pondelok 4. apríla 2011

Nobody can love Me like you do (Príčina- V.)

         Piata časť!

            Adrien váhajúc, či je vôbec rozumné Leslieho zastaviť v tom čo robí, sa jemne zachveje. Nakoniec s tou myšlienkou, že hneď vedľa, leží Vivyen, stiahne Leslieho ruku dole a odtisne ho od seba. V pokuse sa cez neho dostať, ho dve silné ruky znova uchytia a prirazia k stene. „Nemôžeš odísť, keď si si začal.“
            „Ty ma nemáš čo bozkávať!“ naštvane ale predsa potichu mu odpovie Adrien. Zrazu tak tvrdý pohľad hnedých očí brázdi ľadovú bariéru v šedých očiach.
            „Tak pardon, že ti plním priania.“
Adrien pozdvihol obočie v nemej otázke, ktorú od prekvapenie nedokázal ani vysloviť. „priania? Akože ja som si podľa teba prial aby si ma bozkával?“
            „Tak prečo za mnou neustále doliezaš a nedáš mi pokoj?“ nahne sa k nemu Leslie stále mu rukami brániac odísť z kúpeľne. Voda ďalej naprázdno a úplne zbytočne tečie do odpadu. Prehlušuje ich výmenu názorov, ktorú by zaiste inak začul Vivyen zo spálne.
            „Nebuď smiešny...“ zasmeje sa uvoľnene Adrien, „...chcel som sa  s tebou len zblížiť. Si brat môjho milenca. Čo mám držať hubu a ignorovať ťa keď si pod jednou strechou?“
            „Povedal som ti aby si vypadol!“
            „A ja som ti povedal, že sa nevieš postarať o vlastného brata!“
Ticho ktoré medzi nimi nastalo bolo príliš nabité negativizmom a napätím, ktoré sa nedalo vylúčiť z jeho podstaty. Leslie čoraz viac naštvane paradoxne pustil Adrienove ramená, ale zato sa oprel rukami skrz neho o stenu. Všetky myšlienky ktoré sa mu začali honiť hlavou boli ako spleť tisícok druhov hmyzu. Nedali sa identifikovať, nezapadali do seba nijakým spôsobom. Len slepo hmýrili a ignorovali sa. A predsa tie slová, ktoré tak ľahostajne Adrien vyslovil v ňom urobili akýsi podivný prierez. Kedy dokázala jedna vec ťuknúť do druhej a posunúť ju.
            „Kto ti povedal o červenom kríži?“
            „Som novinár zabudol si? Získavanie informácii je moja práca.“
            „Kto, ti to kurva povedal?“ i keď to Adrien nevidel, mal pocit, že Leslie zarýva nechty do kachličiek od zúrivosti. Bol nej plný, napitý, priam vytekala. Nejaké zvláštne sebaovládanie, ktoré sa v ňom našlo mu bránilo ho napadnúť. Nikdy nevidel taký protichodný postoj k sebe samému. Toľko hnevu, zúrivosti a na opačnej strane, pokoj a ovládanie, ignorácia. Tento človek, zjavne nebol úplne emočne vyrovnaný a celkom v poriadku.
            „Nikto mi to nepovedal. Zistil som si to.“
            „Vivyen si otvoril hubu?“
            „Hovorím, že mi to nikto nepovedal!“ naklonil sa naštvane k Leslimu, ktorý to využil a rukou, ktorú mu pritisol na hruď ho oprel späť o vykachličkovanú stenu.
            „Však ty budeš hovoriť...“ pevne mu zovrel zápästia rúk a pritisol ich k stene vedľa jeho tela.
            „Mám pocit, že by si sa mal schladiť.“ Odvrkne mu Adrien. Táto situácia sa mu silne začína nepáčiť. Nielenže, niečo, a nech je to čokoľvek, čo tento stav v ňom Leslie spôsobuje, sa s ním začína zahrávať, ale dokonca samotný Leslie, si je vedomí toho čo s ním robí. Čo dokáže s jeho osobou behom pár minút narobiť. Keby to boli minúty, to si ešte príliš dokazuje vlastné sebavedomie.
            „Až mi odpovieš, pustím ťa.“
            „Povedal som ti.“
            „Mne predsa klamať nemusíš...“ Leslie sa nahne dopredu a perami sa jemne otrie o bledé líce, ktoré sa postupne začervenalo  horúčavou z horúcej vody padajúcej zo sprchy tak ako i z bezprostrednej Leslieho prítomnosti. „...chcel si sa zbližovať, nie?“ mäkké a vláčne pery sa pritisnú na Adrienov krk. Tak poddajne, nenútene a chtivo a pri tom láskavo. Jasne milenecký bozk, ktorý si Adrien nedokázal vysvetliť. Nebola v ňom žiadna fyzická túžba, len obyčajný nežný bozk. Protiklad Leslieho. Možno by niečo podobné, ako je nežnosť od neho nikdy nečakal. Od chladnej tváre a slov.
