utorok 12. apríla 2011

Nobody can love Me like you do (Chuť- VI.)


Šiesta časť!     
     
              Skutočne, i keď sa obával, že až sa ráno prebudí, bude celý chorľavý a zasoplený ako Vivyen, nebolo to tak. Ani náznak ničoho. A to sú spolu už tri dni. Zrejme jeho imunita je silnejšia než si myslel. Možno, za to môže i tá vakcína proti chrípke. Vtedy v tom chrípkovom období so Samym sa akoby zbláznili a dokázali čakať štyri a pol hodiny kým ich zaočkujú. Doteraz sa na tom smejú. Možno by ich paranoja nebola nikomu smiešna, ale ostalo to v ich súkromnom svete, kde sú niektoré veci tak smiešne i keď vlastne si sami povedia, že by im také smiešne byť nemali.
S povzdychom a úplne nevoľnícky zdvihne slúchadko od pevnej linky. Nechce aby to vrčanie a hulákanie zobudilo Vivyena.
            "hallo?" ozve sa nezúčastnene
"si to ty Adrien?"
"Adrien je nezúčastnený..."
"Odkáž sám sebe, že ti natrhnem prdel až ťa budem mať na dosah!"          „No?“ Také vyhrážky. To s kým si myslí, že sa rozpráva. Fakt sa mu nechce hádať takto z rána, ale až on bude mať Leslieho na dosah, tak ho povesí za gule do prievanu niekde na Sibíri!
Jeho sa to predsa netýka nie? Nie je to jeho telefón. Len keby vedel, že na display si zobrazujú čísla kto volá. Lenže toto číslo i tak bolo neznáme. Jedine ak by si Leslie nahodil do pevnej linky vlastné číslo na mobil, čo netuší prečo by robil.
            „Príď pre mňa.“ Ozval sa akýsi zvláštne unavený hlas. Adrien chvíľu mlčal a otvoril ústa na prázdno, „si tam?“
            „...nemôžeš si vziať taxi?“
            „Nemám žiadne peniaze.“
            „Tak... ho zaplatím až príde tu.“
            „Proste pre mňa príď máš auto, čo ti to urobí?“
            „Nechcem nechávať Vivyena...“
            „Prestaň sa na neho stále vyhovárať!“ ozve sa už naštvane z druhej strany.
A prečo by nemohol vlastne? Je to obyčajný pokrytec, ktorého baví aby mohol ľudí klamať, a zvádzať a potom sa im vysmeje. On rozhodne takéto metódy znášať nebude. A rozhodne nebude pomáhať človeku, ktorý sa to nesnaží ani potlačiť. Nepovie pravdu, neprizná sa, neospravedlní sa. Je mu všetko voľné. Dobre, možno má s tým vážne problémy, ale čo on s tým ako má robiť? Nie je žiadny doktor, ani poradca. Je len obyčajný novinár. Nikdy nebol ničím. Tak je tým čím je, a nechce byť niečím čo Leslie potrebuje.
            „...príď pre mňa. Som v hoteli dám ti adresu a...“
            „Sklapni!“ zovrie pevnejšie slúchadlo od telefónu a vydýchne si. „...pozri, proste si vezmi ten taxi a príď domov. Ja ho zaplatím. Nič to nie je.“ Povie už pokojne.
            „Chcem byť s tebou sám.“ V Leslieho hlase bola poznať tá zmena hlasu. Úprimnosť. Tak by to mohol definovať. Zrazu bol úprimný, a povedal mu dôvod. Ten skutočný dôvod. Vlastne mu nepovedal žiadny iný dôvod. Nemá prečo sa na neho hnevať. Snáď len kvôli Vivyenovi.
            „Keby som, včera neostal u vás, nechal by si ho samotného?“
            „Adrien proste...“
            „Odpovedz mi...“
            „Porozprávame sa sem.“
            „Odpovedz mi hneď! Inak za tebou neprídem.“
            „Nie. Spokojný? Neodišiel by som.“
Takže využíva, že je tu. Veľmi dobrá informácia. Musí si ju odskúšať. Zvesí slúchadlo a pohliadne k dverám od spálne. Mal by mu to povedať, že ide po Leslieho aby nemal strach, až sa prebudí, ale len teraz zaspal a on vážne nechce aby v tých horúčkach a pote, sa musel opäť snažiť zaspať. Napíše mu odkaz. Jednoduchý a dá mu ho na stolík. Dúfa, že si to všimne. Možno si ani nevšimne, že šiel preč. Kiežby.

