utorok 17. mája 2011

Nobody can love Me like you do (Ah, Leslie... - X.)

Desiata časť.  
ospravedlňujem sa za prípadné chyby. Písala som rýchlo, pretože moje myšlienky boli rýchle a nezastaviteľné. Priebežne budem opravovať... 
Leslie odhaľuje svoju minulosť. Je skutočne tým kým je vlastnou vinou, náhodou, alebo spleťou oboch prípadov?          


           Po tom ako si Leslie svedomite zo seba vyzliekol každý kus oblečenia, ktorý bol podľa neho už nepotrebný, rozhodol sa vyrozprávať Adriebnovi svoj príbeh. No i tu mal istú požiadavku aby s tým vôbec začal. A nebolo to len svetlo, ktoré zalialo miestnosť zo žiarovky zakrútenej pod tienidlom nočnej lampičky.
Sediac len v spodnom prádle na posteli zaujal Leslie dráždivú pózu, kedy sa oprel o jednu ruku, ležiac na boku. Druhou rukou si začal bubnovať po nahom stehne. Zrejme to pokladal za sexi polohu, ktorou by Adriena k seba pritiahol ako magnet. No bod, ktorý sa snažil zaujať, len stál pri posteli asi meter od nej a nezaujate sa na neho díval.
            „Vieš, toto ti neublíži...“ zaklonil mierne hlavu Leslie a znova pohliadol očkom na Adriena, ktorý sa just nepohol. „začínaš byť protivný!“
Pravda bola taká, že táto bledá osoba, ktorá len mlčala a stála sa premáhala. Držala svoj smiech hlboko v hrdle. A čím dlhšie sa premáhala, tým menej registrovala Leslieho. Lenže až začal byť Leslie otravný sám so sebou, nevydržal to a rozosmial sa.  Jednoducho, obraz vyvolaný osobou ležiacou na posteli bol natoľko rozrušujúci, že sa jeho telo zaseklo v počiatočnom šoku a neskôr z toho vykorčuľovalo smiechom.
            „Čo sa...“ Adrien sa od neho otočil so smiechom. Rukami si zašiel do vlasov. „ty sa mi smeješ!“
            „Keby som mal na sebe gombík s volume tak pridám...“ otočí sa späť k posteli a otrie si očká od smiechu s úsmevom „ah bože, čo to robíš? Pokus o návrat Talianskej renesancie?“ úsmev mu z tváre proste nedokázal padnúť. A navzdory absurdnej situácie, ktorá sa snažila byť vážna, sa rozosmial i Leslie. Zložil svoje telo na chrbát a rozpažil ruky.
            „Lámeš mi srdce baby... už je na triesky.“
Adrien podišiel k posteli, lenže keď si chcel na ňu vyjsť, Leslie ho zastavil a vyslovil požiadavku, že pokiaľ chce ísť do tejto postele a dnes v nej spať a robiť čokoľvek iné v nej, musí si vyzliecť okamžite košeľu a to bezpodmienečne. Adrienova odpoveď bola len myknutie pliec a tak Leslie sledoval ako si ju stiahol z ramien a nechal padnúť na zem. Jedno koleno položil na matrac a pred seba naň ruky. Sledoval chladné modré oči, ktoré sa rozžiarili ako chlapček pod Vianočným stromčekom. V Leslieho prípade ako chlapec ktorý prišiel na kúzlo masturbovania. Za rukami nasledovalo druhé koleno až sa Adrien rozhýbal a po štyroch prehýbajúc svoje telo ako unavená mačka si došiel nad Leslieho, ktorého to zaskočilo asi natoľko, že o tri sekundy už zohol nohu a kolenom sa otrel o Adrienov rozkrok. Zdvihol ruky, ktoré prevesil cez jeho ramená a okamžite si ho stiahol nižšie na svoje obnažené telo.
            „Tak tvoje srdce, je potom z dreva...“ šepol do Leslieho pier, na ktoré ho za tým pobozkal. Leslie v ďalšom šoku, ktorý trval tri sekundy od seba Adriena jemne kúsok odtisol. „...ty si ma pobozkal!“ ohnal sa skutočnosťou Leslie s pohľadom do tých medených očí. Možno keby si vzal z nich za lyžičku toho medu... „ah, myslím na hlúposti...“ povzdychne si Leslie a nadvihne hlavu aby sa znova zahryzol do medového rezu. Celý Adrien začínal byť pre neho medový. Medové rezy, medovníky, dokonca i turecký med.