            „Vieš čo vôbec robíš?!“ opýta sa priškrtene Adrien v zovretí Leslieho rúk, s jeho perami na krku a telom pritisnutom zrazu, na tom jeho.
            „Bozkávam ťa...“ olizne miestočko pod pravým uchom, „...nečakal si, že som až tak normálny...“ šepne mu do ucha, ktoré okamžite na to pobozká do lasturky. „šialený, ublížený, herec s Rómeovým srdcom, ktorého nikto nechápe...“
Adrien privrie oči. Nech sa snaží akokoľvek, ten dotyk ktorý zjemnel, už nie je násilný, pery už nie sú tak páliace a zároveň mrazivé. A tie slová, činy, prítomnosť Leslieho... všetko sa zdá byť vyrovnané, harmonické a bezstarostné. Tento okamih je bezpečný. Je úplne mimo túto realitu, nikto a nič nebude nikdy vedieť čo sa stalo, čo sa deje. Len čas... priestor a príčina.
            „Nechápu presne čo...?“ Adrien sa zarazil nad tónom vlastného hlasu. Chcel byť naštvaný, chcel ho kopnúť, potom udrieť, a nakoniec urobiť čokoľvek čo by ho ventilovalo, že si tento pseudo blázon, dovoľuje ho napádať. Lenže... ten hlas, bol príliš láskavý a balzamoval všetky krvácajúce rany, ktoré sa mu vytvorili hnevom.
            „...som zlý človek Adrien. Môj malý braček to nevidí. Snažím sa to pred ním ukryť. Predstieram, kryjem sa, usmievam sa... snažím sa mu dať druhý, nepravý domov. Ale neviem ako dlho to vydržím... ja neviem...“ Adrien pocíti uvoľnenie svojich rúk. Lenže tie isté ruky ktoré ho pustili ho teraz objali okolo krku a pritiahli od steny k sebe do tuhého objatia.
            „Pomôž mi prosím... aspoň raz.“ Adrien skloní svoju hlavu na nahé rameno. Cíti sa oproti nemu ako lesný škriatok. Sedem centimetrový rozdiel ktorý je medzi nimi dvoma nie je priepasťou mysle. „Som strašný brat... a to ma na mojom mizernom živote trápi najviac...“
Adrien váhal v tom jednom jednoduchom pohybe. Priložiť ruku, objať ho. Dotknúť sa nahej a teplej pokožky. Nehľadať za objatím žiadne iné nástrahy. Premýšľať, že pokožka je sýta, opálená, mäkká a jemná. A i ten pot, je pre neho len ďalší živočíšny feromon. Pevne zovrie oči a objíme ho ako priateľa. Ako priateľ... jediné slová, ktoré si nútil do hlavy keď sa obe ruky dotkli odhaleného chrbta.
            „Už ma miluješ?“ Adrien otvorí oči. Všetky príjemné pocity, sa v ňom vytratia. Čo to vlastne robí? Však Leslie je herec a podľa slov Vivyena skvelý herec. Tak čo tu vystrája? Komu má veriť? Tej maske? Pustí ho a odtiahne sa od neho. „Adrien... prosím... ja som...“ stihne ho zachytiť za ruku, skôr než odíde. „Ja som... prepáč. Je to moja veľká huba. Hovorím tieto sprostosti zo zvyku. Prečo si myslíš, že nikdy nevydržím vo vzťahu?“
Adrien sa na neho otočí a vykrúti si od neho ruku „pretože si kurva?“ pohliadne do sivých očí, ktoré zrazu tak objímali. Ako horúci popol ktorý nespáli. Uhne hnedým pohľadom a siahne po kľučke. Odísť skôr, než ten diabol opäť niečo skúsi. I keď ten pohľad...  nie! Žiadny pohľad! Nemysli na to Adrien! Prestaň kurva myslieť! Zatvorí za sebou dvere od spálne, kde spí Vivyen. Toto bola najhoršia vec akú mohol urobiť. Ako len dovolil aby sa ho... sadne si na zem a ruky položí na stehná. Pohliadne na posteľ. Musí mu to povedať. Musí mu povedať, čo Vivyen robí... ...som strašný brat... znejú dookola Lesliho slová v jeho hlave. Pomôž mi prosím...
            „Bože, prečo som taký človek? Prečo som sa takto narodil?“ pretrie si oči a prehrabne si rukou vlasy. Len sa pritiahne k okraju postele a pohliadne na zababušeného Vivyena. Len pred hodinou ho prepadla zimnica. Hlupáčik jeho, tváril sa, že mu nič nie je, ešte mu to i tvrdil. Tvrdohlavý, rovnako ako jeho brat. „kde som sa to dostal mami?“ oprie ruku o matrac a prstami si zájde do vlasov. „Keby si ma teraz videla... možno by si sa smiala... možno ma ľutovala... čo ja viem...“ o chvíľu mu ruka padne na bielu perinu a na ňu i hlávka. V zúfalom stave nemyslieť na Leslieho a jeho slová, jeho myseľ vypne a privedie ho do spánku.