            Izba osemnásť, presne ako mu to povedal. Recepčný po ňom divne zazeral, keď tam vošiel. Len tak, v tričku s nápisom double D a okolo toho podivné ornamenty. Vyzeral ako priekupník s niečím čo nikto nemá rád. Napríklad letáky a drogy! Jasné je to feťák! Musel si pomyslieť. Lenže Adrien sa rozosmial a tak si pomyslel recepčný, že je to blázon a radšej oh nechal na pokoji.
Vyjde hore schodmi. Cíti ako sa mu tie džiny trhajú viac a viac. Už nikdy si nekúpi designérsky natrhané džiny. Strata času. To si urobí diery i sám. Teraz sa mu to všetko pára ešte viac. Najmä tá riskantná diera na stehne. Zase... niežeby boli brutálne napasované na ňom, ale...
Zaklope na dvere číslo osemnásť. Chcel sa rozprávať tak sa budú rozprávať trebárs v aute. Na ceste späť. Tam budú mať súkromia až až. Nikto im tam neskočí z neba ani zo zeme. Ani sa tam nikto nezjaví napríklad. Ani z iného vesmíru a ani iných dimenzií.
            „Pane bože...“ vyjde spomedzi Adrienovych pier to jediné na čo sa dokázal v tom okamihu, keď sa dvere s číslom osemnásť otvorili. „...daj si facku Adrien.“ Jeho ruka sa skutočne zdvihla a sám sebe dal facku. Nedokázal však odtrhnúť oči od toho človeka. Nemohol svoje prekvapenie, šok, pobúrenie, znechutenie schovať.
            „Poď dovnútra.“ Ustúpi z dvier Leslie.
            „Tam ma dostaneš len pod hrozbou smrti.“ Ustúpi o krk. Ten zápach, neporiadok, všetko to odporné čo sa tam mieša a vyráža to von ako toxická bomba.
            „Prosím.“
            „Nie!“ odmietne Adrien a oprie sa o stenu za sebou. Nikdy nemyslel, že to môže byť až také zlé s Lesliem. Ale lepšie raz vidieť ako sto krát počuť. A to čo vidí, je... neprekonateľne zvrátenejšie než počul.
           „Adrien, nikto tu už nie je.“ Leslie sa stratí v izbe. Cez škáru pootvorených dvier zbadá, pás svetla. Odtiahne sa od steny a pomaly dôjde do dvier. Pootvorí ich. Leslie  otvorí aj druhé okno a oprie sa oň. „poď dovnútra.“
Na toto proste nemá dostatočné slová aby to opísal. Zažil večierky, dokonca i divoké večierky ak by to tak mohol povedať, ale toto bola zrejme sodoma gomora. Všade špina. Rozliaty alkohol vpitý v koberci. fľaky, roztrhané záclony, domlátený nábytok. Zvratky na kraji kresla. Posteľ úplne rozbitá. Matrace od čohosi zašpinené perina váľajúc sa z časti na zemi.
            „V tomto si ty spal?“ Leslie mu uhne pohľadom. Stojac stále len v spodnom prádle pod oknom.
            „Pomôžeš mi?“
Adrien sa rozhliadne „S čím presne? Pretože mne sa zdá, že nemáš problém len s Vivyenom. Ty máš problém sám so sebou!“
            „Prosím Adrien, ja takýto nechcem byť.“
            „...vážne? zaujímavá informácia.“ Celý ten odporný chliev spáchalo koľko ľudí? Prečo to Leslie urobil? Povedal, že ide von, vyzeral byť spokojný. Rozčúlil ho. Tým to je? Tým že ho rozčúlil? Nepovedal predsa nič zlé, len či nechce ostať doma s Vivyenom. Aspoň jeden večer, kedy by mohli byť spolu.
            „S kým všetkým si sa vyspal?“
Len ťažký povzdych zo strany opýtaného. „...ako to všetko chceš zaplatiť keď nemáš peniaze?“
            „Izba nie je na moje meno.“
            „To mi akože teraz dokazuješ čo? Že skutočne potrebuješ pomoc? A čo takto psychológ, skúšal si?“
            „Ja potrebujem teba.“
V skutku úžasná informácia. Celé toto je tak príšerne nechutné, podlé a zvrátené. Rád by si niekam sadol, ale nebude riskovať nejakú prenosnú pohlavnú chorobu zo slín, alebo semena či čo sa to všade váľa. Niekde sa začať musí. Ale je to akoby chcel začať upratovať izbu plnú bordelu. Človek nikdy nevie kde začať. Urobí ešte viac neporiadku než na začiatku. Ak to teda s Lesliem je vôbec možné.