            „Trebárs ťa znova psychicky deptám.“
            „Tomu odmietam veriť.“ Pohladí Adriena po chrbte. Prstami zíde cestičku po chodníčku ktorý tvorí chrbtica, rovno dole k lemu džinov, ktorý prstami podberie rovnako i látku spodného prádla. Ucíti horúcu pokožku na zadku, akoby sa dotýkal.. proste horúcej kože na zadku. Ale tej Adrienovej o to viac je to sexi. „Myslíš si, že teraz ťa pustím, keď tak dramaticky dráždiš?“ uchytí si Adrianovu spodnú peru medzi svoje zuby a potiahne ho viac k sebe. Zdvihne ruku ktorou zablúdil k zadku a zájde ňou do záplavy svetlo hnedých, šafranových vlasov. Hebké, presne tak ako vyzerali na prvý pohľad. Možno o tom Adrien ani nevie, že si to všimol. Že vplyvom vlhka, sa jeho vlasy jemne zvlnia. Tak aké sú jemné a krehké. I takéto detaily si všíma.
            „Dramaticky... keď to hovoríš ty, tak to musí byť pravda. Ty si herec.“
            „Ty to skutočne chceš počuť...“ zhrnul ofinu okrajovo aby ani jeden vlások nepadol do medového pohľadu, ktorý hovoril sám za seba. Akoby mal Adrien dvojo úst. I pri tejto hroznej predstave to bola pravda. Pretože jeho pohľad často povedal viac než slová.
            „Chcem ti byť bližšie.“
            „tak to asi funguje... ak sa dvaja ľudia zbližujú.“
Adrien sa usmeje a prikývne.
Takže mal pravdu, šiel na neho psychicky. Dal mu niečo čo mohol Leslie spracovať a potom si to vzal spracované naspäť. Dal mu nežnosť, pohladenie a bozk, o ktorý tak dlho žobral. O to, čo mu ostatní nedali. A teraz niečo za to pýta. Kedy mu niekto dá tieto veci zadarmo? Z vlastného rozhodnutia? Možno nie je na to stavaný a nezaslúži si to. Ale snaží sa. Až na to, že jeho plány sa mierne pozmenili.
            „prečo si sa vzdal herectva?“
Leslie sa príliš nemal aby odpovedal na otázku. Čokoľvek by bol schopný urobiť než odpovedať. Adrien mu bol príliš blízko. Príliš cítil jeho telo na svojom, pohľad, ktorý hovoril sto iných vecí než jeho pery. Tie sladké, medové pery. „baby... ja som...“ zatvoril oči s nádychom, „nevzdal som sa herectva. Jednoducho to nedokážem...“
            „Mne sa zdáš ako schopný herec.“ Adrienova ruka sa ocitla na Leslieho čele z ktorého zhrnula vlasy dozadu. „viem si ťa predstaviť v divadle. Dokážeš úžasne hrať drámu... toľko pocitov ktoré sú protikladom tvojho správania...“
            „...ja pred tebou nehrám Adrien.“
            „Ale no tak...“ usmial sa a stiahol ruku dole,
            „Prečo vlastne šepkáme?“
            „Robí to dobrý efekt.“ Šepne mu do pier Adrien.
            „Dobre, pokiaľ budem za to dostávať bozky...“ opätuje mu rovnakým šepotom Leslie.
            „Nebudeš, to bolo spontánne pobozkanie.“
            „Dobre, tak pokiaľ budem dostávať spontánne bozky za to...“
Adrien sa od neho kúsok odtiahol, opierajúc sa o ruky vedľa jeho hlavy. „prečo si začal s drogami?“
            „Pretože som bol hlupák.“
            „A nejako obšírnejšie? Trebárs si za zaplietol so zlou partiou? Alebo si to robil pre nejaké dievča?“
            „Ale uško“ zasmeje sa, „nie ani jeden z tých dôvodov.“ Zdá sa, že nemá na výber, než mu to povedať, pretože Adrien by si k tomu nalepil ružové romantické nálepky zlých dôvodov a vysvetlení.