            „No povedz, že som úžasný...“ zasmeje sa Leslie ktorý pripravil večeru. Tri taniere a sviečky. Vivyen utierajúc si nos v hrubom svetri, teplákoch a ponožkách si sadne na stoličku ktorú mu odtiahol jeho brat. „na čo tie sviečky?“ opýta sa s hlasom plným nádchy. Chytil to rýchlo. Vždy bol slabý voči chorobám a ako sa objavila jedna napadli ho ďalšie vedľajšie. Ako teraz, nádcha. Oči má spuchnuté, že by ich vymenil vďačne i za gule z biliardu.
            „No predsa pre atmosféru...“ založí ruky v bok.
            „A prečo si tak oblečený?“ poukáže na Leslieho oblečenie, ktoré pozostáva z čiernych džinov, ktoré mu obkresľujú zadok zakaždým keď sa pohne a rovnako čiernej košele s odhalenou hruďou. Leslie na seba pohliadne na čo sa zasmeje.
            „To si nevšímaj...“
            „Niekam sa chystáš?“
            „...áno... po večeri.“
            „Adrien ale spí...“ otočí hlavu dozadu Vivyen otierajúc si stále nos. Tam sa ako na podivné telepatické zvolanie objaví Adrien celý pokrčený a zmätený. „...máme večeru...“ usmeje sa Vivyen a znova si len otrie červený nos.
            „Mňa by zaujímalo, kto ma dostal do postele...“
            „...no tak... anjeliček tvoj strážny ťa zdvihol. Sadni si.“
            „Anjeliček?“ Adrien si rozospato sadne na stoličku a pohliadne na Leslieho, ktorý ako sa zdá opäť nasadil masku. Keby mu to nebol povedal vtedy v kúpeľni, pomyslí si, že trpí nejakou poruchou, alebo je pre niečo šťastný. Zmena nálady. Ale prečo je tak oblečený? Radšej sa ho pýtať nebude.
            „Mal by si presvedčiť Vivyena aby začal jesť aspoň trocha mäsa, potom je celý chorý.“ Adrien otočí hlavu na svojho milenca, ktorého sa poznámka jeho staršieho brata zjavne dotkla. „vyfúkaj si ten nos zlato... tečie ti všade...“
            „Ticho!“ dupne nôžkami Vivyen „nie som malé decko...“
            „Ale...“ Adrien zdvihne ruku a váhavo mu vezme vreckovku celú už i tak od nádchy. Pritisne mu ho k nosu a Vivyen s vražedným pohľadom sa vysmrká. Leslie sa rozosmeje nad tou scénou. „tak starostlivé...“
Adrien mu otrie nos a radšej sa odporučí tú vreckovku, teda aspoň to, čo z nej ostalo hodiť do koša.
            „Tak môžeme jesť. To je pre teba toto...“ odokryje pokrievku z malého hrnca Leslie kde sa nachádza kurací a zeleninový vývar. Vivyen tam zvedavo natiahne krk a vôňa ho ovalí i skrz upchatý nos, ktorý sa ako tak uvoľnil po vysmrkaní. „milujem.“ Vezme svoj keramický tanier s kvetovým ornamentnom a nechá si svojim bratom naložiť skoro po okraj.
            „Nevedel som, že vieš... až tak variť.“ Prizná sa Adrien stále škrabkajúc vo vlasoch. Bože nesprchoval sa ani nepamätá. Je celý lepkavý a špinavý. Musí zavolať do práce, musí zavolať toľkým ľuďom...
            „Keď žije človek od osemnástich sám...“ naloží mu zeleninový šalát a rybie filé na tanier. Adrien na to pohliadne na ako teliatko na nové vráta.
            „To je tak...“
            „...ty si tak...“ obaja sa zaseknú, keď po nich Vivyen pohliadne s lyžicou v ústach.
            „Niečo sa vám stalo?“
Adrien okamžite chytí vidličku a nôž do ruky „len som chcel povedať, že je to tak úžasné. Furt sa napchávam len bagetami a polotovarmi a toto je proste... kompletné jedlo...“ vloží si kúsok ryby do úst. Leslie skloní hlavu do taniera a tiež si kúsok odreže.
            „A ty?“ Vivyenom pohľad priam prepaľuje svojho brata, akoby bol knôtom. Jedno šedé očko sa zdvihne čo robiť nemalo, pretože ho zachytil zelený pohľad.