            „Musím odtiaľto preč.“
            „Počkaj prosím ešte... Adrien...“ nehrozí aby tu ostával. V tomto prasačinci, nechutnom smradľavom... pokrúti hlavou a vyberie sa na odchod. Toto sa mu zdá. Sníva, teraz sa prebudí vedľa Vivyena a všetko bude v poriadku, až ne jeho zápal pľúc. Nemôže uveriť, že kvôli tomuto ho nechal samotného doma. Prečo musí byť tak hlúpy? Plný predstav a snov, ktoré mu i tak nejaký pán chytrý nakoniec ukradne alebo zničí?
            „Ešte chvíľu. Prosím.“ Ucíti Lesliho ruku na svojom zápästí, ktorá ho zviera. „...na tom predsa nezáleží nie? Kde sme...“
            „Ja tu neostanem už ani minútu!“ lenže stisk Leslieho ruky ho zastaví. Zovretie spevnie. Aká nostalgia. Opäť ho tá ruka zviera. Lenže tento krát, sa ho nechce dotýkať. Ani troška. Pohladiť horúcu kožu, privoňať k nemu. Je odporný. Napáchnutý všetkými štetkami a bohvie kým ešte. „pusť ma Leslie lebo...!“
            „Áno?“ pritiahne si ho k sebe.
            „Budem zvracať...“ odvráti od neho hlavu. Nevníma už ani stisk, ani celú nevhodnú existenciu tejto izby, ktorá sa vyskytla v ten najhorší čas. Napne svaly a podarí sa mu vykrútiť z Leslieho zovretia. I keby chcel a snažil sa trafiť na záchod, bude to to najnevhodnejšie miesto kde by sa chcel nachádzať. Zaprie sa rukou o stenu a úbohý obsah jeho raňajok sa vyleje z úst na koberec už i tak dosť zničený.
            „Poď prosím...“ ešteže sa nezašpinil. Ani nevie do čoho sa má utrieť. Všetko je tak špinavé. Z vrecka vytiahne jednu pohúžvanú hygienickú vreckovku a otrie si ústa. Úplne ho z toho trasie. Nechutné, hnusné, jeho telo sa chveje. Vyjde vonku na chodbu a oprie sa chrbtom o stenu, pozdĺž ktorej skĺzne dole. Ako to Leslie môže robiť? Celá táto odporná skutočnosť, mu naháňa hrôzu. Čo je to za človeka? A k tomu si ho len tak zavolá do hotela, bez toho aby mu povedal, čo sa stalo. Aspoň ho mohol psychicky na to pripraviť. Neprekvapila by ho už ani nejaká mŕtvola skrytá pod posteľou.
            „Tak vidíš. To je všetko čo ti môžem dať. Aby si videl kto som. Nemôžem to ďalej znášať. Nevydržím to Adrien. Zbláznim sa z toho. Neviem sa ovládať, prinútiť sa. Rozkázať sám sebe.“
            „Ja...“ stále cíti pachuť zvratkov v ústach. Ten chlap to nemôže myslieť vážne! „choď sa obliecť, choď...“ ten zápach je i na chodbe. Neznesie to.  Už to dlhšie nevydrží. Musí odtiaľto zmiznúť skôr, než sa niekto príde sťažovať a uvidí to, čo uvidí. Postaví sa pomocou steny. Nohy sa mu ešte stále trasú, a jeho chudokrvné telo celé ochladlo.
            „Počkám vonku...“
Nemožné, absolútne nemožné, aby Leslie, bol ten človek, o ktorom mu rozprával Vivyen. Tento tvor, nech je kýmkoľvek, predsa nemôže byť tým starostlivým bratom. Vivyen sa to proste nesmie dozvedieť. I keď má také tušenie, že niečo tuší. A zdá sa, že ho možno i zažil v podobnej situácii. To však ale neznamená, že to musí zažívať stále.  Že to musí mať pred očami ako realitu. Leslieho realita nemusí byť realitou nikoho iného.