            „Poznáš ten príbeh o skvelom profesorovi ktorý ti povie všetko... všetky svoje tajomstvá svojho úspechu... nevynechá nič, ale niečo od teba za to chce...“
            „Nie.“ Odvetí sucho Adrien. „ty si s ním spal?“
            „Za koho ma máš krucinál?“ nadvihne sa Leslie ktorý je okamžite zatlačený späť Adrienovou rukou a utíšený bozkom na pery.
Takže takúto stratégiu si vybral. Zaháňať jeho zlobu nežnosťami. Nebezpečné je toto medové stvorenie.  „prepáč.“ Šepne do bozku. Lesliemu sa rozšíria očká ako náhle sa Adrien z neho stiahne dole a ľahne si vedľa neho. Položí ruky na brucho a zadíva sa do tmavého stropu. Ah bože, zase žiadny sex. Povzdychne si nepatrne a otočí k nemu hlavu. Vlastne sa rozhodol, že mu to chce povedať. Celú tú časť ako sa dostal zo školy na frontu.
            „Zrejme ti to poviem z dobroty svojho srdca.“ Rozhodne sa v ten okamih Leslie. Nechce to už vracať späť. „teraz si na mňa zapôsobil Adrien. Konečne nie si ten mrzutý a zle naladený mužík s pästičkami ktoré kade tade poletujú.“
Dve hnedé oči akoby  sa zrazu k nemu priblížili, a pri tom ostali na svojom mieste. Kúzlo Adrienových očí. Nebude si nič nahovárať, proste nikdy nevidel krajšie oči, ktoré hovoria za seba. Hovoria slová, v obrazoch, vo  farbách tak, ako ich Adrien nemôže vysloviť..
            „Tak ma dobre počúvaj Adrien. Poviem to totiž len raz. Jeden jediný krát.“ Vystrie ukazováčik na ľavej ruke, pretože svoju váhu preniesol na pravý bok. Položil ruku na perinu a vzápätí ju zdvihol a priložil na tú Adrienovu.

            Nie je dôležité od koľkých rokoch som túžil stať sa hercom. Ani kto ma k tomu rozhodnutiu inšpiroval. Nezáleží na tom, čím všetkým som si prešiel, kým som sa dostal k tomu jednému okamihu. K okamihu môjho pádu. A predsa to spomeniem. Spomeniem na okamih svoju túžbu a talent. Spomeniem svojho otca, bývalého strážnika vo väznici. Ako sa väčšina nazdáva, že pochádzam z bohatej rodiny, tak sa môže začať nazdávať, že to tak nie je. O to viac, má môj maličký príbeh vlastnú údernosť.
            V dvanástich rokoch ma inšpiroval jeden film. Volal sa prelet nad kukučím hniezdom a zamiloval som sa do neho okamžite. Úžasným výkonom Jacka Nicolsa, sa podtrhla moja túžba ukázať svetu, že viem zahrať šialene zdravého človeka, ktorý má problém s prílišnou energiou a predstavivosťou lepšie než Jack. Než ktokoľvek. Lenže naša rodina nebola schopná splácať mi akýkoľvek krúžok na ktorý som chcel ísť. Zo zúfalstva som sa vždy zakrádal v čase divadelného krúžku, ktorý viedla pani Altmanová po budove kultúry a umenia. Skúšky neboli prístupné, no ja som sa tam drzo votrel a pani Altmanová si ma raz všimla. Do teraz si pamätám jej slová, keď som jej zahral malého Olivera. Sirotu, túžiacu po ako takom zázemí a ľuďoch ktorým môže veriť. Riekla: A ty, Leslie, malý Leslie si sirôtka ktorá banuje krutosťou sveta. Jasne chcela povedať, že môj talent bez peňazí neprerazí svetom. To bola tá zbraň ktorá vždy svetu vládla: peniaze. Pani Altmanová mala šesťdesiat dva rokov, teraz má sedemdesiat osem. Aspoň sa tak nazdávam. Divadelný krúžok mi začala platiť. Každú skúšku, každý kostým. Zaplatila mi všetko. Moje prvé predstavenie sa volalo Nočný potôčik. Hral som mladého indiána. Krásne spomienky na  detstvo kedy mi vlastne nič nechýbalo dostal som navyše. Viac než som mal.