            „Čo ja?“
            „Čo si chcel povedať?“  Leslie položí vidličku na tanier. Tomu sa vážne nebude dať utiecť. Pokiaľ neodpovie, jeho brat bude horší než výzvedná služba pri rozpade, ktorá sa chce za každú cenu udržať na svojom výslní.
            „...že... je tak...“ chvíľa ticha, kedy hľadá neutrálne slovo, „...podarený.“
Adrien nad tým pozdvihne obočie ale nevyjadrí sa. No tak, niekto si vážne dáva na sebe záležať aby nevyzeral ako totálny pako pred svojim bratom. „Musíte sa mať radi.“ Usmeje sa nakoniec a napije minerálky. Vivyen nič na to nepovie len naberie ďalšiu lyžicu polievky.
            „Jasné, že sa máme radi. Sme bratia. Vždy sme boli spolu... i keď je medzi nami taký vekový rozdiel...“
            „Ty si mal štyri a on sa narodil... a potom si mal osem a on štyri...“ obaja pohliadnu na zasnívaného Adriena, ktorý sedí vedľa Vivyena. Ten položí lyžicu a štuchne do neho prstom. „si v poriadku zlato?“
            „Ah... jasné, že hej... len je to také milé.“
Leslie skloní pohľad a oprie ruku o stôl, o ktorú si oprie bradu a prstami si prejde po perách. „máš súrodencov Adrien?“
            „Nie.“ Odpovie krátko a nahne sa k Vivyenovi po bozk, ktorý ho odháňa znova s plným nosom. Nakoniec po krutom boji, kedy mu Vivyen hrozí lyžicou si bozk ukradne.
            „Ako to môžeš robiť? Som taký zasoplený, nechutný...“ ani nemá už vreckovky.
            „Má pravdu, najmä keď je chorý...“ akoby nezúčastnene sa do toho zapojí Leslie. Opäť ten zvláštny chladný tón v hlase. Začal si všímať, jeho zvláštne reakcie na niektoré okamihy. Napríklad čo sa týka bozkávania a dotýkania jeho brata.
            „Idem si po vreckovky.“ Postaví sa Vivyen.
            „Seď done...“ ani nedopovie a ruka jeho milenca ho zatlačí späť na stoličku. „mám zápal pľúc nie obrnu...“ a rozíde sa do spálne.
            „Vždy bol taký. Už ako malé dieťa.“
            „Takže...“ zje kúsok šalátu na vidličke Adrien, „niekam sa chystáš?“
            „Tak nejako...“
            „Myslel som, že chceš byť so svojim bratom.“
            „Ja musím.“
            „Je to dôležitejšie ako Vivyen?“
            „Neumiera predsa.“
Čakal takúto odpoveď. A Adrien by mal v zásobe niekoľko protirečení, ktoré by vedel proti jeho argumentu použiť, ale mlčal. „na niekoho, kto chce byť lepším bratom, sú to nesprávne slová.“
            „To sa mám na vás dívať, ako sa oblápate a bozkávate? Nepotrebuje sto sluhov.“
            „Nie, ale brata áno...“
            „Robíš z toho vedu Adrien.“
            „Ty si chcel pomôcť.“
            „...čo robím zle pre boha?!“ zvýši na neho hlas opierajúc sa rukami o stôl. V kuchyni sa objaví Vivyen fúkajúc do vreckovky. „niečo sa stalo? Ja mám zaľahnuté v ušiach...“ sadne si na svoju stoličku.
            „Vôbec nič. Musím už ísť.“ Postaví sa Leslie, „neviem kedy prídem.“
            „Už?“ malíčkom sa snaží prečistiť si ucho Vivyen.  Jeho brat bez slova zatvorí vchodové dvere. Možno sa chcel vrátiť skôr. Možno sa len prejsť. Lenže akýkoľvek prístup Adriena k nemu je divoký. Nie je na to zvyknutý aby mu niekto hovoril čo robí nesprávne. Nebolo zrejme múdre ho žiadať o pomoc. Jeho rozhodne nie. Je príliš zasadený k Vivyenovi. I keby jeho mladší brat zabil, zrejme to hodí na neho. Že on sa vôbec o to stará. Prekliaty novinár. Nič iné nie je. Chladnokrvný a falošný. Presne ako ty sám Leslie! Falošný... falošný... falošný...

            Roztvorí vlhkú, spotenú dlaň a prejde po horúcich prstíkoch. Vystrie ich úplne a porovná svoju ruku s tou Vivyenovou. Vždy boli takým protikladom. I teraz... Vivyenova horúca dlaň, jeho studená, plná chladu, bledá. I v ich živote. On ten šialený, strapatý, nikdy nemysliaci poriadne vopred. Vivyen vážny, premýšľajúci, uvažujúc o následkoch. Táto skutočnosť pre neho znamená ako tresk. Zrážka dvoch bláznov, ktorí sú natoľko blázniví, že sa rozhodli to ťahať spolu.
            „Pohádali ste sa?“ zakašle do vreckovky Vivyen ležiac spoločne s Adrienom v posteli. Zapitý do jeho chladnej náruče, ktorá i skrz ten chlad jeho pokožky je mu príjemný, pre jeho rozpálené telo. Oprie hlavu o jeho rameno, pri čom zakloní hlavu a pohliadne zelenými očami z boku na jeho tvár.
            „Nie.“ Usmeje sa Adrien a pohladí ho vo zvlhnutých vlasoch. „hreješ ako piecka.“ Priloží mu ruku na čelo. Vivyen si blažene povzdychne.
            „To je príjemné... myslím, že už teraz si chorý...“ zasmeje sa zachripnute.
            „Na mňa choroby nikdy nešli...“
            „Mal by si si zaklopať...“ usmeje sa a dostane po hlave. „prečo po mojej hlave? Moja hlava nie je z dreva...“ pália ho celé pľúca, celý človek ho bolí, oči opuchnuté ako dve tenisové loptičky a nos... zodratý, a štipľavý.
            „Teraz si ako taký macko...“ objíme ho tuhšie Adrien a zaborí nos do svetlých, takmer blond vlasov. „...chorý plyšiačik o ktorého sa treba starať.“ Pohojdá sa s ním.
            „Vážne si...“ zakašle Vivyen „príliš starostlivý.“
            „To sa ti nepáči?“   
            „Ale čoby...“ zatvorí oči. „som rád, že si so mnou. Že tu nemusím byť sám. Som rád, že ti dali voľno, aby si sa o mňa staral... nezáleží na tom, čo si použil ako výhovorku aby ti to voľno dali. Tak či tak, je to pre mňa mnoho...“
            „I tak som si ju chcel vziať.“ Namietne Adrien prehŕňajúc sa Vivyenovými vlasmi. Ten sa len zasmeje „snažíš sa zo seba nasilu robiť tvrdého chlapa, láska...“ zaborí sa mu viac do náručia ak to vôbec ide a plne svoje vedomie odovzdá spánku.
..tvrdého... chlapa...  zasunie sa hlbšie do tej spleti všetkých vankúšov, ktoré mu slúžia ako opierka. Musí uznať, že Leslieho posteľ je úžasná. Vzal by si ju na chrbát a ušiel s ňou za hory za doly, kde by ho nenašiel. A potom až by bolo bezpečne by si prišiel pre Vivyena. Zase príliš snívaš Adrien...  kto za to môže? Kto môže za to kým sa Leslie stal? Kým som sa stal ja?

1 komentár:

  1. UHM O___O neviem koho mam nemat rada koho mat rada. vsetci su tam uzasni. uvidim, mozno nakoniec fakt bude osoba ktoru nebudem mat rada! O_O
    vdaka za novu kapitolu!!!

    -Ann-

    OdpovedaťOdstrániť