh. Rovnako ako každý vedel, že svet sa zmenil na požierajúcu guľu zafarbenú modrou a zelenou aby zradila každého zmysli. Boli sme sami. Tak jasne a uveriteľne ako nikto. Znova sa stavať na nohy, i keď sú polámané. Znova zdvíhať to bremeno i keď niet čím. Zdvíhať a zabíjať sa vedome.
Prosím, už ma nechaj umrieť... nezdvíhaj ma... už ma prosím nezdvíhaj... už nechcem nikdy vstať a kráčať. Už nechcem žiadnu šancu. Nechcem sa postaviť a znova sa vydať na tú cestu. Nechcem i keby som mal silu.... nechcem, prosím... nechcem...
Keby sa moje oči už nikdy neotvorili... prosím... už nikdy... upadol som do bezvedomia.
            Ak by ste milovali, tak skutočne dokázali milovať, záležalo by vám moc na tom, ako dotyčný vypadá? Záležalo? Bol by cit lásky silnejší než príťažlivosť? Čistá a jasná príťažlivosť...
Umrieť... jednoducho umrieť a necítiť nič, pretože ste vďačný dotyčnému, za to čo máte. Byť s ním s ľútosti?
            Malo byť toto peklo? Hrialo to tak. Ale necítil som trhanie svojej duše. Myslel som, že v pekle to bolí milión násobne viac ako na zemi. Kľudne a bez bolesti som sa posadil a pohliadol pred seba. Bolo mi horúco. Tak moc horúco, akoby niečo horelo, a ja bol v toho blízkosti. Necítil som celkom nič. Žiadnu bolesť, len nervozitu. Nemal som byť mŕtvy? Proste a jednoducho mŕtvy?
            „Je tu niekto?“ môj hlas sa lámal v obyčajné  hlásky, ktoré nemali žiadny význam. Chcel som umrieť... no tak...
            „Je tu niekto?“ opýtal som sa znova. Mohol som si asi tak odpovedať sám sebe. Spustil som nohy dole z postele. Nič ma nezaujímalo. Prostredie nič, ani kde som. Všetko sa zdalo byť lepšie ako tá špinavá, výkalmi obsiatá dlažba.
            „Lež!“ prikázal mi zachrapčaný hlas. Ležať? Nechcem ležať... chcem umrieť. I tak som sa postavil.
            „Kto je tam.“
            „Nikto! Ľahni si! Tvoje telo sa ešte nezotavilo.“  Prečo mi prišiel jeho hlas akoby ma chcel zodrať z kože? Tak drsný a neústupčivý.
            „Pozri, celý život mi niekto prikazoval. Ľahni, sadni, vyfajč, otoč sa, nechaj sa pretiahnúť... ak chceš tak ma zabi za to, že teraz stojím a odchádzam. Nech si ktokoľvek.“ Nevedel som kde je čo, takže som jednoducho vrazil zrejme do stola, lebo to bolo hranaté, tvrdé a nepohlo sa to. Vydal som sa kdekoľvek, kde by mohli byť dvere a vtedy som znova pocítil ten pevný dotyk.
            „Nikam ťa nepustím.“ Nič som si neuvedomoval. Ani to, ako to, že sa necítim tak choro, smrteľne chorľavo, ako pliaga. Bolestivo a k ničomu. Neuvedomoval som si prekvapivo nič. Ani som nič necítil. Cítil som sa podivne tuhý. Bolo mi horúco i keď na dotyk som cítil svoju pokožku ako mrazí. Čo sa so mnou stalo? Kde sú moje fľaky? Krvavé pľuzgiere? Prečo ma nebolí hlava? A kde je tá krv? Necítim sa nijak. Len nervózne a poľakane. Čo sa so mnou stalo? Som mŕtvy? Toto je nejaké predpeklo? Nejaký tunel do pekla alebo čo? rozhrešenie? I dotyk toho muža bol chladný.
            „Kto si? Čo tu robím? Čo sa stalo?“
            „Konečne sa začínaš pýtať...“ ozval sa potichu a povolil svoj stisk. Čo to do čerta je? Umieral som na zhubnú chorobu, menom AIDS, pretože ma banda magorov, a psychopatov predávala za pár šupiek. Pretože som nedokázal ujsť. Bol som zbabelý a slabý. K ničomu inému ma rodičia nestvorili.
