štvrtok 5. mája 2011

32 sekúnd (Plán spontánnej samovraždy III. - XXXII.)

             Mal som dvanásť, keď moje nezhody s okolím začali. Navštevoval som obyčajnú školu s umeleckým zameraním. Už od malička som dával svoje pocity na javo pomocou umenia. Býval som tiché dieťa. Tiché, tajomné a záhadné. Už len môj výzor, priťahoval a zároveň odpudzoval ľudí. V tom vyššie spomenutom veku, som prvý krat zabil. Hovorte tomu sebaobrana. Hovorte tomu náhoda, nazývajte si to ako chcete...
            Jediné čo viem ja je, že som zabil v dvanástich človeka...
            Lekár mi povedal, že som utrpel šok... šok, ktorý ma rozbil. Zničil moje vedomie. Odvtedy som maľoval len temné obrazy. Nočný Londýn plný mŕtvol a páchnucích vôd. Moje ja, plakalo. Moje telo sa vyronilo z dieťaťa ako slza. Vypadol som von a odhodil svoju detskú schránku.
            Chlapovi, ktorý prišiel zabiť moju matku, som spravil tridsať dva, bodných rán. Tridsať dva, znamená smrť, ktorá ma vždy dobehne. Je to číslo, ktoré stojí v pitevnej správe. Je to číslo, ktorá nájdete v mojich záznamov. ...do tela bodol nôž tridsať dva krát...“
            A vždy, keď vidím toto číslo, nech je kdekoľvek, vrátim sa k počiatku samého seba. K zraniteľnému dieťaťu, ktoré by urobilo pre svoju matku čokoľvek. K človeku, ktorý zabil, aby niekoho ochránil. Možno práve preto, sa mi už ruky druhý krát netriasli. Možno skrz obväzy, skrytý za červený kríž som sa snažil, aby krv, ktorú som prelial v minulosti vtiekla späť do žíl.
Nemalo to zmysel. Moje ruky len brali...
            Ako nevinne, dokáže vyzerať vojak?

             „Vie vôbec niekto čo za cvoka si?“ chlapec sa stiahne viac do kúta. Modré oči pohliadnu pred seba nemo a s istou chladnosťou. Psychiater sa uškrnie a napraví si okrúhly rám so sklami na nose. „Mňa sa nemusíš bať chlapče... malých blázonkov mám najradšej.“ Postrapatí mu plavé, takmer biele vlásky. Jemné ako anjelské páperie. Tak nevinný výzor dvanásť ročného vraha.
           