            Hodí na Leslieho čistý uterák a pár jeho vecí, ktoré vyhrabal zo skrine. Nechce aby vstupoval do spálne. Celý smrdí, je pošpinený, ak to tak má povedať. Fakt nechápe ako sa ho mohol vtedy dotýkať. Ako ho mohla jeho koža hriať, lákať k hriechu. Nerozumie vôbec ničomu. Falošný! Je proste strašne falošný! Falošnejší než ty Adrien! Never mu!
Zatvorí za sebou dvere od spálne. „bež sa okúpať.“ Dotýkať sa ho teda rozhodne nebude. Na to sa má ešte stále príliš rád. „nechceš ísť so mnou?“ Adrien si zovrie prstami nos aby od seba aspoň pachovo izoloval ten hnus „Padaj!“
            Nastaví dlane proti prúdu prudko padajúcej vody. Nastavil silu vody najviac ako sa dala. Keby ešte dokázala padať z väčšej výšky. Cítia ako sa mu zabodávajú jednotlivé kvapky do citlivej kože. Keby bodali, mohli by byť úžasným trestom pre tieto ruky, ktoré sa ho neustále chcú dotýkať. Ruky, ktoré ho chcú hladiť, dráždiť. Zovrie prsty do dlane až mu zbelejú hánky i cez začervenanie od horúcej vody. Všetko zo seba zmyť. Všetko zo svojho povrchu. Obmývať to donekonečna až zmyje všetky vrstvy hriechu. To by chcel. Jednoducho by si sadol pod vodu a sedel tam rok. Keby vedel, že voda očisťuje i vnútorne utopil by sa. Bez zaváhania. Nastaví tvár vode. Okamžite pocíti jej horúčavu i na ostatku nahého tela. Voda páli, až mu to začína byť nepríjemné. A jeho otrávená myseľ, zdeformovaná, ublížená, stále túži po tom dotyku. Povedať mu, že ho miluje, i keď je to šialené a zrejme to nie je ani pravda. Zovrieť mu ramená, tisnúť ho k sebe. Jeho vôňu, jeho dravosť a nevinnosť. Vziať si od neho celý ten svet, ktorý on nedokáže vytvoriť aby neprepadol. Adrien je jeho svet do ktorého sa chce utiekať. Jeho slová záujmu. Pohľad, ktorý rozpráva sám za seba i keď ústa mlčia. Čokoľvek urobí, okolo neho sa mihoce ako svetlo pre moru. A on, splašený nedokáže sa mu priblížiť i keď chce. Miluje ten život, ktorý odráža.
            „Začínam mať pocit, že ma prenasleduješ.“ Adrien sa na neho ani nepozrie. Spraví to prečo prišiel a spláchne po sebe. Nepotrebuje ho vidieť nahého aby potom o tom stále básnil. Umyje si ruky a rovnako zaneprázdnene odíde z kúpeľne. Leslie sa pre seba usmeje a omotá si uterák okolo bedier. Však on si na neho počká. Je mu jedno ako dlho bude Adrien odolávať, raz svoju púť skončí. Pohliadne na seba do veľkého stenového zrkadla. Priloží si ruku na ploché, opálené brucho, na ktorom sa rysujú pevné brušné svaly. Možno preto sa na neho nechce dívať, ešte by neodolal. Stačil mu ten pocit, ako ho objímal. Otočí sa k stene vedľa sprchy. presne na tom mieste. Tisol sa k nemu a ochutnával jeho horúcu kožu. Vie to. Adrien nezaprie svoje čisté pocity. Je ako také jazierko, občas do neho padne kamienok a zamúti vodu od nánosu bahna, ale inak je čistý a priezračný. Keď ho objal, myslel to úprimne, a on to cítil. Všetku tú dobrotu a ľútosť od Adriena. Vtedy si prišiel nádejne. Že nie v tom svinstve sám. Obklopený len parchantmi ktorí ho využívajú. Nikomu na ňom nezáleží. Nie tak skutočne, ako tomu náručiu.