            Na strednej sa to so mnou vlieklo od piatim k desiatim. Áno preskočili sme radostný čas dieťaťa, pretože je zbytočný. Ale tak som sa dostal k hraniu. Pokračoval som v tom i na strednej. V školskom divadelnom zbore. Hrávali sme hry prevažne od Shakespeara. Zjednodušené a skrátené. Všetko bolo zatiaľ úplne neúplne. Túžil som dostať viac. Áno znova. Pretože moje ego stúplo na rizikovú hodnotu. Môj talent bol predsa tak úžasný, že cudzí človek mi platil za to aby som hral. Tak prečo by som sa mal zapodievať z ukráteným Shakespearom na prašivých doskách strednej školy v Sacramente? Moje ego... ubolené ego.
Na ľudí som pôsobil ako obyčajný chalan. Chudobný, chytrý ale slušný. Lenže ako náhle sa niečo dotklo môjho herectva, bol som bodavý ako sršeň. Útočný. Nedokázal som znášať kritiku. Dievčatá herci, a umelci vôbec, priťahovali. Preto som si z toho aspoň niečo vzal. Dievčatá. Stal som sa Don Chuanom na strednej škole Lincolna. To, že ma začínali všetci nenávidieť, obdivovať a závidieť mi na raz, zo mňa spravilo pravú celebritu nie? Ego, ah moje ego...
Kým som sa dostal na vysokú školu, moja povesť padala dole geometrickou radou. Nechcela sa ustáliť. Sukničkár, nadržaný, drzý a namyslený. V tomto tieni sa niesol Vivyen celú strednú školu Lincolnovu. Stál v mojom špinavom tieni, ktorý som tam zanechal po sebe. Dúfam, že sa mi to nechystá niekedy odpustiť. Trval som na tom, že jednoducho musím ísť na umeleckú školu. Študovať herectvo. Ja skrátka musím. Otec len krútil hlavou, že školu nemá za čo zaplatiť. Matka, že si môžeme vziať pôžičku. A ja som k tomu chcel do školy v L.A. zase som zatienil svojho o mnoho chytrejšieho, schopnejšieho brata. Bral som a nebral na neho ohľady. Stále som chcel niečo ja a tak vyčerpával rodičov z ich dobroty. Presvedčil som ich, že začnem pracovať ako náhle sa v škole zorientujem, usadím a začnem si zvykať. Otec nakoniec súhlasil a vzali mi pôžičku, za ktorú zaplatili prijímacie poplatky a všetky potreby ktoré som potreboval. Dostal som sa do L.A. na jednu z najlepších škôl v blízkosti slávneho Hoolywoodu. Nič nemohlo byť krajšie. Nemyslel som na to, ako to rodičom oplatím. Vtedy vážne ešte nie.
Skrz prijímacie pohovory som prešiel hladko. Možno to robila i moja sebadôvera. U herca je to jedna z hlavných vlastností. Dostal som izbu na internáte v blízkosti školy. spoznal som dvoch chalanov, ktorí pochádzali z L.A. a boli o rok starší. Dozvedel som sa o ich zámožných rodičoch a ako im pomohli sa dostať na školu za pár dolárov k dobru. Vtedy som sedel v izbe sám a dumal som. Premýšľal som, aký je rozdiel medzi mojimi rodičmi a rodičmi týchto bohatých deciek. Našiel som ho sakra rýchlo! Tak rýchlo sa mi vštiepil do hlavy, až nebol čas sa ho zbaviť. Začínal som sa cítiť mizerne.