            „Mama? Prečo mi ten doktor hovorí také strašné veci?“
            „Synček...“ matkyne oči privreté, a predsa plné lásky. Jeiná osoba na svete, ktorá by ho neodsúdila za nič. To dokáže len matka. „...chce ti pomôcť. Prosím, daj mu šancu.“
            „Hovorí mi strašné veci...“
            „Vydrž to synček.“ Vtedy nedokázalo ani silné objatie jeho matky napraviť zlomeniny a výkyvy v jeho neobvyklom chovaní.
Ako sa dá vydržať otázka za otázkou chrakteru, ktorý on nechápe, a nerozumie mu? Ako sa dá spoznať niečo, čo v živote nepočul a nevidel? Doktor bol pre všetkých milý, vzdelaný muž, ktorý mu chcel pomôcť. Pre neho však jedna veľká obluda, ktorá nechápala jeho myseľ, jeho srdce ani dôvod prečo toho muža zabil. Doktor bol obyčajný hnusný človek s maskou na tvári. A nikto to nevidel, len malý chlapec ktorý odmietal s ním hovoriť.
            „Mami! Ja už nechcem prosím!“ slzy tiekli po bledej tvári, ktorú sa ani nepokúšal schovať. Vraj je príliš nebezpečný. Malé dvanásť ročné dieťa ktoré zabilo tridsať päť ročného chlapa, ktorý chcel znásilniť jeho matku. Zabiť ju, ukradnúť mu ju. Jeho matku. Na svete nikdy nemali nikoho len seba navzájom. Ten chlap bol tŕňom. Bol klincom ktorý si zabila jeho matka do nohy. On ho len vytiahol a obom im uľavil.
            „Ten doktor je milý nie?“ usmiala sa mu do modrých očí.
            „Nie. Nie je.“
Opäť vytrhnutý z jej náručia skončil v malej miestnosti s bielym polstrovaním. Sedel v rohu a snažil sa s tou bielou všade navôkol splynúť. Oprel si hlavu o bok steny a hľadel na dvere, ktoré sa každou sekundou mali otvoriť. Opäť ten chlap, a opäť jeho hnusné slová. On vie čo chce. Vyprovokovať ho, aby na neho zaútočil. To sa ale nestane!
            „Chlapče, mal by si si uvedomiť, že ak nebudeš robiť čo ti poviem, domov nepôjdeš.“ Hrubé sklá zväčšovali mužové oči tak dokonale, že videl čerivené cievky ako nitky spájajúce dúhovku s ostatkom tela. Jemnučké, červené... a ak sa hovorí, že oči sú oknom do duše, tak to žltkasté bielko a červené cievky, rozhodne mali o čom hovoriť.
            „Nenávidím Vás.“ Chlapec nenávistne vrhol pohľad do chladných očí. Bez ostychu sa postavil a podišiel k mužovi, „proste Vás nenávidím...“
            „Vlastenec... všetci Angličania sú takí nenávistní k cudzincom!“ skonštatoval doktor ktorý pôvodne pochádzal z USA. Vždy sa našla nejaká výhovorka, prečo nebyť nenávidený preto, prečo človek je.
            „Hnusný bastard! Vyhrážaš sa mojej matke!“ chlapec okamžite skočil na doktora, ktorý sa zľakol a chcel ho odstrčiť od seba. Začal kričať, pokiaľ sa dovnútra nevrútili ošetrovatelia. Obaja ho schytili za ruky a pritisli k stene. Jeden z doktorom vpichol sedatíva do ramena a nechali ho skĺznuť na zem. Doktor masírujúc si zápästie a krívajúc, ako ho chlapec nakopol podišiel s úškrnom k nemu, „bastard malý zavšivený... však ešte uvidíš...“