            Čokoľvek sa tu dialo, malo by mi to naháňať strach. No ja som cítil zvláštny pokoj vo svojom tele. Koľko to je rokov, čo som sa cítil takto dobre? Bez bolesti? Bez strachu? Kam sa ten podel? Kam sa všetko podelo?
Temnú miestnosť osvetlilo mihavé svetlo sviečky, ktorú postavil na stôl, do ktorého som pred tým vrazil. Zachytil som len kúsok z jeho postavy. Čierne rozopnuté sako, ktoré obopínalo jeho štíhlu postavu a bledé ruky, ktoré v tej tme svietili. Sedel som za stolom ako prilepený. V tento moment by ma odtiaľ nedokázal dostať nikto.
            „Dlho som ťa pozoroval a vyčkával na správnu chvíľu.“ Začal rozprávať odniekiaľ z miestnosti, kde bola tma. Tá sviečka bola malinká, drobná, len aby som sa cítil viac v bezpečí. S kúskom svetla.
            „...potreboval som, aby tvoje telo zoslablo na takú úroveň, až sa znova neprebudíš...“
            „čakal si kým umriem? Ako sa vlastne voláš?“ mlčal. Len ticho stál v rohu, kde bola tma. Videl som slabé obrysy jeho postavy. Videl som ku podivu všetko zvláštne. Podivným spôsobom, akoby sa to rozptyľovalo a znova dávalo dokopy. Menilo na iné tvary. Vari mi haraší. Nadrogoval ma, tým to bude.
            „Som Victor. A áno, čakal som, kým umrieš.“
            „...tak prečo žijem?“ chcel som sa pýtať. Na všetko a pri tom som ani nevedel na čo. mal som nehoráznu potrebu sa ho spýtať; čo spravil? Čo je to za pocit, ktorý cítim? Kde je moja choroba? Žijem vôbec? Čo sa to všetko len deje?
            „...pretože som ťa nenechal umrieť. Nie tak, celkom...“
            „...to si, nejaký zázračný šaman alebo čo?“ zasmial som sa. I keď nič smiešne na situácii ani na mne a ani na nikomu inom smiešne nebolo. Cítil som sa divne. Nevysvetliteľne. Akoby som sa ocitol zrazu v inom tele, na inom, cudzom mieste. Nič z toho, čo sa dialo, som si nedokázal vysvetliť. Len ten zmätok všade naokolo.
            „...umieral si...“
Čo mu mám na to povedať? Že sa cítim príšerne za všetko čo som urobil? Za všetko čo som spravil zo svojim jediným životom? Áno, som človek, a robím chyby. Ale moje chyby sú monštrózne. Som nevďačný, malý parchant, ktorý ušiel pred problémami, pred ich možnými riešeniami. Ušiel od všetkého, pretože sa bál. Mal príliš nízke ego. Bál sa vlastného obrazu, pretože mu prišiel odporný, k ničomu. Zanedbaný a opustený. Prepadol sa do večnej pochmúrnosti a nenávisti voči sebe samému. Tak ako si zaslúžim žiť? Ako? Nikdy som pre nikoho nič neurobil. Znamenal som len súlož, len tvrdú, hlúpu, tupú  a dutú súlož...
            „...nenapadlo ťa, že som chcel umrieť?“
Jeho prestávky v odpovediach a všetkom ostatnom ma deprimovali. Nechával ma čakať. A to ľudia nikdy nerobili. Proste si vzali čo chceli a poslali ma preč. Čakanie bolo pre mňa devastujúce.
            „...mnoho krát... díval som sa na teba... ako s nimi odchádzaš. Na tvoju dušu, ktorá sa stala malinkým znamienkom v tvojom živote. Si tak drobný a stratený vo veľkom svete, plnom veľkých ľudí. Nevinný...“
Ja, že som nevinný? Ak by šlo  len k tomu, páchal som najhorší hriech... cudzoložstvo. Páchal som každé svinstvo, len aby som sa znova dokázal postaviť a nikdy sa nedokázal prebrodiť cez tie sračky.