Vo svojom vnútri som túžil urobiť rodičom radosť. Ukázať im, že tie peniaze, ktoré budú splácať pár rokov, stáli za to. Že im to všetko do posledného centu vrátim, až sa dostanem do nejakej hry, alebo filmu. Vrátim im to i s úrokmi voči pôžičke. Ale ako som už povedal, nedokázal som znášať kritiku. A tá sa čoskoro dostavila. Ak som si myslel, že som úžasný herec, ktorému za to i platia, tak títo profesori, títo ľudia ma presvedčili, že o moje miesto stojí veľa iných ľudí a mám im sakra dokázať, že si to miesto zaslúžim. Zistil som, že sú to tak či tak obyčajné úplatkárske kurvy. Profesor Stone, ktorý si ma obľúbil, mi občas prezradil pár tajomstiev o chode školy o sukničkárovi dekanovi a Josephine, profesorky divadelnej hry. Mala nás učiť život na doskách. Ja som na doskách stál od dvanástich. Nepotreboval som jej rady, ale ona mi dokazovala stále, že to nezvládam. I keď som viditeľne pomoc nepotreboval. Tlak na mňa začínal vážne pôsobiť. Chlapec so Sacramenta bez floka jej nemá čo odvrávať. Naproti dvom, evidentne veľkým polenám ktoré tam boli, ale mali značkové oblečenia a retiazky zo zlata, by som si zaslúžil Oscara. Stone mi hovoril, aby som si z tej ženskej nič nerobil. Lenže taká nebola len ona. Našlo sa zopár nezaujatých profesorov, ktorí ma dokázali oceniť. Lenže čím viac som sa snažil a trénoval do roztrhnutia tým viac ma akoby zhadzovali. Opäť sa tam zjavil Stone a posmelil ma. Lenže vtedy som už bol evidentne na práškoch závislý. Prečo?
Bral som ich proti spánku aby som mohol trénovať  učiť sa dialógy. Aby som sa vžil do role zúboženého spisovateľa, ktorý prežíva na práškoch proti spánku, pretože sa mu sníva o tom ako padá do pekla za svoju úbohú tvorbu. Bol som troska za to, že som sa snažil. Možno ste si mysleli, že som skĺzol na šikmú plochu vďaka nejakej parte. Že som podľahol kúzlu internátových večierkov. Brastiev alfa, beta, gama a kto vie čo ešte. Moja osoba však žila len pre dosky. Dostával som sa na pokraj kolapsu. Až pri jednej skúške som odpadol od slabosti. Previezli ma do nemocnice a rektor naiadil prehľadať moju izbu. Samozrejme našli moja prášky na spánok s vysokým obsahom kofeínu, ale i niečoho iného. Podpornej látky ktorá sa používala často do klubových drog ako je extáza. Samozrejme, že v izbe našli i balíček marihuany  a zásobu spomínaných tabliet na dobrú náladu. Ani jedno však nepatrilo mne, ale dvm o rok starším chalanom. Jediný kto mi veril, bol Stone  a obraňoval ma do posledného dychu. Dekan ma nepredhodil polícii, ale vyrazili ma zo školy. poslali domov ohlásenie, že sa našli u mňa drogy a preto som bol vylúčený zo školy pod trojročnou podmienkou. čo znamenalo jednoducho: žiadna vysoká škola umelecká ma do troch rokov, neprijme. Ak som padol na jednej, budú chcieť dôvod. A ten si zistia.