            „nenávidím ich.“ Povie sediac na zemi s hlavou zaklonenou. Všetkých týchto ľudí nenávidí. Tvrdia, že je blázon. Tvrdia, že je nezvládateľný, a musí sa liečiť. Tvrdia toľko vecí. A ani jedna z nich nemôže byť pravdou. „Nemôžeš tak rozprávať Evan.“ Pohladí svojho syna vo vlasoch.
            „Chováš sa ku mne rovnako!“ odvráti sa jej chrbtom, „nechala si ma tu. Ubližujú mi a ty si ma tu nechala.“
            „Evan! To nebolo moje rozhodnutie. Keby som mohla, mala tú možnosť... okamžite by som ťa vzala preč. Preč odtiaľto. Z Anglicka, z tejto planéty keby sa dalo...“ chlapec sa otočí späť a pohliadne do matkyných šedých očí. Preč z tejto planéty? A keby to bolo možné, šla by s ním na inú planétu? „raz, raz spolu odídeme... na inú planétu mama. Sľubujem.“ Následne to bolo zrejme posledný krát čo sa jeho matka usmiala tak úprimne a radostne. S nádejom. Jednoduchou, ktorá ich zachráni od krutosti ľudí. Tak ako každého človeka.
~*~
            Chlap s hrdzavými vlasmi si vyhodí nohy na stôl a začne sa špárať medzi zubami prstami. Druhý stojí pri veľkých dvojkrídlových dverách a zahliada ako vrah. Pri okne stojí tretí a netají sa s tým, že vie používať zbraň ktorú drží. Stále ju totiž nabíja a vyťahuje náboje.  Veľká posteľ je tak obkolesená troma drsnými chlapmi, ktorým vôbec nevadí, že sa nachádzajú v starom kráľovskom paláci. Akoby boli v stodole. Nohy v kanadách na stolíku starom tristo rokov. A ten ich pach ktorý šíria. Všade krásne veci. Brokátom potiahnuté stoličky. Zamatové ťažké závesy ktoré neprepustia svetlo keď nemajú. Veľká posteľ z čerešňového dreva. Páperové paplóny a vankúše. A tie obrazy na stenách. Úžasná izba. Tu musla prinajmenšom spávať snáď princezná! Kyle uprostred toho všetkého sediac práve na tej veľkej posteli. Už asi dva týždne zmierený s tým, že ostal na pospas všetkých. Veľký šéf, ako ho volá, sa dohaduje neustále vo vedľajšej miestnosti  o ich veľkom pláne a myslí si, že je bohvie ako úžasný, keď cez tú stenu počuje i ako smrká. Každučké slovíčko.
            „Zrejme sa dohadujú o tvojej poprave.“ Kyle stočí pohľad na chlapa ktorý nabije svoju zbraň a cez hľadáčik si na neho posvieti zameriavaním. Kyle sklopí pohľad dole kde zbadá červenú guličku vo svojom rozkroku. Niežeby mu bolo do smiechu, ale prečo na celom svete musia existovať len samí úchyli? Žiadny seriózny vrah s kúskom slušnosti a dôvtipu? Len takéto potetované haraburdy.
            „Tipujem obesenie. Staré dobré spôsoby.“ Vypľuje čosi na zem chlap, ktorý sa doteraz špáral v zuboch.
            „Streľba do hlavy.“ Povie znova chlap pri okne. Až sa nakoniec ozve tretí pri dverách, ktorý z nich vyzeral najrozumnejšie.
            „Prestaňte bláboliť!“ ohriakne ich a obaja sa zachichocú.
            „Keď sme však pri tom, človek si môže troška aj užiť nie?“ zhodí nohy zo stola a postaví sa. Odhodí špártako zo zubov a rozopne si nohavice. „Je to škvŕňa. V živote to len pumpovalo.“ Druhý chlap pri okne sa zasmeje. Posteľ nešťastne vrzne pod váhou chlapa s krivími zubami. Kyle cúvne. V mysli len toľko, ako sa ubrániť pred troma svalnatými mozgami. Keby namiesto čumenia po zadkoch vojakov, dával väčší pozor na prípravné kurzy v obrane na blízko, nemal by teraz také problémy. Byť v odboji predsa nebolo až tak na škodu. Len on bol na tú škodu.
            „Na mačiatko troška mlieka....“
            „Že ti to nie je odporné Ed. Je to chlap.“
            „Uvidíme či je to chlap. Čo máš v nohaviciach hm?“
            „Ed! Prestaň sa chovať ako kokot a sadni si na miesto!“ zahriekne ho chla od dverí drsne. Zdá sa, že majú obaja pred dverovým chlapíkom rešpekt. Ed síce nechtiac, ale odtiahne sa od Kyla. Zapne si nohavice a sadne si späť na svoje miesto. Opäť vyhodí nohy hore uškŕňajúc sa na Kyla.
            „Pozri, ak pre teba vodca odboja príde, možno to prežiješ.“ Ak malo byť v tých slovách upokojenie tak na Kyla rozhodne nezaberalo. S povzdychom  sa oprel o rám postele. Evan nepríde. Vie to. Čo znamená on proti ostatku ľudí, sveta? Nič. Nepríde pre neho.
            „Si tu už dva týždne a ten chlap na teba serie. Nespoliehal by som sa na to.“
            „Drž hubu Ed!“ okríkne ho chlap od dverí, ktoré sa v tom okamihu otvoria. Dovnútra vojde muž s hnedými prešedivenými vlasmi a žltkastými očami. Kyle hneď spozná problémy s pečeňou. Buď sa prepíja alebo je kari každý deň. Vedľa neho dvaja ďalší vojaci. Akoby ich tu už nebolo dosť.
            „Spoznávaš ma? Kyle?“
            „Nie.“ Odvetí sucho a nezainteresovane.
            „Som Roger Butson.“
            „...ten panák z USA?“
            „Som prezident USA!“
            „Panák.“ Trvajúc na svojom založí ruky na hrudi.
            „Tak či tak, nebudem sa rozčuľovať na odpade ako si ty chlapče. Dáš nám všetky informácie o odboji ktoré poznáš a možno ťa pustíme.“
            „Ste zrazu nejakí dobrosrdeční všetci.“
            „Vodca nemá zlé srdce Kyle. Je to dobrý človek ako vieš. Si na nesprávnej strane. Odboj je ako rakovina. Vyrežeš ju, ale ona sa vráti. Zhubná nezničiteľná rakovina. Musíme odstrániť každučkého človiečika z odboja. Všetkých ktorí tak už len zmýšľajú.“
            „Celý svet?“ opýta sa zvedavo Kyle. Chce ho naštvať. Toho panáka zo Spojených štátov. Tú bábku. Starého senilného deda.
            „Zničiť vodcu znamená vo veľa prípadoch pád.“
            „Myslíte ako Hitlera a jeho tretiu ríšu?“
            „Prirovnávať vodcu odboju k Hitlerovi je prehnané, ale pekne si to povedal. To použijem pri svojej reči.“ Kyle sa zamračí a zovrie v ruke povlečenie postele. Nikdy v živote neprirovanal Evana k tomu neľudskému hovädu. Nikdy by človek ako je Evan nedokázal... pred očami sa mu zjaví jedna jediná postava. Tak nevinný a neobyčajný vzhľad i korene. Tento jeden zlomený človek s vôľou celého sveta.
            „Nedostanete ho. Ak si myslíže, že slúžim ako dobrá návnada tak ste sa splietli. Naposledy sme sa pohádali.“
            „Kyle. Ty zjavne nevieš o hĺbke celého spiknutia a plánu v ktorom figuruješ už niekoľko mesiacov.“
Zaiste sa ho snažia len podráždiť. Pokus o vyprovokovanie. I tak im nemá čo povedať. Nevie vôbec nič. Snažil sa nič nevedieť, nič nepamätať, pretože je tak slabým článkom, že by pokojne prezradil i to čo v podstate nikto nevie. niečo by si už vymyslel. Príliš slabý článok, za čo sa hanbí.
            „Príde si pre teba... príde a padne nám rovno do pasce.“
            „Evan? To tak...“ odvrkne Kyle. „postavte proti nemu i armádu. Zvládne všetko.“
            „Myslím, že to nebude potreba.“ Zasmeje sa prezident spojených štátov a rozíde sa preč z izby. Dvere sa zatvoria. Ani keď budú do neho liať horúce železo nepovie im o Evanovi nič. To určite... som slaboch. Niekto sa ma dotkne a zrazu vymenujem i všetky súhvezdia. Panický strach z bolesti.