            „...nevinný... si slepý?“ sklonil som hlavu a pohliadol do plameňa sviečky. Keby mi dokázal vypáliť oči, aby som sa nemusel dívať. Aby mi jeho slová neprinášali bolesť. Ďalšiu a ďalšiu. Cítil som, že to bude horšie a horšie. Zabije ma vnútorne. Tá malá dušička sa rozplače. Ten malý bod vo svete, ktorý je tak nepatrný, bude plakať. Naposledy. A nikto ju nebude počuť. Vôbec nikto nebude počuť a vidieť moju smrť...
Oprel som si čelo o ruku a zatvoril oči. Chcel som zmiznúť. Stratiť sa. Nech bol kýmkoľvek, nech urobil čokoľvek, jediné čo som cítil bol smútok, strach, zmätok. Bolo mi tak moc ľúto seba samého. Toľko  krát som sa chcel napraviť. Toľko krát sa znova a znova postavil a šiel tou istou vyšľapanou cestou. Pretože nič lepšie nepoznám...
            „...Adam...“ zakryl som si rukami uši. Pevne som zatvoril oči a prehĺtal na poly úspešne každý vzlyk. Prečo to robí? Prečo ma uniesol, prečo ma vyliečil, prečo ma nenechal umrieť? Prečo mi nikto nedá pokoj? Chcem mať pokoj... svoj vlastný... nikoho iného... len kúsok...
            „...vďaka tebe som prežil...“ pritisol som si ruky silnejšie na uši, ale nič z toho nepomáhalo. Počul som každé jeho slovo, akoby mi ich šeptal do ucha. Vnútri v mojej hlave.
            „...vďaka tvojej sile a odvahe sa postaviť a i keď si neodkázal zmeniť svoj osud, vždy si sa postavil a skúšal to ďalej a ďalej...“
            „...k ničomu to nie je... osud nezmeníš!“ môj hlas bol tak úbohý. Plný plaču a bolesti. Nikomu som nič nepriniesol, nech ma nepresviedča.
            „...možno si mal na výber, a mohol si sa dostať niekam inam. Ale mal si len seba. Bol si celkom sám. A i tak si bojoval proti svetu. Celkom sám a jediný.“
Stihol som pomaly ruky dole a položil ich na stôl. Bojoval? Proti sebe... jedine proti sebe... proti svojej hlúposti a umienenosti, že vždy môže byť horšie. Prečo si človek nepovie, môže byť lepšie, poďme spraviť niečo pre to... vždy len môže byť horšie... vždy...
            „...si všetko čo mám, Adam...“
            „Ani ma nepoznáš... nepoznám ťa...“
            „...sledoval som ťa štyri roky.“
Chváli hodné. Mal som celý čas pri sexe za chrbtom úchyla. Prečo to riešiť? Proste si skočím pod vlak. Postavil som sa, ale jeho ruka ma zatisla späť. Znova ten chladný dotyk.
            „...sledoval, pokiaľ si neprestal bojovať. Dnes, v tej uličke.“ Zdvihol som hlavu a pohliadol do dvoch jasne modrých očí. Svietili ako bludičky. Zvádzali a ťahali do nebezpečných končín. Utopí ma v nich... pomyslel som si.
            „Nedovolím ti, aby si umrel...“ sklonil sa ku mne, a na moju šokovanú tvár vtisol bozk. Nikdy v živote som nič podobné necítil. Jeho dotyk bol chladivý, skoro mrazivý, a pery úžasné horúce, jemné. Moje telo sa ponorilo do ešte väčšej horúčavy. Zatočila sa mi hlava. Svetlo sviečky sa mihlo predo mnou ako pojašené svetlá lámp za rýchlej cesty. Všetko sa začalo točiť. Prišlo mi zle. Takže, predsa je to pravda... umieram. Žiadny zázrak sa nestal...
            „Bude ti lepšie. Vyliečim ťa. Jediné, čo však nedokážem, je vyliečiť tvoje srdce...“ priložil mi ruku na hruď. To bol posledný pocit, dotyk, to posledné, čo som cítil... svet sa uzavrel...

~*~
            Zdal sa mi sen... nachádzal som sa v bielej miestnosti. Všade boli po zemi i na strope nakreslené kvetiny. Miestnosť bola len s jedným jediným oknom cez ktoré prenikalo dovnútra slnko. Za tým oknom, bola lúka. Plná skutočných kvetín. Stačilo sa dostať cez to malé okno na druhú stranu a mohol som byť slobodný. Vždy sú to malé východy, ktoré sú pravé. Preto ich vynechávame, a nevšímame si ich. Ale za slobodou vedie dlhá a neľahká cesta. Moje okno, bolo vysoko, a bolo malé... malé na čokoľvek. A predsa to bola tá správna cesta. Preniesť  sa na druhú stranu po kúskoch... žiť po kúskoch, ale slobodne...
            „Si všetko čo mám, Adam...“
            Otvoril som oči. Okamžite som zaostril. V tme som videl tiene behajúce po strope. Rozlíšil som čiernu od tmavo šedej. Pravé svetlo od odrazu. Moje oči ma pálili. Akoby sa mi zväčšili. Videl som viac, než som bol zvyknutý. Každý nádych ma bolel, akoby sa mi pľúca zväčšovali, alebo rebrá sťahovali. Cítil som sa jednoducho strašne... zdvihol som ruku tak jednoducho a zľahka ako ešte nikdy. Všetko bolo také ľahké a intenzívne.
Už som teda konečne mŕtvy?
            „Ako sa cítiš?“ ...to je Victor? Prečo je aj on mŕtvy? To som bol i pred tým mŕtvy?
            „...príliš na žive...“ odpovedal som a posadil som sa. Vystrel som ruky, ale po pľuzgieroch a fľakoch ani stopa. Pohliadol som pod tričko na hruď, ani modrinka. Čo sa to stalo?  Moje oči svietili ako dva obrovské otázniky na bilboarde pri ceste.  Stále som mu nevidel do tváre. Ako to len robil? Neviem prečo, ale cítil som, že sa usmial. Niekde v mojom vnútri som cítil jeho úsmev. Zrazu sa mi stratil v tej tme. Ale nie tak ako predtým. Videl som jeho obrysy výraznejšie ako pred tým. Celú miestnosť zažalo ohromné svetlo. Mal som pocit, že z toho šoku dostanem infarkt. Proste infarkt. Okamžite som zatvoril oči a hodil som sa späť na posteľ, pri čom som zaryl hlavu do vankúša.
            „...čo to je? Nebeská svetlo?“ zašvitoril som do vankúša. Tento krát sa zasmial.
            „...nie, to je lampa... štyridsať watova žiarovka.“ Podotkol znalecky a mierne ironicky.
            „...tak to čudo zhasni!“ skoro mi to vypálilo svietnice. Nepovedal ani pol slovka, ale o chvíľu bol pri mne. Sadol si na okraj postele.
            „Už môžeš.“ Riekol. Nadvihol som sa a pootvoril očko. Svetlo sviečky sa mi vpilo do očí, ale nebolo to tak strašné a zabíjacke ako predtým.  Nadvihol som sa na lakeť a otvoril oči. Okamžite som mu pohliadol do tváre. V tom jemnom oranžovom svetle sviečky, mi pripadal ako vytrhnutý zo steny v sixtínskej kaple. Ja, že som bol jeho všetko čo mal? S tou tvárou by mohol mať i celý svet. Civel som na neho zjavne s otvorenými ústami, pretože mi priložil prsty na bradu a zavrel mi ústa. A potom sa usmial a moje srdce začalo mať ešte menej miesta. On nebol človek. To je zjavenie. Anjel, ktorý ma prišiel zachrániť. Skutočný anjel. Nádherný, krásny, nadprirodzená bytosť. Neopísateľná nadľudská krása.
            „...ty... ty si... anjel?“ opýtal som sa opatrne. Len sa zasmial a položil sviečku na stolík vedľa postele.
            „...to si  myslíš?“
            „...no, ja...“
            „Prečo si to myslíš?“ hmm... lebo si krásny ako... ako... ako... nič také krásne som v živote nevidel.
            „...preto ako vypadám? Pre moje moči? Moju tvár? Prečo si myslíš, že len božské, svätské bytosti môžu byť krásne?“
            „Po-počkaj.. do tejto témy nezabiehajme. Ja sa v tom nevyznám.“ Bol som celý v rozpakoch. Povedal som somarinu. Naivnú, bláznivú somarinu. Tak ako vždy. Ako to robím celý život. Príliš naivný, pre tento zničujúci svet.
            „...nie som anjel Adam... a ty tiež nie. spravil som ti niečo monštrózne. Premenil som ťa  na niečo, čo si nezaslúži existovať. Ale ty si zaslúžiš žiť. Preto, som to urobil...“
            „Čo si urobil?“ ak nie je anjel, kto je? Nejaký elf? Alebo čo... čo si nezaslúži žiť? Všetci si zaslúžia žiť, keď sa narodia.
            „...zabil som ťa...“
Pozdvihol som nechápavo obočie. Čože?!
            „...spravil som z teba upíra.“
            Dobre, môj civiaci pohľad bol ako večná óda na pozoruhodnosť. Toto sa mi ešte nestalo. Už zo mňa robili všeličo. Otroka, psa, šialenca, ženu, rôzne druhy jedla, ale upíra zo mňa ešte nikto neurobil.
Zrejme videl v mojich očiach ten nepokoj a nedôveru. Ale akoby som tomu mohol veriť.
            „Tak počkať, veril si, že som anjel, ale neveríš, že som upír? Zamysli sa troška...“
No, moje mysliace bunky, sú s prepáčením na hovno a ďalšie tri veci. Celý môj objem lebky je na nič.
            „Dobre, ako ti to mám dokázať?“
Hnnn... zase trepnem nejakú blbosť.  Spojil som ukazováčiky na rukách a rozhliadol sa nenápadne po izbe. No tak ako... ja neviem. Nič neviem. Nechcem vedieť. Chcem si ľahnúť a tváriť sa, že neexistujem.
            „...ako si vysvetľuješ, že som ťa vyliečil a pri tom cítiš, ako ti búši silne srdce... vieš čo tvoje srdce chce?“
            „...privodiť mi infarkt?“ opýtal som sa opatrne.
            „...chce krv...“
            „...aha...“ to bolo všetko čo som povedal. Toto bolo podivné. Veľmi, veľmi. Ale ešte viac mi to naháňalo hrôzu, keď všetko začínalo do seba zapadať. Sadol si ku mne, a moje srdce chcelo zrejme podstúpiť dvojitý infarkt.
            „Musíš sa napiť, inak opäť odpadneš.“ Čo mám?
            „...piť? akože... krv?“ zamrkal som mu do tých veľkých modrých očí. Boli tak krásne, nádherné, vťahovali ma do seba.
            „...nie, čerešňovú šťavu... to si nevidel žiadny film o upíroch?“ no tak, nemusí sa tak hnevať hneď.
            „To bolo dávno.“ Vrátil som na obranu. „...a teraz... nemusí byť všetko tak ako je to vo filmoch a knihách.“ Odsekol som s nadutými líčkami znova.
Len sa zasmial, čo ma skoro položilo, ako mi vybroval jeho smiech v ušiach a v celom tele.
            Skoro som vyletel po plafón, keď sa zohol k svojmu zápästiu a prehrýzol si žily. Vypípol som ako kocúr, ktorému niekto skočil na chvost. Odtiahol som sa od neho, že som vrazil do steny a skoro si privodil pekný otras mozgu. Ale bolesť rýchlo pominula, čo ma až tak v ten moment netrápilo.
            „po-počkaj...“ rozhodil som rukami do všetkých strán.
            „A na čo?“ opýtal sa začudovane. Ah, tie modré oči... začal som sa nad nimi rozplývať ako školáčka nad svojim idolom. Nádherné, krásne... nadprirodzené. On je tak... môj princ sa rozplynul a namiesto neho som videl len naštvanú príšerku s dvoma tesákmi. Do mojich úst sa tislo zápästie a na jazyk mi stekali pramienky krvi. No to je... snažil som sa ho od seba odstrčiť, ale všetko som proti nemu podnikal bolo márne... nútene som prehltol. Ani som necítil, že by to bola krv. Skôr nejaký nápoj. Niečo ako bloody mary, ale vážne tam bola krv. Jej špecifický kovový zápach a chuť tam bola. Toto keby miešali v baroch, tak ma tam majú každý deň. Vzal som ho za ruku a prisal sa k rane. Chcel som viac. Piť to do nekonečna. Nezaháňalo mi to smäd vôbec, preto som chcel viac a viac....
~*~
            Keď som vždy sníval o smrti... prišla si pre mňa... s celou svojou kráskou, s celou svojou chladnou náručou. Cerila na mňa svoje zubiská a nútila ma piť nektár smrti...
Vzala ma do náruče a prijala milovať ju... stal som sa jej neodlúčiteľným spoločníkom, pretože mi zachránila život. Takým spôsobom, o akom som nikdy v živote neuvažoval.
Moje srdce však vyliečiť nedokázala... nikdy...

            Sediac na streche, som pochopil, že nikdy nevyjde človeku všetko po čom túžil. ani malinký zlomok z jeho prianí. Človeku to však akosti stačí. Splní sa mu jedno prianie a je šťastný. Dva, tri priania, a považuje  to za zázrak. Po dlhej dobe sa mi splnilo jedno prianie... umrel som a však som stále žil, aby som sa mohol vždy zdvihnúť zo zeme a kráčať ďalej. To bol môj osud. Vzlety a pády. Nebol som však tento krát už sám. Súdiť povrchne, mi prišlo vždy ako náplasť na cudzie problémy. Vicotra som považoval za anjela, pretože mi učaroval svojou nadprirodzenou krásou. Považoval som za krásne, všetky bože stvorenia... anjel je predsa krásny nie?  a taká prekliata osoba akou je Victor, mŕtva a pri tom žijúca a cítiaca, je ešte krajšia. Trpí celý život o samote. Na povrchu krásna, živá, vnútri už mŕtva, vyprahnutá. Vzal ten malý kúsok mojej duše a rozprášil ho. Ostalo mi len boľavé srdce, ktorého som sa nedokázal zbaviť. Avšak, teraz som vedel, že v tom nie som sám. Pretože, s každou kvapkou krvi, ktorú si odo mňa vzal, si vzal i kúsok mojej bolesti. Tak isto ako som to urobil i ja. A spojiť svoje srdcia, či už sú boľavé alebo nie, v samote... je to najmocnejšie vyslobodenie... von z umelej miestnosti... von z omylných pocitov a snov... von...
Vzal ma za ruku, ktorú zovrel a pohliadol mojim smerom na rozsvietené mesto. Žili sme, i keď nie tak isto ako ostatní... ale žili sme... postavili sme sa a znova sa vzopreli osudu...
            Vždy si na mňa čakal... sám, celé tie roky... štyri roky, sa zdajú smrteľníkovi ako úsek jeho života. Ale tebe, Victor, sa len predlžovala samota vo večnosti. A i cez to si čakal, a bol si ochotný čakať navždy... vždy si tam bol... a ja som si uvedomil, že si bol ten dôvod, prečo som sa vždy postavil a kráčal ďalej... aby sa to jedného dňa stalo... aby si tam bola a ja tiež...

3 komentáre:

  1. nádherné. zvláštna rovnováha medzi krásnou a temnou atmosférou sveta upírov, tmavými farbami smrti a jasom humoru. Victor má môj obdiv ako jadinečná postava.

    „...piť? akože... krv?“
    „...nie, čerešňovú šťavu...“

    10/10 za neopakovateľný humor. klobúk dole, majstre:)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť
  2. oh :o ďakujem, ale toto je oproti 32 sekúnd len odvar :D ale i tak ďakujem :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. 32 sekúnd som kedysi začala čítať. pamätám si ešte ako sa ten chlapík otrávil lesnými bobuľami a videl veveričky alebo čo:) bolo to super, ale potom som akosi už nemala čas. neviem čo sa stalo. asi matury. keď sa budem veľmi nudiť pokúsim sa dobehnúť zameškané:)

    angie

    OdpovedaťOdstrániť