Odmietal som sa vrátiť domov. Rodičom som sa ozval až po dvoch týždňoch čo ma bez prestávky skúšali zohnať. Odišiel som z internátu samozrejme a stratil sa vo veľkomeste, takže ma nemohli nájsť ani osobne. Nemal som z nich ani toľko strach, ak osom sa hanbil. I keď som vedel, že by to mohli pochopiť, že som nikdy drogy nebral, netúžil som po výchovnej lekcii ktorá sa ma netýkala. Ubytoval som sa u jedného chlapíka menom George. Bol barmanom v klube Celeste. Pre vybraných hostí. Samá celebrita. Chlapík bol gay a netajil sa tým. A ani tým, že ma chcel zviesť. Dovtedy som netušil ako dokážu chlapi na mňa pôsobiť. Možno to dokázal len George, ktorý ma so sebou brával dosť často aby som videl aký je to život vo svetle reflektorov. Sedával som pri ňom a on sa na mňa usmieval a každému tvrdil, že sme pár. Nevadilo mi to. Nemalo prečo. George pre mňa urobil mnoho. Zoznámili sme sa spontánne, keď som sedel na ulici na svojom kufri asi tri hodiny a on okolo mňa prešiel asi päť krát. Vzal ma k sebe. Vtedy mi bolo jedno či by to bol nejaký úchyl alebo ma chcel predať na trh. Bolo mi to jedno. Nemal som už žiadne ego. Žiadnu pýchu. O chvíľu som podľahol svetu barov, alkoholu. Zviezol som sa na vlnu. Začal som piť, baviť sa. Tancovať. Rozprával som sa s vybranými ľuďmi. Dokonca som si zohnal i prácu v divadle. Mal som hrať nostalgicky smutného Rómea. No keď som prišiel na dosky bol so mnou koniec. Vytvoril sa vo mne blok. Tak obrovský blok, ktorý vo mne zasekol talent akoby sa chytil motýľ do oceľovej sieťky a zlámal mu krídla. Žil ale slabý na to aby zničil kovové vlákna. Dali mi ešte dve šance a rovnako som vyhorel. O to viac potupne som sa cítil, pretože som všetkým nahovoril aký som schopný herec. Už som bol len schopný. Svoje „výborný“ som skrkval s papierom na ktorom stálo: oznámenie o vylúčení...
Pár krát som s Georgom spal. Podľahol som mu. Proste ma zviedol a ja som zistil aké to je z druhej strany. Lenže zo mňa bola taká troska, že George o mňa stratil záujem. Prestal som ho priťahovať. Zanedbával som sa, stratil som elán, svoj lesk. Bol som len stroskotaným hercom. Nie je to jednoduché v tomto biznise. Preto som sa nikdy nesmial a nekrútil hlavou nad nejakou padlou hviezdičkou v Hollywoode. Na alkoholickej Lindsey Lohan. Na anorektickej Ashley Olsen. Nesmial som sa, ľutoval som ich... cítil som ich vnútri.
Vtedy si ma všimla Ona. Brittany Jane. B.J. sadla si ku mne. Pohodila tými dlhými čiernymi vlasmi a odpýtala si odo mňa oheň. Vtedy som práve začal fajčiť. Bol som proste už žobrák ktorému ostala len palica. A ona si i tak ku mne sadla. Chvíľu sa na mňa dívala a prehovorila, vraj pre mňa prácu má. Nemám sa pýtať, mám ju len počúvať. Vypili sme spolu pár pohárikov. Všetko zaplatila a potom ma vzala do svojho auta. Šoférovala výhradne sama. Preto pila len líkery, ktoré majú minimálny obsah alkoholu. Viezla ma do Malibu. Celú tú cestu až k sebe domov.
Preskočím niektoré detaily z tohto. Brittany sa nezaprela. Moje padlé ja zdvíhala svedomite a vytrvale. Nechápal som čo ju na mne tak priťahuje. Robila zo seba doslova blázna. Smiala sa, vtipkovala, robila scény. A potom... potom sa so mnou prvý krát milovala. Dostával som sa na nohy.
Keď som sa jej opýtal, čo za tým stojí, len sa usmiala a mykla plecami.
Brittany miluje sex. O tom by hovorila celé hodiny. S tým svojim šarmom. Je to slušná žena. Je to jednoducho dáma s triedou, ktorá i keď je kým je, veľmi bohatou podnikateľkou a dedičkou, nepovyšuje sa nad druhých ľudí. To jediné čo ju na človeku zaujíma, sú vedomosti. Preto mi vždy hovorila: šaty robia človeka, ale vedomosti robia šaty. Vedomosti sú všetko a bez nich by nebolo ničoho. Jej odpoveď bola stále rovnaká, len sa usmiala a pobozkala ma. Proste ma mala rada, to som si uvedomil.
Asi po roku som sa opäť postavil na dosky divadla. Celkom som sa držal. Dostal som dve hry. B.J. ma dokázala rozhýbať a rozprúdiť moju krv v žilách. Už sa neopakovalo fiasko s egom výšky Mount Everest. Avšak, stále to bol umelecký blok, ktorý ma otravoval. Mal som na viac, a to čo som dával bolo stále málo. Náhrada za mňa prišla rýchlo. Začínal som si myslieť, že ma niekto preklial. Alebo dlhý jedovatý jazyk dekana sa doplazil až sem. Nebolo to tak ďaleko. Túžil som vypadnúť z L.A. z celého tohto šibnutého sveta. Chcel som svoje hodnoty. Pravé a ľudské. Chcel som odbúrať svoj citový blok. Dostal som sa tým až k Červenému krížu. Vyzeralo to ako dobrý nápad. Krv, zlomeniny, plač, úmrtie. Tam je to pocitmi len natlačené a k tomu budem i nápomocný. Kurz trval pol roka. Pridal som sa k mobilnej jednotke Červeného kríža ktorý cestoval po krajinách, kde prebiehali nejaké katastrofy. Dával som prvú pomoc pri zraneniach. Proste základy. A samozrejme, kde viac sa hodila prvá pomoc, než na bojisku...

            Musel sa posadiť. Začínalo ho z toho bolieť celé telo. Ležal tak už hodne dlhý čas. Ak po vojne chcel svoje pocity pochovať, teraz sa nostalgicky navracali. Adrien ho neprerušil ani jediný krát. Mlčal. Počúval ho pozorne a oči nazerali do každého slova a menili ho v obrazy. Leslie, bol skutočne úplne niekým iným než sa zdal. Ako náhoda, nešťastie, dokáže človeku vziať úplne všetko. Bolo zopár dôvodov, prečo by sa dvaja chalani z vysokej školy mali priznať k svojim drogám. Boli i riešenia. Bolo veľa možností, ale tak to v živote chodí. Človek má vždy veľa možnosti, ale nie všetky sú odkryté. A o niektorých ani netuší, že by mohli niekedy existovať. S
            „Ešte ťa baví moje priznanie?“ otočí hlavu na Adriena ktorý sa rovnako posadí ako on a bez slova ho objíme. Život je fér, ale ľudia ho nehrajú fér. Chýbajú v ňom rozhodcovia, ktorý by odpísali nefér hru.
            „Budem pokračovať baby, ak mi potom povieš ty svoju časť.“ Adrien sa zľakol každého z tých vyslovených slov. Jeho životný príbeh. „To bola čistá nuda. Býval som jedináčik. Vyrastal som v dedine  Otec odišiel keď som mal dvanásť. Ostal som s mamou a chcel som do veľkého mesta. To je všetko. Žiadne šoky nečakaj.“ Ľahol si späť na posteľ a keď sa Leslie k nemu akosi nepridával, potiahol ho za ruku a stiahol k sebe.
            „Pokračuj prosím.“

            Sám som sa pridal k náboru mobilného červeného kríža armády. Vstúpil som tam ako pozorovateľ. Povedal som si, že tam toho toľko k záchrane nebude. Že to nie je ako cez svetové vojny, keď sa všade hádžu granáty a bombardujú celé veľkomestá. Hovoril som si, že sa schovám, že to nikto vidieť nebude. Dostal som sa do takéhoto stavu absolútnej márnomyseľnosti a podradnosti vlastnej osoby. Stratil som akýkoľvek pud sebazáchovy. Sledoval som trápenie sa ľudí pre vlastné blaho. Dostával som z toho potešenie. Začínal som byť zvrátený.
Narukoval som a o týždeň sme leteli na blízky východ. Nerozumel som nikomu z domácich ani pol slova. Vojaci mali svoj žargón a ja som ostal ako ryba na sucho. Bol som Červeným krížom. Ich pomocou. S šiestimi ďalšími zdravotníkmi na vojnové pole. Prvý krát v živote som si prial byť niekde úplne inde než som bol. Môj záujem padol ako jablko zo stromu. Prudko narazil o tvrdú zem. Moje problémy boli zrazu  nulové oproti každému z nich. Bol som sebec. Absolútny sebec.