            „Nadporučík, to nemyslíte vážne. Vy sa opíjate.“ Vo dverách rozpadnutej budovy sa objaví Kowalski s rukami založenými v bok. Evan otočí na neho naštvane hlavu a zovrie hrdlo fľaš „to je voda seržant.“
            „Oh. Tak to sa hlboko ospravedlňujem, za moje čuchové bunky, ktoré čuchajú že ste ožratý ako Ruská rozvietka.“
            „Žeby ten pach šiel od Vás?“
Obaja sa začnú prepaľovať pohľadmi. Nevraživosť keby bola viditeľná a hmatateľná tak všade lietajú dvojfarebné blesky okolo nich. Vo dverách sa objaví  za seržantom Emett. Vykukne spoza neho a usmeje sa na Evana „niečo pre Vás mám.“ Prejde okolo Kowalskeho až k Evanovi s malou škatuľkou v ruke.
            „Čo to je?“ opýta sa Kowalski, „to je počítač.“ Odvedí Emett a viac sa nestará o starú vykopávku čoby starého Ruského seržanta. Otvorí malú škatuľku a ukáže Evanovi svoju prácu. „urobil som 3D animáciu Vášho plánu. Tie červené guličky sú rozmiestnené nálože v paláci a toto...“ prstom ťukne na dotykový display. Animácia sa začne a všetky body vybuchnú naraz. „vidíte? Ten Váš priateľ je génius vedieť kde presne všetko rozostaviť aby budova nespadla kompletne.“
Evan položí fľašu držiac ju za hrdlo na malý betónový kváder. „Jasné že je!“
            „Nadporučíci z Červeného kríža sa chvályhodne vyznali vo veciach v ktorých by nemali. Hlavne nadporučík Lyndswer a jeho drzosť vraziť Generálovi do stanu a povedať, že jeho stratégia stojí za hovno.“
            „Vyhrali sme.“ Postaví sa Evan a ukáže na neho prstom ruky, v ktorej drží fľašu. Jemne sa zakolíše.
            „Si ožratý žiarovka!“
            „No a?!“ uhne rukou v čas, keď sa Kowalski zaženie po fľaši s vodkou. „nevieš ako piť Ruský alkohol.“
            „Som Švéd, budem piť i bujačinu!“ odvetí mu tvrdo.
            „Si psychopat ožrať sa deň pred akciou!“
            „Nie je to deň pred akciou! Pôjdeme hneď!“ vezme prenosný počítač z Emettových rúk a rozíde sa nabrúsene preč. Emett zalomí rukami a otočíš a bezmocne na Kowalskeho. Ktorý tam len stojí a mračí sa až sa mu tmavé obočie spojí do jedného riadka a na to zvolá hromovým hlasom. „Nadporučík! Stále ste vo vojeneskej službe a ja som Váš seržant!“
            „Hovno!“ zavelí Evan „ide sa za mnou.“ Emett sa za ním rozbehne
            „Ale no tak... vydržte, bude to už zajtra. Nemôžete tam vtrhnúť opitý.“
            „Keď som opitý, tak som nesmrteľný!“ rozosmeje sa Evan na celú rozpadnutú budovu. Kowalski si povzdychne. Najradšej by ho postrelil aby videl, aký je nesmrteľný. Ale zajtra ho budú celkom i potrebovať. Ožratú opicu. To bude delegácia. Ešte nech má okno. Musí ho prinútiť nech sa vyspí z toho.
            „Vraj vojak... ty tak môžeš viesť kobyli na lúku.“ Zahundre Kowalski.