            „Urob haaaam.“ Adrienova ruka krúži pred Vivyenovími ústami s lyžicou kuracej polievky ktorú má tak rád. Ostala ešte z večere tak ju len ohrial. Lenže Vivyen sa zdá byť ako mŕtvolka. „zlato musíš jesť, nebudeš mať žiadnu silu.“ Zhltne polievku z lyžice sám a naberie z misky ďalšiu. Vivyen otvorí ústa a na to sa vysmrká. Chudáčik jeho. Aspoň, že tie lieky zaberajú na bolesť pľúc. Volal doktorovi, že Vivyen má už i nádchu a kašle. Doktor im nakázal nech sa ešte za ním stavia. Že ich vezme okamžite nemusia čakať. Takže tam zajtra ráno pôjdu. Síce Vivyen protestoval, že on sa musí učiť, lenže tento argument bol tak zbytočný, že ho nemusel ani vyslovovať.
            „Vivyen, vážne možno by bolo lepšie keby si ostal v nemocnici. Tam sa o teba postarajú lepšie.“ Priloží mu na líce ruku Leslie. „mám o teba strach. Hreješ ako kapota Adrienovho auta.“
            „Hej!“ štuchne ho do boku Adrien. „také horúce zase nie je.“
            „Neuťahujte si zo mňa.“ Zakašle Vivyen a otrie si nos.  „je mi dobre. Nechcem ísť znova k doktorovi. Je to len nádcha. Kúpte mi niečo na nádchu a proti kašľu.“
Leslie sa napriami a poškrabká vo vlhkých vlasoch „Vivyen ty škodíš sám sebe.“ Prejde k linke kde postaví vodu na čaj.
            „Je to len zápal pľúc.“
            „Vraj len!“ otočí sa na neho naštvane Leslie, „čo je ešte podľa teba len? Napríklad, že len  na zápal pľúc sa umiera?“
Adrien zloží lyžicu do misky a pohliadne na Leslieho. Zdá sa mu to, alebo skutočne prejavuje niečo ako obavy? Takže takýto je Leslie, keď má strach? Strach o svojho mladšieho brata? Straší ho smrťou aby sa o seba začal starať?
            „Nechcem ostať v nemocnici.“ Šepne Vivyen a postaví sa. „nedonútite ma.“ Rozíde sa do spálne. Adrien položí misku na stôl a oprie si bradu o ruku. Takže to dokázali až takto dokopať. Čím viac chce človek dobre, tým horší je.
            „Čo je?“ rozhodí rukami Leslie. Toto nemá zmysel. Nikdy sa nikomu nezavďačí.
            „Ak sa to zhorší, budeme ho musieť do tej nemocnice dostať.“ Súhlasne prikývne Adrien.

            „Konečne zaspal.“ Vydýchne si Adrien a zvalí sa vedľa Leslieho na gauč. Obaja rozvalení pohliadnu na vypnutú televíziu kde sa matne odrážajú ich obrazy.
            „Zajtra ho do tej nemocnice proste dotiahnem i za vlasy!“ ah bože, chýba mu Samy, a všetky hry. Držanie joistiku. Začína mať abstinenčné príznaky. S povzdychom otočí hlavu na Leslieho „nemáš, fakt nejakú hru?“ Leslie mu opätuje otočenie hlavy a prejde si ho pohľadom.
            „Jednu by som poznal, dokonca je od osemnástich.“
            „Fakt?“ naraduje sa Adrien. „myslel som, že nehráš.“
            „No, táto hra ma dosť baví. Mám ju v pracovni na počítači.“ Leslie sa postaví a prejde pár krokov do pracovne, ktorú si chcel privlastniť Vivyen. Nech je tá hra akákoľvek, musí si niečo zahrať. Zahrá si i karty, alebo šachy. To je mu fuk. Len sa chce niečo zahrať. Ventilovať svoju hlavu od toho všetkého čo zažil. Leslie za ním zatvorí dvere.
            „Kvôli hluku...“ zvrtne nenápadne kľúč v zámke.
            „Potrebujem sa uvoľniť. Inak budem strašne protivný a tak...“ otočí sa na Leslieho, ktorý sa objaví tesne pri ňom. „zaujímavé, ja poznám úžasný spôsob uvoľnenia. Ani to veľmi nebolí.“
            „Začínam mať pocit, že sme sa nepochopili.“ Cúvne pred ním Adrien.
            „No, aj to je možné.“ Urobí k nemu pár krokov aby znova zotrel medzi nimi priestor. „Ale nehovor mi, že si v kútiku duše o tom nevedel. Keď ťa vediem do pracovne, tak celý náruživý...“ zatisne Adriena dlaňou k hrane stola. „chcem vedieť aký si... ako sa trasieš, stonáš... znova sa dotýkať rozpáleného tela.“
            „...nič také sa nikdy nestalo...“ uhne mu pohľadom.