Nešlo sa schovať. Nešlo sa vyhovárať. Obete boli. A nebol to jeden vojak. Dvaja vojaci. Bolo ich mnoho. A ja som tam skrytý za obrnené vozidlá oväzoval krvácajúce rany. Vyberal som guľky z mäsa. Pichal som im morfium a utešoval ich. Každý z tých horúcich dotykov a výrazov, zasiahol do mňa tak hlboko, že som chcel zabudnúť na svoje emócie. Že vôbec som človekom a dokážem to sledovať. Bol som blázon. Naproste naivný blázonko. Všade bol hluk a červená. Len týmito dvoma slovami popíšem vojnu. Nič viac v nej nie je. Hluk a červená. Nič nie je tiché. Len spleť zvukov zaliata krvou. Umrite potichu, ale vo vašom vnútri bude ohňostroj a plač. Umrite nahlas a neprekričíte ostatných.
V rukách mi umrelo päť vojakov. Ostatných som ošetril a poslal ďalej. O pár týždňov sa vrátili. Na perách mali úsmev a bolo im zrazu všetko jedno. O pár týždňov som sa totiž vracal s nimi. Stále tam a späť. Ako šialený na motúziku. Zrazu som vedel ako sa cítia bábky v divadle. Takto som sa mal cítiť na doskách i ja. Hrať niečo čo nie som. Hrať to, čo život nenapísal vlastnou rukou. Nedokázal som viac zahrať žiadnu hru. Úplne žiadnu. Bol som natoľko vyschnutý a tuhý, že som nedokázal dať najavo žiadnu emóciu. Nemal som na čo. Herectvo bolo zbytočný ľudský rozmar oproti umieraniu v bitke, vo vojnách. Sám som sa začal cítiť zbytočne.
Pre vysvetlenie. Ak človek drží v rukách mŕtveho vojaka, ktorého srdce posledný krát buchlo. Ktorého posledný výdych bol takto zúfalý a plný všetkých pocitov, aký význam má, hrať a skúšať zahrať tieto pocity? Nikdy nebudem mať na reálny pocit. Nikdy nebudem cítiť to čo ten chlap ležiaci na zemi. Až raz budem umierať, budem vedieť zahrať umierajúceho. Zatiaľ viem zahrať len sebeckého skurvysyna, ktorému umreli všetky myšlienky.
Takýmto spôsobom som žil rok. Jeden dlhý prekliaty rok. Naťahovaný ako guma. Z miesta na miesto nestíhal som si uvedomovať čo sa dialo. Zasekol som sa. Mal som taký šok, že keď som raz prišiel z Iraku domov, sadol som si na gauč a ostal som tak sedieť dvanásť hodín bez pohnutia. Inokedy ma strhol taký výron, že som reval na celý dom. B.J. zakročila.
B.J. s kontaktmi, s mocou, ma vytiahla z toho červeného pekla. Povedala dosť. A skutočne dosť bolo. Opäť sa ukázalo, že peniaze vládnu svetu. Peniaze vládnu i vedomostiam.
Vďaka Brittany som bol slobodný. Povolávajúci príkaz bol zrušený. Všetci mi dali pokoj a namiesto mňa zrejme zažíval a možno i zažíva ešte toto peklo niekto iný. A možno keby ma Brit odtiaľ nevytiahla bol by som už mŕtvy. Moja psychika bola však mierne vychýlená. Pracoval som ďalej pre ňu. Robil jej akéhosi osobného sluhu, za čo som dostával nie práve málo peňazí. Spával som s ňou, obšťastňoval ju. No jej pozvánku na nasťahovanie sa k nej na trvalo som odmietol. Môj dvojizbový byt bol môj azyl. Tam som mohol byť kýmkoľvek a nikto o tom nevedel. Nikto by ma nesúdil a nepoukazoval na mňa. Pracoval som pre Brittney až do nedávna. Pokiaľ neprišiel Vivvyen. Tvrdila, že niekto iný je v mojom živote. Že sa to stalo rýchlo a že mlčím. Dala mi košom. Poslala ma do hája.

            „Teraz je zo mňa necitlivá, sebecká kurva. Viem, že si za to môžem sám. Po tom všetkom som totiž túžil.“

1 komentár:

  1. panenka skakava tak toto by som necakala fakt nie. cakala som hocico ale toto nie. chudak Leslie :( chudacik... a Adrien sa tiez nezda byt spokojny sam so sebou...
    moc pekny diel.
    -Ann-

    OdpovedaťOdstrániť