            Tma ktorá padla na Londýn, sa vznášala ako tajomný opar, ktorý niekto pričaroval. Bola neobyčajne chladná, surová, a temnejšia. Násobil ju pocit možnej smrti, ktorá číhala kdekoľvek. Najhľadanejší človek na svete sa ukrýval tak blízko ľudí, ktorí ho chceli polapiť až to bolo ironické s príchuťou trpkého sarkazmu a cynickosti. Niežeby sa Evan túžil postaviť niekde na vežu a hlásať akí sú všetci stupídni. Dokonca ani nechcel urážať ostrov Cyprus, kde sa nachádzal vodca sveta. Zabudol jeho meno. pochoval ho vnútri s ostatnými menami, ktoré človek nemôž zabudnúť. Dal im prezývky pre vlastnú bezpečnosť. Ostávalo presne trinásť hodín do započatia plánu. Uprostred dňa, keď bude slnko na oblohe, ukryté oblakmi v sychravom Londýne, započne legendárny plán samovraždy. Niežeby o ňu prosil. Človek občas na výber nemá a urobí hocičo len aby niečo skončilo. Zo zúfalstva, z pocitu seba-zachovania. Z popudu. Z bláznovstva ktoré sa ho chopilo.     
            Emett potichu sedel v kúte a vylepšoval svoj program ktorý bude nevyhnutné zajtra použiť na monitorovanie pohybu v budove. Bude ich kryť, i keď si je vedomí toho, že nezvládne úplne všetko. Dostať sa cez špičkové programy, ktoré budú chrániť budovu a prezidenta USA, ktorému sa zjavne na novom svete nepáči.
            „Hej...“ podíde k nemu Evan a drepne si pri ňom. „Niečo pre teba mám.“ Emett si napraví dioptrické okuliare a pohliadne na malý mikročip, ktorý Evan jemne zviera medzi palcom a ukazovákom. „chovaj sa k nim dobre.“ Vloží mu ho do dlane a odíde. Emett ho chvíľu pozoruje, ako sa jeho silueta stratí v tme a vloží mikročip do čítačky. Chvíľu trvá než sa zobrazia informácie. Prstom prejde po dotykovej obrazovke aby si prezrel všetky súbory. S úžasom otvorí ústa. Každý z tých súborov znamená inštalačný program. Program, ktorý by zohnal len pomocou pirátstva. Program, ktorý sa nachádza len vo vládnych a vojenských zariadeniach.
„To ma podrž.“ Okamžite začal rozbaľovať malé zázraky a inštalovať ich.

            „Ak toho chlapca vystopujú, môžeme ísť pásť kozy do Nepálu.“ Sadne si na schody Evan vedľa Kowalského.           
            „Ty pôjdeš pásať kozy ja umriem so cťou.“
            „To určite. Prestrelia ti hlavu a hodia ťa do Temže.“
            „Umriem v boji zatiaľ čo ty budeš pásť kozy.“
            „Môžeš prestať zneužívať moje frázy?“
            „Nie.“
Horší než Kyle. Horší než ktokoľvek kto by bol schopný byť horší než je Kowalski. Dokonca i keď im chýba jeden človek, budú si musieť poradiť oni dvaja. Nemajú šancu rozniesť toľko výbušnín za tak krátky čas. Len jeden jediný človek by im skrátil prácu o niekoľko minút. Čas je tak dôležitý v každej aktivite, až začína byť strašidelný.
            „A čo kufríkoví mužíkovia?“ opýta sa Evan sám seba. Kowalski na neho pohliadne s cigaretou v ruke „čo sú zač?“
            „Mužíkovia, ktorí ma prenasledujú. Londýnsky bezcenný odboj.“
            „Žeby už nebol tak bezcenný?“ vydýchne dym k oblohe ktorá je stále pod oblakom. V diaľke počuť húkať sanitku.
            „Sú schopný pre mňa umrieť tak prečo to nevyužiť?“
           „Reč chladnokrvného diktátora. Teraz mi pripomínaš nejakého moslimského filozofa, ktorý by nás pobil keby ich nepobil chlapík z Cyprusu s dredmi na hlave.“
            „Už má ježka.“ Usmeje sa Evan. Tak predsa sa budú dať nejako využiť. Všetko je lepšie než sa nechať zabiť. A keďže ich už pár zabil, môžu umrieť i ostatní nie? Možno troška psychopatická myšlienka, ale i pre Ježiša, ktorý už bol mŕtvy ďalej ľudia umierali. Umierajú furt, tak nech umrú i pre dobrú vec.
            „A ako sa s nimi chceš skontaktovať?“
            „Neviem, asi vyhodím svetlicu alebo čo.“
            „Pretiahneš náš plán?“
            „Nie, pretože náš plán sa dá uskutočniť len zajtra o štvrť na tri.“

            Jedna z veží Londýnu ukazovala čas štvrť na tri ráno. Hneď tá veža o pár metrov ďalšej ukazovala čas za desať pol tretej. Bolo nevyhnuté poznať presný čas v túto dobu, keď každej Londýnskej veži bolo ukradnuté koľko hodín ukazuje. Hneď ďalšia veža ukazovala totiž za päť pol tretej. A tak by si jeden človek mohol myslieť, že uzavreli buď tipovaciu stávku, ktorej veži koľko ľudí naletí, alebo stávkujú sami o sebe, aby si ich ľudia viac všímali. Nebolo zvykom sa už dívať na veže a zisťovať koľko je hodín. Evan sa na ne však stále díval, a nezáležalo či by ukazovali polnoc v roku tristo. Boli to veže Londýna jeho symbol, ktorý sa vnáral do čoraz hustejšieho oblaku dymu.  Hmla klesala a stúpala ako jojo hore a dole podľa prílivu na pobrežie ostrova. Tento krát sa Londýn topil v hmle od rieky. Nízky tlak sa plazil po zemi a ukrýval korene každého domu, každej budovy.
Zaryl ruky hlbšie do vreciek od čierneho kabátu. Na hlave klobúk ktorý ukrýval jeho plavé vlasy. Ani po toľkých rokoch čo je hľadaný, ho nikdy nenapadlo si zmeniť výzor, čo i len farbu vlasov. Bol tým kým bol. A nemusel byť niekým iným aby sa schoval. Jedna z veží odpila presný čas pol tretej. Evan pohliadol automaticky na svoje hodinky. Z hmly vystúpili dve postavy. Obe zastali tesne pri ňom.
         „Konečne sa stretávame.“ Riekla žena zahalená v dlhom kabáte s kapucou, ktorá jej ukrývala tvár. Druhý bol muž a ruky mal tiež hlboko vo vreckách.
            „Nečakaná zmena po tom, čo ste nám odpravil ľudí na druhý svet. Čoho si vlastne vážite pán svetového odboja?“
           „takých vecí je celý zoznam.“ Odpovie Evan „ja vám to poviem na rovinu. Vaši ľudia budú obetní baránkovia. Ak chcete spolupracovať, spolupracujte. Chceli ste to.“
Ticho ktoré sa medzi nimi rozprestrelo začínalo nadobúdať podobu  nevraživosti.
         „Vedela som to... vedela.“ Ženin tón hlasu bol zrazu rozčúlený a panovačný. Strhla si kapucu z hlavy. „čo sa ti pre boha stalo? Je to všetko pravda čo sa hovorí?!“
Evan ostal zaskočene hľadieť na tmavovlasú ženu s hnedým pohľadom. „...čo ja? Ty... myslel som, že is mŕtva. Kyle tvrdil...“
            „Kyle je idiot.“
            „zhodneme sa.“
            „Evan!“ Leela ktorá vyzerala na svoj stav nezvestnej a bujarých smrtí v Kylovej predstavivosti príliš zdravo si povzdychla a okamžite Evana objala. Muž vedľa nej len ticho stál a striehol na okolie ako jastrab na svoju obeť.
            „Čo sa to stalo Evan?
            „Ty... ty si vodkyňa Londýnského odboja?“ opýtal sa neurčito Evan.
            „Nie.“ Zaženie jeho slová rukou „ale chcela som sa s tebou stretnúť. Trvala som na tom. Tak som tu.“
            „Pretože ma poznáš. Mysleli, že ma obmäkčíš.“
            „A obmäkčím?“ nahne sa k nemu s úsmevom Leela. „Nie.“ Odvetí jej bez váhania Evan. „ale môžeš sa pridať.“
            „Takže ja budem obetným baránkom?“
            „Chceš?“
            „nie.“
            „tak čo potom?“
            „neviem.“
Opäť ticho, ktoré sa okolo nich rozlialo.
            „Ale istú prácu by som pre teba mal. Len mám pár podmienok.“
            „Počúvam.“
           „Budeš pracovať so mnou. Ale vzdáš sa Londýnskeho odboja. Nepodáš žiadnu informáciu, nebudeš sa s nimi stýkať.“
            „Ty nám neveríš?“
            „Nie.“ 
Muž ktorý doteraz stál ticho sa zamračil, „a prečo by sme mali my veriť Vám?“
            „Ken. Ak je niekto komu sa dá veriť...“ položí ruku na Evanove rameno.
            „Mám Kowalskehol“ riekne Evan od veci.
            „To sa chváliš?“
            „Nie, skúšam ťa odradiť na poslednú chvíľu.“
            „Dobre, pridám sa k vám.“ Rozhodne Leela bez váhania. „Je dôležité spolupracovať.“ Ak má s niekým pracovať tak s Evanom. I so starým Rusom ako ho volali. Bude pracovať s kýmkoľvek s kým pracuje Evan. Pretože ak je niekto epicentrom a dokáže najviac, je to práve on. A nezáleží kto pri tom umrie ak bude výsledok výborný. Nič lepšie sa prihodiť nemôže. Vo vojne bývajú velitelia nenahraditeľní. Často ich vystrieda niekto iný, alebo vôbec nikto. Vojaci zachovajú svoj prístup. Pôsobenie veliteľa sa vytratí. Zrazu ho netreba. No niektoré velitelia sú ako med do spáleného hrdla. Utíšia a rozhodnú. Dodajú silu. Pretože oni môžu. Ale o koho sa oprie veliteľ, až sa niečo pokazí, to sa neodváži opýtať ani veliteľ sám seba. Vina padá na jeho ramená.

1 komentár:

  1. ANO! KONECNE! je to uzasne. uplne cele. chudak Kyle uz som myslela, ze bude najhorsie. este ze aj ti zli vedia byt dobri niekedy :DDD
    som zvedava na to az ho Evan najde co bude!

    -Ann-

    OdpovedaťOdstrániť