            „Nevykrúcaj sa už konečne.“ Zatisne Adriena viac k hrane stola. Mierne sa zohne a dráždivo pretancuje prstami po jeho stehnách na citlivých miestach. Adrien sa mu vzoprie i keď práve narazí do Leslieho tela. Ktorý ho opäť zatisne k stolu.
            „Leslie, neurob nič, čo by si...“ všetky slová zastaví jeden jediný bozk, ktorý uväzní Adrienove slová vnútri. Jazykom sa drzo prebúra dovnútra úst a vyhľadá ten Adrienov. Priloží mu ruku na tvár a druhou začne rozopínať už toľko krát vyskúšane gombíky od košele. „Musím ťa mať!“ prenesie slová skrz dravý bozk, kedy Adrienovi zhryzne spodnú peru a vzápätí olizne. „nevydržím to dlhšie.“ Šikovné prsty rozopnú posledný gombík na Adrienovej košeli. A tie isté prsty začnú kĺzať po hrudi. Hravo, a zároveň nedočkavo. Objavujúc to, čo bude raz bezpodmienečne jeho. Bruškami prstov zovrie bradavku. Druhou voľnou rukou skĺzne po krivkách jeho tela na jednu časť zadku, ktorú zovrie. Olizne mäkkú a poddajnú bradavku. Jeho sluchu neujde to jemné povzdychnutie spomedzi Adrienovích pier. Preto sa narovná a prstami prejde po červených perách. Tak zastretý výraz. Je úplne pobláznený. To ho na ňom priťahuje najviac. Ten neprítomný výraz. Oboma rukami mu zovrie zadok. Prstami pravej ruky prejde dráždivo po stehne za ktoré mu zdvihne nohu a pritisne k svojmu boku. Adrien sa ho zachytí okolo krku a pritisne svoje telo na to jeho. Zaprie sa a i druhú nohu si pritisne k Leslieho boku. Ten podberie jeho zadok a presunie sa s ním k malej pohovke tmavo zelenej farby.
            „Nepúšťaj ma...“ šepne Adrien tisnúc sa na polonahé telo tým svojim odhaleným. Opäť to elektrizovanie.  Výbuch tepla v jeho tele. Nedokáže sa pri Lesliem ovládať. Celá tá živočíšnosť ktorá od neho ide. A napriek tomu, že je zrejme jeden z najnechutnejších ľudí akých kedy stretol, si nemôže rozkázať aby to nerobil.
            „Ah baby...“ vzdychne Leslie do uška ktoré pobozká dovnútra lastúrky. „baby... si tak neskutočne sexi...“
            „Nepúšťaj ma...“ šepne opäť Adrien. Prehrabne sa záplavou tmavo hnedých vlasov. Perami sa otrie o Leslieho ucho do ktorého vzdychne. Leslieho zovretie na jeho stehnách na okamih zosilnie. „vzrušuješ ma, nevydržím to.“
            „Nie prosím, ešte nie...“ zažobre potíšku opäť a znova Adrien.
            „Bože...“ on to už nevydrží. Nevydrží ho držať a len sa dívať. Ani nie je najľahší aby ho držal celé minúty na natiahnutých rukách. „Adrien... ja chcem...“ strhne sa a sním naspäť k stolu kde ho vysadí a rukou všetko z neho zhrnie až na notebook, ktorý je zatvorený a leží bokom.
           „Teraz si celý len môj... môj...“ div si neposkočí od radosti Leslie. Dlaňou pohladí telo pred sebou.
            „Hlupáčik, ja som Vivyenov.“ Leslie stiahne ruku dole a mierne sa od neho odtiahne, „Vivyen sa rád podelí.“  Príde mu to ako zlý sen. Čo sa stalo? Prečo zrazu vyslovil tieto slová po tom všetkom? Po tých vzdychoch, a túlení sa?
            „Vážne potrebuješ pomoc, Leslie.“ Oslovený sa oprie cez Adriena rukami a nahne sa mu k tvári. „Ty sa chceš hrať? Tak to si si našiel nesprávnu osobu... baby...“  
Adrien odvráti od neho hlavu s ľahostajným výrazom. Nezastaviteľná osoba. Nezastaví sa sám pred sebou. Prečo niekomu takému pomáhať?

2 komentáre: